Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)IV. ÚS 459/2011
PDF · 270.28 KB
No categories available
IV. ÚS 459/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. N. P., Š., ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 144 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C
115/2010 a jeho uznesením z 24. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. N. P. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2011
doručená sťažnosť JUDr. N. P., Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 144 ústavy postupom
Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C
115/2010 a jeho uznesením z 24. februára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou
okresnému súdu 1. júna 2010, ktorú doplnila podaním doručeným okresnému súdu
11. februára 2011, dožadovala vyslovenia neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ako
aj vyslovenia porušenia ňou uvádzaných základných práv a slobôd, ku ktorým malo dôjsť
tým, že „žalovaný uviedol bez predchádzajúceho písomného súhlasu žalobkyne
(sťažovateľky, pozn.) jej citlivé osobné údaje, a to predovšetkým jej rodné číslo“.
Sťažovateľka v sťažnosti k tomu predovšetkým uvádza:
„Súd, ktorý začal konanie vo veci žaloby podanej ešte 01. 06. 2010, čo je v súlade
s čl. 104, 105 Občianskeho súdneho poriadku stanovil svoju miestnu príslušnosť, ale
neskôr, a to aj napriek ústavnému zákonu a postupu, ako aj v rozpore s konštantným
príkazom Ústavného súdu, zamietol svoju príslušnosť vo veci ochrany základných práv
a ľudských práv sťažovateľky, odmietol konať v jej veci, v súvislosti s čím 24. 02. 2011
vydal uznesenie č. konania 13 C 115/2010-146, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16.
mája 2011, v deň doručenia tohto uznesenia sťažovateľky, spolu s úradným prekladom do
jej materinského jazyka. V uvedenom uznesení Okresný súd Prešov definoval, že ochrana
základných a ústavných práv patrí k výlučnej právomoci Ústavného súdu. Zároveň s tým
súd v rozopre s Ústavou SR čl. 46, 2, 144 a v rozpore s čl. 89 Občianskeho súdneho
poriadku v spojení s čl. 104a Osp svojvoľne a nezákonne rozdelil žalobu na dve samostatné
konania a vyčlenil z nej podstatu – ochranu porušených základných práva sťažovateľky na
súdnu a právnu ochranu. Svojim protiústavným konaní súd vytvoril pre sťažovateľku stav
denegatio justiciae - úplného odopretia spravodlivosti, čím prehĺbil stav právnej neistoty
sťažovateľky, ako aj prehĺbil škodu a ujmu, spôsobenú porušením práv, ochrany ktorých
sťažovateľka sa domáhala od súdu.
Súd odmietol konať, rozhodovať a chrániť porušené základné ľudské práva a slobody
sťažovateľky v súvislosti s čím vytvoril stav denegatio justiciae, ktorý znamená odmietnutie
v poskytnutí súdnej a právnej ochrany jej porušených základných práv, a tým aj súd porušil
medzinárodné dohovory, najmä Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
rovnako ako aj hrubo porušil Ústavu, v prvom rade čl. 2, 46, 144 Ústavy SR.
Stav denegatio justiciae vytvorený pre sťažovateľku svedčí o porušení súdom jej
základného práva na spravodlivosť, právnu a súdnu ochranu. Pričom sťažovateľka
podotýka, že základné práva, ochranu ktorých žiadala pred Okresným súdom priamo súvisí
s ochranou práva na spokojné používanie majetku na sumu vyše 300-tisíc eur. Na základe
protiústavnej činnosti súdu sťažovateľke nebola poskytnutá právna istota v tomto smere,
z čoho sťažovateľka aj vychádzala pri svojich požiadavkách pred Ústavným súdom v č. III
o spravodlivom nároku na finančné odškodné.“
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom
opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu
č. k. 13 C 115/2010-146 z 24. februára 2011 a aby vo veci samej takto rozhodol:
„1. Základné právo advokátky N. P. na súdnu a inú právnu ochranu a právnu istotu
zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR postupom okresného súdu Prešov vo veci č. konania 13
C/115/2010 bolo porušené.
2. Základné právo advokátky N. P. na prejednanie jej záležitosti so zárukou
spravodlivého procesu zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov vo veci č. konania 13 C/115/2010
bolo porušené.
3. Základné právo advokátky N. P. na garanciu viazanosti sudcov pri výkone svojej
funkcie ústavou, ústavným zákonom a medzinárodnými zmluvami, na základe ktorých je
sudca povinný poskytnúť súdnu ochranu porušeným ľudským právam, ústavnému právu
a základným slobodám v uznesení Okresného súdu Prešov vo veci č. konania
13 C/115/2010 bolo porušené.
4. Základné právo advokátky N. P. na pokojné používanie svojho majetku
garantované čl. 1 Dodatkového protokolu a Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov vo veci č. konania 13 C/115/2010
bolo porušené.
5. Ústavný súd zruší rozhodnutie Okresného súdu Prešov vo veci č. konania
13 C/115/2010-146 zo dňa 24. 02. 2011.
6. Ústavný súd vyzýva Okresný súd Prešov preskúmať žalobu advokátky N. P. zo dňa
25. 05. 2010 doručenú Okresnému súdu Prešov dňa 01. 06. 2010.“
Alternatívne sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal „... návrh na konanie –
žalobu advokátky N. P. vo veci ochrany jej základných ľudských práv a slobôd doručenú
Okresnému súdu Prešov..., a tým samým ochráni práva sťažovateľky a vyhovie jej
požiadavkám vo veci samej“.
Sťažovateľka zároveň požaduje, aby jej ústavný súd priznal „spravodlivý nárok na
náhradu škody vo výške 5 000 eur (päťtisíc eur), ktorú Okresný súd Prešov je povinný
vyplatiť advokátke N. P., trvale bytom Š. do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia uvedeného
rozhodnutia“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal sťažnosť z hľadiska
existencie dôvodov na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1. K namietanému porušeniu základných práv a slobôd postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 115/2010 a jeho uznesením z 24. februára
2011
Podstatou sťažnosti sťažovateľky je jej nesúhlas s napadnutým uznesením okresného
súdu č. k. 13 C 115/2010-146 z 24. februára 2011 z dôvodu, že okresný súd odmietol
„konať vo veci žaloby podanej dňa 25. 05. 2010 namietajúcej ochranu základných práv...“,
pričom označeným uznesením vylúčil vec na samostatné konanie.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd namietaným uznesením
z 24. februára 2011 návrh na určenie, že „základné práva a slobody žalobkyne zaručené
čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základné práva a slobody žalobkyne zaručené
čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné práva a slobody žalobkyne zaručené
č. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, základné práva a slobody žalobkyne zaručené čl. 26 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
zákonné práva žalobkyne zaručené zák. č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov
podpísaním Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 5. 3. 2008 a Dodatku č. 1 zo dňa 5. 3.
2008, v ktorom žalovaný uviedol bez predchádzajúceho písomného súhlasu žalobkyne jej
citlivé osobné údaje o to predovšetkým jej rodné číslo, žalovaným boli porušené“, vylúčil na
samostatné konanie.
V odôvodnení namietaného uznesenia okresného súdu sa okrem iného uvádza, že
„navrhovateľka v návrhu na začatie konania spojila dve veci. Jednak určenie neplatnosti
zmluvy o postúpení pohľadávky, pričom tento návrh je v právomoci všeobecného súdu, ako
aj návrh na určenie, že základné práva a slobody žalobkyne boli odporcom porušené. Na
konanie v tejto časti nie je príslušný všeobecný súd, ale Ústavný súd Slovenskej republiky.
Z tohto dôvodu súd návrh navrhovateľky na určenie porušenia jej základných práv a slobôd
vylúčil na samostatné konanie. Následne bude táto vylúčená časť návrhu postúpená podľa
§ 104 a) ods. 2 Ústavnému súdu Slovenskej republiky.“.
1.1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením čl. 144 ústavy
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republike.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná.
Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 a zákonom.
Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny
predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,
odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,
konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor
ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že
vo svojej ustálenej judikatúre viackrát poukázal na vzťah tohto ustanovenia k čl. 46 ods. 1
ústavy. Ústavodarca vyjadril formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy zhodu zámerov
vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (napr.
II. ÚS 71/97, III. ÚS 279/09). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07), a tak závery ústavného súdu vo vzťahu
k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy sa v celom rozsahu vzťahujú aj na namietané
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, či nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
Ústavný súd v nadväznosti na sťažovateľkou namietaný postup okresného súdu
poukazuje na skutočnosť, že podľa zákona o ústavnom súde konanie pred ústavným súdom
– za platného právneho stavu – nemožno začať tak, že všeobecný súd postúpi vec
ústavnému súdu (bližšie k tomu napr. PL. ÚS 13/99). Všeobecný súd môže iniciovať
konanie pred ústavným súdom len v zmysle § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde.
Za situácie, keď okresný súd návrh sťažovateľky na určenie porušenia jej základných práv
a slobôd vylúčil na samostatné konanie s tým, že vylúčená časť návrhu bude postúpená
podľa § 104a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ústavnému súdu,
nekonal v súlade so zákonom o ústavnom súde. Správne je však odôvodnenie okresného
súdu vzťahujúce sa na právomoc ústavného súdu rozhodnúť o návrhu sťažovateľky na
určenie porušenia jej základných práv a slobôd.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 7 ods. 1 a 2 OSP, podľa ktorého
v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné veci, ktoré
vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ o nich podľa zákona nerozhodujú iné orgány, a preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov verejnej moci. Rozhodnúť o porušení základných
práv a slobôd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy patrí do právomoci ústavného súdu. Z tohto
dôvodu, ako je uvedené aj v odôvodnení napadnutého uznesenia, okresný súd v zásade
správne uviedol, že príslušný na konanie o časti návrhu, ktorý sa týka namietaného
porušenia sťažovateľkiných základných práv a slobôd (vyslovenia porušenia základných
práv a slobôd, pozn.), je ústavný súd.
Tomuto konštatovaniu neprotirečí princíp subsidiarity, podľa ktorého je právomoc
ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom limitovaná. V súlade s uvedeným
princípom totiž ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých prípadoch,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
V judikatúre ústavného súdu sa taktiež stabilne zdôrazňuje, že ochrana ústavnosti nie
je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou
všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až
v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci
(napr. I. ÚS 214/09).
K reálnemu uplatneniu právomoci ústavného súdu rozhodnúť o porušení základných
práv a slobôd v zmysle čl. 127 ústavy môže vzhľadom na princíp subsidiarity dôjsť len
vtedy, ak všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci svojím právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom v konkrétnej veci poruší základné práva alebo slobody, a to
až po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov
nápravy, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv a slobôd účinne
poskytuje. Uvedené predpoklady na uplatnenie právomoci ústavného súdu podľa čl. 127
ústavy v danom prípade zjavne nie sú naplnené, keďže v čase vydania namietaného
uznesenia okresný súd právoplatne nerozhodol o podstate (merite) návrhu sťažovateľky.
Postup okresného súdu založený na tom, že použil procesnoprávnu normu [§ 104a
ods. 2 OSP], ktorá sa na danú vec nemôže vzhľadom na princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu aplikovať, síce nie je podľa názoru ústavného súdu správny, ale
v okolnostiach posudzovanej veci nemôže mať za následok porušenie sťažovateľkou
označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jej práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to vzhľadom na skutočnosť, že tento postup nespôsobil reálnu
ujmu na ústavou a dohovorom chránených právach sťažovateľky, a preto ho ústavný súd
považuje z ústavného hľadiska za udržateľný.
Procesné pochybenie spočívajúce vo vydaní uznesenia okresného súdu o vylúčení
časti návrhu sťažovateľky na samostatné konanie teda za daných okolností nedosahuje
podľa názoru ústavného súdu ústavnoprávny rozmer, resp. nemá takú intenzitu, ktoré by
v konečnom dôsledku mohli viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označeného
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani jej práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka namietala v spojení s porušením svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež porušenie čl. 144 ústavy, t. j.
ustanovení ústavy, ktoré majú charakter ústavných princípov (odsek 1), resp. všeobecného
interpretačného pravidla [odsek 2 (v danom prípade navyše zjavne neaplikovateľného,
pozn.)], a nie konkrétnych základných práv alebo slobôd garantovaných ústavou. Uvedené
ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V prípade, ak ústavný súd dospeje k záveru, že
v danom prípade namietaným rozhodnutím orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo
dôjsť k porušeniu konkrétnych základných práv alebo slobôd, príp. práv vyplývajúcich
z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, tak neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia
týchto ustanovení ústavy.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1.2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu má každá fyzická alebo právnická osoba právo
pokojne užívať svoj majetok.
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07),
ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj právo
vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení tohto práva by sa mohlo
uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až
čl. 48 ústavy a tiež v čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07,
Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení
s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až
čl. 48 ústavy, príp. v spojení s namietaným porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný
súd dospel k záveru, že namietaným uznesením okresného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, tak v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení jej práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu. Ústavný súd preto aj v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľky
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
2. K alternatívnemu návrhu sťažovateľky
Sťažovateľka sa v petite sťažnosti alternatívne domáhala, aby ústavný súd prijal jej
žalobu adresovanú okresnému súdu na konanie a sám o nej (ako celku) rozhodol.
V súvislosti s týmto návrhom sťažovateľky ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy musí okrem iného obsahovať náležitosti uvedené
v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne, pričom musí obsahovať označenie, akej veci sa týka, kto ho podáva,
prípadne proti komu smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie
návrhu a navrhované dôkazy.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde musí sťažnosť okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 obsahovať označenie
a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,
b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili
základné práva alebo slobody,
c) proti komu sťažnosť smeruje.
Sťažovateľka sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 6. júna 2011 namietala
porušenie svojich základných práv a slobôd, ku ktorým malo dôjsť postupom okresného
súdu a jeho uznesením č. k. 13 C 115/2010-146 z 24. februára 2011, t. j. za porušovateľa
ňou označených základných práv a slobôd považuje okresný súd. Alternatívnym návrhom sa
sťažovateľka domáha, aby ústavný súd zároveň rozhodol o žalobe, ktorú sťažovateľka
podala okresnému súdu, pričom z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že ide (aj keď to
výslovne sťažovateľka neuvádza) o tú časť žaloby, ktorou sa sťažovateľka (žalobkyňa)
domáhala vyslovenia porušenia ňou uvádzaných základných práv a slobôd, ku ktorým malo
dôjsť konaním fyzickej osoby (žalovaného, pozn.) a ktorú okresný súd vylúčil napadnutým
uznesením na samostatné konanie.
Ústavný súd môže konať a rozhodnúť len o sťažnosti, ktorej súčasťou je právne
perfektný návrh na rozhodnutie, teda taký, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané
náležitosti v zmysle už uvedených ustanovení zákona o ústavnom súde. Takýmto právne
perfektným návrhom v zmysle zákona o ústavnom súde však nemôže byť „strohý odkaz“
sťažovateľky na žalobu, ktorú podala všeobecnému súdu podľa príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku. Táto skutočnosť zakladá dôvod na odmietnutie
alternatívneho návrhu sťažovateľky z dôvodu nesplnenia predpísaných náležitostí.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd ale považuje za potrebné zdôrazniť
skutočnosť, že predmetom konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže byť
ratione personae namietané porušenie základných práv a slobôd konaním (postupom)
fyzickej osoby, t. j. osoby, ktorá verejnú moc nevykonáva (m. m. I. ÚS 139/04), a to
vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy predstavuje špecifický právny
prostriedok ochrany pred porušovaním základných práv a slobôd orgánmi verejnej moci,
a nie pred ich porušovaním fyzickými osobami alebo právnickými osobami, ktoré verejnú
moc nevykonávajú (m. m. I. ÚS 103/03). Sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemôže teda
smerovať proti konaniu či úkonom súkromných právnických osôb, či fyzických osôb (m. m.
II. ÚS 133/04). Z uvedených dôvodov by bolo preto potrebné takúto sťažnosť (aj za
predpokladu, že by inak spĺňala zákonom predpísané náležitosti) odmietnuť z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Navyše, zo zistení ústavného súdu vyplýva, že Krajský súd v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) uzneseniami sp. zn. 6 Co 71/2010, 6 Co 72/2010 a sp. zn. 6 Co 73/2010
z 8. decembra 2010 zmenil uznesenie okresného súdu č. k. 13 C 115/2010-9 z 30. júna 2010
tak, že „odporca je povinný zdržať sa akéhokoľvek používania rodného čísla navrhovateľky
(sťažovateľky, pozn.), a to aj pri používaní zmluvy o postúpení pohľadávky z 5. marca 2008
a jej príloh“. Keďže krajský súd bol toho názoru, že argumenty sťažovateľky o zneužití jej
rodného čísla sú dôvodné a vzhľadom na vysoký stupeň ochrany jej osobných údajov
odvolací súd nemal pochybnosti o nevyhnutnosti dočasnej úpravy práv a povinností
účastníkov predmetného súdneho konania, v konečnom dôsledku poskytol ochranu právam
sťažovateľky vyplývajúcim predovšetkým zo zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných
údajov v znení neskorších predpisov.
Za týchto okolností ústavný súd odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde aj alternatívny návrh sťažovateľky ako zjavne
neopodstatnený.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (vrátane jej návrhu na vydanie
dočasného opatrenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. novembra 2011