Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 342/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. L. C., R., zastúpeného advokátkou JUDr. K. D.,

Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť

majetok zaručeného v , základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu zaručeného v a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Rožňava sp. zn. z 22. marca

2012 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 19. apríla 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. L. C. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2012

doručená sťažnosť JUDr. L. C., R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva vlastniť majetok zaručeného v

(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 22. marca 2012 a uznesením

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. apríla

2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako advokát opatrením sudcu

pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. zo 7. novembra 2008

ustanovený za obhajcu vtedy obvinenej S. K. Po skončení trestného stíhania (rozsudkom

z 3. júla 2009, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste) si sťažovateľ návrhom

z 22. júla 2009 uplatnil nárok na odmenu a náhradu za stratu času a náhradu hotových

výdavkov (ďalej len „náhrada“). O návrhu sťažovateľa rozhodol vyšší súdny úradník

okresného súdu uznesením sp. zn. z 27. decembra 2011 tak, že mu priznal len

časť uplatnenej sumy z odmeny a náhrady. Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka

okresného súdu podal sťažovateľ v časti, v ktorej nebol akceptovaný jeho návrh, riadny

opravný prostriedok (sťažnosť), o ktorom predseda senátu okresného súdu uznesením

č. k. -668 z 22. marca 2012 rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie zrušil a sám

o odmene a náhrade sťažovateľa rozhodol, avšak v neprospech sťažovateľa, pretože

požadovanú sumu znížil ešte viac, ako vyšší súdny úradník v predchádzajúcom rozhodnutí.

Predseda senátu okresného súdu zároveň sťažovateľa v rozhodnutí poučil, že proti tomuto

uzneseniu ďalší opravný prostriedok nie je prípustný. Napriek tomuto poučeniu sťažovateľ

podal proti rozhodnutiu z 22. marca 2012 sťažnosť, ktorú však krajský súd uznesením

č. k. -692 z 19. apríla 2012 zamietol ako neprípustnú.

Podľa názoru sťažovateľa uznesením predsedu senátu okresného súdu

č. k. -668 z 22. marca 2012, ako aj uznesením krajského súdu

č. k. -692 z 19. apríla 2012 došlo k porušeniu ním označených základných

práv, čo odôvodnil takto:

„... márne som namietal voči rozhodnutiu sťažnostného súdu, že podľa môjho názoru

nie je ústavne komfortné, že o rozhodnutí súdu napadnutom opravným prostriedkom

rozhoduje ten istý súd, aj keď iným svojim pracovníkom (viď /2c ) a že takýmto

spôsobom rozhodovania, aj keď je to v medziach , došlo k porušeniu

mojich základných ľudských práv...

Žiada sa prízvukovať, že v trestných veciach o trovách konania rozhoduje predseda

senátu, ktorý túto svoju právomoc môže delegovať na vyššieho súdneho úradníka, proti

ktorého rozhodnutiu, ak sa napadne opravným prostriedkom, rozhoduje ten istý predseda

senátu. Na základe uvedeného je zrejmé, že v tomto smere dochádza nielen k porušeniu...

noriem Dohovoru, ale je porušený aj princíp dvojinštančnosti súdneho konania...:

v podstate totiž o každej takejto otázke rozhoduje s konečnou platnosťou predseda senátu

bez ohľadu na to, či v prvom stupni jeho rozhodnutiu predchádzalo rozhodnutie vyššieho

súdneho úradníka alebo nie...

... V ďalšom som namietal, že v predmetnej veci došlo k flagrantnému porušeniu

jednej zo základných zásad trestného práva, a to zákazu reformatio in peius..., ktorá zásada

vyjadruje neprípustnosť rozhodnutia v neprospech odvolateľa...

... voči uzneseniu vyššieho súdneho úradníka nikto iný... sťažnosť nepodal, a tak

predseda senátu rozhodoval len o mnou podanej sťažnosti... Súd týmto postupom veľmi

závažným spôsobom doslova ignoroval uvedenú zásadu a porušil /1 , v zmysle

ktorého orgán rozhodujúci o sťažnosti nemôže z jej podnetu zmeniť uznesenie v neprospech

osoby, ktorá sťažnosť podala alebo v ktorej prospech bola sťažnosť podaná...

Súčasne som namietal, že súd v uvedenej veci rozhodoval v nezákonnom zložení.

Z /2c vyplýva, že o uznesení vyššieho súdneho úradníka rozhoduje predseda

senátu, ktorý v tomto prípade má postavenie nadriadeného orgánu, pričom v posudzovanom

prípade nerozhodoval predseda senátu, ale samosudca, aj keď na napadnutom uznesení

je uvedené, že rozhodoval o sťažnosti predseda senátu. Pripomenul som, že správnosti tohto

názoru nasvedčuje aj fakt, že aj na odvolacích súdoch rozhoduje o odvolaniach, ale aj

o sťažnostiach 3 členný senát.

Zároveň som namietol, že vo veci rozhodol vylúčený sudca, pretože s JUDr. J. G.

som bol v súdnom spore, ktorý sa viedol na OS v Sp. Novej Vsi v konaní , potom

sme boli účastníkmi exekučného konania vedeného u súdnej exekútorky Mgr. M. Z.

so sídlom v M....

Pokiaľ som sa odvolával na dôvody napadnutého rozhodnutia, dal som do pozornosti

skutočnosť, že v napadnutom uznesení napr. pán sudca kritizuje kvalitu (podľa mňa

nedôvodne) mnou vykonaných úkonov, hoci mu to vôbec neprislúcha...

Namietol som ďalej v tejto súvislosti, že súd sa na druhej strane dôsledne

nevysporiadal s mojimi sťažnostnými dôvodmi a svoje rozhodnutie v tomto smere náležité

ani neodôvodnil tak, ako som na to poukázal v podanej sťažnosti, o ktorej rozhodoval KS

v Košiciach... odôvodnenie rozhodnutia mi odníma možnosť konať pred súdom, pretože

nespĺňa kritérium riadneho odôvodnenia a preto mi nie je známe, čo viedlo súd k tomu, že

tak alebo onak posúdil moje podanie. Je potrebné v tomto smere zvýrazniť, že takéto

rozhodnutie je nepreskúmateľné, a to pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov

v jeho odôvodnení, pretože nie je možné zistiť, ako súd dospel k záverom, na ktorých založil

svoje rozhodnutie a ako dospel k samotnému rozhodnutiu v danej veci. Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia totiž neumožňuje dotknutej osobe efektívne sa brániť proti príslušnému

rozhodnutiu...

Zároveň namietam porušenie môjho základného práva vlastniť majetok v zmysle

SR, nakoľko ÚS SR už vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti ustálil, že

do pojmu majetok patria veci, práva a pohľadávky, pričom pohľadávka na náhradu trov

konania musí byť účastníkovi priznaná v celom zákonom upravenom rozsahu...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že uznesením okresného súdu sp. zn.

z 22. marca 2012 a uznesením krajského súdu sp. zn. z 19. apríla 2012 bolo

porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46

, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v dohovoru a taktiež

základné právo vlastniť majetok zaručené v . Zároveň navrhol napadnuté

rozhodnutia zrušiť a vrátiť vec všeobecným súdom na ďalšie konanie. Požadoval taktiež

priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 6 422,47 € a náhradu trov, ktoré mu vznikli

v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

V zmysle uvedeného ústavný súd predmet konania o sťažnosti sťažovateľa vymedzil

tak, že je ním namietané porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20

ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného

súdu sp. zn. z 22. marca 2012 a uznesením krajského súdu sp. zn.

z 19. apríla 2012.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa smerujúce proti uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 19. apríla 2012, ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa

svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. z 19. apríla 2012

v podstatnom uviedol:

„Podľa § ustanovenia opravný prostriedkom proti uzneseniu

je sťažnosť. Podľa ods. 2 sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie policajta, okrem

uznesenia o začatí trestného stíhania. Uznesenie súdu alebo prokurátora možno sťažnosťou

napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci

v prvom stupni.

Podľa ods. l orgán, proti ktorého uzneseniu sťažnosť smeruje, môže

jej sám vyhovieť, ak sa zmena pôvodného uznesenia nedotkne práv inej strany trestného

konania. Ak ide o uznesenie policajta, ktoré bolo vydané s predchádzajúcim súhlasom

prokurátora alebo na jeho pokyn, môže policajt sám sťažnosti vyhovieť len

s predchádzajúcim súhlasom prokurátora.

Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia , ak lehota

na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo

podľa ods. l, predloží vec na rozhodnutie podľa písm. c/ citovaného zákonného ustanovenia

vyšší súdny úradník alebo súdny tajomník predsedovi senátu a v prípravnom konaní sudcovi

pre prípravné konanie, ktorí majú pri tomto rozhodovaní postavenie nadriadeného orgánu.

Z vyššie uvádzaného teda nepochybne vyplýva, že po právoplatnom skončení vo veci

o návrhu obhajcu na náhradu trov súvisiacich s obhajobou odsúdenej... v súlade

so zákonom rozhodol vyšší súdny úradník..., a to uznesením zo dňa 27. 12. 2011 sp. zn.

...

V zákonom stanovenej lehote proti tomuto rozhodnutiu podal sťažnosť, ako

oprávnená osoba JUDr. L. C. a okresný súd, ktorý v prvom stupni rozhodol uznesením

vyššieho súdneho úradníka, ktorý nepostupoval podľa ustanovenia ods. l ,

ale vec predložil na rozhodnutie predsedovi senátu v zmysle ustanovenia § 190 ods. 2

písm. c/ , ktorý rozhodol teraz napadnutým uznesením.

... keďže predseda senátu JUDr. J. G. rozhodoval v zmysle ustanovenia § 190 ods. 2

písm. c/ ako nadriadený orgán, správne do poučenia o možnosti podať opravný

prostriedok uviedol, že proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je

prípustný.

Z vyššie uvedených dôvodov preto krajský súd, ktorému vec bola predložená

na rozhodnutie o sťažnosti obhajcu JUDr. L. C. proti rozhodnutiu predsedu senátu

Okresného súdu v Rožňave zo dňa 22. marca 2012 sp. zn. , nim podanú

sťažnosť zamietol ako sťažnosť, ktorá nie je prípustná podľa ods. l písm. a/ .“

Ako z citovanej časti rozhodnutia krajského súdu vyplýva, tento stručne, ale jasne

a zreteľne uviedol, prečo sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 22. marca

2012 zamietol. Neopomenul pritom v odôvodnení citovať konkrétne ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“), ktorými sa pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa riadil a o ktoré oprel záver

o neprípustnosti riadneho opravného proti napadnutému rozhodnutiu. Ústavný súd v tejto

súvislosti nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by nasvedčovala tomu, že krajský súd v prípade

sťažovateľa použil nesprávne ustanovenie procesnoprávneho predpisu vzťahujúceho

sa na toto konanie alebo že by výklad, prípadne aplikácia týchto zákonných ustanovení bola

v rozpore s ich zmyslom a účelom.

Ústavný súd podotýka, že v zmysle jeho judikatúry základné právo na súdnu a inú

právnu ochranu zaručené v (obdobne aj právo na spravodlivé súdne

konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru) všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi vzťahujúcimi sa na konkrétne konanie

(napr. ). Teda ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky

(dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval sťažnosť sťažovateľa v časti

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu ( ) a práva

na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) za zjavne neopodstatnenú,

a to pre absenciu príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu

a namietaným porušením označených práv. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto

časti podľa odmietnuť.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie uznesením okresného súdu sp. zn. z 22. marca

2012, ku ktorému malo dôjsť tým, že ním bolo rozhodnuté v neprospech sťažovateľa, a teda

bola porušená zásada zákazu reformatio in peius zakotvená v § 195 ods. 1 Trestného

poriadku, ústavný súd poznamenáva, že už v minulosti riešil otázku obdobného charakteru

(napr. uznesenie sp. zn. z 20. mája 2009) a dospel k záveru, že vzhľadom

na predmet a účel trestného konania sa táto zásada na konanie o návrhu obhajcu na odmenu

a náhradu výdavkov nevzťahuje.

Pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že pri vyvodení uvedeného záveru

neprihliadol na časť odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 19. apríla 2012, v ktorej sa tejto problematike venoval, a to z dôvodu, že táto bola

krajským súdom načrtnutá iba okrajovo (nad rámec) a bez toho, aby hodnotenie tejto otázky

malo akýkoľvek dopad na výrok rozhodnutia krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené je sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti zjavne neopodstatnená,

preto ju ústavný súd podľa ako takú odmietol.

3. V ďalšom sťažovateľ namietal, že vo veci jeho sťažnosti proti uzneseniu vyššieho

súdneho úradníka rozhodoval súd v nezákonnom zložení a vylúčený sudca.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ nenamietal porušenie základného práva

na zákonného sudcu zaručeného v , ústavný súd k preskúmaniu jeho

námietok pristúpil z hľadiska namietaného porušenia práva zaručeného v čl. 6 ods. 1

dohovoru.

Podľa o výške odmeny a náhrady rozhodne na návrh

obhajcu... orgán činný v trestnom konaní, ktorého rozhodnutím sa trestné stíhanie

právoplatne skončilo... v konaní pred súdom rozhodne predseda senátu súdu prvého stupňa

alebo ním poverený vyšší súdny úradník.

Podľa ak lehota na podanie sťažnosti už

všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží

vec na rozhodnutie vyšší súdny úradník alebo súdny tajomník predsedovi senátu

a v prípravnom konaní sudcovi pre prípravné konanie, ktorí majú pri tomto rozhodovaní

postavenie nadriadeného orgánu.

Podľa predsedom senátu sa na účely tohto zákona

rozumie aj samosudca, ak z jednotlivých ustanovení tohto zákona nevyplýva niečo iné.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že o jeho sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho

úradníka rozhodoval súd v nezákonnom zložení, pretože „v posudzovanom prípade

nerozhodoval predseda senátu, ale samosudca“, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom

na citované ustanovenia Trestného priadku [§ 553 ods. 5, § 190 ods. 2 písm. c) a § 10

ods. 6] je jeho námietka irelevantná. Ak by aj v rozhodnutí bolo prípadne nesprávne použité

slovné spojenie „predseda senátu“, avšak bez akéhokoľvek materiálneho dopadu na proces

rozhodovania a napokon aj na samotné rozhodnutie (čo sťažovateľ v konečnom dôsledku

netvrdí), táto skutočnosť rozhodne sama osebe nie je podľa názoru ústavného súdu

spôsobilá porušiť základné práva alebo slobody sťažovateľa.

Vo vzťahu k námietke, že vo veci sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho

úradníka rozhodol vylúčený sudca, ústavný súd poznamenáva, že z rozsudku sp. zn.

z 3. júla 2009 vyplýva, že vo veci rozhodoval JUDr. J. G. (podpísal rozsudok).

Sťažovateľ ako osoba znalá práva mal teda vedomosť, resp. vzhľadom na relevantné

ustanovenia [, ] mohol predpokladať,

že o jeho sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka bude rozhodovať práve

JUDr. J. G., ktorý rozhodoval vo veci samej.

Zo sťažnosti podanej proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka z 27. decembra

2011 však nevyplýva, že by sťažovateľ namietal zaujatosť vo veci konajúceho sudcu

okresného súdu JUDr. J. G.. Taktiež z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu nevyplýva,

že by sťažovateľ zaujatosť namietal kedykoľvek predtým v tzv. „základnom“ konaní

o merite veci, teda o vine a treste obvinenej.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že z princípu subsidiarity (v zmysle

a ) limitujúceho vzťah ústavného súdu

ku všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi

musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým

spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom.

Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred

ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní

pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (,

, ).

V tomto zmysle ústavný súd nemal žiadnu pochybnosť o tom, že sťažovateľ, ak bol

presvedčený o zaujatosti sudcu okresného súdu (spor vedený medzi ním a zákonným

sudcom bol známy oveľa skôr, vyplýva to zo samotnej spisovej značky Okresného súdu

Spišská Nová Ves sp. zn. ), o ktorom vedel, že bude vo veci konať, mohol

a mal využiť jemu dostupné prostriedky pred všeobecným súdom ( ),

a tak sa domáhať aj ochrany svojich základných práv a slobôd. Pri rozhodovaní sudcu,

o ktorom konkrétne skutočnosti nasvedčujú, že mal byť z rozhodovania veci vylúčený,

a tieto skutočnosti boli sťažovateľovi známe, resp. predvídateľné, nemôže sťažovateľ

len pasívne vyčkávať na rozhodnutie a v prípade, ak je preňho nepriaznivé, napadnúť

ho ústavnou sťažnosťou, ale v záujme ochrany svojich práv a osobnej slobody sa má snažiť

ovplyvniť ho svojou argumentáciou ešte pred jeho prijatím (obdobne ).

Ústavnému súdu však nebolo preukázané, že by sťažovateľ bol využil aktívny prístup

a namietal nestrannosť zákonného sudcu. Tak by mohol dať možnosť sudcovi, aby sa

vyvaroval prípadného porušenia práv sťažovateľa podľa alebo dohovoru.

Keďže sťažovateľ námietky možného porušenia svojich práv nevyužil v konaní

pred okresným súdom pred jeho rozhodnutím o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu

vyššieho súdneho úradníka, ústavný súd jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

4. Pri posúdení časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie základného

práva zaručeného v , ústavný súd vychádzal z toho, že v danej veci

sťažovateľa absencia porušenia ústavnoprávnych princípov ( a

ods. 1 dohovoru) vylučuje v zásade založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných

súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru. Všeobecné

súdy v tomto prípade nemôžu byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecné súdy súčasne

porušili ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z a nasl. . V nadväznosti na tieto

skutočnosti ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súdu pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, ústavný súd nepovažoval za dôvodné

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2012