Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 370/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Schmidlom,

Záhorácka 11/A, Malacky, pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. decembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára

2018 doručená sťažnosť (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 14. decembra 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II

sp. zn. z 28. júna 2016 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania obzvlášť

závažného zločinu krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 212 ods. 2 písm. a), ods. 5

písm. a) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) a iných, za spáchanie ktorých mu bol uložený trest odňatia slobody

v trvaní 11 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 28. júna 2017 zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn.

z 28. júna 2016 v celom výroku o treste a spôsobe jeho výkonu, uznal sťažovateľa vinným

z obzvlášť závažného zločinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 5 písm. a) Trestného

zákona a uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov odňatia slobody

so zaradením do ústavu so stredným stupňom stráženia a vo zvyšnej časti sťažovateľa

oslobodil spod obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len

„prokurátor“) sp. zn. zo 16. augusta 2013. Najvyšší súd uznesením

sp. zn. zo 14. decembra 2017 odmietol sťažovateľom podané dovolanie.

Naposledy podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

3. Argumentáciu sťažovateľa v podanej sťažnosti je možné rozdeliť do dvoch rovín.

3.1 Vo všeobecnej rovine sťažovateľ konštatoval: „Ako hlavný dôvod

neudržateľnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z ústavného hľadiska je v danom prípade

porušenie základného práva na súdnu ochranu, do obsahu ktorého patrí aj právo každého

na to, aby rozhodnutie súdu, ktorý rozhoduje v jeho veci, bolo riadne odôvodnené v súlade

so zákonom... V danom prípade najvyšší súd vo svojom odôvodnení uvádza právnu

argumentáciu, ktorú z ústavného hľadiska nemožno považoval za správnu, a to aj preto,

lebo právny názor najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania nie je v napadnutom uznesení

zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého

uznesenia najvyšší súd nedostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné

dovolanie sťažovateľa odmietnuť podľa .“

3.2 V konkrétnej rovine poukázal na to, že «Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho

rozhodnutia vo vzťahu k dovolacej námietke týkajúcej sa zákonnosti zloženia senátu súdu

prvého stupňa, iba skonštatoval, že výklad prezentovaný v uznesenie trestného senátu

najvyššieho súdu, sp. zn. zo dňa 06.02.2017 bol zjednocujúcim stanoviskom

Trestnoprávneho kolégia NS SR, odmietnutý, a preto sudca, ktorý sa zúčastnil na

rozhodovaní o dohode o vine a treste, neporušil prezumpciu neviny vo vzťahu k inej osobe,

ktorá sa mala podieľať podľa skutkovej vety dohody a rozsudku podľa § 334 ods. 4

na trestnej činnosti obvineného, taký sudca nie je vylúčený z neskoršieho

konania o obžalobe podanej proti dotknutej „inej osobe“. Trestný senát NS SR, ktorý

rozhodoval o odvolaní obžalovaných v inej trestnej veci svojím uznesením, sp. zn.

zo dňa 06.02.2017, zrušil rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Pezinku,

pracovisko Banská Bystrica z 30. marca 2016, sp. zn. BB - , v celom rozsahu

a vec vrátil tomuto súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Okrem

toho tomuto súdu v súlade s ustanovením nariadil, aby vec bola prejednaná

a rozhodnutá v inom zložení senátu. Svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil tým, že senát

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica konajúci

vo veciach schválením dohôd o vine a treste obvinených, ktorí súhlasili s touto formou

rozhodnutia, formálne síce neporušil ustanovenie tým, že

v skutkových vetách uviedol mená ostatných spoluobžalovaných, ale nepochybne

prejudikoval ich vinu skôr ako boli právoplatne odsúdení. Dostal sa tým do rozporu

so základnými zásadami trestného konania zakotvených v ustanovení § 2 ods. 1, 2, 4, 7, 8

(stíhania len zo zákonných dôvodov, zákonného trestného procesu, prezumpcie

neviny, nestranným súdom v primeranej lehote v prítomnosti obvineného, zákazu stíhania

dvakrát za to isté), ktoré vychádzajú z čl. 6 ods. 1, 2 Dohovoru, čl. 38 ods. 2, čl. 40 ods. 2, 5

Listiny základných práv a slobôd a , , 5 .». V nadväznosti na

predostretú úvahu zvýraznil, že „Dovolací súd sa vo svojom rozhodnutí podrobne

nezaoberal s touto právnou argumentáciou, ktorá je totožná s dovolacou námietkou

sťažovateľa. Rozhodnutia súdov a tiež aj zjednocujúce stanoviská trestnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu nie sú prameňmi trestného práva. Súdy SR, a teda aj Najvyšší súd SR,

vo svojich rozhodnutiach podáva tzv. súdny výklad, ktorý je ale záväzný pre konkrétnu

trestnú vec. Z tohto dôvodu sa domnievame, že dovolací súd sa mal s touto nastolenou

právnou otázkou vysporiadať inak. t. j. mal zaujať relevantne právne stanovisko, napr. aj

také, ktoré vyplýva zo stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky.“.

3.3 V ďalšej rovine svojej argumentácie sťažovateľ namietol nezákonnosť vykonania

dôkazu v trestnom konaní, a to vyšetrovacieho pokusu, ktorého mu nebolo umožnené sa

zúčastniť, pričom ak najvyšší súd tvrdí, že «... účelom vyšetrovacieho pokusu zo dňa

05.06.2013 bolo potvrdiť, resp. vyvrátiť hodnovernosť výpovede spoluobvineného ohľadne

technických možností odomknutia vodičových dverí opancierovaného vozidla bez toho, aby

bol pritom spustený a na operačnom stredisku zaznamenaný poplach, a preto nebola

potrebná účasť sťažovateľa na tomto procesnom úkone, tento záver je nesprávny.

Sťažovateľ od počiatku žiadal zopakovanie uvedeného vyšetrovacieho pokusu, lebo spôsobe

akým popísal spoluobvinený vniknutie do bezpečnostného vozidla, ale najmä

otvorenie trezoru je nerealizovateľný, čo napokon vyplýva aj podľa fotografickej

dokumentácie, ktorá je súčasťou spisu. Týmto nesprávnym procesným postupom v trestnom

konaní došlo k porušeniu zásady „rovností zbraní“, ktorá je súčasťou kontradiktórneho

trestného procesu.».

4. V petite podanej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.) Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

zo dňa 14.12.2017 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

2.) Uznesenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

zo dňa 14.12.2017 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3.) Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa až vrátane okolností, ktoré by mohli

byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky

upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

7. Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (, ). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

9. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde a pod tento článok spadá aj právomoc súdov

rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia proti konkrétnej osobe. Takto interpretovaný

článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. Tým je dané, že tento

článok zaručuje každému právo na to, aby svoju vec týkajúcu sa občianskych práv

a záväzkov mohol predložiť súdu. V tomto smere toto ustanovenie zakotvuje „právo na súd“

a právo na prístup k súdu (teda právo zahájiť konanie pred súdom) je len jedným z jeho

aspektov (Golder proti Spojenému kráľovstvu). K nemu sa pridávajú záruky ustanovené

čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To

všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva z 21.2.1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36). Právo na spravodlivé

prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu ().

10. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (, ).

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pokiaľ

ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,

ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia

veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti (, , ). Úlohou ústavného súdu

totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Podľa

konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (,

, , , , , ).

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

13. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. decembra 2017

v podstatnom vyplýva:

«Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa zákonnosti zloženia senátu najvyšší súd uvádza,

že obvinený (resp. jeho obhajca) celkom evidentne zavádza. Trestnoprávne kolégium

najvyššieho súdu zjednocujúcim stanoviskom z 5. apríla 2017 sp. zn. Tpj 11/2017, odmietlo

správnosť obvineným (a jediným senátom najvyššieho súdu) prezentovaného výkladu, keď

v IV. právnej vete vysvetlilo, že sudca, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní o dohode o vine

a treste, neporušil prezumpciu neviny ( ) vo vzťahu k inej osobe, ktorá sa

mala podľa skutkovej vety dohody a rozsudku podľa podieľať na

trestnej činnosti obvineného; taký sudca nie je vylúčený podľa

z neskoršieho konania o obžalobe podanej proti dotknutej „inej osobe“. Z citovaného je

zrejmé, že námietka obvineného nie je dôvodná.

Pokiaľ ide o druhú námietku obvineného, v tomto smere súd poukazuje na druhú vetu

, podľa ktorej sa na vyšetrovacom pokuse zúčastňuje podozrivý,

obvinený, poškodený a svedok len v prípade potreby. Keďže účelom vyšetrovacieho pokusu

z 5. júna 2013 bolo potvrdiť, resp. vyvrátiť hodnovernosť výpovede obvineného

zo 4. apríla 2013 ohľadne technických možností odomknutia vodičových dverí

opancierovaného vozidla bez toho, aby bol spustený a na operačnom stredisku

zaznamenaný poplach, je zrejmé, že účasť obvineného na tomto (svojim charakterom čisto

technickom ) úkone nebola potrebná (č. l. 494 a nasl.).

Na podklade týchto úvah dospel najvyšší súd k záveru, že obvineným

uplatnené dovolacie dôvody podľa a nie sú

dané, a preto jeho dovolanie na neverejnom zasadnutí postupom podľa § 382 písm. c/ Tr.

por. odmietol.»

14. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ako súdu

dovolacieho a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, , IV. ÚS

372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria

jeden celok. Uvedený záver je možné mutatis mutandis vzťahovať aj na rozhodnutie

o dovolaní. Už uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré

boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

15. Krajský súd vo svojom rozsudku sp. zn. z 28. júna 2017 podrobne

rozviedol dôkazy, ktoré boli v konaní vykonané, a to výsluch obžalovaného

, svedkov , , a ,

v súlade so v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) boli prečítané svedecké výpovede ,

, a z prípravného konania, so súhlasom

obžalovaného a prokurátora boli prečítané znalecké posudky

Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru z odboru kriminalistickej

identifikácie, daktyloskopie, trasológie, prírodovedného skúmania a kriminalistických

analýz a informatiky a napokon boli oznámené listinné dôkazy spisového materiálu

z prípravného konania, a v nadväznosti na to a vo vzťahu k sťažovateľom predostretým

námietkam (bod 3.2 a 3.3) uviedol:

„Súhrn týchto dôkazov jednoznačne bez akýchkoľvek pochybností preukazuje účasť

obžalovaného na žalovanej trestnej činnosti a jeho obhajobné tvrdenia

boli produkovanými dôkazmi vyvrátené. Deň pred krádežou neodovzdal kľúč od trezoru

vozidla, tento znovu prevzal hneď po tom čo ho odovzdal, neexistujú žiadne záznamy ako

tvrdil, že upozorňoval na stratu kľúčov. On osobne v deň krádeže prikázal

spolupracovníkovi , aby zastal na uvedenom mieste pred vystúpením

z vozidla a plnení bankomatu vo . Je absolútne vylúčené, aby ku krádeži peňazí

z vozidla došlo iným spôsobom, ako je ustálené v skutkovej vete rozsudku v tak krátkom

čase bez znalostí spôsobu manipulácie s vozidlom a bez zjavného poškodenia tohto vozidla.

Z jednotlivých výpovedí a znaleckých skúmaní jednoznačne vyplýva, že vozidlo muselo byť

vykradnuté za pomoci originálnych kľúčov a použitia magnetu tak ako to popísal

spoluobžalovaný , ktorý už bol právoplatne za uvedenú krádež odsúdený, bez

prihliadnutia na jeho výpoveď, ktorú učinil pred súdom v procesnom postavení svedka.

Jednoznačne vyplynulo z dokazovania, že kľúče od vozidla pred krádežou mohol prevziať

, nakoľko spolupracovník , ktorý v ten deň s ním slúžil nemal na to

oprávnenie, nemal na to vystavenú kartu. Obžalovaný dokonale poznal

vozidlo, ktoré bolo v ten deň ukradnuté, jazdil na tomto vozidle po dobu 6 rokov a poznal

jeho zabezpečovací systém dokonale. Obžalovaný pred krádežou bol

zaradený do výkonu služby spolu už s odsúdeným , ktorý sa k trestnej

činnosti doznal, okrem vlastného doznania bol usvedčený aj nezvratnými dôkazmi

produkovanými počas prípravného konania v predmetnej trestnej veci a bola u neho

zaistená prevažná časť ukradnutých peňazí. Obžalovaný sa na krádež

jednoznačne pripravoval bez jeho pomoci by odsúdený krádež nemohol vykonať,

o čom svedčí aj fakt, že si práve fotil vozidlo, ktoré bolo vykradnuté a jeho zabezpečovacie

prvky boli nájdené v jeho počítači. Iná alternatíva vykonania tejto krádeže tak ako je

popísané v skutkovej vete neprichádza ani do úvahy, nakoľko ani na kľúčoch od vozidla,

ktoré boli zaistené a predložené ku skúmaniu sa odbornou znaleckou činnosťou preukázalo

že tieto neboli mechanickým spôsobom kopírované, teda že sa nevyhotovoval z nich

duplikát, a krádež peňazí z vozidla mohol v tak krátkom časovom úseku vykonať páchateľ,

ktorý poznal ochranne systémy vozidla, za použitia originálnych kľúčov, ktoré patrili

k vykradnutému vozidlu. Už z uvedených dôkazov iná alternatívna verzia priebehu tejto

krádeže nie je vôbec možná, čo bolo potvrdené aj vyšetrovacím pokusom na základe

výpovede odsúdeného počas prípravného konania. Obžalovaný

v odvolacích dôvodoch namietal tento úkon z dôvodu, že sa ho nezúčastnil, ani on

ani jeho obhajca. Túto námietku odvolací súd nepovažuje za dôvodnú, a to z toho dôvodu,

že sa tejto rekonštrukcie podľa podpísanej zápisnice z prípravného konania zúčastnil jeho

obhajca, nikto zo zúčastnených obhajcov tento úkon nenamietal, bol vykonaný súlade

so zákonom, a ani obžalovaný ani obhajca ho v rámci prípravného konania nežiadali

zopakovať.“

16. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (obdobne pozri aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c.

Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c.

Francúzsko z 19. 2. 1998). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný

na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným,

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným právom (, , , ).

17.1 Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu konštatuje (aj v spojení aj s dôvodmi vyplývajúcimi z rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 28. júna 2017), že najvyšší súd sa vecou sťažovateľa riadne zaoberal,

príslušné právne normy interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom,

rozviedol, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil a svoje rozhodnutie tiež

zrozumiteľne a preskúmateľným spôsobom odôvodnil, pričom dal náležitú odpoveď aj na

v podanej sťažnosti sťažovateľa predostreté námietky. Z argumentácie uvedenej v rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 28. júna 2017 vyplýva, že v konaní bol vykonaný

celý rad dôkazov, ktoré viedli vo veci konajúce súdy k záveru o trestnoprávnej

zodpovednosti sťažovateľa za obzvlášť závažný zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a),

ods. 5 písm. a) , z ktorých vyplýva aj skutočnosť, že vyšetrovací pokus bol

len jedným z vykonaných dôkazov, nie však jediným a rozhodujúcim.

17.2 Z explicitného znenia vyplýva, že sa

vyšetrovacieho pokusu zúčastní aj podozrivý, obžalovaný, poškodený a svedok len podľa

potreby, pričom ich účasť na tomto úkone sa riadi zásadami platnými pre ich výsluch.

V extenzívnom poňatí práva na obhajobu podľa a podľa

písm. b) a c) dohovoru je prípustné a žiaduce, aby sa ho zúčastnil aj obvinený, resp.

podozrivý (vrátane jeho obhajcu) aj vtedy, ak jeho účasť na takomto úkone nie je potrebná

(rozumej z technických dôvodov potrebných na jeho vykonanie), vychádzajúc pritom

z účelu základného práva na obhajobu, ktorým je poskytnutie príležitosti brániť sa

obvineniu zo spáchania trestného činu (, , ).

S ohľadom na skutočnosť vyplývajúcu z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 28. júna 2017 sú akékoľvek sťažovateľom predostreté úvahy (bod 3.3)

nenáležité, keďže tak z garancií nielen sťažovateľom označených práv podľa čl. 46 ods. 1

a podľa dohovoru, ale aj napr. v širšom práve (sťažovateľom

neoznačenom, pozn.) podľa a podľa a dohovoru

vrátane judikatúrne vyjadreného účelu týchto práv plne postačuje, ak sa takéhoto úkonu

zúčastní obhajca obvineného/podozrivého.

17.3 V naznačených súvislostiach ústavný súd poukazuje aj na svoje už skôr

judikované závery, podľa ktorých v prvom rade je úlohou a povinnosťou všeobecného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa, ale na druhej strane

nemožno bagatelizovať význam, podstatu a zmysel obhajoby, v rámci ktorej sa obvinený

obhajuje sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Ak takéhoto obhajcu má alebo ho musí

mať, je potom jeho úlohou obhajovať práva obvineného čo najúčinnejším spôsobom, pod

ktorým treba bez pochýb rozumieť aj aktívny prístup obhajcu pri obhajovaní jeho záujmov,

ako aj starostlivosť obhajcu zameranú na to, aby boli náležite a včas objasnené skutočnosti,

ktoré vinu obvineného vyvracajú alebo ju zmierňujú [

()]. Spôsob obrany sťažovateľa a taktika jeho obhajoby nemôže byť

v prípade jej neúspechu pričítaná na vrub súdu, ktorý koná v súlade so zákonom

(). Ak teda sťažovateľ a ani jeho obhajca nenamietali spôsob vykonania

tohto úkonu v rámci prípravného konania aj s cieľom dosiahnuť jeho zopakovanie, ide

o pochybenie na strane obhajoby, nie súdu. Napokon pre účely obhajoby je relevantný záver

plynúci z tohto úkonu, s ktorým boli tak sťažovateľ, ako aj jeho obhajca oboznámení.

18.1 K ďalšej námietke sťažovateľa (bod 3.2) ústavný súd poukazuje

na zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 11/2017

z 5. apríla 2017, zo štvrtého bodu ktorého vyplýva:

«4/ Sudca, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní o dohode o vine a treste, neporušil

prezumpciu neviny ( ) vo vzťahu k inej osobe, ktorá sa mala

podľa skutkovej vety dohody a rozsudku podľa podieľať na

trestnej činnosti obvineného; taký sudca nie je vylúčený podľa § 31 ods. 1 Trestného

poriadku z neskoršieho konania o obžalobe podanej proti dotknutej „inej osobe“ (môže ísť

aj o spoluobžalovaného v tom istom konaní). Pravidlo uvedené v predchádzajúcej vete platí

aj vo vzťahu k sudcovi, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní o prijatí vyhlásenia obvineného

o vine podľa , a neskôr prejednávaná obžaloba sa týka

inej osoby, ktorá sa mala podľa rozsudku vyhláseného na podklade naposledy označeného

ustanovenia podieľať na trestnej činnosti obvineného (môže ísť aj o spoluobžalovaného

v tom istom konaní).»

18.2 Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti pravidelne pripomína, že nie

je možné vnímať jeho postavenie ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať

stanoviská najvyššieho súdu (, , ,

), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (, ,

). Taktiež stabilne judikuje, že z hľadiska princípu právnej istoty je ale

dôležité, aby najvyšší súd ako najvyššia súdna inštancia pôsobil ako regulátor konfliktov

judikatúry a aby uplatňoval mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov

v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Inými slovami, ústavnému súdu

neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak

poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1

písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu, resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem

iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov (, ). Práve plénum

a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj

legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní.

18.3 Vychádzajúc z obsahu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj

z predostretej judikatúry ústavného súdu, trestnoprávne kolégium najvyššieho súdu si

svojím zjednocujúcim stanoviskom sp. zn. Tpj 11/2017 z 5. apríla 2017 splnilo svoju

zákonnú povinnosť a vyjadrilo právny názor k sťažovateľom nastolenej otázke. Ak senát

najvyššieho súdu v konaní postupuje podľa zjednocujúceho stanoviska trestnoprávneho

kolégia, nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou

systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad

vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok

porušenie základného práva alebo slobody, čo v prípade sťažovateľa zistené nebolo.

19. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2018