Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 342/2012
PDF · 259.84 KB
No categories available
I. ÚS 342/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. L. C., R., zastúpeného advokátkou JUDr. K. D.,
Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť
majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Rožňava sp. zn. 3 T 89/2009 z 22. marca
2012 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 Tos 29/2012 z 19. apríla 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. L. C. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2012
doručená sťažnosť JUDr. L. C., R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 89/2009 z 22. marca 2012 a uznesením
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Tos 29/2012 z 19. apríla
2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako advokát opatrením sudcu
pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 286/2008 zo 7. novembra 2008
ustanovený za obhajcu vtedy obvinenej S. K. Po skončení trestného stíhania (rozsudkom
z 3. júla 2009, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste) si sťažovateľ návrhom
z 22. júla 2009 uplatnil nárok na odmenu a náhradu za stratu času a náhradu hotových
výdavkov (ďalej len „náhrada“). O návrhu sťažovateľa rozhodol vyšší súdny úradník
okresného súdu uznesením sp. zn. 3 T 89/2009 z 27. decembra 2011 tak, že mu priznal len
časť uplatnenej sumy z odmeny a náhrady. Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka
okresného súdu podal sťažovateľ v časti, v ktorej nebol akceptovaný jeho návrh, riadny
opravný prostriedok (sťažnosť), o ktorom predseda senátu okresného súdu uznesením
č. k. 3 T 89/2009-668 z 22. marca 2012 rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie zrušil a sám
o odmene a náhrade sťažovateľa rozhodol, avšak v neprospech sťažovateľa, pretože
požadovanú sumu znížil ešte viac, ako vyšší súdny úradník v predchádzajúcom rozhodnutí.
Predseda senátu okresného súdu zároveň sťažovateľa v rozhodnutí poučil, že proti tomuto
uzneseniu ďalší opravný prostriedok nie je prípustný. Napriek tomuto poučeniu sťažovateľ
podal proti rozhodnutiu z 22. marca 2012 sťažnosť, ktorú však krajský súd uznesením
č. k. 7 Tos 29/2012-692 z 19. apríla 2012 zamietol ako neprípustnú.
Podľa názoru sťažovateľa uznesením predsedu senátu okresného súdu
č. k. 3 T 89/2009-668 z 22. marca 2012, ako aj uznesením krajského súdu
č. k. 7 Tos 29/2012-692 z 19. apríla 2012 došlo k porušeniu ním označených základných
práv, čo odôvodnil takto:
„... márne som namietal voči rozhodnutiu sťažnostného súdu, že podľa môjho názoru
nie je ústavne komfortné, že o rozhodnutí súdu napadnutom opravným prostriedkom
rozhoduje ten istý súd, aj keď iným svojim pracovníkom (viď § 190/2c TP) a že takýmto
spôsobom rozhodovania, aj keď je to v medziach Trestného poriadku, došlo k porušeniu
mojich základných ľudských práv...
Žiada sa prízvukovať, že v trestných veciach o trovách konania rozhoduje predseda
senátu, ktorý túto svoju právomoc môže delegovať na vyššieho súdneho úradníka, proti
ktorého rozhodnutiu, ak sa napadne opravným prostriedkom, rozhoduje ten istý predseda
senátu. Na základe uvedeného je zrejmé, že v tomto smere dochádza nielen k porušeniu...
noriem Dohovoru, ale je porušený aj princíp dvojinštančnosti súdneho konania...:
v podstate totiž o každej takejto otázke rozhoduje s konečnou platnosťou predseda senátu
bez ohľadu na to, či v prvom stupni jeho rozhodnutiu predchádzalo rozhodnutie vyššieho
súdneho úradníka alebo nie...
... V ďalšom som namietal, že v predmetnej veci došlo k flagrantnému porušeniu
jednej zo základných zásad trestného práva, a to zákazu reformatio in peius..., ktorá zásada
vyjadruje neprípustnosť rozhodnutia v neprospech odvolateľa...
... voči uzneseniu vyššieho súdneho úradníka nikto iný... sťažnosť nepodal, a tak
predseda senátu rozhodoval len o mnou podanej sťažnosti... Súd týmto postupom veľmi
závažným spôsobom doslova ignoroval uvedenú zásadu a porušil § 195/1 TP, v zmysle
ktorého orgán rozhodujúci o sťažnosti nemôže z jej podnetu zmeniť uznesenie v neprospech
osoby, ktorá sťažnosť podala alebo v ktorej prospech bola sťažnosť podaná...
Súčasne som namietal, že súd v uvedenej veci rozhodoval v nezákonnom zložení.
Z § 190/2c TP vyplýva, že o uznesení vyššieho súdneho úradníka rozhoduje predseda
senátu, ktorý v tomto prípade má postavenie nadriadeného orgánu, pričom v posudzovanom
prípade nerozhodoval predseda senátu, ale samosudca, aj keď na napadnutom uznesení
je uvedené, že rozhodoval o sťažnosti predseda senátu. Pripomenul som, že správnosti tohto
názoru nasvedčuje aj fakt, že aj na odvolacích súdoch rozhoduje o odvolaniach, ale aj
o sťažnostiach 3 členný senát.
Zároveň som namietol, že vo veci rozhodol vylúčený sudca, pretože s JUDr. J. G.
som bol v súdnom spore, ktorý sa viedol na OS v Sp. Novej Vsi v konaní 5C 179/97, potom
sme boli účastníkmi exekučného konania vedeného u súdnej exekútorky Mgr. M. Z.
so sídlom v M....
Pokiaľ som sa odvolával na dôvody napadnutého rozhodnutia, dal som do pozornosti
skutočnosť, že v napadnutom uznesení napr. pán sudca kritizuje kvalitu (podľa mňa
nedôvodne) mnou vykonaných úkonov, hoci mu to vôbec neprislúcha...
Namietol som ďalej v tejto súvislosti, že súd sa na druhej strane dôsledne
nevysporiadal s mojimi sťažnostnými dôvodmi a svoje rozhodnutie v tomto smere náležité
ani neodôvodnil tak, ako som na to poukázal v podanej sťažnosti, o ktorej rozhodoval KS
v Košiciach... odôvodnenie rozhodnutia mi odníma možnosť konať pred súdom, pretože
nespĺňa kritérium riadneho odôvodnenia a preto mi nie je známe, čo viedlo súd k tomu, že
tak alebo onak posúdil moje podanie. Je potrebné v tomto smere zvýrazniť, že takéto
rozhodnutie je nepreskúmateľné, a to pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov
v jeho odôvodnení, pretože nie je možné zistiť, ako súd dospel k záverom, na ktorých založil
svoje rozhodnutie a ako dospel k samotnému rozhodnutiu v danej veci. Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia totiž neumožňuje dotknutej osobe efektívne sa brániť proti príslušnému
rozhodnutiu...
Zároveň namietam porušenie môjho základného práva vlastniť majetok v zmysle
čl. 20 Ústavy SR, nakoľko ÚS SR už vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti ustálil, že
do pojmu majetok patria veci, práva a pohľadávky, pričom pohľadávka na náhradu trov
konania musí byť účastníkovi priznaná v celom zákonom upravenom rozsahu...“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 89/2009
z 22. marca 2012 a uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tos 29/2012 z 19. apríla 2012 bolo
porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46
ústavy, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 dohovoru a taktiež
základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ústavy. Zároveň navrhol napadnuté
rozhodnutia zrušiť a vrátiť vec všeobecným súdom na ďalšie konanie. Požadoval taktiež
priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 6 422,47 € a náhradu trov, ktoré mu vznikli
v konaní pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.
V zmysle uvedeného ústavný súd predmet konania o sťažnosti sťažovateľa vymedzil
tak, že je ním namietané porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20
ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného
súdu sp. zn. 3 T 89/2009 z 22. marca 2012 a uznesením krajského súdu sp. zn.
7 Tos 29/2012 z 19. apríla 2012.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa smerujúce proti uzneseniu krajského súdu
sp. zn. 7 Tos 29/2012 z 19. apríla 2012, ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa
svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej
ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že
ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 7 Tos 29/2012 z 19. apríla 2012
v podstatnom uviedol:
„Podľa § ustanovenia § 185 ods. 1 Tr. por. opravný prostriedkom proti uzneseniu
je sťažnosť. Podľa ods. 2 sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie policajta, okrem
uznesenia o začatí trestného stíhania. Uznesenie súdu alebo prokurátora možno sťažnosťou
napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci
v prvom stupni.
Podľa § 190 ods. l Tr. por. orgán, proti ktorého uzneseniu sťažnosť smeruje, môže
jej sám vyhovieť, ak sa zmena pôvodného uznesenia nedotkne práv inej strany trestného
konania. Ak ide o uznesenie policajta, ktoré bolo vydané s predchádzajúcim súhlasom
prokurátora alebo na jeho pokyn, môže policajt sám sťažnosti vyhovieť len
s predchádzajúcim súhlasom prokurátora.
Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia Trestného poriadku, ak lehota
na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo
podľa ods. l, predloží vec na rozhodnutie podľa písm. c/ citovaného zákonného ustanovenia
vyšší súdny úradník alebo súdny tajomník predsedovi senátu a v prípravnom konaní sudcovi
pre prípravné konanie, ktorí majú pri tomto rozhodovaní postavenie nadriadeného orgánu.
Z vyššie uvádzaného teda nepochybne vyplýva, že po právoplatnom skončení vo veci
o návrhu obhajcu na náhradu trov súvisiacich s obhajobou odsúdenej... v súlade
so zákonom rozhodol vyšší súdny úradník..., a to uznesením zo dňa 27. 12. 2011 sp. zn.
3 T 89/2009...
V zákonom stanovenej lehote proti tomuto rozhodnutiu podal sťažnosť, ako
oprávnená osoba JUDr. L. C. a okresný súd, ktorý v prvom stupni rozhodol uznesením
vyššieho súdneho úradníka, ktorý nepostupoval podľa ustanovenia § 190 ods. l Tr. por.,
ale vec predložil na rozhodnutie predsedovi senátu v zmysle ustanovenia § 190 ods. 2
písm. c/ Tr. por., ktorý rozhodol teraz napadnutým uznesením.
... keďže predseda senátu JUDr. J. G. rozhodoval v zmysle ustanovenia § 190 ods. 2
písm. c/ Tr. por. ako nadriadený orgán, správne do poučenia o možnosti podať opravný
prostriedok uviedol, že proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.
Z vyššie uvedených dôvodov preto krajský súd, ktorému vec bola predložená
na rozhodnutie o sťažnosti obhajcu JUDr. L. C. proti rozhodnutiu predsedu senátu
Okresného súdu v Rožňave zo dňa 22. marca 2012 sp. zn. 3 T 89/2009, nim podanú
sťažnosť zamietol ako sťažnosť, ktorá nie je prípustná podľa § 193 ods. l písm. a/ Tr. por..“
Ako z citovanej časti rozhodnutia krajského súdu vyplýva, tento stručne, ale jasne
a zreteľne uviedol, prečo sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 22. marca
2012 zamietol. Neopomenul pritom v odôvodnení citovať konkrétne ustanovenia zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“), ktorými sa pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa riadil a o ktoré oprel záver
o neprípustnosti riadneho opravného proti napadnutému rozhodnutiu. Ústavný súd v tejto
súvislosti nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by nasvedčovala tomu, že krajský súd v prípade
sťažovateľa použil nesprávne ustanovenie procesnoprávneho predpisu vzťahujúceho
sa na toto konanie alebo že by výklad, prípadne aplikácia týchto zákonných ustanovení bola
v rozpore s ich zmyslom a účelom.
Ústavný súd podotýka, že v zmysle jeho judikatúry základné právo na súdnu a inú
právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj právo na spravodlivé súdne
konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru) všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci
v súlade s procesnoprávnymi predpismi vzťahujúcimi sa na konkrétne konanie
(napr. II. ÚS 181/06). Teda ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky
(dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody
Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval sťažnosť sťažovateľa v časti
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva
na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) za zjavne neopodstatnenú,
a to pre absenciu príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu
a namietaným porušením označených práv. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto
časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 89/2009 z 22. marca
2012, ku ktorému malo dôjsť tým, že ním bolo rozhodnuté v neprospech sťažovateľa, a teda
bola porušená zásada zákazu reformatio in peius zakotvená v § 195 ods. 1 Trestného
poriadku, ústavný súd poznamenáva, že už v minulosti riešil otázku obdobného charakteru
(napr. uznesenie sp. zn. I. ÚS 150/09 z 20. mája 2009) a dospel k záveru, že vzhľadom
na predmet a účel trestného konania sa táto zásada na konanie o návrhu obhajcu na odmenu
a náhradu výdavkov nevzťahuje.
Pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že pri vyvodení uvedeného záveru
neprihliadol na časť odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 7 Tos 29/2012
z 19. apríla 2012, v ktorej sa tejto problematike venoval, a to z dôvodu, že táto bola
krajským súdom načrtnutá iba okrajovo (nad rámec) a bez toho, aby hodnotenie tejto otázky
malo akýkoľvek dopad na výrok rozhodnutia krajského súdu.
Vzhľadom na uvedené je sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti zjavne neopodstatnená,
preto ju ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako takú odmietol.
3. V ďalšom sťažovateľ namietal, že vo veci jeho sťažnosti proti uzneseniu vyššieho
súdneho úradníka rozhodoval súd v nezákonnom zložení a vylúčený sudca.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ nenamietal porušenie základného práva
na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy, ústavný súd k preskúmaniu jeho
námietok pristúpil z hľadiska namietaného porušenia práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podľa § 553 ods. 5 Trestného poriadku o výške odmeny a náhrady rozhodne na návrh
obhajcu... orgán činný v trestnom konaní, ktorého rozhodnutím sa trestné stíhanie
právoplatne skončilo... v konaní pred súdom rozhodne predseda senátu súdu prvého stupňa
alebo ním poverený vyšší súdny úradník.
Podľa § 190 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku ak lehota na podanie sťažnosti už
všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží
vec na rozhodnutie vyšší súdny úradník alebo súdny tajomník predsedovi senátu
a v prípravnom konaní sudcovi pre prípravné konanie, ktorí majú pri tomto rozhodovaní
postavenie nadriadeného orgánu.
Podľa § 10 ods. 6 Trestného poriadku predsedom senátu sa na účely tohto zákona
rozumie aj samosudca, ak z jednotlivých ustanovení tohto zákona nevyplýva niečo iné.
Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že o jeho sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho
úradníka rozhodoval súd v nezákonnom zložení, pretože „v posudzovanom prípade
nerozhodoval predseda senátu, ale samosudca“, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom
na citované ustanovenia Trestného priadku [§ 553 ods. 5, § 190 ods. 2 písm. c) a § 10
ods. 6] je jeho námietka irelevantná. Ak by aj v rozhodnutí bolo prípadne nesprávne použité
slovné spojenie „predseda senátu“, avšak bez akéhokoľvek materiálneho dopadu na proces
rozhodovania a napokon aj na samotné rozhodnutie (čo sťažovateľ v konečnom dôsledku
netvrdí), táto skutočnosť rozhodne sama osebe nie je podľa názoru ústavného súdu
spôsobilá porušiť základné práva alebo slobody sťažovateľa.
Vo vzťahu k námietke, že vo veci sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho
úradníka rozhodol vylúčený sudca, ústavný súd poznamenáva, že z rozsudku sp. zn.
3 T 89/2009 z 3. júla 2009 vyplýva, že vo veci rozhodoval JUDr. J. G. (podpísal rozsudok).
Sťažovateľ ako osoba znalá práva mal teda vedomosť, resp. vzhľadom na relevantné
ustanovenia Trestného poriadku [§ 553 ods. 5, § 190 ods. 2 písm. c)] mohol predpokladať,
že o jeho sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka bude rozhodovať práve
JUDr. J. G., ktorý rozhodoval vo veci samej.
Zo sťažnosti podanej proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka z 27. decembra
2011 však nevyplýva, že by sťažovateľ namietal zaujatosť vo veci konajúceho sudcu
okresného súdu JUDr. J. G.. Taktiež z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu nevyplýva,
že by sťažovateľ zaujatosť namietal kedykoľvek predtým v tzv. „základnom“ konaní
o merite veci, teda o vine a treste obvinenej.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že z princípu subsidiarity (v zmysle
čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde) limitujúceho vzťah ústavného súdu
ku všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi
musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým
spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom.
Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred
ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní
pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 90/03,
III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04).
V tomto zmysle ústavný súd nemal žiadnu pochybnosť o tom, že sťažovateľ, ak bol
presvedčený o zaujatosti sudcu okresného súdu (spor vedený medzi ním a zákonným
sudcom bol známy oveľa skôr, vyplýva to zo samotnej spisovej značky Okresného súdu
Spišská Nová Ves sp. zn. 5 C 179/1997), o ktorom vedel, že bude vo veci konať, mohol
a mal využiť jemu dostupné prostriedky pred všeobecným súdom (§ 31 Trestného zákona),
a tak sa domáhať aj ochrany svojich základných práv a slobôd. Pri rozhodovaní sudcu,
o ktorom konkrétne skutočnosti nasvedčujú, že mal byť z rozhodovania veci vylúčený,
a tieto skutočnosti boli sťažovateľovi známe, resp. predvídateľné, nemôže sťažovateľ
len pasívne vyčkávať na rozhodnutie a v prípade, ak je preňho nepriaznivé, napadnúť
ho ústavnou sťažnosťou, ale v záujme ochrany svojich práv a osobnej slobody sa má snažiť
ovplyvniť ho svojou argumentáciou ešte pred jeho prijatím (obdobne III. ÚS 227/03).
Ústavnému súdu však nebolo preukázané, že by sťažovateľ bol využil aktívny prístup
a namietal nestrannosť zákonného sudcu. Tak by mohol dať možnosť sudcovi, aby sa
vyvaroval prípadného porušenia práv sťažovateľa podľa ústavy alebo dohovoru.
Keďže sťažovateľ námietky možného porušenia svojich práv nevyužil v konaní
pred okresným súdom pred jeho rozhodnutím o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu
vyššieho súdneho úradníka, ústavný súd jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
4. Pri posúdení časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie základného
práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, ústavný súd vychádzal z toho, že v danej veci
sťažovateľa absencia porušenia ústavnoprávnych princípov (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru) vylučuje v zásade založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných
súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru. Všeobecné
súdy v tomto prípade nemôžu byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv
hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecné súdy súčasne
porušili ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 a nasl. ústavy. V nadväznosti na tieto
skutočnosti ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súdu pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, ústavný súd nepovažoval za dôvodné
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2012