Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 735/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti Národná

diaľničná spoločnosť, a. s., Mlynské Nivy 45, Bratislava, zastúpenej advokátkou

JUDr. Renátou Barbušovou, Advokátska kancelária, Štúrova 13, Bratislava, pre namietané

porušenie a a 3 , ako aj

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským

súdom v Bratislave pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 190 z 26. mája 2014

p o r u š i l základné práva obchodnej spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a. s., na

súdnu ochranu a na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2

, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 190 z 26. mája 2014

z r u š u j e v časti, v ktorej bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k.

zo 7. októbra 2013 o nepriznaní náhrady trov konania obchodnej

spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a. s., a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a na

ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a. s., p r i z n á v a úhradu

trov právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem

centov), ktorú j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky

JUDr. Renáty Barbušovej, Advokátska kancelária, Štúrova 13, Bratislava, do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a. s., vo zvyšnej

časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

zo 6. novembra 2014 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti

Národná diaľničná spoločnosť, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl.

46 ods. 1 a a 3 (ďalej len „“), ako aj

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v

konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 Co

401/2014.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 5. januára

2015 a krajský súd vo vyjadrení zo 16. decembra 2014 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od

ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

2

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný

súd“) č. k. zo 7. októbra 2013 bolo v právnej veci žalobcu

(ďalej len „žalobca“) proti sťažovateľke ako žalovanej o náhradu za

obmedzenie vlastníckeho práva konanie zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku

žalobcom, pričom zároveň sťažovateľke nebola priznaná náhrada trov konania. Uznesením

krajského súdu č. k. 190 z 26. mája 2014 bolo uznesenie okresného súdu

potvrdené, pričom žiadnemu z účastníkov nebolo priznané právo na náhradu trov

odvolacieho konania.

Podľa názoru okresného súdu trovy konania sťažovateľky neboli vynaložené účelne.

Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym záverom okresného súdu, lebo aj podľa

neho trovy konania, ktoré sťažovateľke vznikli v súvislosti s jej právnym zastúpením

v konaní, neboli vynaložené účelne.

Sťažovateľka predovšetkým zdôrazňuje, že svoj procesný postoj vo veci samej

v konaní nevyjadrila, pretože považovala za potrebné najprv dosiahnuť, aby žalobcovi

nebolo priznané oslobodenie od súdneho poplatku. Podľa sťažovateľky všeobecné súdy pri

posudzovaní účelnosti trov právneho zastúpenia sťažovateľky nepristupovali k týmto

individuálne (t. j. vo vzťahu ku každému úkonu), ale práve naopak, ako k celku. Trovy

považovali ako celok za neúčelné len preto, že vznikli v štádiu konania, keď okresný súd

ešte žalobu sťažovateľke nedoručoval. Hoci sťažovateľka sa v odvolaní podrobne vyjadrila k

potrebe individuálneho posúdenia jednotlivých úkonov právnej služby (najmä vo vzťahu

k úkonu „prevzatie a príprava zastúpenia“), krajský súd sa touto otázkou nezaoberal

a povedal iba toľko, že by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania doručovať

sťažovateľke žalobu na vyjadrenie bez vyriešenia otázky súdneho poplatku, a preto trovy

právneho zastúpenia vrátane prevzatia a prípravy zastúpenia neboli účelne vynaložené.

V súvislosti s úkonom „vyjadrenie k žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov“

sťažovateľka v odvolaní výslovne poukázala na to, že tento úkon nikdy neoznačila za úkon

podľa § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „tarifa“), teda za úkon, za ktorý patrí odmena

v plnej výške, ale za úkon podľa § 14 ods. 3 tarify s polovičnou odmenou. Napriek tomu

všeobecné súdy trvali na argumente, že toto vyjadrenie nie je úkonom právnej služby podľa

§ 14 ods. 1 písm. b) tarify. Sťažovateľka ďalej namieta, že hoci v podanom odvolaní výšku

trov opätovne vyčíslila a rozšírila ich aj o ďalší úkon „štúdium spisu zo dňa 15. 04. 2013“,

otázkou nepriznania odmeny za tento úkon sa krajský súd vôbec nezaoberal.

Sťažovateľka súhrne konštatuje, že odôvodnenie uznesení všeobecných súdov

nespĺňa ústavné požiadavky, keďže ich nedostatky sú takej intenzity, že tým dochádza

k porušeniu označených práv. V súvislosti s nepriznaním odmeny za prevzatie a prípravu

zastúpenia zdôrazňuje, že žalobca sám doručil sťažovateľke kópiu žaloby s podacou

pečiatkou súdu, a preto nemala dôvod čakať na jej oficiálne doručenie. V záujme ochrany

svojich práv sa dala bezodkladne zastúpiť advokátom. Odstraňovanie prekážok konania

súdom, ktoré sa netýkali sťažovateľky a o existencii ktorých pred nahliadnutím do spisu ani

nemala ako vedieť, nemôže byť dôvodom na nepriznanie trov za prevzatie a prípravu

zastúpenia z dôvodu neúčelnosti.

V súvislosti s vyjadrením k žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov (o ktorej sa

sťažovateľka dozvedela nahliadnutím do spisu potom, ako jej žalobca kópiu žaloby doručil)

sťažovateľka zdôrazňuje, že tento úkon sledoval záujem hospodárnosti konania, pretože

podľa jej vedomostí minimálne raz došlo k tomu, že žalobca bol v obdobnej veci vedenej

proti sťažovateľke od súdnych poplatkov oslobodený, a to vďaka neúplnému uvedeniu

majetkových pomerov (žalobca je vlastníkom rozsiahlych pozemkov, za odpredaj ktorých

mu sťažovateľka vypláca nemalé finančné prostriedky). Žalobca podáva proti sťažovateľke

množstvo žalôb s cieľom vyvíjať neprimeraný tlak, pričom v prípade nepriznania

oslobodenia od súdneho poplatku dochádza k zastaveniu týchto konaní.

Sťažovateľka preto považovala za omnoho hospodárnejšie vyjadriť sa k žiadosti

o oslobodenie od súdnych poplatkov, než sa vystaviť riziku, že žalobca bude od súdneho

4

poplatku oslobodený. Úkon sťažovateľky smeroval k tomu, aby pomohol objektívne posúdiť

pomery žalobcu.

Sťažovateľka navrhuje vydať tento nález:

„1. Základné práva Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s.(...) na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (...), na právnu pomoc podľa (...),

na rovnosť účastníkov konania podľa (...) a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.

190 z 26. mája 2014 v spojení s Uznesením Okresného súdu Bratislava II

č. k. zo dňa 07. októbra 2013, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie

prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania (ktoré odporcovi priznané neboli)

a nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, boli porušené.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 190 z 26. mája 2014,

ktorým tento súd potvrdil uznesenie prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania,

a teda nepriznal odporcovi náhradu trov prvostupňového konania v časti potvrdenia výroku

o trovách konania a v časti výroku o náhrade trov odvolacieho konania, zrušuje a vec mu

vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s.,

trovy právneho zastúpenia na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Renáty Barbušovej(...)“

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. Spr 3626/14 zo 16. decembra 2014

doručeného ústavnému súdu faxom toho istého dňa a poštou 22. decembra 2014 vyplýva, že

považuje sťažnosť za nedôvodnú v súlade so stanoviskom predsedníčky senátu krajského

súdu, ktoré si od nej vyžiadal, a so závermi ktorého sa stotožnil. Predsedníčka senátu

krajského súdu poukazuje na to, že trovy vzniknuté právnym zastúpením sťažovateľky

advokátkou nie je možné považovať za účelne vynaložené. Uznesenie krajského súdu bolo

senátom prijaté pomerom hlasov 3:0.

Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľky z 5. januára 2015 doručenej ústavnému

súdu 12. januára 2015, ktorá je reakciou na vyjadrenie predsedu krajského súdu, vyplýva, že

sťažovateľka na podanej sťažnosti naďalej trvá.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. zo 6. novembra

2014, vyjadrenie predsedu krajského súdu a repliku sťažovateľky aj žalobcovi, aby sa aj on

mohol vo veci samej vyjadriť, keďže by rozhodnutím ústavného súdu mohol byť dotknutý na

svojich právach.

Z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu JUDr. Michala Feciľaka, Advokátska

kancelária, Jesenná 8, Prešov, z 28. januára 2015 doručeného ústavnému súdu 30. januára

2015 vyplýva, že žiada sťažnosť odmietnuť pre neprípustnosť, resp. pre nedostatok

právomoci ústavného súdu. Poukazuje na to, že sťažovateľka namieta absolútny nedostatok

odôvodnenia neúčelnosti trov konania vo vzťahu ku všetkým úkonom právnej služby,

nedostatok dôslednej argumentácie a nesplnenie ústavných požiadaviek kladených na

odôvodnenie rozhodnutia. Takáto argumentácia sťažovateľky zakladá prípustnosť dovolania

v zmysle ustanovenia . Ďalej uvádza, že proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 26. mája 2014 podal žalobca dovolanie,

ktoré sa na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vedie pod

sp. zn. , pričom nebolo o ňom ešte rozhodnuté. Z uvedených skutočností

treba vyvodiť nedostatok právomoci ústavného súdu rozhodnúť o sťažnosti.

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. z 28. augusta 2013 vyplýva, že

ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. zo 17. mája 2013,

ktorým žalobcovi nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Podľa ustálenia

krajského súdu k žiadosti žalobcu o oslobodenie od súdnych poplatkov sa vyjadrila

i sťažovateľka podaním doručeným 19. apríla 2013. Uviedla, že pomery žalobcu

6

neodôvodňujú priznanie oslobodenia, keďže len samotná sťažovateľka z titulu nájmu,

prípadne z titulu vecného bremena platí žalobcovi nemalé finančné prostriedky

z nehnuteľností vo výlučnom vlastníctve žalobcu. Z týchto napríklad uvádza pozemky v kat.

území zapísané na liste vlastníctva č. , č. 1 , č. , č. a č. .

Žalobcovi bola sťažovateľkou len v rokoch 2012 a 2013 uhradená suma vo výške

93 772,31 € za prevod pozemkov na sťažovateľku, pričom k takýmto úhradám za prevody

dochádzalo aj v predchádzajúcich rokoch. Ďalej podľa názoru sťažovateľky pri posudzovaní

platobnej schopnosti žalobcu treba vziať do úvahy jeho celkové majetkové pomery,

podnikateľskú činnosť, ako aj stav a štruktúru majetku. Žalobca, resp. jeho manželka sú

spoločníkmi alebo konateľmi v spoločnostiach , ,

, a , ktoré takisto vlastnia viaceré nehnuteľnosti. I týmto spoločnostiam

uhradila sťažovateľka v roku 2012 za prevody nehnuteľností celkom 262 124,79 €. Podľa

názoru krajského súdu pokiaľ žalobca predložil vyplnené tlačivo pre dokladovanie jeho

pomerov spolu s daňovým priznaním k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2012, z ktorého

vyplýva strata vo výške 15 761 €, nepoukazuje to na jeho nemajetnosť alebo platobnú

neschopnosť výlučne v dôsledku objektívne vzniknutej situácie, ktorá nastala nezávisle od

jeho podnikateľskej činnosti. I keď sťažovateľka nie je aktívne legitimovaná na doručenie

uznesenia o oslobodení, resp. neoslobodení žalobcu od súdnych poplatkov, jej informácia

o finančných pomeroch žalobcu je skutočnosťou, ktorú súd nemôže v konaní prehliadať, a to

najmä s poukazom na dôkazy priložené k vyjadreniu sťažovateľky. I s ohľadom na

zisťovanie súdu vykonané nad rámec doložených dôkazov možno jednoznačne uzavrieť, že

žalobca neosvedčil objektívnu neschopnosť zaplatiť súdny poplatok, čo znamená, že osobné,

majetkové a zárobkové pomery žalobcu neodôvodňujú splnenie podmienok na oslobodenie

od súdnych poplatkov.

Z odvolania sťažovateľky z 2. decembra 2012 podaného proti uzneseniu okresného

súdu č. k. zo 7. októbra 2013 čo do výroku o náhrade trov konania inter

alia vyplýva, že sťažovateľka sa dozvedela o prebiehajúcom súdnom konaní priamo od

žalobcu, ktorý jej 22. februára 2013 oznámil, že podal žalobu na okresnom súde, a zároveň

jej ju aj doručil. Vzhľadom na znalosť správania sa žalobcu z iných konaní považovala

sťažovateľka za absolútne nutné nahliadnuť do súdneho spisu. Zistila z neho, že žalobca

požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, tak ako to robí aj v iných súdnych sporoch.

Z dôvodu znalosti majetkových pomerov žalobcu, ktoré tento v prílohách žiadosti

o oslobodenie od súdnych poplatkov zámerne zamlčal, považovala sťažovateľka (majúc

vedomosť minimálne o jednom súdnom konaní, v ktorom bol žalobca bez splnenia

zákonných podmienok od súdneho poplatku oslobodený) za nevyhnutné uviesť zavádzajúce

skutočnosti na pravú mieru a takto zabrániť konaniu bez zaplatenia súdneho poplatku.

Za takéhoto stavu nepovažovala sťažovateľka za akceptovateľné nevyjadriť sa k žiadosti

žalobcu o oslobodenie od súdnych poplatkov. Je totiž akciovou spoločnosťou so 100 %

majetkovou účasťou štátu a nemôže nereagovať na prístup žalobcu, ktorý sa pravidelne snaží

vytvárať na ňu tlak tak, že jej najskôr oznámi podanie žaloby na súde a následne žiada

rokovať o uspokojení svojich nárokov mimosúdne.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 190 z 26. mája 2014 vyplýva, že

ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. zo 7. októbra 2013.

Podľa zistenia krajského súdu sa žalobca domáhal od sťažovateľky zaplatenia sumy

335 274,90 € s úrokom z omeškania. Žalobcovi uznesením okresného súdu č. k.

zo 17. mája 2013 v spojení s uznesením krajského súdu č. k.

z 28. augusta 2013 nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov,

pričom napriek riadne doručenej výzve na zaplatenie súdneho poplatku obsahujúcej

poučenie o následkoch nezaplatenia žalobca súdny poplatok vo výške 16 596,50 €

nezaplatil, čo viedlo k zastaveniu konania. Okresný súd nepriznal sťažovateľke náhradu trov

konania z dôvodu, že ich nepovažoval za účelne vynaložené. Krajský súd sa s týmto

záverom v celom rozsahu stotožnil. Je síce nesporné, že konanie je začaté dňom, keď bol

doručený súdu návrh na jeho začatie, avšak vo vzťahu ku každému účastníkovi konania je

súd vždy povinný skúmať, či trovy konania boli účelne vynaložené a či je dôvod na

priznanie náhrady trov proti neúspešnému účastníkovi. Trovy vynaložené účastníkom

konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu

konania a ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku,

avšak v danej veci nie je možné považovať trovy vynaložené sťažovateľkou za účelné,

8

pretože neboli v príčinnej súvislosti s procesným postojom sťažovateľky k predmetu

konania. Účelnosť trov vynaložených na právnu pomoc je možné vyvodiť z

a v podstate to znamená, že trovy právneho zastúpenia treba považovať za účelne

vynaložené, pričom každý má právo na to, aby bol zastúpený advokátom. Trovy potrebné na

účelné uplatňovanie alebo obranu práva sa nemôžu posudzovať ako celok, a aj keď účastník

má právo na náhradu trov konania, pretože mal plný úspech, každý úkon alebo každé

platenie trov treba posudzovať samostatne. Žalobca po doručení výzvy na zaplatenie

súdneho poplatku (18. marca 2013) podaním z 2. apríla 2013 požiadal o oslobodenie od

súdnych poplatkov. Právna zástupkyňa sťažovateľky podaním z 3. apríla 2013 oznámila

okresnému súdu, že prevzala právne zastupovanie sťažovateľky, jej koncipient 15. apríla

2013 nahliadol do spisu a 19. apríla 2013 podala vyjadrenie k žiadosti žalobcu

o oslobodenie od súdnych poplatkov. Z uvedeného vyplýva, že trovy konania vzniknuté

sťažovateľke v súvislosti s jej právnym zastúpením v žiadnom prípade nie je možné

považovať za účelne vynaložené. Ako zbytočné podanie je nutné posúdiť vyjadrenie

k žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, ktorého dôvodnosť posudzuje výlučne súd,

pričom ani v prípade priznania oslobodenia by sťažovateľke žiadna ujma nevznikla a nebola

by ani oprávnená podať proti takémuto rozhodnutiu odvolanie. Ako to správne uviedol

okresný súd, toto vyjadrenie nie je ani úkonom právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. b)

tarify, keďže odmena patrí iba za písomné podanie vo veci samej, ktoré však sťažovateľka

nepodala. Zároveň nie je zrejmé, na základe akých okolností dospela sťažovateľka k záveru,

že práve jej vyjadrenie k žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov viedlo okresný súd

k nepriznaniu oslobodenia a následne k zastaveniu konania pre nezaplatenie súdneho

poplatku. Výlučne súd posudzuje a skúma splnenie všetkých zákonných podmienok, ako aj

individuálne okolnosti daného prípadu, pričom názory účastníka vyjadrujúceho sa k žiadosti

o oslobodenie od súdnych poplatkov nemajú pre rozhodnutie súdu žiadnu právnu

relevanciu, keďže žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov sa druhému účastníkovi

konania ani nedoručuje na vyjadrenie. Za situácie, keď žalobca nesplnil svoju poplatkovú

povinnosť, bolo by v rozpore so zásadou hospodárnosti konania a umelého navyšovania

trov doručovať odporcovi návrh na začatie konania na vyjadrenie, keďže pred splnením tejto

prvoradej podmienky (bez ktorej nemožno pokračovať v konaní) trovy právneho zastúpenia

vrátane prevzatia a prípravy zastúpenia účelne vynaložené neboli.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

10

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Sťažovateľka je presvedčená, že trovy právneho zastúpenia advokátkou boli účelne

vynaložené. Poukazuje najmä na to, že sám žalobca jej žalobu doručil.

Krajský súd trvá na tom, že trovy právneho zastúpenia nemožno považovať za účelne

vynaložené.

Žalobca je tej mienky, že nie je daná právomoc ústavného súdu vo veci konať

a rozhodnúť, a to jednak preto, že sťažovateľka sama mohla podať dovolanie, ale tiež preto,

že dovolanie podal on a nebolo o ňom ešte rozhodnuté.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Ústavný súd ďalej zdôrazňuje vo všeobecnosti, že rozhodovanie o trovách konania je

integrálnou súčasťou občianskeho súdneho konania. Otázka náhrady trov konania dosahuje

ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by išlo o svojvôľu, prepiaty formalizmus, či

celkom nedostatočné odôvodnenie výroku o trovách ().

Z pohľadu ústavného súdu treba tiež vyzdvihnúť, že trovy vzniknuté právnym

zastúpením účastníka konania advokátom ako kvalifikovaným právnym zástupcom sú

spravidla trovami účelne vynaloženými. Opačný záver predstavuje výnimku, ktorá by mala

byť veľmi presvedčivo zdôvodnená konkrétnymi skutkovými okolnosťami.

Voľba koncepcie, ktorou sa hodlá žalovaný účastník konania v súdnom spore brániť,

je vecou jeho suverénneho rozhodnutia, ktoré spravidla robí v súčinnosti so svojím

advokátom. Trovy vynaložené žalovaným účastníkom konania v súvislosti s právnymi

službami advokáta, ktoré smerujú k obrane práv žalovaného v konaní, treba považovať za

účelne vynaložené aj vtedy, keď smerujú k tomu, aby žalujúci účastník konania dôsledne

splnil všetky podmienky konania, teda napr. aby nedosiahol oslobodenie od súdneho

poplatku, ak nespĺňa podmienky.

Vo svetle uvedených zásad v posudzovanom prípade nie je možné s argumentáciou

krajského súdu súhlasiť.

Za rozhodujúcu okolnosť považuje ústavný súd v danej konkrétnej veci tú skutočnosť,

že samotný žalobca z vlastnej iniciatívy doručil sťažovateľke rovnopis žaloby, ktorú

okresnému súdu podal, pričom tento rovnopis bol opatrený dátumovou pečiatkou podateľne

preukazujúcou doručenie žaloby, a tým aj začatie konania. Sťažovateľka preto mala reálne

dôvody na to, aby svojím právnym zastupovaním poverila advokáta a aby v rámci prípravy

na zaujatie stanoviska nahliadla do súdneho spisu. Keď zo súdneho spisu zistila, že žalobca

(podľa nej obdobne ako v ďalších svojich žalobách proti sťažovateľke) požiadal o

12

oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom neuviedol úplné údaje o svojich majetkových

pomeroch, považovala z hľadiska obrany vlastných práv za účelné okresný súd upozorniť na

skutočný stav majetku žalobcu, ktorý podľa názoru sťažovateľky oslobodenie od súdnych

poplatkov neodôvodňoval. Od takéhoto postupu sťažovateľka očakávala, že pokiaľ nedôjde

k priznaniu oslobodenia od súdnych poplatkov, žalobca (tak ako už predtým v minulosti)

súdny poplatok neuhradí a konanie bude zastavené.

V priebehu konania skutočne došlo k tomu, že uznesením krajského súdu č. k.

z 28. augusta 2013 bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k.

zo 17. mája 2013 o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov

žalobcovi. Krajský súd pritom výslovne poukázal na písomné vyjadrenie sťažovateľky

z 19. apríla 2013, v ktorom uviedla skutočné majetkové pomery žalobcu. Krajský súd tiež

konštatoval, že hoci sťažovateľka nie je aktívne legitimovaná na doručenie uznesenia

o oslobodení, resp. neoslobodení žalobcu od súdnych poplatkov, jej informácia

o finančných pomeroch žalobcu je skutočnosťou, ktorú súd nemôže v konaní prehliadať, a to

najmä s poukazom na dôkazy priložené k vyjadreniu sťažovateľky.

Napokon je z pohľadu ústavného súdu podstatné, že žalobca súdny poplatok

neuhradil, v dôsledku čoho uznesením okresného súdu č. k. zo 7. októbra

2013 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 190 z 26. mája 2014 bolo

konanie zastavené. Sťažovateľka teda bola v konaní úspešná, keďže toto bolo zastavené pre

nezaplatenie súdneho poplatku potom, ako žalobca nebol od povinnosti zaplatiť súdny

poplatok oslobodený, a to aj vďaka údajom uvedeným sťažovateľkou a dôkazom, ktoré

predložila súdu.

Za uvedeného stavu nemožno v zásade pochybovať o účelnosti trov vzniknutých

sťažovateľke v dôsledku jej právneho zastúpenia advokátkou. Náhrada trov právneho

zastúpenia preto prichádzala do úvahy a bolo povinnosťou krajského súdu zaoberať sa

opodstatnenosťou jednotlivých uplatnených úkonov právnych služieb poskytnutých

advokátkou. Preto došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a na

právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa a , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Naproti tomu nebolo možné vyhovieť námietke porušenia základného práva na

rovnosť účastníkov konania podľa . Sťažovateľka vo svojej argumentácii

neuviedla žiadne také konkrétne skutočnosti, z ktorých by porušenie tohto základného práva

malo vyplývať (bod 4 výroku nálezu).

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení, ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu

č. k. 190 z 26. mája 2014 v rozsahu vymedzenom vo výroku a vec

vo vymedzenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Krajský súd bude viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu v ďalšom

konaní.

Sťažovateľka požadovala priznať úhradu trov právneho zastúpenia advokátkou.

Ústavný súd priznal odmenu za dva úkony právnych služieb v roku 2014 (prevzatie

a príprava zastúpenia a sťažnosť) po 134 €, ako aj za režijný paušál dvakrát po 8,04 €, teda

celkom čiastku 284,08 € (bod 3 výroku nálezu).

Napokon považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že nemožno súhlasiť

so stanoviskom žalobcu, podľa ktorého treba sťažnosť považovať za neprípustnú, resp. treba

vychádzať z nedostatku právomoci ústavného súdu vo veci konať a rozhodnúť.

14

Neprípustnosť sťažnosti vyvodzuje žalobca z tej časti argumentácie sťažovateľky,

v ktorej táto namieta nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Táto argumentácia totiž podľa

žalobcu zakladala prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku.

Ústavný súd v danej súvislosti konštatuje, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu pri

posudzovaní otázky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku je nejednotná, keď niektoré senáty najvyššieho súdu považujú nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutia za skutočnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania, kým iné senáty

sú tej mienky, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia možno považovať iba za dovolací

dôvod, ktorý sám osebe prípustnosť dovolania nezakladá.

Za tohto stavu a v danej procesnej situácii nemožno považovať dovolanie za účinný

prostriedok na ochranu práv účastníka konania v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde.

Nedostatok právomoci ústavného súdu vidí žalobca v tom, že on sám podal proti

uzneseniu krajského súdu dovolanie, o ktorom nebolo najvyšším súdom dosiaľ rozhodnuté.

Je preto toho názoru, že v danej fáze konania ochranu právam sťažovateľky má právomoc

poskytnúť najvyšší súd v rámci dovolacieho konania.

Argumentácia žalobcu je neakceptovateľná. Najvyšší súd môže na základe dovolania

podaného žalobcom poskytnúť ochranu iba jeho právam, nie teda právam sťažovateľky,

keďže o práve sťažovateľky na náhradu trov konania na okresnom súde a na krajskom súde

rozhodovať nebude. Preto je ústavný súd i naďalej tej mienky (prvýkrát tento názor vyjadril

v uznesení, ktorým bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie), že má právomoc vo veci konať.

Napokon je v tejto súvislosti podstatné aj to, že v čase rozhodovania ústavného súdu

najvyšší súd o dovolaní žalobcu ešte nerozhodol.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na časť vety pred bodkočiarkou , podľa ktorého proti

rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou

rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom

konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2015

16