Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 220/2014
PDF · 138.71 KB
No categories available
III. ÚS 220/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosť P. P., zastúpeného advokátom Mgr. Tomášom Balážom,
Advokátska kancelária, Štúrova 1, Žilina, vo veci namietaného porušenia čl. 1 a čl. 12
Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Rozhodcovského súdu v Žiline sp. zn.
RRS 2013/18 z 22. októbra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. P. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. decembra 2013 doručená sťažnosť P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie čl. 1 a čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení
so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením
Rozhodcovského súdu v Žiline (ďalej len „rozhodcovský súd“) sp. zn. RRS 2013/18
z 22. októbra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom rozhodcovského
konania v pozícii odporcu o zaplatenie sumy 71 000 €. Sťažovateľ v rámci konania
pred rozhodcovským súdom vzniesol námietku zaujatosti rozhodcovského súdu
a rozhodcu, ktorý mal jeho vec prerokovať a rozhodnúť. Sťažovateľ ďalej uvádza, že mu
následne bolo doručené „uznesenie Rozhodcovského súdu v Žiline -rozhodcovská vec
č.: RRS 2013/18 zo dňa 22.10.2013, ktorým bola sťažovateľovi uložená poplatková
povinnosť vo výške 5.112,- EUR za námietku zaujatosti rozhodcu a poplatková povinnosť
vo výške 5.112,- EUR za námietku zaujatosti súdu, splatné v lehote 7 dní odo dňa
doručenia, ktoré mali byť uložené v zmysle čl. 33 Rokovacieho poriadku porušovateľa
a jeho sadzobníka poplatkov“.
Sťažovateľ namieta, že označeným rozhodnutím rozhodcovského súdu došlo
k porušeniu jeho označených práv, a tvrdí, že využil všetky dostupné opravné prostriedky
proti označenému rozhodnutiu rozhodcovského súdu a že sťažnosť podáva v lehote
v zmysle § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Rozhodcovský súd v Žiline v konaní vedenom na Rozhodcovskom súde v Žiline
-rozhodcovská vec č.: RRS 2013/18 Uznesením Rozhodcovského súdu v Žiline -
rozhodcovská vec č.: RRS 2013/18 zo dňa 22.10.2013 porušil právo Sťažovateľa podľa
čl. čl. 12 ods. 1 Ústavy SR (právo na rovnaké zaobchádzanie) v spojení s čl. 46 ods. 1
Ústavy (právo na súdnu ochranu).
2. Rozhodcovský súd v Žiline v konaní vedenom na Rozhodcovskom súde v Žiline
-rozhodcovská vec č.: RRS 2013/18 Uznesením Rozhodcovského súdu v Žiline -
rozhodcovská vec č.: RRS 2013/18 zo dňa 22.10.2013 porušil čl. 1 ods. 1 Ústavy SR
(princíp právnej istoty).
3. Ústavný súd Uznesenie Rozhodcovského súdu v Žiline - rozhodcovská vec
č.: RRS 2013/18 zo dňa 22.10.2013 zrušuje a vracia mu vec na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ svojou sťažnosťou namieta porušenie označených článkov ústavy
v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým
uznesením rozhodcovského súdu.
Ústavný súd považuje v prvom rade za nevyhnutné poukázať na skutočnosť, že
sťažovateľ k sťažnosti nepripojil žiaden dôkaz o skutočnostiach týkajúcich sa napadnutého
konania, samotné napadnuté uznesenie a ani plnú moc na zastupovanie pred ústavným
súdom. Sťažovateľ tvrdí, že využil, respektíve nemal dostupné opravné prostriedky proti
napadnutému uzneseniu. Vzhľadom na uvedené nedostatky ústavný súd zvažoval svoj
procesný postup, či odstraňovať nedostatky sťažnosti výzvou adresovanou sťažovateľovi,
od ktorej ústavný súd upustil z dôvodov procesnej ekonómie a účelnosti takéhoto postupu
vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru, že ani prípadné doplnenie tejto sťažnosti
o už uvedené dokumenty a dôkazy by za žiadnych okolností nemohlo viesť k jej prijatiu
na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v tomto rozhodnutí, preto ústavný súd upustil aj
od tohto procesného postupu.
Z tvrdení sťažovateľa vyplýva, že napadnuté uznesenie je procesné
uznesenie, ktorým rozhodcovský súd vyrubil poplatok za námietky zaujatosti rozhodcu
a rozhodcovského súdu, teda nejde o rozhodnutie vo veci samej a vzhľadom na tvrdené
skutočnosti – zaujatosť rozhodcovského súdu a rozhodcu ústavný súd konštatuje, že
v prípade meritórneho rozhodnutia rozhodcovského súdu vo veci sťažovateľa bude mať
k dispozícii účinný prostriedok nápravy, a to žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku
minimálne podľa § 40 ods. 1 písm. f) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo
právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých
namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych
prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. III. ÚS 207/04,
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že ústavné súdnictvo je
vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí
(m. m. IV. ÚS 187/09). V danej veci nepovažoval za potrebné obšírnejšie sa zaoberať
argumentáciou sťažovateľa, pretože aj v prípade opodstatnenosti jeho tvrdení existuje
možnosť nápravy.
Ústavný súd k okolnostiam sťažovateľovej veci uvádza, že predmet konania
o uplatnenej námietke zaujatosti konajúceho sudcu alebo rozhodcu nemožno stotožňovať
s predmetom konania, v ktorom dotknutý sudca, respektíve rozhodca koná a rozhoduje.
Konanie o uplatnenej námietke zaujatosti spravidla končí rozhodnutím, ktorým konkrétny
sudca prípadne rozhodca je alebo nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania určitej
veci. Situácia, v ktorej sa nachádza sťažovateľ, je však odlišná v tom, že ak nedôjde
k zaplateniu vyrubeného poplatku, čo sťažovateľ namieta, že je ústavne neudržateľný,
pretože predstavuje „viac ako 144-násobok súdneho poplatku v zmysle zák. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch“, rozhodcovský súd o námietke nebude konať a rozhodovať. Napriek
uvedenému ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sťažovateľove námietky sú opodstatnené
a dôjde k vyneseniu meritórneho rozhodnutia vo veci samej, všeobecný súd v konaní
o zrušenie rozhodcovského rozsudku bude musieť vzhľadom na tvrdené skutočnosti
nevyhnutne dospieť k záveru, že vo veci sťažovateľa rozhodoval rozhodca, ktorého
vylúčenie sťažovateľ ako účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského
rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť podľa § 40 ods. 1 písm. f) zákona
o rozhodcovskom konaní.
Vzhľadom na to, že právomoc ústavného súdu je subsidiárna v súlade s čl. 127
ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa
pre nedostatok svojej právomoci (m. m. II. ÚS 129/2004, I. ÚS 20/2011, I. ÚS 311/2011,
III. ÚS 30/2010, IV 186/2010).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. marca 2014