Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PLz. ÚS 5/2015

Legal thesis Official

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. -14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2015

v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra

Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca), Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa

Tkáčika podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov

III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovených v nálezoch sp. zn.

a sp. zn. a v stanovisku II. senátu Ústavného súdu

Slovenskej republiky, ku ktorému dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti obchodnej

spoločnosti 1. FC TATRAN, a. s., Čapajevova 47, Prešov, v konaní vedenom pod sp. zn.

, prijal toto

s t a n o v i s k o :

Ústavný súd Slovenskej republiky nemá právomoc rozhodovať o sťažnostiach proti

postupu alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Všeobecná charakteristika predmetnej sťažnosti

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 16. októbra

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti 1. FC TATRAN, a. s. (ďalej aj

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“), práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na ochranu majetku podľa

a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodcovským rozsudkom

Rozhodcovského súdu Slovenského futbalového zväzu Bratislava sp. zn. 19/12 RS z 3. júna

2013, ktorý rozhodol, že sťažovateľka je povinná zaplatiť svojmu bývalému hráčovi dlžnú

sumu. Vec sťažovateľky je vedená na ústavnom súde pod sp. zn. .

Ústavnému súdu, jeho II. senátu, bolo pridelených niekoľko ďalších podaní, ktoré

smerujú proti rozhodcovským súdom, ktoré konali a rozhodovali v režime zákona

č. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon

o rozhodcovskom konaní“). Ide o sťažnosti sp. zn. a sp. zn.

(porov. bod 19). Ak sťažovateľ označí za odporcu takýto subjekt, tak ako

najprvotnejšiu podmienku vo fáze a limine je nutné ustáliť, či má ústavný súd právomoc

o takejto sťažnosti rozhodnúť.

2. II. senát dospel k právnemu názoru, že nemá právomoc rozhodovať o ústavných

sťažnostiach podľa proti rozhodcovským súdom, pretože ani na základe

skutočnosti subsidiarity, resp. že vydá exekvovateľné rozhodnutie, nemožno rozhodcovský

súd vnímať ako orgán verejnej moci, pričom tento právny názor je odchýlny od právneho

názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, a preto uznesením II. senátu sa

navrhuje plénu, aby zjednotilo podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) odchýlne právne názory.

3. Žiaden senát netvrdí, že rozhodcovský súd je orgánom verejnej moci, ale

v niektorých rozhodnutiach bol prijatý právny názor, že absencia právneho prostriedku

nápravy aktivuje právomoc ústavného súdu, resp. ak vydá takýto súkromný súd

exekvovateľné rozhodnutie, je potlačená súkromná povaha súdu, a preto možno preskúmať

jeho rozhodnutia akoby bol orgánom moci verejnej. II. senát je presvedčený, že súkromná

povaha týchto súdov vylučuje prieskum ich rozhodnutí, pričom táto pozícia nie je formálna,

ale funkčná, vychádzajúca zo zmyslu ústavnej sťažnosti a zmyslu rozhodcovských súdov,

ich procesnej autonómie. II. senát je presvedčený, že dostatočnú ochranu poskytuje žaloba

podľa zákona o rozhodcovskom konaní, o spotrebiteľskom

rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, Exekučný poriadok a v istom zmysle aj iné súkromnoprávne nástroje. (Kde sa

v texte uvádza ochrana podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní, myslí sa tým aj

ochrana podľa o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pozn.)

4. Ustálenie právomoci je vo všeobecnosti veľmi dôležité z hľadiska deľby moci,

a tak ochrany slobody, pretože práve ústavný súd ako ochranca základných práv a slobôd je

viazaný a právom a nie je žiaduce, aby svoj právom vymedzený priestor opúšťal.

Moderná spoločnosť je však veľmi komplexná a dochádza v nej často k neostrým hraniciam

medzi súkromným a vrchnostenským priestorom. Takýmto neostrým priestorom je aj

rozhodcovské konanie, ktoré je v obchodnej praxi, ale aj v praxi športového práva veľmi

populárne.

5. Právny názor o prijateľnosti sťažností proti rozhodcovským súdom bol vyslovený

v podstate v procesne „najčistejšej“ meritórnej forme rozhodovania – formou nálezu. Nie je

preto pochybnosť, že vymedziť sa proti tomuto právnemu názoru je potrebné

prostredníctvom . Nominálne označenie čísla senátu nie je

relevantné. Dôležitá je prítomnosť rozdielnych právnych názorov, ktorá je v tejto otázke

zrejmá (bod 12).

II.

Prehľad doterajšieho rozhodovania senátov ústavného súdu o sťažnostiach proti

postupu a rozhodnutiam rozhodcovských súdov

6. V ostatných rokoch mal ústavný súd viacero príležitostí formulovať svoje názory

na rozhodcovské konanie a na prieskum rozhodcovských rozsudkov, uznesení a postupov.

Vo výraznej väčšine prípadov boli sťažnosti z rôznych dôvodov odmietnuté. Dôvody

odmietnutia boli pritom nasledovné:

7. Vo viacerých prípadoch došlo k odmietnutiu z dôvodu nevyčerpania opravných

prostriedkov, resp. iných právnych prostriedkov, a to konkrétne žaloby o zrušenie

rozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní alebo v rámci

exekučného konania podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Ústavný súd pritom

v mnohých rozhodnutiach v odôvodnení špecifikoval, ktorým písmenom § 40 ods. 1 zákona

o rozhodcovskom konaní by žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku bolo

pravdepodobne možné odôvodniť (uznesenia z 28. februára 2013,

z 8. marca 2013, z 5. marca 2014,

z 21. januára 2014, z 21. januára 2014, z 27. januára 2012,

zo 17. augusta 2009, z 18. júna 2003).

8. V iných prípadoch bola sťažnosť odmietnutá, pretože sťažovateľ podal zároveň

žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku a o tejto žalobe ešte nebolo rozhodnuté

(uznesenia z 2. júla 2013, z 15. augusta 2012,

z 12. septembra 2012, z 10. decembra 2009).

9. Viacero sťažností bolo odmietnutých z dôvodu, že nesmerovali proti meritórnym

rozhodnutiam rozhodcovských súdov, ale „len“ proti postupu alebo procesným

rozhodnutiam a namietané nedostatky mohli byť napravené v režime zákona

o rozhodcovskom konaní. III. senát ústavného súdu odmietol sťažnosť proti uzneseniu

rozhodcovského súdu, ktorým bola sťažovateľovi uložená poplatková povinnosť za

námietku zaujatosti rozhodcu a poplatková povinnosť za námietku zaujatosti súdu. Dôvodil

pritom, že nejde o rozhodnutie vo veci samej a vzhľadom na tvrdené skutočnosti – zaujatosť

rozhodcovského súdu a rozhodcu – bude mať sťažovateľ proti prípadnému meritórnemu

rozhodcovskému rozsudku k dispozícii účinný opravný prostriedok nápravy, a to žalobu

o zrušenie rozhodcovského rozsudku minimálne podľa § 40 ods. 1 písm. f) zákona

o rozhodcovskom konaní (uznesenie z 25. marca 2014, podobne aj

uznesenie z 13. mája 2014). Nie nepodobne boli odmietnuté sťažnosti

proti nemeritórnym rozhodnutiam rozhodcovských súdov, pretože nevznikla prekážka res

iudicata, pričom ústavný súd uviedol aj argument, že rozhodcovské konanie nadobúda

verejnoprávny rozmer až momentom meritórneho rozhodnutia rozhodcovského súdu –

rozsudku, keď právny poriadok Slovenskej republiky rozhodcovskému rozsudku pripisuje

vlastnosť vykonateľnosti a zároveň je aj exekučným titulom. Do tohto okamihu je toto

konanie vo sfére rozhodcovského súdu a má charakter súkromnoprávneho vzťahu

( z 21. septembra 2010). Takto boli odmietané aj sťažnosti proti prieťahom

rozhodcovských súdov (, , ).

10. V niektorých prípadoch námietky sťažovateľov smerovali proti odôvodneniu

rozhodcovského rozsudku a sťažovatelia namietali jeho nedostatočné odôvodnenie alebo

nepreskúmateľnosť. Ústavný súd implicitne potvrdil, že sťažnosť proti rozhodcovskému

rozsudku v zásade je prípustná, v daných prípadoch však tieto sťažnosti odmietol ako zjavne

neodôvodnené na základe preskúmania predmetného odôvodnenia a konštatovania, že je

ústavne konformné [uznesenia z 29. januára 2014 (porov. Magál, M.,

Kasemová, M. Slovak Republic – Current Case Law of the Slovak National Courts

regarding Arbitration. In: Czech (& Central European) Yearbook of Arbitration, Vol 5, 2015,

s. 657), z 9. marca 2012, z 25. mája 2010,

z 28. novembra 2012].

11. V niektorých prípadoch ústavný súd sťažnosti odmietol ako oneskorene podané

(uznesenia z 30. marca 2010, z 2. februára 2010,

z 2. februára 2010).

12. Výnimku z už citovaných odmietnutých sťažností predstavujú dva nálezy

III. senátu ústavného súdu, v ktorých sťažnostiam vyhovel a konštatoval porušenie

základných práv zo strany príslušných rozhodcovských súdov. Okrem toho je na ďalšie

konanie prijatá sťažnosť sp. zn. .

13. V náleze sp. zn. z 31. mája 2011 ústavný súd konštatoval

porušenie základného práva na inú právnu ochranu podľa , základného

práva vlastniť majetok podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu rozhodcovským rozsudkom. Napadnutý rozhodcovský rozsudok zrušil a vec vrátil

rozhodcovskému súdu na ďalšie konanie. Priamo v právnej vete nálezu ústavný súd uviedol,

že pokiaľ po skončení jednoinštančného konania pred rozhodcovským súdom nie je žiadna

účinná možnosť nápravy prostredníctvom všeobecných súdov, ústavný súd je oprávnený

posudzovať zákonnosť a ústavnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu (Zbierka nálezov

a uznesení ústavného súdu, rozhodnutie č. 40/2011).

14. V náleze sp. zn. z 19. februára 2014 ústavný súd taktiež

konštatoval porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

postupom a rozhodnutím rozhodcovského súdu. Predmetom prieskumu v danej veci

bolo už nemeritórne procesné uznesenie, ktorým rozhodcovský súd rozhodol, že

v rozhodcovskom konaní (ktoré bolo predtým samostatným uznesením zastavené) žiaden

z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pretože rozhodcovský súd nemá

právomoc vo veci rozhodnúť. III. senát v náleze uviedol, že „práve osobitný zákon

o rozhodcovskom konaní vytvoril právnu prípustnosť kontroly súdnej moci nad

rozhodcovskými rozsudkami (ale i ostatnými rozhodnutiami všeobecných súdov) v taxatívne

vymedzených prípadoch. Ak však po skončení jednoinštančného konania pred

rozhodcovským súdom nie je žiadna účinná možnosť nápravy prostredníctvom všeobecných

súdov, je namieste, aby do tohto procesu aktívne zasiahol aj ústavný súd.“. Uvedené

rozhodnutie spolu s predchádzajúcim nálezom vychádzali z názoru, že až konečné

rozhodnutie rozhodcovského súdu možno za konkrétnych okolností napadnúť ústavnou

sťažnosťou. Akcentuje tak nemožnosť inej právnej ochrany, a teda preskúmateľnosť aj

nemeritórnych rozhodnutí.

15. Ako vyplýva z už citovaných rozhodnutí, sťažnosti proti postupom

a rozhodnutiam rozhodcovských súdov nie sú v rozhodovacej praxi ústavného súdu

výnimočné. Možno zhrnúť, že najskôr ústavný súd povedal, že až exekučne vykonateľným

rozsudkom končí rozhodcovské konanie, a tým, že zatiaľ nemožno takéto rozhodnutie

(o zastavení) preskúmať ani všeobecným súdom, nemôže tam ingerovať ani ústavný súd

(). Podobne postupoval ústavný súd voči námietkam prieťahov

(, ). Neskôr vec proti meritórnemu rozsudku prijal s tým, že

sťažovateľ nemal iné právne prostriedky (), aby napokon prijal vec proti

nemeritórnemu rozhodnutiu s tým, že sťažovateľ nemal iné právne prostriedky

().

16. Citovanými rozhodnutiami sa ako kľúčová otázka vinie charakter

rozhodcovského konania a rozhodcovských súdov a aplikovateľnosť hlavne základných

procesných záruk vyplývajúcich z a dohovoru na

rozhodcovské konanie. Sťažovatelia sa však snažili namietať aj porušenie hmotného

základného práva na ochranu majetku.

17. Túto otázku považuje II. senát ústavného súdu za otázku zásadného právneho

významu, a to tak z hľadiska dogmatického vymedzenia právomocí ústavného súdu

vo vzťahu k rozhodcovským súdom, ako aj z hľadiska praktického významu pre relatívne

veľký nápad sťažností proti postupom alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov. II. senát

taktiež upozorňuje na to, že judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej má ústavný súd

právomoc rozhodovať o sťažnostiach proti postupom alebo rozhodnutiam rozhodcovských

súdov, vyvolala kritické reakcie v odbornej verejnosti (Csach, K. Prieskum rozhodcovských

rozsudkov ústavným súdom. In: Právo – obchod – ekonomika. Košice : UPJŠ, 2011, s. 386

 395, dostupné na internete: https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_23.pdf;

Csach, K. Rozhodcovské rozsudky a ústavný súd. Lexforum, 17. augusta 2011,

http://www.lexforum.cz/330; Magal, M., Gyarfas, J. Slovakia: Court expands power of

review, Global Arbitration Review, 6, 2011, 6, s. 33  34; Gyarfas, J. Constitutional

Scrutiny of Arbitral Awards: Odd Precedents in Central Europe, Journal of International

Arbitration 29, č. 4, 2012, s. 391  404). Problematika zamestnáva aj zahraničné ústavné

a iné vrcholné súdy, a preto si zasluhuje aj perspektívu ústavnoprávnej komparatistiky

(body 37  45).

18. II. senát ústavného súdu dospel pri posudzovaní uvedenej sťažnosti k právnemu

názoru, že postup a rozhodnutia (a to tak procesné, ako aj meritórne) rozhodcovských súdov

nemôžu byť predmetom konania o sťažnosti podľa . Tento právny názor je

odchylný od právnych názorov III. senátu ústavného súdu prezentovaných v dvoch

nálezoch, ktorým konštatoval porušenie základných práv rozhodcovskými súdmi, ako aj od

právnych názorov prezentovaných inými senátmi v odôvodnení niektorých už citovaných

uznesení, aj keď sťažnosti proti postupu alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov nimi

boli (z iných dôvodov) odmietnuté. II. senát ústavného súdu preto považuje za žiaduce

predložiť otázku sťažností proti postupu alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov plénu

ústavného súdu na účely zjednotenia týchto právnych názorov.

III.

Právne názory, ku ktorým dospel II. senát ústavného súdu vo veci sp. zn.

(ako aj vo veciach sp. zn. a sp. zn. )

19. V súlade s rozvrhom práce ústavného súdu boli II. senátu ústavného súdu

pridelené tieto sťažnosti:

- vo veci sp. zn. je sťažovateľom obchodná spoločnosť, futbalový

klub 1. FC Tatran, ktorý namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a práva na

ochranu majetku Rozhodcovským súdom Slovenského futbalového zväzu, ktorý rozhodol,

že sťažovateľ je povinný zaplatiť svojmu bývalému hráčovi dlžnú sumu;

- vo veci sp. zn. sťažovatelia AQUAPLAST, s. r. o., a

broja proti rozhodcovskému rozsudku Obchodného súdu – stáleho rozhodcovského súdu

tvrdiac, že porušil ich základné právo podľa a právo podľa

dohovoru. Rozsudok ich zaviazal na zaplatenie, aj keď po povolení reštrukturalizácie malo

byť rozhodcovské konanie podľa zákona prerušené;

- vo veci sp. zn. sťažovateľka po tom, čo Rozhodcovský súd

v Bratislave po dohode účastníkov konanie zastavil, namieta, že nezaplatením trov tento súd

porušil jej právo na súdnu ochranu podľa a dohovoru.

II. senát 2. júla 2015 uznesením sp. zn. odmietol sťažnosť

proti prieťahom na Rozhodcovskom súde Slovenského futbalového zväzu. Ústavný

súd tak urobil nielen preto, že v konaní nebolo namietané konečné rozhodnutie, ale uviedol

aj argumenty, že rozhodcovský súd nie je orgánom verejnej moci, čím naznačil svoje

uvažovanie pred návrhom na zjednotenie právnych názorov. Pre úplnosť treba uviesť, že na

ústavnom súde je ešte nerozhodnutých ďalších šesť podaní proti rozhodcovským súdom

(, , , , ,

Rvp 14042/2015).

20. V nadväznosti na právne názory vyslovené v doterajších rozhodnutiach

ústavného súdu o sťažnostiach proti postupu a rozhodnutiam rozhodcovských súdov

považoval II. senát ústavného súdu v súvislosti s rozhodovaním o uvedených sťažnostiach

a zvlášť sťažnostiach vedených pod sp. zn. a sp. zn. za

potrebné zaujať stanovisko ku kľúčovému právnemu problému vyplývajúcemu

z posudzovanej veci  Má ústavný súd právomoc rozhodovať o sťažnosti podľa čl. 127

proti postupu alebo rozhodnutiu rozhodcovského súdu?

21. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ustanovenie § 51 ods. 1 zákona

o ústavnom súde po novele znie: „Účastníci konania sú

sťažovateľ a orgán verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje.“ Toto ustanovenie

urobilo explicitnou normu, o ktorej prítomnosti nikdy neboli doktrinálne ani judikatórne

pochybnosti.

22. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu z ustanovenia čl. 127 v spojení

s a a 3 a najnovšie z ustanovenia zákona o ústavnom

súde vyplýva, že sťažnosťou podľa je možné domáhať sa ochrany

základných práv a slobôd proti takému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu orgánu,

ktorý má atribúty verejnej moci, ktorým tento autoritatívne zasiahol do právnej sféry

sťažovateľa. Pokiaľ sťažovateľ namieta postup alebo rozhodnutie entity, ktorá verejnú moc

nevykonáva, jeho sťažnosť je nezlučiteľná z hľadiska dodržania právomoci s

(, , , ).

23. II. senát ústavného súdu sa stotožňuje s charakteristikou rozhodcovského

konania, že jeho podstata „spočíva v mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné

rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi, keď jeho

významnými prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť

konania, jeho neformálnosť a nižšie trovy konania. Pri tomto konaní zákon počíta

s minimálnymi zásahmi všeobecných súdov do výsledkov rozhodovacej činnosti

rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 zákona o rozhodcovskom konaní možno

tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou na príslušnom všeobecnom súde len

z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto

rozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná

konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady

spravodlivosti a zákonnosti.“ (m. m. , ).

24. II. senát ústavného súdu sa taktiež stotožňuje s názorom, že rozhodcovský súd nie

je orgánom verejnej moci (, , ,

, ).

25. Na rozdiel od citovaných rozhodnutí sa však II. senát ústavného súdu prikláňa

k názoru, že ak rozhodcovský súd nie je orgánom verejnej moci, nemožno jeho postup alebo

rozhodnutia preskúmať v konaní podľa a prípadná sťažnosť proti postupu

alebo rozhodnutiu rozhodcovského súdu je z hľadiska dodržania právomoci nezlučiteľná

s .

26. Rozhodcovské konanie je inštitútom súkromného práva, v ktorom rozhodcovia

ako osoby súkromného práva rozhodujú spory na základe súkromnoprávneho aktu

účastníkov konania. Rozhodcom ani rozhodcovským súdom nie je formálne ani materiálne

zverený výkon verejnej moci a z tohto dôvodu nemôžu byť pasívne legitimovaní v konaní

o sťažnosti podľa .

27. II. senát ústavného súdu v tomto smere pripomína ustálenú judikatúru, podľa

ktorej „[n]a základe zmluvy súkromnoprávneho charakteru alebo rozhodcovskej doložky sa

strany slobodne a vážne rozhodnú riešiť spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú

v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu. Uzavretím rozhodcovskej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu

vykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý

je súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter bez

ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci. Ústavný súd konštatuje, že strany rozhodcovskej

zmluvy si musia byť vedomé možných negatívnych dôsledkov svojho rozhodnutia

uprednostniť riešenie medzi nimi vzniknutých sporov prostredníctvom súkromnoprávnej

osoby – rozhodcovského súdu pred súdnym orgánom Slovenskej republiky, čím sa ich

základné právo na súdnu ochranu v istom zmysle stáva okliešteným rozsahom vyplývajúcim,

ako už bolo uvedené, z § 40 zákona o rozhodcovskom konaní“ (m. m. ,

, ).

28. Z uvedeného nevyplýva, že strany sa v rozhodcovskom konaní vzdávajú

akýchkoľvek procesných záruk alebo akejkoľvek ingerencie orgánov verejnej moci.

Zákonodarca vo viacerých ustanoveniach zákona o rozhodcovskom konaní zveril

všeobecným súdom právomoc zasahovať do rozhodcovského konania (napr. pri ustanovení

rozhodcu podľa § 8, pri rozhodovaní o námietke proti rozhodcovi podľa § 9, pri zániku

funkcie podľa § 10 alebo pri rozhodovaní o právomoci podľa § 21).

29. Čo sa týka samotného rozhodcovského konania (pred meritórnym rozhodnutím),

II. senát ústavného súdu sa tak v plnej miere stotožňuje aj so závermi I. senátu, podľa

ktorého „[v]zhľadom na uvedený zmluvný základ vedenia rozhodcovského konania, a teda

jeho rýdzo súkromnoprávny charakter, je vylúčená možnosť ústavného súdu zasiahnuť do

vedenia rozhodcovského konania, a poskytnúť tak ochranu sťažovateľom označeným

právam.“ (, ).

30. Tento záver podľa názoru II. senátu ústavného súdu nespochybňuje ani

skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. d)

o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov. Je pravdou, že zákonodarca v rámci svojho uváženia priznal status

exekučného titulu aktu osôb súkromného práva. To však bez ďalšieho neznamená, že dané

osoby súkromného práva sú orgánmi verejnej moci. Zo žiadneho ustanovenia zákona

o rozhodcovskom konaní alebo iného predpisu nevyplýva, že zákonodarca zamýšľal zveriť

rozhodcovským súdom výkon verejnej moci.

31. To neznamená, že označenie súkromnoprávneho aktu (rozhodcovského rozsudku)

za exekučný titul je oslobodené od akejkoľvek verejnoprávnej kontroly alebo ingerencie.

Túto kontrolu zákonodarca zveril všeobecným súdom v rámci konania o zrušenie

rozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní, resp. v rámci

exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. l) Exekučného poriadku. Týmito

mechanizmami sa zabezpečuje ochrana pred porušením určitých základných noriem

aplikovateľných na rozhodcovské konanie. Z uvedeného však nevyplýva, že samotný

rozhodcovský súd je (alebo sa momentom vydania rozhodcovského rozsudku stáva)

orgánom verejnej moci. Právny poriadok Slovenskej republiky síce rozhodcovskému

rozsudku pripisuje vlastnosť vykonateľnosti a zároveň je aj exekučným titulom,

rozhodcovský súd však pri exekúcii na základe rozhodcovského rozsudku nemá žiadne

verejnomocenské oprávnenia. Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda najneskôr v kontexte

exekučného konania verejnoprávny rozmer, v tomto procesnom štádiu však už

rozhodcovský súd nevykonáva žiadne úkony. Ani prípadná exekúcia na základe

rozhodcovského rozsudku tak neodôvodňuje záver, že rozhodcovský súd je orgánom

verejnej moci. Aj notárske zápisnice o priamej vykonateľnosti nie sú rozhodcovskému

rozsudku nepodobné z hľadiska exekúcie a nestávajú sa tým mocenskými aktmi.

32. K opačnému uvažovaniu môže pochopiteľne zvádzať materiálny prístup

k interpretácii práva, ku ktorému sa ústavný súd hlási. Život práva prebieha medzi

formálnosťou a materiálnosťou. Formálnosť, ba až formalizmus, majú v práve svoje

funkčné a nenahraditeľné miesto. Formálnosť ostáva aj v dobe materiálnosti dôležitou

vlastnosťou práva. V predmetných veciach však rozhodcovské súdy nie sú mocenskými

telesami formálne, vlastne ani materiálne, ale iba zdanlivo materiálne.

33. Možno zhrnúť, že rozhodcovský súd ostáva súkromnoprávnou zmluvnou entitou

v zásade autonómneho (nie heteronómneho) práva. Nie je to žiaden mocenský,

vrchnostenský orgán zriadený zákonom, aký predpokladá v [(1) Sústavu

súdov tvoria Najvyšší súd Slovenskej republiky a ostatné súdy (2) Podrobnejšiu úpravu

sústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon.]. Nejde

o mocenský orgán, ktorý je výrazom nedobrovoľného, nutného podriadenia sa moci ako

prejavu zákonom zakázanej svojpomoci v právnom štáte, resp. štátneho monopolu

donútenia, a nejde o demokraticky legitimovaný, normatívne ukotvený orgán verejnej moci

ako súčasť permanentnosti výkonu moci ( bod 59). Hoci ide v niektorých

prípadoch o prirodzenú snahu ústavného súdu o férovosť, resp. materiálnosť (s vedomím

zložitosti vzťahu verejného a súkromného v ére privatizácie moci), akokoľvek je priťažké

prijať záver, že absenciou právnych prostriedkov nápravy alebo momentom vydania

rozhodcovského rozsudku, vychádzajúc zo skutočnosti, že rozhodcovský rozsudok je

exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, sa rozhodcovský

súd potenciálne stáva pasívne legitimovaným v konaní podľa

(, , ). Ak by sa prijala izolovane (bez ohľadu

na vzťah k vyčerpaniu prostriedkov nápravy) téza o exekvovateľnosti, vydaním

rozhodcovského rozsudku nemôže dochádzať k zmene charakteru rozhodcovského súdu. Ak

bol rozhodcovský súd do tohto momentu charakterizovaný rýdzo súkromnoprávne, nemôže

vydaním rozhodcovského rozsudku nadobudnúť status orgánu verejnej moci. Je pravdou, že

zákonodarca v rámci svojho uváženia priznal status exekučného titulu aktu osôb

súkromného práva, to však bez ďalšieho neznamená, že dané osoby súkromného práva sú

orgánmi verejnej moci. Verejná moc môže zákonom urobiť exekučne vykonateľný aj

súkromný akt, a tým sa tento nestane vrchnostenským individuálnym právnym aktom a jeho

vydavateľ orgánom verejnej moci. Exekvovateľné sú aj zahraničné tituly, a to neznamená,

že národný súd môže preskúmavať počínanie telies, ktoré ich vydali.

34. Zákon o rozhodcovskom konaní je takpovediac mini-

pre súkromný proces, ktorý dáva rámec pre vytvorenie súkromného procesného konania.

Prieskum podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní nie je inštančným prieskumom, ale

posúdením, či súkromný subjekt – rozhodcovský súd, neporušil v súkromných vzťahoch

zákonné ustanovenia, teda niečo ako posúdenie platnosti zmluvy v hmotnom práve.

Rozhodcovský súd nie je „iným súdom“ podľa . Súd a „súd“ tu nie sú

synonymá, ale homonymá. Pri iných súkromných súdoch, napríklad súdoch občianskych

združení či súdoch politických strán, ktoré nemajú takú estetickú podobu so štátnymi súdmi

ako rozhodcovské súdy, tiež nie sú pochybnosti o ich súkromnej povahe ( –

súd SDKÚ; Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia, ktorí boli v tomto konaní zastúpení

kvalifikovaným právnym zástupcom, namietali porušenie základných práv a práv podľa

označených článkov a dohovoru v sťažnosti postupom a rozhodnutiami orgánov

politickej strany, teda právnickou osobou, ktorá verejnú moc nevykonáva, preto ich

sťažnosť je nezlučiteľná ratione personae s ). Okrem tohto, perspektíva

reductio ad absurdum nám napovedá, že ak by sme uznali čo i len minimum „mocenskosti“

rozhodcovských súdov, prichádzala by do úvahy zodpovednosť za škodu podľa zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení

neskorších predpisov. Napokon, ingerencia ústavného súdu prijatím a vyhovením sťažnosti

proti rozhodcovským súdom by poškodzovala druhú stranu rozhodcovského konania.

35. Skutočnosť, že zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje ich mierny prieskum,

je len vyvážením zákonodarcu medzi súkromnou autonómiou a „vyžarovaným“ základným

právom na spravodlivý proces, a nerobí z nich riadne súdy akejsi nultej inštancie. Ako bolo

uvedené, tento „prieskum“ nie je inštančným prieskumom, ale posúdením, či súkromný

subjekt – rozhodcovský súd, neporušil v súkromných vzťahoch troch súkromných subjektov

zákonné ustanovenia, teda niečo ako posúdenie platnosti zmluvy v hmotnom práve. Tento

prieskum však tiež znamená, že účastníci konaní majú istý štandard ochrany a že

zákonodarca jasne stanovil trajektóriu testovania týchto rozhodnutí, ktorá nemá byť

narušovaná ústavným súdom.

36. Nad rámec predmetu konania ústavný súd uvádza, že jestvujú právne názory, že

porušenie povinností rozhodcu by mohlo viesť k povinnosti nahradiť škodu účastníkovi (ide

o delikátnu rovnováhu medzi občianskoprávnou zodpovednosťou a jurisdikčnou

autonómiou; porov. Palková, R. Zodpovednosť rozhodcu. In: Husár, J. a kol. Vybrané

otázky zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym profesijným postupom. Košice:

Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2010, s. 141; dostupné na internete

http://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_11.pdf, porov. v kontexte uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. ; uznesenie sp. zn. ). To je však

priestor pre všeobecné súdy, aby identifikovali, kto a za akých podmienok je povinný

nahradiť škodu účastníkovi rozhodcovského konania.

- zahraničné súdy

37. II. senát ústavného súdu v tomto smere taktiež poukazuje na prax ústavných

súdov iných štátov, ktoré – hoci rozhodcovské rozsudky taktiež považujú za exekučné tituly

– nepripúšťajú ústavné sťažnosti proti týmto rozsudkom.

38. Ústavný súd Českej republiky v uznesení sp. zn. z 15. júla 2002

dospel k záveru, že Rozhodcovský súd pri Hospodárskej komore Českej republiky

a Agrárnej komore Českej republiky „nie je orgánom verejnej moci a teda ani jeho

rozhodcovské nálezy nemôžu byť rozhodnutím orgánu verejnej moci. [...] Rozhodca

nenachádza právo, ale tvorí (prípadne určuje, vyjasňuje, teda urovnáva) záväzkový vzťah

v zastúpení strán. Jeho moc teda nie je delegovanou zvrchovanou mocou štátu, ale

pochádza od súkromnej vlastnej moci strán určovať si svoj osud.“. Sťažnosť proti

rozhodcovskému rozsudku tak bola odmietnutá.

39. Podobne v uznesení sp. zn. z 22. októbra 2002 Ústavný súd

Českej republiky konštatoval, že rozhodcovský súd „bol ustanovený vôľou strán ad hoc

a nemožno ho stotožňovať so senátom všeobecného súdu. Rozhodcovský súd je súkromnou

osobou, ktorá je súdom len podľa názvu, nepatrí do sústavy súdov podľa zákona o súdoch,

a nie je orgánom verejnej moci. Má povahu odbornej organizácie sprostredkujúcej služby

pre osoby, ktorú chcú, aby rozhodca ich právny vzťah vyjasnil a napevno určil. Charakter

rozhodcovskej činnosti je založený zmluvou delegujúcou vôľou strán a jej výsledok je

činnosťou urovnávajúcou v zmysle § 585 obč. zák. Výsledok je potom kvalifikovanou formou

záväzku a ako taký je tiež záväzný. [...] Je vynútiteľný z dôvodu vynútiteľnosti záväzku, ktorý

bol rozhodcom v zastúpení strán uzatvorený. Z tohto hľadiska [rozhodcovský súd] nie je

v konaní o ústavnej sťažnosti pasívne legitimovaný.“. Aj v tomto prípade bola sťažnosť

proti rozhodcovskému rozsudku odmietnutá.

40. K citovanej judikatúre sa v uznesení sp. zn. z 28. januára 2009

prihlásilo v kontexte možnosti rozhodcovského súdu predkladať predbežnú otázku aj

plénum Ústavného súdu Českej republiky. Na základe uvedenej judikatúry Ústavný súd

Českej republiky konzistentne odmieta všetky ústavné sťažnosti smerujúce proti postupu

alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov (uznesenia Ústavného súdu Českej republiky

zo 16. decembra 2002, z 25. septembra 2003,

z 26. januára 2004, z 20. júla 2006, zo 14. marca 2007,

zo 4. decembra 2003, z 22. októbra 2009,

z 13. augusta 2009, zo 14. októbra 2013, zo 7. mája 2013,

zo 14. októbra 2013, naposledy z 21. januára 2015).

41. K identickému záveru dospel aj nemecký Spolkový ústavný súd, podľa ktorého

rozhodnutia rozhodcovských súdov nepredstavujú akty verejnej moci, a preto nie sú

preskúmateľné v konaní o ústavnej sťažnosti (, z 11. 5. 1994;

, z 1. 7. 1999). Taktiež nemecká odborná literatúra potvrdzuje, že

ústavná sťažnosť proti rozhodcovskému rozsudku je neprípustná, pretože nejde o akt

verejnej moci; rozhodcovský rozsudok podlieha prieskumu v konaní o zrušenie

rozhodcovského rozsudku a rozhodnutia všeobecných súdov v tomto konaní sú

napadnuteľné ústavnou sťažnosťou, samotný rozhodcovský rozsudok však nie (Wieczorek,

B. Zivilprozessordnung und Nebengesetze: Grosskommentar. De Gruyter: Berlín, New

York, 1995, s. 471. Zöller, R., Geimer, R. Zivilprozessordnung mit

Gerichtsverfassungsgesetz und den Einführungsgesetzen, mit Internationalem

Zivilprozessrecht, Kostenammerkungen, Otto Schmidt: Kolín, 1995, s. 2219).

42. II. senát ústavného súdu považuje citovanú judikatúru zahraničných súdov za

relevantnú aj v kontexte práva Slovenskej republiky. Po prvé, právna úprava

rozhodcovského konania je v mnohých štátoch veľmi podobná z dôvodu jednotiaceho

vplyvu medzinárodných dohovorov (Newyorský Dohovor o uznaní a výkone cudzích

rozhodcovských rozhodnutí, vyhláška ministra zahraničných vecí č. ,

a Európsky dohovor o medzinárodnej obchodnej arbitráži, vyhláška ministra zahraničných

vecí č. ), ako aj Modelového zákona UNCITRAL o medzinárodnej arbitráži.

Po druhé, pri výklade inštitútu ústavnej sťažnosti sú osobitne relevantné práve príklady

krajín, ktoré poznajú ústavnú sťažnosť.

43. Pre úplnosť II. senát ústavného súdu taktiež poukazuje na podrobné

rozpracovanie tunajších otázok v judikatúre Štátneho súdneho dvora (Staatsgerichtshof)

Lichtenštajnského kniežatstva. Štátny súdny dvor v konaní o ústavnej sťažnosti proti

rozhodcovskému rozsudku podrobne analyzoval charakter rozhodcovského konania, ako aj

relevantnú nemeckú literatúru a dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok nepredstavuje

rozhodnutie, resp. opatrenie verejnej moci, a preto nemôže byť napadnutý individuálnou

ústavnou sťažnosťou (rozhodnutie Štátneho súdneho dvora StGH 2008/46 z 30. 6. 2008,

taktiež citované v rozsudku Štátneho súdneho dvora StGH 2010/74 z 25. 10. 2010). Štátny

súdny dvor ďalej dôvodil, že aj keby napadnutý rozhodcovský rozsudok predstavoval akt

verejnej moci, nebola by ústavná sťažnosť prístupná z dôvodu nevyčerpania iných právnych

prostriedkov, konkrétne žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Parížsky odvolací súd

uznal právo na prístup súdu úpadcu, ktorý nemal na zaplatenie rozhodcovského súdneho

poplatku proti veriteľom, a preto bolo rozhodcovské konanie zastavené (Cour d’appel Paris,

1e ch., Nov. 17, 2011, n° 09/24158). Je potrebné uviesť, že išlo o civilný súd v pozícii nášho

§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní.

44. II. senát ústavného súdu si nie je vedomý toho, že by ústavné súdy iných štátov,

ktorých inštitucionálne zaradenia a právomoci sú podobné Ústavnému súdu Slovenskej

republiky, pripúšťali ústavné sťažnosti proti rozhodcovským rozsudkom. Jedinou výnimkou

je Ústavný súd Chorvátskej republiky, ktorý v niekoľkých konaniach taktiež riešil otázku

prípustnosti ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiam rozhodcovských súdov, pričom ich

prieskum v konaní o ústavnej sťažnosti v ojedinelých rozhodnutiach pripustil (rozhodnutia

Ústavného súdu Chorvátskej republiky U-III-669/2003 z 27. 10. 2004 dostupný na

www.codices.coe.int, U-III-3000/2007 z 15. 3. 2012). Nešlo však o jednotný názor celého

súdu (opozitné rozhodnutie Ústavného súdu Chorvátskej republiky U-III-410/1995

zo 17. 11. 1999, ale najmä odlišné stanoviská vo veci U-III-669/2003 z 27. 10. 2004).

Taktiež treba uviesť, že ústavný prieskum rozhodcovských rozsudkov sa v odbornej

literatúre stretol s kritikou (Babic, D. Limits on Arbitration Outside Croatia: According to

the Croatian Arbitration Act. 19. decembra 2011, dostupné na internete:

http://ssrn.com/abstract=1974413).

45. V rámci exkurzu možno dodať, že prípustnosť tzv. recurso de amparo, inštitútu

pripodobňovaného k ústavnej sťažnosti nemeckého typu je diskutovanou otázkou

v Latinskej Amerike a Španielsku. Zdá sa pritom, že súdy viacerých štátov považujú tento

typ mimoriadneho opravného prostriedku voči rozhodcovským rozsudkom za neprípustný

(Peru, Španielsko, Kolumbia), zatiaľ čo v iných štátoch táto otázka nie je uzatvorená

(Mexiko, Panama) alebo naopak, tento opravný prostriedok proti rozhodcovským

rozsudkom považujú za prípustný (Venezuela) (de Alba Uribe, M. T. An Unusual Motion

against Arbitration Awards in Latin America, 27. 6. 2013, dostupné na internete:

http://kluwerarbitrationblog.com/blog/2013/06/27/an-unusual-motion-against-arbitration-

awards-in-latin-america/). Vzhľadom na odlišnosti uvedených právnych poriadkov však

dané úvahy nevplývali na názor II. senátu ústavného súdu.

- praktické aspekty

46. II. senát ústavného súdu sa skôr na ilustráciu pozastavil aj nad praktickými

aspektmi prípadného prieskumu rozhodcovských rozsudkov v konaní podľa .

V doterajších konaniach o prieskume postupu alebo rozhodnutia rozhodcovských súdov

konal ústavný súd so zriaďovateľom daného rozhodcovského súdu. Zhodou okolností však

všetky rozhodcovské súdy, ktorých rozhodnutia alebo postup boli ústavným súdom do

dnešného dňa preskúmavané, boli stále rozhodcovské súdy (štvrtá časť zákona

o rozhodcovskom súde). Stále rozhodcovské súdy však v praxi nie sú pravidlom a často

v rozhodcovských konaniach rozhoduje ad hoc rozhodcovský súd. Takýto rozhodcovský

súd nemá ani zriaďovateľa. Po vydaní rozhodcovského rozsudku sa funkcia rozhodcov

končí (functus officio) a neexistuje tak „osoba“, s ktorou by ústavný súd v rámci prípadného

prieskumu mohol konať.

47. S uvedenou komplikáciou súvisí aj otázka vrátenia veci na ďalšie konanie. Ak

ústavný súd zruší rozhodcovský rozsudok vydaný ad hoc rozhodcovským súdom, nebude už

zväčša existovať žiadna entita (či už s právnou subjektivitou, alebo bez právnej

subjektivity), ktorej by bolo možné vec vrátiť na ďalšie konanie. V uznesení sp. zn.

k tomu ústavný súd uviedol: „Napokon možno uviesť, že aj z hľadiska

procesnej komunikácie nie je rozhodcovský súd pre ústavný súd partnerom. Z tohto dôvodu

sa ústavný súd vôbec nezaoberal, aký je stav napadnutého rozhodcovského konania.“

- ochrana účastníkov konania

48. Ústavný súd by nemohol ostať pokojný s vedomím, že účastníci nemajú

v rozhodcovskom konaní žiadnu účinnú právnu ochranu, preto sa ďalej zaoberal aj otázkou,

akým spôsobom vyžaruje cez zákony na rozhodcovské konanie právo na spravodlivý

proces, teda ako sa v tomto zmysle na rozhodcovské súdy aplikuje a

dohovoru, a teda či sa bez ďalšieho môžu dopustiť ich porušenia.

49. V literatúre sa, prirodzene, objavuje prevládajúci názor, že rozhodcovské súdy

samotné nie sú viazané dohovorom (Bangert, J. Die Bindung privater Schiedsgerichte an

Art. 6 Abs. 1 EMRK. In: Menschenrechte, Demokratie und Rechtsstaat – Liber amicorum

Luzius Wildhaber, eds. Breitenmoser, S., Ehrenzeller, B., Sassóli, M., Stoffel, W., Wagner

Pfeiffer, B. Zürich, St. Gallen 2007, s. 56 a tam citovaná literatúra; taktiež švajčiarska

a anglická literatúra citovaná v Blackaby, N., Partasides, C., Redfern, A., Hunter, M. On

International Arbitration, Fifth Edition, Oxford University Press: Oxford, 2007, s. 605).

Európsky súd pre ľudské práva, resp. Komisia v minulosti judikovali, že slobodné

uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy zakladá vzdanie sa práv vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1

dohovoru (rozsudok zo 4. 3. 1987 vo veci R. proti Švajčiarsku, č. 10881/84), ale že takéto

vzdanie sa procesných práv je prípustné len vo vzťahu k niektorým právam, nie

akýmkoľvek právam vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozhodnutie o odmietnutí

z 23. februára 1999 vo veci Suovaniemi a ďalší proti Fínsku). Tu treba upozorniť, že

Európsky súd pre ľudské práva nie je viazaný národným právom.

50. V kontexte dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku vymedzených v § 40

zákona o rozhodcovskom konaní by niektoré typy procesných vád, ktoré v konaní pred

všeobecnými súdmi zakladajú porušenie základného práva na spravodlivý proces podľa

a práva podľa dohovoru, mohli byť dôvodom na zrušenie

rozhodcovského rozsudku. Po ostatnej novele účinnej od

1. januára 2015 bol do § 40 vnesený ďalší dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku,

resp. podanie žaloby proti nemu, a to rozpor s verejným poriadkom [§ 40 ods. 1 písm. b)

zákona o rozhodcovskom konaní znie: „Tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený

príslušným súdom ... na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti

druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak súd zistí, že sú dôvody, pre ktoré by boli

odopreté uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka

podľa § 50 ods. 2 tohto zákona.“; § 50 ods. 2 znie „Súd príslušný na uznanie rozhodnutia,

na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu odoprie uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského

rozsudku aj bez návrhu účastníka konania, proti ktorému sa cudzí rozhodcovský rozsudok

uplatňuje, ak zistí, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nemožno predmet

sporu riešiť v rozhodcovskom konaní alebo by jeho uznanie a výkon boli v rozpore

s verejným poriadkom.“]. Možno sa domnievať, že všeobecný súd by mohol ako súčasť

tohto dôvodu považovať aj extrémne procesné vady. To je však priestor pre všeobecné súdy,

resp. až takto sprostredkovane pre ústavný súd. Čo sa týka ochrany zraniteľných osôb,

spotrebiteľov, o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov dáva štátnym súdom ešte

väčšiu možnosť vstupovať do rozhodcovského konania, a to vrátane hmotných otázok

a vo veľkorysých lehotách. Priamo súčasťou zákona v prílohe 3 je aj vzor žaloby o zrušenie

rozhodcovského rozsudku. Taktiež treba ešte spomenúť § 56 ods. 5 Exekučného poriadku,

podľa ktorého „súd povolí odklad exekúcie, ak povinný v lehote na podanie námietok proti

exekúcii podá žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak súd žalobu o zrušenie

rozhodcovského rozhodnutia zamietne, po právoplatnosti rozhodnutia sa v exekúcii

pokračuje. Ak súd žalobe vyhovie a rozhodcovské rozhodnutie zruší, súd exekúciu podľa

tohto zákona zastaví.“.

51. II. senát ústavného súdu pripomína, že rámec rozhodcovského konania je

formulovaný v napätí medzi cieľom dosiahnuť vecne správne rozhodnutie a cieľom

dosiahnuť finálne rozhodnutie (Abedian, H. Judicial Review of Arbitral Awards in

International Arbitration  A Case for an Efficient System of Judicial Review, 28 Journal of

International Arbitration, 553, 554, č. 6, 2011; Park, W.W. Why Courts Review Arbitral

Awards, In: Festschrift für Karl-Heinz Böckstiegel, hrsg. Von Robert Briner, L. Yves

Fortier, Klaus Peter Berger, Jend Bredow, Köln u.a. 2001, s. 595 a nasl., dostupné na

internete: http://www.williamwpark.com/documents/Why%20Courts%20Review

%20Awards.pdf). Na jednej strane štát trvá na určitej miere prieskumu rozhodcovských

rozsudkov, v rámci ktorej dochádza – v rozsahu tohto prieskumu – k obmedzenému

prieskumu a zrušeniu nesprávnych rozhodnutí, na druhej strane by príliš rozsiahly prieskum

rozhodcovských rozsudkov spochybňoval rýchlosť a finalitu riešenia sporov, ktorá je

jednou z hlavných výhod rozhodcovského konania (, ).

52. Legislatívny rámec nastavenia rovnováhy medzi týmito protikladnými princípmi

je vecou zákonodarcu a ústavný súd do nej, pokiaľ nie je ústavne neudržateľná, nemá dôvod

zasahovať mimo rámca konania o súlade (porov. ). Zákonodarca vyvážil

úpravou v § 40 a vôbec v celom zákone ústavné hodnoty a prijímanie sťažností by bolo

vlastne obchádzaním zákona. Tak isto nie je dôvod, aby ústavný súd v tomto konaní

poskytoval výklad taxatívne vymedzených dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku

ustanovených v § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní.

53. Vec sa javí tým spôsobom, pričom však toto nemá byť vyslovene

ústavnokonformný výklad, že niektoré závažné procesné vady podobné tým, ktoré chráni

základné právo na spravodlivý proces, sú chránené dôvodmi na zrušenie rozhodcovského

rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní.

54. Ak teda na chvíľu pozabudne na súkromný charakter rozhodcovských súdov, tak

sťažovateľ z povahy veci vždy bude mať k dispozícii iný účinný právny prostriedok,

v dôsledku čoho by sťažnosť podľa bola v konečnom dôsledku neprípustná.

Právo podať sťažnosť podľa proti rozhodnutiu všeobecných súdov v rámci

konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku ostáva, samozrejme, (po vyčerpaní iných

právnych prostriedkov) zachované.

55. Ako bolo uvedené (bod 36), ústavný súd nevylučuje, že škody spôsobené

v rozhodcovskom konaní, a to nielen finálnym rozhodnutím, sú žalovateľné tak, že

zúčastnené subjekty (ide o delikátnu rovnováhu medzi občianskoprávnou zodpovednosťou

a jurisdikčnou autonómiou) by mohli byť odporcami v civilnom konaní o náhradu škody

(porov. v kontexte uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

). To je však priestor pre všeobecné súdy.

56. Prijímanie sťažností je tiež neférové voči druhej, úspešnej strane rozhodcovského

sporu. Ústavný súd sa prijímaním týchto sťažností stáva akýmsi všeobecným, snáď

dovolacím súdom (v režime zmätočných dôvodov podľa § 237 Občianskeho súdneho

poriadku), ktorý v lepšom prípade rieši len procesné pochybenia. Ústavný súd tým môže

narúšať aj takpovediac komunitný charakter niektorých odvetví, kde je rozhodcovské

konanie tradične prirodzené, akými sú napríklad prostredie športu a lex sportiva

(). Pre ilustráciu možno uviesť, že nikto by neuvažoval, že správnou

žalobou možno žalovať súkromný subjekt. Ako je správna žaloba univerzálnou ochranou

proti verejnej správe, tak je ústavná sťažnosť univerzálnou ochranou proti justícii

a exekutíve ( bod 21). Skutočnosť, že väčšina ústavných sťažností smeruje

proti súdom, nemôže viesť k zotrvačnosti, a tak k nerozlišovaniu, že ide len o súdy verejné,

ktoré treba odlišovať od súdov súkromných.

57. Možno teda zhrnúť, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach

proti postupu alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov je vylúčená z povahy veci, keďže

rozhodcovské súdy nie sú orgánmi verejnej moci. Účinným (hmotným) právnym

prostriedkom proti rozhodcovským rozsudkom je vždy žaloba o zrušenie rozhodcovského

rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní. Perspektívou subsidiarity možno

uviesť, že ústavný súd môže mať vplyv na rozhodcovské konanie len prostredníctvom

prieskumu rozhodnutí štátnych všeobecných súdov konajúcich o zrušení rozhodcovských

rozsudkov (porov. tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ,

ktorým boli preskúmané takéto rozhodnutia všeobecných súdov, ale odmietnuté

preskúmanie rozhodcovského rozhodnutia). Vzhľadom na už uvedené zaujal II. senát

právny názor, ktorý možno vyjadriť touto právnou vetou:

„Ústavný súd Slovenskej republiky nemá právomoc rozhodovať o sťažnostiach proti

postupu alebo rozhodnutiu rozhodcovských súdov.“

Plénum ústavného súdu citovaný návrh stanoviska na zjednotenie odchylných

právnych názorov schválilo, a preto je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Väzbu „postup

a rozhodnutie“ vo výroku zvolil ústavný súd podľa zaužívanej výrokovej konvencie, a nie

doslovne podľa zákona, ktorý hovorí o rozhodnutí a zásahu.

Senáty ústavného súdu budú v zmysle poslednej vety pri

rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazané týmto uznesením ústavného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015