Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 267/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. novembra 2012

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho

a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti J. Š..., t. č. v ústave na výkon väzby, zastúpeného

advokátom Mgr. J. V., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa uznesením Okresného súdu Žilina

sp. zn. z 15. decembra 2010, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

rozhodol:

1. Základné právo J. Š. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. z 15. decembra 2010

p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Okresného súdu Žilina sp. zn. z 15. decembra 2010

z r u š u j e a vec vracia na nové konanie.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á uhradiť trovy

konania v sume 254,32 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a tridsaťdva centov) na účet

právneho zástupcu Mgr. J. V., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia

v sume 254,32 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a tridsaťdva centov) na účet Kancelárie

Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I .

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-5 z 18. mája 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) v časti

namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 15. decembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

okresného súdu“).

Zo sťažnosti, z pripojených listinných dôkazov a zo zistení ústavného súdu vyplýva,

že sťažovateľ podal 12. januára 2009 okresnému súdu návrh na obnovu konania v jeho

trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. . Uznesením okresného

súdu sp. zn. z 30. októbra 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 11. februára 2010 bol jeho návrh na obnovu konania zamietnutý

v zmysle , v dôsledku čoho mu bola uznesením okresného

súdu sp. zn. zo 16. marca 2010 vydaným vyšším súdnym úradníkom (ďalej

aj „uznesenie okresného súdu zo 16. marca 2010“) uložená povinnosť nahradiť Slovenskej

republike trovy trestného konania určené paušálnou sumou 99,58 €.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu zo 16. marca 2010 sťažnosť,

v ktorej namietal, že vyšší súdny úradník nesprávne určil výšku trov trestného konania,

a požiadal nadriadený súd o jeho preskúmanie. Napadnutým uznesením okresného súdu

bola sťažnosť sťažovateľa s poukazom na

zamietnutá, pretože sťažnosť proti takémuto uzneseniu nie je podľa okresného súdu

prípustná.

Podľa názoru sťažovateľa je napadnuté uznesenie okresného súdu nezákonné a bola

mu ním „zmarená možnosť domáhať sa svojich práv pred... nezávislým a nestranným

súdom a zákonným sudcom... Niet pochýb o tom, že všeobecný súd sa dopustil porušenia

zákazu odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae), keďže sa odmietol meritórne

zaoberať riadnym opravným prostriedkom, teda sťažnosťou, ktorá je z vždy

prípustná proti prvostupňovým rozhodnutiam zamestnancov súdu, akými sú nepochybne aj

vyšší súdni úradníci v trestných konaniach. Vzhľadom na to, že ani v prvom ani druhom

stupni sa meritórne vecou nezaoberal zákonný sudca v zmysle ..., možno

uvažovať aj o porušení základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48

ods. 1 .“.

Na základe uvedených argumentov sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí

jeho sťažnosti na ďalšie konanie v náleze vyslovil porušenie jeho základného práva podľa

napadnutým uznesením okresného súdu s tým, aby bolo toto uznesenie

zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení sp. zn. z 27. júna 2012

odkázal na stanovisko vo veci konajúceho zákonného sudcu, ktorý formuloval toto

stanovisko takto:

„Návrh na obnovu konania podaný J. Š. dňa 12. 01. 2009 bol uznesením Okresného

súdu Žilina zo dňa 30. 10. 2009, č. k. -53, v spojení s uznesením Krajského súdu

v Žiline zo dňa 11. 02. 2010, sp. zn. , zamietnutý v zmysle § 399 ods. 2

(nezistenie podmienok na povolenie obnovy konania).

Vzhľadom na uvedené, preto súd podľa uznesením

zo dňa 16. 03. 2010, č. k. -74, rozhodol, že J. Š. je povinný nahradiť štátu trovy

konania o návrhu na obnovu konania, a to vo výške 99,58 Eur.

Proti uzneseniu, ktorým bola J. Š. uložená povinnosť nahradiť štátu trovy paušálnou

sumou, sťažnosť nie je prípustná, a to s poukazom na skutočnosť, že podľa § 185 ods. 2 veta

druhá uznesenie súdu alebo prokurátora možno sťažnosťou napadnúť

len v prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci v prvom

stupni.

Pri uložení povinnosti nahradiť trovy konania o návrhu na obnovu konania

v ustanovení nie je výslovne uvedené, že zákon sťažnosť

pripúšťa, tzn. že sťažnosť nie je prípustná.

Vyšší súdny úradník o trovách rozhodol v zmysle § 8 ods. 1 písm. b) Zákona

č. o súdnych úradníkoch, podľa ktorého v trestnom konaní vyšší súdny

úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu o trovách trestného konania.

Proti uzneseniu podal J. Š. sťažnosť.

Keďže vyšší súdny úradník sťažnosti nevyhovel, a to s poukazom na skutočnosť, že

proti uzneseniu o uložení povinnosti nahradiť štátu trovy trestného konania nie je prípustná

sťažnosť, predložil sťažnosť podľa predsedovi

senátu, ktorý má pri tomto rozhodovaní postavenie nadriadeného orgánu.

Následne samosudca (majúci rovnaké práva a povinnosti ako senát a jeho predseda)

uznesením zo dňa 15. 11. 2010, č. k. -86, sťažnosť J. Š. proti vyššie uvedenému

uzneseniu vyššieho súdneho úradníka zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku z dôvodu, že sťažnosť proti napadnutému uzneseniu nie je prípustná.

Vzhľadom na skutočnosť, že súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania z návrhu

na obnovu konania podľa a následnej podanej sťažnosti

J. Š. dodržal zákonom stanovený postup, považujeme ústavnú sťažnosť J. Š. za nedôvodnú.

Ako zákonný sudca nemám najmenšiu pochybnosť o ústavnosti jednotlivých

ustanovení vzhľadom na to, že jeho tvorcovia sú erudované autority

v oblasti trestného práva, ktoré nepochybne poznajú znenie SR a obsah judikatúry

ÚS SR.

So zreteľom na uvedené konštatovanie bolo postupované striktne podľa platného

a účinného , aj keď nemožno vylúčiť, že ÚS SR bude konštatovať

nonkonformitu dotknutých ustanovení s SR.“

Okresný súd v predloženom vyjadrení zároveň uviedol, že súhlasí s upustením

od ústneho pojednávania vo veci samej v zmysle .

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 27. januára 2012

uviedol, že napriek stanovisku okresného súdu zotrváva na dôvodoch podanej sťažnosti, čo

odôvodnil takto:

„Mám za to, že argumentácia obsiahnutá vo vyjadrení Okresného súdu Žilina je

z hľadiska posúdenia mojej sťažnosti irelevantná, a to z dôvodu vyššej právnej sily

SR v porovnaní s , ako aj s poukazom na zásadu uplatňovania

a výkladu zákonov v súlade s SR. Výklad obsiahnutý vo vyjadrení Okresného súdu

Žilina podľa môjho názoru absolútne nie je v súlade so zásadou konformity. Ide totiž o to,

že v danej veci došlo prakticky k odňatiu môjho práva na súdnu ochranu, nakoľko sudca sa

vôbec meritórne nezaoberal mojou sťažnosťou, ktorú som podal, ale z procesných dôvodov

podľa príslušných ustanovení moju sťažnosť zamietol, teda bez toho,

aby preskúmal obsah mojej sťažnosti, čím zapríčinil, že moja vec nebola meritórne

posúdená žiadnym sudcom a nebola mi vôbec poskytnutá súdna ochrana...“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že súhlasí s upustením „od verejného

pojednávania“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných

práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc

všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , atď.).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.

Ústavný súd zistil, že okresný súd napadnutým uznesením podľa § 193 ods. 1

písm. a) zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú proti uzneseniu

okresného súdu zo 16. marca 2010 (pričom sťažovateľ bol v uznesení poučený, že proti

tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná).

Okresný súd v napadnutom uznesení okrem iného uviedol:

„Napadnutým uznesením vyššia súdna úradníčka Okresného súdu Žilina podľa § 556

ods. 1 zaviazala odsúdeného J. Š. nahradiť štátu Slovenskej republike na účet

Okresného súdu Žilina trovy trestného konania v sume 99,58,- EUR.

Proti tomuto uzneseniu odsúdený podal sťažnosť, v ktorej poukázal na skutočnosť, že

s daným rozhodnutím nesúhlasí, nakoľko vyššia súdna úradníčka nesprávne určila sumu

trov trestného konania a nadriadený súd požiadal o dôkladné preskúmanie postupu

a zákonnosti napadnutého uznesenia a súdu.

Na takomto základe samosudca Okresného súdu Žilina, ako nadriadený orgán podľa

, preskúmal napadnuté uznesenie, proti ktorému sťažovateľ

podal sťažnosť, a tiež konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu. Zistil tak, že

sťažnosť voči uzneseniu nie je prípustná.

Podľa nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je

prípustná.

Podľa veta prvá kto podal celkom bezvýsledne návrh na obnovu

konania, je povinný nahradiť štátu trovy konania o tomto návrhu na obnovu konania, a to

paušálnou sumou, ktorú ustanoví ministerstvo spravodlivosti všeobecne záväzným právnym

predpisom.

Podľa veta druhá uznesenie súdu alebo prokurátora možno

sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa,

a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Podľa samosudca má rovnaké práva a povinnosti ako senát

a jeho predseda.

Vzhľadom na to, že proti napadnutému uzneseniu nie je sťažnosť prípustná,

samosudca v postavení nadriadeného orgánu sťažnosť odsúdeného podľa § 193 ods. 1

písm. a) zamietol ako neprípustnú.“

Podľa sťažovateľa napadnutým uznesením okresného súdu došlo k porušeniu jeho

základného práva podľa .

Vzhľadom na uvedené bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či argumentácia, o ktorú

okresný súd oprel svoje uznesenie, je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná a či

v tejto súvislosti nedošlo k porušeniu označeného základného práva sťažovateľa.

V danej situácii je nesporné, že uznesenie okresného súdu zo 16. marca 2010 vydal

vyšší súdny úradník. Vyšší súdny úradník je podľa o súdnych

úradníkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych úradníkoch“) štátnym

zamestnancom, t. j. vyššieho súdneho úradníka treba považovať za zamestnanca súdu

v zmysle druhej a tretej vety .

Podľa § 3 ods. 1 zákona o súdnych úradníkoch je vyšší súdny úradník okrem iného

oprávnený vykonávať úkony súdu v trestnom konaní v rozsahu ustanovenom týmto

zákonom.

Podľa § 3 ods. 2 písm. a) zákona o súdnych úradníkoch úkonmi vyššieho súdneho

úradníka sú okrem iného konanie a rozhodovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia sudca môže písomne poveriť vyššieho súdneho

úradníka konaním a rozhodovaním

a) vo vymedzenom okruhu veci podľa rozvrhu práce,

b) v určitej veci.

Podľa § 8 ods. 1 písm. b) zákona o súdnych úradníkoch v trestnom konaní vyšší

súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu o trovách trestného konania.

Podľa druhej vety uznesenie súdu alebo prokurátora

možno sťažnosťou napadnúť len v prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa,

a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Pri rozhodovaní o trovách konania o návrhu na obnovu konania podľa § 556 ods. 1

nie je výslovne uvedené, že zákon proti uzneseniu sťažnosť pripúšťa.

Podľa súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že

vo veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú

aj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec

súdu poverený sudcom. Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je

prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

obsahuje celý rad (ústavných) právnych noriem, ktoré sú bezprostredne

aplikovateľné v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci. K takým ústavným normám

nesporne patrí aj ústavná norma vyjadrená v poslednej vete , podľa

ktorej proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný

prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Ústavný súd vo svojej judikatúre štandardne uplatňuje zásadu prednosti ústavne

konformného výkladu (napr. , alebo ). V konaní

o súlade právnych predpisov sa ústavný súd k tejto zásade vyjadril týmto právnym názorom:

„Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade

s Ústavu SR a medzinárodnými dohovormi podľa SR a druhý výklad je s nimi

v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány

majú vtedy určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s SR“

(). Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka,

aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne

výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí

plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických

alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné

v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež

medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd ().

je právny predpis najvyššej právnej sily. Z tohto vyplýva, že ju tvoria

(ústavné) právne normy najvyššej právnej sily, s ktorými musia byť (mali by byť) v súlade

všetky ostatné právne normy obsiahnuté v právnych predpisoch nižšej právnej sily.

Ak právna norma obsiahnutá v právnom predpise nižšej právnej sily vyvoláva pochybnosti

o svojom súlade s ústavnou normou, ktorá je bezprostredne aplikovateľná, musí orgán

verejnej moci, ktorý ich má aplikovať, uplatniť (ústavnú) právnu normu obsiahnutú

v ústave, t. j. uplatnenie ústavnej normy má v danom prípade prednosť pred uplatnením

právnej normy obsiahnutej v právnom predpise nižšej právnej sily. Zásada prezumpcie

ústavnosti dotknutej právnej normy obsiahnutej v právnom predpise nižšej právnej sily je

v danom prípade irelevantná, pretože v tejto veci dotknutý orgán verejnej moci uplatní

zásadu ústavne konformného výkladu a uplatňovania dotknutých právnych noriem, a preto

musí priamo aplikovať ústavnú normu alebo aplikovať dotknutú právnu normu obsiahnutú

v právnom predpise nižšej právnej sily tak, aby jej uplatnenie bolo v súlade s dotknutou

ústavnou normou.

Ako už bolo uvedené, z obsahu sťažnosti a priloženej spisovej dokumentácie je

zrejmé, že uznesenie okresného súdu zo 16. marca 2010 vydal poverený zamestnanec

okresného súdu – vyšší súdny úradník, ktorý je podľa § 2 zákona o súdnych úradníkoch

štátnym zamestnancom. Nespĺňa teda kritériá nezávislosti, ktoré sú priamo ustanovené

v . V prípade, že vyšší súdny úradník vydal rozhodnutie vo veci v súlade

so znením poslednej vety , proti takému rozhodnutiu je vždy prípustný

opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nemôže byť v súlade s účelom sledovaným

v spojení s nikdy konečným rozhodnutím vo veci. Je to

tak preto, že zverenie výkonu súdnej moci iným osobám než sudcom musí mať v zmysle

minimálne také obmedzenie, pri ktorom účastníkovi súdneho konania ostane

zachovaná možnosť domáhať sa prerokovania jeho veci nestranným a nezávislým sudcom

uplatnením opravného prostriedku (a to bez ohľadu na to, či túto možnosť účastník skutočne

využije). Túto požiadavku vyplývajúcu z treba uplatniť aj pri výklade a aplikácii

zákonnej úpravy ustanovujúcej oprávnenie poverených zamestnancov súdu (vyšších

súdnych úradníkov) rozhodovať v trestnom konaní a tiež pri výklade a aplikácii zákonnej

úpravy postupu pri prieskume rozhodnutí zamestnancov poverených sudcami (vyšších

súdnych úradníkov).

S rešpektovaním uvedeného treba uplatňovať i zákonnú úpravu oprávnenia

poverených zamestnancov rozhodovať v trestnom konaní a tiež zákonnú úpravu postupu pri

prieskume rozhodnutí poverených zamestnancov sudcami. Za týchto okolností je vylúčené,

aby sa aplikáciou dotknutej zákonnej normy obišla ústavná úprava umožňujúca prieskum

rozhodnutí poverených zamestnancov sudcami napríklad tak, že sudca poverenému

zamestnancovi zverí oprávnenie rozhodovať aj v takej veci, v ktorej zákon proti rozhodnutiu

sudcu nepripúšťa opravný prostriedok. Ak sa tak napriek tomu stane, je sudca povinný

uplatniť priamo tretiu vetu a rozhodnúť o opravnom prostriedku

podanom proti rozhodnutiu zamestnanca súdu (vyššieho súdneho úradníka).

Je potrebné rozlišovať, či v prípade rozhodnutia inak nenapadnuteľného riadnym

opravným prostriedkom príslušné rozhodnutie vydal sudca alebo tak urobil poverený

zamestnanec súdu, a podľa toho urobiť aj záver o prípustnosti opravného prostriedku. Kým

totiž v prípade rozhodnutí sudcov nenapadnuteľnosť niektorých rozhodnutí opravným

prostriedkom zákonná úprava priamo predpokladá a ani také rozhodovanie v jedinom

stupni nevylučuje, pri rozhodnutiach vydávaných poverenými zamestnancami je to naopak.

Napadnuteľnosť všetkých rozhodnutí poverených zamestnancov odvolaním je totiž

bezvýnimočným pravidlom majúcim oporu v základnom zákone štátu.

Ústavne konformným výkladom tak treba podľa názoru ústavného súdu dospieť

k záveru, podľa ktorého opravný prostriedok je prípustný aj proti takému rozhodnutiu, proti

ktorému zákon inak opravný prostriedok nepripúšťa, ak vo veci nerozhodoval sudca, ale

zamestnanec súdu.

Okresný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol argumentujúc pritom správnosťou

poučenia súdu prvého stupňa o neprípustnosti odvolania proti jeho uzneseniu, pričom sa

vôbec nezaoberal skutočnosťou, že rozhodnutie súdu vydal jeho poverený zamestnanec a že

proti takémuto rozhodnutiu je vždy prípustné odvolanie podľa .

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd vo veci riadneho opravného prostriedku použitého

proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. zo 16. marca 2010 zamietnutím

sťažnosti odňal sťažovateľovi možnosť konať pred opravným súdom, ktorú mu garantoval

a .

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa

podľa napadnutým uznesením okresného súdu porušené bolo a rozhodol

tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

III.

Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti ústavnému súdu navrhol, aby s vyslovením

porušenia jeho základného práva podľa zároveň vrátil jeho vec

okresnému súdu na „ďalšie konanie“.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe konštatovania porušenia ústavnosti v danej veci v dôsledku vyslovenia

porušenia základného práva sťažovateľa podľa ústavný súd napadnuté

uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie (bod 2

výroku tohto nálezu).

V novom konaní bude úlohou okresného súdu náležite preskúmať opodstatnenosť

tvrdení sťažovateľa o nesprávnom určení trov konania.

Podľa a podľa ústavný súd

môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa

boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa nedomáhal priznania finančného zadosťučinenia, a preto ústavný súd

o tomto nároku nerozhodoval.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom. Podľa

ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa

výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti

uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €. Úhradu

priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a vyjadrenie

k stanovisku okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b)

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“) v sume 254,32 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,63 € režijný

paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 269,58 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je Kancelária ústavného súdu (bod 3

výroku tohto nálezu) povinná zaplatiť na účet ustanoveného právneho zástupcu sťažovateľa

Mgr. J. V., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s v znení

neskorších predpisov).

Okresný súd je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 254,32 €

na účet Kancelárie ústavného súdu, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

(bod 4 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012