Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/253/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne J. spol. s r.o., so

sídlom v G., IČO: X., zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária T., s. r.o.,

so sídlom v Š., v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľka advokátka Mgr. E. T. M.,

proti ţalovaným 1/ T. S. a 2/ P. S., obom bývajúcim v M.M., zastúpeným JUDr. P. E.,

advokátom Advokátskej kancelárie M., s.r.o., so sídlom v B., o určenie neúčinnosti

darovacej zmluvy, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp.zn.

, o dovolaní ţalovaných 1/ a 2/ proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave

z 15. mája 2012 sp.zn. takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Ţalobkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobou podanou na Okresnom súde Galanta 7. marca 2011 sa ţalobkyňa domáha

určenia neúčinnosti darovacej zmluvy uzavretej dňa 26. mája 2009 medzi otcom ţalovaných

J. S. ako darcom a ţalovanými ako obdarovanými, ktorou darca previedol

na kaţdého z obdarovaných spoluvlastnícky podiel vo výške 4/12 k nehnuteľnostiam

zapísaným v katastri nehnuteľností pre kat. úz. M. na liste vlastníctva č. X.. Uviedla, ţe

uzavretím darovacej zmluvy darca zmenšil svoj majetok a tým ju ukrátil pri uspokojení

pohľadávky na náhradu škody, ktorú si voči nemu uplatnila v konaní vedenom na Okresnom

súde Galanta pod sp.zn. . Zároveň s poukazom na § 109 ods. 2 písm. c)

ţiadala konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej na Okresnom

súde Galanta pod sp.zn. .

Okresný súd Galanta (ďalej aj „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový súd“)

uznesením z 23. mája 2011 č.k. -55 návrh ţalobkyne na prerušenie konania

zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe pokiaľ veriteľ v čase podania ţaloby

o určenie neúčinnosti právneho úkonu podľa § 42a Obč. zákonníka (odporovacej ţaloby)

nedisponuje vymáhateľnou pohľadávkou, t.j. pohľadávkou spravidla judikovanou v súdnom

konaní, nie je daná jeho aktívna legitimácia v takomto spore, pričom tento nedostatok nie je

moţné konvalidovať ani prerušením konania.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie

ţalobkyne uznesením z 15. mája 2012 sp.zn. uznesenie súdu prvého stupňa

zmenil tak, ţe konanie prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom

súde Galanta pod sp.zn. . V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe i keď

v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999 sp.zn.

(R 44/2001) treba pod vymáhateľnou pohľadávkou rozumieť pohľadávku

ţalovateľnú, teda pohľadávku, ktorú moţno uplatniť na súde, je daný dôvod na prerušenie

konania o odporovacej ţalobe, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka samotnej

existencie takejto pohľadávky, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, ţe odporovacia ţaloba

musí byť v zmysle § 42a ods. 2 Obč. zákonníka podaná v trojročnej prekluzívnej lehote

plynúcej od urobenia právneho úkonu.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podali dovolanie ţalovaní. Navrhli uznesenie

odvolacieho súdu zmeniť tak, aby bolo potvrdené rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania. Vyčítali odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie veci

poukazujúc na to, ţe ţalobkyňa nie je v konaní aktívne legitimovaná, lebo v čase podania

ţaloby nedisponovala vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle jej dospelosti (zročnosti).

Ţalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu ţiadala tento mimoriadny

opravný prostriedok zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie bolo podané proti právoplatnému uzneseniu odvolacieho súdu oprávnenými

osobami (účastníkmi konania) v zákonnej lehote ( ) a ţe ide o uznesenie,

proti ktorému je prípustné ( ), preskúmal napadnuté uznesenie

bez nariadenia pojednávania ( ) a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je

dôvodné.

Dovolací súd je podľa ustanovenia viazaný uplatneným dovolacím

dôvodom; z úradnej povinnosti skúma iba vady uvedené v , a iné vady konania

len vtedy, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vady v zmysle § 237

a iné vady konania neboli dovolaním namietané a zo súdneho spisu nevyplývajú.

Dovolací súd preto skúmal správnosť napadnutého uznesenia z hľadiska uplatneného

dovolacieho dôvodu, a to právneho posúdenia veci. Dospel pritom k záveru, ţe právny záver

odvolacieho súdu o splnení podmienok na prerušenie konania, je správny.

Podľa pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môţe

konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môţe mať význam

pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

I keď účelom citovaného ustanovenia je moţnosť súdu prerušiť konanie najmä

z dôvodu hospodárnosti konania, prichádza do úvahy jeho aplikácia aj v prípadoch, v ktorých

sa takýmto postupom súdu napĺňa samotný cieľ občianskeho súdneho konania, ktorým je

zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Keďţe

prerušenie konania v zmysle citovaného ustanovenia závisí od úvahy súdu, mohol by dovolací

súd spochybniť rozhodnutie odvolacieho súdu o prerušení konania len ak by bolo arbitrárne

(svojvoľné), t.j. ak by nebolo vôbec odôvodnené, alebo ak by bolo výsledkom aplikácie

príslušnej procesnej normy v zjavnom rozpore s jej účelom a zmyslom. V preskúmavanej veci

však o takýto prípad nejde.

Z obsahu spisu je zrejmé, ţe ţalovaní sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností,

ktorú nadobudli darovaním od svojho otca, ţe ţalobkyňa si voči otcovi ţalovaných uplatnila

v inom konaní nárok na náhradu škody, ktorú jej mal spôsobiť porušením povinnosti konateľa

podať včas návrh na konkurz, a ţe o tomto jej nároku doteraz nebolo právoplatne rozhodnuté.

Keďţe ţalobkyňa nedisponuje vymáhateľnou pohľadávkou rozumejúc pod takouto

pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1 Obč. zákonníka pohľadávku vykonateľnú, t.j. takú, ktorú

moţno exekvovať (teda ktorá je priznaná vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iným

exekučným titulom), neprerušenie konania by nevyhnutne viedlo k zamietnutiu odporovacej

ţaloby pre nedostatok aktívnej legitimácie ţalobkyne. Takýto postup súdu (neprerušenie

konania) by nútil ţalobkyňu čakať s podaním ţaloby aţ kým nenastane stav zakladajúci jej

aktívnu legitimáciu, teda kým uplatnená pohľadávka jej nebude právoplatne prisúdená. Tým

by však bola vystavená riziku uplynutia trojročnej prekluzívnej lehoty na podanie

odporovacej ţaloby vyplývajúcej z ustanovenia § 42a ods. 2 Obč. zákonníka. To znamená, ţe

skôr ako by si mohla obstarať vykonateľnú pohľadávku ako predpoklad svojej aktívnej

legitimácie na podanie odporovacej ţaloby, mohlo by jej zaniknúť samotné právo na podanie

takejto ţaloby (právo odporovať právnemu úkonu). Tento následok je neprijateľný a ako taký

zjavne odporujúci účelu občianskeho súdneho konania, ktorým je zabezpečenie spravodlivej

ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Takémuto nespravodlivému

následku moţno čeliť práve prerušením konania aţ do skončenia konania, ktorého výsledkom

môţe byť vykonateľná pohľadávka.

V otázke, čo treba rozumieť pod pojmom „vymáhateľná pohľadávka“ pouţitým

v ustanovení § 42a ods. 1 Obč. zákonníka sa dovolací súd nestotoţňuje s právnym názorom

vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 23. decembra 1999 sp.zn. ,

ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod č. 44/2001. Podľa citovaného rozhodnutia zákonnému pojmu „vymáhateľná

pohľadávka“ zodpovedá taká pohľadávka, ktorú moţno úspešne vymáhať pred súdom

v základnom konaní, t.j. pohľadávka, ktorá uţ dospela (je zročná) a ktorá nie je čo do svojej

povahy pohľadávkou naturálnou.

Podľa názoru dovolacieho súdu pod vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a

ods. 1 Obč. zákonníka treba rozumieť takú pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná

vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého moţno vykonať exekúciu.

Účelom odporovacej ţaloby je ochrana veriteľa spočívajúca v moţnosti dosiahnuť

rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, ţe dlţníkom urobený právny úkon je voči

veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej ţalobe vyhovené, potom

predstavuje podklad na to, ţe sa veriteľ môţe na základe exekučného titulu, vydaného proti

dlţníkovi, domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (právne

neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlţníkovho majetku, a to nie proti dlţníkovi, ale voči

osobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený. Odporovacia ţaloba je teda právnym

prostriedkom slúţiacim k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom

konaní, a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným

právnym úkonom ušli z dlţníkovho majetku, prípadne vymoţením peňaţnej náhrady vo výške

zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu. Z takto

vymedzeného účelu a zmyslu odporovacej ţaloby vyplýva, ţe vymáhateľnou pohľadávkou

v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Obč. zákonníka sa rozumie taká pohľadávka, ktorej

splnenie moţno vynútiť exekúciou, t.j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná

vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého moţno nariadiť exekúciu. Ak

slúţi odporovacia ţaloba – ako bolo uvedené vyššie – k uspokojeniu pohľadávky veriteľa

v exekučnom konaní, nezodpovedalo by tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola

priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, a keby išlo len o pohľadávku

„dospelú“ či splatnú, teda ţalovateľnú.

Vzhľadom na zhodnosť právnej úpravy v Slovenskej republike s právnou úpravou

v Českej republike z komparatívneho hľadiska dovolací súd poukazuje na rovnaké právne

závery českej judikatúry (rozhodnutia uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk

Najvyššieho súdu ČR pod R 12/1998, R 12/2003 a R 5/2007).

Vyššie uvedenú argumentáciu moţno podporiť aj historickým výkladom

vychádzajúcim z predchádzajúcej právnej úpravy inštitútu odporovateľnosti právnych

úkonov. Tzv. stredný - - v stanovil, ţe ak si

veriteľ vyhradí pred tým, neţ sa jeho pohľadávka stane vymáhateľnou, uplatniť odpor tým, ţe

urobí oznámenie prostredníctvom súdu alebo notára tomu, proti komu sa má odpor uplatniť,

nebeţí potom lehota na odpor ďalej, dokiaľ sa veriteľova pohľadávka nestane vymáhateľnou.

Z toho je zrejmé, ţe za vymáhateľnú pohľadávku sa nepokladala pohľadávka „ţalovateľná“,

resp. „zročná“, ale pohľadávka priznaná autoritatívnym rozhodnutím (pouţitá formulácia „sa

stane vymáhateľnou“), teda vykonateľná. Z hľadiska histórie inštitútu odporovateľnosti

moţno poukázať aj na výslovný termín „vykonateľná“ pohľadávka pouţitý v § 9 čl. III

zákona z 27. marca 1931 č. 64 Sb. z. a n., ktorým sa vydávajú poriadky konkurzný, vyrovnací

a odporovací (bez uvádzacích ustanovení).

Názor, podľa ktorého pod vymáhateľnou pohľadávkou treba rozumieť ţalovateľnú

pohľadávku, podrobila kritike aj právna teória (porovnaj Fekete, I.:

1. Veľký komentár, Bratislava,: Eurokódex 2011, str. 326; JUDr. Jaromír Svoboda a kolektív,

, Komentár a súvisiace predpisy, EUROUNION, spol. s r.o., Bratislava

2005, str. 101 – 102). Neudrţateľnosť takéhoto názoru moţno podoprieť aj argumentom

o zbytočnosti (nepouţiteľnosti) rozhodnutia vyhovujúceho odporovacej ţalobe

pri neexistencii pohľadávky priznanej exekučným titulom. Ak by totiţ pre rozhodnutie

o neúčinnosti právneho úkonu bola postačujúca len existencia ţalovateľnej pohľadávky,

potom by takéto rozhodnutie nemohlo splniť svoj účel, ak by následne (po jeho vydaní)

z rozličných dôvodov pohľadávka veriteľa nenadobudla kvalitu vykonateľnej pohľadávky.

Išlo by tak len o akademické (teoretické) rozhodnutie, neslúţiace praktickej potrebe ochrany

veriteľa. Vydávanie akademických rozhodnutí odporuje jednej zo základných zásad

občianskeho súdneho konania, a to zásade efektivity.

Uţ uvedené ustanovenie tzv. stredného upravovalo

moţnosť veriteľa, aby pred tým, ako sa stane jeho pohľadávka vymáhateľnou, si vyhradil

podanie odporu, a tým zabránil, pri dlhšie trvajúcom konaní o priznanie pohľadávky,

uplynutiu lehoty na podanie odporovacej ţaloby. Keďţe platný uţ takúto

moţnosť neupravuje, nepriaznivému dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty skôr, ako si

veriteľ môţe obstarať vymáhateľnú pohľadávku v zmysle jej vykonateľnosti, moţno čeliť

(ako uţ bolo uvedené vyššie) práve vyuţitím procesného inštitútu prerušenia konania.

S prihliadnutím na skutočnosť, ţe pre vyhovenie odporovacej ţalobe je postačujúce, ak

pohľadávka ţalujúceho veriteľa sa stane vymáhateľnou (vykonateľnou) v priebehu

odporovacieho konania (v čase rozhodovania súdu), prerušenie konania o odporovacej ţalobe

aţ do skončenia konania, ktorého výsledkom môţe byť vykonateľná pohľadávka, sa javí ako

vhodné a súladné so zásadou spravodlivej ochrany práv. Ak teda v čase rozhodovania súdu

o odporovacej ţalobe pohľadávka ţalobcu (veriteľa) voči dlţníkovi ešte nie je vymáhateľná

a ţalobca sa domáha jej priznania v inom konaní, je spravidla daný dôvod na prerušenie

konania o odporovacej ţalobe podľa

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie ţalovaných smerujúce proti

správnemu uzneseniu odvolacieho súdu zamietol ( ).

Úspešnej ţalobkyni nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretoţe trovy

súvisiace s odmenou jej zástupkyne za vyjadrenie k dovolaniu, vzhľadom na jeho obsah,

nepovaţoval za potrebné na účelné bránenie práva.

Toto uznesenie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 17. decembra 2013

JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová