Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 191/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho a zo sudcu Petra Straku a sudcu Martina

Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, právne zastúpenej Lion

Law Partners s. r. o., Komenského 14A, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát

a konateľ JUDr. Peter Kočička, pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť

majetok podľa , práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. zo 16. októbra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého uznesenia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“),

právne zastúpenej Lion Law Partners s. r. o., Komenského 14A, Banská Bystrica, v mene

ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Peter Kočička, pre namietané porušenie jej základného

práva na ochranu majetku podľa (ďalej len „“),

práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), práva vlastniť majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len ,,okresný súd“) sp. zn.

zo 16. októbra 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala

v postavení žalovanej v konaní o určenie neplatnosti závetu vedenom na okresnom

súde pod sp. zn. . Okresný súd rozsudkom č. k. -147

z 27. novembra 2017 žalobu zamietol a žalobcov zaviazal uhradiť sťažovateľke náhradu

trov konania v rozsahu 100 %.

3. O odvolaní žalobcov proti rozsudku okresného súdu č. k.

z 27. novembra 2017 rozhodol Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. -181

z 30. apríla 2019 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľke priznal nárok

na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v plnom rozsahu.

4. Uznesením okresného súdu č. k. -186 z 21. augusta 2019 vydaným

vyšším súdnym úradníkom (ďalej len „uznesenie vyššieho súdneho úradníka“) boli

žalobcovia zaviazaní zaplatiť sťažovateľke k rukám jej právneho zástupcu náhradu trov

konania vo výške 708 eur. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že náhrada trov pozostáva

z odmeny za osem úkonov právnej služby vrátane k nim prináležiacich režijných paušálov,

ako aj dane z pridanej hodnoty vo výške 20 % s poukazom na § 11 ods. 1, 13a, § 16 ods. 3,

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“).

5. Proti uzneseniu podala sťažovateľka sťažnosť dôvodiac, že zo spisu vyplýva,

že sídlo jej právneho zástupcu sa nachádza v Banskej Bystrici, pričom jej právny zástupca

sa zúčastnil 4 pojednávaní v predmetnej veci na okresnom súde, čo vyplýva aj zo zápisníc

o pojednávaní. Súdnemu úradníkovi nič nebránilo zisťovať od sťažovateľky dopytom

podklady pre výpočet výšky náhrady trov konania pozostávajúcich z náhrady hotových

výdavkov právneho zástupcu (cestovné) a náhrady za stratu času podľa § 15 vyhlášky.

Súdny úradník mal sťažovateľke určiť lehotu na predloženie dokladov preukazujúcich

vynaložené výdavky.

6. Okresný súd uznesením č. k. -198 zo 16. októbra 2019 vydaným

sudkyňou (ďalej len „uznesenie sudkyne“) sťažnosť proti uzneseniu vyššieho súdneho

úradníka zamietol a uviedol: „... neobsahuje ustanovenie

o povinnosti vyčísliť trovy konania a ani súd nemôže ukladať strane sporu povinnosť

vyčísľovať trovy konania pri rozhodovaní o výške náhrady trov. Pokiaľ strana nedoručí

súdu vyčíslenie trov konania, vychádza súd z obsahu spisu, pretože nemôže objektívne

priznať náhradu trov konania, o ktorých nevie. Súd rozhoduje len o náhrade trov konania,

ktoré v konaní vyšli najavo, teda môže bez akejkoľvek aktivity strán sporu rozhodnúť o tých

trovách, ktoré vyplývajú zo súdneho spisu, pričom dodatočné účtovanie nie je prípustné

(Števček, M., Ficová S., Baricová, J., Mesiarkinová S., Bajánková, J. Tomašovič, M., a kol.:

. Komentár. 1. vydanie. Praha: C.H.Beck, 2016, str. 963,

ISBN: 978-80-7400-629-6). Súd ďalej dodáva, že žalovaná je v konaní právne zastúpená

advokátom, ktorý pozná právo a právnemu zástupcovi nič nebránilo v tom, aby súdu doručil

vyčíslenie trov konania po vyhlásení, resp. po doručení mu rozhodnutia vo veci samej,

v ktorom bol žalovanej priznaný nárok na náhradu trov konania. V zmysle zákona je teda

na procesnej aktivite strany sporu, aby predložila súdu všetky relevantné doklady, z ktorých

vyplýva aké trovy konania v zmysle vznikli a v akej výške. V opačnom prípade

vychádza súd z obsahu spisu.“

7. Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje:

„Náhrada trov konania plní vo vzťahu k sporovým stranám tri základné funkcie,

a to funkciu kompenzačnú, preventívnu a sankčnú. Kompenzačná funkcia je prejavom

princípu, v zmysle ktorého tomu, kto je v práve, nemôže byť vedenie sporu na škodu.

Za trovy konania sú považované tie výdavky, ktoré boli súdu riadne preukázané. Súdu nie je

potrebné preukazovať výdavky, o ktorých má vedomosť a ani tie, ktorých vynaloženie

priamo upravuje osobitný právny predpis. Nárok na náhradu trov konania vzniká priamo

zo zákona a nie je možné ho strane uprieť z dôvodu, že si ho v konaní neuplatnila

... rozsah trov konania aj v súlade s ustanovením sú všetky preukázané,

odôvodnené a účelne vynaložené náklady, ktoré sťažovateľke v konaní vznikli. Sťažovateľka

preto zastáva názor, že za takéto náklady je potrebné považovať aj náklady na cestovné

a náklady na stratu času ňou zvoleného právneho zástupcu, na ktoré má advokát zo zákona

(§ 24 ods. 2 zákona o advokácii) nespochybniteľný nárok.

... za ústavne konformný je možné považovať postup, ktorým súd zisťuje podklady

pre bližšie vyčíslenie trov zo súdneho spisu, čo do základu známych a do úvahy

prichádzajúcich trov konania.

... ani ani vyhláška o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb neustanovila lehotu a povinnosť strany sporu predložiť

súdu vyúčtovanie trov právneho zastúpenia s príslušnými dokladmi. Rovnako tak nebolo

zákonom stanovené pravidlo, že súd má byť počas rozhodovania o výške náhrady trov

konania nečinný a bez akéhokoľvek zásahu očakávať predloženie potrebných dokladov.

... Pod pojmom rozhodovanie o výške náhrady trov konania možno rozumieť aj

proces vyčísľovania trov konania, nakoľko pri tomto vyšší súdny úradník vychádza

z informácií, ktoré sú dostupné v príslušnom spise tak, aby dospel k správnemu určeniu

výšky náhrady trov konania.

Skutočnosť, že právny zástupca sťažovateľky má sídlo v inom okrese ako konajúci

súd, bola zrejmá zo spisového materiálu a súd pri určovaní výšky náhrady trov konania

o tejto skutočnosti musel ma vedomosť. Sťažovateľka nevidí dôvod na to, aby súd tieto

skutočnosti absolútne obišiel, v sťažnostnom konaní nereflektoval a nepriznal sťažovateľke

nárok na náhradu cestovných nákladov a stratu času jej právneho zástupcu v súvislosti

s poskytovaním právnych služieb mimo adresy sídla jeho advokátskej kancelárie.

... súd disponuje právomocou určiť účastníkom konania primeranú lehotu

na vykonanie úkonov (v danom prípade predloženie potrebných dokladov) aj v prípade,

že tieto lehoty zákon explicitne neurčuje. Z uvedeného je zrejmé, že súd mal možnosť vyzvať

sťažovateľku na doloženie chýbajúcich dokladov, avšak takýmto spôsobom nepostupoval

a namiesto toho sťažovateľke nepriznal náhradu za cestovné náklady a náklady za stratu

času jej právneho zástupcu, na ktoré jej v konaní v súvislosti s uplatňovaním jej práv vznikol

priamy nárok.

O sťažnosti rozhoduje vždy sudca, ktorý môže napadnuté uznesenie vyššieho súdneho

úradníka zruší a docieli tak ústavnou normou sledovaný legitímny cieľ - nápravu vadného

rozhodnutia. Sťažovateľka spolu so sťažnosťou prostredníctvom svojho právneho zástupcu

vyčíslila trovy konania, ktoré doložila súdu aj s potrebnými dokladmi v zmysle .

Súd však po posúdení sťažnosti túto zamietol, pričom neprihliadol na rýchlu a účinnú

reparáciu (vyčíslenie cestovného a straty času spolu so zodpovedajúcimi dôkazmi) a to aj

napriek tomu, že je jeho povinnosťou vychádzať z obsahu spisu v čase rozhodovania

o podanej sťažnosti...

Súd tak v zmysle vyššie uvedeného nebral do úvahy obsah právnych noriem a ich

sledovaný zámer a sťažnosť voči uzneseniu o výške náhrady trov konania zamietol

s odôvodnením, ktoré je v rozpore so zmyslom a účelom sťažnostného konania.

Pokiaľ by teda súd postupoval v zmysle platnej právnej úpravy výlučne podľa obsahu

spisu, ktorý mal k dispozícii, bolo by v jeho možnostiach objektívne vzaté priznať

sťažovateľke minimálne náhradu nákladov za stratu času. ktoré je schopný vyčísliť aj

bez priamej ingerencie strany sporu.

... porušením základného práva na súdnu ochranu nedošlo v majetkovej sfére

sťažovateľky k legitímnemu získaniu peňažných prostriedkov, na ktoré má nárok.“

8. S ohľadom na vyššie uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález

v znení:

„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivý proces podľa

SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné

právo vlastni majetok podľa SR a právo vlastniť majetok podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Trnava so sp. zn. zo dňa 16.10.2019 porušené

boli.

2. Uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. zo dňa 16.10.2019 sa

zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3. Okresný súd v Trnave je povinný nahradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia

vo výške 415,51 EUR (dva úkony právnej služby vo výške určenej podľa § 11 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb č. : prevzatie a príprava

zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie na súd vo veci samej - 2x

163,33 EUR + 2x režijný paušál po 9Ľ80 EUR + 69,25 EUR 20 % DPH) na účet jej

právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

9. Vec napadla ústavnému súdu 16. decembra 2019 a v súlade s čl. 6 bodom 1

Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019

do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh

práce 2019“) bola vec sťažovateľky pridelená náhodným výberom pomocou technických

a programových prostriedkov sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle

čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce 2019 a čl. III bodu 1 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného

súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020

je na konanie vo veci príslušný tretí senát ústavného súdu v zložení Ľuboš Szigeti (predseda

senátu) a sudcovia Peter Straka a Martin Vernarský.

II.

Relevantná práva úprava

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

13. Zákonom upravujúcim spôsob konania pred ústavným súdom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“), ktorý

v časti upravujúcej spôsob konania pred ústavným súdom nadobudol účinnosť

1. marca 2019.

14. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých

vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

19. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

20. Podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie

vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.

21. Podľa v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to

so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné.

22. Podľa trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne

vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením

práva.

23. Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj

bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

24. Podľa o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník.

III.

Právne posúdenie veci ústavným súdom

25. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že z obsahu spisu bolo

okresnému súdu známe, že trovy sťažovateľke vznikli aj v súvislosti s cestovným a stratou

času jej právneho zástupcu v súvislosti s účasťou na pojednávaniach na okresnom súde,

ktorý je mimo sídla jej právneho zástupcu, v dôsledku čoho mal vyšší súdny úradník

sťažovateľku pred rozhodnutím o výške náhrady trov konania vyzvať na predloženie

dokladov pre účely vyčíslenia týchto trov. Sťažovateľka k sťažnosti proti uzneseniu

vyššieho súdneho úradníka predložila aj potrebné doklady pre účely preukázania výšky trov

spolu s vyčíslením trov a okresný súd mal pri rozhodovaní o sťažnosti na tieto okolnosti

prihliadať. Odôvodnenie uznesenia sudkyne je v rozpore so zmyslom a účelom

sťažnostného konania.

26. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

27. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách

konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo

z 23. 9. 1997).

28. V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich

garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania,

je ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania

má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu,

a preto k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba výnimočne,

napr. keď zistí, že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva

na súdnu ochranu (spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému

zásahu aj do iného základného práva (porovnaj m. m. , ,

, , ).

29. S ohľadom na už uvedené ústavný súd môže zasahovať do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov týkajúcej sa trov konania len vtedy, ak by závery všeobecných súdov

zahŕňali črty svojvôle a interpretácia a aplikácia príslušných právnych noriem

by predstavovala extrémne vybočenie z pravidiel občianskeho súdneho konania

(m. m. ).

30. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané (napr. , ). Z tohto postavenia mu preto

neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému okresný súd

pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko

k tomu, či napadnuté uznesenie okresného súdu spĺňalo požiadavku ústavnosti

(odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle ), rešpektujúc pritom

svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlade s platným

a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v predmetnej veci)

nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr. , ,

).

31. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , , ).

32. Ústavný súd konštatuje, že z ustanovení súdu pred

rozhodnutím o výške náhrady trov konania podľa nevyplýva povinnosť

vyzývať stranu na vyčíslenie trov konania, predloženie dokladov preukazujúcich ich výšku.

Súd v zmysle rozhoduje o náhrade trov konania z úradnej

povinnosti, na druhej strane je však potrebné dodať, že uvedené nemožno interpretovať tak,

že táto povinnosť súdu je absolútna. Nie je možné v tomto smere opomenúť dispozičnú

zásadu, ktorou je ovládané civilné sporové konanie, keď je na strane sporu, aby sama

vyvíjala potrebnú aktivitu v záujme docielenia ochrany práv, priznania jej práv súdom

v rozsahu, ktorý jej prináleží. Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzatvára, že pokiaľ

okresný súd ustálil, že ak sťažovateľka chcela, aby jej bola priznaná aj náhrada cestovného

a náhrada za stratu času, teda také zložky trov konania, ktorých konkrétnu výšku súd nemá

možnosť vyčísliť len na základe údajov vyplývajúcich zo súdneho spisu, mala sama vyvinúť

aktivitu a predložiť pred rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka všetky potrebné doklady

preukazujúce výšku trov, vyčíslenie trov, tento nemožno vyhodnotiť ako taký, ktorý by

popieral zmysel a účel právnej úpravy. Ak aj vyšší súdny úradník mohol mať zo spisu

indíciu, že v konaní došlo eventuálne ku vzniku iných trov, okrem tých, ktorých existencia,

ako aj výška je zo spisu zrejmá, zamietnutie sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho súdneho

úradníka, ktorý sťažovateľku v súvislosti so zisťovaním výšky týchto ďalších trov nevyzval,

celkom zjavne nemožno s poukazom na absenciu zákonnej povinnosti súdu vyzývať strany

na predloženie dokladov a vyčíslenie trov konania, ako aj s ohľadom na dispozičnú zásadu

považovať za porušenie sťažovateľkiných práv, ktoré by malo ústavnoprávny rozmer.

Vyšší súdny úradník okresného súdu sa nedopustil konania, resp. opomenutia,

ktoré by predstavovalo porušenie povinností súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania,

okresnému súdu nemožno pričítať na ťarchu pasivitu strany pri preukazovaní, vyčísľovaní

výšky trov konania.

33. Sťažovateľka nenamietala, že by jej vo vyčíslení trov, v predložení dokladov

o výške trov pred vydaním rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka bránila nejaká

objektívna prekážka, sťažovateľka mala medzi nadobudnutím právoplatnosti rozsudku

vo veci samej (ktorým jej bol priznaný nárok na náhradu trov konania) a rozhodovaním

vyššieho súdneho úradníka o výške trov konania dostatočný časový priestor (viac ako

dva mesiace) na to, aby súdu predložila všetky doklady, oznámila relevantné skutočnosti

potrebné pre vyčíslenie náhrady cestovného, náhrady za stratu času. Ako uviedol aj okresný

súd v uznesení sudkyne, sťažovateľka bola v konaní zastúpená advokátom, ktorý pozná

právnu úpravu týkajúcu sa náhrady trov konania obsiahnutej v Civilnom sporovom

poriadku, ako aj odmeny prináležiacej mu v zmysle ustanovení vyhlášky. Niet preto dôvodu

neuplatniť v danom prípade zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“.

34. Keďže trovy pozostávajúce z cestovného, náhrady za stratu času vznikli pred

vydaním rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka, pričom sťažovateľke boli v čase vzniku

trov známe všetky relevantné okolnosti determinujúce ich výšku, skutočnosti týkajúce sa

výšky cestovného a náhrady za stratu času uvádzané v sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho

súdneho úradníka a k nej predložené doklady nemožno považovať za nové skutočnosti

a dôkazy na účely aplikácie . Uvedené znamená, že nebol daný dôvod

na dodatočné priznanie náhrady za stratu času a cestovného súdom na základe sťažnosti

proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka. Sťažnosť proti rozhodnutiu súdneho úradníka

nemôže slúžiť ako prostriedok, ktorým sa má docieliť náprava, resp. zvrátenie následku

skoršej procesnej pasivity strany sporu.

35. Ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým dospel okresný súd v uznesení

sudkyne, nemožno označiť za svojvoľné či neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom okresného súdu

nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o porušení ňou označených práv.

36. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným

porušením základného práva sťažovateľky podľa , práva podľa

ods. 1 dohovoru a uznesením sudkyne nie je príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala

porušenie označených práv a možnosť vyslovenia ich porušenia po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti

odmietol s poukazom na ako zjavne

neopodstatnenú.

37. Sťažovateľka porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu odvíja od porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , práva podľa dohovoru. Práve s ohľadom na argumentačné

prepojenie oboch uvedených obsahových častí ústavnej sťažnosti nemohlo v dôsledku

absencie porušenia základného práva zaručeného podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva

podľa a práva podľa dodatkového protokolu, a preto

aj v tejto časti bolo potrebné ústavnú sťažnosť odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

38. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky vymedzených v petite sťažnosti

(zrušenie rozhodnutia okresného súdu, priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu