Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 13/2017
PDF · 136.16 KB
No categories available
III. ÚS 13/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom Mgr. JUDr. Zoltánom Perhácsom, PhD., Tichá 45, Bratislava, pre
namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2, podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd začatím a vedením trestného
stíhania Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, sekciou kontroly a inšpekčnej služby,
Úradom inšpekčnej služby, odborom inšpekčnej služby západ v konaní vedenom pod
ČVS: SKIS-95/OISZ-V-2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra
2016 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3, čl. 8 ods. 1
a 2 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd začatím a vedením
trestného stíhania Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, sekciou kontroly a inšpekčnej
služby, Úradom inšpekčnej služby, odborom inšpekčnej služby západ (ďalej len „odporca“)
v konaní vedenom pod ČVS: SKIS-95/OISZ-V-2015.
Sťažovateľ v podanej sťažnosti uviedol, že je nezákonne trestne stíhaný
na základe uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré bolo vydané nezákonným
a neústavným štátnym orgánom Slovenskej republiky v konaní vedenom u odporcu pod
ČVS: SKIS-95/OISZ-V-2015. Z už uvedeného dôvodu preto podľa názoru sťažovateľa
odporca nemá kompetenciu vykonávať žiadne „legálne úradné úkony“, a už vôbec nemôže
mať kompetencie orgánu činného v trestnom konaní, teda nesmie vykonávať žiadne
procesné úkony podľa Trestného poriadku.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1
a čl. 2 ods. 2 ústavy, čl. 17 ods. 2 ústavy čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 6 ods. 1, ods. 3, čl. 8 ods. 1,
ods. 2 a čl. 13 dohovoru v trestnom konaní vedenom odborom inšpekčnej služby západ
úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, spisová značka ČVS: SKIS-95/OISZ-V-2015
z dôvodu, že trestné stíhanie proti sťažovateľovi začal a vedie nezákonný a neústavný štátny
orgán, porušené bolo.
2. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 €
(slovom stotisíc eur), ktoré je povinný Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vyplatiť
sťažovateľovi a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia...“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je v zmysle petitu, ktorým je ústavný súd viazaný, námietka
porušenia základných práv sťažovateľa „z dôvodu, že trestné stíhanie proti sťažovateľovi
začal a vedie neústavný štátny orgán“.
Z príloh podanej sťažnosti vyplýva, že trestné stíhanie proti sťažovateľovi začalo
vydaním uznesenia o vznesení obvinenia odporcom pod ČVS: SKIS-95/OISZ-V-2015
z 9. septembra 2015 (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“), ktoré bolo sťažovateľovi
doručené 13. októbra 2015.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že
sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom ochrany
základných práv a slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných
podmienok jej prijatia na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.
Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol
o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavom súde). Nedodržanie
tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej
oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti musel zaoberať aj otázkou, či sťažnosť bola podaná
včas.
V tejto súvislosti je zároveň potrebné pripomenúť, že ustanovenie o lehote
na podanie sťažnosti je ustanovením kogentným, to znamená, že ústavný súd nemôže
zmeškanie tejto lehoty odpustiť alebo ju predĺžiť (pozri napr. m. m. I. ÚS 64/03,
I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06).
Pokiaľ bol sťažovateľ presvedčený o tom, že mu v súvislosti s trestným stíhaním jeho
osoby nezákonným a neústavným orgánom nemohol žiaden iný orgán verejnej moci
poskytnúť ochranu, mal možnosť podať ústavnému súdu sťažnosť v lehote dvoch mesiacov,
odkedy sa o svojom trestnom stíhaní takýmto orgánom mohol dozvedieť. Nedodržanie tejto
lehoty sťažovateľom je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako
podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po
jej uplynutí neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde) (napr. I. ÚS 235/03, I. ÚS 156/04, II. ÚS 267/04,
Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je
postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj
princíp právnej istoty (m. m. III. ÚS 186/02, IV. ÚS 287/09).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že táto je podaná
oneskorene vzhľadom na to, že o vznesení obvinenia sa sťažovateľ dozvedel jeho
doručením 13. októbra 2015, pričom sťažnosť bola ústavnému súdu doručená až
2. septembra 2016, teda celkom zrejme po uplynutí lehoty dvoch mesiacov.
Na tomto mieste však ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že sťažnosť bolo
možné odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti. Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo
domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto
ochranu nemôže poskytnúť iný súd, resp. iný orgán verejnej moci v rámci jemu zverenej
kompetencie.
Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základného práva účinne poskytuje a na použitie ktorých je
oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných
práv a slobôd pred ústavným súdom.
Zákon o ústavnom súde ako zákonnú podmienku ustanovuje, že pred podaním
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy musí sťažovateľ vyčerpať všetky procesné prostriedky
(opravné alebo iné právne prostriedky), ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných
predpisov (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Ratio legis tohto ustanovenia pritom
spočíva nielen v tom, aby príslušná vec bol posúdená v prvom rade tými orgánmi verejnej
moci, do ktorých právomoci takéto posúdenie prislúcha, ale tiež v tom, aby prípadné
pochybenia mohli byť v rámci opravného konania pred orgánmi verejnej moci preskúmané
a posúdené zákonom predvídaným spôsobom a v prípade potreby odstránené.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ po doručení uznesenia o vznesení obvinenia
nevyužil možnosť podať proti tomuto uzneseniu sťažnosť, a nedomáhal sa teda ochrany
proti jeho stíhaniu nezákonným a neústavným orgánom, a to na príslušnom orgáne verejnej
moci. Z tohto dôvodu mohol ústavný súd odmietnuť sťažnosť sťažovateľa aj pre nedostatok
právomoci.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2017