Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 782/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpenej advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom,

Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu a na prístup k súdu podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Rozhodcovského súdu v Bratislave zo 6. mája 2013 v konaní vedenom pod sp. zn.

5193/2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola doručená

sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného

práva na súdnu ochranu a na prístup k súdu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Rozhodcovského súdu v Bratislave

(ďalej aj „rozhodcovský súd“) zo 6. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) v konaní

vedenom pod sp. zn. , ktorým bolo zastavené rozhodcovské konanie bez toho,

aby boli nahradené trovy rozhodcovského konania. Ústavný súd musel v danej veci v prvom

rade posúdiť, či môže preskúmať porušenie práva na súdnu ochranu rozhodcovským súdom

zriadeným podľa o rozhodcovskom konaní v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „zákon o rozhodcovskom konaní“), ktorý uznesením nepriznal trovy

konania.

2. Aj sťažovateľka začína a končí svoju ústavnú sťažnosť otázkou právomoci

ústavného súdu. Podľa jej názoru ústavný súd je oprávnený a povinný chrániť základné

práva a slobody, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Uvádza, že vyčerpala všetky

zákonom poskytnuté prostriedky, ktorými by sa mohla domáhať ochrany svojich

porušených základných práv a slobôd a požadovať nápravu ich porušenia, pretože proti

napadnutému uzneseniu vzhľadom na povahu tohto rozhodnutia zákon o rozhodcovskom

konaní nepripúšťa opravný prostriedok a ani možnosť jeho súdneho prieskumu, keďže

v zmysle ustanovenia § 40 a nasl. tohto zákona môže byť predmetom prieskumu na

všeobecnom súde iba rozsudok rozhodcovského súdu, a nie jeho uznesenie. Uvedený záver

vyplýva aj z rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. , v ktorom ústavný súd

okrem iného uviedol: „Pokiaľ po skončení jednoinštančného konania pred rozhodcovským

súdom nie je žiadna účinná možnosť nápravy prostredníctvom všeobecných súdov, ústavný

súd je oprávnený posudzovať zákonnosť a ústavnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu.“

3. V závere svojej sťažnosti sťažovateľka opäť k právomoci uvádza, že rozhodnutie

rozhodcovského súdu je síce nemeritórne, avšak súčasne predstavuje taký závažný zásah do

jej práv, že toto rozhodnutie musí byť zrušené, pričom však vzhľadom na legislatívnu

úpravu a možnosť preskúmania pred všeobecným súdom iba rozhodcovského rozsudku

v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní má túto kompetenciu iba ústavný súd. Závažnosť

rozhodnutia rozhodcovského súdu podľa sťažovateľky vyplýva aj z tej skutočnosti, že ak by

sťažovateľka nebránila prostredníctvom svojho právneho zástupcu svoje práva, žalobca by

už v súčasnej dobe mal právoplatný exekučný titul vydaný v rozpore so všeobecne

záväznými právnymi predpismi a šanca sťažovateľky na dovolanie sa svojich práv

v exekučnom konaní by bola mizivá. Sťažovateľka preto zastáva názor, že ústavný súd má

kompetenciu posúdiť aj nemeritórne rozhodnutie rozhodcovských súdov, pokiaľ tieto

rozhodnutia zasahujú do ústavne garantovaných práv sťažovateľov, k čomu v jej prípade

jednoznačne došlo napadnutým uznesením rozhodcovského súdu.

4. Narácia sťažnosti ďalej obsahuje popis procesu pred rozhodcovským súdom.

Spoločnosť Cetelem Slovensko, a. s. (ďalej len „žalobca“), podala 16. mája 2012 žalobu

o zaplatenie sumy 2 389,69 eur s príslušenstvom na rozhodcovský súd, a to na základe

zmluvy o spotrebiteľskom úvere z 15. apríla 2010, ktorú sťažovateľka uzatvorila

so žalobcom. Rozhodcovská doložka bola obsiahnutá v ustanovení čl. V.13 všeobecných

podmienok CETELEM SLOVENSKO, a. s., pre poskytovanie spotrebiteľského úveru.

Rozhodcovský súd uznesením sp. zn. 5193/12 zo 6. mája 2013 zastavil konanie o zaplatenie

sumy 2 389,69 eur s príslušenstvom, a to z dôvodu, že nebola daná jeho právomoc

rozhodnúť vo veci. Súčasne rozhodcovský súd uviedol, že účastníci konania voči sebe

nemajú žiaden nárok na úhradu trov rozhodcovského konania, a to s odôvodnením, že:

„vzhľadom na to, že rozhodcovský súd konštatoval, že nie je oprávnený prejednať

a rozhodnúť daný spor medzi účastníkmi, nie je oprávnený rozhodovať ani o prípadnej

náhrade trov konania.“ Rozhodcovský súd však nedostatok svojej právomoci nevyvodil

z meritórneho posúdenia rozhodcovskej doložky a jej prípadnej neplatnosti, ale vyvodil to

iba na základe vyjadrenia žalobcu, ktorým táto spoločnosť neprotestovala proti námietke

sťažovateľky týkajúcej sa nedostatku právomoci. Bolo teda podľa sťažovateľky zrejmé, že

to bol práve úkon žalobcu, ktorý viedol k zastaveniu konania.

5. Sťažovateľka si právo na priznanie trov právneho zastúpenia riadne a včas

uplatnila, pričom skutočnosť, že rozhodcovský súd o tomto nároku sťažovateľky

nerozhodol, je jednoznačne porušením jej práva na spravodlivé prerokovanie veci. Žalobca

rozhodcovskú doložku do svojich všeobecných podmienok zakomponoval z vlastnej vôle,

pričom sťažovateľka túto skutočnosť nemala ani možnosť rozporovať, keďže išlo o adhéznu

zmluvu. Táto skutočnosť však nemôže mať za následok, že žalobca nebude znášať náklady,

ktoré podaním žaloby na rozhodcovskom súde zapríčinil a ktoré sťažovateľka svojmu

právnemu zástupcovi musela v zmysle platných predpisov aj uhradiť.

6. Sťažovateľka je toho názoru, že rozhodcovský súd rozhodol arbitrárne a v rozpore

so zákonom, pretože o trovách konania mal v zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) povinnosť rozhodnúť, a to aj napriek skutočnosti, že

vyvodil nedostatok svojej právomoci rozhodnúť v danej veci. Rozhodcovský súd týmto

svojím rozhodnutím spôsobil sťažovateľke ujmu aj tým, že predĺžil o viac ako rok

rozhodovanie o nároku žalobcu, a to bez posúdenia námietok sťažovateľky. Okrem toho

v súčasnosti je už podaná opätovne žaloba o zaplatenie tej istej pohľadávky žalobcu, pričom

toto konanie je vedené pred Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. ,

avšak toto konanie bolo začaté ešte pred ukončením rozhodcovského konania vedeného

pred rozhodcovským súdom pod sp. zn. 5193/12. Sťažovateľka si svoje záväzky vždy

chcela a aj chce splniť, avšak bol to práve žalobca, ktorý jej to neumožnil nesprávnym

inkasom splátok pôžičky, pričom výsledkom týchto pochybení žalobcu je skutočnosť, že

žalobca si uplatňuje voči sťažovateľke úroky z omeškania, ako aj zmluvne dohodnuté úroky

v sumárnej výške 24,99 % za ďalší rok omeškania, ktoré nezapríčinila sťažovateľka. Navyše

sťažovateľka musí znášať trovy svojho právneho zástupcu, aj keď k zastaveniu konania

došlo výlučne v dôsledku konania žalobcu, a teda v zmysle ustanovenia

mal znášať on trovy konania pred rozhodcovským súdom. Rozhodnutie rozhodcovského

súdu je síce nemeritórne, avšak súčasne predstavuje taký závažný zásah do práv

sťažovateľky, že toto rozhodnutie musí byť zrušené, pričom však vzhľadom na legislatívnu

úpravu a možnosť preskúmania pred všeobecným súdom iba rozhodcovského rozsudku

v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní má túto kompetenciu iba ústavný súd. Závažnosť

rozhodnutia rozhodcovského súdu vyplýva aj z tej skutočnosti, že ak by sťažovateľka

nebránila prostredníctvom svojho právneho zástupcu svoje práva, žalobca by už v súčasnej

dobe mal právoplatný exekučný titul vydaný v rozpore so všeobecne záväznými právnymi

predpismi a šanca sťažovateľky na dovolanie sa svojich práv v exekučnom konaní by bola

mizivá. Sťažovateľka zastáva názor, že ústavný súd má kompetenciu posúdiť aj nemeritórne

rozhodnutie rozhodcovských súdov, pokiaľ tieto rozhodnutia zasahujú do ústavne

garantovaných práv sťažovateľov, k čomu v prípade sťažovateľky jednoznačne došlo

napadnutým uznesením rozhodcovského súdu.

7. Sťažovateľka napokon navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto

rozhodol:

„Základné právo , podľa SR, ako aj základné

práva sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd na prístup k súdu a spravodlivé prejednanie veci, konaním

Rozhodcovského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. , porušené bolo.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Rozhodcovského súdu v Bratislave sp. zn.

dňa 06.05.2013 a vec vracia tomuto rozhodcovskému súdu na nové konanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

331,15 EUR s DPH ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet

právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Stanislava Jakubčíka

.“

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

9. Z citovaných ustanovení a vyplýva, že jedným

zo základných dôvodov odmietnutia sťažnosti je aj nedostatok právomoci ústavného súdu

na jej prerokovanie. Ustanovenie po novele zákonom

č. znie: „Účastníci konania sú sťažovateľ a orgán verejnej moci, proti

ktorému sťažnosť smeruje.“ Touto novelou sa explicitne stanovila norma, ktorá už bola

predtým prítomná v právnom poriadku, pretože vyplývala z podstaty ochrany ľudských

slobôd a z podstaty ústavnej sťažnosti (). Aj z uvedeného vyplýva, že ústavný

súd môže v ústavnej sťažnosti preskúmavať len akty orgánov verejnej moci. Nedostatok

právomoci preskúmavať iné než mocenské akty je tu procesnou reflexiou (vertikality)

zmyslu ústavnej sťažnosti a ústavného súdu vôbec, a tým je ochrana ľudských slobôd pred

verejnou mocou.

10. Podstatou sťažnosti je posúdenie, či môže ústavný súd preskúmať porušenie

práva na súdnu ochranu rozhodcovským súdom zriadeným podľa zákona o rozhodcovskom

konaní.

11. Sťažovatelia, jednotlivci, už na ústavnom súde spochybnili ústavnosť postupu

a rozhodnutí rozhodcovských súdov zriadených podľa zákona o rozhodcovskom konaní.

Najskôr ústavný súd argumentoval, že až exekučne vykonateľným rozsudkom končí

rozhodcovské konanie, a tým, že zatiaľ nemožno takéto rozhodnutie (o zastavení)

preskúmať ani všeobecným súdom, nemôže tam ingerovať ani ústavný súd

(). Podobne postupoval ústavný súd voči námietkam prieťahov

(, ). Neskôr vec proti meritórnemu rozsudku prijal s tým, že

sťažovateľ nemal iné právne prostriedky (), aby napokon prijal vec proti

nemeritórnemu rozhodnutiu s tým, že sťažovateľ nemal iné právne prostriedky

(). V posledných dvoch uvedených veciach ústavný súd konštatoval

porušenie práva a rozhodnutia zrušil. Každopádne, ústavný súd v zásade nespochybnil

privátnu, nie-mocenskú povahu rozhodcovských súdov.

12. Ústavný súd už v konaní vedenom pod sp. zn. naznačil, že má

vážne pochybnosti o tom, či možno preskúmavať rozhodnutia rozhodcovských súdov, a to

bezvýnimočne. Z tohto dôvodu uznesením z 11. novembra 2015 v konaní o veci 1. FC

Tatran () predložil návrh („Schvaľuje a predkladá plénu návrh stanoviska

k zjednoteniu právneho názoru II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky

a odchylného právneho názoru III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky

vysloveného v náleze z 31. mája 2011 a v náleze

z 19. februára 2014.“) na zjednotenie plénu ústavnému súdu. Plénum ústavného súdu

uznesením sp. zn. PLz. z 18. novembra 2015 prijalo stanovisko: „Ústavný súd

Slovenskej republiky nemá právomoc rozhodovať o sťažnostiach proti postupu alebo

rozhodnutiam rozhodcovských súdov.“ Na základe je senát

v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu. Uvedená viazanosť má,

prirodzene, účinok aj na prerokúvanú vec. Plénum v uznesení sp. zn. PLz.

uviedlo, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach proti postupu alebo

rozhodnutiam rozhodcovských súdov je vylúčená z povahy veci, keďže rozhodcovské súdy

nie sú orgánmi verejnej moci. Účinným právnym prostriedkom proti rozhodcovským

rozsudkom je vždy žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona

o rozhodcovskom konaní.

13. Pretože sťažovateľka označila za odporcu Rozhodcovský súd v Bratislave, ktorý

nie je orgánom verejnej moci, ústavný súd nemá právomoc na jej prerokovanie, a preto ju

musí odmietnuť.

14. S prerokúvanou vecou môže súvisieť myšlienka vyjadrená v zjednocovacom

uznesení sp. zn. PLz. , podľa ktorej jestvujú právne názory, že porušenie

povinností rozhodcu by mohlo viesť k povinnosti nahradiť škodu účastníkovi (ide

o delikátnu rovnováhu medzi občianskoprávnou zodpovednosťou a jurisdikčnou

autonómiou; porov. Palková, R. Zodpovednosť rozhodcu. In: Husár, J. a kol. Vybrané

otázky zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym profesijným postupom. Košice:

Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2010, s. 141; dostupné na internete

http://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_11.pdf, porov. v kontexte uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ; uznesenie sp. zn.

). To je však priestor pre všeobecné súdy, aby identifikovali, kto a za akých

podmienok je povinný nahradiť škodu účastníkovi rozhodcovského konania.

16. Ústavný súd prikladá k predmetnému uzneseniu aj uznesenie o postúpení veci

plénu a samotné uznesenie, t. j. stanovisko sp. zn. PLz. .

17. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015