Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)II. ÚS 735/2014
PDF · 478.53 KB
No categories available
II. ÚS 735/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti Národná
diaľničná spoločnosť, a. s., Mlynské Nivy 45, Bratislava, zastúpenej advokátkou
JUDr. Renátou Barbušovou, Advokátska kancelária, Štúrova 13, Bratislava, pre namietané
porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským
súdom v Bratislave pod sp. zn. 2 Co 401/2014 a takto
rozhodol:
1. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 2 Co 401/2014 190 z 26. mája 2014
p o r u š i l základné práva obchodnej spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a. s., na
súdnu ochranu a na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 401/2014 190 z 26. mája 2014
z r u š u j e v časti, v ktorej bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k.
9 C 47/2013 168 zo 7. októbra 2013 o nepriznaní náhrady trov konania obchodnej
spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a. s., a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a na
ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a. s., p r i z n á v a úhradu
trov právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem
centov), ktorú j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky
JUDr. Renáty Barbušovej, Advokátska kancelária, Štúrova 13, Bratislava, do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a. s., vo zvyšnej
časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 735/2014 27 zo 6. novembra 2014 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti
Národná diaľničná spoločnosť, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl.
46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v
konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 Co
401/2014.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 5. januára
2015 a krajský súd vo vyjadrení zo 16. decembra 2014 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od
ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
2
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 9 C 47/2013 168 zo 7. októbra 2013 bolo v právnej veci žalobcu
(ďalej len „žalobca“) proti sťažovateľke ako žalovanej o náhradu za
obmedzenie vlastníckeho práva konanie zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku
žalobcom, pričom zároveň sťažovateľke nebola priznaná náhrada trov konania. Uznesením
krajského súdu č. k. 2 Co 401/2014 190 z 26. mája 2014 bolo uznesenie okresného súdu
potvrdené, pričom žiadnemu z účastníkov nebolo priznané právo na náhradu trov
odvolacieho konania.
Podľa názoru okresného súdu trovy konania sťažovateľky neboli vynaložené účelne.
Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym záverom okresného súdu, lebo aj podľa
neho trovy konania, ktoré sťažovateľke vznikli v súvislosti s jej právnym zastúpením
v konaní, neboli vynaložené účelne.
Sťažovateľka predovšetkým zdôrazňuje, že svoj procesný postoj vo veci samej
v konaní nevyjadrila, pretože považovala za potrebné najprv dosiahnuť, aby žalobcovi
nebolo priznané oslobodenie od súdneho poplatku. Podľa sťažovateľky všeobecné súdy pri
posudzovaní účelnosti trov právneho zastúpenia sťažovateľky nepristupovali k týmto
individuálne (t. j. vo vzťahu ku každému úkonu), ale práve naopak, ako k celku. Trovy
považovali ako celok za neúčelné len preto, že vznikli v štádiu konania, keď okresný súd
ešte žalobu sťažovateľke nedoručoval. Hoci sťažovateľka sa v odvolaní podrobne vyjadrila k
potrebe individuálneho posúdenia jednotlivých úkonov právnej služby (najmä vo vzťahu
k úkonu „prevzatie a príprava zastúpenia“), krajský súd sa touto otázkou nezaoberal
a povedal iba toľko, že by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania doručovať
sťažovateľke žalobu na vyjadrenie bez vyriešenia otázky súdneho poplatku, a preto trovy
právneho zastúpenia vrátane prevzatia a prípravy zastúpenia neboli účelne vynaložené.
V súvislosti s úkonom „vyjadrenie k žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov“
sťažovateľka v odvolaní výslovne poukázala na to, že tento úkon nikdy neoznačila za úkon
podľa § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „tarifa“), teda za úkon, za ktorý patrí odmena
v plnej výške, ale za úkon podľa § 14 ods. 3 tarify s polovičnou odmenou. Napriek tomu
všeobecné súdy trvali na argumente, že toto vyjadrenie nie je úkonom právnej služby podľa
§ 14 ods. 1 písm. b) tarify. Sťažovateľka ďalej namieta, že hoci v podanom odvolaní výšku
trov opätovne vyčíslila a rozšírila ich aj o ďalší úkon „štúdium spisu zo dňa 15. 04. 2013“,
otázkou nepriznania odmeny za tento úkon sa krajský súd vôbec nezaoberal.
Sťažovateľka súhrne konštatuje, že odôvodnenie uznesení všeobecných súdov
nespĺňa ústavné požiadavky, keďže ich nedostatky sú takej intenzity, že tým dochádza
k porušeniu označených práv. V súvislosti s nepriznaním odmeny za prevzatie a prípravu
zastúpenia zdôrazňuje, že žalobca sám doručil sťažovateľke kópiu žaloby s podacou
pečiatkou súdu, a preto nemala dôvod čakať na jej oficiálne doručenie. V záujme ochrany
svojich práv sa dala bezodkladne zastúpiť advokátom. Odstraňovanie prekážok konania
súdom, ktoré sa netýkali sťažovateľky a o existencii ktorých pred nahliadnutím do spisu ani
nemala ako vedieť, nemôže byť dôvodom na nepriznanie trov za prevzatie a prípravu
zastúpenia z dôvodu neúčelnosti.
V súvislosti s vyjadrením k žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov (o ktorej sa
sťažovateľka dozvedela nahliadnutím do spisu potom, ako jej žalobca kópiu žaloby doručil)
sťažovateľka zdôrazňuje, že tento úkon sledoval záujem hospodárnosti konania, pretože
podľa jej vedomostí minimálne raz došlo k tomu, že žalobca bol v obdobnej veci vedenej
proti sťažovateľke od súdnych poplatkov oslobodený, a to vďaka neúplnému uvedeniu
majetkových pomerov (žalobca je vlastníkom rozsiahlych pozemkov, za odpredaj ktorých
mu sťažovateľka vypláca nemalé finančné prostriedky). Žalobca podáva proti sťažovateľke
množstvo žalôb s cieľom vyvíjať neprimeraný tlak, pričom v prípade nepriznania
oslobodenia od súdneho poplatku dochádza k zastaveniu týchto konaní.
Sťažovateľka preto považovala za omnoho hospodárnejšie vyjadriť sa k žiadosti
o oslobodenie od súdnych poplatkov, než sa vystaviť riziku, že žalobca bude od súdneho
4
poplatku oslobodený. Úkon sťažovateľky smeroval k tomu, aby pomohol objektívne posúdiť
pomery žalobcu.
Sťažovateľka navrhuje vydať tento nález:
„1. Základné práva Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s.(...) na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy(...), na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy(...),
na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy(...) a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.
2Co 401/2014 190 z 26. mája 2014 v spojení s Uznesením Okresného súdu Bratislava II
č. k. 9C/47/2013 168 zo dňa 07. októbra 2013, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie
prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania (ktoré odporcovi priznané neboli)
a nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, boli porušené.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Co 401/2014 190 z 26. mája 2014,
ktorým tento súd potvrdil uznesenie prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania,
a teda nepriznal odporcovi náhradu trov prvostupňového konania v časti potvrdenia výroku
o trovách konania a v časti výroku o náhrade trov odvolacieho konania, zrušuje a vec mu
vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s.,
trovy právneho zastúpenia na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Renáty Barbušovej(...)“
Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. Spr 3626/14 zo 16. decembra 2014
doručeného ústavnému súdu faxom toho istého dňa a poštou 22. decembra 2014 vyplýva, že
považuje sťažnosť za nedôvodnú v súlade so stanoviskom predsedníčky senátu krajského
súdu, ktoré si od nej vyžiadal, a so závermi ktorého sa stotožnil. Predsedníčka senátu
krajského súdu poukazuje na to, že trovy vzniknuté právnym zastúpením sťažovateľky
advokátkou nie je možné považovať za účelne vynaložené. Uznesenie krajského súdu bolo
senátom prijaté pomerom hlasov 3:0.
Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľky z 5. januára 2015 doručenej ústavnému
súdu 12. januára 2015, ktorá je reakciou na vyjadrenie predsedu krajského súdu, vyplýva, že
sťažovateľka na podanej sťažnosti naďalej trvá.
Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 735/2014 27 zo 6. novembra
2014, vyjadrenie predsedu krajského súdu a repliku sťažovateľky aj žalobcovi, aby sa aj on
mohol vo veci samej vyjadriť, keďže by rozhodnutím ústavného súdu mohol byť dotknutý na
svojich právach.
Z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu JUDr. Michala Feciľaka, Advokátska
kancelária, Jesenná 8, Prešov, z 28. januára 2015 doručeného ústavnému súdu 30. januára
2015 vyplýva, že žiada sťažnosť odmietnuť pre neprípustnosť, resp. pre nedostatok
právomoci ústavného súdu. Poukazuje na to, že sťažovateľka namieta absolútny nedostatok
odôvodnenia neúčelnosti trov konania vo vzťahu ku všetkým úkonom právnej služby,
nedostatok dôslednej argumentácie a nesplnenie ústavných požiadaviek kladených na
odôvodnenie rozhodnutia. Takáto argumentácia sťažovateľky zakladá prípustnosť dovolania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Ďalej uvádza, že proti
uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Co 401/2014 z 26. mája 2014 podal žalobca dovolanie,
ktoré sa na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vedie pod
sp. zn. 7 Cdo 591/2014, pričom nebolo o ňom ešte rozhodnuté. Z uvedených skutočností
treba vyvodiť nedostatok právomoci ústavného súdu rozhodnúť o sťažnosti.
II.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 5 Co 387/2013 165 z 28. augusta 2013 vyplýva, že
ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 9 C 47/2013 146 zo 17. mája 2013,
ktorým žalobcovi nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Podľa ustálenia
krajského súdu k žiadosti žalobcu o oslobodenie od súdnych poplatkov sa vyjadrila
i sťažovateľka podaním doručeným 19. apríla 2013. Uviedla, že pomery žalobcu
6
neodôvodňujú priznanie oslobodenia, keďže len samotná sťažovateľka z titulu nájmu,
prípadne z titulu vecného bremena platí žalobcovi nemalé finančné prostriedky
z nehnuteľností vo výlučnom vlastníctve žalobcu. Z týchto napríklad uvádza pozemky v kat.
území zapísané na liste vlastníctva č. , č. 1 , č. , č. a č. .
Žalobcovi bola sťažovateľkou len v rokoch 2012 a 2013 uhradená suma vo výške
93 772,31 € za prevod pozemkov na sťažovateľku, pričom k takýmto úhradám za prevody
dochádzalo aj v predchádzajúcich rokoch. Ďalej podľa názoru sťažovateľky pri posudzovaní
platobnej schopnosti žalobcu treba vziať do úvahy jeho celkové majetkové pomery,
podnikateľskú činnosť, ako aj stav a štruktúru majetku. Žalobca, resp. jeho manželka sú
spoločníkmi alebo konateľmi v spoločnostiach , ,
, a , ktoré takisto vlastnia viaceré nehnuteľnosti. I týmto spoločnostiam
uhradila sťažovateľka v roku 2012 za prevody nehnuteľností celkom 262 124,79 €. Podľa
názoru krajského súdu pokiaľ žalobca predložil vyplnené tlačivo pre dokladovanie jeho
pomerov spolu s daňovým priznaním k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2012, z ktorého
vyplýva strata vo výške 15 761 €, nepoukazuje to na jeho nemajetnosť alebo platobnú
neschopnosť výlučne v dôsledku objektívne vzniknutej situácie, ktorá nastala nezávisle od
jeho podnikateľskej činnosti. I keď sťažovateľka nie je aktívne legitimovaná na doručenie
uznesenia o oslobodení, resp. neoslobodení žalobcu od súdnych poplatkov, jej informácia
o finančných pomeroch žalobcu je skutočnosťou, ktorú súd nemôže v konaní prehliadať, a to
najmä s poukazom na dôkazy priložené k vyjadreniu sťažovateľky. I s ohľadom na
zisťovanie súdu vykonané nad rámec doložených dôkazov možno jednoznačne uzavrieť, že
žalobca neosvedčil objektívnu neschopnosť zaplatiť súdny poplatok, čo znamená, že osobné,
majetkové a zárobkové pomery žalobcu neodôvodňujú splnenie podmienok na oslobodenie
od súdnych poplatkov.
Z odvolania sťažovateľky z 2. decembra 2012 podaného proti uzneseniu okresného
súdu č. k. 9 C 47/2013 168 zo 7. októbra 2013 čo do výroku o náhrade trov konania inter
alia vyplýva, že sťažovateľka sa dozvedela o prebiehajúcom súdnom konaní priamo od
žalobcu, ktorý jej 22. februára 2013 oznámil, že podal žalobu na okresnom súde, a zároveň
jej ju aj doručil. Vzhľadom na znalosť správania sa žalobcu z iných konaní považovala
sťažovateľka za absolútne nutné nahliadnuť do súdneho spisu. Zistila z neho, že žalobca
požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, tak ako to robí aj v iných súdnych sporoch.
Z dôvodu znalosti majetkových pomerov žalobcu, ktoré tento v prílohách žiadosti
o oslobodenie od súdnych poplatkov zámerne zamlčal, považovala sťažovateľka (majúc
vedomosť minimálne o jednom súdnom konaní, v ktorom bol žalobca bez splnenia
zákonných podmienok od súdneho poplatku oslobodený) za nevyhnutné uviesť zavádzajúce
skutočnosti na pravú mieru a takto zabrániť konaniu bez zaplatenia súdneho poplatku.
Za takéhoto stavu nepovažovala sťažovateľka za akceptovateľné nevyjadriť sa k žiadosti
žalobcu o oslobodenie od súdnych poplatkov. Je totiž akciovou spoločnosťou so 100 %
majetkovou účasťou štátu a nemôže nereagovať na prístup žalobcu, ktorý sa pravidelne snaží
vytvárať na ňu tlak tak, že jej najskôr oznámi podanie žaloby na súde a následne žiada
rokovať o uspokojení svojich nárokov mimosúdne.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 2 Co 401/2014 190 z 26. mája 2014 vyplýva, že
ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 9 C 47/2013 168 zo 7. októbra 2013.
Podľa zistenia krajského súdu sa žalobca domáhal od sťažovateľky zaplatenia sumy
335 274,90 € s úrokom z omeškania. Žalobcovi uznesením okresného súdu č. k.
9 C 47/2013 146 zo 17. mája 2013 v spojení s uznesením krajského súdu č. k.
5 Co 387/2013 165 z 28. augusta 2013 nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov,
pričom napriek riadne doručenej výzve na zaplatenie súdneho poplatku obsahujúcej
poučenie o následkoch nezaplatenia žalobca súdny poplatok vo výške 16 596,50 €
nezaplatil, čo viedlo k zastaveniu konania. Okresný súd nepriznal sťažovateľke náhradu trov
konania z dôvodu, že ich nepovažoval za účelne vynaložené. Krajský súd sa s týmto
záverom v celom rozsahu stotožnil. Je síce nesporné, že konanie je začaté dňom, keď bol
doručený súdu návrh na jeho začatie, avšak vo vzťahu ku každému účastníkovi konania je
súd vždy povinný skúmať, či trovy konania boli účelne vynaložené a či je dôvod na
priznanie náhrady trov proti neúspešnému účastníkovi. Trovy vynaložené účastníkom
konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu
konania a ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku,
avšak v danej veci nie je možné považovať trovy vynaložené sťažovateľkou za účelné,
8
pretože neboli v príčinnej súvislosti s procesným postojom sťažovateľky k predmetu
konania. Účelnosť trov vynaložených na právnu pomoc je možné vyvodiť z čl. 47 ústavy
a v podstate to znamená, že trovy právneho zastúpenia treba považovať za účelne
vynaložené, pričom každý má právo na to, aby bol zastúpený advokátom. Trovy potrebné na
účelné uplatňovanie alebo obranu práva sa nemôžu posudzovať ako celok, a aj keď účastník
má právo na náhradu trov konania, pretože mal plný úspech, každý úkon alebo každé
platenie trov treba posudzovať samostatne. Žalobca po doručení výzvy na zaplatenie
súdneho poplatku (18. marca 2013) podaním z 2. apríla 2013 požiadal o oslobodenie od
súdnych poplatkov. Právna zástupkyňa sťažovateľky podaním z 3. apríla 2013 oznámila
okresnému súdu, že prevzala právne zastupovanie sťažovateľky, jej koncipient 15. apríla
2013 nahliadol do spisu a 19. apríla 2013 podala vyjadrenie k žiadosti žalobcu
o oslobodenie od súdnych poplatkov. Z uvedeného vyplýva, že trovy konania vzniknuté
sťažovateľke v súvislosti s jej právnym zastúpením v žiadnom prípade nie je možné
považovať za účelne vynaložené. Ako zbytočné podanie je nutné posúdiť vyjadrenie
k žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, ktorého dôvodnosť posudzuje výlučne súd,
pričom ani v prípade priznania oslobodenia by sťažovateľke žiadna ujma nevznikla a nebola
by ani oprávnená podať proti takémuto rozhodnutiu odvolanie. Ako to správne uviedol
okresný súd, toto vyjadrenie nie je ani úkonom právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. b)
tarify, keďže odmena patrí iba za písomné podanie vo veci samej, ktoré však sťažovateľka
nepodala. Zároveň nie je zrejmé, na základe akých okolností dospela sťažovateľka k záveru,
že práve jej vyjadrenie k žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov viedlo okresný súd
k nepriznaniu oslobodenia a následne k zastaveniu konania pre nezaplatenie súdneho
poplatku. Výlučne súd posudzuje a skúma splnenie všetkých zákonných podmienok, ako aj
individuálne okolnosti daného prípadu, pričom názory účastníka vyjadrujúceho sa k žiadosti
o oslobodenie od súdnych poplatkov nemajú pre rozhodnutie súdu žiadnu právnu
relevanciu, keďže žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov sa druhému účastníkovi
konania ani nedoručuje na vyjadrenie. Za situácie, keď žalobca nesplnil svoju poplatkovú
povinnosť, bolo by v rozpore so zásadou hospodárnosti konania a umelého navyšovania
trov doručovať odporcovi návrh na začatie konania na vyjadrenie, keďže pred splnením tejto
prvoradej podmienky (bez ktorej nemožno pokračovať v konaní) trovy právneho zastúpenia
vrátane prevzatia a prípravy zastúpenia účelne vynaložené neboli.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
10
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Sťažovateľka je presvedčená, že trovy právneho zastúpenia advokátkou boli účelne
vynaložené. Poukazuje najmä na to, že sám žalobca jej žalobu doručil.
Krajský súd trvá na tom, že trovy právneho zastúpenia nemožno považovať za účelne
vynaložené.
Žalobca je tej mienky, že nie je daná právomoc ústavného súdu vo veci konať
a rozhodnúť, a to jednak preto, že sťažovateľka sama mohla podať dovolanie, ale tiež preto,
že dovolanie podal on a nebolo o ňom ešte rozhodnuté.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
Ústavný súd ďalej zdôrazňuje vo všeobecnosti, že rozhodovanie o trovách konania je
integrálnou súčasťou občianskeho súdneho konania. Otázka náhrady trov konania dosahuje
ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by išlo o svojvôľu, prepiaty formalizmus, či
celkom nedostatočné odôvodnenie výroku o trovách (II. ÚS 478/2014).
Z pohľadu ústavného súdu treba tiež vyzdvihnúť, že trovy vzniknuté právnym
zastúpením účastníka konania advokátom ako kvalifikovaným právnym zástupcom sú
spravidla trovami účelne vynaloženými. Opačný záver predstavuje výnimku, ktorá by mala
byť veľmi presvedčivo zdôvodnená konkrétnymi skutkovými okolnosťami.
Voľba koncepcie, ktorou sa hodlá žalovaný účastník konania v súdnom spore brániť,
je vecou jeho suverénneho rozhodnutia, ktoré spravidla robí v súčinnosti so svojím
advokátom. Trovy vynaložené žalovaným účastníkom konania v súvislosti s právnymi
službami advokáta, ktoré smerujú k obrane práv žalovaného v konaní, treba považovať za
účelne vynaložené aj vtedy, keď smerujú k tomu, aby žalujúci účastník konania dôsledne
splnil všetky podmienky konania, teda napr. aby nedosiahol oslobodenie od súdneho
poplatku, ak nespĺňa podmienky.
Vo svetle uvedených zásad v posudzovanom prípade nie je možné s argumentáciou
krajského súdu súhlasiť.
Za rozhodujúcu okolnosť považuje ústavný súd v danej konkrétnej veci tú skutočnosť,
že samotný žalobca z vlastnej iniciatívy doručil sťažovateľke rovnopis žaloby, ktorú
okresnému súdu podal, pričom tento rovnopis bol opatrený dátumovou pečiatkou podateľne
preukazujúcou doručenie žaloby, a tým aj začatie konania. Sťažovateľka preto mala reálne
dôvody na to, aby svojím právnym zastupovaním poverila advokáta a aby v rámci prípravy
na zaujatie stanoviska nahliadla do súdneho spisu. Keď zo súdneho spisu zistila, že žalobca
(podľa nej obdobne ako v ďalších svojich žalobách proti sťažovateľke) požiadal o
12
oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom neuviedol úplné údaje o svojich majetkových
pomeroch, považovala z hľadiska obrany vlastných práv za účelné okresný súd upozorniť na
skutočný stav majetku žalobcu, ktorý podľa názoru sťažovateľky oslobodenie od súdnych
poplatkov neodôvodňoval. Od takéhoto postupu sťažovateľka očakávala, že pokiaľ nedôjde
k priznaniu oslobodenia od súdnych poplatkov, žalobca (tak ako už predtým v minulosti)
súdny poplatok neuhradí a konanie bude zastavené.
V priebehu konania skutočne došlo k tomu, že uznesením krajského súdu č. k.
5 Co 387/2013 165 z 28. augusta 2013 bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k.
9 C 47/2013 146 zo 17. mája 2013 o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov
žalobcovi. Krajský súd pritom výslovne poukázal na písomné vyjadrenie sťažovateľky
z 19. apríla 2013, v ktorom uviedla skutočné majetkové pomery žalobcu. Krajský súd tiež
konštatoval, že hoci sťažovateľka nie je aktívne legitimovaná na doručenie uznesenia
o oslobodení, resp. neoslobodení žalobcu od súdnych poplatkov, jej informácia
o finančných pomeroch žalobcu je skutočnosťou, ktorú súd nemôže v konaní prehliadať, a to
najmä s poukazom na dôkazy priložené k vyjadreniu sťažovateľky.
Napokon je z pohľadu ústavného súdu podstatné, že žalobca súdny poplatok
neuhradil, v dôsledku čoho uznesením okresného súdu č. k. 9 C 47/2013 168 zo 7. októbra
2013 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 401/2014 190 z 26. mája 2014 bolo
konanie zastavené. Sťažovateľka teda bola v konaní úspešná, keďže toto bolo zastavené pre
nezaplatenie súdneho poplatku potom, ako žalobca nebol od povinnosti zaplatiť súdny
poplatok oslobodený, a to aj vďaka údajom uvedeným sťažovateľkou a dôkazom, ktoré
predložila súdu.
Za uvedeného stavu nemožno v zásade pochybovať o účelnosti trov vzniknutých
sťažovateľke v dôsledku jej právneho zastúpenia advokátkou. Náhrada trov právneho
zastúpenia preto prichádzala do úvahy a bolo povinnosťou krajského súdu zaoberať sa
opodstatnenosťou jednotlivých uplatnených úkonov právnych služieb poskytnutých
advokátkou. Preto došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a na
právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Naproti tomu nebolo možné vyhovieť námietke porušenia základného práva na
rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Sťažovateľka vo svojej argumentácii
neuviedla žiadne také konkrétne skutočnosti, z ktorých by porušenie tohto základného práva
malo vyplývať (bod 4 výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vychádzajúc z citovaných ustanovení, ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu
č. k. 2 Co 401/2014 190 z 26. mája 2014 v rozsahu vymedzenom vo výroku a vec
vo vymedzenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
Krajský súd bude viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu v ďalšom
konaní.
Sťažovateľka požadovala priznať úhradu trov právneho zastúpenia advokátkou.
Ústavný súd priznal odmenu za dva úkony právnych služieb v roku 2014 (prevzatie
a príprava zastúpenia a sťažnosť) po 134 €, ako aj za režijný paušál dvakrát po 8,04 €, teda
celkom čiastku 284,08 € (bod 3 výroku nálezu).
Napokon považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že nemožno súhlasiť
so stanoviskom žalobcu, podľa ktorého treba sťažnosť považovať za neprípustnú, resp. treba
vychádzať z nedostatku právomoci ústavného súdu vo veci konať a rozhodnúť.
14
Neprípustnosť sťažnosti vyvodzuje žalobca z tej časti argumentácie sťažovateľky,
v ktorej táto namieta nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Táto argumentácia totiž podľa
žalobcu zakladala prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku.
Ústavný súd v danej súvislosti konštatuje, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu pri
posudzovaní otázky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku je nejednotná, keď niektoré senáty najvyššieho súdu považujú nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia za skutočnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania, kým iné senáty
sú tej mienky, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia možno považovať iba za dovolací
dôvod, ktorý sám osebe prípustnosť dovolania nezakladá.
Za tohto stavu a v danej procesnej situácii nemožno považovať dovolanie za účinný
prostriedok na ochranu práv účastníka konania v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde.
Nedostatok právomoci ústavného súdu vidí žalobca v tom, že on sám podal proti
uzneseniu krajského súdu dovolanie, o ktorom nebolo najvyšším súdom dosiaľ rozhodnuté.
Je preto toho názoru, že v danej fáze konania ochranu právam sťažovateľky má právomoc
poskytnúť najvyšší súd v rámci dovolacieho konania.
Argumentácia žalobcu je neakceptovateľná. Najvyšší súd môže na základe dovolania
podaného žalobcom poskytnúť ochranu iba jeho právam, nie teda právam sťažovateľky,
keďže o práve sťažovateľky na náhradu trov konania na okresnom súde a na krajskom súde
rozhodovať nebude. Preto je ústavný súd i naďalej tej mienky (prvýkrát tento názor vyjadril
v uznesení, ktorým bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie), že má právomoc vo veci konať.
Napokon je v tejto súvislosti podstatné aj to, že v čase rozhodovania ústavného súdu
najvyšší súd o dovolaní žalobcu ešte nerozhodol.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti
rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou
rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom
konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. marca 2015
16