Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 444/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

12. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. B., B., vedenú pod sp. zn.

, sťažnosť Z. B., B., vedenú pod sp. zn. a sťažnosť

obchodnej spoločnosti K., s. r. o., Z., vedenú pod sp. zn. , zastúpených

advokátom JUDr. D. P., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s. r. o., sp. zn.

VK 9/2012 zo 7. júna 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť Ing. V. B. vedenú pod sp. zn. , sťažnosť Z. B. vedenú

pod sp. zn. a sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., vedenú pod

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti Ing. V. B., Z. B. a obchodnej spoločnosti K., s. r. o., o d m i e t a pre

nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 30. júla 2012

doručené sťažnosti Ing. V. B. (ďalej len „sťažovateľ 1“), Z. B. (ďalej len „sťažovateľka 2“)

a sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka 3“, všetci ďalej len

„sťažovatelia“), ktorými namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore,

s. r. o. (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. zo 7. júna 2012 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovatelia 1 a 2 boli napadnutým rozsudkom vydaným

rozhodcovským súdom ako ručitelia a sťažovateľka 3 ako dlžníčka zaviazaní zaplatiť

spoločne a nerozdielne obchodnej spoločnosti I., a. s. (ďalej aj „žalobca“), sumu

30 714,45 € s príslušenstvom.

Sťažovatelia poukazujú na to, že „podľa odôvodnenia Rozhodcovského rozsudku

prihliadol rozhodca len na skutočnosti a tvrdenia uvádzané spoločnosťou I., a. s., so sídlom

vo Z. ako žalobcom v uvedenom rozhodcovskom konaní“, pričom na nimi uvádzané

skutočnosti „neprihliadal a ani sa nimi v odôvodnením Rozhodcovského rozsudku nijako

relevantne nevysporiadal“.

Podľa tvrdenia sťažovateľov v rozhodcovskom konaní vedenom rozhodcovským

súdom súdu pod sp. zn. okrem iného namietali, že pohľadávka žalobcu voči

sťažovateľke 3 zanikla započítaním, o čom boli rozhodcovskému súdu predložené

aj príslušné listinné dôkazy. Keďže sťažovateľ 1 a sťažovateľka 2 boli v danom prípade

ručiteľmi za záväzky sťažovateľky 3, mal ich ručiteľský záväzok uvedeným započítaním

zaniknúť podobne, ako aj záväzok sťažovateľky 3, a tým aj žalovaná pohľadávka žalobcom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku je k námietke započítania len uvedené, že „súd

v zmysle horecitovaného o nej nerozhodoval rozsudkom, ale svoje rozhodnutie odôvodnil

v tomto rozsudku“, pričom ďalej odôvodnenie napadnutého rozsudku sa touto námietkou

nezaoberá. Sťažovatelia v tejto súvislosti namietajú, že „z odôvodnenia Rozhodcovského

rozsudku vôbec nie je možné akokoľvek usúdiť, prečo rozhodca neprihliadal na započítanie

urobené spoločnosťou K. s.r.o. so sídlom v Z., z akých dôkazov pri vydávaní

Rozhodcovského rozsudku vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil

a ako vlastne vec v konečnom dôsledku s prihliadnutím na započítanie právne posúdil“.

V nadväznosti na uvedené sú sťažovatelia toho názoru, že napadnutým rozsudkom

došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia taktiež uvádzajú, že Okresnému súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný

súd“) podali žalobu o zrušenie napadnutého rozsudku „z dôvodov podľa ustanovenia § 40

ods. 1 písm. c), f) a g) Zákona o rozhodcovskom konaní, a to vzhľadom na závažné

pochybenia Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s. r. o...“. Súdne

konanie o ich žalobe je okresným súdom vedené pod sp. zn. . Podľa vedomostí

sťažovateľov okresný súd neurobil v ich veciach dosiaľ žiaden úkon.

Sťažovatelia zhodne tvrdia, že v občianskom súdnom konaní sa nemôžu „domáhať

zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodov uvedených v sťažnost[iach], pretože to Zákon

o rozhodcovskom konaní nepripúšťa“. Upriamujú pritom pozornosť na nález ústavného

súdu č. k. -34 z 31. mája 2011, v ktorom sa okrem iného uvádza, že

„Ak... po skončení jednoinštančného konania pred rozhodcovským súdom nie je žiadna

účinná možnosť nápravy prostredníctvom všeobecných súdov, je namieste, aby to tohto

procesu aktívne zasiahol aj ústavný súd.“.

Ďalej sťažovatelia argumentujú tým, že ak nebudú v konaní o ich návrhoch

na zrušenie napadnutého rozsudku úspešní, nebudú už mať žiadne opravné prostriedky

na ochranu svojich práv, a navyše im medzitým lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) dávno uplynie. Domnievajú sa preto, že

nemajú inú možnosť, ako domáhať sa ochrany svojich práv podaním sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 .

V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol tak, že

ich v sťažnostiach označené práva boli napadnutým rozsudkom porušené. Zároveň sa

domáhajú aj zrušenia tohto rozsudku a priznania úhrady trov konania.

S odvolaním sa na sťažovatelia taktiež navrhujú,

aby ústavný súd odložil „vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu

pri S., s. r. o., V., rozhodcu M. V. číslo konania z 7. 6. 2012 až do

právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci samej“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

o ústavnom súde.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

V zmysle môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a z tohto obsahu

vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom

na totožnosť rozhodcovské súdu a jeho rozhodnutia (napadnutého rozsudku, pozn.), proti

ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako

to je uvedené v bode l výroku tohto rozhodnutia.

2. K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených práv napadnutým

rozsudkom

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosti z hľadiska existencie

dôvodov podľa . V tejto súvislosti považoval

za potrebné poukázať na svoje subsidiárne postavenie pri ochrane alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv.

Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľmi namietané porušenie ich

základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu

ktorých malo dôjsť napadnutým rozsudkom rozhodcovského súdu sp. zn.

zo 7. júna 2012.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

V súvislosti s napadnutým rozhodcovským rozsudkom ústavný súd upriamuje

pozornosť na už spomenutý princíp subsidiarity ( ), z ktorého vyplýva,

že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy

a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len

subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažností zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých v súvislosti s napadnutým rozsudkom sťažovatelia namietajú

v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe im dostupných

opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného

porušenia týchto práv.

Zo sťažností a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sa sťažovatelia domáhali

osobitnými žalobami zrušenia napadnutého rozsudku na príslušnom všeobecnom súde

z dôvodov uvedených v , a

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom

konaní“).

Podľa označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní účastník

rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia

tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak

- jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej

zmluvy,

- na vydaní rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím

podľa § 9 vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského

konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť,

- ak bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17).

Podľa § 17 zákona o rozhodcovskom konaní účastníci rozhodcovského konania majú

v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania

sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

Podľa § 41 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní žalobu o zrušenie

rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského

rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie

rozhodcovského rozsudku. Ak účastník rozhodcovského konania požiadal o opravu

rozhodcovského rozsudku podľa § 36, lehota začína plynúť od doručenia rozhodnutia

o oprave rozhodcovského rozsudku.

Podľa § 42 zákona o rozhodcovskom konaní ustanovenia týkajúce sa zrušenia

rozhodcovského rozsudku nemôžu účastníci rozhodcovského konania v rozhodcovskej

zmluve vylúčiť okrem dôvodu podľa § 40 písm. h) − obnova konania.

Podľa § 43 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní ak súd zruší rozhodcovský

rozsudok z iného dôvodu, ako je uvedený v odseku 1, rozhodcovská zmluva zostáva

v platnosti. Rozhodcovia zúčastnení na zrušenom rozhodcovskom rozsudku sú z nového

prerokovania a rozhodnutia veci vylúčení. Ak sa účastníci konania nedohodnú inak, budú

noví rozhodcovia ustanovení podľa § 8.

Pokiaľ sťažovatelia v žalobách okresnému súdu zhodne tvrdia, že v okolnostiach

danej veci existujú dôvody uvedené § 40 ods. 1 písm. c), f) a g) zákona o rozhodcovskom

konaní, a preto sa môžu žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia

napadnutého rozsudku, je to v prvom rade všeobecný súd, ktorý bude oprávnený a povinný

rozhodnúť o ochrane ich práv, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu v tejto veci

konať. Skutočnosti, ktoré uviedli sťažovatelia v sťažnostiach, neumožňujú vyvodiť taký

záver, že by namietané porušenie v ich sťažnostiach označených práv nebolo možné

odstrániť v nimi iniciovaných konaní pred všeobecným súdom. S názorom sťažovateľov, že

sa zrušenia napadnutého rozsudku nemôžu domáhať v občianskom súdnom konaní

z dôvodov uvedených v ich sťažnostiach, preto nemožno súhlasiť, keďže sa vo svojich

tvrdeniach dostávajú do vzájomného rozporu. Za takejto situácie nemožno tiež považovať

za náležité odvolávanie sa sťažovateľov na nález ústavného súdu č. k. -34

z 31. mája 2011, keď navyše uvedeným rozhodnutím nebol riešený prípad s úplne

rovnakým skutkovým a procesným základom.

Ústavný súd konštatuje, že za daného stavu majú sťažovatelia pred všeobecnými

súdmi k dispozícií účinný právny prostriedok na ochranu namietaného porušenia ich práv

s tým, že v prípade, ak by okresný súd ich žalobe o zrušenie napadnutého rozhodcovského

rozsudku nevyhovel, budú mať možnosť domáhať sa nápravy v opravnom konaní v rámci

riadneho inštančného postupu, prípadne a za splnenia zákonom ustanovených podmienok

aj využitím mimoriadneho opravného prostriedku (m. m. ).

V spojitosti s tým je potrebné uviesť, že sťažnosť podľa

nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri iných

prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; takúto sťažnosť možno uplatniť

iba v tom prípade, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo

podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd

(m. m. ).

Sťažovatelia si preto nemôžu vyberať orgán verejnej moci, ktorý im má poskytnúť

ochranu pred namietaným porušením ich práv. Povinnosťou sťažovateľov je vyčerpať

všetky právne prostriedky ochrany nimi označených práv, porušenie ktorých namietajú, tak

ako to umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Až po ich vyčerpaní

a za predpokladu, že by boli splnené ostatné ústavné aj zákonné podmienky, by mohla byť

daná právomoc ústavného súdu ().

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosti sťažovateľov po ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej

právomoci na ich prerokovanie ( ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažností bolo už bez právneho významu rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľov vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého

rozsudku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2012