Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 255/2019
PDF · 487.84 KB
No categories available
II. ÚS 255/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca
spravodajca) a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
,
zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Kubáňovou, Cintorínska 5, Nitra, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2
a podľa čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 50 ods. 1 a 2 a s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b), c) a d) a podľa čl. 13 v spojení
s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 T 2/2013 zo 7. augusta 2013 a uzneseniami
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 To 11/2013 z 27. marca 2014 a sp. zn.
2 TdoV 5/2017 z 5. novembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátkou JUDr. Janou Kubáňovou, Cintorínska 5, Nitra, vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a podľa čl. 50 ods. 3
v spojení s čl. 50 ods. 1 a 2 a s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b), c) a d) a podľa čl. 13 v spojení
s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 T 2/2013 zo 7. augusta 2013
a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
5 To 11/2013 z 27. marca 2014 a sp. zn. 2 TdoV 5/2017 z 5. novembra 2018.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 T 2/2013 zo 7. augusta 2013 uznaný vinným
zo spáchania zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny
podľa ustanovení § 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a obzvlášť závažných zločinov obmedzovania
osobnej slobody podľa ustanovení § 183 ods. 1, ods. 2 písm. b) a ods. 4 písm. c) Trestného
zákona, lúpeže podľa ustanovení § 188 ods. 1 a ods. 4 písm. c) Trestného zákona
a vydierania podľa ustanovení § 189 ods. 1 a ods. 4 písm. c) Trestného zákona, za čo mu bol
uložený nepodmienečný úhrnný trest odňatia slobody vo výmere trinástich rokov
a ochranný dohľad na dobu dvoch rokov. Odvolanie sťažovateľa podané
proti prvostupňovému rozsudku bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 11/2013
z 27. marca 2014 podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietnuté. Dovolanie, ktoré sťažovateľ proti
uvedenému uzneseniu najvyššieho súdu podal, bolo podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo V 5/2007 z 5. novembra 2018
odmietnuté.
3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta, že v konaní pred Špecializovaným
trestným súdom a najvyšším súdom došlo k porušeniu jeho označených práv, keďže
podľa jeho názoru prvostupňový súd, ktorý rozhodol o jeho vine a treste, nebol nestranný
a zákonný, svoje rozhodnutie oprel o dôkazy, ktoré neboli získané zákonným spôsobom,
pri určení výšky uloženého trestu vychádzal z nesprávne zisteného pomeru priťažujúcich
a poľahčujúcich okolností a súčasne uplatnil neprípustné dvojité pričítanie tej istej
okolnosti. Podľa tvrdenia sťažovateľa porušil tiež jeho právo na obhajobu, keď „Súd
nerešpektoval jeho právo na zvolenie si obhajcu resp. návrh na oslobodenie vykonávania
obhajoby, neumožnil sťažovateľovi dosiahnutie vypočutia svedkov v jeho prospech, a v tom
že súd v PK porušil princíp kontradiktórnosti konania – rovností zbraní a neumožnil
sťažovateľovi do vynesenia rozsudku oboznámiť sa s utajovanými skutočnosťami a teda mu
zamedzil možnosť oboznámenia sa a vyjadrenia sa k všetkým dôkazom.“.
4. Sťažovateľ v odôvodnení ústavnej sťažnosti námietku porušenia jeho základného
práva na nestranný súd opiera o skutočnosť, že v jeho trestnej veci vedenej proti viacerým
spoluobvineným osobám došlo v priebehu konania k vylúčeniu veci niektorých
spoluobvinených na samostatné konanie na účel uzavretia dohody o vine a treste, a to
v prípravnom konaní a tiež v priebehu súdneho konania, pričom sa na rozhodovaní v konaní
o trestnej veci sťažovateľa a tiež v uvedených dvoch samostatných konaniach, v rámci
ktorých došlo k uzavretiu dohôd o vine a treste, podieľal senát totožného zloženia.
Sťažovateľ na základe uvedenej skutočnosti nadobudol presvedčenie o nedostatku
nestrannosti konajúcich sudcov prejednávajúcich jeho trestnú vec, ktorí si podľa jeho
mienky v predchádzajúcich konaniach o uvedených vylúčených trestných veciach
nepochybne museli „vytvoriť obraz, mienku o daných skutkoch, ich páchaní ako i o ich
údajných páchateľoch, prinajmenšom pre dôvod vyčerpávajúceho odôvodnenia rozsudkov
resp. spáchania daných skutkov, ktoré sú k vzhliadnutiu v samotných odôvodneniach
rozsudkov“. Sťažovateľ v tomto kontexte konkretizuje a uvádza, že v rozsudku prijatom
v jednej z uvedených vylúčených trestných vecí konajúci súd jednému z odsúdených uložil
zákaz stretávania sa so sťažovateľom, a to napriek tomu, že sťažovateľ bol v tom čase
v rámci trestného stíhania vedeného proti jeho osobe iba v postavení obvineného. Táto
skutočnosť je pre sťažovateľa dôkazom zaujatosti konajúceho senátu, ktorý sa podľa neho
v tomto ohľade nielenže javil zaujatým, ale dokonca prejudikoval svoj názor o vine
sťažovateľa, v čom vidí sťažovateľ aj porušenie princípu prezumpcie neviny.
5. Vo vzťahu k prezentovaným tvrdeniam o nezákonnom charaktere dôkazov,
na ktorých založili konajúce súdy svoje rozhodnutia, predostiera sťažovateľ argumentáciu
zameriavajúcu sa na podrobné detaily, a to v tomto znení:
«K bodu 1. B) porušeniu práva na spravodlivé prejednanie veci sťažovateľ uvádza,
že nižšie označené dôkazy, ktorými bola odôvodnená jeho vina, neboli získané v súlade so
zákonom.
1B a.) v zápisnici o rekognícií s pripojenou fotodokumentáciou, týkajúcou sa skutku
5. obžaloby (zväzok VI. č. l. 1744 a následné) sťažovateľ namieta:
1. absenciu úplného a dostatočného poučenia svedka - poškodeného
čím prišlo k porušeniu ust. § 46, 47, 48, 49, 50, 53, 65, 66, 67, 69, 70, 127, 128, 129, 130,
131, 132, 133, 136-140, 210, 211, 345 TP.
2. absenciu vyjadrenia svedka - poškodeného k poučeniu
3. absenciu výzvy na opísanie osoby, ktorú mal svedok - pošk. opoznávať vyplývajúcu
z § 126 ods. 1 TP veta prvá.
4. absenciu opisu osoby, ktorú mal sv. - pošk. . opoznávať
5. absenciu prítomnosti nezúčastnenej osoby pri predmetnej rekognícií - v zmysle
§ 126 ods. 3 TP v spojení s § 30 ods. 2 TP.
6. Absenciu výberu figurantov (fotografií), ktorí by boli sťažovateľovi podobní či už
vekom alebo zovňajškom, v zmysle § 126 ods. 1 TP veta druhá.
7. Absenciu vykonania predmetnej rekognície „in natura“
Ak nebol svedok v procesnom postavení poškodeného úplne a dostatočne
poučený, ak sa nevyjadril k poučeniu, nebol vyzvaný na opis osoby opoznávanej, pokiaľ túto
neopísal, nebola pri predmetnej rekognícií nezúčastnená osoba, neboli za figurantov
vybrané osoby vo veku sťažovateľa ani podobné sťažovateľovi a pokiaľ predmetná
rekognícia bola vykonávaná za pomoci fotografií, hoci sťažovateľ bol v tom čase
k dispozícií OČTK (v CPZ) - uvedené na číslach 282-284 nemožno hovoriť o rekognícií ako
o zákonnom dôkaze. Svedok - poškodený pri nahlasovaní trestného činu vo svojej
výpovedi opísal ako jedného z páchateľov osobu s prezývkou „komisár“, ktorý ma 30 rokov,
väčšie oči a uši (výsluch zo dňa 20. 3. 2011 č. listu 589 - strana 5), 180 cm, 85 kg, na líci
výraznejšie znamienko, tmavé na krátko ostrihané vlasy (výsluch zo dňa 18. 3. 2011, č. l.
1582 str. 9). Sťažovateľ zastáva názor, že poškodený podľa tohto opisu, vo svojej
výpovedi neoznačoval sťažovateľa, keďže tento nemal väčšie uši, oči, na tvári žiadne
znamienko a v čase oznamovania skutku resp. zadržania mal sťažovateľ cca 100 kg (dôkaz -
zdravotná dokumentácia pri prijímaní do ÚVV), mal 19 rokov, pričom OČTK použili pri
rekognícií fotografiu sťažovateľa, ktorá je z obdobia jeho 14-15 roku, čo opätovne
nasvedčuje tomu, že nebol dodržaný zákonom predpísaný postup. Z vyššie uvedeného
vyplýva že, od počiatku (udania skutku) konania sa porušoval zákon pri zisťovaní totožnosti
osoby sťažovateľa a jej možná verifikácia aj pred súdom už bola bezpredmetná, keďže ide
mimochodom o úkon neopakovateľný, máme teda zato, že išlo o dôkaz nezákonný.
1B b.) v zápisnici o rekognícií s pripojenou fotodokumentáciou, týkajúcou sa skutku
č. 4 obžaloby (zväzok VIII. č. l. 2273 a nasl.) namieta:
1. absenciu výzvy na opísanie osoby, ktorú mal svedok v procesnom postavení
poškodeného , opoznávať (§ 126 ods. 1 TP- veta prvá)
2. absenciu opisu osoby, ktorú mal poškodený opoznávať
3. absenciu výberu figurantov (fotografií), ktorí by boli sťažovateľovi podobní či už
vekom alebo zovňajškom (§ 126 /!/ TP-veta druhá)
4. absenciu vykonania predmetnej rekognície „in natura“
Predmetná rekognícia ako dôkaz bola vykonávaná a získaná nezákonným
spôsobom,pretože poškodený nebol pred predložením fotografií vyzvaný na opísanie
osoby páchateľa, tento ani sám opis neurobil v dôsledku čoho sa ani nedá preskúmať či
osoba, na ktorú pošk. na fotografii ukázal, zodpovedá opisu páchateľa, ktorého
priamo vizuálne pri páchaní žalovaného skutku vnímal. V súvislosti s oboma rekogníciami
sa sťažovateľ dovoľuje poukázať na rozsudok NS SR zo dňa 24. 2. 2015 - 2 Tdo 1/2015,
odkaz na „teóriu plodu otráveného stromu“. Rekogníciu možno vykonať po a) podľa
fotografií, prípadne s použitím tech. prostriedkov - citované ustanovenie výkonu rekognície
ako kriminalistickej metódy - vnem poznávania osôb alebo vecí, dáva imperatív opisu
opoznávanej osoby opoznávajúcou osobou predtým, než je svedkovi opoznávaná osoba
(podozrivý, obv.) ukázaná, pretože už samotný opis osoby môže vylúčiť konkrétnu podozrivú
osobu z okruhu možných páchateľov. Postup opoznávania bez predchádzajúceho opisu
opoznávanej osoby(podozrivej) môže viesť k situácií inak nepreveriteľnej pri hodnotení
vykonaného dôkazu rekognície, kedy svedok (poškodený) označí pri rekognícií podozrivú -
opoznávanú osobu - a následne si zafixuje jej vzhľad, tento poznatok v neskoršej výpovedi
môže aj účelovo alebo prekrytím pôvodného vnemu interpretovať ako svojimi zmyslami
vnímaný poznatok, slúžiaci ako významný dôkaz v tr. konaní. Vyššie vytýkané vykonávania
dôkazov, na ktorých podklade bolo rozhodnutie o vine sťažovateľa založené, neboli
vykonané zákonným spôsobom (poukaz, na NS SR 2 Tdo 1/2015).
1B c.) Zápisnicu „o vydaní“ (dobrovoľnom) veci: 1 ks mob. zn. Nokia 6300 a 1 ks
mob. tel. zn. Nokia 5530... zo dňa 22. 3. 2011 o 4.55 hod. Týkajúce sa skutku číslo 1, 4 a 5
obžaloby (zväzok VII. č. l. 1997) ktoré boli následne podrobené znaleckému skúmaniu
(znalecký posudok VÚSO číslo 073/10/2011 zv. XIV. č. l. 3805-3905) sťažovateľ napáda,
pretože má zato, že sťažovateľ vyššie označené telefóny nevydal dobrovoľne a to dokazuje
nasledovne:
a. z úradného záznamu zo dňa 22. 3. 2011 vyplýva, že dňa 21. 3. 2011 o 15:30 hod.
polícia začala akciu s cieľom zadržať páchateľov org. trestnej činnosti, v rámci ktorej bol
okrem iných osôb zadržaný aj sťažovateľ a to dňa 21. 3. 2011 o 23:10 hod.. V tomto
úradnom zázname o vyššie označených mobilných telefónoch nie je žiadna zmienka (č. l.
288/289)
b. zo zápisnice o zadržaní a obmedzení osobnej slobody sťažovateľa ako podozrivej
osoby vyplýva že polícia zadržala sťažovateľa 21. 3. 2011 o 23:00, následne mu vykonala
osobnú prehliadku pri ktorej našla viaceré jeho osobné veci avšak žiadny z vyššie
označených mobilných telefónov medzi nimi nebol.
c. zo zápisnice vyplýva, že sťažovateľa dňa 22. 3. 2011 o 1:20 hod. prevzal
vyšetrovateľ PZ a to aj s vecami osobnej potreby, ktoré mu boli odňaté v rámci osobnej
prehliadky po zadržaní(č. l. 282-284).
Sťažovateľ v tomto prípade nevidí žiadny zákonný dôvod, aby bol približne po
4 hodinách svojho zadržania a umiestnenia v CPZ vyzvaný aby „dobrovoľne“ vydal 2 ks
mobilných telefónov, pretože žiadne telefóny u seba nemal, čoho dôkazom je nielen záznam
o vykonaní os. prehliadky, pri ktorej sa žiadne tel. nenašli, ale aj to že polícia „nájdené“
veci pri/po zákroku osobne odoberie a eviduje. Sťažovateľ z obsahu celého trestného spisu
nedokázal zistiť akým spôsobom sa vyššie označené telefóny, patriace sťažovateľovi, dostali
do rúk polície a teda ani zhodnotiť, či sa tak stalo zákonným spôsobom. Zo zápisnice
o dobrovoľnom vydaní veci vyplýva iba toľko, že polícia po vykonaní os. prehliadky
sťažovateľa a po jeho 4 hodinovom zadržaní mu predložila vyššie označené mobilné
telefóny, v ktorej sťažovateľ označil ako asi svoje a ktoré „údajne“ dobrovoľne vydal, hoci
s nimi nepochybne disponovala iba polícia resp. vyšetrovateľ a nie on. Dokonca sa to
udialo pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty v zmysle § 70 TP o čom bol sťažovateľ
výslovne poučený a o ničom inom (č. l. 1997) v dôsledku čoho nemožno hovoriť
o dobrovoľnom vydaní veci. Máme za to, že takýmto konaním polícia získala spomínané
mobilné telefóny nezákonne čím sekundárne aj znehodnotila ich znalecké skúmanie, ktoré
nemôže byt' tak isto oporným (zákonným) bodom a podkladom pre rozhodnutie súdu
o sťažovateľovej vine.
IBd) Sťažovateľ ďalej namieta zápisnicu o „dobrovoľnom“ vydaní veci - 1 ks mob.
telefónu zn. Samsung zo dňa 12. 8. o 14:30 hod. Týkajúcu sa skutku číslo 1, 4, 5 (č. l. 2311),
ktorý bol následne podrobený znaleckému skúmaniu (znal. posudok - VÚSO č. 153/10/2011
Zv. XIV. č. l. 3928-3950). Obdobne ako aj v predošlom prípade sťažovateľ poukazuje na
skutočnosť že sťažovateľ bol opätovne obmedzený na osobnej slobode dňa 11. 8. o 8:00
hod. (pričom mu bola následne vykonaná osobná prehliadka, v rámci ktorej polícia našla
jeho viaceré osobné veci, medzi nimi aj mob. tel. značky Samsung). Všetky veci
sťažovateľovi polícia odobrala a ponechala si ich v držbe, čo vyplýva najmä z toho, že do
CPZ bol umiestnený sťažovateľ o 11:40 hod. (11. 8.). Opäť niet dôvodu, aby bol sťažovateľ
po vykonaní mu osobnej prehliadky a odňatí všetkých jeho veci a umiestnený do CPZ
a následne vyzvaný na „dobrovoľné“ vydanie tohto telefónu na druhý deň o 14.30 hod.
(12. 8.). Sťažovateľ nebol poučený o svojich právach pri danom vydaní veci a to teda ani
o práve vec nevydať v zmysle práva odoprieť výpoveď ak by si ňou privodil trestné stíhanie
resp. práva neobviňovať sám seba, a naopak vyplýva zo spisu určitý stupeň donútenia pri
výzve na vydanie veci zo strany polície (hrozba pokuty). V tomto smere poukaz, na
rozsudok:
- NS SR - 16. 6. 2010 SP. ZN. 5 Tdo/47/2010
- rozhodnutie ESĽP vo veci Funke vs. Francúzsko, 25. 2. 1993
- Flenay a McGinnes vs. Írsko a Quinn vs. Írsko, 21. 12. 2000
V týchto rozhodnutiach je konštatované porušenie č. l. 6 ods. 1 dohovoru.»
6. V ďalšom bode ústavnej sťažnosti sťažovateľ konkretizuje svoju námietku
o nesprávnosti zistení konajúcich súdov v otázke pomeru priťažujúcich a poľahčujúcich
okolností, kde dôvodí, že v jeho prípade nebolo v rámci zohľadnenia poľahčujúcich
okolností aplikované ustanovenie § 36 písm. d) Trestného zákona, podľa ktorého je
poľahčujúcou okolnosťou skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin vo veku blízkom veku
mladistvých, keď v čase skutkov, zo spáchania ktorých bol uznaný vinným, bol takouto
osobou s odkazom na ustanovenie § 127 ods. 2 Trestného zákona, keďže mal devätnásť
rokov. Sťažovateľ na tomto mieste takisto poukazuje na postup konajúceho súdu, ktorý
pri súčasnej aplikácii ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona neprípustne zohľadnil
skutočnosť spáchania viacerých trestných činov aj ako priťažujúcu okolnosť
podľa ustanovenia § 37 písm. h) Trestného zákona, čím došlo k neprípustnému dvojitému
pričítaniu tej istej okolnosti. Podľa názoru sťažovateľa k tejto námietke nezaujal jasné
stanovisko ani dovolací súd pri posúdení jeho dovolania.
7. Napokon sťažovateľ na podporu námietky o porušení jeho práva na obhajobu
predkladá v ústavnej sťažnosti argumentáciu o odmietnutí vypočutia dvoch svedkov v jeho
prospech bez toho, aby takýto postup konajúci súd riadne odôvodnil, ďalej tiež tvrdenie
o neprípustnom postupe konajúceho súdu v súvislosti s ustanovením náhradného obhajcu
a tiež bližšie nešpecifikovanú a nejasnú námietku, že „sťažovateľ ani obhajca nemali
možnosť sa počas celého dokazovania až po prvý verdikt oboznámiť sa s obsahom
utajovanej prílohy a teda ani sa k nemu vyjadriť, resp. navrhnúť, uskutočniť, napadnúť
dôkazy s tým spojené aj nato nadväzujúce“. Sťažovateľ takisto hodnotí uznesenie
najvyššieho súdu o odmietnutí jeho dovolania ako „vnútorne rozporné“, argumentujúc, že
najvyšší súd nemal legálny dôvod k odmietnutiu jeho dovolania z formálnych dôvodov,
pretože jeho dovolanie spĺňalo všetky náležitosti vyžadované príslušnými ustanoveniami
8. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
rozhodol v jeho veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a podľa čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 50 ods. 1
a ods. 2 a s čl. 12 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b), c) a d)
a podľa čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 14 dohovoru rozsudkom Špecializovaného trestného
súdu sp. zn. PK-1 T 2/2013 zo 7. augusta 2013 a uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn.
5 To 11/2013 z 27. marca 2014 a sp. zn. 2 TdoV 5/2017 z 5. novembra 2018, označené
rozhodnutia zrušil a vrátil vec na nové konanie a priznal tiež sťažovateľovi primerané
finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
9. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované. Vec sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Petrovi
Brňákovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu uplynulo 16. februára 2019. Preto
v súlade s čl. X bodom 2 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec
prerozdelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Molnárovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu
práce bola predbežne prejednaná v druhom senáte ústavného súdu v zložení Jana Laššáková
(predsedníčka senátu) a sudcovia Peter Molnár a Ľuboš Szigeti.
12. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na
predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie
konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný
navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti
navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti
ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou
osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
13. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie všetkých jeho označených
práv odsudzujúcim rozsudkom Špecializovaného trestného súdu a odvolacím a dovolacím
rozhodnutím najvyššieho súdu. Zastáva názor, že prvostupňový súd, ktorý rozhodol o jeho
vine a treste, nebol nestranný a zákonný, svoje rozhodnutie oprel o dôkazy, ktoré neboli
získané zákonným spôsobom, pri určovaní výšky trestu zistil nesprávny pomer
priťažujúcich a poľahčujúcich okolností a neprípustne uplatnil dvojité pričítanie tej istej
okolnosti a porušil jeho právo na obhajobu.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a podľa čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 50 ods. 1 a 2 a s čl. 12 ods. 2
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b), c) a d) a podľa čl. 13 dohovoru
v spojení s čl. 14 dohovoru rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp. zn.
PK-1 T 2/2013 zo 7. augusta 2013
14. V zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje
ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám
fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený
medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám
poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne.
Vo vzťahu k prvostupňovému rozsudku Špecializovaného trestného súdu sp. zn.
PK-1 T 2/2013 zo 7. augusta 2013 sťažovateľ disponoval opravným prostriedkom –
odvolaním, ktoré aj využil. O odvolaní bol oprávnený a povinný rozhodnúť najvyšší súd
ako súd odvolací. Odvolanie tak predstavovalo účinný právny prostriedok ochrany práv
sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému prvostupňovému rozsudku. Existencia odvolacieho
konania pred najvyšším súdom nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať
o napadnutom rozsudku Špecializovaného trestného súdu, keďže odvolanie v danom
prípade predstavovalo účinný právny prostriedok ochrany práv sťažovateľa vo vzťahu
k napadnutému rozhodnutiu (porov. mutatis mutandis II. ÚS 13/01,
IV. ÚS 102/09). Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia v sťažnosti
označených práv rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp. zn.
PK-1 T 2/2013 zo 7. augusta 2013 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom
súde pre nedostatok právomoci.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a podľa čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 50 ods. 1 a 2 a s čl. 12 ods. 2
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b), c) a d) a podľa čl. 13 dohovoru
v spojení s čl. 14 dohovoru uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 11/2013
z 27. marca 2014 a sp. zn. 2 TdoV 5/2017 z 5. novembra 2018
15. Pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd vo svojej
rozhodovacej činnosti zastáva názor, podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolania) lehota na prípadné podanie ústavnej sťažnosti
po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010). Za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že
dovolanie nie je prípustné, nemožno ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť
ako oneskorene podanú (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, 10
a jeho body 51, 53, 54). Tento princíp sa napokon premietol i do ustanovenia § 124
poslednej vety zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ak bol vo veci podaný mimoriadny
opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré
bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia
rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (sp. zn. I. ÚS 185/2019). V zmysle
uvedeného bolo preto predmetom prieskumu ústavného súdu nielen dovolacie rozhodnutie
najvyššieho súdu, ale aj jeho odvolacie rozhodnutie napadnuté dovolaním sťažovateľa, ktoré
bolo dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.
16. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr.
I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, I. ÚS 147/2019).
17. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05, III. ÚS 337/2018).
18. Odkazujúc na závery uvedené v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto
uznesenia, ústavný súd zdôrazňuje, že pri posúdení namietaných uznesení najvyššieho súdu
nebolo jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré konajúce
súdy opreli svoje rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila
na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa
(prezentovanou v odvolaní a v dovolaní) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či výklad
konajúcim súdom aplikovaných právnych noriem neodporuje ich podstate a zmyslu, teda či
sú namietané uznesenia najvyššieho súdu ústavnoprávne akceptovateľné.
19. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnení namietaných uznesení
najvyššieho súdu a opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch 17 a 18 odôvodnenia
tohto uznesenia posúdil, či najvyšší súd pri výkone svojej právomoci neprekročil limity
sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru.
20. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 11/2013 z 27. marca
2014, ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa podané proti prvostupňovému
odsudzujúcemu rozsudku, vyplýva, že obsahom odvolacích námietok, ktoré v odvolaní
sťažovateľ uplatnil, boli jeho výhrady k hodnoteniu vykonaných dôkazov, konkrétne
výpovedí svedkov, ďalej námietka porušenia práva na obhajobu, keď konajúci súd
nereagoval primerane na vopred oznámenú neúčasť obhajcu sťažovateľa a uspokojil sa
s účasťou jeho náhradnej obhajkyne, ktorej stratégiu obhajoby sťažovateľ spochybnil
na hlavnom pojednávaní. Najvyšší súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa
jeho práva na obhajobu konštatoval, že náhradná obhajkyňa bola sťažovateľovi riadne
ustanovená opatrením predsedu senátu na účel zastupovania sťažovateľa v čase
vopred avizovanej neprítomnosti jeho riadneho obhajcu, pričom sa dotknutých termínov
hlavného pojednávania riadne zúčastnila a podieľala sa na jeho obhajobe. Rovnako sa
odvolací súd vyjadril aj k otázke primeranosti sťažovateľovi uloženého trestu, kde
poznamenal, že pri jeho ukladaní aplikoval prvostupňový súd tzv. zmierňovacie ustanovenie
§ 39 ods. 1 Trestného zákona a uložil sťažovateľovi trest pod dolnú hranicu príslušnej
trestnej sadzby, pričom podľa názoru odvolacieho súdu k takémuto postupu nebol daný
dôvod, keďže podľa neho skutočnosť spáchania trestnej činnosti v mladom veku nie je
dôvodom pre použitie dotknutého ustanovenia. Najvyšší súd na tomto mieste uzavrel, že sa
sťažovateľovi dostalo „dobrodenia, hoci nebol dôvod, avšak toto pochybenie nebolo možné
napraviť pre nedostatok odvolania zo strany špeciálneho prokurátora“.
21. Z obsahu odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 TdoV 5/2007
z 5. novembra 2018, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa, vyplýva, že sťažovateľ
ako jeden z dovolacích dôvodov podaného opravného prostriedku uplatnil dôvod podľa
§ 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, kde argumentoval absenciou nestrannosti
konajúcich sudcov, ktorí prejednávali aj trestné veci ostatných spoluobvinených, vylúčené
na samostatné konanie, pričom v rozhodnutiach v označených veciach „boli uvedené
iniciály a prezývky obvinených ako spolupáchateľov“. Sťažovateľ označené skutočnosti
považoval za prejav zaujatosti konajúceho senátu a prejudikovanie jeho viny. Najvyšší súd
kvalifikoval označenú námietku ako nedôvodnú, a to poukazom na obsah stanoviska
trestnoprávneho kolégia sp. zn. Tpj 11/2017 z 5. apríla 2017, ako aj s poukazom
na zodpovedajúcu judikatúru najvyššieho súdu R 30/1998 a R 11/2010-II, uvádzajúc,
že senát konajúceho súdu nemožno považovať za zaujatý iba z dôvodu schválenia dohody
o vine a treste spoluobvineného vo vylúčenom konaní (s uvedením iného spoluobvineného,
o ktorom sa vedie samostatné konanie, v skutkovej vete rozsudku), pretože pri schvaľovaní
návrhu dohody o vine a treste súd nevykonáva dokazovanie, iba posudzuje predložený
návrh v intenciách ustanovení § 331 a nasledujúcich Trestného poriadku, pričom až
v aktuálnom konaní je podkladom pre jeho rozhodnutie vykonané dokazovanie, v ktorom
môžu byť oporou odsúdenia iba zákonne získané dôkazy preukazujúce bez akýchkoľvek
pochybností vinu dotknutej osoby.
22. Sťažovateľ pod dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku v podanom dovolaní subsumoval argumentáciu o porušení jeho práva
na obhajobu v súvislosti s účasťou náhradnej obhajkyne, ktorá mu bola ustanovená po tom,
čo jeho riadny obhajca vopred avizoval neúčasť na niektorých určených termínoch hlavného
pojednávania. Sťažovateľ bol toho názoru, že obhajoba zo strany tejto obhajkyne mu nebola
poskytovaná na zodpovedajúcej úrovni. Najvyšší súd posúdil jeho predmetnú argumentáciu
ako nedôvodnú, pričom dôvodil takto:
„Prípisom doručeným Prezídiu policajného zboru, úradu boja proti organizovanej
kriminalite, odbor Bratislava 22. februára 2012 obvinený oznámil vypovedanie plnej moci
a potvrdil splnomocnenie pre /zv. IV,
č. l. 889/. Z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov na ďalšiu úhradu právneho
zastúpenia obvinený požiadal žiadosťou z 22. februára 2013, doručenou Špecializovanému
trestnému súdu 28. februára 2013, o ustanovenie obhajcu /zv. XX,
č. l. 5637/. Po súhlasnom vyjadrení predseda senátu Špecializovaného trestného
súdu v Pezinku podľa § 40 ods. 1 Tr. por. z dôvodov § 37 ods. 1 písm. a), písm. c) Tr. por.
ustanovil obvinenému za obhajcu /zv. XX, č. l. 5640-5641/. Na
verejnom zasadnutí o predbežnom prejednaní obžaloby súd určil rozpis termínov hlavného
pojednávania. Obhajca obvineného uviedol, že v niektorých pojednávacích dňoch bude mať
kolíziu s úkonmi v iných trestných veciach a v termíne od 29. mája 2013 pravdepodobne do
14. júna 2013 bude v zahraničí. Súd preto 8. marca 2013 ustanovil obvinenému náhradnú
obhajkyňu /zv. XX, č. 1. 5691-5692/. Obhajcovia pristupovali
k obhajobe obvineného aktívne, zúčastňovali sa úkonov, resp. v prípade svojej
neprítomnosti boli o nariadených úkonoch riadne upovedomení (uvedené sa týka najmä
), ako aj hlavných pojednávaní a verejných zasadnutí, podávali návrhy
a opravné prostriedky, teda dohliadali na uplatňovanie práv obvineného. Orgány činné
v trestnom konaní a súdy v tomto smere poskytli adekvátny priestor na realizáciu práv
obvineného na obhajobu a tento priestor bol zo strany obhajoby využitý. V tejto súvislosti
dovolací súd, ani napriek námietkam obvineného, pochybenia nezistil. Ustanovená
náhradná obhajkyňa prevzala rovnopis svojho ustanovenia 15. marca 2013. V dňoch
19. a 20. marca 2013 sa dostavila na súd prvého stupňa za účelom študovania spisu. Prvý
deň preštudovala zväzky I - X, druhý deň zväzky XI - XXI (t. j. celý dovtedy vyhotovený
spis), pričom požiadala o fotokópie niektorých listov v počte cca 70 strán /zv. XXI, č. l.
5730, 5731/. Na základe následných žiadostí boli obhajkyni vyhotovené a zaslané fotokópie
v rozsahu cca 106 strán /zv. XXI, č. l. 5790, 5903/. Náhradná obhajkyňa sa až na jednu
výnimku zúčastnila všetkých hlavných pojednávaní, a to aj v čase prítomnosti obhajcu
Mala teda vedomosť o priebehu hlavného pojednávania a všetkých vykonaných
úkonoch. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom 29. mája 2013 /zv. XXI, č. l. 5879
rub/ pritom vyplýva, že otázku návštev konzultovala s a prebrala s ním aj
stratégiu obhajoby. Počas hlavných pojednávaní požiadala súd o poradu s obvineným, resp.
o nahliadnutie do spisu, pričom súd žiadostiam vyhovel /zv. XXI, č. l. 5894 rub, 5906 rub,
5953/. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 6. júna 2013 (stále v neprítomnosti
) náhradná obhajkyňa predniesla súdu návrh na prepustenie obvineného z
väzby /zv. XXI, č. l. 5958/ a po negatívnom rozhodnutí podala v mene obvineného
sťažnosť /zv. XXI, č. l. 5979-5982/. Napriek tomu, že obvineného navštívila v ústave na
výkon väzby až 31. mája 2013, t. j. po 2 pojednávacích dňoch, dovolací súd nevzhliadol
dôvod na konštatovanie porušenia práv obvineného (navyše zásadným spôsobom).
Náhradná obhajkyňa vykonávala obhajobu obvineného zodpovedne a v čo najlepšom
záujme svojho klienta. V prípade, že svedkom, ktorí sa mali vyjadrovať ku skutkom
kladeným obvinenému za vinu, nekládla otázky, na ich výpovede reagoval sám obvinený. Vo
vzťahu k svedkovi - poškodenému (vypočutý na hlavnom pojednávam konanom 29.
mája 2013) pritom obvinený uviedol, že svedok iba potvrdil jeho nulovú angažovanosť pri
skutku /zv. XXI, č. l. 5884 rub/, druhý svedok obvineného nepoznal a
vypovedal k inému skutku (iní svedkovia v ten deň neboli vypočutí). Svedkovi
náhradná obhajkyňa kládla otázky pri skutku č. 1, k jeho výpovedi ku skutkom č. 4
a 5 sa vyjadril obvinený. Rovnako sa náhradná obhajkyňa zapájala do výsluchu svedkov
vypočutých na hlavnom pojednávaní 3. - 6. júna 2013 (okrem svedkov, ktorí vypovedali k
inému skutku, prípadne obvineného vôbec nepoznali). V nadväznosti na námietky
obvineného je ďalej potrebné zdôrazniť, že zmenou náhradného obhajcu nedisponuje
obvinený, ale súd, ktorý ho ustanovil. Súd môže v zmysle ustanovenia § 43 ods. 1 Tr. por.
per analógiam na žiadosť obvineného alebo náhradného obhajcu oslobodiť od povinnosti
obhajovania náhradného obhajcu, a to zo závažných dôvodov (napr. dlhodobá choroba),
prípadne, ak si náhradný obhajca neplní svoje povinnosti. Súd nevyhodnotil návrh
obvineného ako dôvodný, preto náhradnú obhajkyňu neoslobodil. Vo vzťahu k argumentácii
obvineného o neumožnení zvolenia si náhradného obhajcu, dovolací súd poukazuje na
skutočnosť, že nezastupoval obvineného na základe plnej moci, ale bol
obvinenému ustanovený na jeho žiadosť z 22. februára 2013. Vzhľadom na avizovaný
nedostatok finančných prostriedkov vyznieva námietka obvineného tendenčne.“
23. Vo vzťahu k ďalšej časti argumentácie, ktorú sťažovateľ v uplatnenom dovolaní
zahrnul pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, najvyšší súd
uviedol, že sťažovateľ v dovolaní nešpecifikoval svoje návrhy na vykonanie dokazovania,
ktoré mali byť podľa jeho názoru relevantné a boli konajúcim súdom zamietnuté. Najvyšší
súd poznamenal, že zo spisového materiálu zistil, že sa prvostupňový súd na hlavnom
pojednávaní vysporiadal s predloženými návrhmi náhradnej obhajkyne, ktoré zamietol,
pričom v odôvodnení rozsudku uviedol v tomto smere podrobné dôvody. V súvislosti
so sťažovateľom nastolenou otázkou oboznámenia sa s utajovanými prílohami prezentoval
túto argumentáciu:
«K poučeniu o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností je nevyhnutné
uviesť, že obvinený bol dňa 2. decembra 2015 nahliadať do utajovaných príloh. Pred
predložením spisu bol predsedom senátu poučený v súlade s ustanovením § 35 ods. 2
zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“) a bolo mu
odovzdané Vyhlásenie o mlčanlivosti spolu so Záznamom o poučení o povinnostiach pri
ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia /zv. XXIV, č. 1. 6638-
6640/, ktoré vlastnoručne podpísal. Utajované prílohy, ako vyplýva z ich povahy, nie sú
súčasťou spisu a teda bežne dostupné. Nahliadnutie do nich je možné len za splnenia
podmienok uvedených v zákone o ochrane utajovaných skutočností. Jednou z podmienok je
aj podpísanie vyhlásenia o mlčanlivosti a poučenie nahliadajúcej osoby. Poučovacia
povinnosť je pritom spätá iba s daným úkonom a vzniká až pred samotným nahliadnutím.
Prípadné skoršie poučenie by, aj s ohľadom na možnosť nedostavenia sa osoby, ktorej bolo
nahliadnutie povolené, nemalo zmysel. Súčasne by takáto realizácia bola z dôvodu potreby
podpisov poučujúcej osoby a poučovanej osoby spojená s ťažkosťami a zbytočnými
nákladmi (napr. na doručovanie). Dovolaciemu súdu navyše nie je zrejmé, v čom v tejto
súvislosti malo teda spočívať porušenie práva obvineného na obhajobu (obvinený námietku
bližšie nerozviedol).»
24. K námietkam prezentovaným v uplatnenom dovolaní v rámci dovolacieho
dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, kde sťažovateľ argumentoval
tvrdením o nezákonnosti získaných dôkazov, najvyšší súd citoval § 371 ods. 4 Trestného
poriadku, podľa ktorého dôvody podľa ustanovení § 371 ods. 1 písmeno a) až g) Trestného
poriadku nemožno uplatniť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už
v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom, čo neplatí,
ak dovolanie podáva minister spravodlivosti. V nadväznosti na citované ustanovenie
Trestného poriadku najvyšší súd konštatoval, že sťažovateľ, ktorý bol vo vedenom trestnom
konaní riadne kvalifikovane zastúpený a mal možnosť oboznámiť sa s príslušnou časťou
spisového materiálu, námietky o nezákonnosti vykonanej rekognície a o absencii
dobrovoľnosti vydania mobilných telefónov mohol namietať už vo fáze prípravného
konania, čo však neurobil a predostrel ich prvýkrát až v podanom dovolaní. Na základe
uvedenej skutočnosti najvyšší súd uzavrel, že predmetné námietky v rámci označeného
dovolacieho dôvodu nemôže posudzovať.
25. Najvyšší súd zaujal stanovisko aj k argumentácii týkajúcej sa výšky uloženého
trestu, ktorú sťažovateľ predostrel v rámci dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 371
ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Dovolací súd poukázal na nesprávny postup konajúceho
súdu, ktorý sťažovateľovi pri určení výšky trestu neprípustne dvojito pričítal tú istú
okolnosť, a to okolnosť spáchania viacerých trestných činov, keď ju zohľadnil pri aplikácii
§ 41 ods. 2 Trestného zákona, a súčasne ako priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h)
Trestného zákona. Najvyšší súd poukázal na § 371 ods. 5 Trestného poriadku,
podľa ktorého dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nemožno použiť, ak
zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného. V tomto smere
najvyšší súd uviedol: „Napriek tomu, že súd prvého stupňa pochybil, keď obvinenému
dvakrát započítal spáchanie zločinu a obzvlášť závažných zločinov, ktorých aplikáciu
v rozsudku ani neodôvodnil, dovolací súd nevzhliadol dôvod na zrušenie napadnutých
rozhodnutí. Obvinenému bol ukladaný trest s použitím tzv. zmierňovacieho ustanovenia
podľa § 39 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák., pričom pre výšku mimoriadne zníženého trestu je
rozhodujúca dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Trestný zákon v osobitnej
časti stanovuje pre obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 4 písm. c)
Tr. zák. s poukazom na § 141 písm. a) Tr. zák. (najprísnejší trestný čin) trestnú sadzbu
v rozpätí 20 rokov až 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie. Zvýšenie hornej
hranice o jednu tretinu v zmysle tzv. asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. preto
neprichádzala do úvahy. Pokiaľ by súd prvého stupňa postupoval správne a neprihliadol na
priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Tr. zák., prevažovali by poľahčujúce okolnosti
[§ 36 písm. j) Tr. zák. - viedol pred spáchaním trestného činu riadny život] v pomere 1:0.
V zmysle ustanovenia § 38 ods. 3 Tr. zák. by sa potom znižovala horná hranica trestnej
sadzby o jednu tretinu.“ K časti argumentácie sťažovateľa, v ktorej poukazoval na absenciu
zohľadnenia poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. d) Trestného zákona (spáchanie
trestného činu vo veku blízkom veku mladistvých alebo vo vyššom veku, ak táto okolnosť
mala vplyv na jeho rozumovú a vôľovú spôsobilosť) najvyšší súd uviedol, že otázka
zisťovania a zohľadnenia existencie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností je otázkou
skutkovou, ktorá je ako taká z dovolacieho prieskumu vylúčená.
K otázke nestrannosti Špecializovaného trestného súdu
26. Pri posúdení argumentácie o nedostatku nestrannosti konajúcich sudcov
Špecializovaného trestného súdu, ktorú sťažovateľ opiera o skutočnosť, že sa títo sudcovia
zúčastnili na skoršom schválení dohody o vine a treste vo vzťahu k spoluobvineným
sťažovateľa, ktorých trestná vec bola vylúčená na samostatné konanie, poukazuje ústavný
súd na to, že už vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti (IV. ÚS 370/2018
a I. ÚS 275/2019) posudzoval ústavnú udržateľnosť právnych záverov najvyššieho súdu
vychádzajúcich zo stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 11/2017
z 5. apríla 2017. V uvedených rozhodnutiach ústavný súd označil právne závery najvyššieho
súdu vychádzajúce z predmetného stanoviska za ústavne akceptovateľné. V aktuálne
prejednávanej veci sťažovateľa nezistil také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odklon
od jeho záverov vyjadrených vo veciach sp. zn. IV. ÚS 370/2018 a sp. zn. I. ÚS 275/2019.
Ústavný súd zdôrazňuje, že podstatnou okolnosťou z hľadiska záruky nestrannosti súdu je
v trestnej veci sťažovateľa tá skutočnosť, že konajúci senát Špecializovaného trestného súdu
vyhodnotil trestnú vec sťažovateľa po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní
bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom argumentačne odvolával na predchádzajúce
rozsudky vydané v tzv. dohodovacích konaniach (schválené dohody o vine a treste
spoluobvinených sťažovateľa), čo napokon logicky vylučuje aj tá skutočnosť, že sa
dokazovanie v dohodovacom konaní ani nevykonáva, keďže pri schválení dohody o vine
a treste je súd viazaný skutkom vymedzeným v návrhu. Platí teda, že senát
Špecializovaného trestného súdu rozhodoval trestnú vec sťažovateľa bez toho, aby bol
akokoľvek „zaťažený“, resp. ovplyvnený predchádzajúcim vyhodnotením skutkového stavu
viažuceho sa k osobe sťažovateľa. Prezentovaný postulát napokon plne konvenuje aj
relevantnej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú ústavný
súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti štandardne zohľadňuje (pozri napr. rozhodnutie
ESĽP vo veci Schwarzenberg proti Nemecku z 10. 8. 2006, sťažnosť č. 75737/01). Ústavný
súd vzhľadom na uvedené kvalifikoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti predmetnej
námietky smerujúcej proti odvolaciemu a dovolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu ako
zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
odmietol.
K námietkam o nezákonnosti vykonaného dokazovania
27. Pokiaľ ide o námietky, v rámci ktorých sa sťažovateľ pokúša spochybniť
zákonnosť časti procesu dokazovania (popísané úkony rekognície a zaistenia mobilných
telefónov), ústavný súd na tomto mieste pripomína princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy, limitujúci vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom. Z uvedeného princípu
okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ
ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť
najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ
v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom
argumentáciu, ktorú mohol účinne predniesť, avšak nepredniesol v konaní
pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (pozri
III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03, III. ÚS 665/2016). Z obsahu uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 5 To 11/2013 z 27. marca 2014, ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa
podané proti prvostupňovému rozsudku, vyplýva, že sťažovateľ argumentáciu označeného
charakteru v rámci tohto opravného prostriedku vôbec neuplatnil i napriek tomu, že mu to
relevantná právna úprava regulujúca tento riadny opravný prostriedok umožňovala.
Uvedená skutočnosť bola prekážkou, pre ktorú sa označenou argumentáciou nemohol
zaoberať ani dovolací súd a rovnako je prekážkou aj v konaní pred ústavným súdom.
S odkazom na túto ustálenú judikatúru ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa
v označenej časti námietok smerujúcich proti druhostupňovému uzneseniu najvyššieho súdu
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom
súde.
28. Pokiaľ ide o odôvodnenie dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu v časti
reagujúcej na spomínanú argumentáciu sťažovateľa o nezákonnosti dokazovania, v ktorej
najvyšší súd poukázal na ustanovenie § 371 ods. 4 Trestného poriadku obmedzujúce práva
obvineného podať dovolanie v prípade, ak okolnosť, ktorú uvádza v dovolaní, mu bola
známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom,
ústavný súd konštatuje konformnosť predmetnej časti odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho
súdu s obsahom sťažovateľom namietaných čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 a čl. 13
dohovoru. Ústavný súd chce na tomto mieste sťažovateľa poučiť, že ustanovenie § 317
ods. 1 Trestného poriadku, na ktoré sa sťažovateľ odvoláva, nijako nevylučuje v jeho
prípade aplikáciu ustanovenia § 371 ods. 4 Trestného poriadku a v ňom obsiahnutej
tzv. koncentračnej zásady. Vzhľadom na uvedené ústavný súd kvalifikuje ako zjavne
neopodstatnenú námietku sťažovateľa smerujúcu proti dovolaciemu rozhodnutiu
najvyššieho súdu, ktorý sa s odkazom na citované ustanovenie § 371 ods. 4 Trestného
poriadku, teda z dôvodu procesnej pasivity sťažovateľa (keď tvrdenia o nezákonnosti
získaných dôkazov nepredniesol v odvolacom konaní) odmietol príslušnou časťou
argumentácie dovolania zaoberať. Preto v uvedenej časti ústavný súd ústavnú sťažnosť
sťažovateľa smerujúcu proti dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
K námietkam týkajúcim sa výšky uloženého trestu odňatia slobody
29. Ústavný súd na tomto mieste opätovne pripomína svoje postavenie a úlohu
pri preskúmavaní rozhodnutí všeobecných súdov a zdôrazňuje, že aj v prípade posúdenia
výšky uloženého trestu a s tým súvisiaceho hodnotenia okolností, ktoré konajúci súd pri jej
špecifikácii zohľadnil, môže do vyvodených skutkových a právnych záverov všeobecného
súdu zasiahnuť len v prípade ich zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti. Vychádzajúc
z odôvodnenia rozhodnutí konajúcich súdov týkajúcich sa výšky trestu uloženého
sťažovateľovi, konštatuje, že takýto exces v sťažovateľovom prípade nezistil. Tak ako to
uviedol odvolací súd, u sťažovateľa bola okolnosť veku sťažovateľa blížiaceho sa veku
mladistvých zohľadnená aplikáciou zmierňovacieho ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného
zákona, pričom išlo o postup nad rámec zákona, teda tak ako to konštatoval odvolací súd,
o dobrodenie, ku ktorému nebol zákonný dôvod. Dvojité pričítanie tej istej okolnosti bolo
dovolacím súdom posúdené ako také, ktoré postavenie sťažovateľa zásadne neovplyvnilo.
Vzhľadom na uvedené okolnosti nemožno v prípade sťažovateľa hovoriť o takom excese
v aplikácii zákona, ktorý by sa prejavil neudržateľnosťou a arbitrárnosťou rozhodnutia
o výške uloženého trestu. Ústavný súd na základe uvedeného posúdil ústavnú sťažnosť
v označenej časti ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v predmetnej časti námietok
smerujúcich proti odvolaciemu a dovolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) Trestného poriadku.
K porušeniu práva na obhajobu
30. Sťažovateľ porušenie svojho práva na obhajobu, tak ako ho prezentoval
v podanom odvolaní a dovolaní, ale aj v samotnej ústavnej sťažnosti, vidí okrem iného aj
v skutočnosti, že konajúci súd v rámci prebiehajúceho hlavného pojednávania reagoval
na vopred avizovanú neprítomnosť obhajcu sťažovateľa (ustanoveného sťažovateľovi
podľa jeho individuálneho výberu) ustanovením tzv. náhradného obhajcu, ktorého kvalitu
obhajoby sťažovateľ v priebehu hlavného pojednávania spochybnil, avšak konajúci súd
uvedené námietky neakceptoval. Ústavný súd chce v danom skutkovom kontexte týkajúcom
sa otázky práva na obhajobu, resp. v práva na pomoc obhajcu poukázať na relevantnú
judikatúru ESĽP. Článok 6 ods. 3 písm. c) dohovoru priznáva obvinenému právo obhajovať
sa prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, ktorého výber má byť v zásade
akceptovaný. Aj keď je dôležité, aby medzi obhajcom a klientom existovala dôvera, toto
právo nemá absolútnu povahu. Môžu byť totiž dané relevantné a dostatočné dôvody
sledujúce záujmy spravodlivosti, ktoré môžu ospravedlniť ustanovenie obhajcu proti vôli
obvineného. Podstatné je to, aby obhajoba bola „skutočná a účinná“ (pozri rozhodnutia
ESĽP vo veciach Pavlenko proti Grécku zo 6. 9. 2007, sťažnosť č. 22021/05; Prehn proti
Nemecku z 24. 8. 2010, sťažnosť č. 40451/06 a Mayzit proti Rusku z 20. 1. 2005, sťažnosť
č. 63378/00). Článok 6 ods. 3 písm. c) dohovoru hovorí o „pomoci“ obhajcu, nie
o „ustanovení“ obhajcu, pretože ustanovenie obhajcu samo osebe ešte nezaisťuje účinnosť
jeho pomoci, keďže ustanovený obhajca môže zomrieť, ochorieť alebo sa u neho môže
objaviť iná trvalá prekážka riadneho výkonu obhajoby, prípadne sa môže sám vyhýbať
plneniu svojich povinností voči klientovi. Preto pokiaľ sú príslušné štátne orgány na takéto
skutočnosti upozornené, musia takéhoto obhajcu nahradiť iným, prípadne ustanoveného
obhajcu primäť k plneniu jeho povinností (pozri rozhodnutie ESĽP vo veci Artico
proti Taliansku z 13. 5. 1980, sťažnosť č. 6694/74). Štát však nemôže byť zodpovedný
za každé pochybenie obhajcu, ktorý bol obvinenému ustanovený, zo vzťahu nezávislosti
advokácie od štátu totiž vyplýva, že vedenie obhajoby je vo svojej podstate záležitosťou
medzi obvineným a klientom, či už ide o obhajcu prideleného v rámci právnej pomoci alebo
o obhajcu, ktorého si klient platí sám. V zmysle čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru sú príslušné
štátne orgány povinné zasiahnuť len v tých prípadoch, keď nedostatky na strane
ustanoveného obhajcu vyjdú najavo alebo sú o nich štátne orgány akýmkoľvek spôsobom
informované (pozri rozhodnutie ESĽP vo veci Kamasinski proti Rakúsku z 19. 12. 1989,
sťažnosť č. 9783/82).
31. Podľa judikatúry ESĽP uvedenej v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto
uznesenia teda zárukám vyplývajúcim z čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru neprekáža, keď
v niektorých odôvodnených prípadoch v záujme naplnenia spravodlivosti pri súčasnom
rešpektovaní požiadavky účinnosti obhajoby je vôľa obvineného v otázke výberu obhajcu
nahradená rozhodnutím štátnej autority, tzv. „ustanovením obhajcu“. Takýmto prípadom je
okrem iných aj inštitút náhradného obhajcu zakotvený v ustanoveniach § 42 Trestného
poriadku, kde v zmysle ustanovenia § 42 ods. 1 Trestného poriadku, ak je dôvodná obava,
že by mohol byť zmarený v prípravnom konaní výsluch obvineného, ktorý trvá
na prítomnosti obhajcu, hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie pre neprítomnosť
zvoleného obhajcu alebo ustanoveného obhajcu, môže byť obvinenému popri zvolenom
obhajcovi alebo ustanovenom obhajcovi ustanovený náhradný obhajca. V zmysle
ustanovení § 42 ods. 2 Trestného poriadku náhradný obhajca má rovnaké práva a povinnosti
ako zvolený obhajca alebo ustanovený obhajca; na hlavnom pojednávaní a verejnom
zasadnutí ich však môže vykonávať iba v prípade neúčasti zvoleného obhajcu alebo
ustanoveného obhajcu. Z okolností veci sťažovateľa vyplýva, že sťažovateľov obhajca,
ustanovený mu z dôvodu nemajetnosti, avšak podľa individuálneho výberu sťažovateľa, už
pri predbežnom prejednaní obžaloby vopred konajúcemu súdu avizoval dôvody neúčasti
na niektorých z určených termínov hlavného pojednávania, na čo konajúci súd v záujme
zachovania plynulosti konania reagoval ustanovením tzv. náhradného obhajcu v zmysle
citovaných ustanovení § 42 Trestného poriadku. Námietkam sťažovateľa o nedostatočnosti
kvality obhajoby poskytovanej náhradným obhajcom, ktoré sťažovateľ v priebehu hlavného
pojednávania predniesol, nebolo zo strany prvostupňového súdu vyhovené a ich
opodstatnenosť vylúčil tak odvolací súd, ako aj súd dovolací. Najvyšší súd, tak ako to
vyplýva z odôvodnenia jeho dovolacieho rozhodnutia (pozri bod 22 odôvodnenia tohto
uznesenia) kvalitu poskytovania právnej pomoci zo strany náhradnej obhajkyne riadne
preskúmal a konštatoval, že nedostatky, ktoré by odôvodňovali zásah konajúceho súdu
v podobe ustanovenia iného náhradného obhajcu, nezistil. Najvyšší súd v tejto súvislosti
podrobne popísal, že sa ustanovená náhradná obhajkyňa riadne oboznámila s prípadom
sťažovateľa komplexným preštudovaním spisového materiálu, zúčastnila sa s výnimkou
jedného prípadu všetkých termínov hlavného pojednávania (a to aj v čase prítomnosti
riadneho obhajcu sťažovateľa), bola teda s jeho priebehom náležite oboznámená, pričom
taktiku obhajoby konzultovala vopred s riadnym obhajcom sťažovateľa, s ktorým sa
dohodla aj na potrebe osobného kontaktu so sťažovateľom, aktívne sa zapájala
do vykonávaných výsluchov a podala v mene sťažovateľa aj opravné prostriedky. Ústavný
súd je toho názoru, že za uvedených okolností poskytovanie právnej pomoci zo strany
náhradnej obhajkyne nijako nesignalizuje zanedbávanie plnenia jej povinností v prospech
klienta (sťažovateľa). Na základe uvedeného sa ústavný súd so subjektívnymi tvrdeniami
sťažovateľa o nedostatkoch obhajoby zo strany náhradnej obhajkyne nemôže stotožniť
a konštatuje, že požiadavka účinnosti obhajoby nebola v sťažovateľovom prípade narušená,
keďže náhradný obhajca vykonával svoju úlohu zodpovedne a efektívne.
32. Sťažovateľ namietané porušenie práva na obhajobu videl aj v odmietnutí návrhov
obhajoby na vypočutie špecifikovaných svedkov, kde zdôvodnenie odmietnutia
predmetného dôkazného návrhu zo strany konajúceho súdu vníma ako nedostatočné.
Ústavný súd poukazuje v prvom rade na ustanovenie § 168 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré
zaväzuje konajúce súdy, aby sa v rámci odôvodnenia rozsudku vyrovnali aj s obhajobou
a aby teda z odôvodnenia rozsudku bolo okrem iného zrejmé, prečo konajúci súd nevyhovel
návrhom obhajoby na vykonanie ďalších dôkazov. Záruky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy sú v tomto smere dodržané, ak konajúci súd odmietnutie dôkazných návrhov
obhajoby riadne vysvetlí. V tomto smere najvyšší súd v dovolacom rozhodnutí poukázal
na príslušnú časť prvostupňového rozsudku, v ktorom Špecializovaný trestný súd podrobne
rozviedol dôvody vedúce k zamietnutiu návrhov obhajoby. Ústavný súd sa oboznámil
s označenou časťou odôvodnenia rozsudku Špecializovaného trestného súdu sp. zn.
PK-1 T 2/2013 zo 7. augusta 2013, v ktorom tento uviedol: „Obhajoba navrhla vypočuť
svedka , čo súd zamietol z dôvodu, že tento svedok mal objasniť poradu
v garáži v súvislosti so skutkom v bode 4 obžaloby. V čase návrhu neboli žiadne
pochybnosti, že takáto porada prebehla a tohto svedka nikto nikdy predtým nespomenul
napriek relatívne rozsiahlej dĺžke trestného konania. Svedecká výpoveď v tomto štádiu
konania by bola z pohľadu súdu irelevantná. Čo sa týka návrhu na vypočutie svedka
, ktorý mal byť hokejovým trénerom , tento výsluch pokladal súd za
nadbytočný. V konaní nikto nikdy nespochybnil, že sa venoval ľadovému hokeju.
Nebola však žiadna potreba riešiť túto otázku, lebo v čase návrhu mal súd nepochybne
preukázané, že sa minimálne dvakrát nachádzal v kritickom čase v
a to bez ohľadu na to, aký mal denný režim študenta, resp. hokejistu. Návrh na vyšetrenie
duševného stavu svedka súd zamietol prihliadnuc na to, že išlo o osobu
právoplatne odsúdenú za predmetnú trestnú činnosť a predtým nevznikla potreba na
vyšetrenie jeho duševného stavu. Ak sa v minulosti počas výkonu väzby pokúsil
o samovraždu, resp. sebapoškodzovanie, tak potreba vyšetrenia duševného stavu vznikla
skôr v tomto čase. U svedka sa tento procesný inštitút v porovnaní s osobou obvineného
využíva skôr výnimočne (§ 150 Tr. por.) a v tomto prípade nejde o tzv. kľúčového svedka.
V prejednávanej veci takýchto svedkov bolo niekoľko desiatok a súd pri vykonávaní
dokazovania nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali, že je potreba vyšetriť ich
duševný stav. Obhajoba tiež navrhla opätovné vypočutie svedka vzhľadom
na to, že svedok uviedol pri opätovnom výsluchu skutočnosti, ktoré jeho klient
popiera. Tento svedok pri svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní však poprel akékoľvek
kontakty s členmi skupiny a podľa vlastného vyjadrenia nemal žiadne vedomosti
o spáchaných trestných činoch, preto nebolo potrebné ho k čomukoľvek dopočuť.“ Ústavný
súd, vychádzajúc z obsahu citovanej časti odôvodnenia rozsudku, konštatuje, že odmietnutie
návrhov obhajoby na vykonanie ďalších dôkazov bolo konajúcim súdom primerane
vysvetlené, pričom takto prezentované zdôvodnenie nevykazuje žiadne zjavné rozpory,
protirečenia alebo úvahy, ktoré by odporovali prirodzenej logike. Ústavný súd dodáva, že
záver súdu o irelevantnosti navrhnutého dôkazu, ktorý súd primerane vysvetlí, je
prirodzeným výsledkom procesu voľného hodnotenia dôkazov a sám osebe neindikuje
možnosť vysloviť porušenie označených práv len z dôvodu subjektívneho presvedčenia
sťažovateľa o relevancii navrhnutého dôkazu.
33. Ako celkom nekonkrétnu, a preto zjavne neopodstatnenú kvalifikuje ústavný súd
čiastkovú námietku sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu, ktorá obsahuje
absolútne neurčité tvrdenie o tom, že konajúci súd neumožnil sťažovateľovi oboznámiť sa
s „utajovanou prílohou (skutočnosťami)“. Sťažovateľ nijako bližšie nešpecifikoval, o akú
utajovanú prílohu, resp. utajované skutočnosti malo v tomto prípade ísť, neoboznámil
ústavný súd, s akým dôkazom mali byť predmetné skutočnosti spojené, resp. aký konkrétny
význam mali tieto skutočnosti v procese dokazovania. Vzhľadom na uvedené a tiež
s odkazom na čiastkové závery uvedené v bode 30 až 32 odôvodnenia tohto uznesenia
považuje ústavný súd námietky sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu za zjavne
neopodstatnené. V uvedenej časti preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa
smerujúcu proti odvolaciemu a dovolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
K námietke o vnútornej rozpornosti rozhodnutia o dovolaní
34. Ústavný súd sa napokon vysporiadal aj s tvrdením sťažovateľa o „vnútornej
rozpornosti“ uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo V 5/2017 z 5. novembra 2018,
ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa v zmysle ustanovenia § 382 písm. c)
Trestného poriadku pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom predostretá subjektívna interpretácia relevantných
ustanovení Trestného poriadku upravujúcich inštitút dovolania je celkom zjavne nesprávna.
Podľa ustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí
bez preskúmania veci odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
podľa § 371 citovaného zákona. Platí teda, že predpokladom vecného preskúmania
dovolania je, aby v odôvodnení dovolania uvedené dovolacie dôvody (vymedzené
v ustanoveniach § 371 Trestného poriadku) boli nielen formálne označené, ale aby obsah
konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera
existencia určitého dovolacieho dôvodu skutočne, t. j. vecne zodpovedal zákonnému
vymedzeniu dovolacieho dôvodu. Pokiaľ to tak nie je a podané dovolanie len formálne
odkazuje na príslušné ustanovenia upravujúce dôvody dovolania, pričom však v skutočnosti
obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dôvodu, ide o dovolanie, ktoré treba
odmietnuť podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. V prípade sťažovateľa najvyšší súd
konštatoval, že argumentácia, ktorú sťažovateľ v odôvodnení svojho dovolania predostrel
a formálne podradil pod označené dovolacie dôvody, nie je v skutočnosti pod uvedené
dovolacie dôvody vecne subsumovateľná. Najvyšší súd tak na základe uvedeného
postupoval celkom správne a v zmysle citovaného ustanovenia § 382 písm. c) Trestného
poriadku dovolanie sťažovateľa pre nenaplnenie predpísaných dovolacích dôvodov
odmietol. Vzhľadom na uvedené ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa
v označenej časti námietok smerujúcich proti dovolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu
ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
odmietol.
35. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2019
Jana Laššáková
predsedníčka senátu