Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/292/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu R., bývajúceho v B.B.,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou M., so sídlom v B.B., IČO: X., proti ţalovanému C.,

so sídlom v B.B., IČO: X., zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. I., so sídlom v Ţ.,

IČO: X., o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a iné, vedenej na

Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. , o dovolaní ţalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 19. februára 2013 sp. zn. , , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Návrhom na začatie konania sa ţalobca po poslednej úprave petitu a čiastočnom

späťvzatí ţaloby domáhal určenia, ţe 1/ okamţité skončenie pracovného pomeru

zo 17. februára 2005 dané mu ţalovaným je neplatné, 2/ pracovný pomer ţalobcu

u ţalovaného naďalej trvá a 3/ uloţenia povinnosti ţalovanému zaplatiť ţalobcovi náhradu

mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru v sume 78.240,64 Eur. Určenia

neplatnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru sa domáhal z dôvodu, ţe závaţného

porušenia pracovnej disciplíny v zmysle ustanovenia

sa nedopustil.

Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 27. februára 2012 č.k. -451

v súlade s ustanovením na základe späťvzatia návrhu zastavil konanie

v časti pôvodne uplatneného nároku na úrok z omeškania vo výške 6% ročne z jednotlivých

súm uplatnenej náhrady mzdy počnúc náhradou za mesiac február 2005 a tieţ v časti

2

o vzájomnom návrhu ţalovaného, ktorým sa domáhal určenia, ţe od ţalovaného nemoţno

spravodlivo poţadovať, aby ţalobcu ďalej zamestnával. V zostávajúcej časti (t.j. v časti

určenia neplatnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru, určenia, ţe pracovný pomer

ţalobcu u ţalovaného trvá a náhrady mzdy) ţalobu ţalobcu zamietol a ţalobcovi uloţil

povinnosť zaplatiť ţalovanému náhradu trov konania vo výške 10.979,94 Eur do troch dní.

Dospel k záveru, ţe okamţité skončenie pracovného pomeru podľa ustanovenia § 68 ods. 1

písm. b/ v znení platnom v rozhodnom čase (t.j. k 17. februáru 2005 – pozn.

dovolacieho súdu), zo strany ţalovaného bolo dôvodné, pretoţe ţalobca závaţným spôsobom

porušil pracovnú disciplínu tým, ţe napriek predchádzajúcemu napomenutiu, prevzal dňa 21.

januára 2005 platobný rozkaz Okresného súdu Bratislava II, pod sp. zn. ,

vo veci ţalobcu P. proti spoločnosti C. B. o zaplatenie 2.474.244,50 Sk, pričom o jeho

prevzatí konateľa spoločnosti neupovedomil, ani iným spôsobom mu nedal ţiadnu správu, či

informáciu, v dôsledku čoho došlo k správoplatneniu tohto platobného rozkazu dňom 8.

februára 2005, a to napriek tomu, ţe ţalobcovi bolo zrejmé, ţe s výškou fakturovanej čiastky

zo strany P. ţalovaný vyjadril výslovný nesúhlas. Takýmto spôsobom zabránil tomu, aby

v predmetnej veci bol podaný odpor, v dôsledku čoho ţalovanému vznikla škoda veľkého

rozsahu. V konaní nebolo sporné, ţe ţalobca bol oprávnený preberať poštové zásielky, avšak

bezpochyby bolo jeho povinnosťou prevzaté zásielky odovzdať adresátovi, príp. o ich

doručení informovať, obzvlášť v prípade súdnych zásielok, s prevzatím ktorých sú spojené

významné právne následky, v danom prípade začatie plynutia lehoty na podanie odporu.

Nakoľko ţalobu o určenie neplatnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru súd

povaţoval za nedôvodnú, zamietol ţalobu aj v časti týkajúcej sa náhrady mzdy a tieţ určenia,

ţe pracovný pomer naďalej trvá, tu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na

poţadovanom určení. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1

, úspechom v konaní a vznikom trov na právnom zastúpení.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcu napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdil a odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Ďalším výrokom

zrušil uznesenie súdu prvého stupňa z 19. apríla 2012 č.k. -497, ktorým súd

prvého stupňa uloţil ţalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe súd prvého stupňa v predmetnej veci vykonal

v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov konania náleţité dokazovanie na posúdenie

dôvodnosti návrhu ţalobcu na určenie neplatnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru,

ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení ţalovaného, na ktorých zakladal svoju obranu

3

a zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s dospel

k správnym skutkovým záverom o tom, ţe ţalobca sa dopustil skutku, ktorý sa mu kládol za

vinu v okamţitom skončení pracovného pomeru a na tomto základe zaujal vo veci aj správny

právny záver, ţe ţalobe nemoţno vyhovieť. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa

povaţoval aj za náleţite, v súlade s ustanovením odôvodnené, v ktorom sa

súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie

veci, ako aj s relevantnými argumentmi, na ktoré účastníci v konaní poukazovali. Vzhľadom

na námietky ţalobcu uvádzané v dôvodoch odvolania s poukazom na ustanovenie § 205 ods.

2 písm. e/ v spojení s a , uviedol, ţe skutočnosť tvrdená

ţalobcom v odvolacom konaní ohľadne nedostatku predchádzajúceho prerokovania

okamţitého skončenia pracovného pomeru odborovým orgánom (

v znení platnom k 17. februáru 2005 – pozn. dovolacieho súdu), je novou skutočnosťou, ktorá

nebola ţalobcom napriek poučeniu, riadne a včas uplatnená v konaní pred súdom prvého

stupňa, a preto nie je spôsobilá byť odvolacím dôvodom podľa ,

keď obsah spisu nenasvedčuje tomu, ţe by ţalobca bez svojej viny nemohol tieto nové

skutočnosti označiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa, resp. vyhlásenia uznesenia

o skončení dokazovania. Preto nebola splnená podmienka prípustnosti uplatňovania nových

skutočností v odvolacom konaní, z ktorého dôvodu sa odvolací súd touto namietanou inou

vadou konania ( ), nezaoberal. Odvolací súd nepovaţoval za

potrebné vykonať ani ďalšie dokazovanie, ktoré by bolo nad rámec dôkazných návrhov

účastníkov konania ( ), keďţe ţalobca sa síce dovoláva v odvolacom konaní

skúmania prerokovania okamţitého skončenia pracovného pomeru odborovým orgánom,

avšak netvrdí, ţe ţalovaný, u ktorého pracovali traja montáţni technici a obchodný zástupca

(ţalobca – pozn. dovolacieho súdu), mal takýto, na prerokovanie oprávnený orgán zriadený,

pričom z vyjadrenia ţalovaného vyplýva, ţe takýto orgán zriadený nebol. Takéto dokazovanie

sa javilo odvolaciemu súdu ako nadbytočné a neúčelné. Pokiaľ ţalobca v odvolaní namietal

spôsob dokazovania listinami na pojednávaní pred súdom prvého stupňa, odvolací súd nezistil

ţiadne pochybenie v tomto smere a dokazovanie listinnými dôkazmi vykonané súdom prvého

stupňa povaţoval za vykonané zákonným spôsobom a bolo tak spôsobilým podkladom pre

zisťovanie skutkového stavu veci. Odvolací súd uviedol, ţe súd prvého stupňa prihliadol

na všetky skutočnosti významné z hľadiska posúdenia závaţnosti porušenia pracovnej

disciplíny, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotoţnil a nepovaţoval v tomto konaní

za určujúce vyriešenie otázky, či ţalovanému vznikla škoda, resp., či by bol v spore, v prípade

včas podaného odporu, úspešný. Za relevantnú povaţoval skutočnosť, ţe konaním ţalobcu

4

bolo znemoţnené sa v súdnom konaní brániť účinnými právnymi prostriedkami. Uviedol,

ţe dôkazné bremeno v konaní zaťaţuje toho účastníka, ktorý z existencie tvrdených

skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky. Ţalovaný v konaní dostatočne preukázal

výpisom prijatých faxových správ, ţe mu ţalobca platobný rozkaz nedoručil v období

od 18. do 28. januára 2005, čím vyvrátil opodstatnenosť tvrdenia ţalobcu, ţe mu platobný

rozkaz doručil faxom 21. januára 2005. Pokiaľ za tejto dôkaznej situácie sa chcel ţalobca

brániť, musel v konaní preukázať svoje tvrdenie, ţe platobný rozkaz ţalovanému doručil. Ide

o tzv. presunutie dôkazného bremena na ţalobcu, ktorý tvrdí existenciu určitej skutočnosti

vo svoj prospech, ktorej pravdivosť ţalovaný dôkazne vyvrátil. Ţalobca však v konaní takýto

dôkaz súdu neposkytol. Odvolací súd na základe preskúmania spisového materiálu dospel

k záveru, ţe súd prvého stupňa zo skutkových zistení vyvodil aj správne právne závery, keď

na zistený skutkový stav aplikoval správne ustanovenia (

ods. 1 písm. b/, ods. 2, a § 70), ktoré aj správne vyloţil v súlade s ustálenou súdnou praxou

a judikatúrou a zaujal vo veci správne právne závery, s ktorými sa aj odvolací súd v plnom

rozsahu stotoţnil. Keďţe nezistil pochybenie ani pri rozhodovaní o trovách konania,

napadnutý rozsudok s poukazom na ustanovenie ako vecne správny

potvrdil. Ţalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretoţe si ich náhradu

neuplatnil (, , ).

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalobca do výroku, ktorým bol

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený. Navrhol ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu

na ďalšie konanie. Namietal odňatie mu moţnosti konať pred súdom ( )

postupom odvolacieho súdu tým, ţe nenariadil na prejednanie odvolania pojednávanie, i keď

bolo treba doplniť dokazovanie a účastníci to zhodne navrhli. Uviedol, ţe odvolací súd svoje

rozhodnutie zaloţil na právnej argumentácii, ktorá nebola predmetom na súde prvého stupňa

a tento postup treba hodnotiť ako vydanie prekvapivého rozhodnutia, ktorým postupom bola

účastníkom odňatá moţnosť vyjadriť sa k aplikovateľnosti daného právneho záveru. Odvolací

súd nevenoval tieţ pozornosť existencii v odvolaní namietanej inej vade konania spočívajúcej

v tom, ţe súd prvého stupňa nezisťoval splnenie hmotnoprávnej podmienky platnosti

okamţitého skončenia pracovného pomeru vo vzťahu k , ktorou bol

povinný sa zaoberať z úradnej povinnosti, čím sa odklonil od názoru vysloveného v rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. decembra 2007 sp. zn. . Tým,

ţe súd neskúmal splnenie hmotnoprávnej podmienky okamţitého skončenia pracovného

pomeru podľa , nezistil dostatočne skutkový stav veci, čo malo

5

za následok nesprávne právne rozhodnutie vo veci. Napokon dovolateľ v súvislosti

s dovolacím dôvodom podľa namietol tieţ nedostatok náleţitostí

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ( ), keď odvolací súd svoje

rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, pretoţe sa nevyjadril ku všetkým odvolacím námietkam

uvedeným v dôvodoch odvolania. Namietol tieţ, ţe odvolací súd náleţite neodôvodnil, prečo

v danej veci nebolo nariadené odvolacie pojednávanie, najmä keď v danej veci neboli splnené

predpoklady pre vyhlásenie rozhodnutia, pretoţe nariadenie pojednávania vyţadoval verejný

záujem ( ), lebo otázky, ktoré sú predmetom konania, mohli mať

širší spoločenský dopad a mohli mať význam aj pre iné subjekty. Dovolateľ zároveň poţiadal

o odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku.

Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu ţalobcu navrhol dovolanie zamietnuť (zrejme

odmietnuť), z dôvodu, ţe podľa jeho názoru neexistuje dôvod, pre ktorý by bolo potrebné

napadnutý rozsudok zrušiť, pretoţe neexistujú skutočnosti, ktoré by odvolací súd mal skúmať

a boli by dôleţité pre rozhodnutie vo veci neplatnosti okamţitého skončenia pracovného

pomeru. Ţiadal priznať náhradu trov dovolacieho konania v sume 1.408,94 Eur.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloţenie

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle a v súlade s ustálenou praxou

tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným

prostriedkom. Vychádzal pritom z týchto záverov:

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (iba)

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací

súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Právo

na súdnu ochranu totiţ nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu

spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51

ods. 1 ). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní

6

účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých

občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné

podmienky upravujú ustanovenia a nasl. ().

Podľa ustanovenia , dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle

je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V predmetnej veci nie je dovolaním ţalobcu napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu

nie je podľa aţ 3 procesne prípustné.

Procesnú prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku ţalobcu by zakladala

len prípadná procesná vada v zmysle Na vadu takejto povahy je dovolací súd

povinný vţdy prihliadať ( ). So zreteľom na uvedenú povinnosť sa dovolací

súd neobmedzil len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania podľa ,

ale sa – a to aj vzhľadom na obsah dovolania – zaoberal tieţ otázkou, či v konaní na súdoch

niţších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle Podľa tohto ustanovenia

je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Ustanovenie nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho

súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa

uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie postihnuté

niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, moţno ním napadnúť aj rozhodnutia,

proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pri posudzovaní prípustnosti dovolania

podľa tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo

k jednej (niektorým) z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce

zistenie, ktoré opodstatňuje záver dovolacieho súdu, ţe konanie na súde niţšieho stupňa

je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Mimoriadnosť dovolania

ako opravného prostriedku, ktorým moţno výnimočne napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, sa prejavuje aj v tom, ţe jeho prípustnosť v zmysle je spojená

výlučne len s najzávaţnejšími, v ňom taxatívne vymenovanými procesnými vadami

zakladajúcimi tzv. zmätočnosť. Iné procesné vady (procesné vady inej povahy, neţ sú vady

taxatívne vymenované v ) nezakladajú prípustnosť tohto mimoriadneho

opravného prostriedku podľa uvedeného ustanovenia.

Ţalobca existenciu procesných vád konania v zmysle aţ e/ a

netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.

So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa,

ţe v prejednávanej veci mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237

písm. f/ ).

Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Odňatiu moţnosti ţalobcovi konať pred súdom malo podľa jeho názoru dôjsť tým,

ţe rozhodnutie odvolacieho súdu trpí nedostatkom riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody ( ).

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil,

ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru,

ţe v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať

9

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri

výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení

a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť,

ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu

(napr. ).

Ďalej dovolací súd poznamenáva, ţe z obsahu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho

súdu je zrejmé, ţe sa v plnom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého

stupňa, ktoré vyhovuje zákonným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia

v Pokiaľ ţalobca v dôvodoch svojho odvolania (i dovolania) poukazoval

predovšetkým na to, ţe súd prvého stupňa sám z úradnej povinnosti neskúmal splnenie

hmotnoprávnej podmienky platnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru (§ 74

v znení platnom v rozhodnom čase), dovolací súd povaţuje za potrebné

na tomto mieste dať do pozornosti, ţe odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

odôvodnil, prečo túto namietanú inú vadu konania nepovaţoval v odvolacom konaní

za dôvodnú, a prečo dokazovanie v tomto smere nedoplnil. Takýto postup odvolacieho súdu

pri odôvodnení vlastného rozhodnutia je v súlade s citovaným ustanovením § 219

ods. 2 , preto ani nemoţno na ťarchu odvolaciemu súdu pripísať, ţe jeho rozhodnutie

nie je riadne a presvedčivo odôvodnené a teda nespĺňa náleţitosti, ktoré preň predpisuje

, ako sa mylne domnieva dovolateľ.

Ţalobca ďalej namieta tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu.

V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie

rozhodnutie, ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu

povaţoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom

posudzovania súdom prvého stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu

„nečakane“ zaloţené na iných právnych záveroch, neţ rozhodnutie súdu prvého stupňa

(por. tieţ uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009 sp. zn. ),

resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ zaloţené

na nepredvídateľne iných („nových“) dôvodoch, neţ na ktorých zaloţil svoje rozhodnutie súd

prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal moţnosť namietať

správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého aţ v odvolacom konaní (por. uznesenie

najvyššieho súdu zo 14. júla 2011 sp. zn. ). V danom prípade ale rozhodnutie

10

odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa nevyznieva prekvapujúco, ani

nečakane, súdy oboch stupňov zaloţili svoje rozhodnutia na rovnakých skutkových

a právnych záveroch. Ţalobca musel vzhľadom na priebeh a výsledky prvostupňového

konania očakávať (predvídať), ţe odvolací súd bude v odvolacom konaní posudzovať

a skúmať to, čo napokon odvolací súd aj skutočne posúdil a preskúmal.

Dovolateľ ďalej namietal, ţe mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať tým,

ţe odvolací súd prejednal jeho odvolanie a meritórne rozhodol bez nariadenia pojednávania,

pričom tento postup v odôvodnení svojho rozhodnutia nezdôvodnil.

Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyţaduje a ani z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva nemoţno vysledovať, ţe by sa malo na všetkých súdnych

inštanciách pojednávanie vykonať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa

na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd môţe

rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, len ak je rozhodnutie nesprávne výlučne po právnej

stránke. Odvolací súd však vţdy môţe nariadiť pojednávanie, ak to povaţuje za potrebné.

Podľa , na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo

doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach

porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Podľa

v ostatných prípadoch môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia

odvolacieho pojednávania.

Z vyššie citovaných ustanovení a vyplýva, ţe (len) v prípadoch

uvedených v je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných

prípadoch však môţe rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom,

či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie , bude nariadené

odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd.

V danom prípade odvolací súd neopakoval ani nedopĺňal dokazovanie, súd prvého

stupňa nerozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a nebolo potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, nešlo ani o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého

11

zaobchádzania a naostatok nariadenie odvolacieho pojednávania nevyţadoval ani dôleţitý

verejný záujem. Vzhľadom na to nebolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť

na prejednanie odvolania pojednávanie.

Pokiaľ dovolateľ namieta, ţe odvolací súd neodôvodnil vo svojom rozhodnutí, prečo

v prejednávanej veci nenariadil pojednávanie, dovolací súd poznamenáva, ţe odvolací súd

nebol povinný odôvodňovať svoj záver, ţe na prejednanie odvolania ţalobcu v predmetnej

právnej veci nie je potrebné nariadiť pojednávanie. Ten jednoznačne vyplýva z vyššie

uvedených okolností, povahy prejednávanej veci a danej procesnej situácie.

Pre úplnosť treba dodať, ţe účastníci boli upovedomení o čase a mieste verejného

vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu (§ 156

ods. 3 ) – por. č.l. 511 spisu a právny zástupca ţalobcu bol o vyhlásení rozsudku

upovedomený aj elektronickými prostriedkami (, , ).

V súvislosti s námietkou dovolateľa, ţe vo veci nebolo vykonané dokazovanie

v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie veci (najmä splnenie hmotnoprávnej podmienky

platnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru v zmysle ustanovenia § 74 Zákonníka

práce), t.j., namietal, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, treba uviesť, ţe táto vada je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241

ods. 2 písm. b/ ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v )

nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom

posúdení veci ( ); aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli

opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého

rozhodnutia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis

a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Moţno teda uzavrieť, ţe dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali

prípustnosť dovolania podľa , a keďţe dovolanie nie je prípustné ani podľa

, Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok ţalobcu odmietol

12

podľa v spojení s bez toho, aby sa zaoberal

vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov tohto

konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s

ods. 1 a ). V danom prípade, vychádzajúc z obsahu vyjadrenia

k dovolaniu, dovolací súd dospel k názoru, ţe trovy súvisiace s podaním tohto vyjadrenia

nie sú trovami potrebnými na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, preto ich náhradu

ţalovanému nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. septembra 2014

JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová