Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 87 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (97)154/389854.88046f.pdf
PDF · 121.87 KB
No categories available
6Cdo/253/2012
Najvyšší súd 6 Cdo 253/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne J. spol. s r.o., so
sídlom v G., IČO: X., zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária T., s. r.o.,
so sídlom v Š., v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľka advokátka Mgr. E. T. M.,
proti ţalovaným 1/ T. S. a 2/ P. S., obom bývajúcim v M.M., zastúpeným JUDr. P. E.,
advokátom Advokátskej kancelárie M., s.r.o., so sídlom v B., o určenie neúčinnosti
darovacej zmluvy, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp.zn.
10 C 29/2011, o dovolaní ţalovaných 1/ a 2/ proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave
z 15. mája 2012 sp.zn. 9 Co 157/2011 takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Ţalobkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou podanou na Okresnom súde Galanta 7. marca 2011 sa ţalobkyňa domáha
určenia neúčinnosti darovacej zmluvy uzavretej dňa 26. mája 2009 medzi otcom ţalovaných
J. S. ako darcom a ţalovanými ako obdarovanými, ktorou darca previedol
na kaţdého z obdarovaných spoluvlastnícky podiel vo výške 4/12 k nehnuteľnostiam
zapísaným v katastri nehnuteľností pre kat. úz. M. na liste vlastníctva č. X.. Uviedla, ţe
uzavretím darovacej zmluvy darca zmenšil svoj majetok a tým ju ukrátil pri uspokojení
pohľadávky na náhradu škody, ktorú si voči nemu uplatnila v konaní vedenom na Okresnom
súde Galanta pod sp.zn. 20 Cb 223/2010. Zároveň s poukazom na § 109 ods. 2 písm. c)
O.s.p. ţiadala konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej na Okresnom
súde Galanta pod sp.zn. 20 Cb 223/2010.
Okresný súd Galanta (ďalej aj „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový súd“)
uznesením z 23. mája 2011 č.k. 10 C 29/2011-55 návrh ţalobkyne na prerušenie konania
zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe pokiaľ veriteľ v čase podania ţaloby
o určenie neúčinnosti právneho úkonu podľa § 42a Obč. zákonníka (odporovacej ţaloby)
nedisponuje vymáhateľnou pohľadávkou, t.j. pohľadávkou spravidla judikovanou v súdnom
konaní, nie je daná jeho aktívna legitimácia v takomto spore, pričom tento nedostatok nie je
moţné konvalidovať ani prerušením konania.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie
ţalobkyne uznesením z 15. mája 2012 sp.zn. 9 Co 157/2011 uznesenie súdu prvého stupňa
zmenil tak, ţe konanie prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom
súde Galanta pod sp.zn. 20 Cb 223/2010. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe i keď
v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999 sp.zn.
3 Cdo 102/99 (R 44/2001) treba pod vymáhateľnou pohľadávkou rozumieť pohľadávku
ţalovateľnú, teda pohľadávku, ktorú moţno uplatniť na súde, je daný dôvod na prerušenie
konania o odporovacej ţalobe, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka samotnej
existencie takejto pohľadávky, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, ţe odporovacia ţaloba
musí byť v zmysle § 42a ods. 2 Obč. zákonníka podaná v trojročnej prekluzívnej lehote
plynúcej od urobenia právneho úkonu.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podali dovolanie ţalovaní. Navrhli uznesenie
odvolacieho súdu zmeniť tak, aby bolo potvrdené rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania. Vyčítali odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie veci
poukazujúc na to, ţe ţalobkyňa nie je v konaní aktívne legitimovaná, lebo v čase podania
ţaloby nedisponovala vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle jej dospelosti (zročnosti).
Ţalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu ţiadala tento mimoriadny
opravný prostriedok zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie bolo podané proti právoplatnému uzneseniu odvolacieho súdu oprávnenými
osobami (účastníkmi konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o uznesenie,
proti ktorému je prípustné (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie
bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je
dôvodné.
Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný uplatneným dovolacím
dôvodom; z úradnej povinnosti skúma iba vady uvedené v § 237 O.s.p., a iné vady konania
len vtedy, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vady v zmysle § 237
O.s.p. a iné vady konania neboli dovolaním namietané a zo súdneho spisu nevyplývajú.
Dovolací súd preto skúmal správnosť napadnutého uznesenia z hľadiska uplatneného
dovolacieho dôvodu, a to právneho posúdenia veci. Dospel pritom k záveru, ţe právny záver
odvolacieho súdu o splnení podmienok na prerušenie konania, je správny.
Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môţe
konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môţe mať význam
pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
I keď účelom citovaného ustanovenia je moţnosť súdu prerušiť konanie najmä
z dôvodu hospodárnosti konania, prichádza do úvahy jeho aplikácia aj v prípadoch, v ktorých
sa takýmto postupom súdu napĺňa samotný cieľ občianskeho súdneho konania, ktorým je
zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Keďţe
prerušenie konania v zmysle citovaného ustanovenia závisí od úvahy súdu, mohol by dovolací
súd spochybniť rozhodnutie odvolacieho súdu o prerušení konania len ak by bolo arbitrárne
(svojvoľné), t.j. ak by nebolo vôbec odôvodnené, alebo ak by bolo výsledkom aplikácie
príslušnej procesnej normy v zjavnom rozpore s jej účelom a zmyslom. V preskúmavanej veci
však o takýto prípad nejde.
Z obsahu spisu je zrejmé, ţe ţalovaní sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností,
ktorú nadobudli darovaním od svojho otca, ţe ţalobkyňa si voči otcovi ţalovaných uplatnila
v inom konaní nárok na náhradu škody, ktorú jej mal spôsobiť porušením povinnosti konateľa
podať včas návrh na konkurz, a ţe o tomto jej nároku doteraz nebolo právoplatne rozhodnuté.
Keďţe ţalobkyňa nedisponuje vymáhateľnou pohľadávkou rozumejúc pod takouto
pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1 Obč. zákonníka pohľadávku vykonateľnú, t.j. takú, ktorú
moţno exekvovať (teda ktorá je priznaná vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iným
exekučným titulom), neprerušenie konania by nevyhnutne viedlo k zamietnutiu odporovacej
ţaloby pre nedostatok aktívnej legitimácie ţalobkyne. Takýto postup súdu (neprerušenie
konania) by nútil ţalobkyňu čakať s podaním ţaloby aţ kým nenastane stav zakladajúci jej
aktívnu legitimáciu, teda kým uplatnená pohľadávka jej nebude právoplatne prisúdená. Tým
by však bola vystavená riziku uplynutia trojročnej prekluzívnej lehoty na podanie
odporovacej ţaloby vyplývajúcej z ustanovenia § 42a ods. 2 Obč. zákonníka. To znamená, ţe
skôr ako by si mohla obstarať vykonateľnú pohľadávku ako predpoklad svojej aktívnej
legitimácie na podanie odporovacej ţaloby, mohlo by jej zaniknúť samotné právo na podanie
takejto ţaloby (právo odporovať právnemu úkonu). Tento následok je neprijateľný a ako taký
zjavne odporujúci účelu občianskeho súdneho konania, ktorým je zabezpečenie spravodlivej
ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Takémuto nespravodlivému
následku moţno čeliť práve prerušením konania aţ do skončenia konania, ktorého výsledkom
môţe byť vykonateľná pohľadávka.
V otázke, čo treba rozumieť pod pojmom „vymáhateľná pohľadávka“ pouţitým
v ustanovení § 42a ods. 1 Obč. zákonníka sa dovolací súd nestotoţňuje s právnym názorom
vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 23. decembra 1999 sp.zn. 3 Cdo 102/99,
ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. 44/2001. Podľa citovaného rozhodnutia zákonnému pojmu „vymáhateľná
pohľadávka“ zodpovedá taká pohľadávka, ktorú moţno úspešne vymáhať pred súdom
v základnom konaní, t.j. pohľadávka, ktorá uţ dospela (je zročná) a ktorá nie je čo do svojej
povahy pohľadávkou naturálnou.
Podľa názoru dovolacieho súdu pod vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a
ods. 1 Obč. zákonníka treba rozumieť takú pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná
vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého moţno vykonať exekúciu.
Účelom odporovacej ţaloby je ochrana veriteľa spočívajúca v moţnosti dosiahnuť
rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, ţe dlţníkom urobený právny úkon je voči
veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej ţalobe vyhovené, potom
predstavuje podklad na to, ţe sa veriteľ môţe na základe exekučného titulu, vydaného proti
dlţníkovi, domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (právne
neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlţníkovho majetku, a to nie proti dlţníkovi, ale voči
osobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený. Odporovacia ţaloba je teda právnym
prostriedkom slúţiacim k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom
konaní, a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným
právnym úkonom ušli z dlţníkovho majetku, prípadne vymoţením peňaţnej náhrady vo výške
zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu. Z takto
vymedzeného účelu a zmyslu odporovacej ţaloby vyplýva, ţe vymáhateľnou pohľadávkou
v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Obč. zákonníka sa rozumie taká pohľadávka, ktorej
splnenie moţno vynútiť exekúciou, t.j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná
vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého moţno nariadiť exekúciu. Ak
slúţi odporovacia ţaloba – ako bolo uvedené vyššie – k uspokojeniu pohľadávky veriteľa
v exekučnom konaní, nezodpovedalo by tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola
priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, a keby išlo len o pohľadávku
„dospelú“ či splatnú, teda ţalovateľnú.
Vzhľadom na zhodnosť právnej úpravy v Slovenskej republike s právnou úpravou
v Českej republike z komparatívneho hľadiska dovolací súd poukazuje na rovnaké právne
závery českej judikatúry (rozhodnutia uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk
Najvyššieho súdu ČR pod R 12/1998, R 12/2003 a R 5/2007).
Vyššie uvedenú argumentáciu moţno podporiť aj historickým výkladom
vychádzajúcim z predchádzajúcej právnej úpravy inštitútu odporovateľnosti právnych
úkonov. Tzv. stredný Občiansky zákonník - zákon č. 141/1950 Zb. - v § 51 stanovil, ţe ak si
veriteľ vyhradí pred tým, neţ sa jeho pohľadávka stane vymáhateľnou, uplatniť odpor tým, ţe
urobí oznámenie prostredníctvom súdu alebo notára tomu, proti komu sa má odpor uplatniť,
nebeţí potom lehota na odpor ďalej, dokiaľ sa veriteľova pohľadávka nestane vymáhateľnou.
Z toho je zrejmé, ţe za vymáhateľnú pohľadávku sa nepokladala pohľadávka „ţalovateľná“,
resp. „zročná“, ale pohľadávka priznaná autoritatívnym rozhodnutím (pouţitá formulácia „sa
stane vymáhateľnou“), teda vykonateľná. Z hľadiska histórie inštitútu odporovateľnosti
moţno poukázať aj na výslovný termín „vykonateľná“ pohľadávka pouţitý v § 9 čl. III
zákona z 27. marca 1931 č. 64 Sb. z. a n., ktorým sa vydávajú poriadky konkurzný, vyrovnací
a odporovací (bez uvádzacích ustanovení).
Názor, podľa ktorého pod vymáhateľnou pohľadávkou treba rozumieť ţalovateľnú
pohľadávku, podrobila kritike aj právna teória (porovnaj Fekete, I.: Občiansky zákonník
1. Veľký komentár, Bratislava,: Eurokódex 2011, str. 326; JUDr. Jaromír Svoboda a kolektív,
Občiansky zákonník, Komentár a súvisiace predpisy, EUROUNION, spol. s r.o., Bratislava
2005, str. 101 – 102). Neudrţateľnosť takéhoto názoru moţno podoprieť aj argumentom
o zbytočnosti (nepouţiteľnosti) rozhodnutia vyhovujúceho odporovacej ţalobe
pri neexistencii pohľadávky priznanej exekučným titulom. Ak by totiţ pre rozhodnutie
o neúčinnosti právneho úkonu bola postačujúca len existencia ţalovateľnej pohľadávky,
potom by takéto rozhodnutie nemohlo splniť svoj účel, ak by následne (po jeho vydaní)
z rozličných dôvodov pohľadávka veriteľa nenadobudla kvalitu vykonateľnej pohľadávky.
Išlo by tak len o akademické (teoretické) rozhodnutie, neslúţiace praktickej potrebe ochrany
veriteľa. Vydávanie akademických rozhodnutí odporuje jednej zo základných zásad
občianskeho súdneho konania, a to zásade efektivity.
Uţ uvedené ustanovenie § 51 tzv. stredného Občianskeho zákonníka upravovalo
moţnosť veriteľa, aby pred tým, ako sa stane jeho pohľadávka vymáhateľnou, si vyhradil
podanie odporu, a tým zabránil, pri dlhšie trvajúcom konaní o priznanie pohľadávky,
uplynutiu lehoty na podanie odporovacej ţaloby. Keďţe platný občiansky zákonník uţ takúto
moţnosť neupravuje, nepriaznivému dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty skôr, ako si
veriteľ môţe obstarať vymáhateľnú pohľadávku v zmysle jej vykonateľnosti, moţno čeliť
(ako uţ bolo uvedené vyššie) práve vyuţitím procesného inštitútu prerušenia konania.
S prihliadnutím na skutočnosť, ţe pre vyhovenie odporovacej ţalobe je postačujúce, ak
pohľadávka ţalujúceho veriteľa sa stane vymáhateľnou (vykonateľnou) v priebehu
odporovacieho konania (v čase rozhodovania súdu), prerušenie konania o odporovacej ţalobe
aţ do skončenia konania, ktorého výsledkom môţe byť vykonateľná pohľadávka, sa javí ako
vhodné a súladné so zásadou spravodlivej ochrany práv. Ak teda v čase rozhodovania súdu
o odporovacej ţalobe pohľadávka ţalobcu (veriteľa) voči dlţníkovi ešte nie je vymáhateľná
a ţalobca sa domáha jej priznania v inom konaní, je spravidla daný dôvod na prerušenie
konania o odporovacej ţalobe podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie ţalovaných smerujúce proti
správnemu uzneseniu odvolacieho súdu zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
Úspešnej ţalobkyni nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretoţe trovy
súvisiace s odmenou jej zástupkyne za vyjadrenie k dovolaniu, vzhľadom na jeho obsah,
nepovaţoval za potrebné na účelné bránenie práva.
Toto uznesenie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. decembra 2013
JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová