Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 55 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (60)III. ÚS 191/2020
PDF · 472.32 KB
No categories available
III. ÚS 191/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho a zo sudcu Petra Straku a sudcu Martina
Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, právne zastúpenej Lion
Law Partners s. r. o., Komenského 14A, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. Peter Kočička, pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 27 C 203/2014 zo 16. októbra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého uznesenia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“),
právne zastúpenej Lion Law Partners s. r. o., Komenského 14A, Banská Bystrica, v mene
ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Peter Kočička, pre namietané porušenie jej základného
práva na ochranu majetku podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), práva vlastniť majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len ,,okresný súd“) sp. zn. 27 C 203/2014
zo 16. októbra 2019.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala
v postavení žalovanej v konaní o určenie neplatnosti závetu vedenom na okresnom
súde pod sp. zn. 27 C 203/2014. Okresný súd rozsudkom č. k. 27 C 203/2014-147
z 27. novembra 2017 žalobu zamietol a žalobcov zaviazal uhradiť sťažovateľke náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.
3. O odvolaní žalobcov proti rozsudku okresného súdu č. k. 27 C 203/2014
z 27. novembra 2017 rozhodol Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 25 Co 124/2018-181
z 30. apríla 2019 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľke priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v plnom rozsahu.
4. Uznesením okresného súdu č. k. 27 C 203/2014-186 z 21. augusta 2019 vydaným
vyšším súdnym úradníkom (ďalej len „uznesenie vyššieho súdneho úradníka“) boli
žalobcovia zaviazaní zaplatiť sťažovateľke k rukám jej právneho zástupcu náhradu trov
konania vo výške 708 eur. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že náhrada trov pozostáva
z odmeny za osem úkonov právnej služby vrátane k nim prináležiacich režijných paušálov,
ako aj dane z pridanej hodnoty vo výške 20 % s poukazom na § 11 ods. 1, 13a, § 16 ods. 3,
§ 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“).
5. Proti uzneseniu podala sťažovateľka sťažnosť dôvodiac, že zo spisu vyplýva,
že sídlo jej právneho zástupcu sa nachádza v Banskej Bystrici, pričom jej právny zástupca
sa zúčastnil 4 pojednávaní v predmetnej veci na okresnom súde, čo vyplýva aj zo zápisníc
o pojednávaní. Súdnemu úradníkovi nič nebránilo zisťovať od sťažovateľky dopytom
podklady pre výpočet výšky náhrady trov konania pozostávajúcich z náhrady hotových
výdavkov právneho zástupcu (cestovné) a náhrady za stratu času podľa § 15 vyhlášky.
Súdny úradník mal sťažovateľke určiť lehotu na predloženie dokladov preukazujúcich
vynaložené výdavky.
6. Okresný súd uznesením č. k. 27 C 203/2014-198 zo 16. októbra 2019 vydaným
sudkyňou (ďalej len „uznesenie sudkyne“) sťažnosť proti uzneseniu vyššieho súdneho
úradníka zamietol a uviedol: „... Civilný sporový poriadok neobsahuje ustanovenie
o povinnosti vyčísliť trovy konania a ani súd nemôže ukladať strane sporu povinnosť
vyčísľovať trovy konania pri rozhodovaní o výške náhrady trov. Pokiaľ strana nedoručí
súdu vyčíslenie trov konania, vychádza súd z obsahu spisu, pretože nemôže objektívne
priznať náhradu trov konania, o ktorých nevie. Súd rozhoduje len o náhrade trov konania,
ktoré v konaní vyšli najavo, teda môže bez akejkoľvek aktivity strán sporu rozhodnúť o tých
trovách, ktoré vyplývajú zo súdneho spisu, pričom dodatočné účtovanie nie je prípustné
(Števček, M., Ficová S., Baricová, J., Mesiarkinová S., Bajánková, J. Tomašovič, M., a kol.:
Civilný sporový poriadok. Komentár. 1. vydanie. Praha: C.H.Beck, 2016, str. 963,
ISBN: 978-80-7400-629-6). Súd ďalej dodáva, že žalovaná je v konaní právne zastúpená
advokátom, ktorý pozná právo a právnemu zástupcovi nič nebránilo v tom, aby súdu doručil
vyčíslenie trov konania po vyhlásení, resp. po doručení mu rozhodnutia vo veci samej,
v ktorom bol žalovanej priznaný nárok na náhradu trov konania. V zmysle zákona je teda
na procesnej aktivite strany sporu, aby predložila súdu všetky relevantné doklady, z ktorých
vyplýva aké trovy konania v zmysle § 251 CSP vznikli a v akej výške. V opačnom prípade
vychádza súd z obsahu spisu.“
7. Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje:
„Náhrada trov konania plní vo vzťahu k sporovým stranám tri základné funkcie,
a to funkciu kompenzačnú, preventívnu a sankčnú. Kompenzačná funkcia je prejavom
princípu, v zmysle ktorého tomu, kto je v práve, nemôže byť vedenie sporu na škodu.
Za trovy konania sú považované tie výdavky, ktoré boli súdu riadne preukázané. Súdu nie je
potrebné preukazovať výdavky, o ktorých má vedomosť a ani tie, ktorých vynaloženie
priamo upravuje osobitný právny predpis. Nárok na náhradu trov konania vzniká priamo
zo zákona a nie je možné ho strane uprieť z dôvodu, že si ho v konaní neuplatnila
... rozsah trov konania aj v súlade s ustanovením § 251 CSP sú všetky preukázané,
odôvodnené a účelne vynaložené náklady, ktoré sťažovateľke v konaní vznikli. Sťažovateľka
preto zastáva názor, že za takéto náklady je potrebné považovať aj náklady na cestovné
a náklady na stratu času ňou zvoleného právneho zástupcu, na ktoré má advokát zo zákona
(§ 24 ods. 2 zákona o advokácii) nespochybniteľný nárok.
... za ústavne konformný je možné považovať postup, ktorým súd zisťuje podklady
pre bližšie vyčíslenie trov zo súdneho spisu, čo do základu známych a do úvahy
prichádzajúcich trov konania.
... ani Civilný sporový poriadok ani vyhláška o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb neustanovila lehotu a povinnosť strany sporu predložiť
súdu vyúčtovanie trov právneho zastúpenia s príslušnými dokladmi. Rovnako tak nebolo
zákonom stanovené pravidlo, že súd má byť počas rozhodovania o výške náhrady trov
konania nečinný a bez akéhokoľvek zásahu očakávať predloženie potrebných dokladov.
... Pod pojmom rozhodovanie o výške náhrady trov konania možno rozumieť aj
proces vyčísľovania trov konania, nakoľko pri tomto vyšší súdny úradník vychádza
z informácií, ktoré sú dostupné v príslušnom spise tak, aby dospel k správnemu určeniu
výšky náhrady trov konania.
Skutočnosť, že právny zástupca sťažovateľky má sídlo v inom okrese ako konajúci
súd, bola zrejmá zo spisového materiálu a súd pri určovaní výšky náhrady trov konania
o tejto skutočnosti musel ma vedomosť. Sťažovateľka nevidí dôvod na to, aby súd tieto
skutočnosti absolútne obišiel, v sťažnostnom konaní nereflektoval a nepriznal sťažovateľke
nárok na náhradu cestovných nákladov a stratu času jej právneho zástupcu v súvislosti
s poskytovaním právnych služieb mimo adresy sídla jeho advokátskej kancelárie.
... súd disponuje právomocou určiť účastníkom konania primeranú lehotu
na vykonanie úkonov (v danom prípade predloženie potrebných dokladov) aj v prípade,
že tieto lehoty zákon explicitne neurčuje. Z uvedeného je zrejmé, že súd mal možnosť vyzvať
sťažovateľku na doloženie chýbajúcich dokladov, avšak takýmto spôsobom nepostupoval
a namiesto toho sťažovateľke nepriznal náhradu za cestovné náklady a náklady za stratu
času jej právneho zástupcu, na ktoré jej v konaní v súvislosti s uplatňovaním jej práv vznikol
priamy nárok.
O sťažnosti rozhoduje vždy sudca, ktorý môže napadnuté uznesenie vyššieho súdneho
úradníka zruší a docieli tak ústavnou normou sledovaný legitímny cieľ - nápravu vadného
rozhodnutia. Sťažovateľka spolu so sťažnosťou prostredníctvom svojho právneho zástupcu
vyčíslila trovy konania, ktoré doložila súdu aj s potrebnými dokladmi v zmysle § 245 CSP.
Súd však po posúdení sťažnosti túto zamietol, pričom neprihliadol na rýchlu a účinnú
reparáciu (vyčíslenie cestovného a straty času spolu so zodpovedajúcimi dôkazmi) a to aj
napriek tomu, že je jeho povinnosťou vychádzať z obsahu spisu v čase rozhodovania
o podanej sťažnosti...
Súd tak v zmysle vyššie uvedeného nebral do úvahy obsah právnych noriem a ich
sledovaný zámer a sťažnosť voči uzneseniu o výške náhrady trov konania zamietol
s odôvodnením, ktoré je v rozpore so zmyslom a účelom sťažnostného konania.
Pokiaľ by teda súd postupoval v zmysle platnej právnej úpravy výlučne podľa obsahu
spisu, ktorý mal k dispozícii, bolo by v jeho možnostiach objektívne vzaté priznať
sťažovateľke minimálne náhradu nákladov za stratu času. ktoré je schopný vyčísliť aj
bez priamej ingerencie strany sporu.
... porušením základného práva na súdnu ochranu nedošlo v majetkovej sfére
sťažovateľky k legitímnemu získaniu peňažných prostriedkov, na ktoré má nárok.“
8. S ohľadom na vyššie uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález
v znení:
„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné
právo vlastni majetok podľa čl. 20 Ústavy SR a právo vlastniť majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Trnava so sp. zn. 27C/203/2014 zo dňa 16.10.2019 porušené
boli.
2. Uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. 27C/203/2014 zo dňa 16.10.2019 sa
zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu v Trnave na ďalšie konanie.
3. Okresný súd v Trnave je povinný nahradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia
vo výške 415,51 EUR (dva úkony právnej služby vo výške určenej podľa § 11 ods. 3
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb č. 655/2004 Z.z.: prevzatie a príprava
zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie na súd vo veci samej - 2x
163,33 EUR + 2x režijný paušál po 9Ľ80 EUR + 69,25 EUR 20 % DPH) na účet jej
právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
9. Vec napadla ústavnému súdu 16. decembra 2019 a v súlade s čl. 6 bodom 1
Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019
do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh
práce 2019“) bola vec sťažovateľky pridelená náhodným výberom pomocou technických
a programových prostriedkov sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle
čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce 2019 a čl. III bodu 1 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného
súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020
je na konanie vo veci príslušný tretí senát ústavného súdu v zložení Ľuboš Szigeti (predseda
senátu) a sudcovia Peter Straka a Martin Vernarský.
II.
Relevantná práva úprava
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
13. Zákonom upravujúcim spôsob konania pred ústavným súdom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorý
v časti upravujúcej spôsob konania pred ústavným súdom nadobudol účinnosť
1. marca 2019.
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podľa čl. 20 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých
vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
19. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
20. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie
vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.
21. Podľa § 245 CSP v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to
so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné.
22. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne
vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením
práva.
23. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
24. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.
III.
Právne posúdenie veci ústavným súdom
25. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že z obsahu spisu bolo
okresnému súdu známe, že trovy sťažovateľke vznikli aj v súvislosti s cestovným a stratou
času jej právneho zástupcu v súvislosti s účasťou na pojednávaniach na okresnom súde,
ktorý je mimo sídla jej právneho zástupcu, v dôsledku čoho mal vyšší súdny úradník
sťažovateľku pred rozhodnutím o výške náhrady trov konania vyzvať na predloženie
dokladov pre účely vyčíslenia týchto trov. Sťažovateľka k sťažnosti proti uzneseniu
vyššieho súdneho úradníka predložila aj potrebné doklady pre účely preukázania výšky trov
spolu s vyčíslením trov a okresný súd mal pri rozhodovaní o sťažnosti na tieto okolnosti
prihliadať. Odôvodnenie uznesenia sudkyne je v rozpore so zmyslom a účelom
sťažnostného konania.
26. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
27. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,
a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže
rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade
so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania
na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách
konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo
z 23. 9. 1997).
28. V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou
garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania,
je ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania
má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu,
a preto k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba výnimočne,
napr. keď zistí, že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva
na súdnu ochranu (spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému
zásahu aj do iného základného práva (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,
IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
29. S ohľadom na už uvedené ústavný súd môže zasahovať do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov týkajúcej sa trov konania len vtedy, ak by závery všeobecných súdov
zahŕňali črty svojvôle a interpretácia a aplikácia príslušných právnych noriem
by predstavovala extrémne vybočenie z pravidiel občianskeho súdneho konania
(m. m. IV. ÚS 248/08).
30. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave
všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto
sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (napr. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010). Z tohto postavenia mu preto
neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému okresný súd
pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko
k tomu, či napadnuté uznesenie okresného súdu spĺňalo požiadavku ústavnosti
(odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy), rešpektujúc pritom
svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlade s platným
a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v predmetnej veci)
nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,
31. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
32. Ústavný súd konštatuje, že z ustanovení Civilného sporového poriadku súdu pred
rozhodnutím o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP nevyplýva povinnosť
vyzývať stranu na vyčíslenie trov konania, predloženie dokladov preukazujúcich ich výšku.
Súd v zmysle Civilného sporového poriadku rozhoduje o náhrade trov konania z úradnej
povinnosti, na druhej strane je však potrebné dodať, že uvedené nemožno interpretovať tak,
že táto povinnosť súdu je absolútna. Nie je možné v tomto smere opomenúť dispozičnú
zásadu, ktorou je ovládané civilné sporové konanie, keď je na strane sporu, aby sama
vyvíjala potrebnú aktivitu v záujme docielenia ochrany práv, priznania jej práv súdom
v rozsahu, ktorý jej prináleží. Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzatvára, že pokiaľ
okresný súd ustálil, že ak sťažovateľka chcela, aby jej bola priznaná aj náhrada cestovného
a náhrada za stratu času, teda také zložky trov konania, ktorých konkrétnu výšku súd nemá
možnosť vyčísliť len na základe údajov vyplývajúcich zo súdneho spisu, mala sama vyvinúť
aktivitu a predložiť pred rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka všetky potrebné doklady
preukazujúce výšku trov, vyčíslenie trov, tento nemožno vyhodnotiť ako taký, ktorý by
popieral zmysel a účel právnej úpravy. Ak aj vyšší súdny úradník mohol mať zo spisu
indíciu, že v konaní došlo eventuálne ku vzniku iných trov, okrem tých, ktorých existencia,
ako aj výška je zo spisu zrejmá, zamietnutie sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho súdneho
úradníka, ktorý sťažovateľku v súvislosti so zisťovaním výšky týchto ďalších trov nevyzval,
celkom zjavne nemožno s poukazom na absenciu zákonnej povinnosti súdu vyzývať strany
na predloženie dokladov a vyčíslenie trov konania, ako aj s ohľadom na dispozičnú zásadu
považovať za porušenie sťažovateľkiných práv, ktoré by malo ústavnoprávny rozmer.
Vyšší súdny úradník okresného súdu sa nedopustil konania, resp. opomenutia,
ktoré by predstavovalo porušenie povinností súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania,
okresnému súdu nemožno pričítať na ťarchu pasivitu strany pri preukazovaní, vyčísľovaní
výšky trov konania.
33. Sťažovateľka nenamietala, že by jej vo vyčíslení trov, v predložení dokladov
o výške trov pred vydaním rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka bránila nejaká
objektívna prekážka, sťažovateľka mala medzi nadobudnutím právoplatnosti rozsudku
vo veci samej (ktorým jej bol priznaný nárok na náhradu trov konania) a rozhodovaním
vyššieho súdneho úradníka o výške trov konania dostatočný časový priestor (viac ako
dva mesiace) na to, aby súdu predložila všetky doklady, oznámila relevantné skutočnosti
potrebné pre vyčíslenie náhrady cestovného, náhrady za stratu času. Ako uviedol aj okresný
súd v uznesení sudkyne, sťažovateľka bola v konaní zastúpená advokátom, ktorý pozná
právnu úpravu týkajúcu sa náhrady trov konania obsiahnutej v Civilnom sporovom
poriadku, ako aj odmeny prináležiacej mu v zmysle ustanovení vyhlášky. Niet preto dôvodu
neuplatniť v danom prípade zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“.
34. Keďže trovy pozostávajúce z cestovného, náhrady za stratu času vznikli pred
vydaním rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka, pričom sťažovateľke boli v čase vzniku
trov známe všetky relevantné okolnosti determinujúce ich výšku, skutočnosti týkajúce sa
výšky cestovného a náhrady za stratu času uvádzané v sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho
súdneho úradníka a k nej predložené doklady nemožno považovať za nové skutočnosti
a dôkazy na účely aplikácie § 245 CSP. Uvedené znamená, že nebol daný dôvod
na dodatočné priznanie náhrady za stratu času a cestovného súdom na základe sťažnosti
proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka. Sťažnosť proti rozhodnutiu súdneho úradníka
nemôže slúžiť ako prostriedok, ktorým sa má docieliť náprava, resp. zvrátenie následku
skoršej procesnej pasivity strany sporu.
35. Ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým dospel okresný súd v uznesení
sudkyne, nemožno označiť za svojvoľné či neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom okresného súdu
nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o porušení ňou označených práv.
36. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným
porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a uznesením sudkyne nie je príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala
porušenie označených práv a možnosť vyslovenia ich porušenia po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti
odmietol s poukazom na § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
37. Sťažovateľka porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu odvíja od porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Práve s ohľadom na argumentačné
prepojenie oboch uvedených obsahových častí ústavnej sťažnosti nemohlo v dôsledku
absencie porušenia základného práva zaručeného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a preto
aj v tejto časti bolo potrebné ústavnú sťažnosť odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
38. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky vymedzených v petite sťažnosti
(zrušenie rozhodnutia okresného súdu, priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu