Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 16/08
PDF · 228.17 KB
No categories available
IV. ÚS 16/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 16/08-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2008
predbežne prerokoval návrh Ing. E. A., N., zastúpenej advokátom JUDr. J. S., L.,
na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť
funkcií sp. zn. VP/89/07-K z 19. septembra 2007, za účasti Výboru Národnej rady
Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, a takto
rozhodol:
Návrh Ing. E. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 20. novembra
2007 doručený návrh Ing. E. A. (ďalej len „navrhovateľka“) na preskúmanie rozhodnutia
Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“)
sp. zn. VP/89/07-K z 19. septembra 2007 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“), doplnený
podaním doručeným 17. decembra 2007.
Z návrhu vyplýva, že namietaným rozhodnutím uložil výbor navrhovateľke pokutu
„vo výške 51 900 Sk, podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.
za omeškanie s doručením písomného oznámenia funkcií, zamestnaní, činností
a majetkových pomerov orgánu určenému v čl. 7 ods. 5 tohto ústavného zákona“.
Výbor uložil navrhovateľke pokutu na tom základe, že ako verejná funkcionárka
porušila povinnosť podať v ustanovenej lehote oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného
zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných
funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon
o ochrane verejného záujmu“).
Navrhovateľka k omeškaniu s odovzdaním oznámenia uviedla, že k nemu došlo
„z vážnych osobných a zdravotných dôvodov a nie z nerešpektovania zákonom určenej
povinnosti“.
Ďalej navrhovateľka poukázala na to, že už vo svojom „vyjadrení na žiadosť výboru
NR SR zo dňa 20. 7. 2007 (...) uviedla ako dôvod omeškania pracovnú zaneprázdnenosť,
pričom (...) sa zároveň výboru NR SR ospravedlnila. V tom čase (...) pracovala ako
riaditeľka Z. v N., pričom v marci 2007 sa menil majiteľ obchodného centra. Nový,
zahraničný majiteľ (...) vyžadoval pri prechode majetkových práv (...) vysoké pracovné
nasadenie a časté služobné cesty mimo trvalého bydliska“.
Okrem tohto navrhovateľka argumentovala tým, že „mala v rozhodujúcom období
veľké problémy súkromného charakteru. 24. januára 2007 bolo (...) 20 ročné manželstvo
rozvedené (...), následne v ďalších mesiacoch (...) sa neúspešne pokúšala o majetkové
vysporiadanie BSM s bývalým manželom, ktoré do dnes nie je vyriešené. Táto komplikovaná
životná situácia bolo o to náročnejšia, že po rozvode manželstva sa starám sama
o 2 maloleté deti (...), pričom spolu s nami žije moja 71 ročná matka, ktorá je po ťažkej
onkologickej operácii a vyžaduje si sústavnú opateru“.
Navrhovateľka ďalej uviedla, že „toto stresujúce a psychicky náročné obdobie bolo
aj dôvodom výrazného zhoršenia môjho zdravotného stavu“, preto „absolvovala množstvo
odborných vyšetrení vo fakultnej nemocnici v N., v M. v N. a v N. v K., kde sa aj podrobila
náročnej liečbe“. Následkom zhoršenia jej zdravotného stavu je v súčasnosti
„bez zamestnania a stáleho príjmu“.
Navrhovateľka je presvedčená o tom, že pri „rozhodovaní vo výbore NR SR zohral
dôležitú úlohu aj fakt, že (...) odišla z vrcholovej politiky, čím (...) stratila oporu a politické
krytie zo strany poslancov NR SR“.
Vzhľadom na uvedené dôvody je navrhovateľka presvedčená o tom, že „skutočnosti,
ktoré zapríčinili (...) omeškanie s podaním oznámenia funkcií, zamestnaní, činností,
majetkových pomerov sú dôvodmi osobitného zreteľa a sú nielen ľudsky ale aj právne
ospravedlniteľné“.
S poukázaním na uvedené navrhovateľka žiada, aby ústavný súd „tieto právne
skutočnosti“ preskúmal a rozhodnutie výboru sp. zn. VP/89/07-K z 19. septembra 2007
zrušil.
Pretože návrh navrhovateľky neobsahoval niektoré zákonom ustanovené náležitosti,
ústavný súd ju 29. novembra 2007 vyzval na odstránenie nedostatkov jej návrhu.
Navrhovateľka napriek tejto výzve ústavného súdu neuviedla ani v doplnení návrhu
z 13. decembra 2007 žiadne nové relevantné dôvody, ktoré by spochybňovali porušenie
povinnosti podať v ustanovenej lehote oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona
o ochrane verejného záujmu. Splnomocnený právny zástupca navrhovateľky poukázal na to,
že jeho „klientka spracovala svoj návrh so mnou dňa 16. 11. 2007, avšak podávala ho
sama, nakoľko čakala na lekárske potvrdenie od riaditeľa N. K.“.
II.
Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný
funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru ústavnému súdu v lehote
30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata
mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10
ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, ktorým bolo rozhodnuté o pokute voči
verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný
účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie
o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona.
Rozhodnutie ústavného súdu je konečné.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmaní rozhodnutia
vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov začína na návrh
verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie
o návrhu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa
ústavného zákona o ochrane verejného záujmu (ďalej len „orgán“).
Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu
sa pripojí napadnuté uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky.
Podľa § 73b ods. 1 zákona o ústavnom súde je účastníkom konania navrhovateľ
a výbor.
Podľa § 73b ods. 2 zákona o ústavnom súde o návrhu koná a rozhoduje senát
ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.
Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie
verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu,
rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie
orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.
Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.
Vychádzajúc z obsahu návrhu možno konštatovať, že navrhovateľka nespochybňuje
skutočnosť, že oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu
podala „23 dní po zákonom určenej lehote“, ale poukazuje na to, že dôvody uvedené
v tomto návrhu, z ktorých niektoré neuviedla vo svojom vyjadrení adresovanému výboru
na ospravedlnenie omeškania s podaním uvedeného oznámenia, pretože ich považovala
za dôverné, sú „dôvodmi osobitného zreteľa a sú nielen ľudsky ale aj právne
ospravedlniteľné“, a preto „mala byť na výbor NR SR pozvaná, kde by (...) mala možnosť
vysvetliť dôvody (...) konania“. Navrhovateľkine argumenty vo svojej podstate smerujú
k ospravedlneniu jej konania osobnými dôvodmi, ktoré by mal podľa nej ústavný súd
zohľadniť ako hodné osobitného zreteľa.
Ako vyplýva z § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde, predmet tohto konania, v rámci
ktorého ústavný súd plní funkciu orgánu rozhodujúceho o opravnom prostriedku proti
rozhodnutiu výboru, je jednoznačne obmedzený výlučne na posúdenie konania
navrhovateľa ako verejného funkcionára z hľadiska jeho konformnosti s príslušnými
ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Primárnym impulzom vzniku
tohto konania je konanie verejného funkcionára, ktorý je povinný plniť povinnosti
vyplývajúce pre neho z ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Ďalším krokom
determinujúcim konanie ústavného súdu o opravnom prostriedku je konkrétne rozhodnutie
výboru a v neposlednom rade je ním návrh navrhovateľa, ktorým žiada, aby ústavný súd
napadnuté rozhodnutie preskúmal.
Podľa čl. 2 ods. 1 písm. b) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu tento
ústavný zákon sa vzťahuje na funkcie poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.
Podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je verejným
funkcionárom na účely tohto ústavného zákona každý, kto vykonáva funkciu uvedenú
v čl. 2 ods. 1. Na účely čl. 7 a čl. 8 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu
a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a čl. 8, sa osoba, ktorá vykonávala
verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa
skončenia výkonu verejnej funkcie.
Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár
je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu
vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom
uvedie: a) či spĺňa podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie verejného funkcionára
s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. 1 a 2;
b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu alebo
štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone
funkcie verejného funkcionára; c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej
samosprávy, v orgánoch právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť
a v orgánoch iných právnických osôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií
má príjem, funkčné alebo iné požitky; d) svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom kalendárnom
roku z výkonu funkcie verejného funkcionára a z výkonu iných funkcií, zamestnaní alebo
činností, v ktorých vykonávaní verejný funkcionár pokračuje aj po ujatí sa výkonu funkcie
verejného funkcionára; e) svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela
a neplnoletých detí, ktorí s ním žijú v domácnosti vrátane osobných údajov v rozsahu titul,
meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu.
Podľa čl. 7 ods. 5 písm. e) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu oznámenie
podľa odseku 1 podáva iný verejný funkcionár určenému výboru.
Ústavný súd vychádzajúc z obsahu návrhu a z jeho doplnenia považuje za podstatné,
že navrhovateľka nenamieta, že bola ako verejná funkcionárka v zmysle citovaných
ustanovení ústavného zákona o ochrane verejného záujmu povinná predložiť výboru
oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok do 31. marca 2007, ani to, že túto povinnosť
v ustanovenej lehote nesplnila.
Pretože tak urobila „až 23. 4. 2007, t. j. 23 dní po zákonom určenej lehote“, začal
výbor proti nej konanie, výsledkom ktorého bolo prijatie namietaného rozhodnutia.
Následne navrhovateľka iniciovala na ústavnom súde začatie konania o preskúmanie
namietaného rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu
záujmov.
Z citovaných ustanovení zákona o ústavnom súde vyplýva, že v konaní
o preskúmanie rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu
záujmov musí navrhovateľ preukázať, že jeho konanie ako verejného funkcionára nebolo
v rozpore s týmito ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, teda že
povinnosti verejného funkcionára vyplývajúce z citovaného ústavného zákona neporušil.
V prípade navrhovateľky však táto podmienka splnená nie je a z podaného návrhu, ako už
bolo prv uvedené, naopak vyplýva, že navrhovateľka nijako nespochybňuje porušenie
povinnosti vyplývajúcej z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu
a nepopiera, že písomné oznámenie nepodala v stanovenej lehote, t. j. do 31. marca 2007.
Preskúmaním návrhu navrhovateľky a jeho doplnenia, ako aj s prihliadnutím
na ďalšie s vecou súvisiace skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že návrh
navrhovateľky je zjavne neopodstatnený.
Zjavná neopodstatnenosť predmetného návrhu vyplýva v podstate z toho, že jeho
odôvodneniu chýba akákoľvek argumentácia v tom smere, že by konanie navrhovateľky
nebolo v rozpore s právami a povinnosťami uloženými jej ústavným zákonom o ochrane
verejného záujmu, a teda neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by ústavný súd mohol
kvalifikovať ako relevantné v rámci konania podľa § 73a zákona o ústavnom súde. Z toho
dôvodu ústavný súd návrh už po jeho predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne
neopodstatnený.
Navrhovateľka poukazujúc na negatívny dopad, ktorý by pre ňu a jej rodinu malo
zaplatenie pokuty uloženej namietaným rozhodnutím, sa svojím návrhom domáha toho, aby
ústavný súd namietané rozhodnutie zrušil.
Zákon o ústavnom súde však nepriznáva ústavnému súdu vo vzťahu k pokutám
uloženým verejným funkcionárom podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu
moderačné oprávnenie ani možnosť zrušiť napadnuté rozhodnutie bez toho, aby dospel
k záveru, že konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s ústavným zákonom
o ochrane verejného záujmu, pričom zistené skutočnosti v okolnostiach daného prípadu
prijatie takéhoto záveru neumožňujú.
Z uvedených dôvodov ústavný súd o návrhu navrhovateľky po predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd poznamenáva, že v konaní
o preskúmaní rozhodnutia výboru vo veciach rozporu osobného záujmu s verejným
záujmom rozhoduje ústavný súd v súlade s § 73b ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci
samej buď uznesením, ktorým potvrdí napadnuté rozhodnutie výboru, alebo nálezom,
ktorým napadnuté rozhodnutie výboru zruší. Pretože osobitná úprava konania o preskúmaní
rozhodnutia výboru vo veciach rozporu osobného záujmu s verejným záujmom obsiahnutá
v ustanoveniach § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde neustanovuje, pokiaľ ide povinnosť
predbežného prerokovania každého návrhu na neverejnom zasadnutí, inak (§ 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde), je podľa názoru ústavného súdu aj v týchto konaniach potrebné
uplatniť postup podľa § 25 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde. Z uvedeného vyplýva, že
senát ústavného súdu môže odmietnuť návrh už po jeho predbežnom prerokovaní,
a to v prípade, že zistí existenciu niektorého z dôvodov uvedených v § 25 ods. 2 zákona
o ústavom súde. Takýmto dôvodom je aj zistenie, že podaný návrh je celkom nedôvodný
a evidentne bez nutnosti ďalšieho skúmania ho možno kvalifikovať ako návrh zjavne
neopodstatnený. V takomto prípade nepovažuje ústavný súd za nevyhnutné ani za účelné
rozhodovať najskôr o prijatí návrhu na ďalšie konanie a následne v konaní vo veci samej
napadnuté uznesenie výboru uznesením potvrdiť. Takýto postup je v súlade s uznesením
pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/07-3 z 2. mája 2007, podľa ktorého „Na konanie
o návrhoch vo veciach ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa
čl. 9 a nasl. ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone
funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. sa vzťahuje
§ 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje“.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2008