Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 432/2015
PDF · 404.37 KB
No categories available
II. ÚS 432/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Líviou Kňažíkovou, Námestie
M. R. Štefánika 6, Komárno, vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Rozhodcovského súdu
Slovenského futbalového zväzu v konaní vedenom pod sp. zn. 28/12 RS a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola doručená
sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Rozhodcovského súdu Slovenského futbalového zväzu (ďalej len „rozhodcovský
súd SFZ“ alebo „rozhodcovský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28/12 RS (ďalej aj
„napadnuté konanie“).
2. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ je hráčom futbalového klubu FK DAC 1904
a. s., so sídlom v Dunajskej Strede (ďalej len „FK DAC“ alebo „žalovaný“), s ktorým mal
uzavretú hráčsku zmluvu na základe § 51 Občianskeho zákonníka a smerníc Slovenského
futbalového zväzu (ďalej len „SFZ“). Zmluvné strany sa dohodli, že akýkoľvek spor, ktorý
vznikne z tejto uzatvorenej zmluvy, podlieha právomoci rozhodcovského súdu SFZ
a v zmysle jeho štatútu budú zmluvné strany spory riešiť výhradne prostredníctvom
rozhodcovského súdu SFZ, ktorý bol zriadený podľa zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom
konaní“). Sťažovateľ ako žalobca podal 12. novembra 2012 na rozhodcovskom súde žalobu
o zaplatenie sumy 4 100 € s prísl. proti FK DAC, ktorou sa domáhal zaplatenia hráčskej
odmeny.
3. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že sa na prvé ústne pojednávanie riadne dostavil,
avšak z dôvodu neúčasti žalovaného bolo ústne pojednávanie odročené bez prerokovania
veci. Nasledujúce pojednávania, ktoré boli postupne nariadené na 3. jún 2013,
30. september 2013 a 7. október 2013 a na ktoré sa sťažovateľ vždy dostavil, boli rovnako
odročené bez prerokovania veci. Ústne pojednávanie nariadené na 28. október 2013 sa
uskutočnilo, rozhodcovský súd vo veci pojednával. Prvé a do dnešnej doby aj jediné ústne
pojednávanie sa v predmetnej veci uskutočnilo po 11 mesiacoch od podania žaloby. Toto
ústne pojednávanie bolo odročené na 18. november 2013, pričom bolo odročené z dôvodov
na strane rozhodcovského súdu. Na nasledujúcom pojednávaní 10. marca 2014, na ktoré sa
sťažovateľ opätovne riadne dostavil, mu bolo oznámené, že konanie vedené na
rozhodcovskom súde sa prerušuje do právoplatného skončenia konania vedeného na
rozhodcovskom súde SFZ pod sp. zn. 21/13 RS, pretože FK DAC podal žalobu o neplatnosť
právneho úkonu.
4. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uvádza, že je mladý profesionálny športovec,
pre ktorého je hráčska odmena jeho jediným príjmom a zdrojom obživy, a že sa
v napadnutom konaní správal procesne zodpovedne so snahou, čím skôr ukončiť spor.
Žalobu FK DAC o neplatnosť právneho úkonu považuje za účelovú. Ďalej cituje referenčné
ústavné normy a ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku [ďalej len „OSP“ (§ 6, § 100
ods. 1, § 117 ods. 1, § 119 ods. 1)], na základe ktorých sa má predchádzať prieťahom,
a judikatúru ústavného súdu o účele základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov.
5. K právomoci ústavného súdu sťažovateľ udáva, že tento je oprávnený a povinný
chrániť základné práva a slobody, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Vzhľadom na
charakter porušenia základného práva sťažovateľa, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že
porušovateľom základných práv je v tomto prípade rozhodcovský súd SFZ, nie je možné
dovolávať sa ochrany základných práv u žiadneho iného súdu. Vzhľadom na tieto
skutočnosti je tiež evidentné, že sťažovateľ nemohol v dôsledku porušenia svojich
základných práv uplatniť žiadne opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky nápravy.
Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že ústavný súd je oprávnený a povinný o jeho
predmetnej sťažnosti konať a o nej rozhodnúť.
6. Sťažovateľ napokon navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto
rozhodol:
„Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Rozhodcovského
súdu Slovenského futbalového zväzu v konaní vedenom pod sp. zn. 28/12 RS bolo porušené.
Rozhodcovskému súdu Slovenského futbalového zväzu prikazuje v konaní vedenom
pod sp. zn. 28/12 RS konať bez zbytočných prieťahov.
priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.000, €, slovom:
tritisíc eur, ktoré je Rozhodcovský súd Slovenského futbalového zväzu povinný zaplatiť mu
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Rozhodcovský súd Slovenského futbalového zväzu je povinný uhradiť
trovy právneho zastúpenia v sume 381,82 €, slovom: tristoosemdesiatjeden eur
osemdesiatdva centov (za 1 úkon právnej služby 151,05 €, rež. paušál 8,04 €, + 20 % DPH
31,82 €, spolu za dva úkony prevzatie a príprava zastúpenia a písomné vyhotovenie
sťažnosti), na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Lívie Kňažíkovej, do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
8. Z citovaných ustanovení zákona o ústavnom súde teda vyplýva, že jedným
z dôvodov odmietnutia sťažnosti je aj nedostatok právomoci ústavného súdu na jej
prerokovanie. Ustanovenie § 51 ods. 1 zákona o ústavnom súde po novele zákonom
č. 353/2014 Z. z. znie: „Účastníci konania sú sťažovateľ a orgán verejnej moci, proti
ktorému sťažnosť smeruje.“ Touto novelou sa explicitne stanovila norma, ktorá už bola
predtým prítomná v právnom poriadku, pretože vyplývala z podstaty ochrany ľudských
slobôd a z podstaty ústavnej sťažnosti (II. ÚS 128/95). Aj z uvedeného vyplýva, že ústavný
súd môže v ústavnej sťažnosti preskúmavať len akty orgánov verejnej moci.
9. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo úlohou ústavného súdu predovšetkým
posúdenie toho, či môže preskúmať namietané porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodcovským súdom zriadeným podľa
zákona o rozhodcovskom konaní.
10. Sťažovatelia, jednotlivci, už na ústavnom súde spochybnili ústavnosť postupu
a rozhodnutí rozhodcovských súdov zriadených podľa zákona o rozhodcovskom konaní.
Ústavný súd niektoré sťažnosti proti rozhodnutiam týchto súdov prijal na ďalšie konanie. (II.
ÚS 155/2015), a dokonca zrušil takéto rozhodnutia. Vychádzal pritom jednak z úvah, že
rozhodnutie je zo zákona exekučným titulom [porov. III. ÚS 162/2011 a § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku], ale aj z absencie iných opravných prostriedkov
(III. ÚS 547/2013). Každopádne, ústavný súd v zásade nespochybnil privátnu, nie
mocenskú povahu rozhodcovských súdov a sťažnosti, kde rozhodcovské konanie nevyústilo
do konečného rozhodnutia, odmietal (okrem III. ÚS 547/2013).
11. Sťažnosti, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na
konanie bez zbytočných prieťahov rozhodcovskými súdmi, ústavný súd odmieta pre
nedostatok svojej právomoci, pretože do vydania rozhodnutia ide o rýdzo súkromné konanie
(I. ÚS 143/2013 a I. ÚS 234/2013). Z uvedeného vyplýva, že prerokúvanú sťažnosť možno
odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu už na tomto základe.
12. Rozhodcovské konanie (pred meritórnym rozhodnutím) má teda podľa ustálenej
judikatúry nevrchnostenský, súkromný charakter: „[v]zhľadom na uvedený zmluvný základ
vedenia rozhodcovského konania, a teda jeho rýdzo súkromnoprávny charakter, je vylúčená
možnosť ústavného súdu zasiahnuť do vedenia rozhodcovského konania, a poskytnúť tak
ochranu sťažovateľom označeným právam.“ (I. ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013). Je potrebné
doplniť, že v citácii „sťažovateľom označené právo“ zaväzuje verejnú moc.
13. Rozhodcovský súd však ostáva súkromnoprávnou zmluvnou entitou v zásade
autonómneho (nie heteronómneho) práva. Nie je to žiaden mocenský, vrchnostenský orgán
zriadený zákonom, aký predpokladá ústava v čl. 143. Nejde o mocenský orgán, ktorý je
výrazom nedobrovoľného, nutného podriadenia sa moci ako prejavu zákonom zakázanej
svojpomoci v právnom štáte, resp. štátneho monopolu donútenia, a nejde o demokraticky
legitimovaný, normatívne ukotvený orgán verejnej moci ako súčasť permanentnosti výkonu
moci. Hoci ide v niektorých prípadoch o prirodzenú snahu ústavného súdu o férovosť, resp.
materiálnosť (s vedomím zložitosti vzťahu verejného a súkromného v ére privatizácie
niektorých funkcií štátu), akokoľvek je priťažké prijať záver, že momentom vydania
rozhodcovského rozsudku, vychádzajúc zo skutočnosti, že rozhodcovský rozsudok je
exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného
poriadku, sa rozhodcovský súd potenciálne stáva pasívne legitimovaným v konaní podľa
čl. 127 ústavy (III. ÚS 335/2010, I. ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013). Vydaním
rozhodcovského rozsudku nemôže dochádzať k zmene charakteru rozhodcovského súdu. Ak
bol rozhodcovský súd do tohto momentu charakterizovaný rýdzo súkromnoprávne, nemôže
vydaním rozhodcovského rozsudku nadobudnúť status orgánu verejnej moci. Je pravdou, že
zákonodarca v rámci svojho uváženia priznal status exekučného titulu aktu osôb
súkromného práva. To však bez ďalšieho neznamená, že dané osoby súkromného práva sú
orgánmi verejnej moci. Verejná moc môže zákonom urobiť exekučne vykonateľný aj
súkromný akt, a tým sa tento nestane vrchnostenským individuálnym právnym aktom a jeho
vydavateľ orgánom verejnej moci. Exekvovateľné sú aj zahraničné tituly, a to neznamená,
že národný súd môže preskúmavať počínanie telies, ktoré ich vydali.
14. Zákon o rozhodcovskom konaní je takpovediac mini občianským zákonníkom
pre súkromný proces, ktorý dáva rámec pre vytvorenie súkromného procesného konania.
Prieskum podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní nie je inštančným prieskumom, ale
posúdením, či súkromný subjekt – rozhodcovský súd, neporušil v súkromných vzťahoch
zákonné ustanovenia, teda niečo ako posúdenie platnosti zmluvy v hmotnom práve.
Rozhodcovský súd nie je „iným súdom“ podľa čl. 127 ústavy. Súd a „súd“ tu nie sú
synonymá, ale homonymá.
15. Skutočnosť, že zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje ich minimalistický
prieskum, je len vyvážením zákonodarcu medzi súkromnou autonómiou a „vyžarovaným“
základným právom na spravodlivý proces, a nerobí z nich riadne súdy akejsi nultej
inštancie. Ako bolo uvedené, tento „prieskum“ nie je inštančným prieskumom, ale
posúdením, či súkromný subjekt – rozhodcovský súd, neporušil v súkromných vzťahoch
troch súkromných subjektov zákonné ustanovenia, teda niečo ako posúdenie platnosti
zmluvy v hmotnom práve. Tento prieskum však tiež znamená, že účastníci konaní majú istý
štandard ochrany a že zákonodarca jasne stanovil trajektóriu testovania týchto rozhodnutí,
ktorá nemá byť narušovaná ústavným súdom.
16. Nad rámec predmetu konania ústavný súd uvádza, že jestvujú názory, že škody
spôsobené v rozhodcovskom konaní sú žalovateľné tak, že zriaďovatelia rozhodcovských
súdov či rozhodcovia sami (ide o delikátnu rovnováhu medzi občianskoprávnou
zodpovednosťou a jurisdikčnou autonómiou; porov. Palková, R. Zodpovednosť rozhodcu. In.
Husár, J. a kol. Vybrané otázky zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
profesijným postupom. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2010, s. 141;
dostupné na internete http://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_11.pdf) môžu byť
teoreticky odporcami v civilnom konaní (porov. v kontexte uznesenie najvyššieho súdu
5 Obdo 20/2011). To je však priestor pre všeobecné súdy. Perspektíva reductio ad absurdum
nám napovedá, že ak by sme uznali čo i len minimum „mocenskosti“ rozhodcovských
súdov, prichádzala by do úvahy zodpovednosť rozhodcov podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Napokon, ingerencia
ústavného súdu by poškodzovala druhú stranu rozhodcovského konania.
17. Predmetná vec je ešte špecifická tým, že ide o (právne) prostredie športu, ktoré sa
vyznačuje silnejšou autonómnosťou, čím si vyslúžilo označenie lex sportiva (porov. Čorba,
J. Obchodnoprávne a súťažnoprávne aspekty športu. Košice : UPJŠ, 2012, s. 16 a nasl.;
dostupné na http://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_33.pdf). Ustanovenie § 12
ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní priam stimuluje túto formu rozhodovania sporov
v prostredí športového práva (Zriaďovateľom stáleho rozhodcovského súdu so sídlom na
území Slovenskej republiky môže byť len záujmové združenie právnických osôb, národný
športový zväz, Slovenský olympijský výbor, Slovenský paralympijský výbor alebo komora
zriadená zákonom.). Zákon č. 300/2008 Z. z. o organizácii a podpore športu rozlišuje
rozhodovanie sporov v priebehu hry (§ 24) a rozhodovanie sporov mimo konkrétnej hry
[§ 25: (1) Spory, ktoré vyplývajú z porušenia pravidiel športovej súťaže mimo konkrétnej
hry, rozhodujú národné športové zväzy svojimi orgánmi podľa pravidiel športových súťaží
a podľa vlastných stanov. Ide o spory medzi a) organizátorom športového podujatia, ktoré
je súčasťou športovej súťaže vyhlásenej podľa § 8 ods. 3, a športovým klubom zúčastneným
v tejto športovej súťaži, alebo športovcom, ak vystupuje samostatne vo vlastnom mene,
b) športovými klubmi, ktoré sú členmi národného športového zväzu, ak sa netýkajú
obchodnoprávnych vzťahov alebo ich majetku, c) športovým klubom, ktorý je členom
národného športového zväzu, a športovcom alebo športovým odborníkom, ktorý je
v členskom alebo v zmluvnom vzťahu k športovému klubu, ak sa netýkajú plnenia v oblasti
pracovnoprávnych alebo občianskoprávnych zmluvných nárokov, ktoré sú príslušné
rozhodovať súdy. (2) Predmetom rozhodovania podľa odseku 1 je porušenie pravidiel
športovej súťaže alebo porušenie členských povinností športového klubu.; porov. Čorba, J.
cit. dielo s. 171 a nasl.]. Na škále od silnejších dôvodov na ingerenciu do arbitráže
k slabším stojí síce športové právo skôr mierne napravo od spotrebiteľskej
a pracovnoprávnej arbitráže (najmenší dôvod je nepochybne v komerčnej arbitráži),
zo zákonných citácií však vyplýva, že prostredie športu sa priamo zo zákonnou podporou
vyhýba verejnému súdnictvu a všetkým insiderom je to známe.
18. Napokon možno uviesť, že aj z hľadiska procesnej komunikácie nie je
rozhodcovský súd pre ústavný súd partnerom. Z tohto dôvodu sa ústavný súd vôbec
nezaoberal, aký je stav napadnutého rozhodcovského konania.
19. Rozhodcovský súd SFZ nie je počas konania (bod 11; z tohto dôvodu sa tu
nevyžaduje zjednotenie cez § 6 zákona o ústavnom súde) a ani vydaním exekvovateľného
rozhodnutia orgánom verejnej moci a z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako
to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Ústavný súd aplikuje nedostatok
právomoci extenzívne, niekedy tak, že sa prekrýva s neprípustnosťou. V predmetnej veci ide
však o učebnicový príklad nedostatku právomoci, príklad situácie, keď ústavný súd niečo
jasne nemôže (napríklad zmeniť rozhodnutie namiesto zrušenia).
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2015