Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 493/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Marianny Mochnáčovej

vo veci sťažnosti spoločnosti ŠTART, s. r. o., Mukačevská 59, Prešov, zastúpenej

advokátom JUDr. Tiborom Šafárikom, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa , ako aj práv podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 25. marca 2013 takto

rozhodol:

Základné právo spoločnosti ŠTART, s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na pokojné užívanie

majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 25. marca 2013 p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-22 zo 7. augusta 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť spoločnosti ŠTART, s. r. o., Mukačevská 59,

Prešov (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva podľa

(ďalej len „“), ako aj práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. marca 2013

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti, jej doplnenia a predložených príloh vyplýva, že sťažovateľka

sa podanou žalobou doručenou Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)

8. decembra 2008 a tam vedenou pod sp. zn. domáhala určenia, že je

vlastníčkou bližšie identifikovanej športovej haly nachádzajúcej sa v Prešove. Určovacia

žaloba smerovala proti ostatnej – v katastri nehnuteľnosti evidovanej – vlastníčke GASTO,

s. r. o., Prešov, ktorá toto vlastníctvo získala kúpou (v rozsahu 1/50-iny) a následne v rámci

skoršie prebiehajúceho exekučného konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn.

, a to na základe uznesenia č. k. -46 z 9. apríla 2008

(schválením nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu v rozsahu 49/50-in).

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -150 z 9. mája 2012 čiastočne žalobe

vyhovel, keď určil, že sťažovateľka je spoluvlastníčkou športovej haly v rozsahu 1/50-iny.

Vo zvyšku žalobu zamietol a zároveň vyslovil, že o trovách konania rozhodne

po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. Na odvolanie sťažovateľky (v rozsahu

zamietajúceho výroku okresného súdu, pozn.) krajský súd napadnutým rozhodnutím

potvrdil prvostupňový rozsudok.

4. Súdnemu konaniu uvedenému v bodoch 1 až 3 predchádzali:

(i) konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. , v rámci ktorého

sa Slovenské združenie telesnej kultúry (ďalej len „SZTK“) proti sťažovateľke

a stolnotenisovému klubu ŠTART v. d. domáhalo určenia, že je vlastníkom spornej

športovej haly. V predmetnom konaní všeobecné súdy najskôr žalobe SZTK

vyhoveli a uvedené rozhodnutia sa neskôr stali predmetom prieskumu ústavného súdu

(na základe sťažnosti podanej sťažovateľkou, pozn.). Ústavný súd svojím nálezom

č. k. -29 z 13. decembra 2007 inter alia zrušil potvrdzujúci rozsudok

krajského súdu sp. zn. zo 16. mája 2007, keď v podstate dal za pravdu

sťažovateľke v tom, že jej vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti (športovej hale)

po zániku ČSZTV (30. júna 1990, pozn.) svedčí. Následne krajský súd uznesením

sp. zn. z 8. septembra 2008 zrušil meritórne prvostupňové rozhodnutie a zároveň

potvrdil nariadené predbežné opatrenie, ktorým okresný súd vyslovil pre ostatného vlastníka

spornej nehnuteľnosti – GASTO, s. r. o. – zákaz prevodu nehnuteľnosti, ako aj iných

zásahov do nej. V ďalšom konaní pred okresným súdom najskôr žalobca (SZTK) navrhol

zmenu účastníkov na strane žalobcu, t. j. aby na jeho miesto nastúpila spoločnosť Gasto,

s. r. o., ktorá však s navrhovanou zmenou nesúhlasila, a preto tento návrh žalobcu okresný

súd zamietol. Následne žalobca (SZTK) zobral návrh späť, s ktorým však sťažovateľka

(žalovaná) nesúhlasila poukazujúc na právne záväzný názor ústavného súdu v jeho náleze

č. k. -29 z 13. decembra 2007. Okresný súd v ostatnom uznesením

č. k. -431 z 12. februára 2009 konanie zastavil argumentujúc (pre zmeny

vo vlastníckych vzťahoch, pozn.) nedostatkom naliehavého právneho záujmu na strane

žalobcu, ako aj skutočnosťou, že sťažovateľka sa samostatnou žalobou domáha určenia

vlastníctva už voči spoločnosti Gasto, s. r. o.

(ii) exekučné konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. a pred

súdnym exekútorom vedené pod sp. zn. Ex 449/2007 (JUDr. Richard Gibarti), resp.

Ex 791/2007 (JUDr. Róbert Tutko), v rámci ktorého sa P. F. (neskôr R. S.) domáhal od

spoločnosti Squash club 45 vymoženia sumy 5 000 000 Sk (neskôr zníženej o 1 500 000

Sk); uvedený exekučný titul vyplýval z notárskej zápisnice zo 14. septembra 2007. Súdny

exekútor 13. marca 2008 vydal exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom

nehnuteľnosti (športovej haly nachádzajúcej sa v Prešove) a termín dražby bol určený na 15.

máj 2008. Ešte pred vykonaním dražby sa na exekútorsky úrad 4. apríla 2008 dostavil

oprávnený R. S. [ako konateľ spoločnosti GASTO, s. r. o., Prešov, ktorá sa na základe

kúpnej zmluvy zo 6. februára 2008 (zavkladovanej do katastra 6. marca 2008) stala

spoluvlastníčkou predmetnej športovej haly v rozsahu 1/50-iny] a zložil sumu draženej

nehnuteľnosti, v dôsledku čoho okresný súd uznesením č. k. -46 z 9. apríla

2008 schválil nadobudnutie zvyšného spoluvlastníckeho podielu (49/50-ín) draženej

nehnuteľnosti (športovej haly nachádzajúcej sa v Prešove) v prospech spoločnosti GASTO,

s. r. o., Prešov. Následne okresný súd na návrh oprávneného (R. S.) z 18. apríla 2008

prebiehajúce exekučné konanie uznesením z 22. apríla 2008 zastavil.

(iii) konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. , v rámci ktorého

okresný súd predbežným opatrením – uznesením z 9. novembra 2007 súdnemu exekútorovi

zakázal [

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „exekučný poriadok“)] vykonať

dražbu nehnuteľnosti (športovej haly) až do skončenia konania pred ústavným súdom pod

sp. zn. . Krajský súd na odvolanie exekútorov a odporcu v tejto časti

uznesením z 24. januára 2008 zmenil nariadené predbežné opatrenie tak, že návrh na jeho

vydanie zamietol v podstate z dôvodu, že prebiehajúce konanie pred ústavným súdom nie je

dôvodom na jeho vydanie.

5. Sťažovateľka namietala porušenie označených práv (bod 1), keď poukazovala

predovšetkým na princípy dobrých mravov a dobromyseľnosti, povinnosť zachovávať

poctivý obchodný styk, ktoré krajský súd v napadnutom rozhodnutí nerešpektoval,

argumentujúc „údajnou prekážkou exekučného konania“. Sťažovateľka v tejto súvislosti

uviedla, že «ak sa má vec zredukovať na postoj k exekučnému konaniu, je zákonom... bez

akejkoľvek možnosti konvalidácie odmietnutá „škvrna“ na jej priebehu, ktorá ho dostala

do polohy nulitného aktu». Sťažovateľka na pozadí viacerých rozhodnutí ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva krajskému súdu vytýkala, že sa nevysporiadal

s odvolacou stranou produkovanými tvrdeniami. Vytýkala nedostatky exekučného konania

[pozri bod 4(ii)], v rámci ktorého sa exekučný súd nezaoberal jej námietkami (ako tretej

osoby) proti prebiehajúcej exekúcii, ktorú označila za predstieranú. V tejto súvislosti

poukázala tiež na ustanovenie § 140 ods. 2 písm. 1) Exekučného poriadku, ktorého znenie

v okolnostiach danej veci možno považovať ako istú protiváhu k ustanoveniu § 61

Exekučného poriadku «s cieľom poskytnúť „poškodenému“ možnosť zabrániť strate

majetku s protizákonným aspektom». Sťažovateľka ďalej poukázala na rozpor dôvodov

uvedených krajským súdom vo vzťahu k 1/50-ine žalovanej nehnuteľnosti a zvyšných jej

49/50-ín. Svoju argumentáciu uzavrela názorom, že „nezdá sa byť v súlade s atribútmi

a atmosférou právneho štátu situácia, kedy potencionálne poškodený adresuje podania,

upozornenia a sťažnosti exekútorom, súdu, katastru atď. a bezmocne prizerá, ako ho

na záver pripraví o majetok súd. Tento pohľad, či úsudok je laický iba zdanlivo, ak sa

posudzuje úroveň doterajšieho konania.“.

6. Na základe uvedeného sťažovateľka ústavný súd žiadala, aby vyslovil porušenie

v bode 1 uvedených práv, zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu a priznal jej náhradu

trov konania.

7. Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril krajský súd, ktorého predsedníčka

v liste sp. zn. z 11. septembra 2013 v krátkosti uviedla:

„Krajský súd... vo svojom rozhodnutí zo dňa 25. 3. 2013 vysvetlil, že nespochybňuje

správnosť úvah žalobcu (sťažovateľky), v súlade s ktorými vyznieva aj odôvodnenie

rozsudku súdu prvého stupňa.

Nič to však nemení na skutočnosti (ako ďalej Krajský súd... v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol), že zákonnosť priebehu exekúcie č. k. 6 Er 2252/2007 OS Prešov nie je

možné posudzovať v tomto konaní o určenie vlastníckeho práva.

Odvolací súd uzavrel, že otázka nastolená žalobcom, či tretie osoby (žalovaný)

v exekučnom konaní nadobudli určité práva dobromyseľne, zostala bez akejkoľvek definície

vo vzťahu k zákonnému kontextu tohto pojmu a v tejto súvislosti k právnym následkom,

ktoré z tohto kontextu vyplývajú.“

8. Právny zástupca sťažovateľky v reakcii na vyjadrenie odporcu (bod 7) v liste

z 30. septembra 2013 uviedol:

«Pokiaľ ide o možnosť odpovedať na vyjadrenie predsedníčky súdu, stručne

(pravdaže bez nároku na odmenu zaň) odpovedám: Nie je mi zrejmé - a som viacmenej

presvedčený, že ani autorovi - prečo sa jednak v napadnutom rozsudku uvádza

a vo vyjadrení opakuje (druhý odsek zdola) „kontext“, prípadne „zákonný kontext“, keď

pojem „dobromyseľný“ je nie v kontexte, ale v texte príslušného ustanovenia. A ak niečo

ostalo bez definície, tak je to vina súdu. S námietkou sa bolo povinnosťou vysporiadať

jedným z dvoch možných spôsobov, ako zvyčajne: obstojí (a prečo) alebo neobstojí

(a prečo). Mám za to, že dotyčný odsek vyjadrenia je komplikovaným oznámením, že spor

rozhodujúca otázka ostala nepovšimnutá.

Rozdielne od záveru vyjadrenia považujem sťažnosť za opodstatnenú.»

9. Podľa ústavný súd prerokoval posudzovanú

vec na neverejnom zasadnutí, pretože účastníci zhodne vyslovili súhlas s tým, aby sa v tejto

veci upustilo od ústneho pojednávania.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať

pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala

a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo, ak je to možné, prikázať, aby ten,

kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok.

12. Po podrobnom posúdení sťažnosti, jej doplnenia, napadnutého rozhodnutia

krajského súdu, obsahu vyžiadaných súdnych spisov sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. a vyjadrení účastníkov

k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť nie je

dôvodná.

13. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie

a rešpektovanie všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.

Dodržiavanie orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé

rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula

ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ( ). Výklad

každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavnou ako základným

zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán

aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad.

14. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva

oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní

svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní

o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé

súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom

na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. , , ,

).

15. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom

a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom

spore (, ).

16. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí, ktorým vecne potvrdil prvostupňové

rozhodnutie, v podstatnom uviedol:

«Žalobou doručenou súdu 8. 12. 2008 sa žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom

športovej haly... a povinnosťou žalovaného je mu nahradiť trovy konania.

V žalobe tvrdil, že na istý čas bol zbavený vlastníctva predmetu sporu. Svoje tvrdenie

preukazoval faktami vzťahujúcimi sa na zmenu vlastníckych vzťahov po tom, čo od 15. 12.

1994 sa žalobca stal vlastníkom haly.

Po prvom skončenom štádiu vo veci sa na základe rozsudku na

prechodnú dobu stalo vlastníkom Slovenské združenie telesnej kultúry Bratislava.

V priebehu niekoľkých týždňov previedlo halu na SQUASH CLUB Prešov. Tento previedol

halu 1/50 - ine zmluvou zo dňa 6. 2. 2008 na Gasto s. r. o. Prešov. Z výpisu zo dňa 19. 5.

2005 už vyplýva vlastníctvo firmy Cetera s. r. o. Teriakovce v celosti. Už 22. 5. 2008 bola

však vlastníkom spoločnosť Gasto s. r. o. na základe kúpy zapísanej v položke...

Žalobca v žalobe ďalej tvrdil, že uvedené prevody zapadajú čiastočne do obdobia

pred nálezom -29 zo dňa 13. 12. 2007 a čiastočne do obdobia po jeho

vydaní. Podľa názoru žalobcu záväzný právny názor vyslovený Ústavným súdom je v zmysle

potrebné v zredukovanej, spor rozhodujúcej otázke vykladať, resp.

prevziať ako záver, že k porušeniu vlastníckeho práva žalobcu došlo výrokom, nálezom

zrušeného rozsudku KS Prešov sp. zn. , ktorým bolo za vlastníka nehnuteľnosti

určené SZTK. Teda už k prvému prevodu na SQUASH CLUB došlo za stavu, keď de iure

nebol vlastníkom.

Napokon žalobca v žalobe poukázal na to, že otázka platnosti a účinnosti zmluvy

o prevode vlastníctva nehnuteľnosti nevlastníkom môže byť mierne komplikovaná. Ak je

v zmysle oprávnený v medziach zákona nakladať s vlastníctvom vlastník,

neprichádza do úvahy za pomoci akejsi „dobrej viery“ konštruovať vznik takéhoto

právneho vzťahu, keď sním nakladá nevlastník. Zákonodarca vylúčil čo i len fiktívnu

možnosť takto podmienenej platnosti zmluvy.

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe poukázal na to, že vlastníctvo k predmetu sporu

nadobudol na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia OS v Prešove sp. zn.

zo dňa 9. 4. 2008, právoplatné a vykonateľné 14. 4. 2008.

Predpokladom úspechu v tomto konaní je zrušenie tohto uznesenia, čo je však

v rozpore s príslušnými ustanoveniami O. s. p, o vecnej príslušnosti. Zvýraznil tiež

skutočnosť, že vyhoveniu žaloby bráni príslušné ustanovenie EP o nemožnosti navrátenia

veci do pôvodného stavu. Napokon bolo povinnosťou žalobcu zostaviť okruh účastníkov

súdneho konania tak, aby všetky dotknuté subjekty boli zúčastnené na tomto konaní.

Žalobca vo vyjadrení doručenom súdu 15. 2. 2010 uviedol, že pre súd nepredstavuje

žiadny problém zisťovanie, resp. konštatovanie správania všetkých, na prevodoch

a súvisiacich úkonoch zúčastnených subjektov v príkrom rozpore s dobrými mravmi.

Navrhol súdu vyžiadať úplný výpis z LV... vrátane každého, kde došlo k zmene vlastníka,

aby sa presvedčil o jednoznačne špekulatívnych prevodoch vlastníctva k hale. Ďalej

uviedol, že žalovaný, ktorý sa predtým špekulatívne stal spoluvlastníkom 1/50-tini predmetu

sporu „kúpil“ zvyšných 49/50 - tin v presvedčení, že bude krytý § 61 EP. Tento mylný krok

spolu s celým súhrnom popísaných, podľa názoru žalobcu celkom jasne a nepochybne

svedčí o absencii dobromyseľnosti pri nadobúdaní predmetu sporu.

Písomným podaním doručeným súdu 22. 9. 2011 žalobca navrhol dôkazy

na preukázanie absencie dobrej viery žalovaného a ostatných dočasných vlastníkov, že

pôvodné vlastníctvo je nesporné. Naopak každý jeden úkon prezrádza snahu - práve pre

dokonalú znalosť pomerov, vymyslieť „úradnú“ prekážku reštitúcie.

Žalobca v písomnom podaní doručenom súdu 21. 12. 2011 poukazuje na to, že nemá

záujem skúmať zákonnosť priebehu exekúcie vedenej na OS Prešov č. .

Dôkazy ním prezentované dokazujú jej zmätočnosť a zlý úmysel. Napriek tomuto tvrdeniu o

jej zmätočnosti a zlom úmysle dospieva k záveru, že súd má teda v súčasnosti pred sebou

„dvoch vlastníkov“. V čase začatia konania sp. zn. Okresného súdu Prešov

na liste vlastníctva bol uvedený ako vlastník žalobca. SZTK sa po definitívnom skončení

sporu vlastníkom nestalo. Žalobca nadobudol vlastníctvo spôsobom originálnym, žalovaný

protiprávnym spôsobom derivatívnym. Vyslovil záver, že ak stoja proti sebe dve práva, resp.

právo dvoch subjektov k tej istej veci, nemôžu mať rovnakú „silu“. Právo získané na

základe protiústavného a protizákonného rozsudku neskôr odstráneného sa nemôže

presadiť. Naviac žalobca v konaní predložil ucelenú reťaz dôkazov o absencii dobrej viery,

ako podmienky na ochranu takto nadobudnutých práv.

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že žalobca je spoluvlastníkom

nehnuteľnosti stavby - stolnotenisovej haly..., postavenej na parcele..., katastrálne

územie ..., zapísanej na LV... podiele 1/50. V prevyšujúcej časti žalobný návrh zamietol.

Vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní zistil nasledovný skutkový stav.

Z obsahu spisu sp. zn. Okresného súdu Prešov zistil, že dňa 25. 5. 2001

podalo Slovenské združenie telesnej kultúry (žalobca) návrh na určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti - stolnotenisovej haly... postavenej na parcele... zapísanej na LV... voči

žalovaným v 1. rade Štart, spol. s r. o. Prešov a v 2. rade Stolnotenisový klub Štart VD

Prešov. Dňa 9. 10. 2002 rozhodol Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. -61

tak, že žalobu voči žalovanému v 1. a 2. rade zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť

im trovy konania. Po podanom odvolaní žalobcu Krajský súd v Prešove rozhodol dňa 20. 6.

2003 rozsudkom č. k. -122 tak, že potvrdil rozsudok vo veci samej a zmenil

rozsudok vo výroku o trovách konania. Po podanom mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora SR proti rozsudku Okresného súdu v Prešove z 9. 10. 2002 č. k. -67

a proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 20. 6. 2003 č. k. -122 rozhodol

Najvyšší súd SR rozsudkom č. k. tak, že zrušil rozsudok Krajského súdu v

Prešove aj rozsudok Okresného súdu v Prešove a vec vrátil Okresnému súdu v Prešove na

ďalšie konanie. Okresný súd Prešov po vykonanom dokazovaní viazaný vysloveným

právnym názorom Najvyššieho súdu rozhodol dňa 5. 4. 2006 rozsudkom č. k. 13 C 80/2001-

244 tak, že určil ako výlučného vlastníka predmetnej stavby - stolnotenisovej haly Slovenské

združenie telesnej kultúry a žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol. Od 6. 6. 2007 až do

zrušujúceho uznesenia Krajského súdu Prešov č. k. zo dňa 8. 9. 2008 bolo toto

rozhodnutie vnímané ako právoplatné vo vzťahu k určeniu vlastníckeho práva. Rozsudok

súdu 1.stupňa bol rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa 16. 5.

2007 potvrdený.

Po podanej sťažnosti žalovaného v 1. rade Štart spol. s r.o. Prešov pre namietané

porušenie jeho základných práv na ochranu majetku a na súdnu a inú právnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie porušené rozsudkom Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 16. 5. 2007 rozhodol Ústavný súd SR Nálezom -29 tak,

že základné práva Štart spol. s r. o. na ochranu majetku podľa SR a na

súdnu a inú právnu ochranu podľa SR a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli

porušené rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 16. 5. 2007 a zrušený

rozsudok vrátil Krajskému súdu v Prešove. V odôvodnení nálezu konštatoval, že aj keď

krajský súd vychádzal z právneho názoru dovolacieho súdu, jeho právne závery sa javia byť

neodôvodnené a arbitrárne vyúsťujúce k porušeniu označených práv a to s prihliadnutím

na interpretáciu a aplikáciu uznesenia Mimoriadneho zjazdu ČSZTV z 25. 3. 1990 a naň

nadväzujúcich hmotnoprávnych aktov pojednávajúcich o nástupníctve a majetkových

nárokoch subjektov po zániku ČSZTV. Ústavný súd kvalifikoval právne závery krajského

súdu v predmetnej veci ako zjavne neodôvodnené a arbitrárne a tak nezlučiteľné s obsahom

namietaných práv. Nález ústavného súdu je z 13. 12. 2007.

Súd prvého stupňa ďalej zistil, že následne Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn.

a zrušil rozsudok súdu 1. stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie,

zároveň potvrdil uznesenie v konaní -365 z 2. 7. 2008. Krajský súd zrušujúcim

uznesením doporučil súdu 1. stupňa vysporiadať sa s právnym názorom Ústavného súdu SR

vysloveným v náleze a prehodnotiť skutkové zistenia a právne závery urobené v tomto

konaní, na základe predchádzajúceho právneho názoru Najvyššieho súdu SR. Ďalej sa

krajský súd zaoberal dôvodmi napadnutého uznesenia súdu 1. stupňa č. k. -365

z 2. 7. 2008, v ktorom uložil predbežným opatrením povinnosť spoločnosti Gasto s. r. o.

v súčasnosti zapísanej v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľnosti povinnosť

neprevádzať a nezasahovať úpravami do stavu nehnuteľnosti - stolnotenisovej haly. Krajský

súd nepochybne videl dôvod na vydanie predbežného opatrenia pre naliehavú potrebu

dočasnej úpravy pomerov účastníkov vo vzťahu nehnuteľnosti, pretože táto je predmetom

konania o určenie vlastníckeho práva a v priebehu konania boli uskutočnené prevody

nehnuteľností na iné subjekty, čo spôsobuje stav právnej neistoty a môže ohroziť eventuálny

výkon rozhodnutia.

Uznesením zo dňa 1. 12. 2008 č. k. -413 bol zamietnutý návrh žalobcu

na pripustenie zmeny účastníkov na strane žalobcu nakoľko spoločnosť Gasto s. r. o.

so vstupom do konania na strane žalobcu nesúhlasila. Dňa 26. 1. 2009 zobral žalobca

návrh o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti späť z dôvodu zmeny vlastníckych

vzťahov a tiež preto, že nový vlastník Gasto s. r. o. nesúhlasil so vstupom do konania. Štart

spol. s r. o. Prešov so späťvzatím návrhu nesúhlasil a poukázal na právne záväzný nález

Ústavného súdu SR. Uznesením č. k. -431 zo dňa 12. 2. 2009 súd konanie

zastavil, pretože aj vzhľadom na zmeny vo vlastníckych vzťahoch by zo strany pôvodného

žalobcu absentoval naliehavý právny záujem a tiež preto, že žalovaný Štart spol. s r. o.

podal samostatnú žalobu voči Gasto s. r. o., v ktorej sa domáha určenia vlastníckeho práva.

Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 7. 3. 2009.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že z obsahu spisu

sp. zn. zistil, že dňa 17. 9. 2007 doručil súdny exekútor JUDr. Richard

Gibarti súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle ustanovenia § 44

zák. č. 233/95 Z. z. Žiadosť podal na základe návrhu na vykonanie exekúcie oprávneného P.

F. proti povinnému SQUASH CLUB 45, Prešov na základe exekučného titulu - notárska

zápisnica N 258/2007 Nz 36588/2007 NCRIs36339/2007 zo dňa 14. 9. 2007 spísaná na

Notárskom úrade JUDr. Mariána Petra v Prešove na vymoženie pohľadávky vo výške 5 mil.

Sk,- s prísl. a trov exekúcie. Z citovanej notárskej zápisnice vyplýva, že dňa 14. 9. 2007 sa

na notársky úrad JUDr. Mariána Petra dostavila osoba oprávnená konať v mene SQUASH

CLUB 45 so sídlom v Prešove Š. V. označený ako dlžník alebo povinná osoba a urobil pred

notárom vyhlásenie povinnej osoby podľa ustanovenia § 41 Exekučného poriadku o uznaní

dlhu voči osobe veriteľa P. F. vo výške 5 mil. Sk,- splatných do 15. 9. 2007. Dlžník okrem

toho že dlh čo do dôvodu i čo do výšky uznal a zaviazal sa ho splatiť v stanovenom termíne

vyslovil súhlas s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice a s exekúciou podľa ustanovenia

§ 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Ďalej dlžník uviedol, že toto jeho vyhlásenie je

neodvolateľné a môže byť zrušené len so súhlasom oprávnenej osoby a že ho robí

dobrovoľne a bez nátlaku. Prítomní účastníci zápisnicu pred notárom osobne prečítali, s

obsahom súhlasili á na znak súhlasu slobodnej a vážnej vôle podpísali. Dňa 19. 9. 2007

vydal Okresný súd Prešov poverenie súdnemu exekútorovi JUDr. Richardovi Gibartimu.

Dňa 13. 11. 2007 doručil súdny exekútor JUDr. Richard Gibarti súdu návrh na zmenu

súdneho exekútora na základe rozhodnutia oprávneného P. F. dispozičné oprávnenie v

konaní. Uznesením č. k. -8 zo dňa 15. 11. 2007 Okresný súd Prešov povolil

zmenu v osobe súdneho exekútora z JUDr. Richarda Gibartiho na JUDr. Róberta Tutka a

poveril vykonaním exekúcie JUDr. Róberta Tutka v zmysle ustanovení § 44 ods. 5 a 6

Exekučného poriadku. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 23. 11. 2007, v časti trov

konania 11. 12. 2007. Dňa 29. 11. 2007 bol súdu doručený návrh na zastavenie exekúcie po

podaní tretej osoby - Štart spol. s r. o. - uplatnenie práva nepripúšťajúce dražbu s odkazom

na sťažnosť prijatú Ústavným súdom SR na ďalšie konanie na ústavnom súde. Podaním

doručeným exekučnému súdu 28. 1. 2008 adresoval Štart s. r. o. Prešov návrh na odloženie

exekúcie s poukázaním na nález ústavného súdu ktorý zrušil doterajšie rozhodnutia,

eventuálne žiadal o vylúčenie veci z exekúcie. Dňa 20. 2. 2008 podal súdny exekútor JUDr.

Róbert Tutko na súd návrh na pripustenie zmeny účastníka konania z dôvodu postúpenia

pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu oprávneného P. F. na R. S. oznámenú

exekútorovi písomne dňa 11. 2. 2008. Okresný súd Prešov uznesením č. k. 6 Er

25 zo dňa 28. 2. 2008 pripustil zmenu v osobe oprávneného. Uznesenie nadobudlo

právoplatnosť 28. 2. 2008. Pôvodný oprávnený P. F. zároveň požiadal o zastavenie

exekúcie v rozsahu 1 mil. 500 tis. Sk,-, čomu súd vyhovel uznesením zo dňa 28. 2. 2008

právoplatným 28. 2. 2008. Súdny exekútor podal dňa 4. 4. 2008 na súd návrh na schválenie

nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti - stolnotenisovej hale

v spoluvlastníckom podiele 49/50 v prospech Gasto s. r. o. z dôvodu, že predtým, ako sa

mala konať dňa 15. 5. 2008 dražba sa dostavil R. S. a zložil do pokladne exekútorského

úradu sumu výšky podielu na nehnuteľnosti ktorá sa mala dražiť a to podľa znaleckého

posudku P. F. z 26. 3. 2008 vo výške 6 mil. 800 tis. Sk,- a tým v súlade s ustanovením § 166

ods. 2 Exekučného poriadku zabránil predaju nehnuteľnosti. Okresný súd Prešov uznesením

zo dňa 9. 4. 2008 č. k. -46 schválil nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu

k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz..., zapísanej na LV..., vedenej na Správe katastra

Prešov a to stavba - stolnotenisová hala... na parcele... vlastnícky patriacej SQUASH

CLUB 45 so sídlom Mukačevská 59, 080 01 Prešov,... v spoluvlastníckom podiele 49/50

spoluvlastníkovi Gasto s. r. o. Prešov so sídlom Plzenská 2, 080 01 Prešov,.... Uznesenie

odôvodnil ustanovením § 166 ods. 1, 2, 3 Exekučného poriadku. Uznesenie nadobudlo

právoplatnosť 14. 4. 2008. Podaním zo dňa 18. 4. 2008 podal súdny exekútor návrh na

zastavenie exekúcie a priznanie trov exekúcie a uznesením zo dňa 22. 4. 2008 súd exekúciu

zastavil. Dňa 9. 5. 2008 vrátil súdny exekútor poverenie na vykonanie exekúcie.

Súd prvého stupňa si vyžiadal zo Správy katastra Prešov právne listiny týkajúce sa

nehnuteľnosti - stolnotenisovej haly, ktorá je predmetom tohto konania. Z priložených

listinných dôkazov zistil nasledovné:

Dňa 2. 3. 1992 podal Štart TJ Prešov žiadosť o zápis do LV na Stredisko geodézie

a kartografie Prešov. Súčasťou žiadosti bolo stavebné povolenie z 8. 9. 1980 č. 6884

Odboru výstavby MSNV v Prešove a kolaudačné rozhodnutie zo dňa 25. 1. 1984 pod

č. 8489/83 ako dôkaz preukazujúci vlastnícke vzťahy k predmetnej nehnuteľnosti.

Rozhodnutím z 2. 3. 1992 Mestského úradu v Prešove bolo stavbe pridelené súpisné číslo...

a orientačné číslo... Kúpnou zmluvou zo dňa 30. 8. 1994 došlo k predaju nehnuteľnosti

predávajúceho stolnotenisový klub Štart Prešov na kupujúceho Štart spol. s r. o. Prešov.

Vklad vlastníckeho práva na kupujúceho... s právnymi účinkami vkladu 15. 12. 1994. Na

základe rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa 5. 4. 2006 bol

zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti Slovenské združenie telesnej kultúry so sídlom v

Bratislave dňa 17. 7. 2007. Kúpnou zmluvou zo dňa 27. 7. 2007 predávajúci Slovenské

združenie telesnej kultúry previedol na kupujúceho SQUASH CLUB 45/SC 45 vlastnícke

právo k predmetnej nehnuteľnosti a Správa katastra povolila zápis vlastníckeho práva na

kupujúceho pod... Následne SQUASH CLUB 45 kúpnou zmluvou zo dňa 6. 2. 2008

previedol vlastnícke právo na spoločnosť Gasto s. r. o. Prešov, avšak len v podiele 1/50.

Správa katastra povolila vklad vlastníckeho práva na kupujúceho dňa 6. 3. 2008... Kúpnou

zmluvou zo dňa 7. 5. 2008 spoločnosť Gasto s. r. o. Prešov už ako výlučný vlastník

stolnotenisovej haly (spoluvlastnícky podiel 49/50 v prospech Gasto s. r. o. na základe

uznesenia Okresného súdu Prešov č. k. -46 ktorým bolo schválené

nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu Správa katastra zapísala...) previedol na

spoločnosť Cetera s. r. o. ako kupujúceho zápisom Správy katastra 14. 5. 2008... Kúpnou

zmluvou zo 16. 5. 2008 Cetera s. r. o. Tertakovce previedla na Gasto s. r. o. Prešov

vlastnícke právo k stolnotenisovej hale, Správa katastra Prešov vklad povolila dňa 21. 5.

2008... Ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti je v katastri uvedený žalovaný.

Súd napokon v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, čoho sa domáhal žalobca

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, poukázal na obsah výpovedí

štatutárnych zástupcov žalobcu D. I., konateľa J. M. a F. K., štatutárneho zástupcu

žalovaného R. S., svedka P. G., poukázal na to, že vec právne posúdil podľa ustanovenia §

80c a a dospel k nasledovným záverom.

Podľa názoru súdu prvého stupňa je nesporné, že žalobca bol vlastníkom

nehnuteľnosti - stolnotenisovej haly a to až do doby, kým Okresný súd Prešov v konaní

na základe žaloby podanej Slovenským združením telesnej kultúry (ďalej

SZTK) nerozhodol súc viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR rozsudkom dňa 5. 4.

2006 tak, že určil ako výlučného vlastníka predmetnej stavby SZTK. Rozhodnutie súdu

1. stupňa potvrdil aj Krajský súd Prešov a toto nadobudlo „dočasnú právoplatnosť“ 6. 6.

2007. SZTK previedlo dňa 17. 7. 2007 stolnotenisovú halu na kupujúceho SQUASH CLUB

45 a následne SQUASH CLUB 45 kúpnou zmluvou zo dňa 6. 2. 2008 previedol vlastnícke

právo na spoločnosť Gasto s. r. o. Prešov v podiele 1/50. Správa katastra povolila vklad

vlastníckeho práva dňa 6. 3. 2008... Ako to vyplýva z právne záväzného názoru Ústavného

súdu SR, tento po podanej sťažnosti žalobcu rozhodol dňa 13. 12. 2007 tak, že vyslovil

porušenie základných práv žalobcu na ochranu majetku, na súdnu a inú právnu ochranu

a porušenie práva na spravodlivé konanie žalobcu a zároveň zrušil rozsudok Krajského

súdu v Prešove sp. zn. zo 16. 5. 2007, ktorým bol potvrdený rozsudok

Okresného súdu Prešov sp. zn. vyhovujúci žalobe SZTK v tom, že súd ho určil za

vlastníka stolnotenisovej haly. Následne Krajský súd Prešov zrušil citovaný rozsudok

Okresného súdu Prešov a vlastnícke vzťahy sa vrátili do obdobia pred podaním žaloby

SZTK, ktorou sa domáhalo určenia vlastníckeho práva. Za daných okolností sa teda SZTK

de facto a de iure vlastníkom stolnotenisovej haly nestalo.

V prípade absolútnej neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti nie je

možné uplatniť princíp nadobudnutia vlastníckeho práva v dobrej viere (uznesenie NS ČR

sp. zn. zo dňa 1. 6. 2011 a NS ČR sp. zn. zo dňa 16. 9.

2010).

Súd ďalej poukázal na ustanovenie , podľa ktorého

neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho

obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z uvedeného je teda podľa názoru súdu prvého stupňa zrejmé, že SZTK ako

nevlastník nemohol platne previesť nehnuteľnosť na SQUASH CLUB 45 a následne

SQUASH CLUB 45 na žalovaného v podiele 1/50. Už prvá kúpna zmluva bola od začiatku

neplatná a nie je rozhodujúce, či právni nástupcovia kupujúcich o neplatnosti vedeli. Vo

zvyšku podielu 49/50 je však založený platný právny stav právoplatným uznesením

Okresného súdu Prešov č. k. -46, ktorým súd schválil nadobudnutie

spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti - stolnotenisovej hale v spoluvlastníckom podiele

49/50 v prospech žalovaného. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 4. 2008.

V súlade s ustanovením , vlastníctvo veci možno

nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho

orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.

Za prípad nadobudnutia vlastníctva na základe iných skutočností stanovených

zákonom treba považovať aj nadobudnutie vlastníctva v exekúcii, ktoré má nutne ako každý

originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva za následok absolútny zánik vlastníctva

predchádzajúceho vlastníka.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku sa vyporiadal aj s námietkami

žalobcu uplatnenými v priebehu konania, v ktorých spochybňoval účel a priebeh exekúcie.

Poukázal na to, že exekučné konanie však prebehlo za účasti súdu a bolo podrobené súdnej

kontrole. V konečnom dôsledku nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu 49/50 v prospech

žalovaného schválil uznesením súd a toto uznesenie potom, ako voči nemu nebol podaný

opravný prostriedok, je právoplatné. V tomto konaní tomuto súdu skutočne neprislúcha

posudzovať zákonnosť priebehu exekúcie a tento názor je podporený aj právnou praxou.

Právne pomery niekoho iného ako účastníka konania, ktoré exekúciou vznikli, nemôžu byť

dotknuté.

Súd prvého stupňa poukázal aj na ustanovenie § 61 Exekučného poriadku, podľa

ktorého navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené.

Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. je vylúčené aby zákonnosť

priebehu exekúcie posudzoval ako prejudiciálnu otázku súd v inom konaní, a to i v prípade,

že ide o súd konajúci o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora smerujúcom proti

rozhodnutiu vydanom v inom než preskúmavanom exekučnom konaní. Uvedené je mimo

iného dôsledkom zásady zákazu navrátenia do predošlého stavu v exekučnom konaní.

Zhodnotiac vyššie uvedené nebolo možné žalobe vyhovieť v časti spoluvlastníckeho

podielu 49/50 k predmetnej nehnuteľnosti pre existujúce právoplatné rozhodnutie súdu

v exekučnom konaní, ktoré nebolo napadnuté opravným prostriedkom a založilo platný

právny stav. Vo vzťahu k časti spoluvlastníckeho podielu 1/50 je žaloba dôvodná, pretože

„dočasný vlastník“ Slovenské združenie telesnej kultúry skutočným vlastníkom de iure a de

facto nebol, aplikujúc rímsku zásadu „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse

habet“ ktorá znamená že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má, bola kúpna

zmluva ktorou SZTK nehnuteľnosť prevádzal a aj následné prevody na ďalšie subjekty

absolútne neplatným právnym úkonom. Vlastníkom v tejto časti je žalobca.

O trovách konania súd rozhodne v súlade s ustanovením

Žalobca v podanom odvolaní navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázal ďalej na to, že na strane jednej nemal

prvostupňový súd pochybnosti o absencii dobrej viery pri prevodoch a rozpor s dobrými

mravmi - a v dôsledku toho neplatnosť úkonu - na strane druhej nepovažoval

nespochybniteľné zistenia tohto charakteru za spôsobilé naplniť uvedenú nesplnenú

podmienku platnosti všetkých právnych úkonov. Proti neopodstatnene a rigidne

fetišizovanej exekúcii a § 61 Exekučného poriadku stojí viacero dôvodov, či už

principiálnych alebo špecifických pre okolnosti tohto prípadu. Na každú z nich je

neodmysliteľné nazerať cez vedomosť, že všetky úkony sa uskutočňovali medzi subjektmi,

predstavitelia ktorých, prípadne súkromné osoby (konali v absolútnej zhode s priehľadným

zámerom - ktorý v podstatnej jeho časti - akoby ostal prvostupňovému súdu skrytý.

Komentár k Exekučnému poriadku (edícia súbor právnych predpisov, JUDr. Ján Mazák

1996) konkrétne k § 61 uvádza „... v exekučnom konaní spravidla dochádza k tomu, že tretie

osoby dobromyseľne nadobudnú určité práva...“ z tohto textu nemôže vyplývať nič iné, ako

to, že dobromyseľnosť je conditio sine qua non získania (aj) majetkového práva.

Žalobca, ako je v spise doložené urobil to, čo mu v jeho postavení situácia

dovoľovala. Upozornil exekútora na okolnosť, ktorá nemala byť odignorovaná. Nebol však

vlastníkom a teda nebol aktívne legitimovaným v zmysle § 55 Exekučného poriadku. Ak sa

má dikcia § 61 Exekučného poriadku chápať doslovne, žalobca o žiadne navrátenie záujem

mať nemôže. Predošlým stavom bolo vlastníctvo SQUASH CLUBU 45. Nemôže byť ním

žiadne iné, i keď len formálne vlastníctvo. V súvislosti stým, je správne konštatovanie súdu,

že exekúcia má za následok absolútny zánik vlastníctva predchádzajúceho vlastníka.

Zaniknúť však nemôže to, čo neexistovalo, aj keď Exekučný poriadok pripúšťa exekvovať

cudziu vec. To však nemôže platiť za situácie, keď údajnému oprávnenému a údajnému

povinnému je známe, ako rozhodol Ústavný súd. Množstvo „osobitosti“ exekúciu

sprevádzajúcich podporuje presvedčenie o neštandardnej ústretovosti súdu, až na úrovni

spolupráce s exekútormi. Sú to veľmi krátke lehoty, prevody pohľadávok nekontrolovateľnej

výšky, nejasnosti okolo oprávnených okolo exekučných titulov a krytia pohľadávok

záložným právom atď. Ohľadne týchto „aktivít“ sa žalobca odvoláva na obsah jeho podaní,

ktoré vzhľadom na právny názor prvostupňového súdu neboli vyhodnotené, hoci mali byť.

Podľa názoru žalobcu niet najmenšej pochybnosti, že ani právna teória ani právna prax

nemajú v úmysle chrániť práva nadobudnuté mala fide, resp. pomocou zneužitia práva.

Právoplatnosť rozsudku zásadne zaručuje právnu istotu účastníkov, nie však bezvýnimočne.

Rozdielne možno pristupovať k rozsudkom z deklaratórnou povahou, či významom

a povahou konštitutívnou. Judikované práva obsiahnuté z hľadiska práva hmotného

v rozhodnutiach deklaratórnych sú potvrdením už pred rozhodnutím vzniknutého

hmotnoprávneho nároku. Tieto rozsudky preto poskytujú vhodný prístup k riešeniu

nesprávnych rozhodnutí. V prípade zrušenia deklaratórneho rozsudku ( v našom prípade

v konaní ), ktorý prekryl predprocesné práva žalobcu „ožili“ tieto pôvodné

práva, pretože zlým rozhodnutím nemohli objektívne zaniknúť. Ostáva posúdiť, či má

uznesenie o schválení príklepu deklaratórny alebo konštitutívny účinok a tiež to, či vôbec

možno akceptovať konanie in fraudem legis, vykazujúce tieto znaky pred začatím

exekučného konania, v jeho priebehu i v závere. Možným prispením je ustanovenie § 142

ods. 2 písm. I EP, podľa ktorého by sa práva nepripúšťajúce dražbu uplatnené po začatí

dražby nemohli „ ...uplatniť na ujmu vydražiteľa, ktorý bol dobromyseľný“. Čo z tohto textu

vyplýva a contrario, celkom vyvracia názor prvostupňového súdu. Ak žiadny iný ako

doslovný výklad tohto ustanovenia, do úvahy neprichádza, potom slová „musí“

a „upozornením“ v kontexte s ostatnými nielen spochybňujú, ale celkom znehodnocujú

judikatúru, ktorá ich obchádza. Na rad totiž opäť prichádza povinnosť stavať proti sebe

princípy v pomere ich vzájomnej sily, prednosti atď. a súčasne s tým apelovať pri

rozhodovaní na vnútornú nerozpornosť právneho poriadku, ako na princíp všadeprítomný.

Jeden subjekt získal vlastnícke právo v exekúcii, pričom prvostupňový súd ho povýšil

na originálny, žalobca ho nadobudol spôsobom typicky originálnym. Na istý čas oň prišiel

pre protiústavné rozhodnutie Najvyššieho súdu a v tomto konaní sa opäť argumentuje

fikciou neomylnosti a nezvratnosti uznesenia , hoci vytýkané protizákonnosti

v jemu prechádzajúcom konaní sú flagrantné. Princíp právnej istoty, ktorý má vytvoriť

rozhodnutie, je neoddeliteľne spätý s konaním v dobrej viere, čo je špecifická súčasť

„dobrých mravov“. Vracia sa preto znova ku § 140 ods. 1/ EP: jediným úmyslom

zákonodarcu bolo zdôrazniť, že cesta k uplatneniu práv proti nedobromyseľnému

vydražiteľovi existuje, a že - to odhaduje žalobca - touto cestou je prejednávaná žaloba.

Do rámca tohto konania musí zapadnúť uznesenie OS Prešov z 9. 4. 2008

vyhodnotené ako akt, na ktorý sa neprihliada.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa v celom rozsahu potvrdiť. Poukázal na to, že subjektívny a ničím neodôvodnený

záver žalobcu prezentovaný v závere prvého odseku o špekulatívnosti, pokračujúc v druhom

odseku pojmom neopodstatnenej a rígidne fetišizovanej exekúcii, sú argumenty bez

akejkoľvek skutkovej a právnej výpovede a hodnoty a bez potenciálu privodiť žalobcovi

priaznivejší výsledok v tomto konaní. Celým odvolaním žalobca opakovane argumentuje

pojmom dobromyseľnosť bez akejkoľvek definície vzťahu k zákonnému kontextu tohto pojmu

a v tejto súvislosti k právnym následkom, ktoré z tohto kontextu vyplývajú, pričom zákon

č. v znení neskorších zmien tento pojem používa 13 x a

v znení neskorších zmien to všetko bez akejkoľvek relevancie v odvolaní uplatnenej

pojmovej argumentácie. Zákonnosť formálnej a materiálnej stránky exekučného konania

bola potvrdená vydaním právoplatného uznesenia č. k. , v zmysle ktorého

nadobudol práva žalovaný, pričom v zmysle nálezu , ktorý je súčasťou

súdneho spisu prvého stupňa je vylúčené posudzovať zákonnosť priebehu exekúcie

v akomkoľvek inom konaní, s výnimkou samotného exekučného konania.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie ktoré mu predchádzalo

v zmysle zásad uvedených v ustanovení a zistil, že odvolanie žalobcu nie je

dôvodné.

Podľa ustanovenia odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je

vo výroku vecne správne.

Podľa ustanovenia , ak sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia. Poukazuje na správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia.

K odvolacím námietkam žalobcu sa žiada uviesť nasledovné:

Žalobca v písomnom podaní doručenom súdu 21. 12. 2011, v ktorom zhrnul svoje

argumenty uvedené v žalobe a v priebehu konania poukázal na to, že v tomto konaní nemá

záujem skúmať „ zákonnosť priebehu“ exekúcie vedenej na OS Prešov č. k. ,

pričom ale ním tvrdené okolnosti dokazujú jej zmätočnosť a zlý úmysel.

Aký význam prikladá poukazovaniu na jej zmätočnosť a zlý úmysel sa z uvedeného

podania nedá vyvodiť, najmä ak v ďalšom texte konštatuje, že súd má teda v súčasnosti pred

sebou „dvoch vlastníkov“, pričom žalobca vlastníctvo nadobudol spôsobom originálnym

a žalovaný protiprávnym spôsobom derivatívnym.

So spôsobom akým žalovaný nadobudol vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti sa súd

prvého stupňa náležitým spôsobom vyporiadal.

Zostáva posúdiť námietku žalobcu, totožnú s jeho tvrdením prezentovaným

v priebehu celého konania, ktorú v uvedenom písomnom podaní formuloval tak, že právo

získané na základe protiústavného a protizákonného rozsudku neskôr odstráneného sa

nemôže presadiť zvlášť za absencie dobrej viery ako podmienky na ochranu takto

nadobudnutých práv.

Správnosť týchto úvah odvolací súd nespochybňuje, napokon v súlade s nimi

vyznieva odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa vo vzťahu jeho vyhovujúcemu výroku.

Nič to však nemení na skutočnosti, že zákonnosť priebehu exekúcie č. k.

Okresného súdu Prešov nie je možné posudzovať v tomto konaní.

Otázka nastolená žalobcom, či tretie osoby (žalovaný) v exekučnom konaní

nadobudli určité práva dobromyseľne, a v tom treba prisvedčiť žalovanému, ako to uviedol

vo vyjadrení k odvolaniu, zostala bez akejkoľvek definície vo vzťahu k zákonnému kontextu

tohto pojmu a v tejto súvislosti k právnym následkom, ktoré z tohto kontextu vyplývajú.

Odvolací súd preto v súlade s ustanovením a napadnutý

rozsudok ako vecne správny potvrdil.»

17. V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý postup a rozhodnutie

krajského súdu sp. zn. z 25. marca 2013 boli svojvoľné a že by zasahovali

do základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46

ods. 1 a právo podľa dohovoru nemôže byť porušené iba tou

skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami

a názormi účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno

skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne

neopodstatnené.

18. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení predovšetkým exekučného poriadku,

a , ako aj zákonného ustanovenia

o potvrdení vecnej správnosti prvostupňového rozsudku odvolacím súdom je namietaný

rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený. Ústavný súd považuje postup krajského

súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

19. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným

rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru nie je

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné

a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ).

20. Ústavný súd okolnostiam danej veci podobné prípady už riešil (napr.

, ). V súvislosti s vecou sp. zn. (pozri rozhodnutie

uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2008

pod č. 21/2008) vyslovil:

«Ak exekučné konanie prebehne v súlade s účinnou právnou úpravou, t. j. ak

exekučný súd, ako aj exekučným súdom poverený súdny exekútor pri nútenom výkone

súdneho alebo iného rozhodnutia predajom (dražbou) nehnuteľných vecí vychádzajú

z aktuálnych záznamov o vlastníkoch predávaných nehnuteľností vedených v katastri

nehnuteľností, a osoba, ktorá má voči týmto nehnuteľnostiam právo spochybňujúce právo

vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností, sa nedomáha tohto svojho práva včas (pred

predajom nehnuteľnosti) podaním vylučovacej žaloby, nič nebráni tomu, aby sa vydražiteľ,

ktorý zaplatil najvyššie podanie a ktorému bol súdnym exekútorom udelený a exekučným

súdom schválený príklep, stal vlastníkom vydraženej nehnuteľnosti ku dňu udelenia

príklepu bez ohľadu na „pravdivosť“ vlastníctva povinného z exekúcie, ktorý bol do

okamihu udelenia príklepu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník.

Skutočný vlastník exekuovanej nehnuteľnosti, ktorý sa voči povinnému z exekúcie

nedomáhal ochrany svojho vlastníckeho práva pred jej predajom, sa môže od oprávneného

v exekúcii domáhať vydania výťažku z predaja tejto veci ako náhrady za odňatie jej práva

k vydraženej veci. Táto osoba sa však nemôže domôcť samotného vydania exekuovanej

veci od vydražiteľa, ktorý sa stal jej vlastníkom zákonným spôsobom, navyše odobreným

rozhodnutím štátu (schválenie udelenia príklepu), ktorý sa spomedzi spôsobov

nadobudnutia vlastníckeho práva upravených v

považuje za „privilegovaný“ (prioritný) spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva majúci

prednosť pred vlastníckym právom nadobudnutým iným, zákonom predvídaným spôsobom.

Ak sa skutočný vlastník exekuovanej veci nemohol domôcť svojho vlastníckeho

práva k nej v dôsledku nesprávneho postupu exekučného súdu alebo súdneho exekútora,

môže sa domáhať proti týmto subjektom náhrady škody podľa § 33 ods. 1 Exekučného

poriadku.»

21. Uvedené závery týkajúce sa účinkov rozhodnutia, ktorým bol súdnym

exekútorom udelený a exekučným súdom schválený príklep vydražiteľovi nehnuteľnosti,

podľa názoru ústavného súdu primerane platia aj pre nadobudnutie spolu/vlastníctva

v prebiehajúcom exekučnom konaní postupom podľa § 166 Exekučného poriadku, teda in

concreto aj pre exekučné rozhodnutie okresného súdu (č. k. -46

z 9. apríla 2008) o schválení nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu.

22. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského

súdu a namietaným porušením označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosti

sťažovateľky v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu nevyhovieť.

23. Keďže sťažovateľka namietala porušenie svojich práv podľa čl. 1 dodatkového

protokolu len z dôvodu svojvoľnosti a arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia

krajského súdu, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným

článkom dodatkového protokolu, ktorý mal byť podľa nej taktiež porušený. Pretože ústavný

súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu

a možným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, nemožno

vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších sťažovateľkiných práv podľa čl. 1

dodatkového protokolu.

24. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej

zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky

hmotnoprávneho charakteru (). Ústavný súd totiž v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (napr. ) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak

toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd bol

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

25. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky je aj v časti

namietajúcej porušenie čl. 1 dodatkového protokolu nedôvodná, a preto aj v tejto časti

sťažnosti nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014