Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)III. ÚS 444/2012
PDF · 233.44 KB
No categories available
III. ÚS 444/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
12. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. B., B., vedenú pod sp. zn.
Rvp 10724/2012, sťažnosť Z. B., B., vedenú pod sp. zn. Rvp 10725/2012 a sťažnosť
obchodnej spoločnosti K., s. r. o., Z., vedenú pod sp. zn. Rvp 10726/2012, zastúpených
advokátom JUDr. D. P., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s. r. o., sp. zn.
VK 9/2012 zo 7. júna 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť Ing. V. B. vedenú pod sp. zn. Rvp 10724/2012, sťažnosť Z. B. vedenú
pod sp. zn. Rvp 10725/2012 a sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., vedenú pod
sp. zn. Rvp 10726/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti Ing. V. B., Z. B. a obchodnej spoločnosti K., s. r. o., o d m i e t a pre
nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 30. júla 2012
doručené sťažnosti Ing. V. B. (ďalej len „sťažovateľ 1“), Z. B. (ďalej len „sťažovateľka 2“)
a sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka 3“, všetci ďalej len
„sťažovatelia“), ktorými namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore,
s. r. o. (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. VK 9/2012 zo 7. júna 2012 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovatelia 1 a 2 boli napadnutým rozsudkom vydaným
rozhodcovským súdom ako ručitelia a sťažovateľka 3 ako dlžníčka zaviazaní zaplatiť
spoločne a nerozdielne obchodnej spoločnosti I., a. s. (ďalej aj „žalobca“), sumu
30 714,45 € s príslušenstvom.
Sťažovatelia poukazujú na to, že „podľa odôvodnenia Rozhodcovského rozsudku
prihliadol rozhodca len na skutočnosti a tvrdenia uvádzané spoločnosťou I., a. s., so sídlom
vo Z. ako žalobcom v uvedenom rozhodcovskom konaní“, pričom na nimi uvádzané
skutočnosti „neprihliadal a ani sa nimi v odôvodnením Rozhodcovského rozsudku nijako
relevantne nevysporiadal“.
Podľa tvrdenia sťažovateľov v rozhodcovskom konaní vedenom rozhodcovským
súdom súdu pod sp. zn. VK 9/2012 okrem iného namietali, že pohľadávka žalobcu voči
sťažovateľke 3 zanikla započítaním, o čom boli rozhodcovskému súdu predložené
aj príslušné listinné dôkazy. Keďže sťažovateľ 1 a sťažovateľka 2 boli v danom prípade
ručiteľmi za záväzky sťažovateľky 3, mal ich ručiteľský záväzok uvedeným započítaním
zaniknúť podobne, ako aj záväzok sťažovateľky 3, a tým aj žalovaná pohľadávka žalobcom.
V odôvodnení napadnutého rozsudku je k námietke započítania len uvedené, že „súd
v zmysle horecitovaného o nej nerozhodoval rozsudkom, ale svoje rozhodnutie odôvodnil
v tomto rozsudku“, pričom ďalej odôvodnenie napadnutého rozsudku sa touto námietkou
nezaoberá. Sťažovatelia v tejto súvislosti namietajú, že „z odôvodnenia Rozhodcovského
rozsudku vôbec nie je možné akokoľvek usúdiť, prečo rozhodca neprihliadal na započítanie
urobené spoločnosťou K. s.r.o. so sídlom v Z., z akých dôkazov pri vydávaní
Rozhodcovského rozsudku vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil
a ako vlastne vec v konečnom dôsledku s prihliadnutím na započítanie právne posúdil“.
V nadväznosti na uvedené sú sťažovatelia toho názoru, že napadnutým rozsudkom
došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovatelia taktiež uvádzajú, že Okresnému súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný
súd“) podali žalobu o zrušenie napadnutého rozsudku „z dôvodov podľa ustanovenia § 40
ods. 1 písm. c), f) a g) Zákona o rozhodcovskom konaní, a to vzhľadom na závažné
pochybenia Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s. r. o...“. Súdne
konanie o ich žalobe je okresným súdom vedené pod sp. zn. 1 Cb 3/2012. Podľa vedomostí
sťažovateľov okresný súd neurobil v ich veciach dosiaľ žiaden úkon.
Sťažovatelia zhodne tvrdia, že v občianskom súdnom konaní sa nemôžu „domáhať
zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodov uvedených v sťažnost[iach], pretože to Zákon
o rozhodcovskom konaní nepripúšťa“. Upriamujú pritom pozornosť na nález ústavného
súdu č. k. III. ÚS 162/2011-34 z 31. mája 2011, v ktorom sa okrem iného uvádza, že
„Ak... po skončení jednoinštančného konania pred rozhodcovským súdom nie je žiadna
účinná možnosť nápravy prostredníctvom všeobecných súdov, je namieste, aby to tohto
procesu aktívne zasiahol aj ústavný súd.“.
Ďalej sťažovatelia argumentujú tým, že ak nebudú v konaní o ich návrhoch
na zrušenie napadnutého rozsudku úspešní, nebudú už mať žiadne opravné prostriedky
na ochranu svojich práv, a navyše im medzitým lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) dávno uplynie. Domnievajú sa preto, že
nemajú inú možnosť, ako domáhať sa ochrany svojich práv podaním sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy.
V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol tak, že
ich v sťažnostiach označené práva boli napadnutým rozsudkom porušené. Zároveň sa
domáhajú aj zrušenia tohto rozsudku a priznania úhrady trov konania.
S odvolaním sa na § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažovatelia taktiež navrhujú,
aby ústavný súd odložil „vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu
pri S., s. r. o., V., rozhodcu M. V. číslo konania VK 9/2012 z 7. 6. 2012 až do
právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci samej“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
o ústavnom súde.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod
sp. zn. Rvp 10724/2012, sp. zn. Rvp 10725/2012 a sp. zn. Rvp 10726/2012 a z tohto obsahu
vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom
na totožnosť rozhodcovské súdu a jeho rozhodnutia (napadnutého rozsudku, pozn.), proti
ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako
to je uvedené v bode l výroku tohto rozhodnutia.
2. K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených práv napadnutým
rozsudkom
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosti z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti považoval
za potrebné poukázať na svoje subsidiárne postavenie pri ochrane ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv.
Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľmi namietané porušenie ich
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu
ktorých malo dôjsť napadnutým rozsudkom rozhodcovského súdu sp. zn. VK 9/2012
zo 7. júna 2012.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
V súvislosti s napadnutým rozhodcovským rozsudkom ústavný súd upriamuje
pozornosť na už spomenutý princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy), z ktorého vyplýva,
že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy
a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len
subsidiárne.
Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú
v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny
prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 133/05).
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažností zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých v súvislosti s napadnutým rozsudkom sťažovatelia namietajú
v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe im dostupných
opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného
porušenia týchto práv.
Zo sťažností a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sa sťažovatelia domáhali
osobitnými žalobami zrušenia napadnutého rozsudku na príslušnom všeobecnom súde
z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 písm. c), f) a g) zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom
konaní“).
Podľa označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní účastník
rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia
tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak
- jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej
zmluvy,
- na vydaní rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím
podľa § 9 vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského
konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť,
- ak bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17).
Podľa § 17 zákona o rozhodcovskom konaní účastníci rozhodcovského konania majú
v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania
sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.
Podľa § 41 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského
rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku. Ak účastník rozhodcovského konania požiadal o opravu
rozhodcovského rozsudku podľa § 36, lehota začína plynúť od doručenia rozhodnutia
o oprave rozhodcovského rozsudku.
Podľa § 42 zákona o rozhodcovskom konaní ustanovenia týkajúce sa zrušenia
rozhodcovského rozsudku nemôžu účastníci rozhodcovského konania v rozhodcovskej
zmluve vylúčiť okrem dôvodu podľa § 40 písm. h) − obnova konania.
Podľa § 43 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní ak súd zruší rozhodcovský
rozsudok z iného dôvodu, ako je uvedený v odseku 1, rozhodcovská zmluva zostáva
v platnosti. Rozhodcovia zúčastnení na zrušenom rozhodcovskom rozsudku sú z nového
prerokovania a rozhodnutia veci vylúčení. Ak sa účastníci konania nedohodnú inak, budú
noví rozhodcovia ustanovení podľa § 8.
Pokiaľ sťažovatelia v žalobách okresnému súdu zhodne tvrdia, že v okolnostiach
danej veci existujú dôvody uvedené § 40 ods. 1 písm. c), f) a g) zákona o rozhodcovskom
konaní, a preto sa môžu žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia
napadnutého rozsudku, je to v prvom rade všeobecný súd, ktorý bude oprávnený a povinný
rozhodnúť o ochrane ich práv, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu v tejto veci
konať. Skutočnosti, ktoré uviedli sťažovatelia v sťažnostiach, neumožňujú vyvodiť taký
záver, že by namietané porušenie v ich sťažnostiach označených práv nebolo možné
odstrániť v nimi iniciovaných konaní pred všeobecným súdom. S názorom sťažovateľov, že
sa zrušenia napadnutého rozsudku nemôžu domáhať v občianskom súdnom konaní
z dôvodov uvedených v ich sťažnostiach, preto nemožno súhlasiť, keďže sa vo svojich
tvrdeniach dostávajú do vzájomného rozporu. Za takejto situácie nemožno tiež považovať
za náležité odvolávanie sa sťažovateľov na nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 162/2011-34
z 31. mája 2011, keď navyše uvedeným rozhodnutím nebol riešený prípad s úplne
rovnakým skutkovým a procesným základom.
Ústavný súd konštatuje, že za daného stavu majú sťažovatelia pred všeobecnými
súdmi k dispozícií účinný právny prostriedok na ochranu namietaného porušenia ich práv
s tým, že v prípade, ak by okresný súd ich žalobe o zrušenie napadnutého rozhodcovského
rozsudku nevyhovel, budú mať možnosť domáhať sa nápravy v opravnom konaní v rámci
riadneho inštančného postupu, prípadne a za splnenia zákonom ustanovených podmienok
aj využitím mimoriadneho opravného prostriedku (m. m. IV. ÚS 394/2012).
V spojitosti s tým je potrebné uviesť, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri iných
prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; takúto sťažnosť možno uplatniť
iba v tom prípade, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo
podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd
(m. m. IV. ÚS 21/02).
Sťažovatelia si preto nemôžu vyberať orgán verejnej moci, ktorý im má poskytnúť
ochranu pred namietaným porušením ich práv. Povinnosťou sťažovateľov je vyčerpať
všetky právne prostriedky ochrany nimi označených práv, porušenie ktorých namietajú, tak
ako to umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Až po ich vyčerpaní
a za predpokladu, že by boli splnené ostatné ústavné aj zákonné podmienky, by mohla byť
daná právomoc ústavného súdu (IV. ÚS 171/04).
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosti sťažovateľov po ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na ich prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na odmietnutie sťažností bolo už bez právneho významu rozhodovať
o ďalších návrhoch sťažovateľov vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého
rozsudku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2012