Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 39/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti JELLA, s. r. o.,

Námestie republiky 8, Nové Zámky, P. J., a P. J., zastúpených advokátom JUDr. Martinom

Gancznerom, Advokátska kancelária, Forgáchova bašta 7, Nové Zámky, vo veci

namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu

Slovenskej bankovej asociácie sp. zn. II/2012-3359 z 28. februára 2013 a jeho postupom

predchádzajúcim vydaniu tohto rozsudku a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti JELLA, s. r. o., P. J., a P. J., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti JELLA, s. r. o., Námestie republiky 8, Nové

Zámky (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), P. J. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“), a P. J.

(ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu

Slovenskej bankovej asociácie (ďalej len „rozhodcovský súd“) sp. zn. II/2012-3359

z 28. februára 2013 a jeho postupom predchádzajúcim vydaniu tohto rozsudku.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodcovský súd napadnutým rozsudkom

zaviazal sťažovateľa v 1. rade, aby v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku

zaplatil spoločnosti OTP Banka Slovensko, a. s., Štúrova 5, Bratislava (ďalej len „banka“),

2 620, 57 €. Súčasne rozhodcovský súd zaviazal sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa

v 3. rade, aby spoločne a nerozdielne v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti

rozsudku zaplatili banke 2 620, 57 €, pričom plnením povinnosti jedným z povinných

zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť ostatných.

Sťažovateľ v 1. rade totiž 13. júna 2008 uzavrel s bankou zmluvu o kontokorentnom

úvere, na základe ktorej sa banka zaviazala poskytnúť mu kontokorentný úver 500 000 Sk

za variabilnú úrokovú sadzbu 4,30 p. a. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá

na 12. jún 2009. Sťažovateľ v 2. rade a sťažovateľ v 3. rade vystupovali ako ručitelia

sťažovateľa v 1. rade. Sťažovateľ v 1. rade však podľa názoru banky uhradil iba istinu

poskytnutého úveru a neuhradené zostalo príslušenstvo. Preto sa banka obrátila

na rozhodcovský súd, ktorý po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že banka

voči sťažovateľovi v 1. rade preukázala „nárok na zaplatenie pohľadávky s príslušenstvom

vyplývajúcej zo zmluvy o kontokorentnom úvere..., ktorá ku dňu 23. 03. 2012 predstavuje

výšku 2.620,57 Eur, z toho úroky predstavujú 1.006,62 Eur a úroky z omeškania 1.613,95

Eur“. K rovnakému záveru dospel rozhodcovský súd, aj pokiaľ ide o ručiteľské záväzky

sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia tvrdia, že podľa ustanovení

uzavretej zmluvy o kontokorentnom úvere mala banka „výslovné oprávnenie odpisovať

peňažné prostriedky z bežného účtu, a to vo výške splatných záväzkov sťažovateľa v 1/ rade.

Nakoľko sťažovateľ v 1/ rade mal na bežnom účte vždy dostatok finančných prostriedkov,

neexistoval žiadny dôvod na to, aby OTP Banka Slovensko, a. s. nepostupovala v zmysle

uzavretej zmluvy a neodpisovala splatné pohľadávky z bežného účtu...“.

Ďalej sťažovatelia zdôrazňujú nerovnováhu vo vzťahu banky a sťažovateľov,

pretože banka „nemá v zmluve uvedené žiadne sankcie za nesplnenie jej povinností“.

Sťažovatelia poukazujú i na ustanovenia ručiteľských listín sťažovateľa v 2. rade

a sťažovateľa v 3. rade, z ktorých vyplýva, že v rozhodcovskom konaní má rozhodovať

jeden rozhodca. No v odôvodnení napadnutého rozsudku sa uvádza, že „sporové strany...

neuzatvorili dohodu ohľadne počtu rozhodcov...“. Rozhodcovský súd podľa sťažovateľov

taktiež zamieňa zmluvu o kontokorentnom úvere so zmluvou o splátkovom úvere.

Na základe toho sťažovatelia konštatujú, že „rozhodcovský rozsudok je zmätočný nejasný

a z tohto dôvodu aj nepreskúmateľný. Rozhodcovský súd sa pri rozhodovaní dostatočne

nezaoberal všetkými predloženým dôkazmi, a preto ich ani nemohol náležite vyhodnotiť

a tým neprihliadol na všetko, čo v konaní vyšlo najavo.“.

Sťažovatelia tiež poukazujú na skutočnosť, že rozhodcovské doložky,

z ktorých rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc, „sú súčasťou formulárových zmlúv...,

pričom obsah týchto zmlúv“ nemali sťažovatelia „reálnu možnosť ovplyvniť“. Navyše,

podľa sťažovateľov je zriaďovateľom rozhodcovského súdu Slovenská banková asociácia,

„a preto ho považujeme, ako i konajúcich rozhodcov vo veci za predpojatých z dôvodu

väzieb jeho predstaviteľov na OTP Banku Slovensko, a. s., ktorá je členom Slovenskej

bankovej asociácie“.

Sťažovatelia odkazujú na obsah rozhodcovskej doložky, v ktorom sa ako

rozhodcovský orgán uvádza „Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk SR“, hoci už v roku

2006 došlo k zmene jeho názvu na „Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej

asociácie“. Preto je podľa sťažovateľov rozhodcovská doložka neplatná.

Napokon sťažovatelia poukazujú na skutočnosť, že banka poskytla sťažovateľovi

v 1. rade na základe zmluvy o splátkovom úvere z 8. septembra 2009 krátkodobý úver

v sume 15 835 € „za účelom splatenia kontokorentného úveru... uvedené peňažné

prostriedky boli sťažovateľovi v 1/ rade poskytnuté, s tým, že podľa... Zmluvy o splátkovom

úvere... sťažovateľ v 1/ rade bol povinný pred čerpaním úveru splatiť vyúčtované

príslušenstvo a časť istiny kontokorentného úveru, ak dostal krátkodobý splátkový úver.

Po uzavretí uvedenej zmluvy o splátkovom úvere... boli vykonané aj splátky v zmysle tejto

zmluvy. Je zrejmé, že OTP Banka Slovensko, a. s. nemá vo veciach poriadok a sama nevie,

aký nárok si uplatnila voči sťažovateľom. Sťažovatelia namietali v konaní tieto skutočnosti,

avšak porušovateľ sa s týmito skutočnosťami žiadnym spôsobom nevysporiadal.“.

Sťažovatelia informujú, že 5. apríla 2013 podali žalobu o zrušenie rozhodcovského

rozsudku „na Okresný súd Nové Zámky“, ktorý však „v danej veci zatiaľ nerozhodol“,

a preto „z dôvodu hrozby zmeškania 2 mesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti,

sťažovatelia boli nútení podať túto ústavnú sťažnosť...“.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľov 1/, 2/ a 3/ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozhodcovským rozsudkom

Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie sp. zn. II/2012-3359 zo dňa

28.02.2013 a jeho vydaniu predchádzajúcim postupom, porušené boli.

Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie

sp. zn. II/2012-3359 zo dňa 28.02.2013 sa zrušuje a prikazuje sa, aby porušovateľ obnovil

stav pred porušením základného práva alebo slobody.

Sťažovatelia si uplatňujú taktiež nárok na náhradu trov konania...“

Vzhľadom na tvrdenia sťažovateľov uvedené v odôvodnení ich sťažnosti ústavný

súd na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) zistil, že sťažovatelia podali

8. apríla 2013 žalobu o zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku (konaniu bola

pridelená sp. zn. ), návrh na začatie konania však neobsahoval zákonom

predpísané náležitosti, preto naň okresný súd neprihliadal, o čom bola právny zástupca

sťažovateľov vyrozumený.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľmi namietané porušenie ich

základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu

ktorých malo dôjsť napadnutým rozsudkom rozhodcovského súdu sp. zn. II/2012-3359

z 28. februára 2013, ako aj postupom rozhodcovského súdu v označenom konaní,

ktorý vydaniu napadnutého rozhodcovského rozsudku predchádzal.

1. V súvislosti s napadnutým rozhodcovským rozsudkom ústavný súd upriamuje

pozornosť na už spomenutý princíp subsidiarity ( ), z ktorého vyplýva,

že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy

a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len

subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je

a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd,

ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým

osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých v súvislosti s napadnutým rozhodcovským rozsudkom sťažovatelia

namietajú v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe im

dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy

namietaného porušenia týchto práv.

1.1 Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia za jeden z dôvodov tvrdeného

porušenia svojich označených práv považujú „spôsob, akým boli rozhodcovské doložky

uzavreté“, pretože ich obsah sťažovatelia nemohli ovplyvniť vzhľadom na to, že boli

súčasťou formulárových zmlúv, a tak sú v rozpore s dobrými mravmi. V dôsledku toho

potom aj právomoc rozhodcovského súdu je „založená neplatne“.

Podľa o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) účastník

rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia

tuzemského rozhodcovského rozsudku, ak jeden z účastníkov rozhodcovského konania

popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy.

Z citovaného ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní nepochybne vyplýva,

že ak sťažovatelia zastávajú názor o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy (resp. rozhodcovskej

doložky v uzavretej zmluve či v ručiteľských listinách) spôsobujúcej v konečnom dôsledku

porušenie ich základného práva na súdnu ochranu a ich práva na spravodlivé súdne konanie,

majú možnosť obrátiť sa žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku na miestne

príslušnom všeobecnom súde, ktorý má právomoc poskytnúť ochranu ich označeným

právam. Existencia „iného“ súdu, tak ako to má na mysli , preto

vylučuje právomoc ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti v tejto časti.

1.2 K rovnakému záveru dospel ústavný súd aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

v časti námietky o predpojatosti rozhodcov, ktorí v spore sťažovateľov rozhodovali.

Podľa § 40 ods. 1 písm. f) zákona o rozhodcovskom konaní sa účastník

rozhodcovského konania môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia

tuzemského rozhodcovského rozsudku, ak sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil

rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa § 9 vylúčený pre predpojatosť

alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského

rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť.

Je teda v právomoci miestne príslušného všeobecného súdu zistiť eventuálne splnenie

podmienok citovaného ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, a takto poskytnúť

ochranu označeným právam sťažovateľov. I tu je teda právomoc ústavného súdu

podľa vylúčená.

1.3 Ústavný súd nemá dostatok právomoci ani na prerokovanie sťažnostnej námietky,

v ktorej sťažovatelia argumentujú, že na bežnom účte sťažovateľa v 1. rade boli vždy

dostatočné prostriedky, z ktorých si banka odpísaním mala uspokojovať svoju pohľadávku

voči sťažovateľovi v 1. rade plynúcu z poskytnutého kontokorentného úveru.

Sťažnosť podľa možno uplatniť iba v tom prípade, ak napriek

vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľa

k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m. ).

Sťažovatelia si preto nemôžu vyberať orgán verejnej moci, ktorý im má poskytnúť

ochranu pred namietaným porušením ich práv. Povinnosťou sťažovateľov je vyčerpať

všetky právne prostriedky ochrany nimi označených práv, porušenie ktorých namietajú,

tak ako to umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Až po ich vyčerpaní

a za predpokladu, že by boli splnené ostatné ústavné aj zákonné podmienky, by mohla byť

daná právomoc ústavného súdu ().

Z obsahu sťažnosti ani z jej príloh nevyplýva, že by sťažovatelia túto námietku boli

v priebehu rozhodcovského konania predložili. Vyjadrenia k žalobe banky teda

rozhodcovskému súdu doručili, avšak predmetnú námietku v nich nepredniesli.

Ústavný súd zistenú skutočnosť hodnotí ako nevyužitie procesného práva stojaceho

k dispozícii účastníka konania v prospech právnej ochrany materiálneho práva tvoriaceho

predmet rozhodcovského konania. V takýchto okolnostiach potom ani ústavný súd nemôže

poskytovať ochranu označeným právam sťažovateľov, ak títo nevyužili všetky účinné

prostriedky ochrany svojich práv pred rozhodcovským súdom, ktorého ochrana základným

právam a slobodám sťažovateľov predchádza ochrane poskytovanej ústavným súdom.

1.4 Pokiaľ ide o ďalšie sťažnostné námietky atakujúce napadnutý rozhodcovský

rozsudok, zakladajú sa predovšetkým na tvrdení sťažovateľov o poskytnutí splátkového

úveru bankou, ktorý mal sťažovateľovi v 1. rade slúžiť na splatenie predtým poskytnutého

kontokorentného úveru. Podmienky poskytnutia splátkového úveru boli pritom

podľa sťažovateľov dohodnuté tak, že sťažovateľ v 1. rade musel mať splatené príslušenstvo

poskytnutého kontokorentného úveru. Ak teda splátkový úver poskytnutý bol, má to slúžiť

ako dôkaz, že príslušenstvo kontokorentného úveru, ktoré je predmetom sporu, sťažovateľ

v 1. rade splatil.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne

neopodstatnená, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. , ,

, ).

Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodcovského rozsudku však vyplýva,

že sťažovateľom sa v rozhodcovskom konaní nepodarilo preukázať poskytnutie

predmetného splátkového úveru. Rozhodcovský súd uviedol, že sťažovateľ v 1. rade síce

v konaní tvrdil poskytnutie splátkového úveru, pred čerpaním ktorého mal povinnosť

„splatiť vyúčtované príslušenstvo a časť istiny kontokorentného úveru“. Súčasne však

zdôraznil, že sťažovateľ v 1. rade „nepredložil Rozhodcovskému súdu dôkazy, na základe

ktorých by preukázal vyššie uvedené tvrdenia“. V súvislosti s tým sa potom rozhodcovský

súd priklonil k tvrdeniu banky, podľa ktorého zmluva o splátkovom úvere uzavretá bola,

no sťažovateľ v 1. rade nesplnil podmienky v nej uvedené, a preto mu splátkový úver

ani poskytnutý nebol.

Rekapitulovaný záver rozhodcovského súdu sťažovatelia v sťažnosti nijako

nerozporovali a zotrvali len na argumentácii adresovanej už v rozhodcovskom konaní

rozhodcovskému súdu. Ústavnému súdu nepredložili ani nenavrhli žiadne dôkazy, ktoré by

boli spôsobilé ich argumentáciu podporiť. Navyše, z priloženej fotokópie zmluvy

o splátkovom úvere skutočne vyplýva, že jeho poskytnutie bolo podmienené presne

špecifikovanými spôsobmi zabezpečenia (ručenie, dohoda o prednostnom uspokojení

pohľadávok banky pred záväzkami sťažovateľa v 1. rade voči spoločníkom, predloženie

notárskej zápisnice s predpísaným obsahom banke). Sťažovatelia ani v rozhodcovskom

konaní, ani v sťažnosti doručenej ústavnému súdu netvrdili ani nepreukazovali, že by

uvedené podmienky poskytnutia splátkového úveru splnili. Preto ústavný súd nemá dôvod

akokoľvek ústavne spochybňovať závery dokazovania uskutočneného rozhodcovským

súdom. Predostretá námietka sťažovateľov je tak nedôvodná a sťažnosť je v tejto časti

zjavne neopodstatnená.

1.5 Za nedôvodnú považuje ústavný súd i námietku sťažovateľov o nesúlade obsahu

ručiteľských listín sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade a odôvodnenia napadnutého

rozhodcovského rozsudku. Ak v ručiteľských listinách bolo dohodnuté, že v prípadom

rozhodcovskom konaní má rozhodovať jeden rozhodca, potom je pre ústavnú bezvadnosť

rozhodcovského rozsudku rozhodujúcou skutočnosť, že po podaní žaloby rozhodcovskému

súdu o nej naozaj rozhodol jeden rozhodca.

Záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti môže zakladať aj absencia

ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Fakt, že v odôvodnení rozhodcovského rozsudku rozhodcovský súd nesprávne

uviedol, že „sporové strany... neuzatvorili dohodu ohľadne počtu rozhodcov...“, hoci

v rozhodcovskom konaní napokon rozhodoval jeden rozhodca tak, ako si to sporové strany

v rozhodcovských doložkách dohodli, považuje ústavný súd v daných okolnostiach skôr

za pisársku chybu vzniknutú nedôslednosťou, než za ústavne relevantné pochybenie.

I v tejto časti je teda sťažnosť zjavne neopodstatnená.

1.6 Rovnaký postoj zaujal ústavný súd aj pri hodnotení chyby na strane 6

napadnutého rozhodcovského rozsudku, kde sa uvádza, že „rozhodcovský súd... mal

za preukázané, že dňa 13.06.2008 uzavreli žalobca ako veriteľ a žalovaný v prvom rade

ako dlžník Zmluvu o splátkovom úvere“, hoci v uvedený deň bola medzi bankou

a sťažovateľom v 1. rade uzavretá zmluva o kontokorentnom úvere. Na mnohých iných

miestach odôvodnenia rozhodcovského rozsudku (napr. strana 5 odsek 3) však

rozhodcovský súd priradil k dátumu 13. jún 2008 uzavretie zmluvy o kontokorentnom

úvere. Argumentácia sťažovateľov o zmätočnosti, nejasnosti, a tým aj nezrozumiteľnosti

napadnutého rozhodcovského rozsudku je podľa ústavného súdu nedôvodná.

2. Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti, ktorý je pre ústavný súd záväzný (§ 20

ods. 3 ), označili za zásah porušujúci ich základné právo podľa

a ich právo podľa dohovoru i postup rozhodcovského súdu

predchádzajúci vydaniu napadnutého rozhodcovského rozsudku. Pri preskúmaní

jednotlivých sťažnostných námietok, tak ako sú rekapitulované a citované v naratívnej časti

odôvodnenia tohto uznesenia, však ústavný súd zistil, že sťažovatelia v odôvodnení

sťažnosti nepredniesli proti samotnému postupu rozhodcovského súdu žiadnu námietku.

Pritom podľa musí návrh na začatie konania

pred ústavným súdom okrem iného obsahovať odôvodnenie návrhu.

Keďže sťažovatelia v rozsahu napadnutého postupu rozhodcovského súdu nijako

neuviedli žiadne dôvody, musel ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietnuť podľa § 25

ods. 2 pre nesplnenie predpísaných náležitostí. Ústavný súd pritom

nepovažoval za procesne efektívne vyzývať sťažovateľov na doplnenie dôvodov ich

sťažnosti v naznačenom zmysle, pretože ani v prípade vyhovenia takejto výzve by

predbežné prerokovanie sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu rozhodcovského súdu

predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodcovského rozsudku nemohlo viesť k jej

prijatiu na ďalšie konanie.

Ústavný súd už totiž judikoval, že rozhodcovské konanie nadobúda verejnoprávny

rozmer až momentom meritórneho rozhodnutia rozhodcovského súdu – rozsudku,

keď právny poriadok Slovenskej republiky rozhodcovskému rozsudku pripisuje

vlastnosť vykonateľnosti a zároveň je aj exekučným titulom. Do tohto okamihu je toto

konanie vo sfére rozhodcovského súdu a má charakter súkromnoprávneho vzťahu

(). Viaceré aspekty rozhodcovského konania sú upravené priamo v zákone

o rozhodcovskom konaní, z ktorého súčasne vyplýva jeho konsenzuálny základ. Podľa § 26

ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské

konanie v súlade s pravidlami dohodnutými účastníkmi rozhodcovského konania. Ak sa

nedospeje k dohode o pravidlách, rozhodca pripravuje a vedie konanie podľa svojej úvahy,

vždy však tak, aby sa skutkový stav zistil úplne, rýchlo a hospodárne. Podľa odseku 3 tohto

ustanovenia stály rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie podľa svojho

rokovacieho poriadku. Vzhľadom na uvedený zmluvný základ vedenia rozhodcovského

konania, a teda jeho rýdzo súkromnoprávny charakter, je vylúčená možnosť ústavného súdu

zasiahnuť do vedenia rozhodcovského konania, a poskytnúť tak ochranu sťažovateľom

označeným právam ().

3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov formulovanými v sťažnostnom petite (návrh

na zrušenie rozhodcovského rozsudku, návrh na náhradu trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2014