Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 559/2026
PDF · 403.1 KB
No categories available
I. ÚS 559/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného Advokátska kancelária AŠTARY, s. r. o., Mariánske námestie 29/6, Žilina, proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/21/2024 z 25. februára 2026 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 1Cdo/21/2024 zo 6. mája 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ označený v záhlaví tohto rozhodnutia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 4. augusta 2026 a doplnenou podaním doručeným 19. augusta 2026 domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu v spojení s opravným uznesením. Sťažovateľ navrhuje zrušiť napadnuté rozhodnutie v spojení s opravným uznesením, vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznať mu náhradu trov konania.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že proti sťažovateľovi v postavení žalovaného bola 6. decembra 2013 podaná na Okresnom súde Pezinok odporovacia žaloba podľa § 42a Občianskeho zákonníka žalobcom , (ďalej len „žalobca“), ktorou sa domáhal určenia neúčinnosti kúpnej zmluvy z 9. decembra 2010 uzavretej medzi , otcom sťažovateľa, a dlžníkom žalobcu, na základe ktorej sťažovateľ nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v k. ú. v okrese . Konanie bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. 8C/283/2014. Pohľadávkou žalobcu voči dlžníkovi ukrátenou uzavretím kúpnej zmluvy mala byť
pohľadávka zo zmluvy o pôžičke z 25. januára 2010, ku ktorej bola v ten istý deň vyhotovená notárska zápisnica s vyhlásením povinnej osoby o súhlase s exekúciou.
3. V priebehu konania, a to podaním z 29. januára 2016, žalobca zmenil žalobu tak, že okrem určenia neúčinnosti kúpnej zmluvy žiadal aj uložiť sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi peňažnú náhradu vo výške, ktorá bude určená znaleckým posudkom.
4. Ďalšou zmenou žaloby z 22. júla 2021 žalobca žiadal okrem určenia neúčinnosti kúpnej zmluvy uložiť sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi peňažnú náhradu vo výške 121 500 eur s úrokom z omeškania. Uznesením okresného súdu č. k. 8C/283/2014-461 z 10. novembra 2021 bolo konanie v časti o zaplatenie peňažnej náhrady vylúčené na samostatné konanie.
5. Rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 283/2014-434 z 8. decembra 2021 v spojení s opravným uznesením č. k. 8 C 283/2014-532 z 19. apríla 2022 bolo určené, že kúpna zmluva uzavretá 9. decembra 2010 medzi a sťažovateľom je voči žalobcovi právne neúčinná.
6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením podal sťažovateľ odvolanie.
7. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 9Co/105/2022-573, 9Co/106/2022-573 z 15. júna 2023 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením potvrdil.
8. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie.
9. Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím v spojení s opravným uznesením dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu zamietol.
II. Argumentácia sťažovateľa
10. Podstatou argumentácie sťažovateľa je skutočnosť, že podľa jeho názoru je napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu arbitrárne a nepreskúmateľné.
11. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd rozhodol arbitrárne o dovolacej námietke podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) spočívajúcej v tom, že súd prvej inštancie neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci podľa § 181 ods. 2 CSP a najvyšší súd nepredložil vec na rozhodnutie veľkému senátu podľa § 48 ods. 1 CSP aj napriek tomu, že sťažovateľ poukázal na existenciu uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/26/2020 z 29. júna 2022, ktoré porušenie § 181 ods. 2 CSP vyhodnotilo ako vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vyslovil, že opomenutie súdu prvej inštancie sa konvalidovalo vydaním rozhodnutia vo veci samej, avšak nezaujal stanovisko k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/26/2020 z 29. júna 2022, na ktoré sťažovateľ poukázal. Keďže senát najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku dospel k odlišnému právnemu názoru od právneho názoru vysloveného v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/26/2020, mala byť podľa sťažovateľa vec preložená na rozhodnutie veľkému senátu.
12. Najvyšší súd sa podľa sťažovateľa nevysporiadal ústavne udržateľným spôsobom s jeho argumentáciou spočívajúcou v tom, že prevodom nehnuteľnosti, za ktorú žalobca nezaplatil uvádzanú kúpnu cenu a ktorej hodnota podľa zhodného vyjadrenia žalobcu a otca sťažovateľa bola v roku 2010 prinajmenšom 531 520,95 eur, musel 13. mája 2010 dlh otca sťažovateľa voči žalobcovi zaniknúť. Najvyšší súd sa nevysporiadal s námietkou sťažovateľa o neplatnosti
kúpnej zmluvy z 13. mája 2010, na základe ktorej žalobca nadobudol nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. , katastrálne územie , obec Bratislava – mestská časť Nové Mesto, okres Bratislava III, a s námietkou možnosti uspokojenia žalobcu výkonom záložného práva zriadeného v prospech žalobcu na týchto nehnuteľnostiach.
13. Najvyšší súd sa nevysporiadal ani s námietkou opomenutých dôkazov, ktorá súvisela so sťažovateľom predloženými dôkazmi, a to s kúpnou zmluvou z 13. mája 2010, výpisom z listu vlastníctva č. , odborným vyjadrením podľa § 141 ods. 3 Trestného poriadku – výsledok psychofyziologického overovania pravdovravnosti vypracovaného Kriminalistickým a expertíznym ústavom Policajného zboru 9. decembra 2015.
14. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd ani krajský súd sa nijako nevysporiadali s jeho námietkou o nepreukázaní reálneho plnenia zo strany žalobcu pôžičky vo výške 730 000 eur deklarovanej v notárskej zápisnici z 25. januára 2010, ako aj s námietkou, že nikde v odôvodnení rozsudku okresného súdu sa neuvádza, aká je vlastne podľa súdu prvej inštancie výška vymáhateľnej pohľadávky žalobcu voči v čase rozhodovania súdu v tejto veci.
15. Sťažovateľ poukazuje aj na skutočnosť, že odvolací súd nemôže prehodnotením dokazovania, ktoré vykonal súd prvej inštancie, odlišne posúdiť skutkový stav prejednávanej veci. Výnimku predstavuje prípad, v ktorom odvolací súd dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje. Podľa sťažovateľa odvolací súd vo svojom rozsudku hodnotil odborné vyjadrenie týkajúce sa pravdovravnosti otca sťažovateľa (bod 17 odôvodnenia rozsudku krajského súdu), avšak súd prvej inštancie tento dôkaz opomenul (nijako nehodnotil). Taktiež odvolací súd vo svojom rozsudku vyvodil skutkové zistenia a hodnotil napríklad listinný dôkaz – potvrdenie žalobcu o úhrade sumy 431 520,95 eur z 12. mája 2010 (tiež bod 17 odôvodnenia rozsudku krajského súdu), o ktorom vo svojom rozsudku uviedol, že je irelevantné a že z predloženého dokladu ani nie je zrejmé, že išlo o úhradu pôžičky 730 000 eur. Ani tento listinný dôkaz však súd prvej inštancie vo svojom rozsudku nevyhodnotil a odvolacím súdom uvádzané skutkové zistenia z neho nevyvodil. Ide teda o vlastné skutkové zistenia odvolacieho súdu nad rámec prvoinštančného rozsudku. Taktiež odvolací súd v bode 15 odôvodnenia svojho rozsudku vyhodnocoval obsah zmluvy o pôžičke z 25. januára 2010 (jej čl. IV) v spojitosti s výpoveďou otca sťažovateľa (v samotnej výpovedi otca sťažovateľa bolo uvedené, že žalobca mu poskytoval isté sumy peňazí), a to nad rámec skutkových zistení uvedených v rozsudku okresného súdu.
16. Odvolací súd si podľa názoru sťažovateľa nesplnil povinnosť vyzvať strany, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovenia, ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Odvolací súd vo svojom rozsudku aplikoval § 516 ods. 2 Občianskeho zákonníka upravujúci tzv. kumulatívnu nováciu, a to konkrétne v bode 15 odôvodnenia rozsudku krajského súdu, kde posúdil, že zmluva o pôžičke z 25. januára 2010 bola uzavretá ako novácia v zmysle § 516 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom § 516 ods. 2 Občianskeho zákonníka je nesprávny, keďže obsah dojednania čl. IV zmluvy o pôžičke z 25. januára 2010 medzi žalobcom a mal charakter tzv. privatívnej novácie podľa § 570 Občianskeho zákonníka, a nie kumulatívnej novácie podľa § 516 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 516 ods. 2 Občianskeho zákonníka citoval odvolací súd aj v bode 11.6 odôvodnenia ako jedno z ustanovení právnych predpisov, ktoré vo veci použil. Súd prvej
inštancie však § 516 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo svojom rozsudku vôbec nepoužil a prvýkrát bolo použité až v rozsudku odvolacieho súdu. Odvolací súd mal preto vyzvať strany, aby sa vyjadrili k použitiu § 516 ods. 2 Občianskeho zákonníka na prejednávanú vec v zmysle § 382 CSP, čo však neurobil. Tvrdenie najvyššieho súdu obsiahnuté v bode 31 odôvodnenia napadnutého rozsudku, že odvolací súd vraj znenie § 516 ods. 2 Občianskeho zákonníka ani nikde v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, bolo podľa sťažovateľa prijaté v zjavnom omyle zo strany najvyššieho súdu, keďže z rozsudku krajského súdu jednoznačne vyplýva, že v rámci bodu 11 odôvodnenia obsahujúceho v pododsekoch 11.1 až 11.10 citácie zákonných ustanovení, ktoré pri svojom rozhodovaní krajský súd použil, je v bode (resp. pododseku) 11.6 odôvodnenia rozsudku krajského súdu výslovne uvedené znenie § 516 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
17. Rozsudok odvolacieho súdu bol podľa sťažovateľa prekvapivý z dôvodu, že oproti súdu prvej inštancie posúdil zásadne odlišne pojem vymáhateľná pohľadávka na účely § 42a Občianskeho zákonníka, ktorý okresný súd chápal v zhode s uznesením ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 39/2015 ako pohľadávku priznanú veriteľovi exekučným titulom, kým odvolací súd, vychádzajúc z novšieho rozhodnutia veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 V Cdo 1/2022 zo 17. mája 2022 (vydaného až v priebehu odvolacieho konania), posúdil vymáhateľnú pohľadávku ako pohľadávku, ktorá je žalovateľná v základnom konaní. Značná časť odvolacej argumentácie sťažovateľa sa pritom upierala práve na spochybnenie žalobcom predloženej notárskej zápisnice ako vykonateľného exekučného titulu. Odlišný výklad pojmu vymáhateľná pohľadávka podal odvolací súd až na základe nového judikátu prijatého po vydaní rozsudku súdu prvej inštancie.
18. Sťažovateľ argumentuje tiež arbitrárnosťou a nedostatočným odôvodnením rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu k dovolacím námietkam nesprávneho právneho posúdenia pri sťažovateľom označených právnych otázkach pod číslami 5, 6 a 7, ktoré najvyšší súd odmietol zodpovedať a ktoré sa týkali výkladu dojednania v písomnej zmluve o pôžičke o novácii (nahradení a zániku) predošlých skutočne poskytnutých pôžičiek na novú sumu vo väzbe na reálnu povahu zmluvy o pôžičke. K okolnosti reálneho prenechania peňazí v sume 730 000 eur žalobcom , ktorá bola v konaní od počiatku sťažovateľom namietaná, súd prvej inštancie nevykonal žiadne dokazovanie, k čomu sa relevantne nevyjadril ani odvolací súd. Podľa sťažovateľa žalobca v tomto konaní riadne nepreukázal, či a kedy skutočne plnil pôžičku vo výške 730 000 eur deklarovanej v notárskej zápisnici z 25. januára 2010. Podľa sťažovateľa uzavretie (podpísanie) samotnej písomnej zmluvy o pôžičke bez toho, aby došlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi (ktoré v notárskej zápisnici v prejednávanej veci nie je nijako bližšie objasnené), vzhľadom na reálnu povahu pôžičky ako zmluvného typu nemá za následok vôbec vznik právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom z pôžičky. Ani písomná dohoda veriteľa s dlžníkom zo zmluvy o pôžičke o tom, že doterajší záväzok dlžníka z pôžičky zaniká a nahrádza sa novým záväzkom vrátiť určitú peňažnú sumu, nespôsobuje vznik nového záväzku na vrátenie pôžičky v rozsahu prevyšujúcom sumu, ktorá bola dlžníkovi skutočne požičaná (reálne odovzdaná). Samotná notárska zápisnica nepreukazuje, či a kedy došlo skutočne k reálnemu poskytnutiu pôžičky vo výške 730 000 eur zo strany žalobcu , preto nie je spôsobilým exekučným titulom.
19. Arbitrárnosť zodpovedania prvej a druhej dovolacej otázky v rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľ vidí v rozpore so zmyslom a s účelom inštitútu vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka
vo vzťahu k možnosti úspešného individuálneho odporovania právnemu úkonu veriteľom odporovacou žalobou podľa § 42a Občianskeho zákonníka aj počas trvania konkurzu. Podľa sťažovateľa žalobca nemohol po vyhlásení konkurzu na majetok úspešne pokračovať v individuálnom uspokojovaní svojej pohľadávky, ktorá sa má uspokojovať v konkurze spôsobom predpokladaným v § 42a Občianskeho zákonníka.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
20. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu v spojení s opravným uznesením. Sťažovateľ sa domáha zrušenia týchto rozhodnutí s poukazom na to, že dovolací súd sa náležite nevysporiadal s jeho argumentáciou, čím malo dôjsť k odopretiu spravodlivosti a vydaniu arbitrárneho rozhodnutia.
21. Z podstaty sťažnostnej argumentácie vyplýva, že súd prvej inštancie neuviedol predbežné právne posúdenie veci. Najvyšší súd sa nevysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateľa vrátane námietky opomenutých dôkazov. Odvolací súd nesplnil povinnosť vyzvať strany, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovenia, ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Z ústavnej sťažnosti ďalej vyplýva subjektívna nespokojnosť sťažovateľa s riešením dovolacích otázok č. 5, 6 a 7 týkajúcich sa výkladu dojednania v písomnej zmluve o pôžičke o novácii (nahradení a zániku) predošlých skutočne poskytnutých pôžičiek na novú sumu vo väzbe na reálnu povahu zmluvy o pôžičke. Nespokojnosť sťažovateľa súvisí aj s riešením dovolacích otázok č. 1 a 2, ktoré sa týkali možnosti úspešného odporovania (t. j. vyhovenia odporovacej žalobe) podľa § 42a Občianskeho zákonníka smerujúcej proti tretej osobe, s ktorou urobil dlžník odporovaný právny úkon, ak v priebehu konania o odporovacej žalobe bol na majetok dlžníka vyhlásený konkurz podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31. decembra 2015 (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“). Z uvedeného dôvodu považuje sťažovateľ napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu za arbitrárne a nepreskúmateľné.
22. Pre účely posúdenia ústavnej sťažnosti sťažovateľa sa ústavný súd podrobne oboznámil tiež s obsahom odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a rozsudku odvolacieho súdu, a to v súlade so svojím ustáleným právnym názorom, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože tieto konania z hľadiska ich predmetu tvoria jeden celok.
23. Sťažovateľ v rámci dovolania uplatňoval dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) a podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku podrobne zaoberal oboma uplatnenými dovolacími dôvodmi a ich preskúmaniu venoval rozsiahlu časť svojho odôvodnenia.
24. Dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP spočíval v tvrdení sťažovateľa, že súd prvej inštancie nepostupoval podľa § 181 ods. 2 CSP a neoznámil stranám sporné a nesporné skutkové tvrdenia, rozsah dokazovania ani svoje predbežné právne posúdenie. Sťažovateľ zároveň namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, opomenutie ním označených dôkazov, hodnotenie niektorých dôkazov odvolacím súdom bez ich zopakovania alebo doplnenia a prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Tú vyvodzoval jednak z odkazu na § 516 ods. 2
Občianskeho zákonníka bez postupu podľa § 382 CSP, jednak z odlišného výkladu pojmu vymáhateľná pohľadávka oproti súdu prvej inštancie. Za opomenuté dôkazy sťažovateľ označil najmä kúpnu zmluvu medzi žalobcom a spoločnosťou , z 13. mája 2010, odborné vyjadrenie Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru z 9. decembra 2015 týkajúce sa psychofyziologického overovania pravdovravnosti, výpis z listu vlastníctva č. a súhrnnú prihlášku pohľadávok žalobcu v konkurznom konaní. Použitie § 516 ods. 2 Občianskeho zákonníka namietal aj preto, lebo toto ustanovenie upravuje vznik nového záväzku popri doterajšom záväzku, zatiaľ čo článok IV zmluvy výslovne predpokladal zánik predchádzajúcich záväzkov a ich nahradenie novým záväzkom.
25. Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu v súvislosti s námietkou porušenia § 181 ods. 2 CSP vyplýva, že účelom predbežného právneho posúdenia je sústrediť procesnú aktivitu strán na rozhodujúce skutkové a právne otázky a umožniť im predvídať ďalší priebeh konania. Najvyšší súd však zdôraznil, že samotné nesplnenie tejto povinnosti bez ďalšieho neznemožňuje strane zúčastniť sa pojednávania, prednášať tvrdenia, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom ani zhrnúť svoje návrhy. Zo zápisníc o pojednávaní pritom nezistil, že by sťažovateľovi bolo niektoré z týchto práv odňaté. Vydaním rozhodnutia vo veci samej sa sťažovateľ oboznámil s právnymi názormi súdu prvej inštancie a mohol proti nim uplatniť odvolaciu argumentáciu, ktorú aj reálne uplatnil. Účelom postupu podľa § 181 ods. 2 CSP je sústrediť spor a umožniť stranám, aby svoju procesnú aktivitu prispôsobili tomu, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi nimi sporné, ktoré dôkazy súd považuje za potrebné vykonať a z akého predbežného právneho východiska pri vedení konania vychádza. Toto ustanovenie však nemožno vykladať tak, že každé neúplné alebo formálne nedokonalé predbežné právne posúdenie samo osebe zakladá porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. Z ústavného hľadiska je rozhodujúci materiálny následok procesného postupu: či bola strane reálne odňatá možnosť poznať predmet sporu, predniesť rozhodujúce tvrdenia, označiť dôkazy, vyjadriť sa k stanovisku protistrany a účinne napadnúť závery súdu opravným prostriedkom. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku posudzoval práve tento následok a z priebehu konania vyvodil, že sťažovateľ mal zachovanú možnosť procesnej obrany. Z odôvodnení rozhodnutí nižších súdov zároveň vyplývalo, z akých skutkových zistení a právnych úvah vychádzali. Za týchto okolností nemožno absenciu formalizovaného oznámenia predbežného právneho názoru bez ďalšieho stotožniť s odňatím možnosti konať pred súdom (bod 19 odôvodnenia).
26. Ústavný súd konštatuje, že ani odkaz sťažovateľa na rozhodnutie sp. zn. 1Cdo/26/2020 nevedie automaticky k opačnému záveru. Rozhodovacia činnosť dovolacieho súdu musí byť predvídateľná, no záväznosť právneho názoru vysloveného v inom konaní predpokladá porovnateľnosť rozhodujúcich skutkových a procesných okolností. Najvyšší súd sa v posudzovanej veci neobmedzil na abstraktné konštatovanie, že porušenie § 181 ods. 2 CSP je bezvýznamné, ale skúmal, či sa tvrdený nedostatok prejavil v možnosti sťažovateľa uplatňovať jeho procesné práva. Takýto prístup nie je popretím významu uvedeného ustanovenia, ale rozlíšením medzi procesnou vadou a procesnou vadou ústavne relevantnej intenzity. Predloženie veci veľkému senátu prichádza do úvahy pri skutočnom právnom odklone od právneho názoru iného senátu, nie pri rozdielnom vyhodnotení následkov procesného postupu v odlišnom skutkovom a procesnom rámci. Ústavný súd preto nepovažuje nevyužitie mechanizmu veľkého senátu za ústavne neudržateľné.
27. Pri posudzovaní namietanej nedostatočnosti odôvodnenia najvyšší súd vychádzal z rozhodnutí súdov nižších inštancií v ich vzájomnej súvislosti a konštatoval, že z nich vyplývajú dôvody splnenia podmienok odporovateľnosti podľa § 42a Občianskeho zákonníka, ako aj odpovede na námietky týkajúce sa konkurzu dlžníka, platnosti odporovaného právneho úkonu, existencie a vymáhateľnosti pohľadávky a prevodu nehnuteľností spoločnosťou
28. V napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu sa ďalej uvádza, že súd nie je povinný vykonať každý navrhnutý dôkaz a procesnú vadu ústavnej intenzity môže založiť až opomenutie dôkazu zásadného významu bez adekvátneho vysvetlenia. Odvolací súd vysvetlil, prečo nepovažoval za potrebné dokazovať kúpnou zmluvou medzi žalobcom a spoločnosťou , ani odborným vyjadrením o psychofyziologickom overovaní pravdovravnosti . List vlastníctva č. a súhrnná prihláška pohľadávok podľa najvyššieho súdu nemali pre rozhodnutie zásadný význam a sťažovateľ nevysvetlil, akú rozhodujúcu skutočnosť nimi zamýšľal preukázať. Najvyšší súd tiež rozlíšil medzi vlastným hodnotením dôkazov a preskúmaním relevancie námietky, že súd prvej inštancie dôkaz nevykonal. Dospel k záveru, že krajský súd odborné vyjadrenie a potvrdenie o úhrade sumy 431 520,95 eur nepoužil na vytvorenie nových skutkových zistení, ale iba vysvetlil, prečo ich nevykonanie nemalo vplyv na výsledok konania. Vo vzťahu k § 382 CSP najvyšší súd uviedol, že oba súdy vychádzali z rovnakého obsahu čl. IV zmluvy o pôžičke a zo záveru, že zmluva nahradila predchádzajúce záväzky. Ani odlišný výklad pojmu vymáhateľná pohľadávka nezaložil prekvapivosť, pretože krajský súd použil rovnaké ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka a oba výklady viedli k záveru, že pohľadávka žalobcu bola vymáhateľná (body 23, 26, 28, 32 odôvodnenia).
29. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k tvrdenému opomenutiu dôkazov treba rozlišovať medzi dôkazom, ktorý súd bez vysvetlenia ignoruje napriek tomu, že môže ovplyvniť rozhodujúce skutkové zistenie, a dôkazom, ktorého vykonanie súd nepovažuje za potrebné, pretože dokazovaná okolnosť nie je pre právne posúdenie veci rozhodujúca alebo už bola dostatočne objasnená. Právo na spravodlivé súdne konanie nezaručuje účastníkovi, že súd vykoná každý ním navrhnutý dôkaz, vyžaduje však, aby z rozhodnutia bolo možné zistiť racionálny dôvod jeho nevykonania. Odvolací súd v bode 17 svojho rozsudku vysvetlil, prečo predaj nehnuteľností spoločnosťou , a psychofyziologické vyšetrenie nepovažoval za spôsobilé zmeniť záver o splnení predpokladov odporovateľnosti právneho úkonu. Najvyšší súd preskúmal nielen existenciu tejto odpovede, ale aj jej vzťah k predmetu sporu. Pri liste vlastníctva č. a prihláške súhrnnej pohľadávky poukázal na to, že sťažovateľ nevymedzil konkrétnu rozhodujúcu skutkovú okolnosť, ktorú mali tieto listiny preukázať a ktorá by zostala bez posúdenia. Takáto argumentácia je preskúmateľná a nevykazuje znaky svojvôle (body 23 až 28 odôvodnenia).
30. Za ústavne relevantné nemožno považovať ani tvrdenie, že odvolací súd sám neprípustne doplnil alebo prehodnotil dokazovanie. Z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že odvolací súd nevytvoril nové skutkové zistenie založené na psychofyziologickom vyšetrení alebo na potvrdení o peňažnej transakcii. Posudzoval, či nevykonanie označených dôkazov mohlo mať vplyv na správnosť skutkového a právneho záveru súdu prvej inštancie. Preskúmanie relevancie navrhovaného dôkazu je súčasťou odvolacieho prieskumu a samo osebe nepredstavuje dokazovanie bez účasti strán. Rozhodujúce skutkové východiská – existencia pohľadávky, uzavretie napadnutej kúpnej zmluvy, personálne a rodinné väzby zúčastnených osôb a časová následnosť právnych
úkonov – zostali zachované. Sťažovateľ mal navyše možnosť namietať spôsob ich hodnotenia v odvolaní aj dovolaní. V súhrne preto nešlo o situáciu, v ktorej by súdy založili rozhodnutie na skutočnosti, ku ktorej sa sťažovateľ nemohol vyjadriť, ale o nesúhlas s hodnotením významu jednotlivých dôkazov. Ten bez preukázania extrémneho rozporu nezakladá zásah do označených práv sťažovateľa.
31. S námietkou prekvapivosti súvisí aj použitie § 516 ods. 2 Občianskeho zákonníka a posúdenie dodatkov k pôvodnému záväzku. Už súd prvej inštancie vychádzal z toho, že článok IV zmluvy o pôžičke mal povahu novácie, a odvolací súd tento právny rámec prevzal a výslovne sa zaoberal vzťahom pôvodného a nového záväzku. Sťažovateľ preto nemohol rozumne predpokladať, že otázka zachovania pôvodnej pohľadávky alebo jej nahradenia novým záväzkom nebude predmetom právneho posúdenia. Hoci formulácia najvyššieho súdu, podľa ktorej odvolací súd § 516 ods. 2 Občianskeho zákonníka necitoval, nezodpovedá doslovnému obsahu bodu 11.6 rozsudku krajského súdu, táto jednotlivá nepresnosť nebola nosným dôvodom rozhodnutia. Podstatné bolo, že právna kvalifikácia novácie bola prítomná už v konaní pred nižšími súdmi a že sťažovateľ mal možnosť na ňu reagovať. Rovnako rozdielne chápanie pojmu vymáhateľná pohľadávka v rámci aplikácie toho istého § 42a Občianskeho zákonníka nepredstavovalo použitie celkom nového ustanovenia, ktoré by vyžadovalo osobitnú výzvu podľa § 382 CSP (body 31, 32 odôvodnenia).
32. Osobitne sa bolo potrebné vysporiadať s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej odvolací súd nesprávne kvalifikoval dojednanie obsiahnuté v článku IV zmluvy o pôžičke z 25. januára 2010 ako nováciu podľa § 516 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa uvedeného zmluvného ustanovenia sa zmluvné strany dohodli, že uzavretím tejto zmluvy zanikajú všetky predchádzajúce záväzky uzatvorené z titulu predchádzajúcich pôžičiek medzi veriteľom a dlžníkom a nahrádzajú sa touto zmluvou ako novatívnym záväzkom dlžníka voči veriteľovi (body 30, 31 odôvodnenia).
33. Ústavný súd konštatuje, že z porovnania obsahu tohto dojednania s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka vyplýva, že námietka sťažovateľa je v tejto časti opodstatnená. Podľa § 516 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzniká nový záväzok popri doterajšom záväzku vtedy, ak z dohody nevyplýva nepochybne, že dojednaním nového záväzku má doterajší záväzok zaniknúť. Naproti tomu podľa § 570 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že ak sa veriteľ s dlžníkom dohodnú na nahradení doterajšieho záväzku novým záväzkom, doterajší záväzok zaniká a dlžník je povinný plniť nový záväzok. Rozdiel medzi týmito ustanoveniami teda spočíva práve v tom, či pôvodný záväzok zostáva zachovaný popri novom záväzku alebo či zaniká a je nahradený novým záväzkom. V článku IV posudzovanej zmluvy bola vôľa zmluvných strán ukončiť pôvodné záväzky vyjadrená jednoznačne. Zmluva výslovne uvádza, že všetky predchádzajúce záväzky zanikajú a nahrádzajú sa novým záväzkom. Nejde preto o prípad, v ktorom by pre pochybnosť o vôli zmluvných strán mal nový záväzok vzniknúť popri pôvodných záväzkoch. Obsah dojednania napĺňa znaky privatívnej novácie podľa § 570 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odkaz odvolacieho súdu na § 516 ods. 2 Občianskeho zákonníka bol preto z hľadiska právnej kvalifikácie nesprávny. Uvedené pochybenie však nebolo najvyšším súdom prehliadnuté. Najvyšší súd v bode 31 napadnutého rozsudku výslovne uviedol, že odvolací súd poukázal na § 516 ods. 2 Občianskeho zákonníka chybne, na čo správne upozornil aj sťažovateľ. Tvrdenie, že najvyšší súd túto časť dovolacej argumentácie úplne opomenul, preto nezodpovedá obsahu napadnutého rozhodnutia. Najvyšší súd túto chybu
identifikoval, avšak nepovažoval ju za rozhodujúcu pre posúdenie dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd túto skutočnosť vyjadril slovami „aj keď chybne, ako správne poukázal sám dovolateľ“ (bod 31 odôvodnenia).
34. Ústavný súd uvádza, že z hľadiska námietky prekvapivosti totiž nebolo rozhodujúce samotné číselné označenie použitého ustanovenia, ale to, či odvolací súd založil svoje rozhodnutie na právnom následku, s ktorým sťažovateľ nemohol počítať a ku ktorému nemal možnosť sa vyjadriť. Súd prvej inštancie aj odvolací súd vychádzali z rovnakého významu článku IV zmluvy, a to že predchádzajúce záväzky z pôžičiek zanikli a boli nahradené novým záväzkom vo výške 730 000 eur. Odvolací súd teda napriek nesprávnemu odkazu na § 516 ods. 2 Občianskeho zákonníka fakticky prisúdil dohode účinky privatívnej novácie. Nevyvodil z § 516 ods. 2 Občianskeho zákonníka záver, že nový záväzok existoval popri predchádzajúcich záväzkoch. Ústavný súd konštatuje, že nesprávny odkaz na zákonné ustanovenie preto nezmenil skutkový ani právny základ rozhodnutia spôsobom, ktorý by mohol založiť jeho prekvapivosť. Nesprávna právna kvalifikácia zároveň sama osebe neznamená, že záväzok vo výške 730 000 eur nemohol platne vzniknúť. Pri privatívnej novácii nie je potrebné, aby veriteľ pri uzavretí novačnej dohody opätovne fyzicky odovzdal dlžníkovi celú sumu zodpovedajúcu novému záväzku. Hospodárskym a právnym dôvodom nového záväzku môže byť nahradenie skôr vzniknutých záväzkov, pri ktorých už k odovzdaniu peňažných prostriedkov došlo. Platnosť a rozsah nového záväzku však predpokladajú existenciu pôvodných záväzkov v rozsahu, v ktorom mali byť novým záväzkom nahradené. Rozhodujúcou preto nebola abstraktná otázka, či možno bez reálneho odovzdania peňazí uzavrieť novú zmluvu o pôžičke, ale skutková otázka, či predchádzajúce pôžičky skutočne existovali a v akom rozsahu.
35. Ústavný súd preto môže uzavrieť, že odkaz odvolacieho súdu na § 516 ods. 2 Občianskeho zákonníka bol nesprávny a nezodpovedal jednoznačnému zneniu článku IV zmluvy. Táto chyba však nemala ústavnoprávnu intenzitu. Najvyšší súd ju výslovne identifikoval, vysvetlil, prečo neviedla k prekvapivosti rozhodnutia. Nešlo preto o pochybenie s priamou príčinnou súvislosťou s výsledkom dovolacieho konania ani s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľova argumentácia o nesprávnom podradení dojednania pod § 516 ods. 2 Občianskeho zákonníka preto sama osebe nepreukazuje porušenie jeho ústavných práv.
36. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP sťažovateľ vymedzil siedmimi právnymi otázkami. Otázky č. 1 a 2 sa týkali vplyvu konkurzu vyhláseného na majetok dlžníka počas konania na skôr podanú odporovaciu žalobu veriteľa podľa § 42a Občianskeho zákonníka a možnosti o takej žalobe meritórne rozhodnúť. Otázky č. 3 a 4 smerovali k absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy pre rozpor s normami trestného práva. Otázkami č. 5 až 7 sťažovateľ nastolil problematiku reálnej povahy zmluvy o pôžičke a účinkov dohody, ktorou mali byť skoršie pôžičky nahradené novým záväzkom znejúcim na sumu 730 000 eur.
37. Ústavný súd zastáva názor, že dovolací súd sa ústavne udržateľným spôsobom vysporiadal aj s otázkou, prečo dovolacie otázky č. 5, 6 a 7 nemohli byť predmetom meritórneho dovolacieho prieskumu. Otázky č. 5 až 7 odvolací súd ako právne otázky neriešil. Vyjadril sa len ku skutkovému záveru vyplývajúcemu z textu zmluvy z 25. januára 2010, podľa ktorého táto zmluva nahradila predchádzajúce pôžičky. Keďže nešlo o otázky, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie,
najvyšší súd dovolanie v tejto časti vyhodnotil ako neprípustné podľa § 447 písm. f) CSP (bod 39 odôvodnenia). Ústavný súd konštatuje, že takýto záver zodpovedá účelu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku a nie je svojvoľný. Požiadavka, aby právna otázka podľa § 421 ods. 1 CSP bola otázkou, od ktorej vyriešenia napadnuté rozhodnutie záviselo, nie je formalitou. Vymedzuje právomoc dovolacieho súdu a zabraňuje tomu, aby sa dovolacie konanie zmenilo na poskytovanie všeobecných alebo akademických odpovedí bez vplyvu na výsledok konkrétneho sporu. Odmietnutie meritórne odpovedať na otázku, ktorá nemohla zmeniť výsledok dovolacieho konania, preto nepredstavuje odopretie súdnej ochrany. Ide o uplatnenie zákonných podmienok prípustnosti, ktorých výklad je ústavne akceptovateľný, pokiaľ nie je nepredvídateľný, prehnane formalistický alebo vnútorne rozporný. Také nedostatky ústavný súd v tejto časti nezistil.
38. K otázkam č. 1 a 2 najvyšší súd ústavne udržateľným spôsobom argumentoval, že konanie o odporovacej žalobe začalo pred vyhlásením konkurzu, žalovaným nebol dlžník, ale osoba, ktorá mala z odporovaného právneho úkonu prospech, a predmetné nehnuteľnosti už dlžníkovi nepatrili ani neboli zapísané do konkurznej podstaty. Vyhlásenie konkurzu preto nespôsobilo prerušenie konania podľa § 47 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ani prechod aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na správcu. Správcovi vzniklo vlastné právo odporovať právnemu úkonu v rámci konkurzu, zatiaľ čo veriteľ nestratil právo, ktoré uplatnil podľa § 42a Občianskeho zákonníka ešte pred vyhlásením konkurzu. Samotné určenie právnej neúčinnosti navyše nepredstavuje uspokojenie pohľadávky žalobcu, a preto samo osebe neukracuje ostatných konkurzných veriteľov. Najvyšší súd z toho vyvodil, že o skôr podanej odporovacej žalobe proti tretej osobe možno meritórne rozhodnúť aj po vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka (body 41 až 48 odôvodnenia).
39. Pri posúdení účinkov konkurzu najvyšší súd vychádzal z povahy odporovacej žaloby a z odlíšenia dvoch na seba nadväzujúcich rovín. Prvou je určenie, že konkrétny právny úkon dlžníka je proti žalujúcemu veriteľovi právne neúčinný; druhou je následné uspokojenie pohľadávky z toho, čo odporovateľným úkonom ušlo z majetku dlžníka. Samotný určovací výrok ešte neznamená výkon rozhodnutia ani individuálne odčerpanie majetku na úkor ostatných veriteľov. Konanie bolo začaté pred vyhlásením konkurzu, žalovaným nebol úpadca, ale tretia osoba, ktorá mala z odporovaného úkonu prospech, a dotknuté nehnuteľnosti sa v čase rozhodovania nenachádzali vo vlastníctve úpadcu ani neboli zapísané do konkurznej podstaty, a preto najvyšší súd nepovažoval § 47 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii za dôvod prerušenia tohto konania. Súčasne vysvetlil, že oprávnenie správcu uplatniť odporovacie právo podľa § 57 uvedeného zákona má originárnu povahu, no samo osebe neruší procesné účinky žaloby, ktorú veriteľ podal pred vyhlásením konkurzu podľa všeobecnej občianskoprávnej úpravy.
40. Takýto výklad nepopiera zásadu pomerného uspokojenia konkurzných veriteľov. Otázka, v akom režime a v akom rozsahu bude možné na základe právoplatného určenia neúčinnosti dosiahnuť uspokojenie pohľadávky, je odlišná od otázky, či môže súd dokončiť už začaté konanie o určení neúčinnosti právneho úkonu. Najvyšší súd preto mohol bez ústavne neprípustného rozporu dospieť k záveru, že deklaratórne rozhodnutie samo osebe nemení poradie veriteľov ani nevyčleňuje konkrétny majetok z konkurznej podstaty. Pre ústavné posúdenie je významné aj to, že jeho argumentácia reagovala na jadro dovolacích otázok. Označila rozhodujúce
ustanovenia, vysvetlila postavenie účastníkov konania a povahu majetku, ktorého sa odporovanie týkalo, a odlíšila oprávnenie správcu od už uplatneného nároku veriteľa. Sťažovateľ tak dostal zrozumiteľnú odpoveď, prečo vyhlásenie konkurzu nebolo prekážkou rozhodnutia vo veci samej. Nesúhlas s týmto výkladom zákona bez ďalšieho nepreukazuje jeho svojvoľnosť ani ústavnú neudržateľnosť.
41. Najvyšší súd sa ústavne udržateľným spôsobom vyjadril aj k otázke týkajúcej sa namietanej neplatnosti kúpnej zmluvy, keď uviedol, že samotné odsúdenie dlžníka za trestný čin poškodzovania veriteľa automaticky nespôsobuje absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy. Pri zásahu do zmluvnej autonómie treba uprednostniť výklad zachovávajúci platnosť právneho úkonu, ak zákonné dôvody neplatnosti nie sú preukázané. Ak s úmyslom ukrátiť veriteľa konal iba dlžník, následkom spravidla nie je neplatnosť právneho úkonu, ale jeho odporovateľnosť. Zo skutkového stavu pritom nevyplývalo, že by aj sťažovateľ uzatváral kúpnu zmluvu s úmyslom ukrátiť žalobcu. Záver o platnosti a odporovateľnosti kúpnej zmluvy preto najvyšší súd nepovažoval za nesprávny. K platnosti napadnutej kúpnej zmluvy treba dodať, že právne následky konania dlžníka nemožno bez ďalšieho preniesť na zmluvného partnera. Odsúdenie dlžníka za trestný čin súvisiaci s ukracovaním veriteľa môže byť významnou skutkovou okolnosťou, neznamená však automaticky, že každý civilnoprávny úkon, ktorým dlžník nakladal s majetkom, je absolútne neplatný. Absolútna neplatnosť pôsobí proti každému a súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti, preto jej použitie vyžaduje bezpečné zistenie zákonného dôvodu neplatnosti. Ak právny poriadok na úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa osobitne viaže možnosť odporovať právnemu úkonu, nemožno rovnaký skutkový základ bez ďalších zistení nahradiť sankciou absolútnej neplatnosti. Najvyšší súd zároveň poukázal na absenciu zistenia, že by sťažovateľ zdieľal protiprávny úmysel dlžníka v intenzite potrebnej pre záver o rozpore zmluvy so zákonom alebo s dobrými mravmi. Preferencia výkladu zachovávajúceho platnosť právneho úkonu preto v okolnostiach veci nevylučuje ochranu veriteľa. Tá sa realizuje práve určením neúčinnosti zmluvy voči nemu (body 50, 53, 54 odôvodnenia).
42. Najvyšší súd uzavrel, že dovolanie sťažovateľa je v časti neprípustné a v časti prípustné, avšak nedôvodné; ako celok ho preto podľa § 448 CSP zamietol (bod 55 odôvodnenia).
43. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tejto ústavnej sťažnosti neidentifikoval žiaden skutkový ani právny dôvod odchýliť sa od záverov vyslovených v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu. Ústavný súd preskúmal obsah napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a nezistil žiadnu pochybnosť o jeho ústavnej konformite. Jeho úlohou nie je opätovne rozhodnúť spor ani nahradiť hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi vlastným hodnotením. Zasiahnuť by mohol iba vtedy, ak by právne alebo skutkové závery všeobecných súdov boli zjavne svojvoľné, vnútorne rozporné, bez opory vo vykonanom dokazovaní alebo ak by súdy bez primeranej odpovede obišli argument podstatný pre výsledok konania. Právo na súdnu ochranu ani právo na spravodlivé súdne konanie nezaručujú úspech vo veci, právo na stotožnenie sa súdu s právnym názorom účastníka ani odpoveď na každú jednotlivú či opakujúcu sa námietku. Vyžadujú však odôvodnenie, z ktorého možno rozpoznať skutkové a právne dôvody výsledku. Napadnutý rozsudok posudzovaný spolu s rozhodnutiami súdov nižších inštancií túto požiadavku spĺňa. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, pokiaľ tieto názory nie sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
44. Pri hodnotení napadnutého rozsudku je potrebné vychádzať z toho, že základné právo na súdnu ochranu nezaručuje úspech v konaní ani rozhodnutie zodpovedajúce právnemu názoru účastníka. Úlohou ústavného súdu nie je opätovne posúdiť každý dôkaz alebo nahradiť výklad podústavného práva vlastným výkladom vždy, keď prichádza do úvahy viac právnych riešení. Zásah je namieste vtedy, ak súdne rozhodnutie nemá zákonný základ, nereaguje na podstatnú argumentáciu, obsahuje extrémny nesúlad medzi skutkovými zisteniami a právnymi závermi alebo je výsledkom výkladu, ktorý je zjavne svojvoľný. Rozsudok najvyššieho súdu tieto znaky nevykazuje. Jeho jednotlivé časti nadväzujú na dovolacie dôvody, rozlišujú medzi procesnou prípustnosťou a vecnou dôvodnosťou dovolania a pri prípustných otázkach uvádzajú právne dôvody, o ktoré sa záver opiera. Presvedčivosť rozhodnutia sa pritom posudzuje ako celok a v spojení s rozhodnutiami súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu. Z tohto súhrnu je možné zistiť, ktoré skutkové a právne úvahy viedli k zamietnutiu dovolania sťažovateľa.
45. Názor najvyššieho súdu, že procesné nedostatky namietané podľa § 420 písm. f) CSP v okolnostiach tejto veci nedosiahli intenzitu porušenia práva na spravodlivý proces, považuje ústavný súd za ústavne udržateľný. Rozhodujúce nie je izolované porušenie procesného ustanovenia, ale jeho konkrétny dopad na možnosť strany účinne konať pred súdom. Sťažovateľ mal možnosť prednášať tvrdenia, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k dôkazom a proti právnym záverom súdu prvej inštancie podať rozsiahle odvolanie. Poukaz sťažovateľa na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/26/2020 sám osebe nepreukazuje, že senát rozhodujúci v jeho veci vyslovil odlišný právny názor v zmysle § 48 ods. 1 CSP. Rozdielny výsledok posúdenia vady podľa § 420 písm. f) CSP môže vyplývať z rozdielnej intenzity a konkrétnych následkov procesného pochybenia. Sťažovateľ nepreukázal totožnosť rozhodujúcej právnej otázky a odlišnosť nosného právneho názoru, ktorá by bez ďalšieho vyžadovala predloženie veci veľkému senátu. Ústavný súd zároveň neprehliadol, že najvyšší súd v bode 31 nepresne uviedol, že krajský súd znenie § 516 ods. 2 Občianskeho zákonníka uviedol nie pri právnom posúdení veci, ale len pri odpovedi na námietku žalovaného týkajúcu sa skutkových zistení súdu prvej inštancie, hoci ho uviedol v bode 11.6 rozsudku. Táto jednotlivá nepresnosť však nemá ústavnoprávnu intenzitu. Nosný záver najvyššieho súdu spočíval v tom, že otázka novácie vyplývala už z čl. IV zmluvy a z hodnotenia súdu prvej inštancie, krajský súd týmto odkazom nezmenil rozhodujúci právny základ veci a sťažovateľ nebol zbavený možnosti k tejto otázke argumentovať. Najvyšší súd tento záver výslovne oprel aj o alternatívnu úvahu, podľa ktorej by rozhodnutie nebolo prekvapivé ani v prípade, ak by bolo potrebné odkaz na § 516 ods. 2 Občianskeho zákonníka považovať za právne posúdenie. Najvyšší súd tak poskytol ústavne akceptovateľnú odpoveď aj na otázku, prečo nevykonanie označených listinných dôkazov nepredstavovalo závažný deficit dokazovania vo forme opomenutého dôkazu. Subjektívny nesúhlas sťažovateľa s hodnotením dôkazov bez preukázania svojvôle alebo extrémneho nesúladu nezakladá porušenie práva na súdnu ochranu.
46. Právo na odôvodnenie rozhodnutia nevyžaduje odpoveď na každú čiastkovú vetu podania, ale na argumenty, ktoré sú z hľadiska predmetu konania podstatné a spôsobilé ovplyvniť jeho výsledok. Najvyšší súd sa takto vysporiadal s tvrdenou absenciou predbežného právneho posúdenia, nevykonanými dôkazmi, námietkou prekvapivosti, prípustnosťou jednotlivých dovolacích otázok aj s účinkami konkurzu a platnosťou kúpnej zmluvy. Skutočnosť, že odpovede nezodpovedajú predstave sťažovateľa o správnom výklade, neznižuje ich ústavnú relevanciu. Ani uvedená
nepresnosť pri reprodukcii toho, či krajský súd výslovne citoval § 516 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nenarúša logickú stavbu rozhodnutia do takej miery, aby sa stalo nepreskúmateľným.
47. Ústavný súd prihliada na materiálny význam pochybenia. Ak po jeho odmyslení zostávajú samostatné, zrozumiteľné a dostatočné dôvody záveru, nejde o vadu s priamou príčinnou súvislosťou s porušením základného práva. V posudzovanej veci boli týmito dôvodmi najmä skoršie otvorenie otázky novácie v konaní, zachovaná možnosť sťažovateľa argumentovať a kontinuita právneho základu podľa § 42a Občianskeho zákonníka.
48. Názor najvyššieho súdu, že dovolacie otázky č. 5 až 7 neboli otázkami, od ktorých vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, považuje ústavný súd za ústavne udržateľný. Sťažovateľ prostredníctvom týchto otázok v podstate požadoval nové posúdenie skutkového základu existencie a výšky pôžičky, hoci dovolací súd je viazaný právnou otázkou, na ktorej odvolací súd svoje rozhodnutie skutočne založil. Ani odpoveď na otázky č. 1 a 2 nevykazuje svojvôľu. Najvyšší súd rozlíšil individuálne konanie začaté pred vyhlásením konkurzu od odporovania v konkurze, vysvetlil rozdielnu vecnú legitimáciu aj účinky oboch postupov a osobitne uviedol, že samotné určenie neúčinnosti ešte neznamená individuálne uspokojenie žalobcu na úkor ostatných veriteľov. Skutočnosť, že sťažovateľ uprednostňuje iný výklad zákona o konkurze a reštrukturalizácii, nezakladá porušenie označených práv.
49. Ústavný súd napokon posúdil námietky aj v ich vzájomnom súhrne. Ani kumulácia namietanej absencie predbežného právneho posúdenia, nevykonania časti dôkazov, údajnej prekvapivosti právneho názoru a odmietnutia niektorých dovolacích otázok neukazuje, že by konanie ako celok stratilo znaky spravodlivosti. Sťažovateľ bol účastníkom konania pred tromi súdnymi stupňami, mohol uvádzať skutkové a právne argumenty, navrhovať dôkazy a využil riadne aj mimoriadne opravné prostriedky. Súdy uviedli dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, a najvyšší súd sa zaoberal podstatou jeho dovolacej argumentácie v rozsahu dovolenom procesnými pravidlami. Ústavná ochrana procesných práv nesmeruje k odstráneniu každej formálnej nedokonalosti, ale k náprave takých vád, ktoré mali reálny dosah na možnosť strany obhajovať svoje stanovisko alebo na racionálnosť výsledku. Takýto dosah sťažovateľ nepreukázal a nevyplýva ani z obsahu napadnutých rozhodnutí. Záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti preto nie je založený na izolovanom argumente, ale na celkovom posúdení priebehu a výsledku konania.
50. Ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľom uplatnené námietky sú nedôvodné a nesignalizujú takú priamu príčinnú súvislosť s možným porušením označených práv, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol vysloviť ich porušenie. Napadnuté rozhodnutie obsahuje dostatok ústavne akceptovateľných a presvedčivých dôvodov, na ktorých je založené. Ústavný súd dodáva, že základné právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania (strany sporu) zásadne nemôže bez ďalšieho implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich (m. m. IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010).
51. Vychádzajúc z uvedeného, pri predbežnom prerokovaní ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
52. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uvedených v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia v spojení s opravným uznesením a vrátenie veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2026
Miroslav Duriš predseda senátu