Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 748/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , a

, zastúpených obchodnou spoločnosťou Advokátska

kancelária Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát JUDr. Michal Mandzák, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

rozhodcovským rozsudkom sp. zn.

z 2. septembra 2016 rozhodcovského súdu Royal Development, ROYAL DEVELOPMENT

- RSRD, zzpo, Suľany 243, Hruboňovo a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a pre nedostatok

právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

6. októbra 2016 doručená sťažnosť a (ďalej len

„sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) rozhodcovským rozsudkom

sp. zn. z 2. septembra 2016 (ďalej aj „rozhodcovský rozsudok“)

rozhodcovského súdu Royal Development, ROYAL DEVELOPMENT - RSRD, zzpo

(ďalej aj „rozhodcovský súd“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia „... boli účastníci (v procesnej pozícii

odporcov 1/ a 2/) v rozhodcovskom konaní, v ktorom sa spoločnosť USS SK, s.r.o.

na rozhodcovskom súde domáhala voči sťažovateľom 1/ a 2/ zaplatenia čiastky 17 178,66 €

spoločne a nerozdielne z titulu náhrady škody...

Rozhodcovský súd žalobe v celom rozsahu žalobe vyhovel a vydal rozhodcovský

rozsudok, ktorým sťažovateľov 1/ a 2/ zaviazal na zaplatenie peňažnej čiastky. Sťažovatelia

súčasne podali žalobu na Okresnom súde Bratislava V o zrušenie rozhodcovského rozsudku

..., pričom o tejto žalobe nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté...

Sťažovatelia sú si síce vedomí toho, že v ústavnom súdnictve sa uplatňuje princíp

subsidiarity, avšak ani samotné konanie prebiehajúce na Okresnom súde Bratislava

V o zrušenie rozhodcovského rozsudku neznamená, že v danej veci nie je daná priama

právomoc Ústavného súdu SR.“.

3. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, argumentujúc skutkovými okolnosťami

prípadu, viaceré pochybenia rozhodcovského súdu v konaní a v odôvodnení

rozhodcovského rozsudku, z ktorých potom následne odvodzujú aj porušenie ich

základného práva zaručeného . Porušenie práva na súdnu a inú právnu

ochranu sťažovatelia vidia v tom, že rozhodcovský súd nesprávne vyložil aplikované právne

normy uvedené v , , a

v znení neskorších predpisov.

4. Sťažovatelia v závere podanej sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie ich základného práva podľa čl. 46

ods. 1 napadnutým rozhodcovským rozsudkom rozhodcovského súdu, aby ten

následne zrušil v celom rozsahu a vec vrátil rozhodcovskému súdu na ďalšie konanie a im

priznal úhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľmi namietané porušenie

označeného základného práva zaručeného , k porušeniu ktorého malo

dôjsť napadnutým rozhodcovským rozsudkom rozhodcovského súdu.

8. V súvislosti s napadnutým rozhodcovským rozsudkom ústavný súd upriamuje

pozornosť na princíp subsidiarity vyplývajúci z citovaného ,

podľa ktorého systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená

primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc

ústavného súdu len subsidiárne.

9. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je

a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ,

).

10. Z princípu subsidiarity rovnako vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím im dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

11. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti primárne zameral

na to, či ochranu tomu právu, porušenie ktorého v súvislosti s napadnutým rozhodcovským

rozsudkom rozhodcovského súdu sťažovatelia namietajú v konaní pred ústavným súdom,

neposkytuje iný všeobecný súd na základe im dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

12. Zo sťažnosti ústavnému súdu vyplynulo, že sťažovatelia podali na Okresnom

súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) žalobu o zrušenie napadnutého rozhodcovského

rozsudku (bod 2).

Napriek uvedenému si ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom sťažovateľmi

tvrdenú skutočnosť overil a zistil, že okresnému súdu bola 4. októbra 2016 doručená žaloba,

ktorou sa sťažovatelia skutočne domáhajú zrušenia napadnutého rozhodcovského rozsudku.

Konanie je vedené pod sp. zn. a vo veci dosiaľ nebolo rozhodnuté.

13. Podľa názoru ústavného súdu pokiaľ sa sťažovatelia uvedenou žalobou domáhali

zrušenia napadnutého rozhodcovského rozsudku rozhodcovského súdu, iniciovali tým

konanie pred všeobecným súdom, ktorý bude oprávnený a povinný rozhodnúť o ochrane ich

práva, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu v tejto veci konať.

14. Ústavný súd konštatuje, že za daného stavu majú sťažovatelia k dispozícii účinný

právny prostriedok na ochranu namietaného porušenia ich základného práva s tým, že

v prípade, ak by okresný súd ich žalobe o zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku

nevyhovel, budú mať možnosť domáhať sa nápravy v opravnom konaní v rámci riadneho

inštančného postupu, prípadne za splnenia zákonom ustanovených podmienok aj využitím

mimoriadneho opravného prostriedku (m. m. ).

15. V súvislosti s tým je potrebné uviesť, že sťažnosť podľa

nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri iných

prostriedkoch nápravy, ktoré majú sťažovatelia k dispozícii; takúto sťažnosť možno uplatniť

iba v tom prípade, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo

podľa tvrdenia sťažovateľov k porušeniu ich základných práv alebo slobôd

(m. m. ).

16. Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky zo zásady, že

spravodlivosť konania pred všeobecnými súdmi možno posudzovať len vo vzťahu

k právoplatne skončenému konaniu, t. j. ku konaniu ako celku, ale nie k jeho jednotlivým

častiam, ako sa sťažovatelia zjavne nesprávne domnievajú. Pokiaľ by ústavný súd vecne

preskúmal sťažnosť predtým, než o veci samej definitívne rozhodne príslušný súd, mohol

by zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov a nedodržal by princíp subsidiarity

sťažnosti ustanovený v .

17. Sťažovatelia si nemôžu vyberať orgán verejnej moci, ktorý im má poskytnúť

ochranu pred namietaným porušením ich práv. Povinnosťou sťažovateľov je vyčerpať

všetky právne prostriedky ochrany nimi označeného základného práva, porušenie ktorého

namietajú tak, ako to umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Až po ich vyčerpaní

a za predpokladu, že by boli splnené ostatné ústavné aj zákonné podmienky, by mohla byť

daná právomoc ústavného súdu ().

18. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (,

), ústavný súd sťažnosť sťažovateľov po jej predbežnom prerokovaní odmietol

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

19. V kontexte sťažnosťou napadnutého rozhodcovského rozsudku rozhodcovského

súdu ústavný súd v závere poznamenáva, že plénum ústavného súdu uznesením

sp. zn. PLz. z 18. novembra 2015 prijalo stanovisko: „Ústavný súd Slovenskej

republiky nemá právomoc rozhodovať o sťažnostiach proti postupu alebo rozhodnutiam

rozhodcovských súdov.“ Na základe je senát v ďalšom konaní

viazaný uznesením pléna ústavného súdu. Plénum v uznesení sp. zn. PLz.

uviedlo, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach proti postupu alebo

rozhodnutiam rozhodcovských súdov je vylúčená z povahy veci, keďže rozhodcovské súdy

nie sú orgánmi verejnej moci. Účinným (hmotným) právnym prostriedkom proti

rozhodcovským rozsudkom je vždy žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40

zákona o rozhodcovskom konaní.

20. Pretože sťažovatelia označili za odporcu rozhodcovský súd Royal Development,

ROYAL DEVELOPMENT  RSRD, zzpo, ktorý nie je orgánom verejnej moci, ústavný súd

by i napriek ním vyslovenej subsidiarite (bod 18) nemal právomoc na prerokovanie

sťažnosti, a preto by ju musel odmietnuť.

21. S prerokúvanou vecou môže súvisieť myšlienka vyjadrená v zjednocovacom

uznesení sp. zn. PLz. , podľa ktorej jestvujú právne názory, že porušenie

povinností rozhodcu by mohlo viesť k povinnosti nahradiť škodu účastníkovi (ide

o delikátnu rovnováhu medzi občianskoprávnou zodpovednosťou a jurisdikčnou

autonómiou; porov. Palková, R. Zodpovednosť rozhodcu. In: Husár, J. a kol. Vybrané

otázky zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym profesijným postupom. Košice:

Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2010, s. 141; dostupné na internete

http://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_11.pdf., porov. v kontexte uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ; uznesenie

sp. zn. ). To je však priestor pre všeobecné súdy, aby identifikovali,

kto a za akých podmienok je povinný nahradiť škodu účastníkovi rozhodcovského konania.

22. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2016