Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 222/09
PDF · 224.79 KB
No categories available
I. ÚS 222/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 222/09-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2009
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. P.
Č., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodcovským
rozsudkom Medzinárodného obchodného rozhodcovského súdu v Bratislave č. 3/2009 z 12.
mája 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 8. júna 2009
doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) rozhodcovským
rozsudkom Medzinárodného obchodného rozhodcovského súdu v Bratislave (ďalej len
,,rozhodcovský súd“) č. 3/2009 z 12. mája 2009 (ďalej len ,,rozhodcovský rozsudok“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: «Dňa 12. 5. 2009 vydal
Medzinárodný obchodný rozhodcovský súd v Bratislave (ďalej aj len ako ,,rozhodcovský
súd“) v právnej veci žalobcu H. s. r. o., sídlo: B., IČO:..., zapísaný v obchodnom registri...,
oddiel: Sro, vložka číslo... (ďalej aj len ako ,,Žalobca v rozhodcovskom konaní“) proti
sťažovateľovi A., s. r. o. o zaplatenie 18 494,- EUR rozhodcovský rozsudok pod. sp. zn.
3/2009 (ďalej aj len ako ,,rozhodcovský rozsudok“). Dňa 15. 5. 2009 bol tento
rozhodcovský rozsudok doručený sťažovateľovi. V zmysle predmetného
rozsudku je sťažovateľ (v rozhodcovskom konaní žalovaný) povinný zaplatiť sumu vo výške
18 494,- EUR a úrok z omeškania vo výške 8,5 % p. a. z dlžnej sumy odo dňa 19. 3. 2009
do úplného zaplatenia dlžnej sumy, a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti
rozhodcovského rozsudku. Súčasne bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť náhrady trov
rozhodcovského konania a trov právneho zastúpenia druhej strany...
Rozhodcovský súd vykonáva len dôkazy navrhnuté účastníkmi rozhodcovského
konania, pričom pri vykonávaní dokazovania rozhodcovský súd uváži výber a spôsob
vykonania dôkazov podľa ich možného prínosu k objasneniu sporu (§ 27 ods. 1 Zákona
o rozhodcovskom konaní), avšak nazeranie na dôkazy rovnakej povahy navrhnuté stranami
v konaní musí byť rovnaké a nie hodnotené odlišným prístupom. Zároveň má súd povinnosť
zdôvodniť, prečo považuje niektorý z dôkazov za dostatočne nepreukazujúci relevantné
skutočnosti a naopak protichodný dôkaz rovnakej povahy za dostatočne potvrdzujúci
tvrdenia účastníka konania...
V predmetnom rozhodcovskom konaní sa sťažovateľ vyjadril k žalobe svojím
podaním zo dňa 30. 3. 2009. V rámci tohto podania sťažovateľ poukázal (o. i.) na zánik
nároku Žalobcu v rozhodcovskom konaní na províziu (strana 4 a 5 vyjadrenia sťažovateľa
zo dňa 30. 3. 2009); ktorý preukázal predložením Províznych zostáv zmlúv uzatvorených
Žalobcom v rozhodcovskom konaním ako obchodným zástupcom, kde bol pri každej
sprostredkovanej zmluve uvedený dôvod zániku jednotlivých zmlúv v priebehu prvých
dvanástich mesiacov od dátumu počiatku poistenia pri jednotlivých uzatvorených zmluvách.
Rozhodcovský súd vo svojom rozsudku (odôvodnení rozsudku) konštatoval,
že: predložené provízne zostavy nepreukazujú, či skutočne došlo k zániku alebo porušeniu
uzatvorených poistných zmlúv a následne k vzniku povinnosti Žalobcu v rozhodcovskom
konaní vrátiť províziu (strana 11 rozhodcovského rozsudku).
Na druhej strane Žalobca v rozhodcovskom konaní predložil ako dôkaz vzniku jeho
nároku na províziu, ktorú si v predmetnom rozhodcovskom konaní uplatňoval ním
vytvorenú províznu zostavu uzatvorených poistných zmlúv, ktorú rozhodcovský súd prijal
ako právne relevantný dôkaz preukazujúci vznik nároku Žalobcu v rozhodcovskom konaní
na províziu (strana 3 rozhodcovského rozsudku) napriek tomu, že sťažovateľ tento zoznam
uzatvorených zmlúv predložený Žalobcom v rozhodcovskom konaním nikdy nepotvrdil ale
naopak, predložil vlastný zoznam, ktorý sa nezhodoval so zoznamom predloženým
Žalobcom v rozhodcovskom konaním, čo rozhodcovský súd nehodnotil a dôkaz predložený
Žalobcom v rozhodcovskom konaním prevzal bez ďalšieho dokazovania. Na základe tohto
dôkazu uznal vznik nároku Žalobcu v rozhodcovskom konaní na províziu bez ďalšieho
preukázania skutočnosti, či povinnosti zo strany Žalobcu v rozhodcovskom konaní, ktoré
zakladali vznik nároku na províziu, boli riadne splnené. Tvrdenia sťažovateľa o zániku
nároku na províziu Žalobcu v rozhodcovskom konaní v dôsledku neplnenia povinností
riadne na základe predloženej províznej zostavy sťažovateľom však ďalej neskúmal.
V danom prípade možno teda namietať, že pri rozhodovaní rozhodcovského súdu
v predmetnej právnej veci došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces
z dôvodu, že pri rozhodovaní bolo iným prístupom prihliadané na dôkazy a vyjadrenia
Žalobcu v rozhodcovskom konanú ktoré súd považoval za dostatočne preukazujúce vznik
nároku Žalobcu v rozhodcovskom konaní na sprostredkovateľskú províziu, pričom dôkazy
a vyjadrenia navrhované sťažovateľom boli zo strany rozhodcovského súdu považované
za nepostačujúce na preukázanie zániku nároku Žalobcu v rozhodcovskom konaní
na províziu. Teda rozhodcovský súd v rozpore so skutkovým a právnym stavom veci priznal
Žalobcovi v rozhodcovskom konaní nárok uplatnený v rozhodcovskom konaní na províziu,
na ktorú mu nárok zanikol.
Rozhodcovský súd zároveň opomenul svoju povinnosť odôvodniť a dostatočne
vysvetliť v odôvodnení rozhodcovského rozsudku, prečo rôznym spôsobom hodnotil dôkazy
rovnakej povahy predložené jednotlivými účastníkmi konania.
Rovnaká možnosť na uplatnenie práv a ich ochranu zahŕňa nielen právo účastníka
konania domáhať sa svojich práv zákonne prípustným spôsobom, ale obsahuje aj právo
účastníka, aby jeho vyjadrenia a návrhy na vykonanie dôkazov boli vzaté do úvahy
pri rozhodovaní a aby sa na dôkazy ním predložené nazeralo rovnakým prístupom ako
na dôkazy predložené druhou stranou v spore. Vzhľadom na okolnosti prípadu možno mať
dôvodne za to, že v predmetnej právnej veci tomu tak nebolo...
Dôkazy jednej strany však rozhodcovský súd považoval za opodstatnené
a preukázané a rovnaké dôkazy (rovnakej právnej povahy) druhej strany za nedostatočne
potvrdzujúce jej vyjadrenia. Na základe vyššie opísaných skutočností má sťažovateľ za to,
že v predmetnom rozhodcovskom konaní nerovnakým hodnotením dôkazov rovnakej povahy
nedošlo k úplnému zisteniu skutkového stavu podľa § 26 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom
konaní.
V danej veci nemohol byť teda v dôsledku rôzneho nazerania na dôkazy rovnakej
povahy dostatočne zistený skutkový stav. Ak takýto dôkaz rozhodcovský súd nevykonal
z dôvodu, že ho nepovažoval za dôležitý pre prínos k objasneniu sporu, mal súčasne uviesť
dôvody jeho nevykonania v odôvodnení rozsudku a naopak dôvody, prečo dôkazy druhej
strany považoval za postačujúce.»
3. V ďalšom obsahu sťažnosti sťažovateľka namietala, že „rozhodcovský súd porušil
svoju povinnosť ustanovenú mu Zákonom o rozhodcovskom konaní nariadiť vo veci ústne
pojednávanie na základe návrhu jedného z účastníkov (navrhovala ho sťažovateľka
ako žalovaná a naopak žalobca v rozhodcovskom konaní bol proti, pozn.), čím by prispel
k lepšiemu objasneniu veci a vykonaniu dôkazov navrhovaných žalobcom“.
Ďalšia sťažnostná námietka sťažovateľky sa týkala skutočnosti, že podľa jej tvrdení
jej rozhodcovský súd doručil na vyjadrenie len žalobu bez doručenia príloh (dôkazov
predložených žalobcom), pričom v tejto súvislosti namieta, že ,,V dôsledku opísaného
nesprávneho procesného postupu rozhodcovského súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť
vyjadriť sa vo svojej žalobnej odpovedi v rozhodcovskom konaní k dôkazom predloženým
Žalobcom v rozhodcovskom konaní. Ak boli sťažovateľovi ďalej v priebehu konania zaslané
podklady na vyjadrenie, sťažovateľ nemá za dostatočne preukázanú skutočnosť, či mu boli
zaslané všetky podklady, o ktoré rozhodcovský súd oprel svoje rozhodnutie“.
4. Vo vzťahu k právomoci ústavného súdu na prerokovanie a rozhodnutie
o jej sťažnosti sťažovateľka poukazuje na to, že ,,... nemá k dispozícii relevantný
prostriedok právnej ochrany proti napadnutému rozsudku, okrem dôvodov podľa § 40
ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení (ktoré následne
cituje, pozn.). Ako z vyššie uvedených skutočností vyplýva, sťažovateľ nemá efektívnu
možnosť domáhať sa ochrany proti porušeniu jeho ústavného práva na súdnu a inú právnu
ochranu prostredníctvom žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku v dôsledku
nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nedostatočného odôvodnenia rozsudku,
a to vzhľadom na absenciu takéhoto dôvodu v taxatívne vymedzených dôvodoch
umožňujúcich podanie takejto žaloby.“.
5. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje „... zrušiť rozhodcovský rozsudok vydaný
Medzinárodným obchodným rozhodcovským súdom v Bratislave... sp. zn. 3/2009 z dôvodu
porušenia práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovanú v článku 46 ods. 1 Ústavy SR
v spojení s článkom 51 Ústavy SR , a to z dôvodu:
(i) neúplného zistenia skutkového stavu veci a nesprávneho právneho posúdenia veci,
na čo bol rozhodcovský súd podľa zákona povinný a
(ii) nedostatočného odôvodnenia rozhodcovského rozsudku, ktoré by jasne
a zrozumiteľne dávalo odpovede na vysvetlenie dôvodu neakceptovania dôkazov
navrhovaných sťažovateľom a zároveň bez ďalšieho dokazovania prijaté dôkazy rovnakej
povahy predložené druhou stranou.“.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného
prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv
podľa ústavy) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí,
a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených
dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
8. Základnou sťažnostnou námietkou sťažovateľky je namietaná protizákonnosť
rozhodcovského rozsudku, ako aj postupu rozhodcovského súdu, ktorý podľa jej tvrdení:
iným prístupom prihliadal na dôkazy a vyjadrenia predložené druhým účastníkom
v rozhodcovskom konaní (ktoré rozhodcovský súd považoval za opodstatnené a
preukázané), pričom sťažovateľkou predkladané dôkazy (rovnakej právnej povahy)
boli zo strany rozhodcovského súdu považované za nedostatočne preukazujúce jej
tvrdenia,
na návrh sťažovateľky nenariadil ústne pojednávanie, čím by prispel k objasneniu
veci a vykonal navrhované dôkazy (druhý účastník rozhodcovského konania bol proti
ústnemu pojednávaniu) a
doručil jej ako žalovanej strane na vyjadrenie iba kópiu žaloby bez toho, aby jej
súčasne doručil prílohy, ktoré druhý účastník rozhodcovského konania pripojil
k žalobe ako dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.
Tým podľa sťažovateľky malo dôjsť k zásahu do jej základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy.
9. Primárnou podmienkou na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie a jej následné
meritórne prerokovanie a rozhodnutie je existencia právomoci ústavného súdu
o nej rozhodnúť. Ako totiž vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu v prípade namietaného porušenia základných práv a slobôd (ľudských
práv a základných slobôd) je iba subsidiárna, t. j. ústavný súd poskytuje ochranu len vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd (vrátane práva na súdnu a inú právnu ochranu)
nerozhoduje iný súd. Iným súdom je pritom všeobecný súd, ktorý v rámci svojej ústavou
a zákonom zverenej právomoci môže poskytnúť sťažovateľke ochranu pred namietaným
porušením jej práv a slobôd. Ak takýto súd existuje, jeho právomoc predchádza právomoci
ústavného súdu, ktorý z tohto dôvodu nemôže sťažnosť prijať na ďalšie konanie a meritórne
o nej rozhodnúť (mutatis mutandis II. ÚS 130/02, III. ÚS 152/03).
10. Konanie pred rozhodcovským súdom je v zásade jednoinštančné. Rozhodcovský
rozsudok môže na základe žiadosti účastníka rozhodcovského konania preskúmať iný
rozhodca, len ak sa na tom účastníci konania dohodli v rozhodcovskej zmluve, inak je jeho
preskúmanie iným rozhodcom vylúčené, ak zákon o rozhodcovskom konaní neustanovuje
inak [§ 37 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)].
Preskúmanie rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom je zákonom
o rozhodcovskom konaní taktiež limitované, a to dôvodmi na podanie žaloby, pre ktoré
sa účastník rozhodcovského konania môže domáhať na príslušnom všeobecnom súde
zrušenia rozhodcovského rozsudku. Podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní
takto môže účastník rozhodcovského konania postupovať len ak:
a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3),
b) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne
rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní,
c) jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy,
d) sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastník
rozhodcovského konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal,
e) účastník rozhodcovského konania, ktorý musí byť zastúpený zákonným zástupcom,
nebol takto zastúpený alebo v mene účastníka rozhodcovského konania vystupovala
osoba, ktorá nebola na to splnomocnená a jej úkony neboli ani dodatočne
schválené,
f) sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím
podľa § 9 vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník
rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny
nemohol dosiahnuť,
g) bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17),
h) sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona,
alebo
i) bol rozhodcovský rozsudok ovplyvnený trestným činom rozhodcu, účastníkov
konania alebo znalca, za ktorý bol právoplatne odsúdený,
j) pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv
spotrebiteľa.
Účastníci rozhodcovského konania pritom ustanovenia zákona týkajúce sa zrušenia
rozhodcovského rozsudku nemôžu v rozhodcovskej zmluve vylúčiť, s výnimkou dôvodu
podľa § 40 ods. 1 písm. h) zákona o rozhodcovskom konaní.
11. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky sa preto ústavný súd
zaoberal otázkou, či v jej prípade neboli naplnené dôvody, pre ktoré sa mohla domáhať
na príslušnom všeobecnom súde zrušenia rozhodcovského rozsudku. Jedným z týchto
dôvodov je, že bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Podľa
§ 17 zákona o rozhodcovskom konaní účastníci rozhodcovského konania majú
v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania
sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu. Rovné
postavenie účastníkov rozhodcovského konania je základnou zárukou zákonnosti konania
a prejavom uplatnenia princípu ,,rovnosti zbraní účastníkov“. Je teda zákonnou
povinnosťou rozhodcovského súdu postupovať v celom rozhodcovskom konaní tak, aby
rovnosť účastníkov konania nebola len ich iluzórnym právom garantovaným zákonom, ale
aby bola aj reálne v konaní naplnená. Týka sa to pritom všetkých štádií konania pred
rozhodcovským súdom, vrátane doručovania žaloby na vyjadrenie, (nariaďovania) ústneho
pojednávania, dokazovania a samotného rozhodovania (vrátane odôvodnenia
rozhodcovského rozsudku).
12. Z obsahu sťažnosti pritom ústavný súd zistil, že podstatné sťažnostné námietky
sťažovateľky vo vzťahu k postupu rozhodcovského súdu a rozhodcovskému rozsudku
sa týkajú práve princípu rovnosti zbraní a rovného postavenia účastníkov konania.
Sťažovateľka namieta, že na ňou predkladané dôkazy (listiny) rozhodcovský súd
neprihliadal a nehodnotil ich rovnako ako dôkazy predložené druhým účastníkom konania
(provízna zostava uzavretých poistných zmlúv, ktorú rozhodcovský súd prevzal bez ďalšieho
dokazovania). Z tejto sťažnostnej námietky možno jasne a bez pochybností vyvodiť, že
signalizuje práve porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, čo bez
ďalšieho zakladá dôvod na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku
príslušnému všeobecnému súdu. Rozdielne hodnotenie dôkazov (podľa sťažovateľky
,,rovnakej právnej povahy“) predložených účastníkmi rozhodcovského konania zo strany
rozhodcovského súdu totiž nenapĺňa zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania.
Aj ďalšie sťažnostné námietky sťažovateľky týkajúce sa nenariadenia ústneho
pojednávania a nedoručenia príloh žaloby sťažovateľke na vyjadrenie spolu so žalobou
sa vo svojej podstate dotýkajú zásady rovného postavenia účastníkov rozhodcovského
konania a signalizujú jej možné porušenie.
13. Vychádzajúc z týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka
sa mohla domáhať ochrany svojich uvedených práv v konaní pred všeobecným súdom,
kde mohla v zákonnej lehote podať žalobu, ktorou sa mohla domáhať zrušenia
rozhodcovského rozsudku z dôvodu porušenia zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského
konania. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemá právomoc rozhodnúť o sťažnosti
sťažovateľky, pretože právomoc rozhodnúť o ochrane namietaného porušenia jej práva
na súdnu a inú právnu ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie) napadnutým
rozhodcovským rozsudkom má všeobecný súd. Právomoc všeobecného súdu poskytnúť
sťažovateľke ochranu pred zásahom do jej práv a slobôd v danej veci vylučuje právomoc
ústavného súdu na meritórne prerokovanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Pokiaľ
sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nepristúpila k ochrane svojich práv
cestou žaloby na všeobecnom súde, nie je s ohľadom na už uvedený princíp subsidiarity
daná právomoc ústavného súdu (obdobne III. ÚS 152/03, II. ÚS 130/02, II. ÚS 61/02,
III. ÚS 72/02). Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky
po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2009