Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 255/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca

spravodajca) a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

,

zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Kubáňovou, Cintorínska 5, Nitra, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2

a podľa v spojení s a 2 a s Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b), c) a d) a podľa čl. 13 v spojení

s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Špecializovaného trestného súdu sp. zn. zo 7. augusta 2013 a uzneseniami

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. marca 2014 a sp. zn.

z 5. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátkou JUDr. Janou Kubáňovou, Cintorínska 5, Nitra, vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a podľa čl. 50 ods. 3

v spojení s a 2 a s (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b), c) a d) a podľa čl. 13 v spojení

s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp. zn. zo 7. augusta 2013

a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. marca 2014 a sp. zn. z 5. novembra 2018.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Špecializovaného trestného súdu sp. zn. zo 7. augusta 2013 uznaný vinným

zo spáchania zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

podľa ustanovení v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a obzvlášť závažných zločinov obmedzovania

osobnej slobody podľa ustanovení § 183 ods. 1, ods. 2 písm. b) a ods. 4 písm. c) Trestného

zákona, lúpeže podľa ustanovení a

a vydierania podľa ustanovení a , za čo mu bol

uložený nepodmienečný úhrnný trest odňatia slobody vo výmere trinástich rokov

a ochranný dohľad na dobu dvoch rokov. Odvolanie sťažovateľa podané

proti prvostupňovému rozsudku bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. marca 2014 podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) zamietnuté. Dovolanie, ktoré sťažovateľ proti

uvedenému uzneseniu najvyššieho súdu podal, bolo podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 5. novembra 2018

odmietnuté.

3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta, že v konaní pred Špecializovaným

trestným súdom a najvyšším súdom došlo k porušeniu jeho označených práv, keďže

podľa jeho názoru prvostupňový súd, ktorý rozhodol o jeho vine a treste, nebol nestranný

a zákonný, svoje rozhodnutie oprel o dôkazy, ktoré neboli získané zákonným spôsobom,

pri určení výšky uloženého trestu vychádzal z nesprávne zisteného pomeru priťažujúcich

a poľahčujúcich okolností a súčasne uplatnil neprípustné dvojité pričítanie tej istej

okolnosti. Podľa tvrdenia sťažovateľa porušil tiež jeho právo na obhajobu, keď „Súd

nerešpektoval jeho právo na zvolenie si obhajcu resp. návrh na oslobodenie vykonávania

obhajoby, neumožnil sťažovateľovi dosiahnutie vypočutia svedkov v jeho prospech, a v tom

že súd v PK porušil princíp kontradiktórnosti konania – rovností zbraní a neumožnil

sťažovateľovi do vynesenia rozsudku oboznámiť sa s utajovanými skutočnosťami a teda mu

zamedzil možnosť oboznámenia sa a vyjadrenia sa k všetkým dôkazom.“.

4. Sťažovateľ v odôvodnení ústavnej sťažnosti námietku porušenia jeho základného

práva na nestranný súd opiera o skutočnosť, že v jeho trestnej veci vedenej proti viacerým

spoluobvineným osobám došlo v priebehu konania k vylúčeniu veci niektorých

spoluobvinených na samostatné konanie na účel uzavretia dohody o vine a treste, a to

v prípravnom konaní a tiež v priebehu súdneho konania, pričom sa na rozhodovaní v konaní

o trestnej veci sťažovateľa a tiež v uvedených dvoch samostatných konaniach, v rámci

ktorých došlo k uzavretiu dohôd o vine a treste, podieľal senát totožného zloženia.

Sťažovateľ na základe uvedenej skutočnosti nadobudol presvedčenie o nedostatku

nestrannosti konajúcich sudcov prejednávajúcich jeho trestnú vec, ktorí si podľa jeho

mienky v predchádzajúcich konaniach o uvedených vylúčených trestných veciach

nepochybne museli „vytvoriť obraz, mienku o daných skutkoch, ich páchaní ako i o ich

údajných páchateľoch, prinajmenšom pre dôvod vyčerpávajúceho odôvodnenia rozsudkov

resp. spáchania daných skutkov, ktoré sú k vzhliadnutiu v samotných odôvodneniach

rozsudkov“. Sťažovateľ v tomto kontexte konkretizuje a uvádza, že v rozsudku prijatom

v jednej z uvedených vylúčených trestných vecí konajúci súd jednému z odsúdených uložil

zákaz stretávania sa so sťažovateľom, a to napriek tomu, že sťažovateľ bol v tom čase

v rámci trestného stíhania vedeného proti jeho osobe iba v postavení obvineného. Táto

skutočnosť je pre sťažovateľa dôkazom zaujatosti konajúceho senátu, ktorý sa podľa neho

v tomto ohľade nielenže javil zaujatým, ale dokonca prejudikoval svoj názor o vine

sťažovateľa, v čom vidí sťažovateľ aj porušenie princípu prezumpcie neviny.

5. Vo vzťahu k prezentovaným tvrdeniam o nezákonnom charaktere dôkazov,

na ktorých založili konajúce súdy svoje rozhodnutia, predostiera sťažovateľ argumentáciu

zameriavajúcu sa na podrobné detaily, a to v tomto znení:

«K bodu 1. B) porušeniu práva na spravodlivé prejednanie veci sťažovateľ uvádza,

že nižšie označené dôkazy, ktorými bola odôvodnená jeho vina, neboli získané v súlade so

zákonom.

1B a.) v zápisnici o rekognícií s pripojenou fotodokumentáciou, týkajúcou sa skutku

5. obžaloby (zväzok VI. č. l. 1744 a následné) sťažovateľ namieta:

1. absenciu úplného a dostatočného poučenia svedka - poškodeného

čím prišlo k porušeniu ust. § 46, 47, 48, 49, 50, 53, 65, 66, 67, 69, 70, 127, 128, 129, 130,

131, 132, 133, 136-140, 210, 211, 345 .

2. absenciu vyjadrenia svedka - poškodeného k poučeniu

3. absenciu výzvy na opísanie osoby, ktorú mal svedok - pošk. opoznávať vyplývajúcu

z veta prvá.

4. absenciu opisu osoby, ktorú mal sv. - pošk. . opoznávať

5. absenciu prítomnosti nezúčastnenej osoby pri predmetnej rekognícií - v zmysle

v spojení s .

6. Absenciu výberu figurantov (fotografií), ktorí by boli sťažovateľovi podobní či už

vekom alebo zovňajškom, v zmysle veta druhá.

7. Absenciu vykonania predmetnej rekognície „in natura“

Ak nebol svedok v procesnom postavení poškodeného úplne a dostatočne

poučený, ak sa nevyjadril k poučeniu, nebol vyzvaný na opis osoby opoznávanej, pokiaľ túto

neopísal, nebola pri predmetnej rekognícií nezúčastnená osoba, neboli za figurantov

vybrané osoby vo veku sťažovateľa ani podobné sťažovateľovi a pokiaľ predmetná

rekognícia bola vykonávaná za pomoci fotografií, hoci sťažovateľ bol v tom čase

k dispozícií OČTK (v CPZ) - uvedené na číslach 282-284 nemožno hovoriť o rekognícií ako

o zákonnom dôkaze. Svedok - poškodený pri nahlasovaní trestného činu vo svojej

výpovedi opísal ako jedného z páchateľov osobu s prezývkou „komisár“, ktorý ma 30 rokov,

väčšie oči a uši (výsluch zo dňa 20. 3. 2011 č. listu 589 - strana 5), 180 cm, 85 kg, na líci

výraznejšie znamienko, tmavé na krátko ostrihané vlasy (výsluch zo dňa 18. 3. 2011, č. l.

1582 str. 9). Sťažovateľ zastáva názor, že poškodený podľa tohto opisu, vo svojej

výpovedi neoznačoval sťažovateľa, keďže tento nemal väčšie uši, oči, na tvári žiadne

znamienko a v čase oznamovania skutku resp. zadržania mal sťažovateľ cca 100 kg (dôkaz -

zdravotná dokumentácia pri prijímaní do ÚVV), mal 19 rokov, pričom OČTK použili pri

rekognícií fotografiu sťažovateľa, ktorá je z obdobia jeho 14-15 roku, čo opätovne

nasvedčuje tomu, že nebol dodržaný zákonom predpísaný postup. Z vyššie uvedeného

vyplýva že, od počiatku (udania skutku) konania sa porušoval zákon pri zisťovaní totožnosti

osoby sťažovateľa a jej možná verifikácia aj pred súdom už bola bezpredmetná, keďže ide

mimochodom o úkon neopakovateľný, máme teda zato, že išlo o dôkaz nezákonný.

1B b.) v zápisnici o rekognícií s pripojenou fotodokumentáciou, týkajúcou sa skutku

č. 4 obžaloby (zväzok VIII. č. l. 2273 a nasl.) namieta:

1. absenciu výzvy na opísanie osoby, ktorú mal svedok v procesnom postavení

poškodeného , opoznávať ( - veta prvá)

2. absenciu opisu osoby, ktorú mal poškodený opoznávať

3. absenciu výberu figurantov (fotografií), ktorí by boli sťažovateľovi podobní či už

vekom alebo zovňajškom ( /!/ -veta druhá)

4. absenciu vykonania predmetnej rekognície „in natura“

Predmetná rekognícia ako dôkaz bola vykonávaná a získaná nezákonným

spôsobom,pretože poškodený nebol pred predložením fotografií vyzvaný na opísanie

osoby páchateľa, tento ani sám opis neurobil v dôsledku čoho sa ani nedá preskúmať či

osoba, na ktorú pošk. na fotografii ukázal, zodpovedá opisu páchateľa, ktorého

priamo vizuálne pri páchaní žalovaného skutku vnímal. V súvislosti s oboma rekogníciami

sa sťažovateľ dovoľuje poukázať na rozsudok NS SR zo dňa 24. 2. 2015 - ,

odkaz na „teóriu plodu otráveného stromu“. Rekogníciu možno vykonať po a) podľa

fotografií, prípadne s použitím tech. prostriedkov - citované ustanovenie výkonu rekognície

ako kriminalistickej metódy - vnem poznávania osôb alebo vecí, dáva imperatív opisu

opoznávanej osoby opoznávajúcou osobou predtým, než je svedkovi opoznávaná osoba

(podozrivý, obv.) ukázaná, pretože už samotný opis osoby môže vylúčiť konkrétnu podozrivú

osobu z okruhu možných páchateľov. Postup opoznávania bez predchádzajúceho opisu

opoznávanej osoby(podozrivej) môže viesť k situácií inak nepreveriteľnej pri hodnotení

vykonaného dôkazu rekognície, kedy svedok (poškodený) označí pri rekognícií podozrivú -

opoznávanú osobu - a následne si zafixuje jej vzhľad, tento poznatok v neskoršej výpovedi

môže aj účelovo alebo prekrytím pôvodného vnemu interpretovať ako svojimi zmyslami

vnímaný poznatok, slúžiaci ako významný dôkaz v tr. konaní. Vyššie vytýkané vykonávania

dôkazov, na ktorých podklade bolo rozhodnutie o vine sťažovateľa založené, neboli

vykonané zákonným spôsobom (poukaz, na NS SR ).

1B c.) Zápisnicu „o vydaní“ (dobrovoľnom) veci: 1 ks mob. zn. Nokia 6300 a 1 ks

mob. tel. zn. Nokia 5530... zo dňa 22. 3. 2011 o 4.55 hod. Týkajúce sa skutku číslo 1, 4 a 5

obžaloby (zväzok VII. č. l. 1997) ktoré boli následne podrobené znaleckému skúmaniu

(znalecký posudok VÚSO číslo 073/10/2011 zv. XIV. č. l. 3805-3905) sťažovateľ napáda,

pretože má zato, že sťažovateľ vyššie označené telefóny nevydal dobrovoľne a to dokazuje

nasledovne:

a. z úradného záznamu zo dňa 22. 3. 2011 vyplýva, že dňa 21. 3. 2011 o 15:30 hod.

polícia začala akciu s cieľom zadržať páchateľov org. trestnej činnosti, v rámci ktorej bol

okrem iných osôb zadržaný aj sťažovateľ a to dňa 21. 3. 2011 o 23:10 hod.. V tomto

úradnom zázname o vyššie označených mobilných telefónoch nie je žiadna zmienka (č. l.

288/289)

b. zo zápisnice o zadržaní a obmedzení osobnej slobody sťažovateľa ako podozrivej

osoby vyplýva že polícia zadržala sťažovateľa 21. 3. 2011 o 23:00, následne mu vykonala

osobnú prehliadku pri ktorej našla viaceré jeho osobné veci avšak žiadny z vyššie

označených mobilných telefónov medzi nimi nebol.

c. zo zápisnice vyplýva, že sťažovateľa dňa 22. 3. 2011 o 1:20 hod. prevzal

vyšetrovateľ PZ a to aj s vecami osobnej potreby, ktoré mu boli odňaté v rámci osobnej

prehliadky po zadržaní(č. l. 282-284).

Sťažovateľ v tomto prípade nevidí žiadny zákonný dôvod, aby bol približne po

4 hodinách svojho zadržania a umiestnenia v CPZ vyzvaný aby „dobrovoľne“ vydal 2 ks

mobilných telefónov, pretože žiadne telefóny u seba nemal, čoho dôkazom je nielen záznam

o vykonaní os. prehliadky, pri ktorej sa žiadne tel. nenašli, ale aj to že polícia „nájdené“

veci pri/po zákroku osobne odoberie a eviduje. Sťažovateľ z obsahu celého trestného spisu

nedokázal zistiť akým spôsobom sa vyššie označené telefóny, patriace sťažovateľovi, dostali

do rúk polície a teda ani zhodnotiť, či sa tak stalo zákonným spôsobom. Zo zápisnice

o dobrovoľnom vydaní veci vyplýva iba toľko, že polícia po vykonaní os. prehliadky

sťažovateľa a po jeho 4 hodinovom zadržaní mu predložila vyššie označené mobilné

telefóny, v ktorej sťažovateľ označil ako asi svoje a ktoré „údajne“ dobrovoľne vydal, hoci

s nimi nepochybne disponovala iba polícia resp. vyšetrovateľ a nie on. Dokonca sa to

udialo pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty v zmysle o čom bol sťažovateľ

výslovne poučený a o ničom inom (č. l. 1997) v dôsledku čoho nemožno hovoriť

o dobrovoľnom vydaní veci. Máme za to, že takýmto konaním polícia získala spomínané

mobilné telefóny nezákonne čím sekundárne aj znehodnotila ich znalecké skúmanie, ktoré

nemôže byt' tak isto oporným (zákonným) bodom a podkladom pre rozhodnutie súdu

o sťažovateľovej vine.

IBd) Sťažovateľ ďalej namieta zápisnicu o „dobrovoľnom“ vydaní veci - 1 ks mob.

telefónu zn. Samsung zo dňa 12. 8. o 14:30 hod. Týkajúcu sa skutku číslo 1, 4, 5 (č. l. 2311),

ktorý bol následne podrobený znaleckému skúmaniu (znal. posudok - VÚSO č. 153/10/2011

Zv. XIV. č. l. 3928-3950). Obdobne ako aj v predošlom prípade sťažovateľ poukazuje na

skutočnosť že sťažovateľ bol opätovne obmedzený na osobnej slobode dňa 11. 8. o 8:00

hod. (pričom mu bola následne vykonaná osobná prehliadka, v rámci ktorej polícia našla

jeho viaceré osobné veci, medzi nimi aj mob. tel. značky Samsung). Všetky veci

sťažovateľovi polícia odobrala a ponechala si ich v držbe, čo vyplýva najmä z toho, že do

CPZ bol umiestnený sťažovateľ o 11:40 hod. (11. 8.). Opäť niet dôvodu, aby bol sťažovateľ

po vykonaní mu osobnej prehliadky a odňatí všetkých jeho veci a umiestnený do CPZ

a následne vyzvaný na „dobrovoľné“ vydanie tohto telefónu na druhý deň o 14.30 hod.

(12. 8.). Sťažovateľ nebol poučený o svojich právach pri danom vydaní veci a to teda ani

o práve vec nevydať v zmysle práva odoprieť výpoveď ak by si ňou privodil trestné stíhanie

resp. práva neobviňovať sám seba, a naopak vyplýva zo spisu určitý stupeň donútenia pri

výzve na vydanie veci zo strany polície (hrozba pokuty). V tomto smere poukaz, na

rozsudok:

- NS SR - 16. 6. 2010 SP. ZN.

- rozhodnutie ESĽP vo veci Funke vs. Francúzsko, 25. 2. 1993

- Flenay a McGinnes vs. Írsko a Quinn vs. Írsko, 21. 12. 2000

V týchto rozhodnutiach je konštatované porušenie č. l. 6 ods. 1 dohovoru.»

6. V ďalšom bode ústavnej sťažnosti sťažovateľ konkretizuje svoju námietku

o nesprávnosti zistení konajúcich súdov v otázke pomeru priťažujúcich a poľahčujúcich

okolností, kde dôvodí, že v jeho prípade nebolo v rámci zohľadnenia poľahčujúcich

okolností aplikované ustanovenie , podľa ktorého je

poľahčujúcou okolnosťou skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin vo veku blízkom veku

mladistvých, keď v čase skutkov, zo spáchania ktorých bol uznaný vinným, bol takouto

osobou s odkazom na ustanovenie , keďže mal devätnásť

rokov. Sťažovateľ na tomto mieste takisto poukazuje na postup konajúceho súdu, ktorý

pri súčasnej aplikácii ustanovenia neprípustne zohľadnil

skutočnosť spáchania viacerých trestných činov aj ako priťažujúcu okolnosť

podľa ustanovenia , čím došlo k neprípustnému dvojitému

pričítaniu tej istej okolnosti. Podľa názoru sťažovateľa k tejto námietke nezaujal jasné

stanovisko ani dovolací súd pri posúdení jeho dovolania.

7. Napokon sťažovateľ na podporu námietky o porušení jeho práva na obhajobu

predkladá v ústavnej sťažnosti argumentáciu o odmietnutí vypočutia dvoch svedkov v jeho

prospech bez toho, aby takýto postup konajúci súd riadne odôvodnil, ďalej tiež tvrdenie

o neprípustnom postupe konajúceho súdu v súvislosti s ustanovením náhradného obhajcu

a tiež bližšie nešpecifikovanú a nejasnú námietku, že „sťažovateľ ani obhajca nemali

možnosť sa počas celého dokazovania až po prvý verdikt oboznámiť sa s obsahom

utajovanej prílohy a teda ani sa k nemu vyjadriť, resp. navrhnúť, uskutočniť, napadnúť

dôkazy s tým spojené aj nato nadväzujúce“. Sťažovateľ takisto hodnotí uznesenie

najvyššieho súdu o odmietnutí jeho dovolania ako „vnútorne rozporné“, argumentujúc, že

najvyšší súd nemal legálny dôvod k odmietnutiu jeho dovolania z formálnych dôvodov,

pretože jeho dovolanie spĺňalo všetky náležitosti vyžadované príslušnými ustanoveniami

.

8. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

rozhodol v jeho veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv

podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a podľa čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 50 ods. 1

a ods. 2 a s a práv podľa , ods. 2 a ods. 3 písm. b), c) a d)

a podľa čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 14 dohovoru rozsudkom Špecializovaného trestného

súdu sp. zn. zo 7. augusta 2013 a uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. marca 2014 a sp. zn. z 5. novembra 2018, označené

rozhodnutia zrušil a vrátil vec na nové konanie a priznal tiež sťažovateľovi primerané

finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

9. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované. Vec sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Petrovi

Brňákovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu uplynulo 16. februára 2019. Preto

v súlade s čl. X bodom 2 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec

prerozdelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Molnárovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu

práce bola predbežne prejednaná v druhom senáte ústavného súdu v zložení Jana Laššáková

(predsedníčka senátu) a sudcovia Peter Molnár a Ľuboš Szigeti.

12. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže na

predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie

konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný

navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti

navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti

ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou

osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

13. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie všetkých jeho označených

práv odsudzujúcim rozsudkom Špecializovaného trestného súdu a odvolacím a dovolacím

rozhodnutím najvyššieho súdu. Zastáva názor, že prvostupňový súd, ktorý rozhodol o jeho

vine a treste, nebol nestranný a zákonný, svoje rozhodnutie oprel o dôkazy, ktoré neboli

získané zákonným spôsobom, pri určovaní výšky trestu zistil nesprávny pomer

priťažujúcich a poľahčujúcich okolností a neprípustne uplatnil dvojité pričítanie tej istej

okolnosti a porušil jeho právo na obhajobu.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1,

čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a podľa čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 50 ods. 1 a 2 a s čl. 12 ods. 2

a práv podľa , ods. 2 a ods. 3 písm. b), c) a d) a podľa dohovoru

v spojení s čl. 14 dohovoru rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp. zn.

PK-1 T 2/2013 zo 7. augusta 2013

14. V zmysle princípu subsidiarity zakotveného v poskytuje

ústavný súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám

fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený

medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám

poskytuje v zmysle primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne.

Vo vzťahu k prvostupňovému rozsudku Špecializovaného trestného súdu sp. zn.

PK-1 T 2/2013 zo 7. augusta 2013 sťažovateľ disponoval opravným prostriedkom –

odvolaním, ktoré aj využil. O odvolaní bol oprávnený a povinný rozhodnúť najvyšší súd

ako súd odvolací. Odvolanie tak predstavovalo účinný právny prostriedok ochrany práv

sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému prvostupňovému rozsudku. Existencia odvolacieho

konania pred najvyšším súdom nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať

o napadnutom rozsudku Špecializovaného trestného súdu, keďže odvolanie v danom

prípade predstavovalo účinný právny prostriedok ochrany práv sťažovateľa vo vzťahu

k napadnutému rozhodnutiu (porov. mutatis mutandis ,

). Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia v sťažnosti

označených práv rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp. zn.

PK-1 T 2/2013 zo 7. augusta 2013 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1,

čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a podľa čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 50 ods. 1 a 2 a s čl. 12 ods. 2

a práv podľa , ods. 2 a ods. 3 písm. b), c) a d) a podľa dohovoru

v spojení s čl. 14 dohovoru uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. marca 2014 a sp. zn. z 5. novembra 2018

15. Pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd vo svojej

rozhodovacej činnosti zastáva názor, podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) lehota na prípadné podanie ústavnej sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú (napr. m. m. , , ,

, ). Za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že

dovolanie nie je prípustné, nemožno ústavnú sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť

ako oneskorene podanú (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, 10

a jeho body 51, 53, 54). Tento princíp sa napokon premietol i do ustanovenia § 124

poslednej vety , podľa ktorého ak bol vo veci podaný mimoriadny

opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré

bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia

rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (sp. zn. ). V zmysle

uvedeného bolo preto predmetom prieskumu ústavného súdu nielen dovolacie rozhodnutie

najvyššieho súdu, ale aj jeho odvolacie rozhodnutie napadnuté dovolaním sťažovateľa, ktoré

bolo dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.

16. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr.

, , , , ).

17. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , ).

18. Odkazujúc na závery uvedené v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto

uznesenia, ústavný súd zdôrazňuje, že pri posúdení namietaných uznesení najvyššieho súdu

nebolo jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré konajúce

súdy opreli svoje rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila

na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa

(prezentovanou v odvolaní a v dovolaní) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či výklad

konajúcim súdom aplikovaných právnych noriem neodporuje ich podstate a zmyslu, teda či

sú namietané uznesenia najvyššieho súdu ústavnoprávne akceptovateľné.

19. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnení namietaných uznesení

najvyššieho súdu a opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch 17 a 18 odôvodnenia

tohto uznesenia posúdil, či najvyšší súd pri výkone svojej právomoci neprekročil limity

sťažovateľom označených článkov a dohovoru.

20. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 27. marca

2014, ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa podané proti prvostupňovému

odsudzujúcemu rozsudku, vyplýva, že obsahom odvolacích námietok, ktoré v odvolaní

sťažovateľ uplatnil, boli jeho výhrady k hodnoteniu vykonaných dôkazov, konkrétne

výpovedí svedkov, ďalej námietka porušenia práva na obhajobu, keď konajúci súd

nereagoval primerane na vopred oznámenú neúčasť obhajcu sťažovateľa a uspokojil sa

s účasťou jeho náhradnej obhajkyne, ktorej stratégiu obhajoby sťažovateľ spochybnil

na hlavnom pojednávaní. Najvyšší súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa

jeho práva na obhajobu konštatoval, že náhradná obhajkyňa bola sťažovateľovi riadne

ustanovená opatrením predsedu senátu na účel zastupovania sťažovateľa v čase

vopred avizovanej neprítomnosti jeho riadneho obhajcu, pričom sa dotknutých termínov

hlavného pojednávania riadne zúčastnila a podieľala sa na jeho obhajobe. Rovnako sa

odvolací súd vyjadril aj k otázke primeranosti sťažovateľovi uloženého trestu, kde

poznamenal, že pri jeho ukladaní aplikoval prvostupňový súd tzv. zmierňovacie ustanovenie

a uložil sťažovateľovi trest pod dolnú hranicu príslušnej

trestnej sadzby, pričom podľa názoru odvolacieho súdu k takémuto postupu nebol daný

dôvod, keďže podľa neho skutočnosť spáchania trestnej činnosti v mladom veku nie je

dôvodom pre použitie dotknutého ustanovenia. Najvyšší súd na tomto mieste uzavrel, že sa

sťažovateľovi dostalo „dobrodenia, hoci nebol dôvod, avšak toto pochybenie nebolo možné

napraviť pre nedostatok odvolania zo strany špeciálneho prokurátora“.

21. Z obsahu odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 5. novembra 2018, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa, vyplýva, že sťažovateľ

ako jeden z dovolacích dôvodov podaného opravného prostriedku uplatnil dôvod podľa

, kde argumentoval absenciou nestrannosti

konajúcich sudcov, ktorí prejednávali aj trestné veci ostatných spoluobvinených, vylúčené

na samostatné konanie, pričom v rozhodnutiach v označených veciach „boli uvedené

iniciály a prezývky obvinených ako spolupáchateľov“. Sťažovateľ označené skutočnosti

považoval za prejav zaujatosti konajúceho senátu a prejudikovanie jeho viny. Najvyšší súd

kvalifikoval označenú námietku ako nedôvodnú, a to poukazom na obsah stanoviska

trestnoprávneho kolégia sp. zn. Tpj 11/2017 z 5. apríla 2017, ako aj s poukazom

na zodpovedajúcu judikatúru najvyššieho súdu R 30/1998 a R 11/2010-II, uvádzajúc,

že senát konajúceho súdu nemožno považovať za zaujatý iba z dôvodu schválenia dohody

o vine a treste spoluobvineného vo vylúčenom konaní (s uvedením iného spoluobvineného,

o ktorom sa vedie samostatné konanie, v skutkovej vete rozsudku), pretože pri schvaľovaní

návrhu dohody o vine a treste súd nevykonáva dokazovanie, iba posudzuje predložený

návrh v intenciách ustanovení a nasledujúcich , pričom až

v aktuálnom konaní je podkladom pre jeho rozhodnutie vykonané dokazovanie, v ktorom

môžu byť oporou odsúdenia iba zákonne získané dôkazy preukazujúce bez akýchkoľvek

pochybností vinu dotknutej osoby.

22. Sťažovateľ pod dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c)

v podanom dovolaní subsumoval argumentáciu o porušení jeho práva

na obhajobu v súvislosti s účasťou náhradnej obhajkyne, ktorá mu bola ustanovená po tom,

čo jeho riadny obhajca vopred avizoval neúčasť na niektorých určených termínoch hlavného

pojednávania. Sťažovateľ bol toho názoru, že obhajoba zo strany tejto obhajkyne mu nebola

poskytovaná na zodpovedajúcej úrovni. Najvyšší súd posúdil jeho predmetnú argumentáciu

ako nedôvodnú, pričom dôvodil takto:

„Prípisom doručeným Prezídiu policajného zboru, úradu boja proti organizovanej

kriminalite, odbor Bratislava 22. februára 2012 obvinený oznámil vypovedanie plnej moci

a potvrdil splnomocnenie pre /zv. IV,

č. l. 889/. Z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov na ďalšiu úhradu právneho

zastúpenia obvinený požiadal žiadosťou z 22. februára 2013, doručenou Špecializovanému

trestnému súdu 28. februára 2013, o ustanovenie obhajcu /zv. XX,

č. l. 5637/. Po súhlasnom vyjadrení predseda senátu Špecializovaného trestného

súdu v Pezinku podľa z dôvodov ,

ustanovil obvinenému za obhajcu /zv. XX, č. l. 5640-5641/. Na

verejnom zasadnutí o predbežnom prejednaní obžaloby súd určil rozpis termínov hlavného

pojednávania. Obhajca obvineného uviedol, že v niektorých pojednávacích dňoch bude mať

kolíziu s úkonmi v iných trestných veciach a v termíne od 29. mája 2013 pravdepodobne do

14. júna 2013 bude v zahraničí. Súd preto 8. marca 2013 ustanovil obvinenému náhradnú

obhajkyňu /zv. XX, č. 1. 5691-5692/. Obhajcovia pristupovali

k obhajobe obvineného aktívne, zúčastňovali sa úkonov, resp. v prípade svojej

neprítomnosti boli o nariadených úkonoch riadne upovedomení (uvedené sa týka najmä

), ako aj hlavných pojednávaní a verejných zasadnutí, podávali návrhy

a opravné prostriedky, teda dohliadali na uplatňovanie práv obvineného. Orgány činné

v trestnom konaní a súdy v tomto smere poskytli adekvátny priestor na realizáciu práv

obvineného na obhajobu a tento priestor bol zo strany obhajoby využitý. V tejto súvislosti

dovolací súd, ani napriek námietkam obvineného, pochybenia nezistil. Ustanovená

náhradná obhajkyňa prevzala rovnopis svojho ustanovenia 15. marca 2013. V dňoch

19. a 20. marca 2013 sa dostavila na súd prvého stupňa za účelom študovania spisu. Prvý

deň preštudovala zväzky I - X, druhý deň zväzky XI - XXI (t. j. celý dovtedy vyhotovený

spis), pričom požiadala o fotokópie niektorých listov v počte cca 70 strán /zv. XXI, č. l.

5730, 5731/. Na základe následných žiadostí boli obhajkyni vyhotovené a zaslané fotokópie

v rozsahu cca 106 strán /zv. XXI, č. l. 5790, 5903/. Náhradná obhajkyňa sa až na jednu

výnimku zúčastnila všetkých hlavných pojednávaní, a to aj v čase prítomnosti obhajcu

Mala teda vedomosť o priebehu hlavného pojednávania a všetkých vykonaných

úkonoch. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom 29. mája 2013 /zv. XXI, č. l. 5879

rub/ pritom vyplýva, že otázku návštev konzultovala s a prebrala s ním aj

stratégiu obhajoby. Počas hlavných pojednávaní požiadala súd o poradu s obvineným, resp.

o nahliadnutie do spisu, pričom súd žiadostiam vyhovel /zv. XXI, č. l. 5894 rub, 5906 rub,

5953/. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 6. júna 2013 (stále v neprítomnosti

) náhradná obhajkyňa predniesla súdu návrh na prepustenie obvineného z

väzby /zv. XXI, č. l. 5958/ a po negatívnom rozhodnutí podala v mene obvineného

sťažnosť /zv. XXI, č. l. 5979-5982/. Napriek tomu, že obvineného navštívila v ústave na

výkon väzby až 31. mája 2013, t. j. po 2 pojednávacích dňoch, dovolací súd nevzhliadol

dôvod na konštatovanie porušenia práv obvineného (navyše zásadným spôsobom).

Náhradná obhajkyňa vykonávala obhajobu obvineného zodpovedne a v čo najlepšom

záujme svojho klienta. V prípade, že svedkom, ktorí sa mali vyjadrovať ku skutkom

kladeným obvinenému za vinu, nekládla otázky, na ich výpovede reagoval sám obvinený. Vo

vzťahu k svedkovi - poškodenému (vypočutý na hlavnom pojednávam konanom 29.

mája 2013) pritom obvinený uviedol, že svedok iba potvrdil jeho nulovú angažovanosť pri

skutku /zv. XXI, č. l. 5884 rub/, druhý svedok obvineného nepoznal a

vypovedal k inému skutku (iní svedkovia v ten deň neboli vypočutí). Svedkovi

náhradná obhajkyňa kládla otázky pri skutku č. 1, k jeho výpovedi ku skutkom č. 4

a 5 sa vyjadril obvinený. Rovnako sa náhradná obhajkyňa zapájala do výsluchu svedkov

vypočutých na hlavnom pojednávaní 3. - 6. júna 2013 (okrem svedkov, ktorí vypovedali k

inému skutku, prípadne obvineného vôbec nepoznali). V nadväznosti na námietky

obvineného je ďalej potrebné zdôrazniť, že zmenou náhradného obhajcu nedisponuje

obvinený, ale súd, ktorý ho ustanovil. Súd môže v zmysle ustanovenia

per analógiam na žiadosť obvineného alebo náhradného obhajcu oslobodiť od povinnosti

obhajovania náhradného obhajcu, a to zo závažných dôvodov (napr. dlhodobá choroba),

prípadne, ak si náhradný obhajca neplní svoje povinnosti. Súd nevyhodnotil návrh

obvineného ako dôvodný, preto náhradnú obhajkyňu neoslobodil. Vo vzťahu k argumentácii

obvineného o neumožnení zvolenia si náhradného obhajcu, dovolací súd poukazuje na

skutočnosť, že nezastupoval obvineného na základe plnej moci, ale bol

obvinenému ustanovený na jeho žiadosť z 22. februára 2013. Vzhľadom na avizovaný

nedostatok finančných prostriedkov vyznieva námietka obvineného tendenčne.“

23. Vo vzťahu k ďalšej časti argumentácie, ktorú sťažovateľ v uplatnenom dovolaní

zahrnul pod dovolací dôvod podľa , najvyšší súd

uviedol, že sťažovateľ v dovolaní nešpecifikoval svoje návrhy na vykonanie dokazovania,

ktoré mali byť podľa jeho názoru relevantné a boli konajúcim súdom zamietnuté. Najvyšší

súd poznamenal, že zo spisového materiálu zistil, že sa prvostupňový súd na hlavnom

pojednávaní vysporiadal s predloženými návrhmi náhradnej obhajkyne, ktoré zamietol,

pričom v odôvodnení rozsudku uviedol v tomto smere podrobné dôvody. V súvislosti

so sťažovateľom nastolenou otázkou oboznámenia sa s utajovanými prílohami prezentoval

túto argumentáciu:

«K poučeniu o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností je nevyhnutné

uviesť, že obvinený bol dňa 2. decembra 2015 nahliadať do utajovaných príloh. Pred

predložením spisu bol predsedom senátu poučený v súlade s ustanovením § 35 ods. 2

o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“) a bolo mu

odovzdané Vyhlásenie o mlčanlivosti spolu so Záznamom o poučení o povinnostiach pri

ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia /zv. XXIV, č. 1. 6638-

6640/, ktoré vlastnoručne podpísal. Utajované prílohy, ako vyplýva z ich povahy, nie sú

súčasťou spisu a teda bežne dostupné. Nahliadnutie do nich je možné len za splnenia

podmienok uvedených v zákone o ochrane utajovaných skutočností. Jednou z podmienok je

aj podpísanie vyhlásenia o mlčanlivosti a poučenie nahliadajúcej osoby. Poučovacia

povinnosť je pritom spätá iba s daným úkonom a vzniká až pred samotným nahliadnutím.

Prípadné skoršie poučenie by, aj s ohľadom na možnosť nedostavenia sa osoby, ktorej bolo

nahliadnutie povolené, nemalo zmysel. Súčasne by takáto realizácia bola z dôvodu potreby

podpisov poučujúcej osoby a poučovanej osoby spojená s ťažkosťami a zbytočnými

nákladmi (napr. na doručovanie). Dovolaciemu súdu navyše nie je zrejmé, v čom v tejto

súvislosti malo teda spočívať porušenie práva obvineného na obhajobu (obvinený námietku

bližšie nerozviedol).»

24. K námietkam prezentovaným v uplatnenom dovolaní v rámci dovolacieho

dôvodu podľa , kde sťažovateľ argumentoval

tvrdením o nezákonnosti získaných dôkazov, najvyšší súd citoval § 371 ods. 4 Trestného

poriadku, podľa ktorého dôvody podľa ustanovení § 371 ods. 1 písmeno a) až g) Trestného

poriadku nemožno uplatniť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už

v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom, čo neplatí,

ak dovolanie podáva minister spravodlivosti. V nadväznosti na citované ustanovenie

najvyšší súd konštatoval, že sťažovateľ, ktorý bol vo vedenom trestnom

konaní riadne kvalifikovane zastúpený a mal možnosť oboznámiť sa s príslušnou časťou

spisového materiálu, námietky o nezákonnosti vykonanej rekognície a o absencii

dobrovoľnosti vydania mobilných telefónov mohol namietať už vo fáze prípravného

konania, čo však neurobil a predostrel ich prvýkrát až v podanom dovolaní. Na základe

uvedenej skutočnosti najvyšší súd uzavrel, že predmetné námietky v rámci označeného

dovolacieho dôvodu nemôže posudzovať.

25. Najvyšší súd zaujal stanovisko aj k argumentácii týkajúcej sa výšky uloženého

trestu, ktorú sťažovateľ predostrel v rámci dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 371

ods. 1 písm. i) . Dovolací súd poukázal na nesprávny postup konajúceho

súdu, ktorý sťažovateľovi pri určení výšky trestu neprípustne dvojito pričítal tú istú

okolnosť, a to okolnosť spáchania viacerých trestných činov, keď ju zohľadnil pri aplikácii

, a súčasne ako priťažujúcu okolnosť podľa

. Najvyšší súd poukázal na ,

podľa ktorého dôvody podľa nemožno použiť, ak

zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného. V tomto smere

najvyšší súd uviedol: „Napriek tomu, že súd prvého stupňa pochybil, keď obvinenému

dvakrát započítal spáchanie zločinu a obzvlášť závažných zločinov, ktorých aplikáciu

v rozsudku ani neodôvodnil, dovolací súd nevzhliadol dôvod na zrušenie napadnutých

rozhodnutí. Obvinenému bol ukladaný trest s použitím tzv. zmierňovacieho ustanovenia

podľa § 39 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák., pričom pre výšku mimoriadne zníženého trestu je

rozhodujúca dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby. v osobitnej

časti stanovuje pre obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 4 písm. c)

Tr. zák. s poukazom na § 141 písm. a) Tr. zák. (najprísnejší trestný čin) trestnú sadzbu

v rozpätí 20 rokov až 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie. Zvýšenie hornej

hranice o jednu tretinu v zmysle tzv. asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. preto

neprichádzala do úvahy. Pokiaľ by súd prvého stupňa postupoval správne a neprihliadol na

priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Tr. zák., prevažovali by poľahčujúce okolnosti

[§ 36 písm. j) Tr. zák. - viedol pred spáchaním trestného činu riadny život] v pomere 1:0.

V zmysle ustanovenia § 38 ods. 3 Tr. zák. by sa potom znižovala horná hranica trestnej

sadzby o jednu tretinu.“ K časti argumentácie sťažovateľa, v ktorej poukazoval na absenciu

zohľadnenia poľahčujúcej okolnosti podľa (spáchanie

trestného činu vo veku blízkom veku mladistvých alebo vo vyššom veku, ak táto okolnosť

mala vplyv na jeho rozumovú a vôľovú spôsobilosť) najvyšší súd uviedol, že otázka

zisťovania a zohľadnenia existencie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností je otázkou

skutkovou, ktorá je ako taká z dovolacieho prieskumu vylúčená.

K otázke nestrannosti Špecializovaného trestného súdu

26. Pri posúdení argumentácie o nedostatku nestrannosti konajúcich sudcov

Špecializovaného trestného súdu, ktorú sťažovateľ opiera o skutočnosť, že sa títo sudcovia

zúčastnili na skoršom schválení dohody o vine a treste vo vzťahu k spoluobvineným

sťažovateľa, ktorých trestná vec bola vylúčená na samostatné konanie, poukazuje ústavný

súd na to, že už vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti (

a ) posudzoval ústavnú udržateľnosť právnych záverov najvyššieho súdu

vychádzajúcich zo stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 11/2017

z 5. apríla 2017. V uvedených rozhodnutiach ústavný súd označil právne závery najvyššieho

súdu vychádzajúce z predmetného stanoviska za ústavne akceptovateľné. V aktuálne

prejednávanej veci sťažovateľa nezistil také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odklon

od jeho záverov vyjadrených vo veciach sp. zn. a sp. zn. .

Ústavný súd zdôrazňuje, že podstatnou okolnosťou z hľadiska záruky nestrannosti súdu je

v trestnej veci sťažovateľa tá skutočnosť, že konajúci senát Špecializovaného trestného súdu

vyhodnotil trestnú vec sťažovateľa po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní

bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom argumentačne odvolával na predchádzajúce

rozsudky vydané v tzv. dohodovacích konaniach (schválené dohody o vine a treste

spoluobvinených sťažovateľa), čo napokon logicky vylučuje aj tá skutočnosť, že sa

dokazovanie v dohodovacom konaní ani nevykonáva, keďže pri schválení dohody o vine

a treste je súd viazaný skutkom vymedzeným v návrhu. Platí teda, že senát

Špecializovaného trestného súdu rozhodoval trestnú vec sťažovateľa bez toho, aby bol

akokoľvek „zaťažený“, resp. ovplyvnený predchádzajúcim vyhodnotením skutkového stavu

viažuceho sa k osobe sťažovateľa. Prezentovaný postulát napokon plne konvenuje aj

relevantnej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú ústavný

súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti štandardne zohľadňuje (pozri napr. rozhodnutie

ESĽP vo veci Schwarzenberg proti Nemecku z 10. 8. 2006, sťažnosť č. 75737/01). Ústavný

súd vzhľadom na uvedené kvalifikoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti predmetnej

námietky smerujúcej proti odvolaciemu a dovolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu ako

zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa

odmietol.

K námietkam o nezákonnosti vykonaného dokazovania

27. Pokiaľ ide o námietky, v rámci ktorých sa sťažovateľ pokúša spochybniť

zákonnosť časti procesu dokazovania (popísané úkony rekognície a zaistenia mobilných

telefónov), ústavný súd na tomto mieste pripomína princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 , limitujúci vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom. Z uvedeného princípu

okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ

ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť

najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ

v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom

argumentáciu, ktorú mohol účinne predniesť, avšak nepredniesol v konaní

pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (pozri

, , ). Z obsahu uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. marca 2014, ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa

podané proti prvostupňovému rozsudku, vyplýva, že sťažovateľ argumentáciu označeného

charakteru v rámci tohto opravného prostriedku vôbec neuplatnil i napriek tomu, že mu to

relevantná právna úprava regulujúca tento riadny opravný prostriedok umožňovala.

Uvedená skutočnosť bola prekážkou, pre ktorú sa označenou argumentáciou nemohol

zaoberať ani dovolací súd a rovnako je prekážkou aj v konaní pred ústavným súdom.

S odkazom na túto ustálenú judikatúru ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa

v označenej časti námietok smerujúcich proti druhostupňovému uzneseniu najvyššieho súdu

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde.

28. Pokiaľ ide o odôvodnenie dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu v časti

reagujúcej na spomínanú argumentáciu sťažovateľa o nezákonnosti dokazovania, v ktorej

najvyšší súd poukázal na ustanovenie obmedzujúce práva

obvineného podať dovolanie v prípade, ak okolnosť, ktorú uvádza v dovolaní, mu bola

známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom,

ústavný súd konštatuje konformnosť predmetnej časti odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho

súdu s obsahom sťažovateľom namietaných a a

dohovoru. Ústavný súd chce na tomto mieste sťažovateľa poučiť, že ustanovenie § 317

ods. 1 , na ktoré sa sťažovateľ odvoláva, nijako nevylučuje v jeho

prípade aplikáciu ustanovenia a v ňom obsiahnutej

tzv. koncentračnej zásady. Vzhľadom na uvedené ústavný súd kvalifikuje ako zjavne

neopodstatnenú námietku sťažovateľa smerujúcu proti dovolaciemu rozhodnutiu

najvyššieho súdu, ktorý sa s odkazom na citované ustanovenie § 371 ods. 4 Trestného

poriadku, teda z dôvodu procesnej pasivity sťažovateľa (keď tvrdenia o nezákonnosti

získaných dôkazov nepredniesol v odvolacom konaní) odmietol príslušnou časťou

argumentácie dovolania zaoberať. Preto v uvedenej časti ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľa smerujúcu proti dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

K námietkam týkajúcim sa výšky uloženého trestu odňatia slobody

29. Ústavný súd na tomto mieste opätovne pripomína svoje postavenie a úlohu

pri preskúmavaní rozhodnutí všeobecných súdov a zdôrazňuje, že aj v prípade posúdenia

výšky uloženého trestu a s tým súvisiaceho hodnotenia okolností, ktoré konajúci súd pri jej

špecifikácii zohľadnil, môže do vyvodených skutkových a právnych záverov všeobecného

súdu zasiahnuť len v prípade ich zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti. Vychádzajúc

z odôvodnenia rozhodnutí konajúcich súdov týkajúcich sa výšky trestu uloženého

sťažovateľovi, konštatuje, že takýto exces v sťažovateľovom prípade nezistil. Tak ako to

uviedol odvolací súd, u sťažovateľa bola okolnosť veku sťažovateľa blížiaceho sa veku

mladistvých zohľadnená aplikáciou zmierňovacieho ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného

zákona, pričom išlo o postup nad rámec zákona, teda tak ako to konštatoval odvolací súd,

o dobrodenie, ku ktorému nebol zákonný dôvod. Dvojité pričítanie tej istej okolnosti bolo

dovolacím súdom posúdené ako také, ktoré postavenie sťažovateľa zásadne neovplyvnilo.

Vzhľadom na uvedené okolnosti nemožno v prípade sťažovateľa hovoriť o takom excese

v aplikácii zákona, ktorý by sa prejavil neudržateľnosťou a arbitrárnosťou rozhodnutia

o výške uloženého trestu. Ústavný súd na základe uvedeného posúdil ústavnú sťažnosť

v označenej časti ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v predmetnej časti námietok

smerujúcich proti odvolaciemu a dovolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu odmietol

podľa .

K porušeniu práva na obhajobu

30. Sťažovateľ porušenie svojho práva na obhajobu, tak ako ho prezentoval

v podanom odvolaní a dovolaní, ale aj v samotnej ústavnej sťažnosti, vidí okrem iného aj

v skutočnosti, že konajúci súd v rámci prebiehajúceho hlavného pojednávania reagoval

na vopred avizovanú neprítomnosť obhajcu sťažovateľa (ustanoveného sťažovateľovi

podľa jeho individuálneho výberu) ustanovením tzv. náhradného obhajcu, ktorého kvalitu

obhajoby sťažovateľ v priebehu hlavného pojednávania spochybnil, avšak konajúci súd

uvedené námietky neakceptoval. Ústavný súd chce v danom skutkovom kontexte týkajúcom

sa otázky práva na obhajobu, resp. v práva na pomoc obhajcu poukázať na relevantnú

judikatúru ESĽP. Článok 6 ods. 3 písm. c) dohovoru priznáva obvinenému právo obhajovať

sa prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, ktorého výber má byť v zásade

akceptovaný. Aj keď je dôležité, aby medzi obhajcom a klientom existovala dôvera, toto

právo nemá absolútnu povahu. Môžu byť totiž dané relevantné a dostatočné dôvody

sledujúce záujmy spravodlivosti, ktoré môžu ospravedlniť ustanovenie obhajcu proti vôli

obvineného. Podstatné je to, aby obhajoba bola „skutočná a účinná“ (pozri rozhodnutia

ESĽP vo veciach Pavlenko proti Grécku zo 6. 9. 2007, sťažnosť č. 22021/05; Prehn proti

Nemecku z 24. 8. 2010, sťažnosť č. 40451/06 a Mayzit proti Rusku z 20. 1. 2005, sťažnosť

č. 63378/00). Článok 6 ods. 3 písm. c) dohovoru hovorí o „pomoci“ obhajcu, nie

o „ustanovení“ obhajcu, pretože ustanovenie obhajcu samo osebe ešte nezaisťuje účinnosť

jeho pomoci, keďže ustanovený obhajca môže zomrieť, ochorieť alebo sa u neho môže

objaviť iná trvalá prekážka riadneho výkonu obhajoby, prípadne sa môže sám vyhýbať

plneniu svojich povinností voči klientovi. Preto pokiaľ sú príslušné štátne orgány na takéto

skutočnosti upozornené, musia takéhoto obhajcu nahradiť iným, prípadne ustanoveného

obhajcu primäť k plneniu jeho povinností (pozri rozhodnutie ESĽP vo veci Artico

proti Taliansku z 13. 5. 1980, sťažnosť č. 6694/74). Štát však nemôže byť zodpovedný

za každé pochybenie obhajcu, ktorý bol obvinenému ustanovený, zo vzťahu nezávislosti

advokácie od štátu totiž vyplýva, že vedenie obhajoby je vo svojej podstate záležitosťou

medzi obvineným a klientom, či už ide o obhajcu prideleného v rámci právnej pomoci alebo

o obhajcu, ktorého si klient platí sám. V zmysle čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru sú príslušné

štátne orgány povinné zasiahnuť len v tých prípadoch, keď nedostatky na strane

ustanoveného obhajcu vyjdú najavo alebo sú o nich štátne orgány akýmkoľvek spôsobom

informované (pozri rozhodnutie ESĽP vo veci Kamasinski proti Rakúsku z 19. 12. 1989,

sťažnosť č. 9783/82).

31. Podľa judikatúry ESĽP uvedenej v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto

uznesenia teda zárukám vyplývajúcim z čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru neprekáža, keď

v niektorých odôvodnených prípadoch v záujme naplnenia spravodlivosti pri súčasnom

rešpektovaní požiadavky účinnosti obhajoby je vôľa obvineného v otázke výberu obhajcu

nahradená rozhodnutím štátnej autority, tzv. „ustanovením obhajcu“. Takýmto prípadom je

okrem iných aj inštitút náhradného obhajcu zakotvený v ustanoveniach § 42 Trestného

poriadku, kde v zmysle ustanovenia , ak je dôvodná obava,

že by mohol byť zmarený v prípravnom konaní výsluch obvineného, ktorý trvá

na prítomnosti obhajcu, hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie pre neprítomnosť

zvoleného obhajcu alebo ustanoveného obhajcu, môže byť obvinenému popri zvolenom

obhajcovi alebo ustanovenom obhajcovi ustanovený náhradný obhajca. V zmysle

ustanovení náhradný obhajca má rovnaké práva a povinnosti

ako zvolený obhajca alebo ustanovený obhajca; na hlavnom pojednávaní a verejnom

zasadnutí ich však môže vykonávať iba v prípade neúčasti zvoleného obhajcu alebo

ustanoveného obhajcu. Z okolností veci sťažovateľa vyplýva, že sťažovateľov obhajca,

ustanovený mu z dôvodu nemajetnosti, avšak podľa individuálneho výberu sťažovateľa, už

pri predbežnom prejednaní obžaloby vopred konajúcemu súdu avizoval dôvody neúčasti

na niektorých z určených termínov hlavného pojednávania, na čo konajúci súd v záujme

zachovania plynulosti konania reagoval ustanovením tzv. náhradného obhajcu v zmysle

citovaných ustanovení . Námietkam sťažovateľa o nedostatočnosti

kvality obhajoby poskytovanej náhradným obhajcom, ktoré sťažovateľ v priebehu hlavného

pojednávania predniesol, nebolo zo strany prvostupňového súdu vyhovené a ich

opodstatnenosť vylúčil tak odvolací súd, ako aj súd dovolací. Najvyšší súd, tak ako to

vyplýva z odôvodnenia jeho dovolacieho rozhodnutia (pozri bod 22 odôvodnenia tohto

uznesenia) kvalitu poskytovania právnej pomoci zo strany náhradnej obhajkyne riadne

preskúmal a konštatoval, že nedostatky, ktoré by odôvodňovali zásah konajúceho súdu

v podobe ustanovenia iného náhradného obhajcu, nezistil. Najvyšší súd v tejto súvislosti

podrobne popísal, že sa ustanovená náhradná obhajkyňa riadne oboznámila s prípadom

sťažovateľa komplexným preštudovaním spisového materiálu, zúčastnila sa s výnimkou

jedného prípadu všetkých termínov hlavného pojednávania (a to aj v čase prítomnosti

riadneho obhajcu sťažovateľa), bola teda s jeho priebehom náležite oboznámená, pričom

taktiku obhajoby konzultovala vopred s riadnym obhajcom sťažovateľa, s ktorým sa

dohodla aj na potrebe osobného kontaktu so sťažovateľom, aktívne sa zapájala

do vykonávaných výsluchov a podala v mene sťažovateľa aj opravné prostriedky. Ústavný

súd je toho názoru, že za uvedených okolností poskytovanie právnej pomoci zo strany

náhradnej obhajkyne nijako nesignalizuje zanedbávanie plnenia jej povinností v prospech

klienta (sťažovateľa). Na základe uvedeného sa ústavný súd so subjektívnymi tvrdeniami

sťažovateľa o nedostatkoch obhajoby zo strany náhradnej obhajkyne nemôže stotožniť

a konštatuje, že požiadavka účinnosti obhajoby nebola v sťažovateľovom prípade narušená,

keďže náhradný obhajca vykonával svoju úlohu zodpovedne a efektívne.

32. Sťažovateľ namietané porušenie práva na obhajobu videl aj v odmietnutí návrhov

obhajoby na vypočutie špecifikovaných svedkov, kde zdôvodnenie odmietnutia

predmetného dôkazného návrhu zo strany konajúceho súdu vníma ako nedostatočné.

Ústavný súd poukazuje v prvom rade na ustanovenie , ktoré

zaväzuje konajúce súdy, aby sa v rámci odôvodnenia rozsudku vyrovnali aj s obhajobou

a aby teda z odôvodnenia rozsudku bolo okrem iného zrejmé, prečo konajúci súd nevyhovel

návrhom obhajoby na vykonanie ďalších dôkazov. Záruky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1

sú v tomto smere dodržané, ak konajúci súd odmietnutie dôkazných návrhov

obhajoby riadne vysvetlí. V tomto smere najvyšší súd v dovolacom rozhodnutí poukázal

na príslušnú časť prvostupňového rozsudku, v ktorom Špecializovaný trestný súd podrobne

rozviedol dôvody vedúce k zamietnutiu návrhov obhajoby. Ústavný súd sa oboznámil

s označenou časťou odôvodnenia rozsudku Špecializovaného trestného súdu sp. zn.

PK-1 T 2/2013 zo 7. augusta 2013, v ktorom tento uviedol: „Obhajoba navrhla vypočuť

svedka , čo súd zamietol z dôvodu, že tento svedok mal objasniť poradu

v garáži v súvislosti so skutkom v bode 4 obžaloby. V čase návrhu neboli žiadne

pochybnosti, že takáto porada prebehla a tohto svedka nikto nikdy predtým nespomenul

napriek relatívne rozsiahlej dĺžke trestného konania. Svedecká výpoveď v tomto štádiu

konania by bola z pohľadu súdu irelevantná. Čo sa týka návrhu na vypočutie svedka

, ktorý mal byť hokejovým trénerom , tento výsluch pokladal súd za

nadbytočný. V konaní nikto nikdy nespochybnil, že sa venoval ľadovému hokeju.

Nebola však žiadna potreba riešiť túto otázku, lebo v čase návrhu mal súd nepochybne

preukázané, že sa minimálne dvakrát nachádzal v kritickom čase v

a to bez ohľadu na to, aký mal denný režim študenta, resp. hokejistu. Návrh na vyšetrenie

duševného stavu svedka súd zamietol prihliadnuc na to, že išlo o osobu

právoplatne odsúdenú za predmetnú trestnú činnosť a predtým nevznikla potreba na

vyšetrenie jeho duševného stavu. Ak sa v minulosti počas výkonu väzby pokúsil

o samovraždu, resp. sebapoškodzovanie, tak potreba vyšetrenia duševného stavu vznikla

skôr v tomto čase. U svedka sa tento procesný inštitút v porovnaní s osobou obvineného

využíva skôr výnimočne ( ) a v tomto prípade nejde o tzv. kľúčového svedka.

V prejednávanej veci takýchto svedkov bolo niekoľko desiatok a súd pri vykonávaní

dokazovania nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali, že je potreba vyšetriť ich

duševný stav. Obhajoba tiež navrhla opätovné vypočutie svedka vzhľadom

na to, že svedok uviedol pri opätovnom výsluchu skutočnosti, ktoré jeho klient

popiera. Tento svedok pri svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní však poprel akékoľvek

kontakty s členmi skupiny a podľa vlastného vyjadrenia nemal žiadne vedomosti

o spáchaných trestných činoch, preto nebolo potrebné ho k čomukoľvek dopočuť.“ Ústavný

súd, vychádzajúc z obsahu citovanej časti odôvodnenia rozsudku, konštatuje, že odmietnutie

návrhov obhajoby na vykonanie ďalších dôkazov bolo konajúcim súdom primerane

vysvetlené, pričom takto prezentované zdôvodnenie nevykazuje žiadne zjavné rozpory,

protirečenia alebo úvahy, ktoré by odporovali prirodzenej logike. Ústavný súd dodáva, že

záver súdu o irelevantnosti navrhnutého dôkazu, ktorý súd primerane vysvetlí, je

prirodzeným výsledkom procesu voľného hodnotenia dôkazov a sám osebe neindikuje

možnosť vysloviť porušenie označených práv len z dôvodu subjektívneho presvedčenia

sťažovateľa o relevancii navrhnutého dôkazu.

33. Ako celkom nekonkrétnu, a preto zjavne neopodstatnenú kvalifikuje ústavný súd

čiastkovú námietku sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu, ktorá obsahuje

absolútne neurčité tvrdenie o tom, že konajúci súd neumožnil sťažovateľovi oboznámiť sa

s „utajovanou prílohou (skutočnosťami)“. Sťažovateľ nijako bližšie nešpecifikoval, o akú

utajovanú prílohu, resp. utajované skutočnosti malo v tomto prípade ísť, neoboznámil

ústavný súd, s akým dôkazom mali byť predmetné skutočnosti spojené, resp. aký konkrétny

význam mali tieto skutočnosti v procese dokazovania. Vzhľadom na uvedené a tiež

s odkazom na čiastkové závery uvedené v bode 30 až 32 odôvodnenia tohto uznesenia

považuje ústavný súd námietky sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu za zjavne

neopodstatnené. V uvedenej časti preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa

smerujúcu proti odvolaciemu a dovolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

K námietke o vnútornej rozpornosti rozhodnutia o dovolaní

34. Ústavný súd sa napokon vysporiadal aj s tvrdením sťažovateľa o „vnútornej

rozpornosti“ uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 5. novembra 2018,

ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa v zmysle ustanovenia § 382 písm. c)

pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa .

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom predostretá subjektívna interpretácia relevantných

ustanovení upravujúcich inštitút dovolania je celkom zjavne nesprávna.

Podľa ustanovenia dovolací súd na neverejnom zasadnutí

bez preskúmania veci odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania

podľa § 371 citovaného zákona. Platí teda, že predpokladom vecného preskúmania

dovolania je, aby v odôvodnení dovolania uvedené dovolacie dôvody (vymedzené

v ustanoveniach ) boli nielen formálne označené, ale aby obsah

konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera

existencia určitého dovolacieho dôvodu skutočne, t. j. vecne zodpovedal zákonnému

vymedzeniu dovolacieho dôvodu. Pokiaľ to tak nie je a podané dovolanie len formálne

odkazuje na príslušné ustanovenia upravujúce dôvody dovolania, pričom však v skutočnosti

obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dôvodu, ide o dovolanie, ktoré treba

odmietnuť podľa . V prípade sťažovateľa najvyšší súd

konštatoval, že argumentácia, ktorú sťažovateľ v odôvodnení svojho dovolania predostrel

a formálne podradil pod označené dovolacie dôvody, nie je v skutočnosti pod uvedené

dovolacie dôvody vecne subsumovateľná. Najvyšší súd tak na základe uvedeného

postupoval celkom správne a v zmysle citovaného ustanovenia § 382 písm. c) Trestného

poriadku dovolanie sťažovateľa pre nenaplnenie predpísaných dovolacích dôvodov

odmietol. Vzhľadom na uvedené ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa

v označenej časti námietok smerujúcich proti dovolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu

ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa

odmietol.

35. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu