Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 407/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák

a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Michal Mandzák,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 23. septembra 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. novembra 2014 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o.,

Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Michal Mandzák, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. septembra 2014 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou Okresnému

súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) domáhal vyslovenia neplatnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru a z toho vyplývajúcej náhrady mzdy. Konanie bolo vedené

pod sp. zn. . Rozsudkom sp. zn. z 27. februára 2012 okresný

súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Označený rozsudok okresného súdu napadol

sťažovateľ odvolaním, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom

sp. zn. , z 19. februára 2013 tak, že odvolaním napadnutý

rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Proti označenému rozsudku

odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 23. septembra 2014 tak, že ho odmietol.

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd napadnuté uznesenie náležite neodôvodnil, pričom

v tejto súvislosti argumentuje takto:

«Sťažovateľ v podanom dovolaní namietal vydanie prekvapivého rozhodnutia, ktoré

zakladá vadu zmätočnosti ( ), ktorým sa účastníkovi konania odníma

možnosť konať pred súdom. Za prekvapivé rozhodnutie je potrebné považovať také

rozhodnutie, ak odvolací súd rozhodne na základe právneho názoru odlišného

od rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to bez toho, aby sa účastníkovi konania umožnilo

zaujať stanovisko k tomuto právnemu názoru. Takýmto postup súd odníma účastníkovi

konania možnosť konať pred súdom.

Judikatúra Najvyššieho súdu SR sa ustálila v tom, že „vydanie prekvapivého

rozhodnutia“ je potrebné kvalifikovať ako procesný postup, ktorým súd odníma účastníkovi

možnosť konať pred súdom...

... Za kardinálnu odvolaciu námietku sťažovateľ považoval to, že súd prvého stupňa

sa dopustil inej vady konania (ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej)

spočívajúcej v tom, že v konaní nezisťoval existenciu hmotnoprávnej podmienky rozhodnej

pre platnosť resp. neplatnosť skončenia pracovného pomeru, a to, či sporné skončenie

pracovného pomeru bolo vopred prerokované so zástupcami zamestnancov.

Existenciu tejto hmotnoprávnej podmienky bol pritom povinný zisťovať súd prvého

stupňa z úradnej povinnosti...

... Ak súd túto podmienku neskúma z úradnej povinnosti, tak sa dopúšťa tzv. inej

vady, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Na túto vadu však

dovolací súd nemôže prihliadať v dovolacom konaní (ak je dovolanie neprípustné), avšak

odvolací súd je povinný na takúto vadu prihliadať z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3

)

... V tomto smere chceme uviesť, že odvolaciemu súdu neupierame právo na prijatie

právneho názoru (odlišného od ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR), avšak takýto

postup si vyžaduje o to starostlivejšie odôvodnenie. Kuriozitou v prejednávanej veci bolo to,

že v odvolacom konaní obaja účastníci zhodne navrhovali vykonať dokazovanie ohľadom

splnenia tejto hmotnoprávnej podmienky neplatného skončenia pracovného pomeru, čo

však odvolací súd neakceptoval.

Vzhľadom na to, že odvolací súd prijal ojedinelý právny názor (ignorujúci ustálenú

judikatúru Najvyššieho súdu SR) a to bez toho, aby umožnil sťažovateľovi vyjadriť sa

k tomuto právnemu názoru, tak sťažovateľ v dovolaní namietal odňatie možnosti konať

pred súdom, pretože legitímne očakával, že odvolací súd mu umožní aspoň „zaujať“

stanovisko k takémuto právnemu názoru.

... Dovolací súd v napadnutom uznesení však nič relevantné k tejto dovolacej

námietke sťažovateľa neuviedol, a preto takéto rozhodnutie nemožno v právnom štáte

tolerovať.»

Sťažovateľ tiež namieta, že dovolací súd sa vôbec nevysporiadal s jeho námietkou,

ktorou napádal postup okresného súdu, ktorý podľa jeho názoru nerešpektoval požiadavky

vyplývajúce z (ďalej len „OSP“) a rovnako sa

nevyjadril k ďalším procesným vadám, ktoré boli uvedené v bodoch (i) až (iv) na strane 12

dovolania.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd rozhodol o jeho

sťažnosti nálezom takto:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa SR a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, spis. zn. zo dňa 23. 09. 2014 a konaním, ktoré

mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v celom rozsahu Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

spis. zn. zo dňa 23. 09. 2014 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi

do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu

Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jej prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho

súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu jeho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri predbežnom prerokovaní sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či nemožno

sťažnosť sťažovateľa považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou

judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

Ešte pred rámcovým posúdením kľúčovej sťažnostnej argumentácie sťažovateľa

ústavný súd považoval za potrebné s poukazom na svoje ústavné postavenie zdôrazniť,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), a preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Kľúčová námietka sťažovateľa je založená na tvrdení, že najvyšší súd nedostatočne

odôvodnil napadnuté uznesenie, a to najmä preto, že sa nevysporiadal s námietkou,

v zmysle ktorej bolo povinnosťou všeobecných súdov zisťovať existenciu hmotnoprávnej

podmienky rozhodnej pre platnosť, resp. neplatnosť skončenia pracovného pomeru, a to,

či sporné skončenie pracovného pomeru bolo vopred prerokované so zástupcami

zamestnancov. Tým, že všetky súdy konajúce vo veci sťažovateľa existenciu tejto

hmotnoprávnej podmienky nezisťovali z úradnej povinnosti a odmietli sa ňou zaoberať,

zaťažili podľa názoru sťažovateľa konanie inou vadou a ich rozhodnutie je potrebné

považovať za prekvapujúce, keďže odporuje súdnej praxi, a z tohto dôvodu mu mala byť

postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ v uvedených súvislostiach

v sťažnosti najmä uvádza:

«Vzhľadom na to, že odvolací súd prijal ojedinelý právny názor (ignorujúci ustálenú

judikatúru Najvyššieho súdu SR) a to bez toho, aby umožnil sťažovateľovi vyjadriť sa

k tomuto právnemu názoru, tak sťažovateľ v dovolaní namietal odňatie možnosti konať pred

súdom, pretože legitímne očakával, že odvolací súd mu umožní aspoň „zaujať“ stanovisko

k takémuto právnemu názoru.

... Dovolací súd v napadnutom uznesení však nič relevantné k tejto dovolacej

námietke sťažovateľa neuviedol, a preto takéto rozhodnutie nemožno v právnom štáte

tolerovať.»

Podľa ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje

ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité

a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému

použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

Vychádzajúc zo sťažnostnej argumentácie, ústavný súd po preskúmaní napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu považuje za žiaduce poukázať na relevantné časti jeho

odôvodnenia, v ktorých sa uvádza:

«Vzhľadom na námietky žalobcu uvádzané v dôvodoch odvolania s poukazom

na ustanovenie v spojení s a ,

uviedol, že skutočnosť tvrdená žalobcom v odvolacom konaní ohľadne nedostatku

predchádzajúceho prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru odborovým

orgánom ( v znení platnom k 17. februáru 2005 – pozn. dovolacieho

súdu), je novou skutočnosťou, ktorá nebola žalobcom napriek poučeniu, riadne a včas

uplatnená v konaní pred súdom prvého stupňa, a preto nie je spôsobilá byť odvolacím

dôvodom podľa , keď obsah spisu nenasvedčuje tomu, že by

žalobca bez svojej viny nemohol tieto nové skutočnosti označiť do rozhodnutia súdu prvého

stupňa, resp. vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania. Preto nebola splnená

podmienka prípustnosti uplatňovania nových skutočností v odvolacom konaní, z ktorého

dôvodu sa odvolací súd touto namietanou inou vadou konania (§ 205 ods. 2 písm. b/

), nezaoberal. Odvolací súd nepovažoval za potrebné vykonať ani ďalšie

dokazovanie, ktoré by bolo nad rámec dôkazných návrhov účastníkov konania (§ 213 ods. 5

), keďže žalobca sa síce dovoláva v odvolacom konaní skúmania prerokovania

okamžitého skončenia pracovného pomeru odborovým orgánom, avšak netvrdí, že žalovaný,

u ktorého pracovali traja montážni technici a obchodný zástupca (žalobca – pozn.

dovolacieho súdu), mal takýto, na prerokovanie oprávnený orgán zriadený, pričom

z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že takýto orgán zriadený nebol. Takéto dokazovanie sa

javilo odvolaciemu súdu ako nadbytočné a neúčelné. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal

spôsob dokazovania listinami na pojednávaní pred súdom prvého stupňa, odvolací súd

nezistil žiadne pochybenie v tomto smere a dokazovanie listinnými dôkazmi vykonané

súdom prvého stupňa považoval za vykonané zákonným spôsobom a bolo tak spôsobilým

podkladom pre zisťovanie skutkového stavu veci. Odvolací súd uviedol, že súd prvého

stupňa prihliadol na všetky skutočnosti významné z hľadiska posúdenia závažnosti

porušenia pracovnej disciplíny, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil

a nepovažoval v tomto konaní za určujúce vyriešenie otázky, či žalovanému vznikla škoda,

resp., či by bol v spore, v prípade včas podaného odporu, úspešný. Za relevantnú považoval

skutočnosť, že konaním žalobcu bolo znemožnené sa v súdnom konaní brániť účinnými

právnymi prostriedkami. Uviedol, že dôkazné bremeno v konaní zaťažuje toho účastníka,

ktorý z existencie tvrdených skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky. Žalovaný

v konaní dostatočne preukázal výpisom prijatých faxových správ, že mu žalobca platobný

rozkaz nedoručil v období od 18. do 28. januára 2005, čím vyvrátil opodstatnenosť tvrdenia

žalobcu, že mu platobný rozkaz doručil faxom 21. januára 2005. Pokiaľ za tejto dôkaznej

situácie sa chcel žalobca brániť, musel v konaní preukázať svoje tvrdenie, že platobný

rozkaz žalovanému doručil. Ide o tzv. presunutie dôkazného bremena na žalobcu, ktorý tvrdí

existenciu určitej skutočnosti v svoj prospech, ktorej pravdivosť žalovaný dôkazne vyvrátil.

Žalobca však v konaní takýto dôkaz súdu neposkytol...

Ďalej dovolací súd poznamenáva, že z obsahu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho

súdu je zrejmé, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého

stupňa, ktoré vyhovuje zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia

v Pokiaľ žalobca v dôvodoch svojho odvolania (i dovolania)

poukazoval predovšetkým na to, že súd prvého stupňa sám z úradnej povinnosti neskúmal

splnenie hmotnoprávnej podmienky platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru

( v znení platnom v rozhodnom čase), dovolací súd považuje

za potrebné na tomto mieste dať do pozornosti, že odvolací súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia odôvodnil, prečo túto namietanú inú vadu konania nepovažoval v odvolacom

konaní za dôvodnú, a prečo dokazovanie v tomto smere nedoplnil. Takýto postup

odvolacieho súdu pri odôvodnení vlastného rozhodnutia je v súlade s citovaným

ustanovením , preto ani nemožno na ťarchu odvolaciemu súdu pripísať,

že jeho rozhodnutie nie je riadne a presvedčivo odôvodnené a teda nespĺňa náležitosti,

ktoré preň predpisuje , ako sa mylne domnieva dovolateľ.

Žalobca ďalej namieta tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu.

V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie

rozhodnutie, ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu

považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom

posudzovania súdom prvého stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu

„nečakane“ založené na iných právnych záveroch, než rozhodnutie súdu prvého stupňa

(por. tiež uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009 sp. zn. ), resp.

rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ založené

na nepredvídateľne iných („nových“) dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie

súd prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal možnosť

namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní

(por. uznesenie najvyššieho súdu zo 14. júla 2011 sp. zn. ). V danom prípade

ale rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa nevyznieva

prekvapujúco, ani nečakane, súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na rovnakých

skutkových a právnych záveroch. Žalobca musel vzhľadom na priebeh a výsledky

prvostupňového konania očakávať (predvídať), že odvolací súd bude v odvolacom konaní

posudzovať a skúmať to, čo napokon odvolací súd aj skutočne posúdil a preskúmal.»

Z konfrontácie sťažnostnej argumentácie s citovanou časťou napadnutého uznesenia

vyplýva, že sťažovateľ má iný názor na podstatu tzv. prekvapivého, resp. prekvapujúceho

rozhodnutia než najvyšší súd. Ústavný súd zastáva názor, že dovolací súd, vychádzajúc

z ustálenej súdnej praxe, ústavne konformným spôsobom objasnil pojem prekvapivého

rozhodnutia.

Podľa ústavného súdu o tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy,

ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných zásadne odlišných právnych

záveroch ako súd prvého stupňa, pričom zároveň odvolací súd účastníkovi konania

neumožní vyjadriť sa k jeho iným (odlišným) právnym záverom, teda účastník konania

nemá možnosť právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska

doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili ako významné. V posudzovanom

prípade oba súdy nižšieho stupňa dospeli k rovnakým právnym záverom, že sťažovateľ

neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že platobný rozkaz žalovanému (svojmu

zamestnávateľovi) doručil. Keďže odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie „nečakane“

a nepredvídateľne na iných (nových) právnych dôvodoch než súd prvého stupňa, nevznikla

mu poučovacia povinnosť v zmysle a jeho rozhodnutie nemožno

považovať za prekvapujúce. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je riadne, dostatočne

a logicky, teda ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené a nemožno ho považovať

za arbitrárne.

Nad rámec kľúčovej sťažnostnej argumentácie v súvislosti s námietkou sťažovateľa,

že v jeho veci konajúce súdy sa nezaoberali otázkou, či bolo okamžité skončenie jeho

pracovného pomeru prerokované s organizáciou zastupujúcou zamestnancov žalovaného,

ústavný súd konštatuje, že z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že skutkové

tvrdenie o údajnej existencii organizácie zastupujúcej zamestnancov žalovaného sťažovateľ

po prvýkrát prezentoval až v odvolaní proti rozsudku okresného súdu. Z toho vyplýva,

že sťažovateľ si zjavne nesplnil zo zákona vyplývajúcu povinnosť uviesť všetky skutkové

tvrdenia (skutočnosti) najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie

( ). Do daného okamihu (vyhlásenie uznesenia, ktorým sa končí

dokazovanie) sťažovateľ (ani žalovaný, pozn.) ani len netvrdil, o to menej preukazoval,

že u žalovaného existovala odborová organizácia, resp. organizácia zastupujúca

zamestnancov. Za týchto okolností táto námietka sťažovateľa nemá ústavnú relevanciu.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa, že dovolací súd sa vôbec nevysporiadal s jeho

dovolacími námietkami uvedenými v bodoch (i) až (iv) na strane 12 dovolania, ústavný súd

v celom rozsahu poukazuje na citované časti napadnutého uznesenia, z ktorých je zrejmé,

že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa riadne zaoberal, resp. sa vo vzťahu k nim

stotožnil s odôvodnením odvolacieho súdu. To neplatí len o námietke uvedenej v bode (i),

t. j. námietke nerešpektovania postupu vyplývajúceho z . Táto skutočnosť

však v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci podľa názoru ústavného súdu nie je

spôsobilá spochybniť ústavnú konformitu napadnutého uznesenia.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl.

46 ods. 1 a práva podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na

základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2016