Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Cob/51/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr. Vlasty Ondrejkovej a JUDr. Mareka Olekšáka, v spore žalobcu: Mgr. Y. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXXX/XX, XXX XX W., zastúpenom: Nosko & Partners s. r. o., so sídlom Podjavorinskej 2, 811 03 Bratislava, IČO: 36 860 107, proti žalovanému: Ing. X. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXXX/XX, XXX XX D., zastúpenému: JUDr. Jozef Polák, advokát, so sídlom Aleja Slobody 50, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 37 981 765, o zaplatenie 22.401 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k. - 407 zo dňa 23. februára 2022, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Levice č. k. - 407 zo dňa 23. februára 2022 mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 22.401 eur spolu s úrokom z omeškania z tejto sumy vo výške 5,05 % ročne od 10.12.2015 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

II. Odvolací súd priznáva žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

III. Odvolací súd výroky III. a IV. rozsudku Okresného súdu Levice č. k. - 407 zo dňa 23. februára 2022 zrušuje.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 22.401 eur s úrokom z omeškania z tejto sumy vo výške 5,05 % ročne od 10.12.2015 do zaplatenia. Okresnému súdu Levice ako súdu prvej inštancie bola vec postúpená Okresným súdom Banská Bystrica dňa 04.10.2017. Návrh žalobca odôvodnil tým, že žalobca v časovom rozpätí odo dňa 15.10.2011 do dňa 13.01.2016 bol jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti P4U, s. r. o., so sídlom: Tranovského 3224/55, 841 02 Bratislava, IČO: 46 391 100, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka č.: 76431/B (ďalej aj ako „spoločnosť P4U, s. r. o.“). Žalovaný zastáva funkciu predsedu predstavenstva v spoločnosti WALLIS a.s., so sídlom: Černockého 2, 831 05 Bratislava, IČO: 35 821 396, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka č.: 2820/B (ďalej aj ako „spoločnosť WALLIS a.s.“). Dňa 09.10.2015 uzatvoril žalobca v postavení prevodcu so spoločnosťou WALLIS a.s. v postavení nadobúdateľa Zmluvu o prevode obchodného podielu (ďalej len „zmluva o prevode obchodného podielu“), ktorej predmetom bol prevod obchodného podielu žalobcu v spoločnosti P4U, s. r. o. za kúpnu cenu vo výške 5.000,- eur. Dňa 09.10.2015 zriadil žalobca ako konateľ spoločnosti P4U, s. r. o. v prospech žalovaného dispozičné oprávnenie týkajúce sa bankového účtu spoločnosti P4U, s. r. o. vedeného v S. W., Y., č. účtu:

XXXXXXXXXX/XXXX, IBAN: X. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX (ďalej len „bankový účet spoločnosti P4U, s. r. o.“). Účelom zriadenia dispozičného oprávnenia bolo umožnenie žalovanému ako štatutárnemu orgánu spoločnosti WALLIS a.s. oboznámiť sa so stavom bankového účtu spoločnosti P4U, s. r. o., keďže v budúcnosti sa spoločnosť WALLIS a.s. mala stať spoločníkom spoločnosti P4U, s. r. o. (k tomu nakoniec z dôvodov na strane spoločnosti WALLIS a.s., ktoré viedli k zániku zmluvy, neprišlo). Počnúc dňom 10.10.2015 žalovaný realizoval viacero výberov finančných prostriedkov z účtu spoločnosti P4U, s. r. o., pričom použitie týchto finančných prostriedkov nebolo spoločnosti P4U, s. r. o. známe. Ide o nasledovné neoprávnené výbery finančných prostriedkov z bankového účtu P4U, s. r. o.:

- dňa 10.10.2015 vo výške 10.000,- eur,

- dňa 12.10.2015 vo výške 9.750,- eur,

- dňa 21.10.2015 vo výške 4.461,- eur,

- dňa 26.10.2015 vo výške 7.593,- eur,

- dňa 03.11.2015 vo výške 5.900,- eur,

- dňa 09.11.2015 vo výške 2.300,- eur. Žalovaný sa neoprávnenými výbermi finančných prostriedkov bezdôvodne obohatil na úkor spoločnosti P4U, s. r. o.. Žalobca považuje za potrebné uviesť, že ani zriadenie dispozičného práva k bankovému účtu spoločnosti P4U, s. r. o. nezakladá akejkoľvek tretej osobe právo použiť finančné prostriedky vedené na bankovom účte spoločnosti P4U, s. r. o. na akýkoľvek iný účel ako je určené spoločnosťou P4U, s. r. o., resp. jej štatutárnym orgánom, čo však nie je tento prípad, nakoľko žalovaný realizoval výbery a finančné prostriedky nimi získané nepoužil v prospech spoločnosti P4U, s. r. o.. Dňa 10.11.2015 spoločnosť P4U, s. r. o. v postavení postupcu uzatvorila so žalobcom v postavení postupníka Zmluvu o postúpení pohľadávok, ktorej predmetom bola okrem iného aj pohľadávka vo výške 22.401,- eur voči žalovanému z titulu bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v neoprávnených výberoch finančných prostriedkov z bankového účtu spoločnosti P4U, s. r. o. (ďalej len „zmluva o postúpení pohľadávok“). Dňa 04.12.2015 spoločnosť P4U, s. r. o. oznámila žalovanému postúpenie svojej pohľadávky voči žalovanému titulom bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v neoprávnených výberoch finančných prostriedkov z bankového účtu spoločnosti P4U, s. r. o. na žalobcu (ďalej len „oznámenie“). Oznámenie bolo žalovanému doručené dňa 09.12.2015. Dňa 04.12.2015 žalobca vyzval žalovaného na úhradu záväzku, ktorý vznikol titulom bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v neoprávnených výberoch finančných prostriedkov z bankového účtu spoločnosti P4U, s. r. o. (ďalej len „výzva“). Výzva bola žalovanému doručená dňa 09.12.2015. Žalovaný svoj záväzok voči žalobcovi vo výške 22.401,- eur do dnešného dňa neuhradil. 2. Súd prvej inštancie o žalobe najskôr rozhodol rozsudkom pre zmeškanie žalovaného č. k. - 81 zo dňa 20.07.2018, ktorým žalobe v celom rozsahu vyhovel. Tento rozsudok bol napadnutý žalovaným a následne uznesením Okresného súdu Levice č. k. - 201 zo dňa 12.10.2020 zrušený. 3. Následne, Okresný súd Levice rozhodol vo veci tak, že rozsudkom č. k. - 407 zo dňa 23. februára 2022 (ďalej aj len „napadnutý rozsudok“) vo výroku I. žalobcu zamietol, vo výroku II: priznal žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %, vo výroku III. nepriznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania súvisiacich s odvolaním podaným voči uzneseniu, ktorým bol návrh na zrušenie rozsudku zamietnutý a vo výroku IV. nepriznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania súvisiacich s odvolaním podaným voči opravnému uzneseniu. 4. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že z konania mal preukázané, že spoločnosť P4U, s.r.o. sama zriadila dispozičné oprávnenie priamo žalovanému (nie spoločnosti WALLIS a.s.) za účelom disponovania s účtom spoločnosti P4U, s.r.o. Podľa žalobcu mal byť žalovaný oprávnený len na nahliadanie na účet, avšak z listinného dokladu vystaveného spoločnosťou S. W., Y. (na č. l. 29 a 30) zo dňa 09.10.2015 je podľa súdu prvej inštancie jednoznačné, že žalovanému bolo zriadené oprávnenie Internet banking - aktívna forma s limitom a DIALOG LIVE - aktívna forma, s tým, že žalovaný mal postavenie v skupine „D“, teda disponenta, ktoré postavenie ho oprávňovalo disponovať s peňažnými prostriedkami na účte, samostatne požadovať informácie o účte nevyhnutné pre výkon jeho oprávnenia, (t. j. informácie o názve a čísle účtu, stave a pohyboch na účte, výpis z účtu). Osoba zo skupiny „D“ má zároveň aj oprávnenia osôb zo skupiny K a V. Osoba zo skupiny „K“

- kuriér je oprávnený preberať výpisy z účtu, predkladať zmluvy, žiadosti, prevodné príkazy a ostatné doklady podpísané osobami zo skupiny M a/alebo D, preberať hotovosť na základe predloženého príkazu oprávnených osôb. Osoba zo skupiny K má zároveň oprávnenia osôb zo skupiny V. Osoba zo skupiny „V“ - vkladateľ je oprávnená vkladať na účet peňažné prostriedky majiteľa účtu a vykonávať

vklad na jeho účet. Z uvedeného dokladu ďalej vyplýva, že úroveň oprávnenia pre disponovanie s účtom bola označená písmenom „S“, čo znamená samostatne a bez pečiatky. Sama právna zástupkyňa žalobcu mala uviesť, že žalovanému bola vydaná aj bankomatová karta, ktorou mohol vykonávať aj výbery. Z uvedeného podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca (ako konateľ spoločnosti P4U, s.r.o.) sám zriadil žalovanému oprávnenie na nakladanie s účtom v rozsahu oprávňujúcom ho aj na vykonanie výberov (nielen na nazeranie na účet) s tým, že žalobca do konania nepredložil žiaden dôkaz preukazujúci, že medzi stranami sporu (právnym predchodcom žalobcu) bola dohoda o tom, že žalovaný bude na účet len nahliadať, resp. dohoda o účele, na ktorý mali byť vybraté finančné prostriedky použité, keďže žalobca tvrdil, že žalovaný použil vybraté finančné prostriedky na iný účel, ako účel určený spoločnosťou P4U, s.r.o. alebo žalobcom, ako spoločníkom a štatutárom tejto spoločnosti. Súd prvej inštancie poukázal na tvrdenie žalobcu, ktorý uviedol, že toto dispozičné oprávnenie bolo žalovanému dané v takomto rozsahu aj z dôvodu, že mal vlastniť obchodný podiel, pretože rovnakého dňa, ako mu bolo zriadené dispozičné oprávnenie, bola podpísaná aj zmluva o prevode obchodného podielu. Zo zmluvy o prevode obchodného podielu ale podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že táto nebola uzatvorená medzi žalobcom - ako jediným spoločníkom spoločnosti P4U, s.r.o. a žalovaným, ale medzi spoločnosťou WALLIS a.s., ktorú žalovaný len zastupoval ako predseda predstavenstva. K samotnému prevodu obchodného podielu podľa žalobcu ale nedošlo z dôvodov na strane spoločnosti WALLIS a.s., ktorá podľa žalobcu mala byť daňovým dlžníkom. Z vyššie uvedeného podľa súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že medzi žalobcom (jeho právnym predchodcom) a žalovaným neexistoval žiaden právny úkon, ktorý by eventuálne mohol byť neplatný, resp. by odpadol, a teda na strane žalovaného by uvedenými výbermi mohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenie. Žalobca poukazoval len na právny úkon - zmluvu o prevode obchodného podielu, ktorá ale nebola uzatvorená so žalovaným, ale so spoločnosťou WALLIS a.s. a keďže dispozičné oprávnenie na nakladanie s účtom bolo dané žalovanému výlučne ako fyzickej osobe (z dispozičného oprávnenia nevyplýva, že by mu toto oprávnenie bolo dané ako osobe oprávnenej na konanie za právnickú osobu spoločnosti WALLIS a.s., s ktorou bola uzatvorená zmluva o prevode obchodného podielu), je potom podľa súdu prvej inštancie pre toto konanie nepodstatné, či sa jedná o neplatnú zmluvu, alebo o zmluvu, ktorá zanikla, pretože takéto skúmanie uvedenej zmluvy by bolo podstatné len v tom prípade, ak by aj dispozičné oprávnenie na nakladanie s účtom spoločnosti P4U, s.r.o., bolo dané spoločnosti WALLIS a.s. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením právnej zástupkyne žalobcu, ktorá na pojednávaní uviedla, že v prípade, ak by toto oprávnenie bola zriadené aj voči spoločnosti WALLIS a.s., vykonával by ho práve žalovaný, čo je síce pravda, avšak vykonával by ho len v čase, keď by bol štatutárnym orgánom uvedenej spoločnosti, a následne, ak by už nebol štatutárnym orgánom, by toto oprávnenie nemal. Pokiaľ ale oprávnenie na nakladanie s účtom spoločnosti P4U, s.r.o. bolo zriadené výlučne v prospech osoby žalovaného ako fyzickej osoby, tak toto oprávnenie by mu nezaniklo ani v prípade, ak by už nebol štatutárom spoločnosti WALLIS a.s. Podľa názoru súdu prvej inštancie (s prihliadnutím aj na tvrdenia žalobcu, že rozsah nakladania s účtom spoločnosti P4U, s.r.o. bol daný v širšom rozsahu práve z dôvodu, že malo dôjsť k prevodu obchodného podielu - ale na spoločnosť WALLIS a.s.) je namieste rozlišovať medzi žalovaným ako fyzickou osobou, ktorej bolo dané oprávnenie na nakladanie s účtom spoločnosti P4U, s.r.o. a žalovaným ako vtedajším (a aj súčasným) štatutárnym orgánom spoločnosti WALLIS a.s., práve z dôvodu posúdenia nároku na bezdôvodné obohatenie vo vzťahu, či medzi spoločnosťou P4U, s.r.o. a žalovaným mohol vzniknúť zákonný dôvod na jeho vznik. Pokiaľ mal podľa súdu prvej inštancie žalovaný zriadené dispozičné oprávnenie na nakladenie s účtom spoločnosti P4U, s.r.o. aj v rozsahu výberov (ktorú skutočnosť v konečnom dôsledku potvrdil aj sám žalobca, keď uviedol, že mal bankomatovú kartu, ktorou vyberal hotovosť, pričom táto skutočnosť vyplýva aj zo žalobcom predložených listinných dokladov), nemožno podľa neho hovoriť o vzniku bezdôvodného obohatenia vyplývajúceho z plnenia bez právneho dôvodu; ako ani bezdôvodného obohatenia získaného z nepoctivých zdrojov, pretože žalovaný podľa neho vykonal výbery na základe jeho oprávnenia a legálne získaného prístupu k účtu. Pokiaľ v konaní žalobca nielenže nepreukázal, ale ani netvrdil, že medzi spoločnosťou P4U, s.r.o. a žalovaným (nie spoločnosťou WALLIS a.s.) existoval ešte iný právny úkon, ktorý by bol neplatný, resp. by následne odpadol, žalobca podľa súdu prvej inštancie nepreukázal opodstatnenosť ním uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu neplatnosti právneho úkonu, alebo právneho úkonu, ktorý následne odpadol. 5. K argumentácii žalobcu, podľa ktorej ak súd prvej inštancie nevidí právo na vydanie bezdôvodného obohatenia (v ktorom smere súd vyslovil predbežné právne posúdenie), je potrebné prípad posudzovať podľa pravidla „iura novit curia“, a teda prípad posudzovať ako právo na zaplatenie pohľadávky, súd prvej inštancie poukázal na to, že aj napriek zmene právnej kvalifikácie až v rámci záverečnej reči, žalobca žiadnym spôsobom nedoplnil skutkové tvrdenia, teda súd vychádzal len z doteraz tvrdeného skutkového

stavu, ktorý však súd prvej inštancie nepovažoval za dostatočný na to, aby v žalobe uplatnený nárok podriadil pod inú právnu normu, keďže žalobca bližšie nekonkretizoval o akú peňažnú pohľadávku sa jedná a ako mala vzniknúť, na akom zmluvnom, resp. inom základe. S prihliadnutím na ustálenú rozhodovaciu prax, podľa ktorej strany sporu nie sú povinné uplatnený nárok ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácie je vecou súdu, súd prvej inštancie uviedol, že skúmal, či v žalobe uplatnený nárok nie je možné podriadiť pod hypotézu inej právnej normy tak, aby bolo možno vyvodiť plnenie. Ak zo strany žalobcu neboli doplnené žiadne ďalšie skutkové tvrdenia, súd prvej inštancie podľa jeho názoru musel vychádzať zo skutkových okolností už tvrdených, z ktorých dospel k názoru, že v žalobe uplatnený nárok nie je možné podriadiť pod zmluvu o pôžičke [ v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)], pretože nebolo tvrdené a ani preukázané, že finančné prostriedky v sume 22.401 eur boli žalovanému požičané. Taktiež nebolo podľa neho preukázané ani porušenie zmluvnej povinnosti žalovaným a teda vznik nároku na náhradu škody [ , resp. § 373 zákona č. 513/1911 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)]. Žalobca síce tvrdil, že žalovaný nemal oprávnenie na výber finančných prostriedkov, pričom sa malo jednať o ústnu dohodu, ktorá ale v konaní podľa súdu prvej inštancie nebola preukázaná, pričom sa mu javilo dosť nepravdepodobné, že žalobca (jeho právny predchodca) sprístupní žalovanému účet aj v rozsahu výberov s tým, že tieto výbery na základe ústnej dohody nemal realizovať a ak áno, v konaní podľa neho nebolo tvrdené a ani preukázané, do akého dátumu takéto obmedzenie prípadne malo trvať. Tomuto záveru podľa súdu prvej inštancie nesvedčí ani samotné vyjadrenie právnej zástupkyne žalobcu, ktorá uviedla, že takéto širšie nakladanie s účtom malo opodstatnenie z dôvodu, že spoločnosť WALLIS, a.s., ktorej bol žalovaný štatutárnym orgánom, mala nadobudnúť obchodný podiel. Podľa názoru súdu prvej inštancie mal žalobca vedomosť o rozsahu oprávnenia žalovaného, spočívajúceho aj v jeho oprávnení výberov, a ak chcel zabezpečiť nakladanie s finančnými prostriedkami podľa potrieb spoločnosti P4U, s.r.o. alebo jej konateľa, bolo na mieste dohodnúť účel použitia vybratých finančných prostriedkov; o to viac, ak právny predchodca žalobcu sprístupnil svoj účet osobe, ktorá v danom momente nemala nič spoločné s touto spoločnosťou (nakladanie s účtom bolo sprístupnené fyzickej osobe a nie štatutárnemu orgánu spoločnosti WALLIS a.s.). Z predloženého výpisu z účtu je podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že v rovnakom čase ako žalovaný vykonal výbery, realizoval úhrady aj žalobca, teda musel vedieť, že tieto výbery sú vykonané a neurobil žiadne opatrenie na ich zamedzenie v priebehu celého mesiaca. Navyše je podľa neho dosť neštandardné, ak spoločnosť zriadi oprávnenie na nakladanie s účtom vrátane výberov výlučne fyzickej osobe, ktorá ani nemala byť nadobúdateľom obchodného podielu, bez toho, aby si bližšie zazmluvnila spôsob, akým bude táto osoba nakladať s prípadnými výbermi, keďže oprávnenie bolo aj na vykonávanie výberov z účtu spoločnosti P4U, s.r.o., hoci na druhej strane žalobca tvrdil, že nebolo s nimi nakladané podľa potrieb spoločnosti P4U, s.r.o., resp. jej konateľa. Rovnako potom nebolo v konaní ani preukázané úmyselné konanie žalovaného proti dobrým mravom ( ) a z toho prípadne vyplývajúci nárok na náhradu škody. Podľa názoru súdu prvej inštancie vymedzením skutkových okolností tak, ako boli uvedené v žalobe, žalobca nepreukázal ani nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ani nárok na finančné plnenie z iného právneho titulu, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol, t. j. aj s nárokom na príslušenstvo, pretože ak nebol priznaný nárok na istinu, nebol priznaný ani nárok na úrok z omeškania, ktorý je len akcesorickým nárokom k istine. 6. K výroku II. o trovách konania súd prvej inštancie uviedol, že rozhodol v súlade s ust. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) tak, že žalovanému ako úspešnej strane priznal nárok v rozsahu 100 %. K výroku III. uviedol, že takto rozhodol v súlade s ust. , keďže úspešný v rámci uvedeného odvolacieho konania bol žalovaný, ktorý si ale nárok na náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, preto súd a contrario podľa citovaného ust. , žalovanému nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania nepriznal. K výroku IV. súd prvej inštancie uviedol, že týmto výrokom rozhodol o trovách odvolacieho konania súvisiacich s odvolaním podaným voči opravnému uzneseniu, ktoré podal žalovaný a ktoré rozhodnutie bolo potvrdené odvolacím súdom. V rámci tohto odvolacieho konania bol úspešný žalobca, ktorý si ale nárok na náhradu trov konania neuplatnil, preto tiež a contrario podľa citovaného ust. žalobcovi nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania nepriznal. 7. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca v celom rozsahu odvolanie a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Uviedol, že rozsudok považuje za nesprávny z nasledovných odvolacích dôvodov podľa :

a) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [ ]; b) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [ ]. 8. V odôvodnení odvolania žalobca uviedol, že v konaní bolo podľa neho preukázané a medzi stranami sporu je nesporné, že žalovaný opakovane vyberal z bankového účtu spoločnosti P4U, s.r.o. finančné prostriedky, pričom tieto vyberal bez súhlasu a vedomia spoločnosti P4U, s.r.o., resp. jej štatutárnych orgánov, a to v celkovej výške 40.004 eur, čo bolo preukázané výpisom z účtu spoločnosti P4U, s.r.o. V konaní tak podľa neho bola preukázaná základná konštrukcia bezdôvodného obohatenia spočívajúca v bezdôvodne získanom majetkovom prospechu jedného subjektu - žalovaného, na úkor iného subjektu - spoločnosti P4U, s.r.o. a následne žalobcu na základe zmluvy o postúpení pohľadávok, v ktorého majetkových pomeroch sa táto zmena negatívne prejavila. Uvedené konanie žalovaného však bolo podľa názoru súdu prvej inštancie oprávnené, keďže v prospech žalovaného bolo spoločnosťou P4U, s.r.o. zriadené dispozičné oprávnenie k jej bankovému účtu. Žalobca ďalej uviedol (tak ako uvádzal už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie), že dispozičné oprávnenie bolo žalovanému zriadené výlučne za účelom oboznámenia sa so stavom bankového účtu spoločnosti P4U, s.r.o., keďže spoločnosť WALLIS a.s. (kde bol žalovaný štatutárnym orgánom) sa mala stať novým spoločníkom spoločnosti P4U, s.r.o. Podľa žalobcu dispozičné oprávnenie k účtu spoločnosti P4U, s.r.o. automaticky nezakladalo žalovanému právo bezdôvodne a svojvoľne vyberať finančné prostriedky z účtu v banke a tak jeho konaním došlo k naplneniu základného predpokladu na vznik bezdôvodného obohatenia, a to absencie relevantného právneho dôvodu vzniku tohto obohatenia. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , podľa ktorého: „Pre posúdenie právnej veci nie je rozhodujúce, ako presne sa peniaze, ktoré sú predmetom bezdôvodného obohatenia, dostali do dispozície povinného z bezdôvodného obohatenia, ani to, na aký konkrétny účel povinný tieto peniaze použil; ako a kedy presne došlo k bezdôvodnému obohateniu, je významné napríklad len v súvislosti s námietkou premlčania.“ V konaní tak podľa žalobcu nie je rozhodujúca skutočnosť, že žalovaný mal zriadené dispozičné oprávnenie k bankovému účtu spoločnosti P4U, s.r.o., ale to, že žalovaný finančné prostriedky z bankového účtu spoločnosti P4U, s.r.o. použil na účel majiteľovi účtu neznámy, resp. na účel, ktorý nesúvisí a nie je v prospech spoločnosti P4U, s.r.o. a nikdy tieto finančné prostriedky majiteľovi alebo inej osobe, na to oprávnenej, nevrátil a žalovaný tak urobil bez právneho dôvodu. Žalobca poukázal v odvolaní tiež na to, že žalovaný počas celého konania nepreukázal, na aký účel finančné prostriedky, ktoré vybral z účtu spoločnosti P4U, s.r.o. použil ani to, že ich použil v prospech spoločnosti P4U, s.r.o. V tejto súvislosti uviedol, že dôkazné bremeno bolo na strane žalovaného a od žalobcu nebolo možné spravodlivo požadovať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej skutočnosti, resp. preukázal niečo, čo sa skutočne nestalo, a teda že nedošlo k vráteniu finančných prostriedkov žalovaným, resp. k ich použitiu na účel v prospech spoločnosti P4U, s.r.o. 9. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu tak, že sa nestotožňuje s názorom žalobcu o tom, že výber z bankového účtu bol neoprávnený, pretože dispozičné právo žalovaného k tomuto účtu bolo preukázané a ani právna zástupkyňa žalobcu netvrdila, že by žalovaný nemal nakladať s účtom spoločnosti P4U, s.r.o. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, pretože nebolo preukázané, že by žalovaný nemal právomoc nakladať s účtom a finančné prostriedky v žalovanej sume nemožno považovať za bezdôvodné plnenie. Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 10. K vyjadreniu žalovaného (uvedené v predchádzajúcom odseku) sa vyjadril žalobca tak, že zo strany právneho zástupcu žalovaného zrejme došlo k nepochopeniu inštitútu bezdôvodného obohatenia, keďže žalobca opakovane uviedol, že dispozičné oprávnenie k účtu bolo žalovanému zriadené výlučne za účelom oboznámenia sa so stavom bankového účtu a automaticky nezakladalo žalovanému právo bezdôvodne, svojvoľne, systematicky a opakovane vyberať finančné prostriedky z účtu v banke, pričom žalovaný doteraz nepreukázal, na aký účel boli tieto finančné prostriedky použité ani to, že ich vrátil. Žalobca záverom uviedol, že rozhodujúcou a právne relevantnou skutočnosťou je, že žalovaný použil finančné prostriedky na neznámy účel, resp. účel, ktoré nie je v prospech spoločnosti P4U, s.r.o. a nikdy ich nevrátil. 11. Proti výroku III. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol, že žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania súvisiacich s odvolaním podaným voči uzneseniu, ktorým bol návrh na zrušenie rozsudku zamietnutý, podal odvolanie aj žalovaný, pričom navrhol, aby ho odvolací súd v tejto napadnutej časti zmenil tak, že prizná žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania súvisiacich s odvolaním podaným voči uzneseniu, ktorým bol návrh na

zrušenie rozsudku zamietnutý. Uviedol, že rozsudok v tejto časti považuje za nesprávny z nasledovných odvolacích dôvodov podľa : a) neboli splnené procesné podmienky [ ]; b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [ ]; c) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [ ]; d) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností [ ]; e) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [ ]; f) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [ ]. 12. V odvolaní žalovaný uviedol, že so závermi súdu prvej inštancie sa v žiadnom prípade nemožno stotožniť a považuje ich v celom rozsahu za nesprávne a arbitrárne. V prvom rade žalovaný poukázal na skutočnosť, že nárok na náhradu trov konania nie je nutné zo strany žalovaného od účinnosti ani uplatniť a ani vyčísliť. Nárok na náhradu trov konania totiž vzniká úspešnej strane sporu priamo zo zákona. Žalovaný bol pri podaní odvolania proti uzneseniu, ktorým bol návrh na zrušenie rozsudku zamietnutý právne zastúpený advokátom, z ktorého titulu mu vznikli trovy v podobe nutnosti uhradiť odmenu za poskytnuté právne služby svojmu advokátovi. Na aplikáciu ust. takým spôsobom, ako to učinil súd prvej inštancie, preto vo vyššie uvedenej väzbe podľa neho neexistoval žiaden zákonný dôvod. Okrem toho žalovaný si prostredníctvom svojho právneho zástupcu v priebehu konania mal trovy konania v celom rozsahu voči žalobcovi uplatniť (viď napríklad dovolanie z 28.05.2021 a iné písomné podania žalovaného). Ak na jedenej strane súd prvej inštancie potvrdil, že rozhodnutie bolo odvolacím súdom zrušené, teda úspešný v rámci uvedeného odvolacieho konania bol žalovaný, potom mal podľa žalovaného správne súd prvej inštancie rozhodnúť v tejto časti tak, že prizná žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania súvisiacich s predmetným odvolaním. V tejto časti teda namietal žalovaný rozpor výrokovej časti III. napadnutého rozsudku s jeho odôvodnením (bod 21. odôvodnenia). Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie nesprávne, bez toho, aby na to existovali zákonné predpoklady, arbitrárne aplikoval ust. pri rozhodovaní o náhrade trov konania, a to napriek tomu, že v súdenom prípade pre to neboli a nie sú dôvody. Nesprávnou aplikáciou ust. pri rozhodovaní o náhrade trov konania v súdenej veci a nepriznaním náhrady trov právneho zastúpenia došlo k zníženiu majetku žalovaného bez možnosti kompenzácie. Žalovaný tiež poukázal na princíp legitímnych očakávaní a v tejto súvislosti uviedol, že tento princíp spočíva v tom, že žalovaný - súkromná osoba, ako účastník právneho vzťahu, mal voči súdu - orgánu verejnej moci isté odôvodnené očakávania, ktoré sa však v dôsledku vydania napadnutého výroku nezákonného rozhodnutia nenaplnili. Tieto odôvodnené očakávania žalovaného sa vzťahovali na samotný postup súdu prvého stupňa (in concreto, že súd s prihliadnutím na zákonnú úpravu mu priznaná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %) ako aj na samotné rozhodnutie (in conreto, že súd bude rešpektovať ustálenú rozhodovaciu prax tak Okresného súdu Levice, ako aj odvolacieho súdu a dovolacieho súdu SR a návrh žalobcu zamietne. V nadväznosti na uvedené poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ústavnoprávnym dôsledkom postupu súdu prvej inštancie, ktorý znemožnil realizáciu procesných práv žalovanému v konaní, bolo podľa žalovaného odňatie jeho možnosti konať pred súdom, a teda zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 13. Na odvolanie žalovaného reagoval žalobca vyjadrením zo dňa 09.06.2022, v ktorom uviedol, že podaním zo dňa 11.05.2022 za využitia riadneho opravného prostriedku, resp. odvolania napadol rozhodnutie Okresného súdu Levice č. k. - 407 ako celok, keďže mal za to, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zistenia a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Konkrétne sa však k skutočnostiam uvedeným žalovaným v odvolaní nevyjadril. 14. Podľa , na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. 15. Podľa , odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

16. Podľa , odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 17. Podľa , ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. 18. Podľa , odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. 19. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 20. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 21. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali. 22. Podľa , kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. 23. Podľa , bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 24. Podľa , predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu. 25. Podľa , musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. 26. Podľa , dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. 27. Podľa , ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 28. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu ako aj odvolanie žalovaného v súlade s ust. a nasl. , pričom dospel k záveru, že odvolania sú dôvodné. 29. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že sa cíti byť rozsahom a dôvodmi odvolaní viazaný a zároveň sa cíti byť viazaný aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie; z tohto dôvodu nenariaďoval ani na prejednanie odvolania pojednávanie, keďže nebolo potrebné doplniť alebo zopakovať dokazovanie ( ). Zároveň mal odvolací súd za to, že nebol dôvod na postup podľa , keďže pri jeho rozhodovaní nedošlo k aplikácii iného ustanovenia, resp. právneho predpisu ako toho, ktoré aplikoval súd prvej inštancie. 30. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu, odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie síce správne zistil skutkový stav veci a vyvodil správne skutkové zistenia (t. j. tento odvolací dôvod žalobcu odvolací súd vzhliadol ako nedôvodný), keď ustálil, že zo strany žalovaného došlo k výberom z účtu právneho predchodcu žalobcu (spoločnosti P4U, s.r.o.) vo výške žalovanej sumy (22.401 eur). Zároveň bolo súdom prvej inštancie správne zistené, že právny predchodca žalobcu, spoločnosť P4U, s.r.o. udelil žalovanému ako fyzickej osobe, (ktorý bol zároveň štatutárnym orgánom spoločnosti WALLIS a.s.) dispozičné oprávnenie k bankovému účtu, ktorého rozsah bol rovnako nesporne zistený, a to na plnú dispozíciu s týmto účtom vrátane hotovostných výberov. Odvolací súd však dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď nerozlišoval medzi neoprávneným výberom a výberom bez právneho dôvodu, čo sú dve rozdielne veci z hľadiska právneho posúdenia. Podľa odvolacieho súdu nemožno súhlasiť so záverom, podľa ktorého dispozičné oprávnenie k účtu (najmä u právnickej osoby) oprávňuje disponenta vykonávať akékoľvek dispozičné úkony (v tomto prípade výbery hotovosti) bez toho, aby tieto boli odôvodnené určitou kauzou. V prípade, že dôjde zo strany disponenta k výberom z

účtu, tieto musia byť v prípade spoločnosti s ručením obmedzeným ako obchodnej spoločnosti (a teda aj v prípade právneho predchodcu žalobcu) odôvodnené účelom vzťahujúcim sa na predmet podnikania spoločnosti (t. j. určitou kauzalitou; napr. nákupom tovaru, úhradou faktúry, úhradou mzdy, a pod.). V opačnom prípade takýto výber zakladá záväzkový vzťah medzi spoločnosťou a osobou výbercu (v tomto prípade žalovaného), ktorý bez náležitého právneho dôvodu (kauzy; napr. pôžička) zakladá podľa odvolacieho súdu nárok na bezdôvodné obohatenie podľa . 31. Odvolací súd jednoznačne nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého nemožno hovoriť o vzniku bezdôvodného obohatenia vyplývajúceho z plnenia bez právneho dôvodu ako ani bezdôvodného obohatenia získaného z nepoctivých zdrojov z dôvodu, že žalovaný vykonal výbery na základe jeho oprávnenia a legálne získaného prístupu k účtu, a to práve z vyššie uvedeného dôvodu, keď nie každý oprávnený výber z účtu spoločnosti je aj výberom s právnym dôvodom (teda je krytý kauzou). Rovnako tak odvolací súd nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého mal práve žalobca v konaní preukázať a navyše aj tvrdiť dôvod výberov zo strany žalovaného. Takto kladená požiadavka na bremeno tvrdenia a bremeno dokazovania na žalobcu bola nielen neopodstatnená, ale aj nesplniteľná, pretože pokiaľ boli výbery z účtu žalovaným realizované bez uvedenia akejkoľvek poznámky a iný účel z výpisu bankového účtu nie je zistiteľný, tento účel mohol vysvetliť v konaní iba žalovaný. Súd prvej inštancie však nesprávne posúdil, že bremeno zdôvodnenia kauzy výberov leží na žalobcovi a nie na žalovanom. Keďže počas celého konania nemal žalovaný záujem zdôvodniť, na aký účel použil finančné prostriedky, ktoré vybral z účtu spoločnosti P4U, s.r.o. a ani tak nakoniec neurobil, odvolací súd má za to, že neuniesol dôkazné bremeno ohľadne kauzy výberov, ktoré by ho zbavovalo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Možno preto súhlasiť s odvolacou argumentáciou žalobcu, v zmysle ktorej dispozičné oprávnenie k účtu spoločnosti P4U, s.r.o. automaticky nezakladalo žalovanému právo bezdôvodne a svojvoľne vyberať finančné prostriedky z účtu v banke, čím došlo k naplneniu základného predpokladu na vznik bezdôvodného obohatenia, a to absencie relevantného právneho dôvodu vzniku tohto obohatenia. 32. Odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti na právne názory odbornej praxe (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022), podľa ktorej „Cieľom právnej úpravy bezdôvodného obohatenia v (ale aj v iných právnych predpisoch súkromného práva; v menšej miere sa tento inštitút vyskytuje aj v normách práva verejného) je reparácia nerovnováhy, ku ktorej dochádza bez relevantného právneho dôvodu v majetkovej sfére subjektov právnych vzťahov. K majetkovej nerovnováhe dochádza v právnych vzťahoch pomerne pravidelne, avšak o bezdôvodnom obohatení možno hovoriť výlučne vtedy, ak absentuje právny dôvod tejto majetkovej nerovnováhy. Právnym dôvodom môže byť zákon alebo na základe zákona právne relevantná skutočnosť (napr. zmluva, vznik škody a pod.). Primárnou funkciou právnej úpravy bezdôvodného obohatenia je tak náprava nespravodlivej majetkovej nerovnováhy vzniknutej z titulu absencie relevantného právneho dôvodu. Hovoríme o funkcii reparačnej či reštitučnej. V širších právnych súvislostiach možno uvažovať aj o funkcii výchovno-preventívnej. Právna úprava bezdôvodného obohatenia je subsidiárna vo vzťahu k iným inštitútom súkromného práva v tom zmysle, že sa uplatní výlučne vtedy, ak právne následky majetkovej nerovnováhy nie sú pokryté inou právnou úpravou predstavujúcou právny dôvod vzniku záväzku, a teda i príslušných reparačných ustanovení. Ak je právnym dôvodom vzniku majetkovej povinnosti reparovať vzniknutú majetkovú nerovnováhu iná právna skutočnosť kontraktného či deliktného charakteru, právna úprava bezdôvodného obohatenia sa neuplatní. A contrario sa právna úprava bezdôvodného obohatenia uplatní výlučne vtedy, ak nerovnováha v majetkovej sfére subjektov súkromnoprávnych vzťahov vznikla v dôsledku absencie relevantného právneho dôvodu.“ Uvedené je priliehavo aplikovateľné na prejednávanú vec, keďže na strane žalobcu a žalovaného došlo k majetkovej nerovnováhe práve v dôsledku absencie relevantného právneho dôvodu, ktorý žalovaný žiadnym spôsobom v konaní nepreukázal. 33. Odvolací súd tiež poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27.11.2019, zverejnený aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 4/2020 pod č. R 61/2020, v ktorom najvyšší súd uviedol nasledovné: „Vo vzťahu k skutkovej podstate bezdôvodného obohatenia ako plnenia bez právneho dôvodu podľa (ktorú aplikovali na rozhodnutie vo veci súdy nižšej inštancie), vo veci rozhodujúci senát dovolacieho súdu poukazuje na východiská, na ktoré poukázal vo svojom skoršom rozhodnutí - v uznesení z 29. mája 2019, sp. zn. sú plne aplikovateľné aj v rozhodovanej veci, a v zmysle ktorých platí, že: Bezdôvodné obohatenie predstavuje jeden z dôvodov vzniku záväzkového právneho vzťahu (porovnaj ustanovenie ). Na jeho vznik zákon vyžaduje kumulatívne splnenie viacerých predpokladov. Ak niektorý z týchto predpokladov nie je naplnený, nie je možné hovoriť o bezdôvodnom obohatení. Jedným z týchto predpokladov je objektívna fakticita vzniku majetkovej

výhody, či prospechu, ktorá je merateľná a vyjadriteľná v peniazoch. Pojmovým znakom tohto faktického stavu však musí byť absencia relevantného právneho dôvodu vzniku tohto obohatenia. Majetková nerovnováha subjektov právnych vzťahov musí vzniknúť bezdôvodne. K vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia musí byť splnená aj ďalšia podmienka, a to, že toto obohatenie musí ísť „na úkor“ iného subjektu práva. To znamená, že majetkový prírastok jedného subjektu sa musí v určitej peniazmi vyjadriteľnej miere prejaviť v majetkovej sfére iného subjektu. Musí teda existovať určitá kauzálna väzba medzi obohatením sa jedného subjektu (majetkový prospech) a úbytkom (ujmou) v majetkovej sfére iného subjektu. Aj z judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že „záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne len za splnenia určitých (zákonných) predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby (obohateného), protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu (postihnutého) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Napokon, že nejde o prípad, kedy napriek majetkovému prospechu bezdôvodné obohatenie výslovne vylučuje. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané“ (k tomu viď aj ). Rovnako aj z českej judikatúry k inštitútu bezdôvodného obohatenia podľa a nasl. vyplýva, že „o bezdôvodné obohatenie ide vtedy, ak sa plnením niekomu dostalo majetkovej hodnoty vyjadrenej tým, že v jeho majetku došlo buď k zvýšeniu aktív () alebo k zníženiu pasív (). Aktívne legitimovaným subjektom k uplatneniu práva na vydanie bezdôvodného obohatenia () je ten, na koho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. Kto je v rámci zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie pasívne legitimovaný, vyplýva z ustanovenia ; je ním ten, koho majetok sa na úkor druhého neoprávnene zväčšil, alebo u koho nedošlo k zmenšeniu majetku, hoci k tomu malo v súlade s právom dôjsť“ (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. ). Dovolací súd poukazuje aj na všeobecné doktrinálne vymedzenie skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia podľa , ako majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu, ktorú konajúce súdy aplikovali aj na rozhodovanú vec. „Ťažiskom tejto skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia je poskytnutie plnenia jedným subjektom druhému subjektu, bez počiatočnej existencie akéhokoľvek právneho dôvodu tohto plnenia. V praxi môže ísť o prípady poskytnutia plnenia osobe, o ktorej sa dlžník domnieva, že je veriteľom, plnenie tzv. nedlhu (teda plnenie domnelého dlhu, ktorý však vôbec neexistoval a pod.). Podstatným pojmovým znakom tohto prípadu bezdôvodného obohatenia je však vždy to, aby osoba poskytujúca plnenie nedisponovala subjektívnou vedomosťou o tom, že plní bez právneho dôvodu. Ak by osoba poskytujúca plnenie takouto vedomosťou preukázateľne disponovala, mohlo by takéto konanie byť posúdené ako dar. V praxi však bude zrejme mimoriadne náročné odlíšiť takýto dar od plnenia bez právneho dôvodu“ (k tomu viď Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. II. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, s. 1591). Taktiež judikatúra sa ustálila na tom, že „nároky na vrátenie neoprávneného majetkového prospechu (t. j. nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia - pozn. dovolacieho súdu) vzniknutého plnením bez právneho dôvodu zahrňujú predovšetkým nároky získané tým, že poskytnuté plnenie od počiatku nemalo právny dôvod“ (k tomu viď aj R 1/79). V nadväznosti na vyššie uvedené východiská k inštitútu bezdôvodného obohatenia a osobitne k skutkovej podstate bezdôvodného obohatenia ako majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu platí, že o bezdôvodné obohatenie sa jedná výlučne vtedy, ak dôjde k majetkovej ujme na strane osoby oprávnenej z bezdôvodného obohatenia a tomu zodpovedajúcemu majetkovému prospechu na strane obohateného a zároveň na tento majetkový prospech neexistoval na strane obohateného právny dôvod. Pokiaľ ide o skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia ako majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu, je zrejmé, že k jej naplneniu okrem už uvedených podmienok dochádza vtedy, ak oprávnený z bezdôvodného obohatenia poskytoval obohatenému plnenie, na ktoré od počiatku (t. j. od okamihu, kedy ho oprávnený začal obohatenému poskytovať) nebol žiadny právny dôvod pre takéto plnenie za predpokladu, že o tom nemal subjektívnu vedomosť.“ Odvolací súd s poukazom na citované rozhodnutie konštatuje, že ani v prejednávanej veci neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by vylučovali vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, keďže zo skutkových okolností prípadu jednoznačne vyplynulo, že právny predchodca žalobcu (spoločnosť P4U, s.r.o.) nielenže nemal vedomosť o dôvodoch výberu, ale nemal vedomosť ani o samotných výberoch z bankového účtu až kým nenahliadol do výpisu z tohto bankového účtu. 34. Keďže odvolací súd dospel k záveru, že na strane spoločnosti P4U, s.r.o. vo vzťahu k žalovanému vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia s poukazom na ust. a a zároveň bolo nesporné, že táto pohľadávka bola postúpená na žalobcu (teda

bol v konaní aktívne legitimovaný), rozhodol o zmene napadnutého rozhodnutia tak, ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku. V rámci tohto rozhodnutia odvolací súd priznal žalobcovi aj úroky z omeškania zo žalovanej sumy, a to s poukazom na ust. a , ktoré si žalobca uplatnil v zákonnej výške, a to z dôvodu, že zo spisu mal preukázané, že žalobca vyzval žalovaného na vrátenie bezdôvodného obohatenia v oznámení o postúpení pohľadávky doručenou mu dňa 09.12.2015 , čím sa žalovaný dostal do omeškania dňom nasledujúcim po doručení tohto oznámenia. 35. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 36. Podľa , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 37. Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 38. Podľa , o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 39. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného proti výroku III. napadnutého rozhodnutia o trovách (predchádzajúceho) odvolacieho konania dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, keď odôvodnil svoje rozhodnutie skutočnosťou, že žalovaný si trovy odvolacieho konania neuplatnil. V zmysle vyššie citovaného ustanovenia totiž nie je povinnosťou účastníka uplatňovať si (a následne vyčísľovať trovy konania), keďže rozhodnutie o trovách konania je povinnosťou súdu práve v zmysle cit. ust. . Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom [ a v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)], porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa SR je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (viď napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Robins c. Spojené kráľovstvo zo dňa 23.09.1997). K uvedenému tiež odvolací súd dáva do pozornosti aj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27. mája 2020 alebo nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 26. marca 2015. Zároveň možno poukázať aj na právne názory obsiahnuté v odbornej literatúre (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022), podľa ktorých: „Vzhľadom na skutočnosť, že o nároku na náhradu trov konania rozhoduje súd bez návrhu, výrok o trovách konania musí byť súčasťou rozhodnutia, a to aj vtedy, ak sa v konaní úspešná strana svojím výslovným prejavom, nevzbudzujúcim pochybnosti, nároku na náhradu trov konania vzdá. V takom prípade súd rozhodne, že strana nemá nárok na náhradu trov konania a v odôvodnení uvedie tento dôvod. Obdobne postupuje súd aj v prípade, ak trovy konania strane nevznikli. Pokiaľ naopak zostane strana pri uplatnení nároku na náhradu trov nečinná, bez ďalšieho nie je možné ustáliť, že sa nároku na náhradu trov vzdáva. Môže však nastať situácia, keď sa strana sporu konania nezúčastňuje, trovy v konaní jej žiadne nevzniknú a objektívne nie je možné zistiť jej stanovisko. Súd v takomto prípade nie je povinný pátrať po tomto jej stanovisku a môže dospieť k záveru, že trovy konania je nevznikli.“ 40. Napriek tomu, že odvolací súd vzhliadol odvolanie žalovaného vo vzťahu k výroku III. napadnutého rozhodnutia ako dôvodné, z dôvodu zmeny výroku I. napadnutého rozhodnutia (ktorým vyhovel žalobe), nebol dôvod na zmenu výroku o trovách konania v takom zmysle, že by súd žalovanému priznal nárok na náhradu trov predchádzajúceho odvolacieho konania. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie nesprávne výrokmi II., III. a IV. napadnutého rozhodnutia rozdelil rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania v zmysle a nasl. do jednotlivých štádií konania podľa úspechu tej ktorej strany v danom štádiu, keďže pri rozhodovaní o trovách konania podľa pomeru úspechu vo veci je potrebné posudzovať konanie ako celok, pričom nie je možné prihliadať na to, či niektorá zo strán bola v určitom štádiu konania úspešná či neúspešná, ale je možné prihliadnuť iba na výsledok konečného rozhodnutia vo veci. V prípade uplatnenia opačného prístupu (ako to urobil súd prvej inštancie) by mohlo dôjsť k neopodstatnenému sankcionovaniu účastníka konania za výsledok v spore z dôvodu, za ktoré by neniesol zodpovednosť (napr. z dôvodu nesprávneho rozhodnutia súdu prvej inštancie). Z uvedeného dôvodu potom bolo potrebné výroky III. a IV. napadnutého rozsudku zrušiť a vo výroku II. tohto rozsudku rozhodnúť o trovách vo vzťahu k celému konaniu vrátane tohto odvolacieho konania, a to v súlade so zásadou úspechu v konaní, keďže v prejednávanej veci bol v plnom rozsahu úspešný žalobca. 41. Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( - 423 ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.