Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 783/2015
PDF · 165.31 KB
No categories available
II. ÚS 783/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti 1. FC TATRAN, a. s., Čapajevova 47, Prešov, právne zastúpenej Palša
a partneri, advokátska kancelária, spol. s r. o., prostredníctvom ktorej koná advokát
JUDr. Patrik Palša, vo veci namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako
aj základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozhodcovským rozsudkom Slovenského futbalového zväzu Bratislava
sp. zn. 19/12 RS z 3. júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti 1. FC TATRAN, a. s., o d m i e t a pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti 1. FC TATRAN, a. s. (ďalej aj
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva na ochranu majetku
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozhodcovským rozsudkom Slovenského futbalového zväzu Bratislava (ďalej len
„rozhodcovský súd SFZ“) sp. zn. 19/12 RS z 3. júna 2013, ktorý rozhodol, že sťažovateľka
je povinná zaplatiť svojmu bývalému hráčovi dlžnú sumu.
2. Sťažovateľka bola žalovaná pred rozhodcovským súdom SFZ futbalovým hráčom
, ktorý pre športový klub vykonával od augusta 2008 do novembra
2011 profesionálnu hráčsku činnosť – výkon profesionálneho hráča futbalu, a to ako
samostatne zárobkovo činná osoba za podmienok stanovených v zmluve. Spory z týchto
zmlúv rozhoduje rozhodcovský súd SFZ zriadený podľa zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom
konaní“).
3. Podľa sťažovateľky hráč porušoval pravidlá stanovené v zmluve, a preto mu bola
udelená sankcia vo výške 4 000 eur, ktorá mu bola zrazená zo základných mesačných
odmien. Sťažovateľka neskôr zmluvu vypovedala, a tak sa jej platnosť skončila
30. novembra 2011.
4. so sankciou nesúhlasil a obrátil sa na rozhodcovský súd SFZ, ktorý
mu vyhovel a zaviazal sťažovateľku na zaplatenie 6 622,32 eur. Sťažovateľka sa so žalobou
podľa zákona o rozhodcovskom konaní obrátila na Okresný súd Bratislava II a podala
ústavnú sťažnosť, vychádzajúc z nálezu sp. zn. III. ÚS 162/2011.
5. Sťažovateľka v prvom rade namieta procesné vady pred rozhodcovským súdom
SFZ. O veci mal rozhodovať senát, ktorý bol zvolený bez súčinnosti sťažovateľky. Týmto
jej mala byť odňatá možnosť konať pred súdom a porušená rovnosť konaní. Sťažovateľka sa
ďalej domnieva, že rozhodcovská doložka bola neplatná vzhľadom na jej nesprávne znenie.
Rozhodcovský rozsudok bol taktiež nedostatočne odôvodnený, nepreskúmateľný, čo je tiež
spôsob odňatia možnosti konať pred súdom. Sťažovateľka napokon namieta aj
hmotnoprávne nedostatky napadnutého rozhodnutia. Napokon aj rozhodnutie o trovách
malo byť v rozpore s príslušnou vyhláškou.
6. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti
rozhodol nasledujúcim nálezom, a zároveň žiadala pozastaviť vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku:
„Základné právo obchodnej spoločnosti 1. FC TATRAN, a.s. na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na pokojné užívanie
svojho majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu Slovenského
futbalového zväzu, Bratislava, sp. zn. 19/12 RS z 03. júna 2013 p o r u š e n é b o l i .
Rozhodcovský rozsudok Slovenského futbalového zväzu, Bratislava, sp. zn.: 19/12 RS
zo dňa 03. júna 2013 z r u š u j e .
Rozhodcovský súd Slovenského futbalového zväzu, Bratislava, je p o v i n n ý uhradiť
obchodnej spoločnosti 1. FC TATRAN, a. s. trovy konania v sume 548,52 EUR (slovom
päťstoštyridsaťosem EUR a päťdesiatdva centov), na účet jej právneho zástupcu PALŠA A
PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, spol. s r. o., Prešov, do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
8. Z citovaných ustanovení zákona o ústavnom súde vyplýva, že jedným
zo základných dôvodov odmietnutia sťažnosti je aj nedostatok právomoci ústavného súdu
na jej prerokovanie. Ustanovenie § 51 ods. 1 zákona o ústavnom súde po novele zákonom
č. 353/2014 Z. z. znie: „Účastníci konania sú sťažovateľ a orgán verejnej moci, proti
ktorému sťažnosť smeruje.“ Touto novelou sa explicitne stanovila norma, ktorá už bola
predtým prítomná v právnom poriadku, pretože vyplývala z podstaty ochrany ľudských
slobôd a z podstaty ústavnej sťažnosti (II. ÚS 128/95). Aj z uvedeného vyplýva, že ústavný
súd môže v ústavnej sťažnosti preskúmavať len akty orgánov verejnej moci. Nedostatok
právomoci preskúmavať iné než mocenské akty je tu procesnou reflexiou (vertikality)
zmyslu ústavnej sťažnosti a ústavného súdu vôbec, a tým je ochrana ľudských slobôd pred
verejnou mocou.
9. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo teda úlohou ústavného súdu
predovšetkým posúdenie toho, či môže preskúmať namietané porušenie základných práv
rozhodcovským súdom SFZ zriadeným podľa zákona o rozhodcovskom konaní.
10. Sťažovatelia, jednotlivci, už na ústavnom súde spochybnili ústavnosť postupu
a rozhodnutí rozhodcovských súdov zriadených podľa zákona o rozhodcovskom konaní.
Najskôr ústavný súd argumentoval, že až exekučne vykonateľným rozsudkom končí
rozhodcovské konanie, a tým, že zatiaľ nemožno takéto rozhodnutie (o zastavení)
preskúmať ani všeobecným súdom, nemôže tam ingerovať ani ústavný súd
(III. ÚS 335/2010). Podobne postupoval ústavný súd voči námietkam prieťahov
(I. ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013). Neskôr vec proti meritórnemu rozsudku prijal s tým, že
sťažovateľ nemal iné právne prostriedky (III. ÚS 162/2011), aby napokon prijal vec proti
nemeritórnemu rozhodnutiu s tým, že sťažovateľ nemal iné právne prostriedky
(III. ÚS 547/2013). V posledných dvoch uvedených veciach konštatoval
porušenie práva a rozhodnutia zrušil. Každopádne, ústavný súd v zásade nespochybnil
privátnu, nie-mocenskú povahu rozhodcovských súdov.
11. Ústavný súd už v konaní sp. zn. II. ÚS 432/2015 naznačil, že má vážne
pochybnosti o tom, či možno preskúmavať rozhodnutia rozhodcovských súdov, a to
bezvýnimočne. Z tohto dôvodu uznesením z 11. novembra 2015 práve v konaní
o predmetnej veci 1. FC Tatran predložil návrh („Schvaľuje a predkladá plénu návrh
stanoviska k zjednoteniu právneho názoru II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky
a odchylného právneho názoru III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky
vysloveného v náleze III. ÚS 162/2011 z 31. mája 2011 a v náleze III. ÚS 547/2013 z 19.
februára 2014.“) na zjednotenie plénu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu uznesením
sp. zn. PLz. ÚS 5/2015 z 18. novembra 2015 prijalo stanovisko: „Ústavný súd Slovenskej
republiky nemá právomoc rozhodovať o sťažnostiach proti postupu alebo rozhodnutiam
rozhodcovských súdov.“ Na základe § 6 zákona o ústavnom súde je senát v ďalšom konaní
viazaný uznesením pléna ústavného súdu. Plénum ústavného súdu v uznesení sp. zn.
PLz. ÚS 5/2015 uviedlo, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach proti
postupu alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov je vylúčená z povahy veci, keďže
rozhodcovské súdy nie sú orgánmi verejnej moci. Účinným (hmotným) právnym
prostriedkom proti rozhodcovským rozsudkom je vždy žaloba o zrušenie rozhodcovského
rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní. Možno spresniť, že adjektívom
„hmotným“ ústavný súd výlučne len ilustruje v kontraste s obvyklým „procesným“,
inštančným chápaním prostriedkov nápravy, „žalobný“ charakter opravného prostriedku.
12. Pretože sťažovateľka označila za odporcu rozhodcovský súd SFZ, ktorý nie je
orgánom verejnej moci, ústavný súd nemá právomoc na jej prerokovanie, a preto musí
sťažnosť odmietnuť.
13. Predmetná vec je ešte špecifická tým, že ide o (právne) prostredie športu, ktoré sa
vyznačuje silnejšou autonómnosťou, čím si vyslúžilo označenie lex sportiva (porov. Čorba,
J. Obchodnoprávne a súťažnoprávne aspekty športu. Košice: UPJŠ, 2012, s. 16 a nasl.;
dostupné na http://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_33.pdf). Ustanovenie § 12
ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní priam stimuluje túto formu rozhodovania sporov
v prostredí športového práva (Zriaďovateľom stáleho rozhodcovského súdu so sídlom na
území Slovenskej republiky môže byť len záujmové združenie právnických osôb, národný
športový zväz, Slovenský olympijský výbor, Slovenský paralympijský výbor alebo komora
zriadená zákonom.). Zákon č. 300/2008 Z. z. o organizácii a podpore športu rozlišuje
rozhodovanie sporov v priebehu hry (§ 24) a rozhodovanie sporov mimo konkrétnej hry
[§ 25: (1) Spory, ktoré vyplývajú z porušenia pravidiel športovej súťaže mimo konkrétnej
hry, rozhodujú národné športové zväzy svojimi orgánmi podľa pravidiel športových súťaží
a podľa vlastných stanov. Ide o spory medzi a) organizátorom športového podujatia, ktoré
je súčasťou športovej súťaže vyhlásenej podľa § 8 ods. 3, a športovým klubom zúčastneným
v tejto športovej súťaži, alebo športovcom, ak vystupuje samostatne vo vlastnom mene, b)
športovými klubmi, ktoré sú členmi národného športového zväzu, ak sa netýkajú
obchodnoprávnych vzťahov alebo ich majetku, c) športovým klubom, ktorý je členom
národného športového zväzu, a športovcom alebo športovým odborníkom, ktorý je
v členskom alebo v zmluvnom vzťahu k športovému klubu, ak sa netýkajú plnenia v oblasti
pracovnoprávnych alebo občianskoprávnych zmluvných nárokov, ktoré sú príslušné
rozhodovať súdy. (2) Predmetom rozhodovania podľa odseku 1 je porušenie pravidiel
športovej súťaže alebo porušenie členských povinností športového klubu.; porov. Čorba, J.
cit. dielo s. 171 a nasl.]. Na škále od silnejších dôvodov na ingerenciu do arbitráže k slabším
stojí síce športové právo skôr napravo od spotrebiteľskej a pracovnoprávnej arbitráže
(najmenší dôvod je nepochybne v komerčnej arbitráži), zo zákonných citácií však vyplýva,
že prostredie športu sa priamo so zákonnou podporou vyhýba verejnému súdnictvu,
a všetkým insiderom je to známe.
18. Pre úplný obraz veci ústavný súd zistil, že o predmetnej veci stále prebieha
konanie na Okresnom súde Bratislava II (porov. bod 4).
19. Ústavný súd prikladá k predmetnému uzneseniu aj uznesenie o postúpení veci
plénu a samotné uznesenie, t. j. stanovisko sp. zn. PLz. ÚS 5/2015.
20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2015