Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
545/393612.6a04df.pdf
PDF · 179.8 KB
No categories available
4Cdo/292/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 292/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu R., bývajúceho v B.B.,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou M., so sídlom v B.B., IČO: X., proti ţalovanému C.,
so sídlom v B.B., IČO: X., zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. I., so sídlom v Ţ.,
IČO: X., o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a iné, vedenej na
Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 20 C 167/2005, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 19. februára 2013 sp. zn. 8 Co 322/2012, 8 Co 323/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Návrhom na začatie konania sa ţalobca po poslednej úprave petitu a čiastočnom
späťvzatí ţaloby domáhal určenia, ţe 1/ okamţité skončenie pracovného pomeru
zo 17. februára 2005 dané mu ţalovaným je neplatné, 2/ pracovný pomer ţalobcu
u ţalovaného naďalej trvá a 3/ uloţenia povinnosti ţalovanému zaplatiť ţalobcovi náhradu
mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru v sume 78.240,64 Eur. Určenia
neplatnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru sa domáhal z dôvodu, ţe závaţného
porušenia pracovnej disciplíny v zmysle ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce
sa nedopustil.
Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 27. februára 2012 č.k. 20 C 167/2005-451
v súlade s ustanovením § 96 ods. 1 O.s.p. na základe späťvzatia návrhu zastavil konanie
v časti pôvodne uplatneného nároku na úrok z omeškania vo výške 6% ročne z jednotlivých
súm uplatnenej náhrady mzdy počnúc náhradou za mesiac február 2005 a tieţ v časti
o vzájomnom návrhu ţalovaného, ktorým sa domáhal určenia, ţe od ţalovaného nemoţno
spravodlivo poţadovať, aby ţalobcu ďalej zamestnával. V zostávajúcej časti (t.j. v časti
určenia neplatnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru, určenia, ţe pracovný pomer
ţalobcu u ţalovaného trvá a náhrady mzdy) ţalobu ţalobcu zamietol a ţalobcovi uloţil
povinnosť zaplatiť ţalovanému náhradu trov konania vo výške 10.979,94 Eur do troch dní.
Dospel k záveru, ţe okamţité skončenie pracovného pomeru podľa ustanovenia § 68 ods. 1
písm. b/ Zákonníka práce v znení platnom v rozhodnom čase (t.j. k 17. februáru 2005 – pozn.
dovolacieho súdu), zo strany ţalovaného bolo dôvodné, pretoţe ţalobca závaţným spôsobom
porušil pracovnú disciplínu tým, ţe napriek predchádzajúcemu napomenutiu, prevzal dňa 21.
januára 2005 platobný rozkaz Okresného súdu Bratislava II, pod sp. zn. 33 Rob 2987/2004,
vo veci ţalobcu P. proti spoločnosti C. B. o zaplatenie 2.474.244,50 Sk, pričom o jeho
prevzatí konateľa spoločnosti neupovedomil, ani iným spôsobom mu nedal ţiadnu správu, či
informáciu, v dôsledku čoho došlo k správoplatneniu tohto platobného rozkazu dňom 8.
februára 2005, a to napriek tomu, ţe ţalobcovi bolo zrejmé, ţe s výškou fakturovanej čiastky
zo strany P. ţalovaný vyjadril výslovný nesúhlas. Takýmto spôsobom zabránil tomu, aby
v predmetnej veci bol podaný odpor, v dôsledku čoho ţalovanému vznikla škoda veľkého
rozsahu. V konaní nebolo sporné, ţe ţalobca bol oprávnený preberať poštové zásielky, avšak
bezpochyby bolo jeho povinnosťou prevzaté zásielky odovzdať adresátovi, príp. o ich
doručení informovať, obzvlášť v prípade súdnych zásielok, s prevzatím ktorých sú spojené
významné právne následky, v danom prípade začatie plynutia lehoty na podanie odporu.
Nakoľko ţalobu o určenie neplatnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru súd
povaţoval za nedôvodnú, zamietol ţalobu aj v časti týkajúcej sa náhrady mzdy a tieţ určenia,
ţe pracovný pomer naďalej trvá, tu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na
poţadovanom určení. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1
O.s.p., úspechom v konaní a vznikom trov na právnom zastúpení.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcu napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil a odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Ďalším výrokom
zrušil uznesenie súdu prvého stupňa z 19. apríla 2012 č.k. 20 C 167/2005-497, ktorým súd
prvého stupňa uloţil ţalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe súd prvého stupňa v predmetnej veci vykonal
v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov konania náleţité dokazovanie na posúdenie
dôvodnosti návrhu ţalobcu na určenie neplatnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru,
ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení ţalovaného, na ktorých zakladal svoju obranu
a zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel
k správnym skutkovým záverom o tom, ţe ţalobca sa dopustil skutku, ktorý sa mu kládol za
vinu v okamţitom skončení pracovného pomeru a na tomto základe zaujal vo veci aj správny
právny záver, ţe ţalobe nemoţno vyhovieť. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa
povaţoval aj za náleţite, v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnené, v ktorom sa
súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie
veci, ako aj s relevantnými argumentmi, na ktoré účastníci v konaní poukazovali. Vzhľadom
na námietky ţalobcu uvádzané v dôvodoch odvolania s poukazom na ustanovenie § 205 ods.
2 písm. e/ v spojení s § 205a ods. 1 a § 120 ods. 4 O.s.p., uviedol, ţe skutočnosť tvrdená
ţalobcom v odvolacom konaní ohľadne nedostatku predchádzajúceho prerokovania
okamţitého skončenia pracovného pomeru odborovým orgánom (§ 74 Zákonníka práce
v znení platnom k 17. februáru 2005 – pozn. dovolacieho súdu), je novou skutočnosťou, ktorá
nebola ţalobcom napriek poučeniu, riadne a včas uplatnená v konaní pred súdom prvého
stupňa, a preto nie je spôsobilá byť odvolacím dôvodom podľa § 205a ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
keď obsah spisu nenasvedčuje tomu, ţe by ţalobca bez svojej viny nemohol tieto nové
skutočnosti označiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa, resp. vyhlásenia uznesenia
o skončení dokazovania. Preto nebola splnená podmienka prípustnosti uplatňovania nových
skutočností v odvolacom konaní, z ktorého dôvodu sa odvolací súd touto namietanou inou
vadou konania (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), nezaoberal. Odvolací súd nepovaţoval za
potrebné vykonať ani ďalšie dokazovanie, ktoré by bolo nad rámec dôkazných návrhov
účastníkov konania (§ 213 ods. 5 O.s.p.), keďţe ţalobca sa síce dovoláva v odvolacom konaní
skúmania prerokovania okamţitého skončenia pracovného pomeru odborovým orgánom,
avšak netvrdí, ţe ţalovaný, u ktorého pracovali traja montáţni technici a obchodný zástupca
(ţalobca – pozn. dovolacieho súdu), mal takýto, na prerokovanie oprávnený orgán zriadený,
pričom z vyjadrenia ţalovaného vyplýva, ţe takýto orgán zriadený nebol. Takéto dokazovanie
sa javilo odvolaciemu súdu ako nadbytočné a neúčelné. Pokiaľ ţalobca v odvolaní namietal
spôsob dokazovania listinami na pojednávaní pred súdom prvého stupňa, odvolací súd nezistil
ţiadne pochybenie v tomto smere a dokazovanie listinnými dôkazmi vykonané súdom prvého
stupňa povaţoval za vykonané zákonným spôsobom a bolo tak spôsobilým podkladom pre
zisťovanie skutkového stavu veci. Odvolací súd uviedol, ţe súd prvého stupňa prihliadol
na všetky skutočnosti významné z hľadiska posúdenia závaţnosti porušenia pracovnej
disciplíny, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotoţnil a nepovaţoval v tomto konaní
za určujúce vyriešenie otázky, či ţalovanému vznikla škoda, resp., či by bol v spore, v prípade
včas podaného odporu, úspešný. Za relevantnú povaţoval skutočnosť, ţe konaním ţalobcu
bolo znemoţnené sa v súdnom konaní brániť účinnými právnymi prostriedkami. Uviedol,
ţe dôkazné bremeno v konaní zaťaţuje toho účastníka, ktorý z existencie tvrdených
skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky. Ţalovaný v konaní dostatočne preukázal
výpisom prijatých faxových správ, ţe mu ţalobca platobný rozkaz nedoručil v období
od 18. do 28. januára 2005, čím vyvrátil opodstatnenosť tvrdenia ţalobcu, ţe mu platobný
rozkaz doručil faxom 21. januára 2005. Pokiaľ za tejto dôkaznej situácie sa chcel ţalobca
brániť, musel v konaní preukázať svoje tvrdenie, ţe platobný rozkaz ţalovanému doručil. Ide
o tzv. presunutie dôkazného bremena na ţalobcu, ktorý tvrdí existenciu určitej skutočnosti
vo svoj prospech, ktorej pravdivosť ţalovaný dôkazne vyvrátil. Ţalobca však v konaní takýto
dôkaz súdu neposkytol. Odvolací súd na základe preskúmania spisového materiálu dospel
k záveru, ţe súd prvého stupňa zo skutkových zistení vyvodil aj správne právne závery, keď
na zistený skutkový stav aplikoval správne ustanovenia Zákonníka práce (§ 68
ods. 1 písm. b/, ods. 2, a § 70), ktoré aj správne vyloţil v súlade s ustálenou súdnou praxou
a judikatúrou a zaujal vo veci správne právne závery, s ktorými sa aj odvolací súd v plnom
rozsahu stotoţnil. Keďţe nezistil pochybenie ani pri rozhodovaní o trovách konania,
napadnutý rozsudok s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny
potvrdil. Ţalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretoţe si ich náhradu
neuplatnil (§ 142 ods. 1, § 224 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p.).
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalobca do výroku, ktorým bol
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený. Navrhol ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie. Namietal odňatie mu moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)
postupom odvolacieho súdu tým, ţe nenariadil na prejednanie odvolania pojednávanie, i keď
bolo treba doplniť dokazovanie a účastníci to zhodne navrhli. Uviedol, ţe odvolací súd svoje
rozhodnutie zaloţil na právnej argumentácii, ktorá nebola predmetom na súde prvého stupňa
a tento postup treba hodnotiť ako vydanie prekvapivého rozhodnutia, ktorým postupom bola
účastníkom odňatá moţnosť vyjadriť sa k aplikovateľnosti daného právneho záveru. Odvolací
súd nevenoval tieţ pozornosť existencii v odvolaní namietanej inej vade konania spočívajúcej
v tom, ţe súd prvého stupňa nezisťoval splnenie hmotnoprávnej podmienky platnosti
okamţitého skončenia pracovného pomeru vo vzťahu k § 74 Zákonníka práce, ktorou bol
povinný sa zaoberať z úradnej povinnosti, čím sa odklonil od názoru vysloveného v rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. decembra 2007 sp. zn. 3 M Cdo 14/2007. Tým,
ţe súd neskúmal splnenie hmotnoprávnej podmienky okamţitého skončenia pracovného
pomeru podľa § 74 Zákonníka práce, nezistil dostatočne skutkový stav veci, čo malo
za následok nesprávne právne rozhodnutie vo veci. Napokon dovolateľ v súvislosti
s dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. namietol tieţ nedostatok náleţitostí
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), keď odvolací súd svoje
rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, pretoţe sa nevyjadril ku všetkým odvolacím námietkam
uvedeným v dôvodoch odvolania. Namietol tieţ, ţe odvolací súd náleţite neodôvodnil, prečo
v danej veci nebolo nariadené odvolacie pojednávanie, najmä keď v danej veci neboli splnené
predpoklady pre vyhlásenie rozhodnutia, pretoţe nariadenie pojednávania vyţadoval verejný
záujem (§ 214 ods. 1 písm. d/ O.s.p.), lebo otázky, ktoré sú predmetom konania, mohli mať
širší spoločenský dopad a mohli mať význam aj pre iné subjekty. Dovolateľ zároveň poţiadal
o odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku.
Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu ţalobcu navrhol dovolanie zamietnuť (zrejme
odmietnuť), z dôvodu, ţe podľa jeho názoru neexistuje dôvod, pre ktorý by bolo potrebné
napadnutý rozsudok zrušiť, pretoţe neexistujú skutočnosti, ktoré by odvolací súd mal skúmať
a boli by dôleţité pre rozhodnutie vo veci neplatnosti okamţitého skončenia pracovného
pomeru. Ţiadal priznať náhradu trov dovolacieho konania v sume 1.408,94 Eur.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloţenie
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom. Vychádzal pritom z týchto záverov:
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (iba)
právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací
súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Právo
na súdnu ochranu totiţ nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní
účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné
podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p. (I. ÚS 4/2011).
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V predmetnej veci nie je dovolaním ţalobcu napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu
nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
Procesnú prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku ţalobcu by zakladala
len prípadná procesná vada v zmysle § 237 O.s.p. Na vadu takejto povahy je dovolací súd
povinný vţdy prihliadať (§ 242 ods. 1 O.s.p.). So zreteľom na uvedenú povinnosť sa dovolací
súd neobmedzil len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p.,
ale sa – a to aj vzhľadom na obsah dovolania – zaoberal tieţ otázkou, či v konaní na súdoch
niţších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia
je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho
súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, moţno ním napadnúť aj rozhodnutia,
proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pri posudzovaní prípustnosti dovolania
podľa tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo
k jednej (niektorým) z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce
zistenie, ktoré opodstatňuje záver dovolacieho súdu, ţe konanie na súde niţšieho stupňa
je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Mimoriadnosť dovolania
ako opravného prostriedku, ktorým moţno výnimočne napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, sa prejavuje aj v tom, ţe jeho prípustnosť v zmysle § 237 O.s.p. je spojená
výlučne len s najzávaţnejšími, v ňom taxatívne vymenovanými procesnými vadami
zakladajúcimi tzv. zmätočnosť. Iné procesné vady (procesné vady inej povahy, neţ sú vady
taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.) nezakladajú prípustnosť tohto mimoriadneho
opravného prostriedku podľa uvedeného ustanovenia.
Ţalobca existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.
So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa,
ţe v prejednávanej veci mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Odňatiu moţnosti ţalobcovi konať pred súdom malo podľa jeho názoru dôjsť tým,
ţe rozhodnutie odvolacieho súdu trpí nedostatkom riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil,
ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru,
ţe v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody,
pre ktoré rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri
výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení
a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť,
ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).
Ďalej dovolací súd poznamenáva, ţe z obsahu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho
súdu je zrejmé, ţe sa v plnom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého
stupňa, ktoré vyhovuje zákonným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia
v § 157 ods. 2 O.s.p. Pokiaľ ţalobca v dôvodoch svojho odvolania (i dovolania) poukazoval
predovšetkým na to, ţe súd prvého stupňa sám z úradnej povinnosti neskúmal splnenie
hmotnoprávnej podmienky platnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru (§ 74
Zákonníka práce v znení platnom v rozhodnom čase), dovolací súd povaţuje za potrebné
na tomto mieste dať do pozornosti, ţe odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
odôvodnil, prečo túto namietanú inú vadu konania nepovaţoval v odvolacom konaní
za dôvodnú, a prečo dokazovanie v tomto smere nedoplnil. Takýto postup odvolacieho súdu
pri odôvodnení vlastného rozhodnutia je v súlade s citovaným ustanovením § 219
ods. 2 O.s.p., preto ani nemoţno na ťarchu odvolaciemu súdu pripísať, ţe jeho rozhodnutie
nie je riadne a presvedčivo odôvodnené a teda nespĺňa náleţitosti, ktoré preň predpisuje
Občiansky súdny poriadok, ako sa mylne domnieva dovolateľ.
Ţalobca ďalej namieta tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu.
V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie
rozhodnutie, ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu
povaţoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom
posudzovania súdom prvého stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu
„nečakane“ zaloţené na iných právnych záveroch, neţ rozhodnutie súdu prvého stupňa
(por. tieţ uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 102/2008),
resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ zaloţené
na nepredvídateľne iných („nových“) dôvodoch, neţ na ktorých zaloţil svoje rozhodnutie súd
prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal moţnosť namietať
správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého aţ v odvolacom konaní (por. uznesenie
najvyššieho súdu zo 14. júla 2011 sp. zn. 5 Cdo 46/2011). V danom prípade ale rozhodnutie
odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa nevyznieva prekvapujúco, ani
nečakane, súdy oboch stupňov zaloţili svoje rozhodnutia na rovnakých skutkových
a právnych záveroch. Ţalobca musel vzhľadom na priebeh a výsledky prvostupňového
konania očakávať (predvídať), ţe odvolací súd bude v odvolacom konaní posudzovať
a skúmať to, čo napokon odvolací súd aj skutočne posúdil a preskúmal.
Dovolateľ ďalej namietal, ţe mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať tým,
ţe odvolací súd prejednal jeho odvolanie a meritórne rozhodol bez nariadenia pojednávania,
pričom tento postup v odôvodnení svojho rozhodnutia nezdôvodnil.
Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyţaduje a ani z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva nemoţno vysledovať, ţe by sa malo na všetkých súdnych
inštanciách pojednávanie vykonať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa
na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd môţe
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, len ak je rozhodnutie nesprávne výlučne po právnej
stránke. Odvolací súd však vţdy môţe nariadiť pojednávanie, ak to povaţuje za potrebné.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p., na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia
odvolacieho pojednávania.
Z vyššie citovaných ustanovení § 214 ods.1 a 2 O.s.p. vyplýva, ţe (len) v prípadoch
uvedených v § 214 ods.1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných
prípadoch však môţe rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom,
či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené
odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd.
V danom prípade odvolací súd neopakoval ani nedopĺňal dokazovanie, súd prvého
stupňa nerozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a nebolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, nešlo ani o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania a naostatok nariadenie odvolacieho pojednávania nevyţadoval ani dôleţitý
verejný záujem. Vzhľadom na to nebolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť
na prejednanie odvolania pojednávanie.
Pokiaľ dovolateľ namieta, ţe odvolací súd neodôvodnil vo svojom rozhodnutí, prečo
v prejednávanej veci nenariadil pojednávanie, dovolací súd poznamenáva, ţe odvolací súd
nebol povinný odôvodňovať svoj záver, ţe na prejednanie odvolania ţalobcu v predmetnej
právnej veci nie je potrebné nariadiť pojednávanie. Ten jednoznačne vyplýva z vyššie
uvedených okolností, povahy prejednávanej veci a danej procesnej situácie.
Pre úplnosť treba dodať, ţe účastníci boli upovedomení o čase a mieste verejného
vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu (§ 156
ods. 3 O.s.p.) – por. č.l. 511 spisu a právny zástupca ţalobcu bol o vyhlásení rozsudku
upovedomený aj elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4, § 156 ods. 3, § 214 ods. 3 O.s.p.).
V súvislosti s námietkou dovolateľa, ţe vo veci nebolo vykonané dokazovanie
v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie veci (najmä splnenie hmotnoprávnej podmienky
platnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru v zmysle ustanovenia § 74 Zákonníka
práce), t.j., namietal, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, treba uviesť, ţe táto vada je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.)
nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli
opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis
a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Moţno teda uzavrieť, ţe dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p., a keďţe dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238
O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok ţalobcu odmietol
podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal
vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov tohto
konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). V danom prípade, vychádzajúc z obsahu vyjadrenia
k dovolaniu, dovolací súd dospel k názoru, ţe trovy súvisiace s podaním tohto vyjadrenia
nie sú trovami potrebnými na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, preto ich náhradu
ţalovanému nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. septembra 2014
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová