Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 49/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obce Veľká Ida, Kaštieľ 42, Veľká Ida, zastúpenej

advokátom JUDr. Tiborom Sásfaiom, Advokátska kancelária, Fejova 4, Košice, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v spojení s rozsudkom

Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., Karloveské

rameno 8, Bratislava, z 1. februára 2013 v konaní sp. zn. SR 03867/12 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obce Veľká Ida o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2013

doručená sťažnosť obce Veľká Ida, Kaštieľ 42, Veľká Ida (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) v spojení s rozsudkom

Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., Karloveské

rameno 8, Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“), z 1. februára 2013 v konaní

sp. zn. SR 03867/12.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ uzavrel 21. septembra 2009

so spoločnosťou OPEN DOOR INTERNATIONAL, s. r. o., Pázmáňa 2125/27, Šaľa (ďalej

len „žalobca“) zmluvu, ktorou sa žalobca zaviazal vypracovať pre sťažovateľa žiadosť

o poskytnutie nenávratného finančného príspevku z fondov Európskych spoločenstiev

v rámci Operačného programu Životné prostredie 2007 – 2013, Opatrenie 4.2 Podpora

aktivít na zhodnocovanie odpadov, a poskytovať sťažovateľovi po schválení žiadosti ďalšie

služby definované v zmluve. Sťažovateľ sa zaviazal žalobcovi zaplatiť odplatu

za vypracovanie žiadosti v sume 1 500 € bez dane z pridanej hodnoty do piatich dní odo dňa

podpisu zmluvy. Uvedenú povinnosť si sťažovateľ napriek fakturácii dohodnutej sumy

nesplnil, preto sa žalobca obrátil na rozhodcovský súd so žalobou o zaplatenie 1 785 €

s príslušenstvom.

Sťažovateľ v reakcii na žalobu žalobcu uviedol, že zmluvu so žalobcom podpísal ešte

predchádzajúci starosta obce František Šnír, ktorý však „na to nemal oprávnenie

od obecného zastupiteľstva“. Zdôraznil tiež, že „žiadna žiadosť o poskytnutie nenávratného

finančného príspevku nebola zo strany žalobcu vypracovaná“, a preto „žalobcovi

ani nemohol vzniknúť nárok na zaplatenie uplatneného nároku“.

Rozhodcovský súd rozsudkom z 1. februára 2013 v konaní sp. zn. SR 03867/12

uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 785 € spolu s úrokom

z omeškania i s dohodnutou zmluvnou pokutou. Nestotožnil sa s právnym názorom

sťažovateľa o nutnosti schválenia uzavretia zmluvy obecným zastupiteľstvom, „nakoľko sa

v danom prípade nejednalo o nakladanie s majetkovými právami obce, ktorými sú

pohľadávky a iné majetkové práva obce ( o majetku obcí),

ale s finančnými prostriedkami obce a z pohľadu dotknutej zmluvy nemožno jej predmet

posudzovať ani ako jeden z najdôležitejších úkonov týkajúci sa majetku obce, keďže išlo

podľa názoru rozhodcovského súdu o bežný, čo do predmetu a výšky plnenia, záväzkový

vzťah medzi právnickou osobou (žalobcom) a obcou...“.

Ďalej rozhodcovský súd poukázal na čl. 3 bod 3.1 uzavretej zmluvy,

podľa ktorého mal sťažovateľ žalobcovi „uhradiť sumu vo výške 1.500,00 EUR bez DPH,

a to do piatich dní odo dňa podpisu Zmluvy... Z ustanovení Zmluvy... jednoznačne vyplýva

povinnosť žalobcu vypracovať pre žalovaného žiadosť až po splnení záväzku žalovaného

uhradiť časť ceny dohodnutej v čl. 3 bod 3.1 Zmluvy..., t. j. vypracovanie žiadosti zo strany

žalobcu bolo podmienené plnením zo strany žalovaného. Rozhodcovský súd mal za to,

že žalovaný žalobcovi neuhradil riadne a včas faktúru č. 220090225 zo dňa 22.9.2009

vo výške 1.785,00 EUR s DPH a teda sa dostal do omeškania s plnením si svojich zmluvne

dohodnutých povinností.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ považuje za podstatnú námietku

„to, že žalobca ako poskytovateľ žiadnu žiadosť o poskytnutie nenávratného finančného

príspevku z fondov ES za objednávateľa... nevypracoval, takúto žiadosť... ani so žalobným

návrhom nepripája, dokonca ani v žalobe nedefinoval, kedy, akú žiadosť vypracoval,

kedy a kde ju predkladal a ako o tej žiadosti bolo rozhodnuté. Žalobca ani nikdy nevyzval

žalovaného na predloženie podkladov k akejkoľvek žiadosti (Čl. 2, bod 2.6 zmluvy), nikdy

vypracovanú žiadosť žalovanému nepredložil najneskôr 3 kalendárne dni pred posledným

termínom na odovzdanie žiadosti (Čl. 2, bod 2.8, 2.9 zmluvy). Žalobca ani netvrdil

a ani nepreukazoval v rozhodcovskom konaní splnenie predmetu zmluvy, vyhotovenie

žiadosti a jej predloženie v lehote žalovanému. Podľa článku 3 bodu 3.1 Zmluvy... mal

povinnosť objednávateľ zaplatiť poskytovateľovi za vypracovanie žiadosti 1.500 €,

ak žiadosť nevypracoval a nedoručil žalovanému a tieto skutočnosti v žalobe ani netvrdí

ani nepreukazuje, nesplnil predmet zmluvy, a preto mu nepatrí žiadna odmena

za vypracovanie žiadosti ako žiadosť nevypracoval.

Aj ak by zmluvná povinnosť žalobcu splniť predmet zmluvy podľa jeho tvrdenia...

mala byť viazaná na zaplatenie platby vopred... pri jej nesplnení by muselo byť dohodnuté,

aká sankcia (mimo zákonných zodpovednostných nárokov pre porušenie zmluvných

povinností niektorým z účastníkov) postihne toho, kto zmluvnú povinnosť poruší, čo však

dohodnuté nebolo. Nesplnenie tvrdeného zmluvného záväzku poskytnúť zálohu, preddavok

na cenu diela, ešte neznamená a nemôže znamenať vznik nároku na zaplatenie ceny diela,

ktoré nikdy nebolo vyhotovené, dokonca nikdy ani nebolo začaté.

Opačný výklad a uloženie povinnosti zaplatiť cenu diela aj s úrokmi z omeškania,

ktoré nikdy nebolo ani len začaté, by jednoznačne bolo výkonom práva v rozpore

so zásadami poctivého obchodného styku, ktoré nepožíva právnu ochranu...“.

Sťažovateľ prednáša aj druhú námietku, a to absenciu súhlasu obecného

zastupiteľstva s uzavretím predmetnej zmluvy, čo podľa jeho názoru spôsobilo jej absolútnu

neplatnosť, „pretože má ísť o úkon obce vo veciach majetkoprávnych o ktorých rozhoduje

výlučne obecné zastupiteľstvo hlasovaním na svojom zasadnutí, čím je prijatá vôľa obce

a len potom môže starosta ako jej štatutárny orgán za obec zmluvu uzavrieť“.

Podľa sťažovateľa je rozhodcovský rozsudok nedostatočne odôvodnený,

keďže „rozhodcovský súd sa absolútne nezaoberal a v rozhodnutí nezdôvodnil

najdôležitejšiu námietku žalovaného, že nemožno požadovať zaplatenie ceny diela,

hoci zálohovo, ak dielo nebolo nikdy vyhotovené, ani čiastočne a ani vyhotovené už byť

nemôže, hoci malo ísť o zálohovú platbu ceny diela“.

V časti sťažnosti označenej ako „Návrh na rozhodnutie vo veci samej“ sťažovateľ

navrhuje, „aby Ústavný súd SR v náleze vyslovil, že Rozsudkom Stáleho rozhodcovského

súdu SR 03867/12 zo dňa 1.2.2013, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s.

v konaní s ustanoveným rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom, boli porušené jeho základné

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa v spojení s

Slovenskej republiky.

Sťažovateľ navrhuje, aby citované rozhodnutie Ústavný súd SR zrušil.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až 42 a až 46 tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Zásah, ktorý sťažovateľ považuje za porušujúci jeho základné právo na súdnu

ochranu, je rozsudok rozhodcovského súdu.

Rozhodcovský súd síce nie je orgánom verejnej moci, podľa názoru ústavného súdu

sa však aj na odôvodnenie jeho rozsudkov primerane vzťahuje aj uplatňovanie a aplikácia

, pretože čiastočne vykonáva funkcie všeobecného (občianskoprávneho

alebo obchodného) súdu ().

Rozhodcovské konanie je upravené v o rozhodcovskom

konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).

Podstata rozhodcovského konania spočíva v mimosúdnom riešení sporov, pričom

samotné rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi, keď jeho

významnými prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť

konania, jeho neformálnosť a nižšie trovy konania. Pri tomto konaní zákon počíta

s minimálnymi zásahmi všeobecných súdov do výsledkov rozhodovacej činnosti

rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 zákona o rozhodcovskom konaní možno

tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou na príslušnom všeobecnom súde len

z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto

rozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná

konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady

spravodlivosti a zákonnosti. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na § 51 ods. 3 zákona

o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, subsidiárne sa

aplikujú ustanovenia generálnej právnej normy upravujúcej civilný proces. Danou právnou

normou je v znení neskorších predpisov

().

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, resp. rozhodcovských súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi

do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

(m. m. ). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy

totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnou zmluvou podľa (, ).

Ústavný súd zastáva názor, že prezentovanú judikatúru a citované právne vety je

potrebné aplikovať aj v prípadoch, ak ústavný súd preskúmava rozhodcovský rozsudok

rozhodcovského súdu z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu, a to z dôvodu,

že rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi.

Aj rozhodcovské súdy sú povinné aplikovať právo tak, aby výsledkom nimi uplatnenej

právomoci bolo rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti.

1. Podstatná sťažovateľova námietka je založená na zdôraznení faktu, že žalobca

preň žiadnu žiadosť nevypracoval. To potom spochybňuje povinnosť sťažovateľa zaplatiť

žalobcovi v zmluve dohodnutú cenu. Rozhodcovský súd načrtnutý koncept neakceptoval,

čím mal porušiť sťažovateľov o základné právo na súdnu ochranu.

Podstatná sťažovateľova námietka je na prvý pohľad nedôvodná.

Rozhodcovský súd preskúmajúc obsah zmluvy uzavretej medzi žalobcom

a sťažovateľom jednoznačne ustálil „povinnosť žalobcu vypracovať pre žalovaného žiadosť

až po splnení záväzku žalovaného uhradiť časť ceny dohodnutej v čl. 3 bod 3.1 Zmluvy...,

t. j. vypracovanie žiadosti zo strany žalobcu bolo podmienené plnením zo strany

žalovaného“. Citovaná časť odôvodnenia napadnutého rozhodcovského rozsudku

predstavuje podľa názoru ústavného súdu dostatočnú odpoveď na sťažnostnú námietku,

ktorú sťažovateľ považuje za zásadnú. Navyše, vzájomné súvislosti ustanovení zmluvy

uzavretej 21. septembra 2009 medzi žalobcom a sťažovateľom nijako nespochybňujú

z ústavného hľadiska skutkové a právne závery rozhodcovského súdu, naopak, potvrdzujú

ich.

V bode 3.1 zmluvy sa sťažovateľ zaviazal zaplatiť žalobcovi odmenu

za vypracovanie žiadosti do piatich dní od podpisu zmluvy a súčasne v bode 2.1 sa zmluvné

strany dohodli, že žalobca svoj záväzok (vypracovať pre sťažovateľa žiadosť) začne plniť

až po zaplatení odmeny sťažovateľom. Takto potom sťažovateľ nemohol očakávať

vypracovanie žiadosti žalobcom pred tým, ako mu zaplatí odmenu v sume 1 500 bez dane

z pridanej hodnoty. V tejto časti tak napadnutý rozhodcovský rozsudok nevykazuje žiadne

známky arbitrárnosti, ktoré by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohli viesť

k meritórnemu záveru o porušení základného práva sťažovateľa podľa .

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. Druhá námietka sťažovateľa sa zakladá na tvrdenej absolútnej neplatnosti zmluvy

uzavretej medzi žalobcom a sťažovateľom, a to pre absenciu súhlasu obecného

zastupiteľstva. Sťažovateľ tu odkazuje na rozsiahlu súdnu judikatúru, podľa ktorej síce

za obec právne významnú vôľu navonok prejavuje starosta obce ako jej štatutárny orgán,

avšak na tvorbe vôle, ktorá predchádza jej prejavu, sa musí podieľať i obecné

zastupiteľstvo.

Z princípu subsidiarity zakotveného v vyplýva, že systém

ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný

súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je

a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd,

ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým

osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ).

Podľa § 40 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní účastník

rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia

tuzemského rozhodcovského rozsudku, ak jeden z účastníkov rozhodcovského konania

popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy.

V okolnostiach posudzovaného prípadu tvorí rozhodcovská zmluva v podobe

rozhodcovskej doložky súčasť zmluvy uzavretej 21. septembra 2009 medzi žalobcom

a sťažovateľom (bod 5.4 zmluvy). Ak je teda podľa sťažovateľa predmetná zmluva

absolútne neplatná, potom by neplatnou mala byť aj rozhodcovská doložka v nej

obsiahnutá.

Ústavný súd potom nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v tejto časti,

lebo sťažovateľ mal možnosť domáhať sa vyslovenia neplatnosti spornej zmluvy v konaní

o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa citovaného § 40 ods. 1 písm. c)

zákona o rozhodcovskom konaní, a preto ju z tohto dôvodu odmietol.

3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu

zaoberať sa návrhom sťažovateľa na zrušenie rozhodcovského rozsudku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2014