Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 49/2014
PDF · 207.38 KB
No categories available
III. ÚS 49/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obce Veľká Ida, Kaštieľ 42, Veľká Ida, zastúpenej
advokátom JUDr. Tiborom Sásfaiom, Advokátska kancelária, Fejova 4, Košice, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., Karloveské
rameno 8, Bratislava, z 1. februára 2013 v konaní sp. zn. SR 03867/12 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obce Veľká Ida o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2013
doručená sťažnosť obce Veľká Ida, Kaštieľ 42, Veľká Ida (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy rozsudkom
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., Karloveské
rameno 8, Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“), z 1. februára 2013 v konaní
sp. zn. SR 03867/12.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ uzavrel 21. septembra 2009
so spoločnosťou OPEN DOOR INTERNATIONAL, s. r. o., Pázmáňa 2125/27, Šaľa (ďalej
len „žalobca“) zmluvu, ktorou sa žalobca zaviazal vypracovať pre sťažovateľa žiadosť
o poskytnutie nenávratného finančného príspevku z fondov Európskych spoločenstiev
v rámci Operačného programu Životné prostredie 2007 – 2013, Opatrenie 4.2 Podpora
aktivít na zhodnocovanie odpadov, a poskytovať sťažovateľovi po schválení žiadosti ďalšie
služby definované v zmluve. Sťažovateľ sa zaviazal žalobcovi zaplatiť odplatu
za vypracovanie žiadosti v sume 1 500 € bez dane z pridanej hodnoty do piatich dní odo dňa
podpisu zmluvy. Uvedenú povinnosť si sťažovateľ napriek fakturácii dohodnutej sumy
nesplnil, preto sa žalobca obrátil na rozhodcovský súd so žalobou o zaplatenie 1 785 €
s príslušenstvom.
Sťažovateľ v reakcii na žalobu žalobcu uviedol, že zmluvu so žalobcom podpísal ešte
predchádzajúci starosta obce František Šnír, ktorý však „na to nemal oprávnenie
od obecného zastupiteľstva“. Zdôraznil tiež, že „žiadna žiadosť o poskytnutie nenávratného
finančného príspevku nebola zo strany žalobcu vypracovaná“, a preto „žalobcovi
ani nemohol vzniknúť nárok na zaplatenie uplatneného nároku“.
Rozhodcovský súd rozsudkom z 1. februára 2013 v konaní sp. zn. SR 03867/12
uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 785 € spolu s úrokom
z omeškania i s dohodnutou zmluvnou pokutou. Nestotožnil sa s právnym názorom
sťažovateľa o nutnosti schválenia uzavretia zmluvy obecným zastupiteľstvom, „nakoľko sa
v danom prípade nejednalo o nakladanie s majetkovými právami obce, ktorými sú
pohľadávky a iné majetkové práva obce (§ 4 ods. 3 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí),
ale s finančnými prostriedkami obce a z pohľadu dotknutej zmluvy nemožno jej predmet
posudzovať ani ako jeden z najdôležitejších úkonov týkajúci sa majetku obce, keďže išlo
podľa názoru rozhodcovského súdu o bežný, čo do predmetu a výšky plnenia, záväzkový
vzťah medzi právnickou osobou (žalobcom) a obcou...“.
Ďalej rozhodcovský súd poukázal na čl. 3 bod 3.1 uzavretej zmluvy,
podľa ktorého mal sťažovateľ žalobcovi „uhradiť sumu vo výške 1.500,00 EUR bez DPH,
a to do piatich dní odo dňa podpisu Zmluvy... Z ustanovení Zmluvy... jednoznačne vyplýva
povinnosť žalobcu vypracovať pre žalovaného žiadosť až po splnení záväzku žalovaného
uhradiť časť ceny dohodnutej v čl. 3 bod 3.1 Zmluvy..., t. j. vypracovanie žiadosti zo strany
žalobcu bolo podmienené plnením zo strany žalovaného. Rozhodcovský súd mal za to,
že žalovaný žalobcovi neuhradil riadne a včas faktúru č. 220090225 zo dňa 22.9.2009
vo výške 1.785,00 EUR s DPH a teda sa dostal do omeškania s plnením si svojich zmluvne
dohodnutých povinností.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ považuje za podstatnú námietku
„to, že žalobca ako poskytovateľ žiadnu žiadosť o poskytnutie nenávratného finančného
príspevku z fondov ES za objednávateľa... nevypracoval, takúto žiadosť... ani so žalobným
návrhom nepripája, dokonca ani v žalobe nedefinoval, kedy, akú žiadosť vypracoval,
kedy a kde ju predkladal a ako o tej žiadosti bolo rozhodnuté. Žalobca ani nikdy nevyzval
žalovaného na predloženie podkladov k akejkoľvek žiadosti (Čl. 2, bod 2.6 zmluvy), nikdy
vypracovanú žiadosť žalovanému nepredložil najneskôr 3 kalendárne dni pred posledným
termínom na odovzdanie žiadosti (Čl. 2, bod 2.8, 2.9 zmluvy). Žalobca ani netvrdil
a ani nepreukazoval v rozhodcovskom konaní splnenie predmetu zmluvy, vyhotovenie
žiadosti a jej predloženie v lehote žalovanému. Podľa článku 3 bodu 3.1 Zmluvy... mal
povinnosť objednávateľ zaplatiť poskytovateľovi za vypracovanie žiadosti 1.500 €,
ak žiadosť nevypracoval a nedoručil žalovanému a tieto skutočnosti v žalobe ani netvrdí
ani nepreukazuje, nesplnil predmet zmluvy, a preto mu nepatrí žiadna odmena
za vypracovanie žiadosti ako žiadosť nevypracoval.
Aj ak by zmluvná povinnosť žalobcu splniť predmet zmluvy podľa jeho tvrdenia...
mala byť viazaná na zaplatenie platby vopred... pri jej nesplnení by muselo byť dohodnuté,
aká sankcia (mimo zákonných zodpovednostných nárokov pre porušenie zmluvných
povinností niektorým z účastníkov) postihne toho, kto zmluvnú povinnosť poruší, čo však
dohodnuté nebolo. Nesplnenie tvrdeného zmluvného záväzku poskytnúť zálohu, preddavok
na cenu diela, ešte neznamená a nemôže znamenať vznik nároku na zaplatenie ceny diela,
ktoré nikdy nebolo vyhotovené, dokonca nikdy ani nebolo začaté.
Opačný výklad a uloženie povinnosti zaplatiť cenu diela aj s úrokmi z omeškania,
ktoré nikdy nebolo ani len začaté, by jednoznačne bolo výkonom práva v rozpore
so zásadami poctivého obchodného styku, ktoré nepožíva právnu ochranu...“.
Sťažovateľ prednáša aj druhú námietku, a to absenciu súhlasu obecného
zastupiteľstva s uzavretím predmetnej zmluvy, čo podľa jeho názoru spôsobilo jej absolútnu
neplatnosť, „pretože má ísť o úkon obce vo veciach majetkoprávnych o ktorých rozhoduje
výlučne obecné zastupiteľstvo hlasovaním na svojom zasadnutí, čím je prijatá vôľa obce
a len potom môže starosta ako jej štatutárny orgán za obec zmluvu uzavrieť“.
Podľa sťažovateľa je rozhodcovský rozsudok nedostatočne odôvodnený,
keďže „rozhodcovský súd sa absolútne nezaoberal a v rozhodnutí nezdôvodnil
najdôležitejšiu námietku žalovaného, že nemožno požadovať zaplatenie ceny diela,
hoci zálohovo, ak dielo nebolo nikdy vyhotovené, ani čiastočne a ani vyhotovené už byť
nemôže, hoci malo ísť o zálohovú platbu ceny diela“.
V časti sťažnosti označenej ako „Návrh na rozhodnutie vo veci samej“ sťažovateľ
navrhuje, „aby Ústavný súd SR v náleze vyslovil, že Rozsudkom Stáleho rozhodcovského
súdu SR 03867/12 zo dňa 1.2.2013, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s.
v konaní s ustanoveným rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom, boli porušené jeho základné
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
Sťažovateľ navrhuje, aby citované rozhodnutie Ústavný súd SR zrušil.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38
až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda
môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Zásah, ktorý sťažovateľ považuje za porušujúci jeho základné právo na súdnu
ochranu, je rozsudok rozhodcovského súdu.
Rozhodcovský súd síce nie je orgánom verejnej moci, podľa názoru ústavného súdu
sa však aj na odôvodnenie jeho rozsudkov primerane vzťahuje aj uplatňovanie a aplikácia
čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože čiastočne vykonáva funkcie všeobecného (občianskoprávneho
alebo obchodného) súdu (III. ÚS 162/2011).
Rozhodcovské konanie je upravené v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).
Podstata rozhodcovského konania spočíva v mimosúdnom riešení sporov, pričom
samotné rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi, keď jeho
významnými prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť
konania, jeho neformálnosť a nižšie trovy konania. Pri tomto konaní zákon počíta
s minimálnymi zásahmi všeobecných súdov do výsledkov rozhodovacej činnosti
rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 zákona o rozhodcovskom konaní možno
tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou na príslušnom všeobecnom súde len
z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto
rozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná
konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady
spravodlivosti a zákonnosti. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na § 51 ods. 3 zákona
o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, subsidiárne sa
aplikujú ustanovenia generálnej právnej normy upravujúcej civilný proces. Danou právnou
normou je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, resp. rozhodcovských súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi
do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
(m. m. I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy
totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd zastáva názor, že prezentovanú judikatúru a citované právne vety je
potrebné aplikovať aj v prípadoch, ak ústavný súd preskúmava rozhodcovský rozsudok
rozhodcovského súdu z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu, a to z dôvodu,
že rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi.
Aj rozhodcovské súdy sú povinné aplikovať právo tak, aby výsledkom nimi uplatnenej
právomoci bolo rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti.
1. Podstatná sťažovateľova námietka je založená na zdôraznení faktu, že žalobca
preň žiadnu žiadosť nevypracoval. To potom spochybňuje povinnosť sťažovateľa zaplatiť
žalobcovi v zmluve dohodnutú cenu. Rozhodcovský súd načrtnutý koncept neakceptoval,
čím mal porušiť sťažovateľov o základné právo na súdnu ochranu.
Podstatná sťažovateľova námietka je na prvý pohľad nedôvodná.
Rozhodcovský súd preskúmajúc obsah zmluvy uzavretej medzi žalobcom
a sťažovateľom jednoznačne ustálil „povinnosť žalobcu vypracovať pre žalovaného žiadosť
až po splnení záväzku žalovaného uhradiť časť ceny dohodnutej v čl. 3 bod 3.1 Zmluvy...,
t. j. vypracovanie žiadosti zo strany žalobcu bolo podmienené plnením zo strany
žalovaného“. Citovaná časť odôvodnenia napadnutého rozhodcovského rozsudku
predstavuje podľa názoru ústavného súdu dostatočnú odpoveď na sťažnostnú námietku,
ktorú sťažovateľ považuje za zásadnú. Navyše, vzájomné súvislosti ustanovení zmluvy
uzavretej 21. septembra 2009 medzi žalobcom a sťažovateľom nijako nespochybňujú
z ústavného hľadiska skutkové a právne závery rozhodcovského súdu, naopak, potvrdzujú
ich.
V bode 3.1 zmluvy sa sťažovateľ zaviazal zaplatiť žalobcovi odmenu
za vypracovanie žiadosti do piatich dní od podpisu zmluvy a súčasne v bode 2.1 sa zmluvné
strany dohodli, že žalobca svoj záväzok (vypracovať pre sťažovateľa žiadosť) začne plniť
až po zaplatení odmeny sťažovateľom. Takto potom sťažovateľ nemohol očakávať
vypracovanie žiadosti žalobcom pred tým, ako mu zaplatí odmenu v sume 1 500 bez dane
z pridanej hodnoty. V tejto časti tak napadnutý rozhodcovský rozsudok nevykazuje žiadne
známky arbitrárnosti, ktoré by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohli viesť
k meritórnemu záveru o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. Druhá námietka sťažovateľa sa zakladá na tvrdenej absolútnej neplatnosti zmluvy
uzavretej medzi žalobcom a sťažovateľom, a to pre absenciu súhlasu obecného
zastupiteľstva. Sťažovateľ tu odkazuje na rozsiahlu súdnu judikatúru, podľa ktorej síce
za obec právne významnú vôľu navonok prejavuje starosta obce ako jej štatutárny orgán,
avšak na tvorbe vôle, ktorá predchádza jej prejavu, sa musí podieľať i obecné
zastupiteľstvo.
Z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém
ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný
súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je
a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú
v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny
prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd,
ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým
osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 133/05).
Podľa § 40 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní účastník
rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia
tuzemského rozhodcovského rozsudku, ak jeden z účastníkov rozhodcovského konania
popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy.
V okolnostiach posudzovaného prípadu tvorí rozhodcovská zmluva v podobe
rozhodcovskej doložky súčasť zmluvy uzavretej 21. septembra 2009 medzi žalobcom
a sťažovateľom (bod 5.4 zmluvy). Ak je teda podľa sťažovateľa predmetná zmluva
absolútne neplatná, potom by neplatnou mala byť aj rozhodcovská doložka v nej
obsiahnutá.
Ústavný súd potom nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v tejto časti,
lebo sťažovateľ mal možnosť domáhať sa vyslovenia neplatnosti spornej zmluvy v konaní
o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa citovaného § 40 ods. 1 písm. c)
zákona o rozhodcovskom konaní, a preto ju z tohto dôvodu odmietol.
3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu
zaoberať sa návrhom sťažovateľa na zrušenie rozhodcovského rozsudku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. januára 2014