Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 115/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., B., zastúpenej C..., s. r. o.,

B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. Č., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

rozhodcovským rozsudkom Medzinárodného obchodného rozhodcovského súdu

v Bratislave sp. zn. 3/2009 z 25. septembra 2012 v spojení s opravným rozsudkom

z 10. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci

Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „žalovaný“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) rozhodcovským

rozsudkom Medzinárodného obchodného rozhodcovského súdu v Bratislave (ďalej len

„rozhodcovský súd“) sp. zn. 3/2009 z 25. septembra 2012 (ďalej len „pôvodný

rozhodcovský rozsudok“). Sťažovateľka doplnila svoju sťažnosť podaním doručeným

ústavnému súdu 21. novembra 2012, ktorým reagovala na opravný rozhodcovský rozsudok

v predmetnej veci vydaný rozhodcovským súdom 10. októbra 2012 (ďalej len „opravný

rozhodcovský rozsudok“) s tým, že jedinou odlišnosťou oproti pôvodnému „inak vecne

totožnému rozsudku z 25. septembra 2012“ je oprava údajov uvedených v jeho záhlaví

týkajúcich sa účastníkov konania [nesprávneho čísla vložky, pod ktorým je obchodná

spoločnosť H..., s. r. o. (ďalej len „žalobkyňa“), zapísaná v obchodnom registri,

a nesprávnej adresy sídla sťažovateľky]. V nadväznosti na to sťažovateľka po doplnení

sťažnosti namieta porušenie svojho označeného základného práva pôvodným

rozhodcovským rozsudkom v spojení s opravným rozhodcovským rozsudkom (ďalej

aj „napadnutý rozhodcovský rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutým rozhodcovským rozsudkom bola sťažovateľke

ako žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 18 494 € s príslušenstvom

a zároveň ním bola zaviazaná nahradiť žalobkyni trovy rozhodcovského konania v sume

3 309,32 €.

Opisujúc skutkový a právny stav veci sťažovateľka uviedla, že žalobkyňa 19. marca

2009 podala rozhodcovskému súdu proti nej smerujúcu žalobu o zaplatenie 18 494 €

s príslušenstvom, ktorej rozhodcovský súd svojím rozsudkom z 12. mája 2009 (ďalej

aj „prvý rozhodcovský rozsudok“) v celom rozsahu vyhovel. Tento rozsudok bol následne

na návrh sťažovateľky rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -359 z 29. novembra 2011 zrušený z dôvodu, že pri jeho vydaní došlo

k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania a vec bola vrátená rozhodcovskému súdu

na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Rozhodcovský súd vo veci opätovne rozhodol rozsudkom z 25. septembra 2012, a to

znovu v prospech žalobkyne.

Zo strany sťažovateľky bol žalobkyňou uplatnený nárok spochybňovaný tvrdením,

že:

- nepreukázala sprostredkovanie poistných zmlúv, na základe ktorých sa domáhala

zaplatenia provízie, a teda ani dôvod a výšku uplatneného nároku,

- všetky zmluvy sprostredkované žalobkyňou zanikli a žalobkyni zanikol nárok

na zaplatenie provízie,

- žalobkyni nemohol vzniknúť nárok na zaplatenie provízie z dôvodu, že pri výkone

svojej činnosti preukázateľne porušovala svoje zákonné povinnosti,

- žalobkyňou uplatnený nárok sa kryje s nárokom, ktorý si uplatnila v konaní

vedenom rozhodcovským súdom sp. zn. 12/2008, a preto totožný nárok jej

nemožno priznať dvakrát.

Pokiaľ ide o namietané porušenie v petite sťažnosti označeného základného práva,

sťažovateľka poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. z 31. mája 2011,

v ktorom bol okrem iného vyslovený názor, že „aj na vydanie rozhodnutia rozhodcovského

súdu sú kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a tiež z práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru...“. Z uvedeného sťažovateľka vyvodzuje, že „aj na rozsudok vydaný

v rozhodcovskom konaní je nutné plne vztiahnuť zásady zákonnosti a ústavnosti, ako

aj konštantnú rozhodovaciu prax týkajúcu sa požiadaviek na odôvodnenie rozhodnutia“.

Podľa sťažovateľky napadnutý rozhodcovský rozsudok neobsahuje žiadne

relevantné odôvodnenie, pričom rozhodcovský súd sa obmedzil iba na konštatovanie, že sa

„plne stotožňuje s argumentmi a závermi, ktoré súd uvedené v odôvodnení rozhodcovského

rozsudku č. k. 3/2009 z 12. mája 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť

18. mája 2009, a preto tieto nebude v tomto rozsudku jednotlivo vymenovávať.

Na argumenty a závery, ktoré sú uvedené v odôvodnení rozhodcovského rozsudku

z 12. mája 2009, a potvrdené týmto rozsudkom ďalšie vyjadrenia a písomné dôkazy

predložené stranami sporu a uvedené v bode 5 tohto rozsudku nemali a nemajú žiadny

podstatný vplyv.“. Sťažovateľka v súvislosti s uvedeným poukazuje na to, že rozhodcovský

súd nevyhodnocoval, prečo pokladal jej argumentáciu vrátane predložených dôkazov

za skutkovo a právne bezvýznamnú na rozhodnutie vo veci samej.

Sťažovateľka ďalej upozorňuje na skutočnosť, že „Rozhodcovský súd sa v Rozsudku

odvoláva na odôvodnenie rozhodcovského rozsudku zo dňa 12. 5. 2009, ktorý bol zrušený

Okresným súdom Bratislava II pre porušenie rovnosti strán, a teda ako taký neexistuje,

nehovoriac o tom, že tento rozsudok bol vydaný v rozpore so zákonom, resp. ustanoveniami

upravujúcimi konanie pred rozhodcovským súdom, a preto sa naň nemožno ako na právne

relevantný odvolávať. Takéto odôvodnenie rozhodcovského súdu je súčasne vnútorne si

protirečiace, nakoľko rozhodcovský súd v rozsudku zo dňa 12. 5. 2009 konštatoval platnosť

dohody o zániku nároku žalobcu na províziu pri splnení zmluvne dohodnutých podmienok,

tento nárok však žalobcovi priznal, nakoľko mal za to, že žalovaný (sťažovateľ) nepreukázal

splnenie zániku nároku na províziu. V rozhodcovskom konaní, ktoré viedlo ku vydaniu

Rozsudku, však sťažovateľ predložil Rozhodcovskému súdu dôkazy preukazujúce splnenie

zmluvne dohodnutých podmienok a zánik nároku na províziu..., tieto však rozhodcovský súd

jednak neuviedol vo svojom odôvodnení Rozsudku a rovnako sa s nimi v žiadnom rozsahu

nevysporiadal a nebral do úvahy.“. Takéto rozhodnutie je podľa sťažovateľky v rozpore

s princípmi spravodlivého procesu.

Odvolávajúc sa na

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sa

sťažovateľka taktiež domáha, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého

rozhodcovského rozsudku vyjadrujúc názor, že jeho vykonateľnosťou by utrpela

„majetkovú ujmu v dôsledku vedeného exekučného konania zo strany žalobcu, ktorý bol

v predmetnom konaní úspešný...“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jej

základné právo na súdnu ochranu podľa bolo napadnutým rozhodcovským

rozsudkom porušené. Zároveň sa domáha aj zrušenia tohto rozsudku a priznania úhrady trov

konania.

Rozhodcovský súd sa vyjadril k sťažnosti prípisom doručeným ústavnému súdu

22. novembra 2011, v ktorom sa najskôr venoval dôvodom zrušenia prvého rozhodcovského

rozsudku konštatujúc, že tieto sa nevzťahovali na zistený skutkový stav, vykonané

dokazovanie, vyhodnotenie jednotlivých dôkazov a dôkazných prostriedkov a ani právne

posúdenie veci samej. Ďalej uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozhodcovského

rozsudku považuje za dostatočné, jasné, zrozumiteľné a preskúmateľné. Zmienil sa tiež

o tom, že sťažovateľka a ani žalobkyňa nenavrhli, aby v pokračujúcom konaní po zrušení

prvého rozsudku bolo vo veci nariadené ústne pojednávanie. Napokon vyslovil názor, že

novo predložené dôkazy nemali žiaden vplyv na spôsob rozhodnutia vo veci samej a nový

rozhodca sa plne stotožnil s argumentáciou a odôvodnením uvedeným v prvom

rozhodcovskom rozsudku. Vzhľadom na to považuje podanú „sťažnosť za neopodstatnenú,

účelovú, ktorá má dosiahnuť oddialenie povinnosti žalovaného v rozhodcovskom konaní

plniť to, čo mu ukladá právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu, čo

potvrdzuje aj návrh sťažovateľ[ky] na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku“.

Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu zaujala stanovisko

k vyjadreniu rozhodcovského súdu v podaní doručenom ústavnému súdu 21. januára 2013.

Podľa názoru sťažovateľky je zaoberanie sa dôvodmi zrušenia prvého rozhodcovského

rozsudku pre konanie o jej sťažnosti bezpredmetné. Pokiaľ rozhodcovský súd vo svojom

vyjadrení uviedol, že nový rozhodca sa plne stotožnil s argumentáciou a odôvodnením

uvedeným v prvom rozhodcovskom rozsudku, považuje sťažovateľka takéto odôvodnenie

za vnútorne si protirečiace, pretože rozhodcovský súd v prvom rozhodcovskom rozsudku

z 12. septembra 2009 konštatoval platnosť dohody o zániku nároku na províziu, pričom

však tento nárok v rozpore s uvedeným konštatovaním priznal, čo odôvodnil tým, že

sťažovateľka nepreukázala splnenie podmienok zániku nároku na províziu. Sťažovateľka

poukazuje na to, že v rozhodcovskom konaní po zrušení prvého rozhodcovského rozsudku

predložila rozhodcovskému súdu dôkazy preukazujúce zánik nároku na províziu, ale

rozhodcovský súd sa s nimi vôbec nevysporiadal a nebral ich pri rozhodovaní do úvahy.

Odôvodnenie napadnutého rozhodcovského rozsudku nemožno podľa sťažovateľky

považovať za súladné s ústavnými princípmi spravodlivého procesu podľa ,

keďže neobsahuje žiadne relevantné odôvodnenie, predovšetkým nedáva odpoveď na

žiadne zásadné právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

žiadnym spôsobom nevyhodnocuje dôkazy predložené v konaní sťažovateľkou a je

vnútorne rozporné.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd preskúmal pri predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa . V tejto súvislosti považuje za potrebné

poukázať na svoje subsidiárne postavenie pri ochrane alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv.

Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľkou namietané porušenie jej

základného práva podľa , k porušeniu ktorého malo dôjsť rozsudkom

rozhodcovského súdu sp. zn. 3/2009 z 25. septembra 2012 v spojení s opravným

rozhodcovským rozsudkom z 10. októbra 2012.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd v súvislosti s napadnutým rozhodcovským rozsudkom poukazuje na už

spomenutý princíp subsidiarity ( ), z ktorého vyplýva, že systém

ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný

súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

K tomu treba dodať, že z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci

všeobecných súdov. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti musí zohľadňovať platnú

právnu úpravu v oblasti rozdelenia právomocí, a teda zohľadňovať aj založenie právomoci

všeobecných súdov na rozhodovanie o žalobe účastníka rozhodcovského konania, ktorou sa

domáha zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu

základnému právu, porušenie ktorého v súvislosti s napadnutým rozhodcovským rozsudkom

sťažovateľka namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd

na základe jej dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia tohto základného práva.

Sťažovateľka k otázke prípustnosti sťažnosti zdôrazňuje, že nemá k dispozícii iný

efektívny prostriedok právnej ochrany namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu ochranu, a to z dôvodu, že jej možnosti na podanie žaloby o zrušenie

rozhodcovského rozsudku sú limitované na dôvody ustanovené v

Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Z. z.“).

Z obsahu sťažnosti (ale aj z priloženej dokumentácie a vyžiadaného súvisiaceho

spisu) teda vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou nedomáhala zrušenia napadnutého

rozhodcovského rozsudku na príslušnom všeobecnom súde z dôvodov uvedených v § 40

ods. 1 , keďže je toho názoru, že jej takáto možnosť z uvedeného

ustanovenia nevyplývala.

Jedným z týchto dôvodov je podľa

porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17).

Podľa účastníci rozhodcovského konania majú

v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania

sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

Ústavný súd skúmal, či sťažovateľka, tak ako to tvrdí, naozaj nemala v okolnostiach

danej veci procesný prostriedok, prostredníctvom ktorého by sa mohla domáhať zrušenia

napadnutého rozhodcovského rozsudku, a tým aj ochrany svojho v petite sťažnosti

označeného základného práva. Prihliadol pritom na odôvodnenie rozsudku okresného súdu

č. k. -359 z 29. novembra 2011 (pripojeného k sťažnosti), ktorým bol zrušený

prvý rozsudok rozhodcovského súdu sp. zn. 3/2008 z 12. mája 2009 a v ktorom sa okrem

iného uvádza: „Po preskúmaní ďalšieho dôvodu na zrušenie rozhodcovského rozsudku,

ktorý spočíva v nenariadení ústneho pojednávania sú dospel k záveru, že k porušeniu

zásady rovnosti účastníkov konania jednoznačne došlo.

o rozhodcovskom konaní vo svojom § 26 ods. 2 jednoznačne ustanovuje povinnosť

rozhodcovského súdu nariadiť ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu konania vždy, ak o to

požiada účastník konania. Žalobca o nariadenie ústneho pojednávania požiadal vo svojom

vyjadrení sa k návrhu, ktoré bolo Medzinárodnému obchodnému rozhodcovskému súdu

doručené dňa 31. 03. 2009. Uvedený rozhodcovský súd však ústne pojednávanie nenariadil

čo v rozhodcovskom rozsudku odôvodnil tým, že nedošlo k splneniu podmienok podľa § 3

ods. 2 rokovacieho poriadku Medzinárodného rozhodcovského súdu. Uvedené ustanovenie

rokovacieho poriadku Medzinárodného obchodného rozhodcovského súdu upravuje formu

konania pred týmto súdom. Rokovací poriadok pre konanie pred uvedeným rozhodcovským

súdom stanovuje písomnú formu. Ústne pojednávanie je možné nariadiť iba vtedy, ak sa

na tom zmluvné strany výslovne dohodnú, alebo ak sú listinné dôkazy nedostatočné pre

rozhodovanie vo veci alebo ak tak určia zásady spravodlivosti Medzinárodného

rozhodcovského súdu. I keď podľa má aplikácia

procesných ustanovení rokovacieho poriadku vydaného stálym rozhodcovským súdom

prednosť pred aplikáciou procesných ustanovení citovaného zákona, avšak samotný

rokovací poriadok nesmie byť v rozpore s kogentnými ustanoveniami zákona. Ustanovenie

o rozhodcovskom konaní neumožňuje rozhodcovskému

súdu odchýliť sa od zásad rozhodcovského konania, ktoré sú v tomto zákona obsiahnuté

a musí rešpektovať i zásadu rovnosti účastníkov v rozhodcovskom konaní. V prípade,

ak rokovací poriadok rozhodcovského súdu je v priamom rozpore s uvedenou zásadou, sú

i rozhodcovské konania, pri ktorých bol takýto rokovací poriadok uplatňovaný postihnuté

vadou podľa § 40 ods. 1 písm. g) citovaného zákona. Ak teda Medzinárodný obchodný

rozhodcovský súd nenariadil ústne pojednávanie napriek návrhu jedného z účastníkov

na jeho uskutočnenie, porušil tým zásadu rovnosti účastníkov konania.“

Ústavný súd musel zohľadniť, že sťažovateľka už v štádiu predchádzajúcom vydaniu

napadnutého rozhodcovského rozsudku bola úspešná v rámci konania o zrušenie prvého

rozhodcovského rozsudku rozsudkom okresného súdu č. k. -359

z 29. novembra 2011. Okresný súd v danom konaní poskytol z pohľadu sťažovateľky

efektívnu ochranu a vyhovel okrem iného aj tej jej námietke, ktorá je významná

v okolnostiach tejto veci, a preto ústavný súd nepovažoval za potrebné vyjadriť sa

k ústavnej udržateľnosti výkladu § 26 ods. 1 (nie § 26 ods. 2 ako chybne uvádza citované

odôvodnenie, pozn.) a okresným súdom.

Pokiaľ sťažovateľka vo svojej sťažnosti tvrdí, že pred podaním sťažnosti ústavnému

súdu nemala efektívny prostriedok právnej ochrany svojho základného práva, porušenie

ktorého namieta, ústavný súd so zreteľom na citovanú časť odôvodnenia rozsudku

okresného súdu č. k. -359 z 29. novembra 2011 (v ktorom bol riešený prípad

s rovnakým skutkovým a procesným základom) dospel k názoru, že to tak nie je.

Podľa poslednej vety rozhodcovský súd nariadi

ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka

rozhodcovského konania. V závere vyjadrenia sťažovateľky k stanovisku žalobcu

zo 6. augusta 2012 doručeného osobne sťažovateľkou rozhodcovskému súdu 10. septembra

2012 sťažovateľa uviedla: „Žalovaný súčasne trvá na nariadení ústneho pojednávania

za účelom objasnenia všetkých skutkových a právnych skutočností a vykonanie

navrhovaných dôkazov.“ Preto, ak rozhodcovský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti

tvrdil, že sťažovateľka nenavrhla nariadenie ústneho pojednávania, nezodpovedá toto jeho

tvrdenie obsahu súvisiaceho spisu. Rozhodcovský súd pritom v napadnutom rozsudku

uviedol, že vo veci rozhodol v písomnom a neverejnom konaní podľa „§ 22 Rokovacieho

poriadku MORS bez nariadenia ústneho pojednávania a v súlade s ustanoveniami §§ 3, 8,

27, 28 a 29 Rokovacieho poriadku MORS“.

Vzhľadom na takýto postup rozhodcovského súdu a vychádzajúc z citovanej časti

odôvodnenia rozsudku okresného súdu č. k. -359 z 29. novembra 2011

sťažovateľka, keďže trvala na nariadení ústneho pojednávania a rozhodcovský súd na tento

jej návrh neprihliadol, mala možnosť domáhať sa zrušenia napadnutého rozhodcovského

rozsudku žalobou podanou na príslušnom všeobecnom súde podľa § 40 ods. 1 písm. g)

Sťažovateľka už raz bola s predmetnou námietkou úspešná

v konaní o zrušenie prvého rozhodcovského rozsudku a v sťažnosti neuviedla dôvody, prečo

by tá istá námietka už v okolnostiach danej veci nemala odôvodňovať možnosť podať

žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku pred všeobecnými súdmi, ale naopak, by mala

byť daná právomoc ústavného súdu o veci rozhodnúť.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že sťažovateľka za daného stavu

mala pred všeobecným súdom k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu

namietaného porušenia svojho základného práva s tým, že v prípade, ak by prvostupňový

súd jej žalobe o zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku nevyhovel, mohla sa

domáhať nápravy v opravnom konaní v rámci riadneho inštančného postupu, prípadne

za splnenia zákonom ustanovených podmienok aj využitím mimoriadneho opravného

prostriedku.

V spojitosti s tým je potrebné uviesť, že sťažnosť podľa možno

na ústavnom súde uplatniť iba v tom prípade, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných

prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv

alebo slobôd (m. m. ).

Sťažovateľka si nemôže vyberať orgán verejnej moci, ktorý jej má poskytnúť

ochranu pred namietaným porušením jej práva. Jej povinnosťou bolo vyčerpať všetky

právne prostriedky ochrany ňou označeného základného práva, porušenie ktorého namieta,

tak ako to umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Až po ich vyčerpaní,

za predpokladu, že by boli splnené ostatné ústavné aj zákonné podmienky, by mohla byť

daná právomoc ústavného súdu ().

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej

právomoci bez toho, aby sa mohol zaoberať meritom veci, a bez toho, aby sa vyjadroval

k jej odôvodnenosti ( ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľky vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého

rozhodcovského rozsudku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013