Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Co-88-2019.pdf
PDF · 111.6 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/88/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Jany Richterovej a JUDr. Milana Chalupku, v spore žalobcu: ŠTART, spol. s r.o., so sídlom v Prešove, Mukačevská 59, IČO: 31 693 504, zast. JUDr. Tiborom Šafárikom, advokátom v Košiciach, Štúrova 20, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Račianska 71, o zaplatenie 810.000 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 25. septembra 2018 č.k. 20C/120/2015-152 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1/ Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáhal náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu resp. súdneho exekútora, podľa zákona č. 514/2004 Z.z., súčasne žalovanej nepriznal náhradu trov konania. 2/ Právnym titulom nároku žalobcu bol ním tvrdený nesprávny úradný postup súdneho exekútora JUDr. Tutka v exekúcii vedenej pod sp. zn. EX 791/2007 resp. nesprávny úradný postup Okresného súdu Prešov ako exekučného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6Er/2252/2007, ktoré majú spočívať v údajne neoprávnenom vydražení spornej nehnuteľnosti športovej haly, vlastníctvo ku ktorej si žalobca nárokoval. 3/Z pripojeného spisu Okresného súdu Prešov sp. zn. 6Er/2252/2007 súd prvej inštancie zistil, že Okresný súd Prešov poveril exekútora JUDr. Richarda Gibartiho na vykonanie exekúcie na základe notárskej zápisnice v prospech oprávneného D. W. proti povinnému SQUASH CLUB 45 na vymoženie povinnosti 5.000 000 Sk. Dňa 13.11.2007 bol súdu doručený návrh na zmenu súdneho exekútora. Uznesením č.k. 6 Er/2252/2007-8 zo dňa 15.11.2007 súd povolil zmenu v osobe exekútora z JUDr. Gibartiho na exekútora JUDr. Tutku a poveril ho vykonaním exekúcie. Dňa 29.11.2007 postúpil JUDr. Gibarti návrh na zastavenie exekúcie, a to na základe oznámenia - VEC: Uplatnenie práva nepripúšťajúce dražbu 449/2007. Žalobca žiadal o zastavenie exekúcie a vykonania dražby z dôvodu konania a prijatia sťažnosti na Ústavnom súde SR vo veci vlastníctva k nehnuteľností, ktorá tvorí predmet dražby. Zároveň uviedol, že ak ústavný súd ich sťažnosť zamietne, môže z nehnuteľnosťou voľne nakladať. Listom zo dňa 28.01.2008 žalobca doručil súdu dňa 28.01.2008 návrh na odloženie exekúcie, v ktorej okrem iného uviedol, že ak by súd považoval za vhodnejší postup aplikáciu § 55 Exekučného poriadku, žiadali o vylúčenie veci z exekúcie, pretože je exekúcia neprípustná na vec, ktorá nepatrí povinnému. Podaním doručeným súdu dňa 20.02.2008 JUDr. Tutko doručil súdu návrh na pripustenie zmeny účastníka konania. Podaním doručeným súdu dňa 27.02.2008 JUDr. Tutko doručil súdu oznámenie, že došlo k dobrovoľnému plneniu povinného oprávnenému. Uznesením
č.k. 6Er/2252/2007-24 súd exekúciu v časti o vymoženie sumy 1.500 000 Sk zastavil a náhradu trov exekučného konania účastníkom v časti o vymoženie sumy 1.500 000 Sk nepriznal. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.02.2008. Dňa 20.02.2008 podal súdny exekútor JUDr. Róbert Tutko na súd návrh na pripustenie zmeny účastníka konania z dôvodu postúpenia pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu oprávneného D. W. na B.. A. E., oznámenú exekútorovi písomne dňa 11.02.2008. Uznesením č.k. 6 Er/2252/2007-25 súd pripustil, aby z exekučného konania vystúpil oprávnený D. W. a na jeho nastúpil B.. A. E.. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.02.2008. Okresný súd Prešov výzvou zo dňa 01.04.2008 vyzval žalobcu - ŠTART, spol. s.r.o., aby súdu doručili rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. III ÚS 260/07. Dňa 07.04.2008 žalobca doručil súdu kópiu Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 260/07-29. Súdny exekútor podal dňa 04.04.2008 na súd návrh na schválenie nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti - stolnotenisovej haly v spoluvlastníckom podiele 49/50 v prospech Gasto s.r.o. z dôvodu, že predtým ako sa mala dňa 15.05.2008 konať dražba sa dostavil B.. A. E. a zložil do pokladne exekútorského úradu sumu vo výške podielu na nehnuteľnosti, ktorá sa mala dražiť a to vo výške 6.800 000 Sk a tým v súlade s § 166 ods. 2 Exekučného poriadku zabránil predaju nehnuteľnosti. Uznesením č.k. 6Er/2252/2007-46 zo dňa 09.04.2008 súd schválil nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti - STAVBA (stolnotenisová hala) v spoluvlastníckom podiele 49/50 spoluvlastníkovi GASTO, s.r.o. Uznesenie odôvodnil § 166 ods. 1,2,3 Exekučného poriadku. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 14.04.2008. Podaním zo dňa 18.04.2008 podal súdny exekútor na súd návrh na zastavenie exekúcie a priznanie trov exekúcie. Uznesením č.k. 6Er/2252/2007-52 zo dňa 22.04.2008 súd exekúciu zastavil. Dňa 09.05.2008 súdny exekútor vrátil poverenie na vykonanie exekúcie. 4/Z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 493/2013-38 mal preukázané, že základné právo žalobcu rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 95/2012 z 25. marca 2013 porušené neboli. Ústavný súd taktiež v náleze uviedol, "že ak exekučné konane prebehne v súlade s účinnou právnou normou, t.j. ak exekučný súd ako aj exekučným súdom poverený exekútor pri nútenom výkone súdneho alebo iného rozhodnutia predajom (dražbou) nehnuteľných vecí vychádzajú z aktuálnych záznamov o vlastníkoch predávaných nehnuteľností vedených v katastri nehnuteľností, a osoba, ktorá má voči týmto nehnuteľnostiam právo spochybňujúce právo vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností, sa nedomáha tohto svojho práva včas (pred predajom nehnuteľnosti) podaním vylučovacej žaloby, nič nebráni tomu, aby vydražiteľ, ktorý zaplatil najvyššie podanie a ktorému bol súdnym exekútorom udelený a exekučným súdom schválený príklep, stal sa vlastníkom vydraženej nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu bez ohľadu na "pravdivosť" vlastníctva povinného z exekúcie, ktorý bol do okamihu vedenia príklepu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník. Skutočný vlastník exekvovanej nehnuteľnosti, ktorý sa voči povinnému z exekúcie nedomáhal ochrany svojho vlastníckeho práva pred jej predajom, sa môže od oprávneného v exekúcii domáhať vydania výťažku z predaja tejto veci ako náhrady za odňatie jej práva k vydraženej veci. Táto osoba sa však nemôže domôcť samotného vydania exekvovanej veci od vydražiteľa, ktorý sa stal jej vlastníkom zákonným spôsobom, navyše odobreným rozhodnutím štátu. Ak sa skutočný vlastník exekvovanej veci nemohol domôcť svojho vlastníckeho práva k nej v dôsledku nesprávneho postupu exekučného súdu alebo súdneho exekútora, môže sa domáhať proti týmto subjektom náhrady škody podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku". 5/Žalovaná v konaní okrem iného vzniesla námietku premlčania práva s poukazom na § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. Právoplatnosť uznesenia Okresného súdu Prešov z 09.04.2008 č.k. 6Er/2252/2007-46, ktorým súd schválil nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu spornej nehnuteľnosti v prospech spoločnosti GASTO s.r.o. nastala dňom 14.04.2008. Žalovaná má za to, že žalobca o uvedených skutočnostiach vedel v čase v roku 2008, pričom svoj nárok si voči žalovanej uplatnil žiadosťou doručenou Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky dňa 11.09.2014. Žalovaná považovala uplatnený nárok žalobcom za nedôvodný a zároveň uviedla, že nebola preukázaná ani akákoľvek škoda. 6/Súd prvej inštancie konštatoval, že v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa jedná o objektívnu zodpovednosť, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu, v danom prípade exekučného súdu, jeho nesprávnym úradným postupom. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok - 1. porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nesprávnom úradnom postupe, 2. vznik a existencia škody a 3. príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti, ktorá spočíva v nesprávnom úradnom postupe a škodou, ktorá porušením povinností vznikla. Pri posudzovaní nárokov žalobcu sa súd musel prvotne zaoberať existenciou predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom na vyvodenie zodpovednosti
štátu je potrebné ich kumulatívne splnenie. Neexistencia čo len jednej z podmienok zodpovednosti má za následok zamietnutie celého nároku. 7/Vychádzajúc z vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal zákonnú existenciu nesprávneho úradného postupu. V tejto súvislosti je nutné uviesť, že súd konajúci o nároku na náhradu škody nie je oprávnený preskúmavať v tomto konaní postup iného orgánu štátu z hľadiska zákonnosti jeho postupu. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu. Všeobecný súd, na ktorom si žalobca uplatnil svoj nárok, má právomoc rozhodovať o nároku na náhradu škody, nemá však právomoc preskúmavať postup exekučného súdu. Je potrebné uviesť, že výsledok tohto konania nedeklaruje, že postup exekučného súdu bol správny, ale to, že nesprávny úradný postup nebol žalobcom v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. preukázaný. Žalobca neoznačil ani nepredložil dôkaz o tom, že by niektorý z príslušných orgánov konštatoval nesprávny úradný postup v namietanom exekučnom konaní. 8/Keďže podmienky na priznanie nároku na náhradu škody musia byť splnené súčasne, ale podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci splnená nie je, žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno (povinnosť tvrdenia) o existencii nesprávneho úradného postupu ako prvej z troch zákonných podmienok. Preto nemôže byť splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, lebo ak neexistuje v danej veci nesprávny úradný postup, nemôže medzi prípadnou škodou žalobcu vzniknúť súvislosť s nesprávnym úradným postupom, ktorý neexistuje. Nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom existencie údajného nesprávneho úradného postupu, súd žalobu zamietol v celom rozsahu. 9/Súd prvej inštancie zároveň poukázal na skutočnosť, že predmetná žaloba bola podaná po uplynutí premlčacej lehoty v zmysle § 19 zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko žalobca sa o vzniku škody dozvedel už v roku 2008, a žalobu podal v roku 2015. 10/O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, žalovanej však nepriznal náhradu trov konania, nakoľko jej v tomto konaní preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy konania nevznikli. 11/Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. V prvom rade poukázal na menej závažné pochybenia súdu, ktoré však predznamenali podobu konečného rozhodnutia, keď k vytýčeniu prvého pojednávania došlo skôr, ako žalobca obdržal vyjadrenie protistrany k žalobe, nebolo tak umožnené reagovať na toto a bol vylúčený postup súdu prvej inštancie podľa § 181 ods. 2 CSP. Rovnako tak nebola dodržaná logická zásada právnej praxe, podľa ktorej konštatovanie premlčania žalovanej pohľadávky robí zbytočným prejednávanie veci v jej merite. Za podstatnú vadu rozsudku považoval odvolateľ vnútornú protirečivosť časti v podstate nepreskúmateľného odôvodnenia. Namietal len stručný záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobca neoznačil ani nepredložil dôkaz o tom, že by niektorý z príslušných orgánov konštatoval nesprávny úradný postup v exekučnom konaní. Základné východisko pre svoj záver, ktorý je § 9 ods. 2 zákona číslo 514/2003 Z.z. rozsudok neuvádza. Žalobca v priebehu konania poukazoval na konštatovanie Ústavného súdu SR, uvedené v jeho náleze I. ÚS 493/2013, IV. ÚS 159/2012, kde tento uviedol, že ak sa skutočný vlastník exekvovanej veci nemohol domôcť svojho vlastníckeho práva k nej v dôsledku nesprávneho postupu exekučného súdu alebo súdneho exekútora, môže sa domáhať proti týmto subjektom náhrady škody podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. Žalobca pripustil, že na exekučný súd sa toto ustanovenie nevzťahuje, napriek tomu je neopodstatnená obava z porušenia inštančného postupu v prípade, ak je súdom preskúmavaný postup iného súdu z hľadiska jeho zákonnosti na základe (výlučne) žalôb podľa zákona číslo 514/2003 Z.z. Poukázal aj na gramatický výklad dotknutého ustanovenia § 9 ods. 1 a 2 zákona s prihliadnutím na ratio legis, spolu s porušenými ustanoveniami exekučného poriadku (§ 56), v zmysle ktorého sú súdy povinné zabrániť tomu, aby v podstate štátne orgány zbavili bezmocného poškodeného jeho majetku. Porovnaním predchádzajúcej právnej úpravy ustanovenia § 9 zákona s prihliadnutím na dôvodovú správu možno zistiť, že zákonodarca ani v ostatnej úprave definíciu nesprávneho úradného postupu nezakotvil. Špecifikoval však viaceré porušenia zákona, ku ktorým došlo mimo rozhodovacej činnosti, tieto taxatívne vymenoval za priraďovacou spojkou „aj“. Z textu je zistiteľné, že ide napospol o vady konania s jednotiacim prvkom - plynutie času. Podmienkou uplatniteľnosti a úspešnosti žaloby je konštatovanie jeho neprimeranosti v konkrétnom konaní príslušným orgánom. Priraďovacia spojka „aj“ však neurčuje, že sa rovnaká ako v predchádzajúcom odseku uvedená podmienka vzťahuje aj na úradný postup v celom jeho možnom výskyte predpokladaný pred ňou. Inak nič nebránilo zákonodarcovi zakotviť primeranú podmienku, hoci všeobecnú, pre všetky ostatné nesprávne úradné
postupy. Otázkou, vzhľadom na aktuálny právny stav ostáva, z čoho, a či vôbec možno vyvodiť neprípustnosť preskúmavania postupu jedného súdu iným v skončenej veci. Na prvom mieste je zrejme potreba právnej istoty, ktorú poskytuje právoplatné rozhodnutie. Aj v prípadoch, ako je prejednávaný, kedy sa konanie právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia samotného nedotýka, je povinnosťou súdu poskytnúť ochranu zásadne základnému ľudskému právu vlastniť majetok tým, že takejto žalobe vyhovie. V danom prípade dominantnú úlohu pri zneužití práva zohral súdny exekútor, ktorý na hrane zneužitia právomoci verejného činiteľa nebral ohľad na fakt, že vedome nakladal s vecou, ktorá evidentne v rozhodujúcom čase nebola vo vlastníctve povinného. Nesporne v zhode s exekučným súdom, v niekoľko dňových lehotách, prikryli svoj podvod exekučným poriadkom. Napadnutý rozsudok je zjavným porušením zákazu odmietnutia spravodlivosti a svojim alibizmom odmeňuje svojvôľu. Z viacerých rozhodnutí Ústavného súdu SR vyplýva, že exekučný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. V danom prípade exekučný súd nerozhodol o podaní, ktorým chcel žalobca zabrániť protiprávnej exekúcii, čo považoval žalobca za hrubé porušenie zákona. Nie je pritom rozhodujúce, ako by o tomto návrhu rozhodol, v exekúcii však bolo možné pokračovať až po právoplatnosti rozhodnutia o tomto návrhu. Exekútor poukazoval na exekučný titul, ktorý bol tiež zaujímavý, keďže dlžník uznal prevzatie pôžičky, jej vrátenie garantoval záložným právom s tým, že ak do prakticky 24 hodín nevráti 6 miliónov korún, súhlasí s dražbou. Bola to evidentne kamufláž, zapadajúca do detailného scenára, v ktorom hlavnú úlohu zohral exekútor a sudca. Žalobca nebol účastníkom exekučného konania, a to ani v dôsledku podania návrhu na odklad alebo zastavenie exekúcie, nedoručovali sa mu upovedomenia ani rozhodnutia a neprislúchali mu ani ďalšie práva účastníka. Nebol teda aktívne legitimovaný ani na podanie mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak súd prvej inštancie z dôvodov stručne uvedených v napadnutom rozsudku žalobu zamietol, konal proti úprave § 9 ods. 2 zákona z 31.12.2008, ktorým sa doplnil zákon číslo 514/2003 Z.z. Hoci ju v rozsudku citoval, urobil právo z nej vyplývajúce iluzórnym, konal a rozhodol tiež v rozpore so stanoviskom Ústavného súdu SR (IV. ÚS 115/2013), vychádzajúcim z judikatúry ESĽP (Vernillo vs. Francúzsko z 20.11.1991, Johnson and others vs. Írsko z 18.12.1986), podľa ktorého je štát povinný uplatňovať efektívne prostriedky nápravy, ktoré ju zabezpečia. Takýmto prostriedkom je zákon číslo 514/2003 Z.z., ak sa jeho príslušné ustanovenia nevykladajú reštriktívne. Pokiaľ ide o premlčanie možnosti podať žalobu napadnutý rozsudok sa nezaoberal námietkou žalobcu, že svoj nárok uplatnil žalobou, ktorá bola prejednaná s právoplatným skončením sporu v marci roku 2013 (rozsudok KS Prešov sp. zn. 15 Co 183/2008 z 25.03.2013), od toho dátumu, predstavujúcom actio nata začala bežať premlčacia lehota. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov navrhol žalobca, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 12/Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila. 13/Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379, 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 14/Podstatným pre rozhodnutie v predmetnej veci bolo podľa odvolacieho súdu vyriešenie otázky, či žalobcom uplatnený nárok v konaní je premlčaný. Účelom premlčania je na jednej strane stimulovať veriteľov k včasnému vykonaniu svojich subjektívnych občianskych práv (pohľadávok) a tým k tomu, aby predchádzali sami vzniku ujmy, a na strane druhej - a to najmä - čeliť tomu, aby dlžníci neboli vo vzťahoch k svojim povinnostiam vystavení po časovo neurčitú dobu donucujúcemu zákroku (tzv. vynútiteľnosti) zo strany súdu. 15/V prejednávanej veci žalobca tvrdil, že ku vzniku škody došlo nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora JUDr. Tutka v exekúcii vedenej pod sp. zn. EX 791/2007, resp. nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prešov ako exekučného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6Er/2252/2007, ktoré majú spočívať v údajne neoprávnenom vydražení spornej nehnuteľnosti športovej haly, vlastníctvo ku ktorej si žalobca nárokoval. 16/Uznesenie Okresného súdu Prešov z 09.04.2008 č.k. 6Er/2252/2007-46, ktorým tento schválil nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu spornej nehnuteľnosti v prospech spoločnosti GASTO, s.r.o. nadobudlo právoplatnosť dňom 14.04.2008. 17/Z obsahu spisu je zrejmé že žalobca žalobou podanou dňa 08.12.2008 na Okresný súd Prešov voči žalovanému GASTO s.r.o. sa domáhal určenia vlastníctva k nehnuteľnosti - športovej hale súp. č. 6539. Žalobu odôvodnil tým, že na Okresnom súde Prešov prebiehalo konanie vedené pod sp. zn. 13C/80/2001, ktorého predmetom bola rovnaká nehnuteľnosť a v priebehu tohto konania žalobca o vlastníctvo nehnuteľnosti prišiel, prechodne sa vlastníkom na istú dobu stalo Slovenské
združenie telesnej kultúry Bratislava, ktoré nehnuteľnosť previedlo na SQUASH CLUB Prešov, ktorý ju následne v podiele 1/50 previedol na ďalšieho nadobúdateľa. Po podaní sťažnosti na ústavný súd tento vyslovil záväzný právny názor, že došlo k porušeniu vlastníckeho práva žalobcu, už k prvému prevodu vlastníckeho práva došlo za stavu, keď predávajúci nebol vlastníkom a v zmysle zásady „nemo plus iuris...“ nemohlo dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva od nevlastníka. Okresný súd Prešov rozsudkom č.k. 15C/183/2008-150 z 09. mája 2012 čiastočne žalobe vyhovel a určil, že žalobca je vlastníkom športovej haly v rozsahu 1/50, vo zvyšku žalobu zamietol. Konštatoval, že Slovenské združenie telesnej kultúry ako nevlastník nemohol platne previesť nehnuteľnosť na SQUASH CLUB Prešov a tento následne na žalovaného v podiele 1/50. Už prvá kúpna zmluva bola od začiatku neplatná a nie je rozhodujúce, či právni nástupcovia kupujúcich o neplatnosti vedeli. Vo zvyšku podielu 49/50 je však založený platný právny stav právoplatným uznesením Okresného súdu Prešov č.k. 6Er/2252/2007-46, ktorým súd schválil nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu k stolnotenisovej hale v spoluvlastníckom podiele 49/50 v prospech žalovaného, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 14.04.2008. Súd poukázal na ustanovenie § 61 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené a doplnil, že exekúcia sa spravuje zásadou, že neprichádza do úvahy navrátenie do pôvodného stavu, čo v praxi znamená, že po právoplatnosti procesného úkonu sa tento viac nepreskúmava a nespochybňuje s výnimkou, ak by išlo o prekročenie právomoci. Všetky úkony exekútora, resp. exekučného súdu sú výkonom štátnej moci, ktorá sa týmto spôsobom presadzuje. Takéto rozhodnutia sú záväzné pre všetky štátne orgány a môžu byť prelomené iba aplikáciou na to stanoveného formalizovaného postupu v zákonom stanovených lehotách po použití príslušných opravných prostriedkov. Opačný výklad by viedol k záverom, že nie je potrebné rešpektovať úkony oprávnených orgánov a nie je potrebné prihliadať na účinky právoplatných rozhodnutí. Nadobudnutie vlastníctva z exekúcie sa potom musí považovať za originálny spôsob nadobudnutia majetku, kde vlastnícke právo nadobúdateľ neodvodzuje od vlastníckeho práva predchodcu. Žalobe teda nebolo možné vyhovieť v časti spoluvlastníckeho podielu 49/50 pre existujúce právoplatné rozhodnutie súdu v exekučnom konaní, ktoré nebolo napadnuté opravným prostriedkom a založilo platný právny stav. Na odvolanie žalobcu (v rozsahu zamietajúcej časti výroku rozsudku súdu prvej inštancie) Krajský súd v Prešove rozsudkom z 25. marca 2013 sp. zn. 8 Co 95/2012 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. 18/Ak exekučné konanie prebehne v súlade s účinnou právnou úpravou, t.j. ak exekučný súd, ako aj exekučným súdom poverený súdny exekútor pri nútenom výkone súdneho alebo iného rozhodnutia predajom (dražbou) nehnuteľných vecí vychádzajú z aktuálnych záznamov o vlastníkoch predávaných nehnuteľností vedených v katastri nehnuteľností, a osoba, ktorá má voči týmto nehnuteľnostiam právo spochybňujúce právo vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností, sa nedomáha tohto svojho práva včas (pred predajom nehnuteľnosti) podaním vylučovacej žaloby, nič nebráni tomu, aby sa vydražiteľ, ktorý zaplatil najvyššie podanie a ktorému bol súdnym exekútorom udelený a exekučným súdom schválený príklep, stal vlastníkom vydraženej nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu bez ohľadu na "pravdivosť" vlastníctva povinného z exekúcie, ktorý bol do okamihu udelenia príklepu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník. Skutočný vlastník exekvovanej nehnuteľnosti, ktorý sa voči povinnému z exekúcie nedomáhal ochrany svojho vlastníckeho práva pred jej predajom, sa môže od oprávneného v exekúcii domáhať vydania výťažku z predaja tejto veci ako náhrady za odňatie jej práva k vydraženej veci. Táto osoba sa však nemôže domôcť samotného vydania exekvovanej veci od vydražiteľa, ktorý sa stal jej vlastníkom zákonným spôsobom, navyše odobreným rozhodnutím štátu (schválenie udelenia príklepu), ktorý sa spomedzi spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva upravených v § 132 ods. 1 OZ považuje za "privilegovaný" (prioritný) spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva majúci prednosť pred vlastníckym právom nadobudnutým iným, zákonom predvídaným spôsobom. Ak sa skutočný vlastník exekvovanej veci nemohol domôcť svojho vlastníckeho práva k nej v dôsledku nesprávneho postupu exekučného súdu alebo súdneho exekútora, môže sa domáhať proti týmto subjektom náhrady škody podľa § 33 ods. 1 EP. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 289/08, z 5. novembra 2008). 19/Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo dňa 22. januára 2014 sp. zn. I ÚS 493/2013 okrem iného konštatoval, že uvedené závery, týkajúce sa účinkov rozhodnutia (bod 18 odôvodnenia tohto rozsudku), ktorým bol súdnym exekútorom udelený a exekučným súdom schválený príklep vydražiteľovi nehnuteľnosti, primerane platia aj pre nadobudnutie spoluvlastníctva v prebiehajúcom exekučnom konaní postupom podľa § 166 Exekučného poriadku, teda in concreto aj pre exekučné rozhodnutie okresného súdu (č.k. 6Er/2252/2007-46 z 09. apríla 2008) o schválení nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu. 20/Skutkové okolnosti, z ktorých žalobca mohol odôvodniť vznik škody i jej rozsah boli teda žalobcovi nepochybne známe už najneskôr v čase podania žaloby dňa 08.12.2008 na Okresný súd Prešov (tam
vedenej pod sp. zn. 15C/183/2008) voči žalovanému GASTO s.r.o., ktorou sa žalobca domáhal určenia vlastníctva k nehnuteľnosti. Rozsudok súdu v konaní o určenie vlastníctva je deklaratórnej povahy (deklaruje existujúce právo), žalobcovi muselo byť navyše rovnako zrejmé, že sa už nemôže domôcť samotného vydania exekvovanej veci od vydražiteľa, ktorý sa stal jej vlastníkom zákonným spôsobom, navyše odobreným rozhodnutím štátu (schválenie udelenia príklepu), ktorý sa spomedzi spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva upravených v § 132 ods. 1 OZ považuje za "privilegovaný" (prioritný) spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, majúci prednosť pred vlastníckym právom nadobudnutým iným, zákonom predvídaným spôsobom. Nemožno sa tak stotožniť s tvrdením žalobcu, že až po právoplatnosti rozhodnutia v konaní o určenie vlastníctva (rozsudok Okresného súdu Prešov z 09.mája 2012 č.k. 15C/183/2008-150, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 25. marca 2013 sp. zn. 8Co/95/2012) bolo možné z jeho strany podať žalobu o náhradu škody. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, skutkové okolnosti, z ktorých žalobca mohol odôvodniť vznik škody i jej rozsah, boli žalobcovi nepochybne známe najneskôr dňa 8.12.2008, a preto od tohto dátumu začala plynúť 3- ročná subjektívna premlčacia doba podľa ust. § 19 ods. 1 vety prvej zák. č. 514/2003 Z.z. Podľa tohto ustanovenia sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Toto ustanovenie neuvádza ako predpoklad začiatku plynutia premlčacej doby, okrem vedomosti poškodeného o škode, i vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá. Uvedená úprava, na rozdiel oproti úprave podľa ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vychádza z toho, že subjektom zodpovedným podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je vždy štát (§ 3 a § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.). 21/Vzhľadom na skutočnosť, že subjektívna 3-ročná premlčacia doba žalobcovi uplynula najneskôr 8.12.2011 a žaloba bola podaná na súde až 15.4.2015, správne dospel súd prvej inštancie k záveru, že nárok žalobcu je so zreteľom na ust. § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. premlčaný.
22/Odvolací súd sa zaoberal len otázkou premlčania práva bez toho, aby skúmal samotnú existenciu práva žalobcu. Prax súdov (R 29/1983) uprednostňuje hľadisko procesnej ekonómie. Ak súd zistí, že uplatnený nárok je premlčaný a žalovaný vzniesol námietku premlčania, súd už bližšie neskúma existenciu subjektívneho práva žalobcu. Vychádza z toho, že tak či tak by žaloba s uplatnenou premlčanou pohľadávkou bola v takom prípade zamietnutá. 23/Z vyššie uvedených dôvodov potom neostalo odvolaciemu súdu než napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z hľadiska jeho vecnej správnosti potvrdiť, podľa § 387 ods. 1 CSP. 24/Žalovanej, ktorá v odvolacom konaní dosiahla plný úspech, nepriznal odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď z obsahu spisu vyplýva, že tejto nevznikli žiadne trovy odvolacieho konania a bolo by celkom nehospodárne, aby súd priznal nárok na náhradu trov a následne súdny úradník postupom podľa § 262 ods. 2 CSP určil samostatným uznesením výšku nároku v rozsahu 0,- €. 25/Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).