Details
The publication number is not recorded.
Open legal thesis sourceECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)PLz. ÚS 5/2015
PDF · 393.59 KB
No categories available
PLz. ÚS 5/2015
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PLz. ÚS 5/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2015
v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra
Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca), Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa
Tkáčika podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov
III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovených v nálezoch sp. zn.
III. ÚS 162/2011 a sp. zn. III. ÚS 547/2013 a v stanovisku II. senátu Ústavného súdu
Slovenskej republiky, ku ktorému dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti obchodnej
spoločnosti 1. FC TATRAN, a. s., Čapajevova 47, Prešov, v konaní vedenom pod sp. zn.
II. ÚS 783/2015, prijal toto
s t a n o v i s k o :
Ústavný súd Slovenskej republiky nemá právomoc rozhodovať o sťažnostiach proti
postupu alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Všeobecná charakteristika predmetnej sťažnosti
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 16. októbra
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti 1. FC TATRAN, a. s. (ďalej aj
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na ochranu majetku podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodcovským rozsudkom
Rozhodcovského súdu Slovenského futbalového zväzu Bratislava sp. zn. 19/12 RS z 3. júna
2013, ktorý rozhodol, že sťažovateľka je povinná zaplatiť svojmu bývalému hráčovi dlžnú
sumu. Vec sťažovateľky je vedená na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 783/2015.
Ústavnému súdu, jeho II. senátu, bolo pridelených niekoľko ďalších podaní, ktoré
smerujú proti rozhodcovským súdom, ktoré konali a rozhodovali v režime zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon
o rozhodcovskom konaní“). Ide o sťažnosti sp. zn. II. ÚS 824/2015 a sp. zn.
II. ÚS 782/2015 (porov. bod 19). Ak sťažovateľ označí za odporcu takýto subjekt, tak ako
najprvotnejšiu podmienku vo fáze a limine je nutné ustáliť, či má ústavný súd právomoc
o takejto sťažnosti rozhodnúť.
2. II. senát dospel k právnemu názoru, že nemá právomoc rozhodovať o ústavných
sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy proti rozhodcovským súdom, pretože ani na základe
skutočnosti subsidiarity, resp. že vydá exekvovateľné rozhodnutie, nemožno rozhodcovský
súd vnímať ako orgán verejnej moci, pričom tento právny názor je odchýlny od právneho
názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, a preto uznesením II. senátu sa
navrhuje plénu, aby zjednotilo podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) odchýlne právne názory.
3. Žiaden senát netvrdí, že rozhodcovský súd je orgánom verejnej moci, ale
v niektorých rozhodnutiach bol prijatý právny názor, že absencia právneho prostriedku
nápravy aktivuje právomoc ústavného súdu, resp. ak vydá takýto súkromný súd
exekvovateľné rozhodnutie, je potlačená súkromná povaha súdu, a preto možno preskúmať
jeho rozhodnutia akoby bol orgánom moci verejnej. II. senát je presvedčený, že súkromná
povaha týchto súdov vylučuje prieskum ich rozhodnutí, pričom táto pozícia nie je formálna,
ale funkčná, vychádzajúca zo zmyslu ústavnej sťažnosti a zmyslu rozhodcovských súdov,
ich procesnej autonómie. II. senát je presvedčený, že dostatočnú ochranu poskytuje žaloba
podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní, zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, Exekučný poriadok a v istom zmysle aj iné súkromnoprávne nástroje. (Kde sa
v texte uvádza ochrana podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní, myslí sa tým aj
ochrana podľa zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pozn.)
4. Ustálenie právomoci je vo všeobecnosti veľmi dôležité z hľadiska deľby moci,
a tak ochrany slobody, pretože práve ústavný súd ako ochranca základných práv a slobôd je
viazaný ústavou a právom a nie je žiaduce, aby svoj právom vymedzený priestor opúšťal.
Moderná spoločnosť je však veľmi komplexná a dochádza v nej často k neostrým hraniciam
medzi súkromným a vrchnostenským priestorom. Takýmto neostrým priestorom je aj
rozhodcovské konanie, ktoré je v obchodnej praxi, ale aj v praxi športového práva veľmi
populárne.
5. Právny názor o prijateľnosti sťažností proti rozhodcovským súdom bol vyslovený
v podstate v procesne „najčistejšej“ meritórnej forme rozhodovania – formou nálezu. Nie je
preto pochybnosť, že vymedziť sa proti tomuto právnemu názoru je potrebné
prostredníctvom § 6 zákona o ústavnom súde. Nominálne označenie čísla senátu nie je
relevantné. Dôležitá je prítomnosť rozdielnych právnych názorov, ktorá je v tejto otázke
zrejmá (bod 12).
II.
Prehľad doterajšieho rozhodovania senátov ústavného súdu o sťažnostiach proti
postupu a rozhodnutiam rozhodcovských súdov
6. V ostatných rokoch mal ústavný súd viacero príležitostí formulovať svoje názory
na rozhodcovské konanie a na prieskum rozhodcovských rozsudkov, uznesení a postupov.
Vo výraznej väčšine prípadov boli sťažnosti z rôznych dôvodov odmietnuté. Dôvody
odmietnutia boli pritom nasledovné:
7. Vo viacerých prípadoch došlo k odmietnutiu z dôvodu nevyčerpania opravných
prostriedkov, resp. iných právnych prostriedkov, a to konkrétne žaloby o zrušenie
rozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní alebo v rámci
exekučného konania podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Ústavný súd pritom
v mnohých rozhodnutiach v odôvodnení špecifikoval, ktorým písmenom § 40 ods. 1 zákona
o rozhodcovskom konaní by žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku bolo
pravdepodobne možné odôvodniť (uznesenia IV. ÚS 115/2013 z 28. februára 2013,
IV. ÚS 149/2013 z 8. marca 2013, I. ÚS 104/2014 z 5. marca 2014, III. ÚS 36/2014
z 21. januára 2014, III. ÚS 39/2014 z 21. januára 2014, IV. ÚS 39/2012 z 27. januára 2012,
I. ÚS 222/09 zo 17. augusta 2009, I. ÚS 121/03 z 18. júna 2003).
8. V iných prípadoch bola sťažnosť odmietnutá, pretože sťažovateľ podal zároveň
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku a o tejto žalobe ešte nebolo rozhodnuté
(uznesenia III. ÚS 276/2013 z 2. júla 2013, IV. ÚS 394/2012 z 15. augusta 2012,
III. ÚS 444/2012 z 12. septembra 2012, IV. ÚS 406/09 z 10. decembra 2009).
9. Viacero sťažností bolo odmietnutých z dôvodu, že nesmerovali proti meritórnym
rozhodnutiam rozhodcovských súdov, ale „len“ proti postupu alebo procesným
rozhodnutiam a namietané nedostatky mohli byť napravené v režime zákona
o rozhodcovskom konaní. III. senát ústavného súdu odmietol sťažnosť proti uzneseniu
rozhodcovského súdu, ktorým bola sťažovateľovi uložená poplatková povinnosť za
námietku zaujatosti rozhodcu a poplatková povinnosť za námietku zaujatosti súdu. Dôvodil
pritom, že nejde o rozhodnutie vo veci samej a vzhľadom na tvrdené skutočnosti – zaujatosť
rozhodcovského súdu a rozhodcu – bude mať sťažovateľ proti prípadnému meritórnemu
rozhodcovskému rozsudku k dispozícii účinný opravný prostriedok nápravy, a to žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku minimálne podľa § 40 ods. 1 písm. f) zákona
o rozhodcovskom konaní (uznesenie III. ÚS 220/2014 z 25. marca 2014, podobne aj
uznesenie III. ÚS 322/2014 z 13. mája 2014). Nie nepodobne boli odmietnuté sťažnosti
proti nemeritórnym rozhodnutiam rozhodcovských súdov, pretože nevznikla prekážka res
iudicata, pričom ústavný súd uviedol aj argument, že rozhodcovské konanie nadobúda
verejnoprávny rozmer až momentom meritórneho rozhodnutia rozhodcovského súdu –
rozsudku, keď právny poriadok Slovenskej republiky rozhodcovskému rozsudku pripisuje
vlastnosť vykonateľnosti a zároveň je aj exekučným titulom. Do tohto okamihu je toto
konanie vo sfére rozhodcovského súdu a má charakter súkromnoprávneho vzťahu
(III. ÚS 335/2010 z 21. septembra 2010). Takto boli odmietané aj sťažnosti proti prieťahom
rozhodcovských súdov (I. ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013, II. ÚS 432/2015).
10. V niektorých prípadoch námietky sťažovateľov smerovali proti odôvodneniu
rozhodcovského rozsudku a sťažovatelia namietali jeho nedostatočné odôvodnenie alebo
nepreskúmateľnosť. Ústavný súd implicitne potvrdil, že sťažnosť proti rozhodcovskému
rozsudku v zásade je prípustná, v daných prípadoch však tieto sťažnosti odmietol ako zjavne
neodôvodnené na základe preskúmania predmetného odôvodnenia a konštatovania, že je
ústavne konformné [uznesenia III. ÚS 49/2014 z 29. januára 2014 (porov. Magál, M.,
Kasemová, M. Slovak Republic – Current Case Law of the Slovak National Courts
regarding Arbitration. In: Czech (& Central European) Yearbook of Arbitration, Vol 5, 2015,
s. 657), III. ÚS 95/2010 z 9. marca 2012, III. ÚS 213/2010 z 25. mája 2010, I. ÚS 569/2012
z 28. novembra 2012].
11. V niektorých prípadoch ústavný súd sťažnosti odmietol ako oneskorene podané
(uznesenia II. ÚS 173/2010 z 30. marca 2010, III. ÚS 41/2010 z 2. februára 2010,
III. ÚS 49/2010 z 2. februára 2010).
12. Výnimku z už citovaných odmietnutých sťažností predstavujú dva nálezy
III. senátu ústavného súdu, v ktorých sťažnostiam vyhovel a konštatoval porušenie
základných práv zo strany príslušných rozhodcovských súdov. Okrem toho je na ďalšie
konanie prijatá sťažnosť sp. zn. II. ÚS 155/2015.
13. V náleze sp. zn. III. ÚS 162/2011 z 31. mája 2011 ústavný súd konštatoval
porušenie základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu rozhodcovským rozsudkom. Napadnutý rozhodcovský rozsudok zrušil a vec vrátil
rozhodcovskému súdu na ďalšie konanie. Priamo v právnej vete nálezu ústavný súd uviedol,
že pokiaľ po skončení jednoinštančného konania pred rozhodcovským súdom nie je žiadna
účinná možnosť nápravy prostredníctvom všeobecných súdov, ústavný súd je oprávnený
posudzovať zákonnosť a ústavnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu (Zbierka nálezov
a uznesení ústavného súdu, rozhodnutie č. 40/2011).
14. V náleze sp. zn. III. ÚS 547/2013 z 19. februára 2014 ústavný súd taktiež
konštatoval porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy postupom a rozhodnutím rozhodcovského súdu. Predmetom prieskumu v danej veci
bolo už nemeritórne procesné uznesenie, ktorým rozhodcovský súd rozhodol, že
v rozhodcovskom konaní (ktoré bolo predtým samostatným uznesením zastavené) žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pretože rozhodcovský súd nemá
právomoc vo veci rozhodnúť. III. senát v náleze uviedol, že „práve osobitný zákon
o rozhodcovskom konaní vytvoril právnu prípustnosť kontroly súdnej moci nad
rozhodcovskými rozsudkami (ale i ostatnými rozhodnutiami všeobecných súdov) v taxatívne
vymedzených prípadoch. Ak však po skončení jednoinštančného konania pred
rozhodcovským súdom nie je žiadna účinná možnosť nápravy prostredníctvom všeobecných
súdov, je namieste, aby do tohto procesu aktívne zasiahol aj ústavný súd.“. Uvedené
rozhodnutie spolu s predchádzajúcim nálezom vychádzali z názoru, že až konečné
rozhodnutie rozhodcovského súdu možno za konkrétnych okolností napadnúť ústavnou
sťažnosťou. Akcentuje tak nemožnosť inej právnej ochrany, a teda preskúmateľnosť aj
nemeritórnych rozhodnutí.
15. Ako vyplýva z už citovaných rozhodnutí, sťažnosti proti postupom
a rozhodnutiam rozhodcovských súdov nie sú v rozhodovacej praxi ústavného súdu
výnimočné. Možno zhrnúť, že najskôr ústavný súd povedal, že až exekučne vykonateľným
rozsudkom končí rozhodcovské konanie, a tým, že zatiaľ nemožno takéto rozhodnutie
(o zastavení) preskúmať ani všeobecným súdom, nemôže tam ingerovať ani ústavný súd
(III. ÚS 335/2010). Podobne postupoval ústavný súd voči námietkam prieťahov
(I. ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013). Neskôr vec proti meritórnemu rozsudku prijal s tým, že
sťažovateľ nemal iné právne prostriedky (III. ÚS 162/2011), aby napokon prijal vec proti
nemeritórnemu rozhodnutiu s tým, že sťažovateľ nemal iné právne prostriedky
16. Citovanými rozhodnutiami sa ako kľúčová otázka vinie charakter
rozhodcovského konania a rozhodcovských súdov a aplikovateľnosť hlavne základných
procesných záruk vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru na
rozhodcovské konanie. Sťažovatelia sa však snažili namietať aj porušenie hmotného
základného práva na ochranu majetku.
17. Túto otázku považuje II. senát ústavného súdu za otázku zásadného právneho
významu, a to tak z hľadiska dogmatického vymedzenia právomocí ústavného súdu
vo vzťahu k rozhodcovským súdom, ako aj z hľadiska praktického významu pre relatívne
veľký nápad sťažností proti postupom alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov. II. senát
taktiež upozorňuje na to, že judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej má ústavný súd
právomoc rozhodovať o sťažnostiach proti postupom alebo rozhodnutiam rozhodcovských
súdov, vyvolala kritické reakcie v odbornej verejnosti (Csach, K. Prieskum rozhodcovských
rozsudkov ústavným súdom. In: Právo – obchod – ekonomika. Košice : UPJŠ, 2011, s. 386
395, dostupné na internete: https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_23.pdf;
Csach, K. Rozhodcovské rozsudky a ústavný súd. Lexforum, 17. augusta 2011,
http://www.lexforum.cz/330; Magal, M., Gyarfas, J. Slovakia: Court expands power of
review, Global Arbitration Review, 6, 2011, 6, s. 33 34; Gyarfas, J. Constitutional
Scrutiny of Arbitral Awards: Odd Precedents in Central Europe, Journal of International
Arbitration 29, č. 4, 2012, s. 391 404). Problematika zamestnáva aj zahraničné ústavné
a iné vrcholné súdy, a preto si zasluhuje aj perspektívu ústavnoprávnej komparatistiky
(body 37 45).
18. II. senát ústavného súdu dospel pri posudzovaní uvedenej sťažnosti k právnemu
názoru, že postup a rozhodnutia (a to tak procesné, ako aj meritórne) rozhodcovských súdov
nemôžu byť predmetom konania o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. Tento právny názor je
odchylný od právnych názorov III. senátu ústavného súdu prezentovaných v dvoch
nálezoch, ktorým konštatoval porušenie základných práv rozhodcovskými súdmi, ako aj od
právnych názorov prezentovaných inými senátmi v odôvodnení niektorých už citovaných
uznesení, aj keď sťažnosti proti postupu alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov nimi
boli (z iných dôvodov) odmietnuté. II. senát ústavného súdu preto považuje za žiaduce
predložiť otázku sťažností proti postupu alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov plénu
ústavného súdu na účely zjednotenia týchto právnych názorov.
III.
Právne názory, ku ktorým dospel II. senát ústavného súdu vo veci sp. zn.
II. ÚS 783/2015 (ako aj vo veciach sp. zn. II. ÚS 824/2015 a sp. zn. II. ÚS 782/2015)
19. V súlade s rozvrhom práce ústavného súdu boli II. senátu ústavného súdu
pridelené tieto sťažnosti:
- vo veci sp. zn. II. ÚS 783/2015 je sťažovateľom obchodná spoločnosť, futbalový
klub 1. FC Tatran, ktorý namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a práva na
ochranu majetku Rozhodcovským súdom Slovenského futbalového zväzu, ktorý rozhodol,
že sťažovateľ je povinný zaplatiť svojmu bývalému hráčovi dlžnú sumu;
- vo veci sp. zn. II. ÚS 824/2015 sťažovatelia AQUAPLAST, s. r. o., a
broja proti rozhodcovskému rozsudku Obchodného súdu – stáleho rozhodcovského súdu
tvrdiac, že porušil ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Rozsudok ich zaviazal na zaplatenie, aj keď po povolení reštrukturalizácie malo
byť rozhodcovské konanie podľa zákona prerušené;
- vo veci sp. zn. II. ÚS 782/2015 sťažovateľka po tom, čo Rozhodcovský súd
v Bratislave po dohode účastníkov konanie zastavil, namieta, že nezaplatením trov tento súd
porušil jej právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II. senát 2. júla 2015 uznesením sp. zn. II. ÚS 432/2015 odmietol sťažnosť
proti prieťahom na Rozhodcovskom súde Slovenského futbalového zväzu. Ústavný
súd tak urobil nielen preto, že v konaní nebolo namietané konečné rozhodnutie, ale uviedol
aj argumenty, že rozhodcovský súd nie je orgánom verejnej moci, čím naznačil svoje
uvažovanie pred návrhom na zjednotenie právnych názorov. Pre úplnosť treba uviesť, že na
ústavnom súde je ešte nerozhodnutých ďalších šesť podaní proti rozhodcovským súdom
(Rvp 3044/2015, Rvp 8735/2015, Rvp 10696/2015, Rvp 12374/2015, Rvp 13047/2015,
Rvp 14042/2015).
20. V nadväznosti na právne názory vyslovené v doterajších rozhodnutiach
ústavného súdu o sťažnostiach proti postupu a rozhodnutiam rozhodcovských súdov
považoval II. senát ústavného súdu v súvislosti s rozhodovaním o uvedených sťažnostiach
a zvlášť sťažnostiach vedených pod sp. zn. II. ÚS 783/2015 a sp. zn. II. ÚS 824/2015 za
potrebné zaujať stanovisko ku kľúčovému právnemu problému vyplývajúcemu
z posudzovanej veci Má ústavný súd právomoc rozhodovať o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy proti postupu alebo rozhodnutiu rozhodcovského súdu?
21. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ustanovenie § 51 ods. 1 zákona
o ústavnom súde po novele zákonom č. 353/2014 Z. z. znie: „Účastníci konania sú
sťažovateľ a orgán verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje.“ Toto ustanovenie
urobilo explicitnou normu, o ktorej prítomnosti nikdy neboli doktrinálne ani judikatórne
pochybnosti.
22. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu z ustanovenia čl. 127 v spojení
s čl. 124 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy a najnovšie z ustanovenia § 51 ods. 1 zákona o ústavnom
súde vyplýva, že sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa ochrany
základných práv a slobôd proti takému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu orgánu,
ktorý má atribúty verejnej moci, ktorým tento autoritatívne zasiahol do právnej sféry
sťažovateľa. Pokiaľ sťažovateľ namieta postup alebo rozhodnutie entity, ktorá verejnú moc
nevykonáva, jeho sťažnosť je nezlučiteľná z hľadiska dodržania právomoci s čl. 127 ústavy
(I. ÚS 76/02, I. ÚS 139/04, I. ÚS 57/04, IV. ÚS 459/2011).
23. II. senát ústavného súdu sa stotožňuje s charakteristikou rozhodcovského
konania, že jeho podstata „spočíva v mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné
rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi, keď jeho
významnými prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť
konania, jeho neformálnosť a nižšie trovy konania. Pri tomto konaní zákon počíta
s minimálnymi zásahmi všeobecných súdov do výsledkov rozhodovacej činnosti
rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 zákona o rozhodcovskom konaní možno
tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou na príslušnom všeobecnom súde len
z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto
rozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná
konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady
spravodlivosti a zákonnosti.“ (m. m. III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010).
24. II. senát ústavného súdu sa taktiež stotožňuje s názorom, že rozhodcovský súd nie
je orgánom verejnej moci (III. ÚS 162/2011, I. ÚS 143/2013, I. ÚS 335/2010,
I. ÚS 234/2013, III. ÚS 49/2014).
25. Na rozdiel od citovaných rozhodnutí sa však II. senát ústavného súdu prikláňa
k názoru, že ak rozhodcovský súd nie je orgánom verejnej moci, nemožno jeho postup alebo
rozhodnutia preskúmať v konaní podľa čl. 127 ústavy a prípadná sťažnosť proti postupu
alebo rozhodnutiu rozhodcovského súdu je z hľadiska dodržania právomoci nezlučiteľná
26. Rozhodcovské konanie je inštitútom súkromného práva, v ktorom rozhodcovia
ako osoby súkromného práva rozhodujú spory na základe súkromnoprávneho aktu
účastníkov konania. Rozhodcom ani rozhodcovským súdom nie je formálne ani materiálne
zverený výkon verejnej moci a z tohto dôvodu nemôžu byť pasívne legitimovaní v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.
27. II. senát ústavného súdu v tomto smere pripomína ustálenú judikatúru, podľa
ktorej „[n]a základe zmluvy súkromnoprávneho charakteru alebo rozhodcovskej doložky sa
strany slobodne a vážne rozhodnú riešiť spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú
v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu. Uzavretím rozhodcovskej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu
vykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý
je súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter bez
ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci. Ústavný súd konštatuje, že strany rozhodcovskej
zmluvy si musia byť vedomé možných negatívnych dôsledkov svojho rozhodnutia
uprednostniť riešenie medzi nimi vzniknutých sporov prostredníctvom súkromnoprávnej
osoby – rozhodcovského súdu pred súdnym orgánom Slovenskej republiky, čím sa ich
základné právo na súdnu ochranu v istom zmysle stáva okliešteným rozsahom vyplývajúcim,
ako už bolo uvedené, z § 40 zákona o rozhodcovskom konaní“ (m. m. III. ÚS 335/2010,
I. ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013).
28. Z uvedeného nevyplýva, že strany sa v rozhodcovskom konaní vzdávajú
akýchkoľvek procesných záruk alebo akejkoľvek ingerencie orgánov verejnej moci.
Zákonodarca vo viacerých ustanoveniach zákona o rozhodcovskom konaní zveril
všeobecným súdom právomoc zasahovať do rozhodcovského konania (napr. pri ustanovení
rozhodcu podľa § 8, pri rozhodovaní o námietke proti rozhodcovi podľa § 9, pri zániku
funkcie podľa § 10 alebo pri rozhodovaní o právomoci podľa § 21).
29. Čo sa týka samotného rozhodcovského konania (pred meritórnym rozhodnutím),
II. senát ústavného súdu sa tak v plnej miere stotožňuje aj so závermi I. senátu, podľa
ktorého „[v]zhľadom na uvedený zmluvný základ vedenia rozhodcovského konania, a teda
jeho rýdzo súkromnoprávny charakter, je vylúčená možnosť ústavného súdu zasiahnuť do
vedenia rozhodcovského konania, a poskytnúť tak ochranu sťažovateľom označeným
právam.“ (I. ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013).
30. Tento záver podľa názoru II. senátu ústavného súdu nespochybňuje ani
skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. d)
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov. Je pravdou, že zákonodarca v rámci svojho uváženia priznal status
exekučného titulu aktu osôb súkromného práva. To však bez ďalšieho neznamená, že dané
osoby súkromného práva sú orgánmi verejnej moci. Zo žiadneho ustanovenia zákona
o rozhodcovskom konaní alebo iného predpisu nevyplýva, že zákonodarca zamýšľal zveriť
rozhodcovským súdom výkon verejnej moci.
31. To neznamená, že označenie súkromnoprávneho aktu (rozhodcovského rozsudku)
za exekučný titul je oslobodené od akejkoľvek verejnoprávnej kontroly alebo ingerencie.
Túto kontrolu zákonodarca zveril všeobecným súdom v rámci konania o zrušenie
rozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní, resp. v rámci
exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. l) Exekučného poriadku. Týmito
mechanizmami sa zabezpečuje ochrana pred porušením určitých základných noriem
aplikovateľných na rozhodcovské konanie. Z uvedeného však nevyplýva, že samotný
rozhodcovský súd je (alebo sa momentom vydania rozhodcovského rozsudku stáva)
orgánom verejnej moci. Právny poriadok Slovenskej republiky síce rozhodcovskému
rozsudku pripisuje vlastnosť vykonateľnosti a zároveň je aj exekučným titulom,
rozhodcovský súd však pri exekúcii na základe rozhodcovského rozsudku nemá žiadne
verejnomocenské oprávnenia. Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda najneskôr v kontexte
exekučného konania verejnoprávny rozmer, v tomto procesnom štádiu však už
rozhodcovský súd nevykonáva žiadne úkony. Ani prípadná exekúcia na základe
rozhodcovského rozsudku tak neodôvodňuje záver, že rozhodcovský súd je orgánom
verejnej moci. Aj notárske zápisnice o priamej vykonateľnosti nie sú rozhodcovskému
rozsudku nepodobné z hľadiska exekúcie a nestávajú sa tým mocenskými aktmi.
32. K opačnému uvažovaniu môže pochopiteľne zvádzať materiálny prístup
k interpretácii práva, ku ktorému sa ústavný súd hlási. Život práva prebieha medzi
formálnosťou a materiálnosťou. Formálnosť, ba až formalizmus, majú v práve svoje
funkčné a nenahraditeľné miesto. Formálnosť ostáva aj v dobe materiálnosti dôležitou
vlastnosťou práva. V predmetných veciach však rozhodcovské súdy nie sú mocenskými
telesami formálne, vlastne ani materiálne, ale iba zdanlivo materiálne.
33. Možno zhrnúť, že rozhodcovský súd ostáva súkromnoprávnou zmluvnou entitou
v zásade autonómneho (nie heteronómneho) práva. Nie je to žiaden mocenský,
vrchnostenský orgán zriadený zákonom, aký predpokladá ústava v čl. 143 [(1) Sústavu
súdov tvoria Najvyšší súd Slovenskej republiky a ostatné súdy (2) Podrobnejšiu úpravu
sústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon.]. Nejde
o mocenský orgán, ktorý je výrazom nedobrovoľného, nutného podriadenia sa moci ako
prejavu zákonom zakázanej svojpomoci v právnom štáte, resp. štátneho monopolu
donútenia, a nejde o demokraticky legitimovaný, normatívne ukotvený orgán verejnej moci
ako súčasť permanentnosti výkonu moci (II. ÚS 191/2015 bod 59). Hoci ide v niektorých
prípadoch o prirodzenú snahu ústavného súdu o férovosť, resp. materiálnosť (s vedomím
zložitosti vzťahu verejného a súkromného v ére privatizácie moci), akokoľvek je priťažké
prijať záver, že absenciou právnych prostriedkov nápravy alebo momentom vydania
rozhodcovského rozsudku, vychádzajúc zo skutočnosti, že rozhodcovský rozsudok je
exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, sa rozhodcovský
súd potenciálne stáva pasívne legitimovaným v konaní podľa čl. 127 ústavy
(III. ÚS 335/2010, I. ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013). Ak by sa prijala izolovane (bez ohľadu
na vzťah k vyčerpaniu prostriedkov nápravy) téza o exekvovateľnosti, vydaním
rozhodcovského rozsudku nemôže dochádzať k zmene charakteru rozhodcovského súdu. Ak
bol rozhodcovský súd do tohto momentu charakterizovaný rýdzo súkromnoprávne, nemôže
vydaním rozhodcovského rozsudku nadobudnúť status orgánu verejnej moci. Je pravdou, že
zákonodarca v rámci svojho uváženia priznal status exekučného titulu aktu osôb
súkromného práva, to však bez ďalšieho neznamená, že dané osoby súkromného práva sú
orgánmi verejnej moci. Verejná moc môže zákonom urobiť exekučne vykonateľný aj
súkromný akt, a tým sa tento nestane vrchnostenským individuálnym právnym aktom a jeho
vydavateľ orgánom verejnej moci. Exekvovateľné sú aj zahraničné tituly, a to neznamená,
že národný súd môže preskúmavať počínanie telies, ktoré ich vydali.
34. Zákon o rozhodcovskom konaní je takpovediac mini-občianskym zákonníkom
pre súkromný proces, ktorý dáva rámec pre vytvorenie súkromného procesného konania.
Prieskum podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní nie je inštančným prieskumom, ale
posúdením, či súkromný subjekt – rozhodcovský súd, neporušil v súkromných vzťahoch
zákonné ustanovenia, teda niečo ako posúdenie platnosti zmluvy v hmotnom práve.
Rozhodcovský súd nie je „iným súdom“ podľa čl. 127 ústavy. Súd a „súd“ tu nie sú
synonymá, ale homonymá. Pri iných súkromných súdoch, napríklad súdoch občianskych
združení či súdoch politických strán, ktoré nemajú takú estetickú podobu so štátnymi súdmi
ako rozhodcovské súdy, tiež nie sú pochybnosti o ich súkromnej povahe (III. ÚS 15/09 –
súd SDKÚ; Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia, ktorí boli v tomto konaní zastúpení
kvalifikovaným právnym zástupcom, namietali porušenie základných práv a práv podľa
označených článkov ústavy a dohovoru v sťažnosti postupom a rozhodnutiami orgánov
politickej strany, teda právnickou osobou, ktorá verejnú moc nevykonáva, preto ich
sťažnosť je nezlučiteľná ratione personae s čl. 127 ústavy). Okrem tohto, perspektíva
reductio ad absurdum nám napovedá, že ak by sme uznali čo i len minimum „mocenskosti“
rozhodcovských súdov, prichádzala by do úvahy zodpovednosť za škodu podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení
neskorších predpisov. Napokon, ingerencia ústavného súdu prijatím a vyhovením sťažnosti
proti rozhodcovským súdom by poškodzovala druhú stranu rozhodcovského konania.
35. Skutočnosť, že zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje ich mierny prieskum,
je len vyvážením zákonodarcu medzi súkromnou autonómiou a „vyžarovaným“ základným
právom na spravodlivý proces, a nerobí z nich riadne súdy akejsi nultej inštancie. Ako bolo
uvedené, tento „prieskum“ nie je inštančným prieskumom, ale posúdením, či súkromný
subjekt – rozhodcovský súd, neporušil v súkromných vzťahoch troch súkromných subjektov
zákonné ustanovenia, teda niečo ako posúdenie platnosti zmluvy v hmotnom práve. Tento
prieskum však tiež znamená, že účastníci konaní majú istý štandard ochrany a že
zákonodarca jasne stanovil trajektóriu testovania týchto rozhodnutí, ktorá nemá byť
narušovaná ústavným súdom.
36. Nad rámec predmetu konania ústavný súd uvádza, že jestvujú právne názory, že
porušenie povinností rozhodcu by mohlo viesť k povinnosti nahradiť škodu účastníkovi (ide
o delikátnu rovnováhu medzi občianskoprávnou zodpovednosťou a jurisdikčnou
autonómiou; porov. Palková, R. Zodpovednosť rozhodcu. In: Husár, J. a kol. Vybrané
otázky zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym profesijným postupom. Košice:
Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2010, s. 141; dostupné na internete
http://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_11.pdf, porov. v kontexte uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 20/2011; uznesenie sp. zn. II. ÚS 432/2015). To je však
priestor pre všeobecné súdy, aby identifikovali, kto a za akých podmienok je povinný
nahradiť škodu účastníkovi rozhodcovského konania.
- zahraničné súdy
37. II. senát ústavného súdu v tomto smere taktiež poukazuje na prax ústavných
súdov iných štátov, ktoré – hoci rozhodcovské rozsudky taktiež považujú za exekučné tituly
– nepripúšťajú ústavné sťažnosti proti týmto rozsudkom.
38. Ústavný súd Českej republiky v uznesení sp. zn. IV.ÚS 174/02 z 15. júla 2002
dospel k záveru, že Rozhodcovský súd pri Hospodárskej komore Českej republiky
a Agrárnej komore Českej republiky „nie je orgánom verejnej moci a teda ani jeho
rozhodcovské nálezy nemôžu byť rozhodnutím orgánu verejnej moci. [...] Rozhodca
nenachádza právo, ale tvorí (prípadne určuje, vyjasňuje, teda urovnáva) záväzkový vzťah
v zastúpení strán. Jeho moc teda nie je delegovanou zvrchovanou mocou štátu, ale
pochádza od súkromnej vlastnej moci strán určovať si svoj osud.“. Sťažnosť proti
rozhodcovskému rozsudku tak bola odmietnutá.
39. Podobne v uznesení sp. zn. IV. ÚS 435/02 z 22. októbra 2002 Ústavný súd
Českej republiky konštatoval, že rozhodcovský súd „bol ustanovený vôľou strán ad hoc
a nemožno ho stotožňovať so senátom všeobecného súdu. Rozhodcovský súd je súkromnou
osobou, ktorá je súdom len podľa názvu, nepatrí do sústavy súdov podľa zákona o súdoch,
a nie je orgánom verejnej moci. Má povahu odbornej organizácie sprostredkujúcej služby
pre osoby, ktorú chcú, aby rozhodca ich právny vzťah vyjasnil a napevno určil. Charakter
rozhodcovskej činnosti je založený zmluvou delegujúcou vôľou strán a jej výsledok je
činnosťou urovnávajúcou v zmysle § 585 obč. zák. Výsledok je potom kvalifikovanou formou
záväzku a ako taký je tiež záväzný. [...] Je vynútiteľný z dôvodu vynútiteľnosti záväzku, ktorý
bol rozhodcom v zastúpení strán uzatvorený. Z tohto hľadiska [rozhodcovský súd] nie je
v konaní o ústavnej sťažnosti pasívne legitimovaný.“. Aj v tomto prípade bola sťažnosť
proti rozhodcovskému rozsudku odmietnutá.
40. K citovanej judikatúre sa v uznesení sp. zn. Pl. ÚS 37/08 z 28. januára 2009
prihlásilo v kontexte možnosti rozhodcovského súdu predkladať predbežnú otázku aj
plénum Ústavného súdu Českej republiky. Na základe uvedenej judikatúry Ústavný súd
Českej republiky konzistentne odmieta všetky ústavné sťažnosti smerujúce proti postupu
alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov (uznesenia Ústavného súdu Českej republiky
III. ÚS 582/02 zo 16. decembra 2002, I. ÚS 263/03 z 25. septembra 2003, I. ÚS 339/02
z 26. januára 2004, III. ÚS 32/06 z 20. júla 2006, I. ÚS 483/07 zo 14. marca 2007,
IV. ÚS 511/03 zo 4. decembra 2003, III. ÚS 2266/09 z 22. októbra 2009, III. ÚS 1425/09
z 13. augusta 2009, I. ÚS 2996/13 zo 14. októbra 2013, IV. ÚS 4594/12 zo 7. mája 2013,
I. ÚS 2996/13 zo 14. októbra 2013, naposledy IV. ÚS 3184/14 z 21. januára 2015).
41. K identickému záveru dospel aj nemecký Spolkový ústavný súd, podľa ktorého
rozhodnutia rozhodcovských súdov nepredstavujú akty verejnej moci, a preto nie sú
preskúmateľné v konaní o ústavnej sťažnosti (BVerfG, 1 BvR 744/94 z 11. 5. 1994;
BVerfG, 1 BvR 698/99 z 1. 7. 1999). Taktiež nemecká odborná literatúra potvrdzuje, že
ústavná sťažnosť proti rozhodcovskému rozsudku je neprípustná, pretože nejde o akt
verejnej moci; rozhodcovský rozsudok podlieha prieskumu v konaní o zrušenie
rozhodcovského rozsudku a rozhodnutia všeobecných súdov v tomto konaní sú
napadnuteľné ústavnou sťažnosťou, samotný rozhodcovský rozsudok však nie (Wieczorek,
B. Zivilprozessordnung und Nebengesetze: Grosskommentar. De Gruyter: Berlín, New
York, 1995, s. 471. Zöller, R., Geimer, R. Zivilprozessordnung mit
Gerichtsverfassungsgesetz und den Einführungsgesetzen, mit Internationalem
Zivilprozessrecht, Kostenammerkungen, Otto Schmidt: Kolín, 1995, s. 2219).
42. II. senát ústavného súdu považuje citovanú judikatúru zahraničných súdov za
relevantnú aj v kontexte práva Slovenskej republiky. Po prvé, právna úprava
rozhodcovského konania je v mnohých štátoch veľmi podobná z dôvodu jednotiaceho
vplyvu medzinárodných dohovorov (Newyorský Dohovor o uznaní a výkone cudzích
rozhodcovských rozhodnutí, vyhláška ministra zahraničných vecí č. 74/1959 Zb.,
a Európsky dohovor o medzinárodnej obchodnej arbitráži, vyhláška ministra zahraničných
vecí č. 176/1964 Zb.), ako aj Modelového zákona UNCITRAL o medzinárodnej arbitráži.
Po druhé, pri výklade inštitútu ústavnej sťažnosti sú osobitne relevantné práve príklady
krajín, ktoré poznajú ústavnú sťažnosť.
43. Pre úplnosť II. senát ústavného súdu taktiež poukazuje na podrobné
rozpracovanie tunajších otázok v judikatúre Štátneho súdneho dvora (Staatsgerichtshof)
Lichtenštajnského kniežatstva. Štátny súdny dvor v konaní o ústavnej sťažnosti proti
rozhodcovskému rozsudku podrobne analyzoval charakter rozhodcovského konania, ako aj
relevantnú nemeckú literatúru a dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok nepredstavuje
rozhodnutie, resp. opatrenie verejnej moci, a preto nemôže byť napadnutý individuálnou
ústavnou sťažnosťou (rozhodnutie Štátneho súdneho dvora StGH 2008/46 z 30. 6. 2008,
taktiež citované v rozsudku Štátneho súdneho dvora StGH 2010/74 z 25. 10. 2010). Štátny
súdny dvor ďalej dôvodil, že aj keby napadnutý rozhodcovský rozsudok predstavoval akt
verejnej moci, nebola by ústavná sťažnosť prístupná z dôvodu nevyčerpania iných právnych
prostriedkov, konkrétne žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Parížsky odvolací súd
uznal právo na prístup súdu úpadcu, ktorý nemal na zaplatenie rozhodcovského súdneho
poplatku proti veriteľom, a preto bolo rozhodcovské konanie zastavené (Cour d’appel Paris,
1e ch., Nov. 17, 2011, n° 09/24158). Je potrebné uviesť, že išlo o civilný súd v pozícii nášho
§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní.
44. II. senát ústavného súdu si nie je vedomý toho, že by ústavné súdy iných štátov,
ktorých inštitucionálne zaradenia a právomoci sú podobné Ústavnému súdu Slovenskej
republiky, pripúšťali ústavné sťažnosti proti rozhodcovským rozsudkom. Jedinou výnimkou
je Ústavný súd Chorvátskej republiky, ktorý v niekoľkých konaniach taktiež riešil otázku
prípustnosti ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiam rozhodcovských súdov, pričom ich
prieskum v konaní o ústavnej sťažnosti v ojedinelých rozhodnutiach pripustil (rozhodnutia
Ústavného súdu Chorvátskej republiky U-III-669/2003 z 27. 10. 2004 dostupný na
www.codices.coe.int, U-III-3000/2007 z 15. 3. 2012). Nešlo však o jednotný názor celého
súdu (opozitné rozhodnutie Ústavného súdu Chorvátskej republiky U-III-410/1995
zo 17. 11. 1999, ale najmä odlišné stanoviská vo veci U-III-669/2003 z 27. 10. 2004).
Taktiež treba uviesť, že ústavný prieskum rozhodcovských rozsudkov sa v odbornej
literatúre stretol s kritikou (Babic, D. Limits on Arbitration Outside Croatia: According to
the Croatian Arbitration Act. 19. decembra 2011, dostupné na internete:
http://ssrn.com/abstract=1974413).
45. V rámci exkurzu možno dodať, že prípustnosť tzv. recurso de amparo, inštitútu
pripodobňovaného k ústavnej sťažnosti nemeckého typu je diskutovanou otázkou
v Latinskej Amerike a Španielsku. Zdá sa pritom, že súdy viacerých štátov považujú tento
typ mimoriadneho opravného prostriedku voči rozhodcovským rozsudkom za neprípustný
(Peru, Španielsko, Kolumbia), zatiaľ čo v iných štátoch táto otázka nie je uzatvorená
(Mexiko, Panama) alebo naopak, tento opravný prostriedok proti rozhodcovským
rozsudkom považujú za prípustný (Venezuela) (de Alba Uribe, M. T. An Unusual Motion
against Arbitration Awards in Latin America, 27. 6. 2013, dostupné na internete:
http://kluwerarbitrationblog.com/blog/2013/06/27/an-unusual-motion-against-arbitration-
awards-in-latin-america/). Vzhľadom na odlišnosti uvedených právnych poriadkov však
dané úvahy nevplývali na názor II. senátu ústavného súdu.
- praktické aspekty
46. II. senát ústavného súdu sa skôr na ilustráciu pozastavil aj nad praktickými
aspektmi prípadného prieskumu rozhodcovských rozsudkov v konaní podľa čl. 127 ústavy.
V doterajších konaniach o prieskume postupu alebo rozhodnutia rozhodcovských súdov
konal ústavný súd so zriaďovateľom daného rozhodcovského súdu. Zhodou okolností však
všetky rozhodcovské súdy, ktorých rozhodnutia alebo postup boli ústavným súdom do
dnešného dňa preskúmavané, boli stále rozhodcovské súdy (štvrtá časť zákona
o rozhodcovskom súde). Stále rozhodcovské súdy však v praxi nie sú pravidlom a často
v rozhodcovských konaniach rozhoduje ad hoc rozhodcovský súd. Takýto rozhodcovský
súd nemá ani zriaďovateľa. Po vydaní rozhodcovského rozsudku sa funkcia rozhodcov
končí (functus officio) a neexistuje tak „osoba“, s ktorou by ústavný súd v rámci prípadného
prieskumu mohol konať.
47. S uvedenou komplikáciou súvisí aj otázka vrátenia veci na ďalšie konanie. Ak
ústavný súd zruší rozhodcovský rozsudok vydaný ad hoc rozhodcovským súdom, nebude už
zväčša existovať žiadna entita (či už s právnou subjektivitou, alebo bez právnej
subjektivity), ktorej by bolo možné vec vrátiť na ďalšie konanie. V uznesení sp. zn.
II. ÚS 432/2015 k tomu ústavný súd uviedol: „Napokon možno uviesť, že aj z hľadiska
procesnej komunikácie nie je rozhodcovský súd pre ústavný súd partnerom. Z tohto dôvodu
sa ústavný súd vôbec nezaoberal, aký je stav napadnutého rozhodcovského konania.“
- ochrana účastníkov konania
48. Ústavný súd by nemohol ostať pokojný s vedomím, že účastníci nemajú
v rozhodcovskom konaní žiadnu účinnú právnu ochranu, preto sa ďalej zaoberal aj otázkou,
akým spôsobom vyžaruje cez zákony na rozhodcovské konanie právo na spravodlivý
proces, teda ako sa v tomto zmysle na rozhodcovské súdy aplikuje čl. 46 ústavy a čl. 6
dohovoru, a teda či sa bez ďalšieho môžu dopustiť ich porušenia.
49. V literatúre sa, prirodzene, objavuje prevládajúci názor, že rozhodcovské súdy
samotné nie sú viazané dohovorom (Bangert, J. Die Bindung privater Schiedsgerichte an
Art. 6 Abs. 1 EMRK. In: Menschenrechte, Demokratie und Rechtsstaat – Liber amicorum
Luzius Wildhaber, eds. Breitenmoser, S., Ehrenzeller, B., Sassóli, M., Stoffel, W., Wagner
Pfeiffer, B. Zürich, St. Gallen 2007, s. 56 a tam citovaná literatúra; taktiež švajčiarska
a anglická literatúra citovaná v Blackaby, N., Partasides, C., Redfern, A., Hunter, M. On
International Arbitration, Fifth Edition, Oxford University Press: Oxford, 2007, s. 605).
Európsky súd pre ľudské práva, resp. Komisia v minulosti judikovali, že slobodné
uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy zakladá vzdanie sa práv vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1
dohovoru (rozsudok zo 4. 3. 1987 vo veci R. proti Švajčiarsku, č. 10881/84), ale že takéto
vzdanie sa procesných práv je prípustné len vo vzťahu k niektorým právam, nie
akýmkoľvek právam vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozhodnutie o odmietnutí
z 23. februára 1999 vo veci Suovaniemi a ďalší proti Fínsku). Tu treba upozorniť, že
Európsky súd pre ľudské práva nie je viazaný národným právom.
50. V kontexte dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku vymedzených v § 40
zákona o rozhodcovskom konaní by niektoré typy procesných vád, ktoré v konaní pred
všeobecnými súdmi zakladajú porušenie základného práva na spravodlivý proces podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, mohli byť dôvodom na zrušenie
rozhodcovského rozsudku. Po ostatnej novele zákonom č. 336/2014 Z. z. účinnej od
1. januára 2015 bol do § 40 vnesený ďalší dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku,
resp. podanie žaloby proti nemu, a to rozpor s verejným poriadkom [§ 40 ods. 1 písm. b)
zákona o rozhodcovskom konaní znie: „Tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený
príslušným súdom ... na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti
druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak súd zistí, že sú dôvody, pre ktoré by boli
odopreté uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka
podľa § 50 ods. 2 tohto zákona.“; § 50 ods. 2 znie „Súd príslušný na uznanie rozhodnutia,
na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu odoprie uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského
rozsudku aj bez návrhu účastníka konania, proti ktorému sa cudzí rozhodcovský rozsudok
uplatňuje, ak zistí, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nemožno predmet
sporu riešiť v rozhodcovskom konaní alebo by jeho uznanie a výkon boli v rozpore
s verejným poriadkom.“]. Možno sa domnievať, že všeobecný súd by mohol ako súčasť
tohto dôvodu považovať aj extrémne procesné vady. To je však priestor pre všeobecné súdy,
resp. až takto sprostredkovane pre ústavný súd. Čo sa týka ochrany zraniteľných osôb,
spotrebiteľov, zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov dáva štátnym súdom ešte
väčšiu možnosť vstupovať do rozhodcovského konania, a to vrátane hmotných otázok
a vo veľkorysých lehotách. Priamo súčasťou zákona v prílohe 3 je aj vzor žaloby o zrušenie
rozhodcovského rozsudku. Taktiež treba ešte spomenúť § 56 ods. 5 Exekučného poriadku,
podľa ktorého „súd povolí odklad exekúcie, ak povinný v lehote na podanie námietok proti
exekúcii podá žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak súd žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozhodnutia zamietne, po právoplatnosti rozhodnutia sa v exekúcii
pokračuje. Ak súd žalobe vyhovie a rozhodcovské rozhodnutie zruší, súd exekúciu podľa
tohto zákona zastaví.“.
51. II. senát ústavného súdu pripomína, že rámec rozhodcovského konania je
formulovaný v napätí medzi cieľom dosiahnuť vecne správne rozhodnutie a cieľom
dosiahnuť finálne rozhodnutie (Abedian, H. Judicial Review of Arbitral Awards in
International Arbitration A Case for an Efficient System of Judicial Review, 28 Journal of
International Arbitration, 553, 554, č. 6, 2011; Park, W.W. Why Courts Review Arbitral
Awards, In: Festschrift für Karl-Heinz Böckstiegel, hrsg. Von Robert Briner, L. Yves
Fortier, Klaus Peter Berger, Jend Bredow, Köln u.a. 2001, s. 595 a nasl., dostupné na
internete: http://www.williamwpark.com/documents/Why%20Courts%20Review
%20Awards.pdf). Na jednej strane štát trvá na určitej miere prieskumu rozhodcovských
rozsudkov, v rámci ktorej dochádza – v rozsahu tohto prieskumu – k obmedzenému
prieskumu a zrušeniu nesprávnych rozhodnutí, na druhej strane by príliš rozsiahly prieskum
rozhodcovských rozsudkov spochybňoval rýchlosť a finalitu riešenia sporov, ktorá je
jednou z hlavných výhod rozhodcovského konania (III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010).
52. Legislatívny rámec nastavenia rovnováhy medzi týmito protikladnými princípmi
je vecou zákonodarcu a ústavný súd do nej, pokiaľ nie je ústavne neudržateľná, nemá dôvod
zasahovať mimo rámca konania o súlade (porov. PL. ÚS 14/2010). Zákonodarca vyvážil
úpravou v § 40 a vôbec v celom zákone ústavné hodnoty a prijímanie sťažností by bolo
vlastne obchádzaním zákona. Tak isto nie je dôvod, aby ústavný súd v tomto konaní
poskytoval výklad taxatívne vymedzených dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku
ustanovených v § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní.
53. Vec sa javí tým spôsobom, pričom však toto nemá byť vyslovene
ústavnokonformný výklad, že niektoré závažné procesné vady podobné tým, ktoré chráni
základné právo na spravodlivý proces, sú chránené dôvodmi na zrušenie rozhodcovského
rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní.
54. Ak teda na chvíľu pozabudne na súkromný charakter rozhodcovských súdov, tak
sťažovateľ z povahy veci vždy bude mať k dispozícii iný účinný právny prostriedok,
v dôsledku čoho by sťažnosť podľa čl. 127 ústavy bola v konečnom dôsledku neprípustná.
Právo podať sťažnosť podľa čl. 127 ústavy proti rozhodnutiu všeobecných súdov v rámci
konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku ostáva, samozrejme, (po vyčerpaní iných
právnych prostriedkov) zachované.
55. Ako bolo uvedené (bod 36), ústavný súd nevylučuje, že škody spôsobené
v rozhodcovskom konaní, a to nielen finálnym rozhodnutím, sú žalovateľné tak, že
zúčastnené subjekty (ide o delikátnu rovnováhu medzi občianskoprávnou zodpovednosťou
a jurisdikčnou autonómiou) by mohli byť odporcami v civilnom konaní o náhradu škody
(porov. v kontexte uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Obdo 20/2011). To je však priestor pre všeobecné súdy.
56. Prijímanie sťažností je tiež neférové voči druhej, úspešnej strane rozhodcovského
sporu. Ústavný súd sa prijímaním týchto sťažností stáva akýmsi všeobecným, snáď
dovolacím súdom (v režime zmätočných dôvodov podľa § 237 Občianskeho súdneho
poriadku), ktorý v lepšom prípade rieši len procesné pochybenia. Ústavný súd tým môže
narúšať aj takpovediac komunitný charakter niektorých odvetví, kde je rozhodcovské
konanie tradične prirodzené, akými sú napríklad prostredie športu a lex sportiva
(II. ÚS 432/2015). Pre ilustráciu možno uviesť, že nikto by neuvažoval, že správnou
žalobou možno žalovať súkromný subjekt. Ako je správna žaloba univerzálnou ochranou
proti verejnej správe, tak je ústavná sťažnosť univerzálnou ochranou proti justícii
a exekutíve (II. ÚS 50/2010 bod 21). Skutočnosť, že väčšina ústavných sťažností smeruje
proti súdom, nemôže viesť k zotrvačnosti, a tak k nerozlišovaniu, že ide len o súdy verejné,
ktoré treba odlišovať od súdov súkromných.
57. Možno teda zhrnúť, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach
proti postupu alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov je vylúčená z povahy veci, keďže
rozhodcovské súdy nie sú orgánmi verejnej moci. Účinným (hmotným) právnym
prostriedkom proti rozhodcovským rozsudkom je vždy žaloba o zrušenie rozhodcovského
rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní. Perspektívou subsidiarity možno
uviesť, že ústavný súd môže mať vplyv na rozhodcovské konanie len prostredníctvom
prieskumu rozhodnutí štátnych všeobecných súdov konajúcich o zrušení rozhodcovských
rozsudkov (porov. tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3227/07,
ktorým boli preskúmané takéto rozhodnutia všeobecných súdov, ale odmietnuté
preskúmanie rozhodcovského rozhodnutia). Vzhľadom na už uvedené zaujal II. senát
právny názor, ktorý možno vyjadriť touto právnou vetou:
„Ústavný súd Slovenskej republiky nemá právomoc rozhodovať o sťažnostiach proti
postupu alebo rozhodnutiu rozhodcovských súdov.“
Plénum ústavného súdu citovaný návrh stanoviska na zjednotenie odchylných
právnych názorov schválilo, a preto je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Väzbu „postup
a rozhodnutie“ vo výroku zvolil ústavný súd podľa zaužívanej výrokovej konvencie, a nie
doslovne podľa zákona, ktorý hovorí o rozhodnutí a zásahu.
Senáty ústavného súdu budú v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde pri
rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazané týmto uznesením ústavného súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2015