Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 459/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. N. P., Š., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C

115/2010 a jeho uznesením z 24. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. N. P. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2011

doručená sťažnosť JUDr. N. P., Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s postupom

Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C

115/2010 a jeho uznesením z 24. februára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou

okresnému súdu 1. júna 2010, ktorú doplnila podaním doručeným okresnému súdu

11. februára 2011, dožadovala vyslovenia neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ako

aj vyslovenia porušenia ňou uvádzaných základných práv a slobôd, ku ktorým malo dôjsť

tým, že „žalovaný uviedol bez predchádzajúceho písomného súhlasu žalobkyne

(sťažovateľky, pozn.) jej citlivé osobné údaje, a to predovšetkým jej rodné číslo“.

Sťažovateľka v sťažnosti k tomu predovšetkým uvádza:

„Súd, ktorý začal konanie vo veci žaloby podanej ešte 01. 06. 2010, čo je v súlade

s , 105 stanovil svoju miestnu príslušnosť, ale

neskôr, a to aj napriek ústavnému zákonu a postupu, ako aj v rozpore s konštantným

príkazom Ústavného súdu, zamietol svoju príslušnosť vo veci ochrany základných práv

a ľudských práv sťažovateľky, odmietol konať v jej veci, v súvislosti s čím 24. 02. 2011

vydal uznesenie č. konania -146, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16.

mája 2011, v deň doručenia tohto uznesenia sťažovateľky, spolu s úradným prekladom do

jej materinského jazyka. V uvedenom uznesení Okresný súd Prešov definoval, že ochrana

základných a ústavných práv patrí k výlučnej právomoci Ústavného súdu. Zároveň s tým

súd v rozopre s SR , 2, 144 a v rozpore s Občianskeho súdneho

poriadku v spojení s a svojvoľne a nezákonne rozdelil žalobu na dve samostatné

konania a vyčlenil z nej podstatu – ochranu porušených základných práva sťažovateľky na

súdnu a právnu ochranu. Svojim protiústavným konaní súd vytvoril pre sťažovateľku stav

denegatio justiciae - úplného odopretia spravodlivosti, čím prehĺbil stav právnej neistoty

sťažovateľky, ako aj prehĺbil škodu a ujmu, spôsobenú porušením práv, ochrany ktorých

sťažovateľka sa domáhala od súdu.

Súd odmietol konať, rozhodovať a chrániť porušené základné ľudské práva a slobody

sťažovateľky v súvislosti s čím vytvoril stav denegatio justiciae, ktorý znamená odmietnutie

v poskytnutí súdnej a právnej ochrany jej porušených základných práv, a tým aj súd porušil

medzinárodné dohovory, najmä Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

rovnako ako aj hrubo porušil Ústavu, v prvom rade , 46, 144 SR.

Stav denegatio justiciae vytvorený pre sťažovateľku svedčí o porušení súdom jej

základného práva na spravodlivosť, právnu a súdnu ochranu. Pričom sťažovateľka

podotýka, že základné práva, ochranu ktorých žiadala pred Okresným súdom priamo súvisí

s ochranou práva na spokojné používanie majetku na sumu vyše 300-tisíc eur. Na základe

protiústavnej činnosti súdu sťažovateľke nebola poskytnutá právna istota v tomto smere,

z čoho sťažovateľka aj vychádzala pri svojich požiadavkách pred Ústavným súdom v č. III

o spravodlivom nároku na finančné odškodné.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom

opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu

č. k. -146 z 24. februára 2011 a aby vo veci samej takto rozhodol:

„1. Základné právo advokátky N. P. na súdnu a inú právnu ochranu a právnu istotu

zaručené SR postupom okresného súdu Prešov vo veci č. konania 13

bolo porušené.

2. Základné právo advokátky N. P. na prejednanie jej záležitosti so zárukou

spravodlivého procesu zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov vo veci č. konania

bolo porušené.

3. Základné právo advokátky N. P. na garanciu viazanosti sudcov pri výkone svojej

funkcie , ústavným zákonom a medzinárodnými zmluvami, na základe ktorých je

sudca povinný poskytnúť súdnu ochranu porušeným ľudským právam, ústavnému právu

a základným slobodám v uznesení Okresného súdu Prešov vo veci č. konania

bolo porušené.

4. Základné právo advokátky N. P. na pokojné používanie svojho majetku

garantované čl. 1 Dodatkového protokolu a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov vo veci č. konania

bolo porušené.

5. Ústavný súd zruší rozhodnutie Okresného súdu Prešov vo veci č. konania

-146 zo dňa 24. 02. 2011.

6. Ústavný súd vyzýva Okresný súd Prešov preskúmať žalobu advokátky N. P. zo dňa

25. 05. 2010 doručenú Okresnému súdu Prešov dňa 01. 06. 2010.“

Alternatívne sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal „... návrh na konanie –

žalobu advokátky N. P. vo veci ochrany jej základných ľudských práv a slobôd doručenú

Okresnému súdu Prešov..., a tým samým ochráni práva sťažovateľky a vyhovie jej

požiadavkám vo veci samej“.

Sťažovateľka zároveň požaduje, aby jej ústavný súd priznal „spravodlivý nárok na

náhradu škody vo výške 5 000 eur (päťtisíc eur), ktorú Okresný súd Prešov je povinný

vyplatiť advokátke N. P., trvale bytom Š. do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia uvedeného

rozhodnutia“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal sťažnosť z hľadiska

existencie dôvodov na jej odmietnutie podľa .

1. K namietanému porušeniu základných práv a slobôd postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. februára

2011

Podstatou sťažnosti sťažovateľky je jej nesúhlas s napadnutým uznesením okresného

súdu č. k. -146 z 24. februára 2011 z dôvodu, že okresný súd odmietol

„konať vo veci žaloby podanej dňa 25. 05. 2010 namietajúcej ochranu základných práv...“,

pričom označeným uznesením vylúčil vec na samostatné konanie.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd namietaným uznesením

z 24. februára 2011 návrh na určenie, že „základné práva a slobody žalobkyne zaručené

, základné práva a slobody žalobkyne zaručené

, základné práva a slobody žalobkyne zaručené

č. 16 ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základné práva a slobody žalobkyne zaručené

Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

o ochrane osobných údajov

podpísaním Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 5. 3. 2008 a Dodatku č. 1 zo dňa 5. 3.

2008, v ktorom žalovaný uviedol bez predchádzajúceho písomného súhlasu žalobkyne jej

citlivé osobné údaje o to predovšetkým jej rodné číslo, žalovaným boli porušené“, vylúčil na

samostatné konanie.

V odôvodnení namietaného uznesenia okresného súdu sa okrem iného uvádza, že

„navrhovateľka v návrhu na začatie konania spojila dve veci. Jednak určenie neplatnosti

zmluvy o postúpení pohľadávky, pričom tento návrh je v právomoci všeobecného súdu, ako

aj návrh na určenie, že základné práva a slobody žalobkyne boli odporcom porušené. Na

konanie v tejto časti nie je príslušný všeobecný súd, ale Ústavný súd Slovenskej republiky.

Z tohto dôvodu súd návrh navrhovateľky na určenie porušenia jej základných práv a slobôd

vylúčil na samostatné konanie. Následne bude táto vylúčená časť návrhu postúpená podľa

§ 104 a) ods. 2 Ústavnému súdu Slovenskej republiky.“.

1.1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa dohovoru v spojení s porušením

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republike.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná.

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny

predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,

odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,

konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor

ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že

vo svojej ustálenej judikatúre viackrát poukázal na vzťah tohto ustanovenia k čl. 46 ods. 1

. Ústavodarca vyjadril formuláciou uvedenou v zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (napr.

, ). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (), a tak závery ústavného súdu vo vzťahu

k namietanému porušeniu sa v celom rozsahu vzťahujú aj na namietané

porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, či nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

Ústavný súd v nadväznosti na sťažovateľkou namietaný postup okresného súdu

poukazuje na skutočnosť, že podľa konanie pred ústavným súdom

– za platného právneho stavu – nemožno začať tak, že všeobecný súd postúpi vec

ústavnému súdu (bližšie k tomu napr. ). Všeobecný súd môže iniciovať

konanie pred ústavným súdom len v zmysle .

Za situácie, keď okresný súd návrh sťažovateľky na určenie porušenia jej základných práv

a slobôd vylúčil na samostatné konanie s tým, že vylúčená časť návrhu bude postúpená

podľa (ďalej aj „OSP“) ústavnému súdu,

nekonal v súlade so . Správne je však odôvodnenie okresného

súdu vzťahujúce sa na právomoc ústavného súdu rozhodnúť o návrhu sťažovateľky na

určenie porušenia jej základných práv a slobôd.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na a , podľa ktorého

v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné veci, ktoré

vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ o nich podľa zákona nerozhodujú iné orgány, a preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov verejnej moci. Rozhodnúť o porušení základných

práv a slobôd podľa patrí do právomoci ústavného súdu. Z tohto

dôvodu, ako je uvedené aj v odôvodnení napadnutého uznesenia, okresný súd v zásade

správne uviedol, že príslušný na konanie o časti návrhu, ktorý sa týka namietaného

porušenia sťažovateľkiných základných práv a slobôd (vyslovenia porušenia základných

práv a slobôd, pozn.), je ústavný súd.

Tomuto konštatovaniu neprotirečí princíp subsidiarity, podľa ktorého je právomoc

ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom limitovaná. V súlade s uvedeným

princípom totiž ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých prípadoch,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V judikatúre ústavného súdu sa taktiež stabilne zdôrazňuje, že ochrana ústavnosti nie

je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou

všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až

v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci

(napr. ).

K reálnemu uplatneniu právomoci ústavného súdu rozhodnúť o porušení základných

práv a slobôd v zmysle môže vzhľadom na princíp subsidiarity dôjsť len

vtedy, ak všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci svojím právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom v konkrétnej veci poruší základné práva alebo slobody, a to

až po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov

nápravy, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv a slobôd účinne

poskytuje. Uvedené predpoklady na uplatnenie právomoci ústavného súdu podľa čl. 127

v danom prípade zjavne nie sú naplnené, keďže v čase vydania namietaného

uznesenia okresný súd právoplatne nerozhodol o podstate (merite) návrhu sťažovateľky.

Postup okresného súdu založený na tom, že použil procesnoprávnu normu [§ 104a

ods. 2 ], ktorá sa na danú vec nemôže vzhľadom na princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu aplikovať, síce nie je podľa názoru ústavného súdu správny, ale

v okolnostiach posudzovanej veci nemôže mať za následok porušenie sťažovateľkou

označeného základného práva na súdnu ochranu podľa ani jej práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to vzhľadom na skutočnosť, že tento postup nespôsobil reálnu

ujmu na a dohovorom chránených právach sťažovateľky, a preto ho ústavný súd

považuje z ústavného hľadiska za udržateľný.

Procesné pochybenie spočívajúce vo vydaní uznesenia okresného súdu o vylúčení

časti návrhu sťažovateľky na samostatné konanie teda za daných okolností nedosahuje

podľa názoru ústavného súdu ústavnoprávny rozmer, resp. nemá takú intenzitu, ktoré by

v konečnom dôsledku mohli viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označeného

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a ani jej práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka namietala v spojení s porušením svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru tiež porušenie , t. j.

ustanovení , ktoré majú charakter ústavných princípov (odsek 1), resp. všeobecného

interpretačného pravidla [odsek 2 (v danom prípade navyše zjavne neaplikovateľného,

pozn.)], a nie konkrétnych základných práv alebo slobôd garantovaných . Uvedené

ustanovenia sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu

o sťažnostiach podľa . V prípade, ak ústavný súd dospeje k záveru, že

v danom prípade namietaným rozhodnutím orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo

dôjsť k porušeniu konkrétnych základných práv alebo slobôd, príp. práv vyplývajúcich

z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, tak neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia

týchto ustanovení .

Ústavný súd vzhľadom na uvedené odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

1.2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu má každá fyzická alebo právnická osoba právo

pokojne užívať svoj majetok.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového

protokolu poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , ),

ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj právo

vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

, resp. dohovoru. O prípadnom porušení tohto práva by sa mohlo

uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

a tiež v dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (,

).

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 1 dodatkového

protokolu možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení

s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až

, príp. v spojení s namietaným porušením dohovoru. Keďže ústavný

súd dospel k záveru, že namietaným uznesením okresného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľky podľa a ani práva podľa

dohovoru, tak v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení jej práva podľa čl. 1

dodatkového protokolu. Ústavný súd preto aj v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľky

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K alternatívnemu návrhu sťažovateľky

Sťažovateľka sa v petite sťažnosti alternatívne domáhala, aby ústavný súd prijal jej

žalobu adresovanú okresnému súdu na konanie a sám o nej (ako celku) rozhodol.

V súvislosti s týmto návrhom sťažovateľky ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že

sťažnosť podľa musí okrem iného obsahovať náležitosti uvedené

v a .

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne, pričom musí obsahovať označenie, akej veci sa týka, kto ho podáva,

prípadne proti komu smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie

návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa musí sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 obsahovať označenie

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili

základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

Sťažovateľka sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 6. júna 2011 namietala

porušenie svojich základných práv a slobôd, ku ktorým malo dôjsť postupom okresného

súdu a jeho uznesením č. k. -146 z 24. februára 2011, t. j. za porušovateľa

ňou označených základných práv a slobôd považuje okresný súd. Alternatívnym návrhom sa

sťažovateľka domáha, aby ústavný súd zároveň rozhodol o žalobe, ktorú sťažovateľka

podala okresnému súdu, pričom z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že ide (aj keď to

výslovne sťažovateľka neuvádza) o tú časť žaloby, ktorou sa sťažovateľka (žalobkyňa)

domáhala vyslovenia porušenia ňou uvádzaných základných práv a slobôd, ku ktorým malo

dôjsť konaním fyzickej osoby (žalovaného, pozn.) a ktorú okresný súd vylúčil napadnutým

uznesením na samostatné konanie.

Ústavný súd môže konať a rozhodnúť len o sťažnosti, ktorej súčasťou je právne

perfektný návrh na rozhodnutie, teda taký, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané

náležitosti v zmysle už uvedených ustanovení . Takýmto právne

perfektným návrhom v zmysle však nemôže byť „strohý odkaz“

sťažovateľky na žalobu, ktorú podala všeobecnému súdu podľa príslušných ustanovení

. Táto skutočnosť zakladá dôvod na odmietnutie

alternatívneho návrhu sťažovateľky z dôvodu nesplnenia predpísaných náležitostí.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd ale považuje za potrebné zdôrazniť

skutočnosť, že predmetom konania o sťažnosti podľa nemôže byť

ratione personae namietané porušenie základných práv a slobôd konaním (postupom)

fyzickej osoby, t. j. osoby, ktorá verejnú moc nevykonáva (m. m. ), a to

vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť podľa predstavuje špecifický právny

prostriedok ochrany pred porušovaním základných práv a slobôd orgánmi verejnej moci,

a nie pred ich porušovaním fyzickými osobami alebo právnickými osobami, ktoré verejnú

moc nevykonávajú (m. m. ). Sťažnosť podľa nemôže teda

smerovať proti konaniu či úkonom súkromných právnických osôb, či fyzických osôb (m. m.

). Z uvedených dôvodov by bolo preto potrebné takúto sťažnosť (aj za

predpokladu, že by inak spĺňala zákonom predpísané náležitosti) odmietnuť z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Navyše, zo zistení ústavného súdu vyplýva, že Krajský súd v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) uzneseniami sp. zn. , a sp. zn.

z 8. decembra 2010 zmenil uznesenie okresného súdu č. k. -9 z 30. júna 2010

tak, že „odporca je povinný zdržať sa akéhokoľvek používania rodného čísla navrhovateľky

(sťažovateľky, pozn.), a to aj pri používaní zmluvy o postúpení pohľadávky z 5. marca 2008

a jej príloh“. Keďže krajský súd bol toho názoru, že argumenty sťažovateľky o zneužití jej

rodného čísla sú dôvodné a vzhľadom na vysoký stupeň ochrany jej osobných údajov

odvolací súd nemal pochybnosti o nevyhnutnosti dočasnej úpravy práv a povinností

účastníkov predmetného súdneho konania, v konečnom dôsledku poskytol ochranu právam

sťažovateľky vyplývajúcim predovšetkým zo o ochrane osobných

údajov v znení neskorších predpisov.

Za týchto okolností ústavný súd odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 aj alternatívny návrh sťažovateľky ako zjavne

neopodstatnený.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (vrátane jej návrhu na vydanie

dočasného opatrenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011