Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 147/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)

a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného spoločnosťou

JUDr. Marian Dzuroška, s. r. o., Hviezdoslavova 468/31, Rimavská Sobota, v mene ktorej

koná advokát a konateľ JUDr. Marian Dzuroška, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na osobnú slobodu podľa a 5 ,

základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva na zákonného sudcu podľa ,

práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. z 21. mája 2018 a sp. zn. z 5. júna 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2018

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou JUDr. Marian

Dzuroška, s. r. o., Hviezdoslavova 468/31, Rimavská Sobota, v mene ktorej koná advokát

a konateľ JUDr. Marian Dzuroška, doplnená podaním doručeným ústavnému súdu

25. októbra 2018, ktorou namieta porušenie svojich základných práv na osobnú slobodu

podľa a 5 (ďalej len „“), na súdnu ochranu

podľa a na zákonného sudcu podľa , práv na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 21. mája 2018 a sp. zn. z 5. júna 2018.

1.1 Ústavná sťažnosť bola podľa pôvodného rozvrhu práce pridelená na vybavenie

sudcovi spravodajcovi Rudolfovi Tkáčikovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného

súdu skončilo 16. februára 2019, preto v súlade s čl. II bodom 7 Dodatku č. 1 k Rozvrhu

práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára

2019 v období od 17. februára 2019 do prijatia nového rozvrhu práce (ďalej len „dodatok

č. 1“) bola táto vec ako naliehavá pridelená sudcovi spravodajcovi Miroslavovi Durišovi

a v zmysle čl. II bodu 2 písm. a) dodatku č. 1 bola prejednaná a rozhodnutá v prvom senáte

ústavného súdu v zložení: Jana Baricová (predsedníčka senátu), Miroslav Duriš a Mojmír

Mamojka.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené

trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi

podľa , a

v znení neskorších predpisov a prokurátor Okresnej prokuratúry Lučenec v rámci vedeného

prípravného konania podal 20. mája 2018 návrh na vzatie sťažovateľa do väzby.

Pred samotným rozhodnutím o väzbe bolo sťažovateľovi doručené uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 21. mája 2018, ktorým tento podľa § 32 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) rozhodol o vylúčení špecifikovaných sudcov pre prípravné konanie Okresného

súdu Lučenec z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci sťažovateľa vedenej

na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. a súčasne podľa Trestného

poriadku o odňatí predmetnej trestnej veci Okresnému súdu Lučenec a jej prikázaní

na ďalšie konanie a rozhodnutie Okresnému súdu Zvolen. Následne uznesením Okresného

súdu Zvolen sp. zn. z 21. mája 2018 bol sťažovateľ vzatý do väzby

s odkazom na a a podľa

nebola väzba sťažovateľa nahradená ponúknutou zárukou matky

sťažovateľa za ďalšie správanie sťažovateľa, podľa

nebol prijatý písomný sľub sťažovateľa a podľa § 80 ods. 1 písm. c) a § 81 ods. 1

citovaného zákona nebola väzba sťažovateľa nahradená dohľadom probačného

a mediačného úradníka a ani ponúknutou peňažnou zárukou matky sťažovateľa. O sťažnosti

sťažovateľa podanej proti predmetnému uzneseniu Okresného súdu Zvolen rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. z 5. júna 2018, ktorým sťažnosť podľa § 193

ods. 1 písm. c) zamietol.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu dôvodí, že považuje

obe uznesenia krajského súdu za „nezákonné, neodôvodnené a arbitrárne“, a zastáva názor,

že „bol odňatý zákonnému sudcovi pre prípravné konanie z Okresného súdu v Lučenci“.

Podľa názoru sťažovateľa uznesenie krajského súdu, ktorým tento rozhodol o vylúčení

špecifikovaných sudcov Okresného súdu Lučenec z vykonávania úkonov v jeho trestnej

veci poukazom na skutočnosť, že matka sťažovateľa je sudkyňou Okresného súdu Lučenec,

teda kolegyňou špecifikovaných sudcov, čo zakladá pochybnosti o ich nezaujatosti voči

sťažovateľovi, nezodpovedá aplikovaným ustanoveniam , a to konkrétne

§ 31 ods. 1 citovaného zákona. Podľa mienky sťažovateľa opodstatneným dôvodom

zakladajúcim pochybnosť o nezaujatosti môže byť podľa citovaného ustanovenia Trestného

poriadku iba priamy pomer k osobám, ktorých sa úkon dotýka, kde sťažovateľ vysvetľuje,

že sa väzobné rozhodovanie dotýka iba jeho osoby, nie osoby jeho matky, ktorá

v predmetnej trestnej veci nie je stíhaná. Sťažovateľ tiež dôvodí, že podľa neho neexistovali

dôvody na odňatie veci Okresnému súdu Lučenec a jej prikázanie podľa § 23 ods. 1

Okresnému súdu Zvolen, keďže krajský súd rozhodol o vylúčení len

štyroch sudcov, pričom na Okresnom súde Lučenec pôsobí viac ako pätnásť sudcov,

z ktorých ostatní námietku zaujatosti nevzniesli. Napokon sťažovateľ svoju argumentáciu

uzatvára poukazom na a zastáva názor, že v zmysle tohto

ustanovenia mal o vylúčení sudcov Okresného súdu Lučenec rozhodovať predseda senátu

krajského súdu, a nie celý jeho senát.

4. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa

a 5, a a práv podľa a 4 a

dohovoru uzneseniami krajského súdu sp. zn. z 21. mája 2018 a sp. zn.

z 5. júna 2018, označené uznesenia krajského súdu zrušil, prikázal

krajskému súdu prepustiť sťažovateľa na slobodu a priznal mu tiež náhradu trov právneho

zastúpenia.

II.

5. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

7. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania, a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je

podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel

žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá

náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne

neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť

možno považovať takú ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal

preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

9. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti okrem iného namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva

na zákonného sudcu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 5. júna 2018,

ktorým krajský súd zamietol jeho sťažnosť podanú proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen

o jeho vzatí do väzby. Pokiaľ ide o vzťah (ako aj )

a a 5 týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu,

ústavný súd už v minulosti konštatoval, že zahŕňa základné hmotné a tiež

procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu

v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné

procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania

o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne

ustanovenia a 5 o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia

ods. 1 a (analogicky napr. , ).

Rovnaké pravidlo platí aj o vzájomnom vzťahu čl. 6 ods. 1 dohovoru s čl. 5 ods. 4 dohovoru

garantujúcim právo na slobodu a bezpečnosť. Na základe týchto skutočností ústavný súd

ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia ,

ods. 1 a dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 5. júna 2018 (väzobným rozhodnutím) odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56

ods. 2 písm. g) .

10. Výhrady sťažovateľa, ktoré v podanej ústavnej sťažnosti prezentuje, sa v podstate

sústreďujú na uznesenie krajského súdu sp. zn. z 21. mája 2018, ktorým

krajský súd rozhodol o vylúčení špecifikovaných sudcov z vykonávania úkonov trestného

konania vo veci sťažovateľa vedenej na Okresnom súde Lučenec a súčasne o odňatí

predmetnej trestnej veci Okresnému súdu Lučenec a jej následnom pridelení na ďalšie

konanie a rozhodovanie Okresnému súdu Zvolen. V označenom postupe krajského súdu

vidí sťažovateľ porušenie svojho práva na zákonného sudcu zaručeného ,

ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

ods. 1 dohovoru. Z primárneho porušenia svojho práva na zákonného sudcu sťažovateľ

odvodzuje porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 2

a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného a 4 dohovoru oboma

označenými uzneseniami krajského súdu.

11. Sťažovateľ v prvom rade argumentuje, že v jeho prípade na aplikáciu § 31 ods. 1

(podľa ktorého z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený

sudca alebo prísediaci sudca, prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší

súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať

pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa

úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer

k inému orgánu činnému v tomto konaní) neboli splnené podmienky. Podľa názoru

sťažovateľa pomer vylúčených sudcov k jeho blízkemu rodinnému príslušníkovi (matke)

založený skutočnosťou kolegiálneho vzťahu na pracovisku nenapĺňa zákonom

predpokladané podmienky, keďže zákon podľa sťažovateľa vyžaduje, aby sa takýto pomer

dotýkal bezprostredne jeho osoby.

12. Vo svojej judikatúre ústavný súd konštantne zdôrazňuje, že obsahom práva

na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného

súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom

postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky

skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej

aj „ESĽP“), ktorého judikatúru ústavný súd pri svojom rozhodovaní už tradične zohľadňuje,

nestrannosť definoval vo veci Piersack v. Belgicko, rozsudok ESĽP č. 8692/79 z 1. októbra

1982, ako absenciu predsudku alebo zaujatosti.

13. Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je

v trestnom súdnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu

z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcu

vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe návrhu samotného

sudcu. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je povinnosť

súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho

prerokovávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (sp. zn. ).

14. Nestrannosť sudcu pritom treba skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho

hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie sudcu

prerokovávajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade

treba zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti

v danom smere. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu

predpokladá až do predloženia dôkazu opaku (Le Compte, Van Leuven a De Meyere

v. Belgicko, rozsudok ESĽP z 23. 6. 1981, č. 6878/75 a 7238/75 ). Nemožno sa uspokojiť

len so subjektívnym hľadiskom nestrannosti, ale treba skúmať, či sudca poskytuje záruky

nestrannosti aj z objektívneho hľadiska. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa

subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom

prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale

musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Európsky súd pre ľudské práva v tejto

súvislosti často pripomína anglické príslovie: „justice must not only by done, it must also be

seen to be done“, teda „spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že

je vykonávaná“ (Delcourt v. Belgicko, rozsudok ESĽP zo 17. 1. 1970, č. 2689/65). Sudca sa

má objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek

vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti. Nestrannosť sudcu preto nespočíva

len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj

v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim

prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či je obava zo zaujatosti

objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň

vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo,

rozsudok ESĽP z 10. 6. 1996, č. 22399/93).

15. Judikatúra ESĽP vyžaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti zakladala

na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu

nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti

na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia

oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu (Hauschildt v.

Dánsko, rozsudok ESĽP z 24. 5. 1989, č. 10486/83). Tzv. objektívna nestrannosť sa teda

posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov.

Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho

nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie,

ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám

konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Pri rozhodovaní, či v danom prípade

existuje legitímny dôvod na obavu, že konkrétny sudca nie je nestranný, je subjektívne

vnímanie účastníka konania síce dôležité, avšak nie je rozhodujúce. Rozhodujúcim je to,

či obava môže byť považovaná za objektívne dôvodnú (Thorgeir Thorgeirson v. Island,

rozsudok ESĽP z 25. 6. 1992, č. 13778/88).

16. V intenciách stabilizovanej judikatúry ústavného súdu a ESĽP prezentovanej

v predchádzajúcich bodoch 12 až 15 odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd

posudzoval, či sa krajský súd pri posúdení otázky vylúčenia sudcov Okresného súdu

Lučenec riadil vymedzenými hľadiskami, a teda, či výkon jeho právomoci neprekročil

limity dotknutých ustanovení a dohovoru garantujúcich

právo účastníka konania na zákonného sudcu ako základný predpoklad nestranného

a spravodlivého rozhodovania.

17. Krajský súd v uznesení sp. zn. z 21. mája 2018, ktorým došlo

k vylúčeniu špecifikovaných sudcov Okresného súdu Lučenec, k odňatiu trestnej veci

tomuto súdu a jej prikázaniu Okresnému súdu Zvolen, dôvodil takto: „Okresný prokurátor

v Lučenci podal dňa 20.05.2018 o 9.30 h pod sp. zn. -15 návrh na Okresný

súd Lučenec na vzatie do väzby obvineného , stíhaného pre obzvlášť závažný

zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. e) Tr. zák. za

skutok tak, ako je v tomto návrhu uvedené. Vec napadla na vybavenie sudkyni pre prípravné

konanie Okresného súdu Lučenec JUDr. Tatiane Kovácsovej a je vedená pod sp. zn.

. JUDr. Tatiana Kovácsová dňa 21.05.2018 oznámila v zmysle § 32

ods. 1 z dôvodu uvedeného v svoju zaujatosť v uvedenej trestnej

veci. Uviedla, že obvinený je synom sudkyne Okresného súdu Lučenec

, ktorá je dlhoročnou kolegyňou, je s ňou v priateľskom vzťahu,

tykajú si, na základe čoho by mohli vzniknúť vážne pochybnosti o jej nezaujatosti rozhodnúť

vo veci o návrhu na vzatie do väzby jej syna. V tejto trestnej veci sa cíti byť zaujatá aj

s poukazom na to, že obvineného pozná dávnejšie, od čias, keď ešte ako študent chodieval

za matkou do budovy súdu. Navyše obvinený je jej susedom, pretože bývajú na jednej ulici.

Vzhľadom na tieto skutočnosti žiada, aby bola v predmetnej trestnej veci vylúčená ako

sudkyňa pre prípravné konanie, nakoľko uvedené okolnosti jej bránia vo veci rozhodnúť

nezaujato. K tomuto oznámeniu sudkyne pre prípravné konanie sa samostatne vyjadrili aj

sudcovia Okresného súdu Lučenec, ktorí v zmysle rozvrhu práce vykonávajú pracovnú

pohotovosť v trestných veciach. Sudcovia JUDr. Miroslav Račko, JUDr. Ladislav Lóška

a JUDr. Stanislav Galovič okrem iného poukázali na to, že matka obvineného je ich

dlhoročná kolegyňa a sudkyňa Okresného súdu Lučenec, preto by mohli vzniknúť

pochybnosti o ich nezaujatosti. Podľa , z vykonávania úkonov trestného

konania je vylúčený sudca alebo prísediaci, prokurátor, policajt, probačný a mediačný

úradník, atď., u ktorého možno mať pochybnosti o nezaujatosti pre jeho pomer

k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, k obhajcovi,

zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto

konaní. Tak, ako je to zrejmé z vyjadrenia sudcov Okresného súdu Lučenec, ale najmä

z vyjadrenia sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu Lučenec JUDr. Tatiany

Kovácsovej, vzhľadom na to, že matka obvineného je ich kolegyňou, resp. že obvineného

poznajú, možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti v trestnej veci obvineného

. Ústavný princíp o zákonnom sudcovi nemôže byť nadradený nad princíp

nezaujatosti a nestrannosti, takýto princíp nemôže byť len konštatovaním, ale aj musí

vyplývať z rozhodných okolností, čo v danom prípade bolo z vyjadrení sudcov Okresného

súdu Lučenec zrejmé. Z uvedeného dôvodu musel potom odvolací súd o námietke zaujatosti

dotknutých sudcov rozhodnúť tým spôsobom, že ich všetkých vylúčil z vykonávania úkonov

v trestnej veci obvineného , vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn.

. Keďže vznikla situácia, že na Okresnom súde Lučenec neexistuje zákonný

sudca, ktorý by mohol rozhodnúť o návrhu prokurátora Okresnej prokuratúry Lučenec

z 19.05.2018 na vzatie obvineného do väzby, z dôležitých dôvodov musel

odvolací súd uvedenú trestnú vec odňať Okresnému súdu Lučenec a z dôležitých dôvodov ju

prikázal inému súdu toho istého druhu a stupňa a to Okresnému súdu Zvolen.“

18. Z obsahu citovaného odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že sa

v trestnej veci sťažovateľa pri rozhodovaní o vylúčení zákonných sudcov uplatnil

subjektívny test, ako aj objektívny test nestrannosti, na základe ktorých sa konajúci súd

dopracoval k záveru o nedostatku nestrannosti dotknutých sudcov. Zo strany prvého sudcu,

ktorému vec napadla v rámci určenej služobnej pohotovosti a ktorý v podstate vznesenou

námietkou zaujatosti konanie o vylúčení inicioval, bolo jasne prezentované jeho osobné

presvedčenie o zaujatosti, ktoré bolo veľmi podrobne zdôvodnené kolegiálnym vzťahom

k matke sťažovateľa znásobeným blízkymi osobnými väzbami, a to nielen k matke

sťažovateľa, ale aj k samotnému sťažovateľovi. Zvyšní sudcovia zaradení do agendy

(zahŕňajúcej okrem iného aj rozhodovanie vo veci návrhov na vzatie do väzby v prípravnom

konaní) síce neprezentovali výslovný subjektívny pocit zaujatosti, ale v zmysle teórie zdania

poukázali na dlhoročný kolegiálny vzťah k matke sťažovateľa, ktorý by mohol podľa nich

založiť oprávnené pochybnosti o nedostatku ich nestrannosti. Ústavný súd sa nestotožňuje

s námietkou sťažovateľa, v ktorej prezentuje tvrdenie, že samotný kolegiálny vzťah

dotknutých sudcov k jeho matke nie je postačujúci pre konštatovanie zaujatosti, pretože

podľa názoru sťažovateľa v dotknutých ustanoveniach vyžaduje, aby sa

pomer týkal priamo jeho osoby. Podľa mienky ústavného súdu je totiž celkom zrejmé,

že rozhodovanie o najbližšom rodinnom príslušníkovi dlhoročnej kolegyne nepochybne

nepriamo vytvára pomer dotknutého sudcu aj k osobe, ktorej sa konanie priamo dotýka, teda

k sťažovateľovi. V prípade sťažovateľa nebolo možné opomenúť ani individuálne okolnosti

veci, a to skutočnosť, že v hre bolo rozhodovanie o väzbe, teda o obmedzení osobnej

slobody dieťaťa vlastnej kolegyne, čo je nesporne okolnosť veľmi intenzívna, ktorá je

spôsobilá vyvolať u dotknutého sudcu (kolegu) značný osobný diskomfort z hľadiska

slobody, resp. nestrannosti rozhodovania (obdobne pozri Mitrov v. Macedónsko, rozsudok

ESĽP z 2. 6. 2016, sťažnosť č. 45959/09). Podľa názoru ústavného súdu skutočnosti, ktoré

boli v rozhodnutí krajského súdu prezentované, možno považovať sa dostatočne výpovedné

a ako také za dostatočne spôsobilé podporiť skutkový záver o objektívne oprávnenej obave

z nedostatku nestrannosti dotknutých sudcov vedúci k právnemu záveru o vylúčení

dotknutých sudcov z vykonávania úkonov týkajúcich sa danej trestnej veci.

19. V druhom rade v predloženej ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta, že

o vylúčení sudcov Okresného súdu Lučenec rozhodol senát krajského súdu, čo podľa

sťažovateľa nezodpovedá relevantnej právnej úprave, a to

(druhá veta), podľa ktorého ak z dôvodov podľa oznámi

svoju zaujatosť sudca, rozhodne o vylúčení sudcu pre prípravné konania predseda senátu

nadriadeného súdu. Napokon ako ďalšiu čiastkovú námietku v kontexte námietky porušenia

práva na zákonného sudcu predostiera sťažovateľ tvrdenie o nesprávnosti postupu krajského

súdu, ktorý pristúpil k odňatiu a prikázaniu veci na základe vylúčenia len štyroch

špecifikovaných sudcov napriek tomu, že na Okresnom súde Lučenec pôsobia aj ďalší

sudcovia, ktorí námietku zaujatosti nevzniesli a o ktorých vylúčení krajský súd

nerozhodoval.

20. Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že zásada

zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého

a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre každého

účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní

podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich

prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada

pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné

účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ ( , ). Rozhodovanie veci

zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok

spravodlivého procesu (, ). Pojem zákonného sudcu je

definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami, ktoré súčasne tvoria navzájom

prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva. Prvoradým účelom základného

práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z je zabrániť tomu, aby súd,

ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť, bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal

označiť za svojvoľný alebo prinajmenšom za účelový. Toto základné právo je

konkretizované v procesných kódexoch, pre posudzovaný prípad v

a v predpisoch upravujúcich organizáciu súdnictva a postavenie sudcov. K týmto kritériám

treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť súdov. Potom nasleduje

obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon

o súdoch“) vymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary (senáty) zložené

z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovania vecí jednotlivým sudcom

alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý

určuje zákon (sp. zn. ).

21. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že za zákonného sudcu treba považovať

sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie, bol natrvalo

alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol

určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu (sp. zn.

).

22. Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva

funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce

na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch

na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa

riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny

rok. Podľa § 50 ods. 2 písm. a) až c) zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje a) určenie

senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverených vybavovaním jednotlivých

druhov vecí, ktoré došli na súd, b) zloženie senátov s uvedením predsedu senátu a ďalších

sudcov; v rozvrhu práce sa tiež uvedie, ktorý z viacerých predsedov senátov určených

do toho istého senátu riadi a organizuje činnosť senátu, c) určenie spôsobu zastupovania

senátov, sudcov, samosudcov, predsedov senátov a súdnych úradníkov tak, aby bolo možné

zabezpečiť v súlade s osobitnými zákonmi konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci

v prípade vylúčenia sudcu alebo súdneho úradníka a v prípade náhlej prekážky brániacej

sudcovi alebo súdnemu úradníkovi vykonať jednotlivé úkony.

23. Podľa o väzbe koná a rozhoduje súd

a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie. Podľa § 10 ods. 3

sudca pre prípravné konanie je sudca súdu prvého stupňa, ktorý je

rozvrhom práce súdu poverený rozhodovať o: a) zásahoch do základných práv a slobôd

pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní, b) sťažnostiach proti rozhodnutiam

prokurátora, ak tak ustanovuje tento zákon, c) v iných prípadoch ustanovených týmto

zákonom.

24. V zmysle Rozvrhu práce Okresného súdu Lučenec na rok 2018 (ďalej len „rozvrh

práce“), teda rozvrhu práce platného v čase, keď bola prejednávaná väzobná trestná vec

sťažovateľa, je v časti rozvrhu práce označenej ako „Zapisovanie do súdnych registrov

okresného súdu“ uvedené, že do súdneho registra „Tp“ (register trestných vecí prípravného

konania) sa zapisuje okrem iného aj návrh na vzatie obvineného do väzby (s. 10 rozvrhu

práce). Z časti rozvrhu práce označenej ako „Personálne obsadenie jednotlivých súdnych

odd. a ich označenie“ vyplýva, že trestnoprávne oddelenie Okresného súdu Lučenec bolo

obsadené štyrmi sudcami, z ktorých traja (JUDr. Stanislav Galovič, JUDr. Ladislav Lóška

a JUDr. Tatiana Kovácsová) boli okrem iného poverení aj vybavovaním vecí registra

podľa nariadenej pohotovosti (s. 59 a 60 rozvrhu práce). Navyše okrem uvedených sudcov

bol v zmysle rozvrhu práce vybavovaním vecí registra podľa nariadenej pohotovosti

poverený aj sudca obchodnoprávneho oddelenia JUDr. Miroslav Račko (s. 51 rozvrhu

práce). Vybavovaním veci registra boli teda v zmysle rozvrhu práce poverení štyria

uvedení sudcovia. Z časti rozvrhu práce označenej ako „Pravidlá určovania zákonného

sudcu“ vyplýva, že v prípadoch podľa písmen G1 až G7 danej časti rozvrhu práce, ktoré

upravujú zastupovanie za okolností, keď sú vylúčení všetci sudcovia príslušného oddelenia,

nie je obsiahnutá úprava zastupovania pre prípad vylúčenia všetkých sudcov oddelenia .

25. Zo skutočností uvedených v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto

rozhodnutia vyplýva, že rozvrh práce nestanovil v prípade vylúčenia všetkých sudcov

poverených rozvrhom práce vybavovaním agendy registra , do ktorého bolo zahrnuté

aj rozhodovanie o návrhu na vzatie obvineného do väzby v prípravnom konaní, možnosť

pridelenia takejto veci niektorému zo zvyšných sudcov Okresného súdu Lučenec.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že za daných okolností vznikla situácia, keď

v súlade s rozvrhom práce nebolo možné po vylúčení všetkých sudcov poverených

rozvrhom práce rozhodovať o návrhu na vzatie do väzby v prípravnom konaní prideliť

trestnú vec sťažovateľa niektorému zo zvyšných sudcov Okresného súdu Lučenec.

V takomto prípade, keďže na Okresnom súde Lučenec neexistoval zákonný sudca určený

rozvrhom práce na prejednanie trestnej veci sťažovateľa, čo v zmysle judikačnej praxe

všeobecných súdov treba považovať za dôležitý dôvod predpokladaný § 23 ods. 1 Trestného

poriadku, boli bezpochyby splnené podmienky pre delegáciu veci v zmysle § 23 ods. 1

. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietanú skutočnosť, že o vylúčení sudcov

Okresného súdu Lučenec rozhodoval celý senát, a nie iba samotný predseda senátu

krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na všetky relevantné okolnosti veci

možno daný prípad považovať iba za formálno-právne porušenie dotknutého ustanovenia

, ktoré nemalo takú materiálnu intenzitu, ktorá by signalizovala súčasný

zásah do práva sťažovateľa na zákonného sudcu. Z nadväzujúceho uznesenia krajského

súdu, ktorým tento zamietol sťažnosť sťažovateľa uplatnenú proti rozhodnutiu Okresného

súdu Zvolen o jeho vzatí do väzby, jasne vyplýva, že bolo toto uznesenie prijaté jednohlasne

(všetkými členmi senátu, teda vrátane predsedu senátu), pričom sa v ňom krajský súd,

reagujúc na argumentačné námietky sťažnosti, opätovne vrátil k otázke vylúčenia sudcov

(riešenej v predchádzajúcom uznesení) a jednohlasne (vrátane hlasu predsedu senátu)

potvrdil správnosť záverov svojho predchádzajúceho rozhodnutia.

26. Vychádzajúc zo všetkých čiastkových záverov uvedených v bodoch 18 a 25

odôvodnenia tohto rozhodnutia, posúdil ústavný súd námietku porušenia čl. 46 ods. 1

, a dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 21. mája 2018 ako zjavne neopodstatnenú.

26.1 Pokiaľ ide o námietku porušenia a 5 a a 4

dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 21. mája 2018, ktorým tento

rozhodol o vylúčení sudcov Okresného súdu Lučenec a delegácii trestnej veci sťažovateľa

Okresnému súdu Zvolen, je ústavný súd toho názoru, že predmetom tohto rozhodnutia

krajského súdu nebolo posúdenie dôvodov väzby. Vzhľadom na uvedené, teda

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom označených článkov a dohovoru

a sťažnostnými námietkami sťažovateľa, kvalifikuje ústavný súd ústavnú sťažnosť

aj v uvedenej časti ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd tak ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v časti namietaného porušenia a 5 , ,

, a 4 dohovoru a dohovoru uznesením krajského

súdu sp. zn. z 21. mája 2018 odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56

ods. 2 písm. g) .

27. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva sťažovateľa

na zákonného sudcu podľa vo vzťahu k namietanému uzneseniu

krajského súdu sp. zn. z 21. mája 2018, je vylúčené aj následné porušenie

požiadaviek spravodlivého procesu inkorporovaných v sťažovateľom označených

ustanoveniach a 5 a a 4 dohovoru v rámci prvotného

väzobného rozhodovania o vzatí sťažovateľa do väzby. Ústavný súd tak považuje za zjavne

neopodstatnenú aj sťažovateľom predostretú námietku porušenia a 5

a čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 5. júna 2018,

a teda sťažnosť v označenej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2

písm. g) .

28. S ohľadom na všetky uvedené závery ústavný súd o ústavnej sťažnosti

sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

29. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2019