Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 432/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Líviou Kňažíkovou, Námestie

M. R. Štefánika 6, Komárno, vo veci namietaného porušenia základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Rozhodcovského súdu

Slovenského futbalového zväzu v konaní vedenom pod sp. zn. 28/12 RS a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola doručená

sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Rozhodcovského súdu Slovenského futbalového zväzu (ďalej len „rozhodcovský

súd SFZ“ alebo „rozhodcovský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28/12 RS (ďalej aj

„napadnuté konanie“).

2. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ je hráčom futbalového klubu FK DAC 1904

a. s., so sídlom v Dunajskej Strede (ďalej len „FK DAC“ alebo „žalovaný“), s ktorým mal

uzavretú hráčsku zmluvu na základe a smerníc Slovenského

futbalového zväzu (ďalej len „SFZ“). Zmluvné strany sa dohodli, že akýkoľvek spor, ktorý

vznikne z tejto uzatvorenej zmluvy, podlieha právomoci rozhodcovského súdu SFZ

a v zmysle jeho štatútu budú zmluvné strany spory riešiť výhradne prostredníctvom

rozhodcovského súdu SFZ, ktorý bol zriadený podľa

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom

konaní“). Sťažovateľ ako žalobca podal 12. novembra 2012 na rozhodcovskom súde žalobu

o zaplatenie sumy 4 100 € s prísl. proti FK DAC, ktorou sa domáhal zaplatenia hráčskej

odmeny.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že sa na prvé ústne pojednávanie riadne dostavil,

avšak z dôvodu neúčasti žalovaného bolo ústne pojednávanie odročené bez prerokovania

veci. Nasledujúce pojednávania, ktoré boli postupne nariadené na 3. jún 2013,

30. september 2013 a 7. október 2013 a na ktoré sa sťažovateľ vždy dostavil, boli rovnako

odročené bez prerokovania veci. Ústne pojednávanie nariadené na 28. október 2013 sa

uskutočnilo, rozhodcovský súd vo veci pojednával. Prvé a do dnešnej doby aj jediné ústne

pojednávanie sa v predmetnej veci uskutočnilo po 11 mesiacoch od podania žaloby. Toto

ústne pojednávanie bolo odročené na 18. november 2013, pričom bolo odročené z dôvodov

na strane rozhodcovského súdu. Na nasledujúcom pojednávaní 10. marca 2014, na ktoré sa

sťažovateľ opätovne riadne dostavil, mu bolo oznámené, že konanie vedené na

rozhodcovskom súde sa prerušuje do právoplatného skončenia konania vedeného na

rozhodcovskom súde SFZ pod sp. zn. 21/13 RS, pretože FK DAC podal žalobu o neplatnosť

právneho úkonu.

4. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uvádza, že je mladý profesionálny športovec,

pre ktorého je hráčska odmena jeho jediným príjmom a zdrojom obživy, a že sa

v napadnutom konaní správal procesne zodpovedne so snahou, čím skôr ukončiť spor.

Žalobu FK DAC o neplatnosť právneho úkonu považuje za účelovú. Ďalej cituje referenčné

ústavné normy a ustanovenia [ďalej len „OSP“ (,

ods. 1, § 117 ods. 1, § 119 ods. 1)], na základe ktorých sa má predchádzať prieťahom,

a judikatúru ústavného súdu o účele základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov.

5. K právomoci ústavného súdu sťažovateľ udáva, že tento je oprávnený a povinný

chrániť základné práva a slobody, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Vzhľadom na

charakter porušenia základného práva sťažovateľa, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že

porušovateľom základných práv je v tomto prípade rozhodcovský súd SFZ, nie je možné

dovolávať sa ochrany základných práv u žiadneho iného súdu. Vzhľadom na tieto

skutočnosti je tiež evidentné, že sťažovateľ nemohol v dôsledku porušenia svojich

základných práv uplatniť žiadne opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky nápravy.

Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že ústavný súd je oprávnený a povinný o jeho

predmetnej sťažnosti konať a o nej rozhodnúť.

6. Sťažovateľ napokon navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto

rozhodol:

„Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Rozhodcovského

súdu Slovenského futbalového zväzu v konaní vedenom pod sp. zn. 28/12 RS bolo porušené.

Rozhodcovskému súdu Slovenského futbalového zväzu prikazuje v konaní vedenom

pod sp. zn. 28/12 RS konať bez zbytočných prieťahov.

priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.000, €, slovom:

tritisíc eur, ktoré je Rozhodcovský súd Slovenského futbalového zväzu povinný zaplatiť mu

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Rozhodcovský súd Slovenského futbalového zväzu je povinný uhradiť

trovy právneho zastúpenia v sume 381,82 €, slovom: tristoosemdesiatjeden eur

osemdesiatdva centov (za 1 úkon právnej služby 151,05 €, rež. paušál 8,04 €, + 20 % DPH

31,82 €, spolu za dva úkony prevzatie a príprava zastúpenia a písomné vyhotovenie

sťažnosti), na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Lívie Kňažíkovej, do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

8. Z citovaných ustanovení teda vyplýva, že jedným

z dôvodov odmietnutia sťažnosti je aj nedostatok právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie. Ustanovenie po novele zákonom

č. znie: „Účastníci konania sú sťažovateľ a orgán verejnej moci, proti

ktorému sťažnosť smeruje.“ Touto novelou sa explicitne stanovila norma, ktorá už bola

predtým prítomná v právnom poriadku, pretože vyplývala z podstaty ochrany ľudských

slobôd a z podstaty ústavnej sťažnosti (). Aj z uvedeného vyplýva, že ústavný

súd môže v ústavnej sťažnosti preskúmavať len akty orgánov verejnej moci.

9. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo úlohou ústavného súdu predovšetkým

posúdenie toho, či môže preskúmať namietané porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti v

primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodcovským súdom zriadeným podľa

zákona o rozhodcovskom konaní.

10. Sťažovatelia, jednotlivci, už na ústavnom súde spochybnili ústavnosť postupu

a rozhodnutí rozhodcovských súdov zriadených podľa zákona o rozhodcovskom konaní.

Ústavný súd niektoré sťažnosti proti rozhodnutiam týchto súdov prijal na ďalšie konanie. (II.

ÚS 155/2015), a dokonca zrušil takéto rozhodnutia. Vychádzal pritom jednak z úvah, že

rozhodnutie je zo zákona exekučným titulom [porov. a § 41 ods. 2

písm. d) Exekučného poriadku], ale aj z absencie iných opravných prostriedkov

(). Každopádne, ústavný súd v zásade nespochybnil privátnu, nie

mocenskú povahu rozhodcovských súdov a sťažnosti, kde rozhodcovské konanie nevyústilo

do konečného rozhodnutia, odmietal (okrem ).

11. Sťažnosti, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na

konanie bez zbytočných prieťahov rozhodcovskými súdmi, ústavný súd odmieta pre

nedostatok svojej právomoci, pretože do vydania rozhodnutia ide o rýdzo súkromné konanie

( a ). Z uvedeného vyplýva, že prerokúvanú sťažnosť možno

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu už na tomto základe.

12. Rozhodcovské konanie (pred meritórnym rozhodnutím) má teda podľa ustálenej

judikatúry nevrchnostenský, súkromný charakter: „[v]zhľadom na uvedený zmluvný základ

vedenia rozhodcovského konania, a teda jeho rýdzo súkromnoprávny charakter, je vylúčená

možnosť ústavného súdu zasiahnuť do vedenia rozhodcovského konania, a poskytnúť tak

ochranu sťažovateľom označeným právam.“ (, ). Je potrebné

doplniť, že v citácii „sťažovateľom označené právo“ zaväzuje verejnú moc.

13. Rozhodcovský súd však ostáva súkromnoprávnou zmluvnou entitou v zásade

autonómneho (nie heteronómneho) práva. Nie je to žiaden mocenský, vrchnostenský orgán

zriadený zákonom, aký predpokladá v . Nejde o mocenský orgán, ktorý je

výrazom nedobrovoľného, nutného podriadenia sa moci ako prejavu zákonom zakázanej

svojpomoci v právnom štáte, resp. štátneho monopolu donútenia, a nejde o demokraticky

legitimovaný, normatívne ukotvený orgán verejnej moci ako súčasť permanentnosti výkonu

moci. Hoci ide v niektorých prípadoch o prirodzenú snahu ústavného súdu o férovosť, resp.

materiálnosť (s vedomím zložitosti vzťahu verejného a súkromného v ére privatizácie

niektorých funkcií štátu), akokoľvek je priťažké prijať záver, že momentom vydania

rozhodcovského rozsudku, vychádzajúc zo skutočnosti, že rozhodcovský rozsudok je

exekučným titulom v zmysle Exekučného

poriadku, sa rozhodcovský súd potenciálne stáva pasívne legitimovaným v konaní podľa

(, , ). Vydaním

rozhodcovského rozsudku nemôže dochádzať k zmene charakteru rozhodcovského súdu. Ak

bol rozhodcovský súd do tohto momentu charakterizovaný rýdzo súkromnoprávne, nemôže

vydaním rozhodcovského rozsudku nadobudnúť status orgánu verejnej moci. Je pravdou, že

zákonodarca v rámci svojho uváženia priznal status exekučného titulu aktu osôb

súkromného práva. To však bez ďalšieho neznamená, že dané osoby súkromného práva sú

orgánmi verejnej moci. Verejná moc môže zákonom urobiť exekučne vykonateľný aj

súkromný akt, a tým sa tento nestane vrchnostenským individuálnym právnym aktom a jeho

vydavateľ orgánom verejnej moci. Exekvovateľné sú aj zahraničné tituly, a to neznamená,

že národný súd môže preskúmavať počínanie telies, ktoré ich vydali.

14. Zákon o rozhodcovskom konaní je takpovediac mini občianským zákonníkom

pre súkromný proces, ktorý dáva rámec pre vytvorenie súkromného procesného konania.

Prieskum podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní nie je inštančným prieskumom, ale

posúdením, či súkromný subjekt – rozhodcovský súd, neporušil v súkromných vzťahoch

zákonné ustanovenia, teda niečo ako posúdenie platnosti zmluvy v hmotnom práve.

Rozhodcovský súd nie je „iným súdom“ podľa . Súd a „súd“ tu nie sú

synonymá, ale homonymá.

15. Skutočnosť, že zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje ich minimalistický

prieskum, je len vyvážením zákonodarcu medzi súkromnou autonómiou a „vyžarovaným“

základným právom na spravodlivý proces, a nerobí z nich riadne súdy akejsi nultej

inštancie. Ako bolo uvedené, tento „prieskum“ nie je inštančným prieskumom, ale

posúdením, či súkromný subjekt – rozhodcovský súd, neporušil v súkromných vzťahoch

troch súkromných subjektov zákonné ustanovenia, teda niečo ako posúdenie platnosti

zmluvy v hmotnom práve. Tento prieskum však tiež znamená, že účastníci konaní majú istý

štandard ochrany a že zákonodarca jasne stanovil trajektóriu testovania týchto rozhodnutí,

ktorá nemá byť narušovaná ústavným súdom.

16. Nad rámec predmetu konania ústavný súd uvádza, že jestvujú názory, že škody

spôsobené v rozhodcovskom konaní sú žalovateľné tak, že zriaďovatelia rozhodcovských

súdov či rozhodcovia sami (ide o delikátnu rovnováhu medzi občianskoprávnou

zodpovednosťou a jurisdikčnou autonómiou; porov. Palková, R. Zodpovednosť rozhodcu. In.

Husár, J. a kol. Vybrané otázky zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym

profesijným postupom. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2010, s. 141;

dostupné na internete http://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_11.pdf) môžu byť

teoreticky odporcami v civilnom konaní (porov. v kontexte uznesenie najvyššieho súdu

). To je však priestor pre všeobecné súdy. Perspektíva reductio ad absurdum

nám napovedá, že ak by sme uznali čo i len minimum „mocenskosti“ rozhodcovských

súdov, prichádzala by do úvahy zodpovednosť rozhodcov podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Napokon, ingerencia

ústavného súdu by poškodzovala druhú stranu rozhodcovského konania.

17. Predmetná vec je ešte špecifická tým, že ide o (právne) prostredie športu, ktoré sa

vyznačuje silnejšou autonómnosťou, čím si vyslúžilo označenie lex sportiva (porov. Čorba,

J. Obchodnoprávne a súťažnoprávne aspekty športu. Košice : UPJŠ, 2012, s. 16 a nasl.;

dostupné na http://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_33.pdf). Ustanovenie § 12

ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní priam stimuluje túto formu rozhodovania sporov

v prostredí športového práva (Zriaďovateľom stáleho rozhodcovského súdu so sídlom na

území Slovenskej republiky môže byť len záujmové združenie právnických osôb, národný

športový zväz, Slovenský olympijský výbor, Slovenský paralympijský výbor alebo komora

zriadená zákonom.). o organizácii a podpore športu rozlišuje

rozhodovanie sporov v priebehu hry (§ 24) a rozhodovanie sporov mimo konkrétnej hry

[§ 25: (1) Spory, ktoré vyplývajú z porušenia pravidiel športovej súťaže mimo konkrétnej

hry, rozhodujú národné športové zväzy svojimi orgánmi podľa pravidiel športových súťaží

a podľa vlastných stanov. Ide o spory medzi a) organizátorom športového podujatia, ktoré

je súčasťou športovej súťaže vyhlásenej podľa § 8 ods. 3, a športovým klubom zúčastneným

v tejto športovej súťaži, alebo športovcom, ak vystupuje samostatne vo vlastnom mene,

b) športovými klubmi, ktoré sú členmi národného športového zväzu, ak sa netýkajú

obchodnoprávnych vzťahov alebo ich majetku, c) športovým klubom, ktorý je členom

národného športového zväzu, a športovcom alebo športovým odborníkom, ktorý je

v členskom alebo v zmluvnom vzťahu k športovému klubu, ak sa netýkajú plnenia v oblasti

pracovnoprávnych alebo občianskoprávnych zmluvných nárokov, ktoré sú príslušné

rozhodovať súdy. (2) Predmetom rozhodovania podľa odseku 1 je porušenie pravidiel

športovej súťaže alebo porušenie členských povinností športového klubu.; porov. Čorba, J.

cit. dielo s. 171 a nasl.]. Na škále od silnejších dôvodov na ingerenciu do arbitráže

k slabším stojí síce športové právo skôr mierne napravo od spotrebiteľskej

a pracovnoprávnej arbitráže (najmenší dôvod je nepochybne v komerčnej arbitráži),

zo zákonných citácií však vyplýva, že prostredie športu sa priamo zo zákonnou podporou

vyhýba verejnému súdnictvu a všetkým insiderom je to známe.

18. Napokon možno uviesť, že aj z hľadiska procesnej komunikácie nie je

rozhodcovský súd pre ústavný súd partnerom. Z tohto dôvodu sa ústavný súd vôbec

nezaoberal, aký je stav napadnutého rozhodcovského konania.

19. Rozhodcovský súd SFZ nie je počas konania (bod 11; z tohto dôvodu sa tu

nevyžaduje zjednotenie cez ) a ani vydaním exekvovateľného

rozhodnutia orgánom verejnej moci a z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako

to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Ústavný súd aplikuje nedostatok

právomoci extenzívne, niekedy tak, že sa prekrýva s neprípustnosťou. V predmetnej veci ide

však o učebnicový príklad nedostatku právomoci, príklad situácie, keď ústavný súd niečo

jasne nemôže (napríklad zmeniť rozhodnutie namiesto zrušenia).

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2015