Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 569/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť D. B., D., zastúpeného advokátom JUDr. P. N., D.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

v spojení s Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu Slovenskej

obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave sp. zn. Rsp V-137/2011 z 1. augusta 2012 a

takto

rozhodol:

Sťažnosť D. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra

2012 doručená sťažnosť D. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodcovským rozsudkom

Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave (ďalej len

„rozhodcovský súd“) sp. zn. Rsp V-137/2011 z 1. augusta 2012 (ďalej len „rozhodcovský

rozsudok“).

2. Sťažovateľ v podanej sťažnosti popísal predmet sporu v jeho právnej veci takto:

«Podstatou uvedeného sporu bolo uplatnenie práv a povinností vyplývajúcich

zo Zmluvy o finančnom leasingu číslo 112102 L vrátane jej dodatku č. 1 (ďalej len

„leasingová zmluva“) uzavretej dňa 17. 07. 2008 medzi žalobcom ako prenajímateľom

a sťažovateľom ako nájomcom, ktorej predmetom bol finančný leasing nákladného vozidla

zn. Mercedes-Benz, typ ATEGO 1224/54, rok výroby 2008, číslo motora... (ďalej len

„predmet leasingu“). Súčasťou uvedenej leasingovej zmluvy boli okrem vyššie uvedených

VPFL aj kalendár leasingových splátok a splátok poistného a protokol o prevzatí predmetu

leasingu sťažovateľom zo dňa 17. 07. 2008.

Žalobca si v súvislosti s ukončenou leasingovou zmluvou, ktorá predčasne zanikla

k 30. 06. 2009, uplatnil voči sťažovateľovi celkovo sumu 58.462,22 eur, ktorá pozostávala

z nákladov za vyhotovenie Znaleckého posudku č. 160/2009 z 21. 07. 2009... vo výške

157,08 eur, z nákladov za zabezpečenie parkovania predmetu leasingu vo výške 381,99 eur,

z nákladov za odhlásenie predmetu leasingu z evidencie motorových vozidiel vo výške

232,95 eur a konečne zo zúčtovacej hodnoty v celkovej výške 57.690,20 eur.

Od tejto celkovej sumy vo výške 58.462,22 eur potom žalobca odrátal preplatok

poistného vo výške 206,60 eur a predovšetkým sumu 43.875,- eur ako kúpnu cenu bez DPH,

za ktorú predal žalobca premet leasingu dodávateľovi - predajcovi (spoločnosti M. B.).»

Rozhodcovský súd v napadnutom rozsudku rozhodol tak, že „Žalovaný (sťažovateľ,

pozn.) je povinný zaplatiť žalobcovi istinu 13.998,63 eur spolu s úrokmi z omeškania

vo výške 9 % dlžnej istiny ročne od 23. 10. 2009 do zaplatenia... žalobu v časti istiny 381,99

eur súd zamieta“.

3. Postupu a rozsudku rozhodcovského súdu sťažovateľ vytkol to, že „Bolo...

povinnosťou rozhodcovského súdu uviesť v rozhodnutí jasné a relevantné dôvody, o ktoré

oprel svoje rozhodnutie, pričom dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať

nielen skutkovej, ale i právnej stránky rozhodnutia. ... predmetný rozhodcovský rozsudok...

je nedostatočne odôvodnený a súčasne tak vykazuje znaky arbitrárnosti a preto je

z ústavného hľadiska neakceptovateľný.“.

4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento

nález:

„1. Základné právo D. B... na inú právnu ochranu podľa ...,

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s právom na

ochranu majetku podľa SR a právom na pokojné užívanie majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru boli rozhodcovským rozsudkom

Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave zo dňa

01. 08. 2012 vedeným pod sp. zn.: Rsp V- 137/2011 porušené.

2. Rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej

a priemyselnej komory v Bratislave zo dňa 01. 08. 2012, sp. zn.: Rsp V-137/2011, sa zrušuje

a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Rozhodcovský súd Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave je

povinný uhradiť D. B... trovy konania...“

Okrem toho sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil

vykonateľnosť napadnutého rozhodcovského rozsudku rozhodcovského súdu

sp. zn. Rsp V-137/2011 z 1. augusta 2012.

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa

návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

8. Porušenie svojich práv sťažovateľ videl v nedostatočnom odôvodnení

a nepreskúmateľnosti rozsudku rozhodcovského súdu, pretože ako tvrdil, „... z uvedeného

rozsudku nie je zrejmé, akými úvahami sa súd riadil, čo považoval za dokázané a k akým

jednoznačným záverom dospel a preto je vo svojom dôsledku toto rozhodnutie rozporné

s ústavnými princípy spravodlivého procesu, čím sa rozhodcovský súd v konečnom dôsledku

dopustil porušenia zásady zákazu denegatio iustitiae“. Zároveň sťažovateľ dodáva, že

„Uvedená skutočnosť vyznieva o to zásadnejšie v situácii, kedy sa o právach

a povinnostiach účastníkov konania rozhoduje iba v jednoinštančnom (rozhodcovskom)

konaní a preto by toto konanie o to viac malo spĺňať minimálne štandardy zákonného

konania, ktoré je zavŕšené aj ústavne súladným rozhodnutím.“.

9. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, resp. rozhodcovských súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do

jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

(m. m. ). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy

totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnou zmluvou podľa (, ).

10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). zaručené základné právo

na súdnu ochranu vyplývajúce z a taktiež aj právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom

spore (, ).

11. Ústavný súd zastáva názor, že prezentovanú judikatúru a citované právne vety je

možné aplikovať aj v prípadoch, ak ústavný súd preskúmava rozhodcovský rozsudok

(rozhodcovského súdu, pozn.) z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu, a to

z dôvodu, že rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi. Aj

tieto rozhodcovské súdy sú povinné aplikovať právo tak, aby výsledkom nimi uplatnenej

právomoci bolo rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti.

12. Rozhodcovský súd v napadnutom rozsudku v podstatnom dôvodil:

«Preskúmaním Zmluvy a jej príloh a dodatkov, výpisov z obchodného

a živnostenského registra, splnomocnenia konateľa žalobcu zo 06. 06. 2008, mal RS SOPK

za preukázané, že tieto sú podpísané v danom čase oprávnenými zástupcami žalobcu ako aj

žalovaným, ako živnostníkom, spĺňajú náležitosti stanovené zákonom, teda sú platné. Podľa

prehlásenia účastníkov v čl. V. Zmluvy a bodu 15.10 VPFL sa títo pred podpisom týchto

dokumentov riadne oboznámili s ich obsahom a súhlasili s ním.

Pri posudzovaní nárokov uplatnených žalobcom, resp. výhrad žalovaného konajúci

senát vychádzal predovšetkým z ustanovení Zmluvy a VPFL vyjadrujúcich vôľu strán pri

úprave ich vzájomných záväzkových vzťahov.

Z odovzdávacieho protokolu zo 17. 07. 2008 a pripojenej faktúry Dodávateľa

č. 2008202572 zo 17. 07. 2008 a vyjadrení účastníkov mal súd za preukázané, že v zmysle

čl. 1 bod 1.4 VPFL špecifikáciu Vozidla, vrátane jeho osobitnej výbavy a dodávateľa si

zvolil žalovaný, ktorý aj Vozidlo na základe poverenia žalobcu prevzal priamo od

Dodávateľa. (čl. 3 bod 3.1 VPFL). V zmysle týchto ustanovení však žalobca nezodpovedá za

vlastnosti predmetu lízingu a za jeho akékoľvek vady.

V rámci zisťovania skutkového stavu mal súd z predložených dôkazov za preukázané

a medzi účastníkmi nebolo sporné, že na žiadosť žalovaného sa 2 krát menil splátkový

kalendár (obmedzenie splátok v auguste a septembri 2008, resp. marci až máji 2009), dňa

15. 06. 2009 došlo k vráteniu Vozidla a zániku Zmluvy dňa 30. 06. 2009 tak, ako to uviedol

žalobca v žalobe, resp. doplnil vo vyjadrení z 22. 03. 2012.

Nepriaznivú ekonomickú situáciu žalovaného, ako dôvod jeho rozhodnutia

nepokračovať v lízingovom vzťahu, podľa názoru súdu potvrdzuje aj obsah poslednej

žiadosti žalovaného o prehodnotenie splátok doručenej žalobcovi 21. 05. 2009. Žalovaný

v nej uvádza, že po zvážení celkového prepadu ekonomického rastu a v situácii, keď

prepravy vykonané v mesiacoch marec, apríl a máj 2009 nemá uhradené, nie je možné

udržať ďalšiu finančnú ťarchu (splátky lízingu a poistného) napriek jeho enormnému

záujmu a úsiliu ponechať si Vozidlo vo firme. Ako riešenie navrhol v postate prerušenie

lízingových splátok do konca r. 2009, resp. dočasným vyradením Vozidla z prevádzky aj

splátok poistného. Ako krajné riešenie navrhol odstúpenie od Zmluvy.

Pri posudzovaní žalovaným, uvádzaného nedostatku súčinnosti žalobcu ohľadne

uplatnenia vád vozidla voči Dodávateľovi, mal súd na základe dokladov predložených

žalovaným (čestné prehlásenie p. K., servisné objednávky) potvrdené, že začiatkom

septembra 2008 sa na ráme Vozidla prejavila vada, ktorá na základe reklamácie

žalovaného u Dodávateľa bola opravená. Zo záznamu pracovníka servisu M. B., spol. s r. o.

na servisnej objednávke Dodávateľa č. 96548120085 z 12. 09. 2008 súd zistil, že žalovaný

vozidlo pristavil na opravu 25. 09. 2008 o 07:00 hod po oprave Vozidlo prevzal 26. 09.

2008 o 20:30 hod. Na pripojenom grafickom výstupe merania rámu Vozidla z 26. 09. 2008

sa uvádza vytočenie - 2 mm a náklon – 2 mm. Podľa žalovaného dňa 03. 10. 2008

nasledovala oprava chybného ukotvenia valníkovej nadstavby vo firme A., a. s., ale ani tieto

opravy predmetnú vadu neodstránili úplne. S poukazom na tieto skutočnosti a vyjadrenie

pracovníkov A., a. s. má žalovaný za to, že vozidlo malo túto skrytú vadu už pri odovzdaní

dňa 17. 07. 2008. Na tomto základe žalovaný listom z 05. 06. 2009 navrhol Dodávateľovi

uzavretie dohody o vrátení Vozidla, resp. listom z 18. 06. 2009 od kúpnej zmluvy odstúpil a

následne žiadal vrátiť kúpnu cenu žalobcovi.

Podľa ustanovenia čl. 8 bod 8.11 VPFL s výnimkou práva na odstúpenie od kúpnej

zmluvy uzavretej medzi prenajímateľom a dodávateľom predmetu lízingu, postupuje

prenajímateľ nájomcovi právo uplatniť nároky zo záruk a vád predmetu lízingu voči

dodávateľovi. Nájomca toto právo prijíma a zaväzuje sa ho uplatňovať v zastúpení

prenajímateľa na vlastné náklady a vlastné nebezpečenstvo.

V zmysle tohto ustanovenia v prípade neodstrániteľnej alebo opakujúcej sa vady

mohol žalovaný, aj bez súčinnosti žalobcu, uplatniť nárok na výmenu Vozidla. Pri nesúhlase

Dodávateľa i prostredníctvom súdu. Zároveň konajúci senát RS SOPK pri posudzovaní

tohto konania žalovaného vzal do úvahy aj jeho kritickú finančnú situáciu a konštatoval, že

účelom tejto opakovanej „reklamácie vád“ bolo vrátenie vozidla Dodávateľovi oproti

vráteniu kúpnej ceny žalobcovi. Teda ukončenie lízingového vzťahu bez ďalších výdavkov,

resp. s prípadnou možnosťou vrátenia už zaplatených splátok. Hoci pre postup žalovaného

možno mať určité pochopenie, jeho postup bol v rozpore s dojednanými zmluvnými

podmienkami a námietka nedostatku súčinnosti žalobcu je nedôvodná.

Z dokladu o doručení i vyjadrenia žalovaného mal súd preukázané, že Oznámenie

o ukončení a finančnom vysporiadaní Zmluvy zo 14. 10. 2009 žalovaný prevzal 19. 10.

2009.

Podľa čl. 5 bod 5.4 VPFL je nájomca povinný uhradiť prenajímateľovi všetky

náklady spojené s prípadným vymáhaním akejkoľvek platby podľa tejto zmluvy, s ktorou

nájomca mešká, vrátane všetkých nákladov spojených s vymáhaním, vyhľadaním

a odobratím predmetu lízingu nájomcovi alebo tretej osobe, dopravou predmetu lízingu do

miesta sídla prenajímateľa, nákladov na právnu a sprostredkovateľskú pomoc, prípadne

ďalších nákladov vzniknutých prenajímateľovi v dôsledku porušenia akejkoľvek zmluvnej

povinnosti nájomcom.

V zmysle čl. 13 bod 13.1.1. druhý odsek, veta prvá sa odborným odhadom určí

účtovná hodnota Vozidla v čase jeho vrátenia prenajímateľovi, ako najnižšia trhová cena,

za ktorú bude možné vozidlo v tomto čase predať.

Podľa čl. 13 bod 13.1.2 VPFL, ak dôjde z akéhokoľvek dôvodu k predčasnému zániku

zmluvy, je nájomca, ak sa zmluvné strany nedohodnú inak, vždy povinný okamžite uhradiť

všetky do tej doby splatné, ale doposiaľ neuhradené konečné lízingové splátky a všetky

ďalšie zmluvné záväzky, vrátane voči nájomcovi uplatnených nárokov na zaplatenie

zmluvných pokút alebo náhrad škôd, včítane zúčtovacej hodnoty, ako aj ďalších poplatkov,

úrokov z omeškania, pokút alebo iných nárokov uplatnených tretími osobami voči

prenajímateľovi ako vlastníkovi predmetu a uhradiť prenajímateľovi zúčtovaciu hodnotu

podľa čl. 13 bodu 13.2 VPFL.

Podľa čl. 13 bodu 13.2 VPFL zúčtovacia hodnota bude stanovená ako súčet zvyšných

konečných lízingových splátok od okamihu predčasného zániku zmluvy do konca dojednanej

doby lízingu podľa splátkového kalendára a odkupnej ceny, bude upravená o úroky z týchto

konečných lízingových splátok a odkupnej ceny, ktoré sú prepočítané ako splatné ku dňu

zániku zmluvy. V prípade zákonnej povinnosti Prenajímateľa upraviť základ dane z príjmov,

má Prenajímateľ právo navýšiť zúčtovaciu hodnotu o takto zvýšenú daňovú povinnosť.

Podľa čl. 13 bodu 13.3 VPFL všetky záväzky nájomcu vzniknuté podľa zmluvy budú

znížené o platby prenajímateľom prijatých poistných plnení a o výťažok z predaja predmetu

lízingu alebo v prípade vzniku Škody na predmete lízingu jeho zvyšných častí, pokiaľ tieto

platby obdržal prenajímateľ a ďalej o poistné vrátené poistiteľom prenajímateľovi

v dôsledku zániku poistenia zodpovednosti pred uplynutím poistného obdobia, na ktoré bolo

poistné zaplatené a o zvyšnú časť zálohy zaplatenej nájomcom na konečné lízingové splátky

a o prípadnú kauciu zaplatenú nájomcom podľa čl. 5 bodu 5.4 VPFL.

Podľa ustanovenia § 28 ods. 1 Rokovacieho poriadku RS SOPK sú účastníci konania

povinní dokázať okolnosti, na ktoré sa odvolávajú ako na základ svojich nárokov alebo

námietok. Z predložených účtovných dokladov RS SOPK zistil, že dôvodom vzniku

jednotlivých nárokov finančného vysporiadania uplatnených v žalobe bolo predčasné

ukončenie Zmluvy zavinené nájomcom a tieto zodpovedajú záväzkom žalovaného

dojednaným v citovaných ustanoveniach VPFL.

Konajúci senát RS SOPK z dôvodov uvedených aj vo vyjadreniach žalobcu z 03. 02.

2012 a 22. 03. 2012, neakceptoval námietky žalovaného voči výške nárokov uvedených vo

finančnom vysporiadaní v písm. b), c) a e). K výške nákladov na znalecký posudok súd

poukazuje tiež na ustanovenie § 18 zák. č. 2004 Z. z. v znení neskorších predpisov a § 3

vyhl. MS SR č. v znení neskorších predpisov. K výpočtu zúčtovacej hodnoty

v zmysle čl. 13 bod 13.2 VPFL podľa splátkového kalendára platného od 15. 03. 2009, súd

odkazuje aj na interný účtovný doklad žalobcu „Prepočet Tilgungsplanu“, z ktorého okrem

výšky tejto hodnoty taktiež vyplýva, že ide o sumu bez DPH. K možnostiam zníženia

pohľadávok žalobcu podľa čl. 13 bod 13.3 aj o sumu DPH poukazuje na ustanovenie § 49

a nasl. o DPH v znení platnom v čase zúčtovania.

Na základe námietok žalovaného k výške nákladov za parkovanie (položka v písm. a)

finančného vysporiadania) RS SOPK konštatoval, že žalobca síce preukázal dĺžku

parkovania Vozidla i úhradu súhrnných faktúr dodávateľa služby za II. a III. štvrťrok,

nepreukázal však dohodu, podľa ktorej bola výška tzv. parkovného 3,- € denne. Z tohto

dôvodu súd žalobu v časti 381,99 € žalovanej istiny zamietol.

Na základe návrhu žalobcu RS SOPK priznal aj nárok na úrok z omeškania

s úhradou finančného vyrovnania zo dňa 14. 10. 2009 zníženého o sumu 381,99 €,

uplatnený v súlade s ustanovením § 340 ods. 1, § 365 veta prvá a § 369 ods. 1 Obchodného

zákonníka, vo výške8 percentuálnych bodov vyššej ako základná úroková sadzba Európskej

centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, ktorá ku dňu

23. 10. 2009 bola % omeškanej istiny ročne (§ 3 bod 1 nariadenia vlády Slovenskej

republiky č. , v znení neskorších predpisov).

O náhrade trov právneho zastúpenia RS SOPK, na základe ich vyčíslenia právnym

zástupcom žalobcu predloženého na pojednávaní, rozhodol podľa druhej vety § 12

Pravidiel o trovách rozhodcovského konania RS SOPK, s prihliadnutím na úspech vo veci

( v spojení s Rokovacieho poriadku RS SOPK) a podľa ustanovení

vyhl. č. odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení platnom v čase vykonania úkonov nasledovne: za 5 úkonov právnej služby (prevzatie

veci a príprava zastúpenia dňa 28. 01. 2010, podanie žaloby 11. 10. 2011, písomné

vyjadrenia z 03. 02. 2012 a 22. 03. 2012, a účasť na ústnom konaní dňa 01. 08. 2012) podľa

§ 10 a § 14 cit vyhl. priznal odmenu po 303,74 € + 20 % DPH v sume 60,75 € a taktiež

paušálnu náhradu výdavkov (§ 16 ods. 3 cit. vyhl.) za úkon v r. 2010 vo výške 7,21 € + 20

% DPH v sume 1,44 €, za úkon v r. 2011 vo výške 7,41 € +20 % DPH v sume 1,48 a za

úkony v r. 2012 vo výške 7,63 € +20 % DPH v sume 1,53 €. Celkovo teda RS SOPK priznal

žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo v sume 1.867,47 € vrátane DPH.

O povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi poplatok za rozhodcovské konanie

pozostávajúce z poplatku za konanie pred rozhodcami vo výške 1.071,13 € a paušálu na

správne náklady vo výške 877,98 € a DPH vo výške 389,82 €, spolu s DPH 2.338,93 €, súd

rozhodol podľa ustanovení § 8 ods. 1) a § 10 ods. 1) Pravidiel o trovách rozhodcovského

konania RS SOPK, ktoré sú prílohou Rokovacieho poriadku RS SOPK.»

13. Ústavný súd považuje za významné podotknúť, že dokazovanie v rámci

rozhodcovského konania sa spravuje výlučne zásadou kontradiktórnosti konania, ktorá

znamená, že rozhodcovský súd vykonáva len dôkazy navrhnuté účastníkmi konania [§ 27

ods. 1 o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)]. Dôkazom pritom môže byť všetko to, čo

môže objasniť daný spor. Hodnotenie dôkazov je však záležitosťou rozhodcovského súdu,

ktorý je povinný ich hodnotiť nestranne, nezaujato a podľa svojho vnútorného presvedčenia,

čo je prejavom zásady voľného hodnotenia dôkazov (§ 27 ods. 4 zákona o rozhodcovskom

konaní).

14. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že z obsahu odôvodnenia

rozhodcovského rozsudku zreteľne vyplýva, že v priebehu rozhodcovského konania sa

uskutočnilo ústne pojednávanie, na ktorom mali účastníci konania možnosť predložiť

dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom rozhodcovský súd v odôvodnení rozsudku

popísal priebeh tohto pojednávania, obsah písomných vyjadrení účastníkov konania vrátane

medzi nimi dojednaných podmienok lízingovej zmluvy, priebehu tohto vzťahu, vzájomné

správanie účastníkov tohto vzťahu, predovšetkým pri plnení si vzájomných povinností

a pod. ...

15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku rozhodcovského súdu

ústavný súd konštatuje, že rozhodcovský súd vo svojich záveroch, aj keď je potrebné

podotknúť, že v zjednodušenej podobe, ozrejmil sťažovateľovi, prečo a ako rozhodol

o nárokoch žalobcu, z akého dôvodu nevyhovel jeho ďalším uplatneným nárokom, pričom

svoje zistenia konfrontoval aj s príslušnými ustanoveniami/dojednaniami lízingovej zmluvy

a právnymi vyjadreniami účastníkov sporového konania, ktorých výklad a úvahy k nim

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné.

16. Ak teda rozhodcovský súd podrobne predstavil priebeh dokazovania, svoje úvahy

a v nadväznosti naň aj svoje prijaté závery nemožno prisvedčiť tvrdeniam sťažovateľa

o nezákonnosti a neodôvodnenosti namietaného rozhodcovského rozsudku. Podľa názoru

ústavného súdu rozhodcovský súd celkom zreteľne, aj keď simplexnejšie, predstavil svoje

zistenia, ktoré vzhľadom na priebeh dokazovania celkom jasne predstavujú jeho

myšlienkové pochody. Takéto nedostatky rozhodcovského rozsudku, a to predovšetkým

s poukazom na to, že ako výsledok rozhodovacej činnosti vo vzťahu k predmetu sporu dáva

zmysel, význam a pôsobí presvedčivo, nemôžu signalizovať porušenie zásad spravodlivého

procesu, a tým ani porušenie základného práva sťažovateľa podľa a ani

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

17. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov (a pri splnení zákonných predpokladov aj vo vzťahu k rozhodovacej

činnosti rozhodcovských súdov), na odôvodnenosť napadnutého rozhodcovského rozsudku,

ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania alebo

rozhodcovského konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , ), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a práva pokojne užívať svoj majetok podľa dodatkového protokolu

18. Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým rozsudkom rozhodcovského súdu namietal

tiež porušenie základného práva zaručeného v a práva podľa

dodatkového protokolu.

19. Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa , ako

aj podľa čl. 1 dodatkového protokolu len z dôvodu svojvoľnosti a arbitrárnosti záverov

rozsudku rozhodcovského súdu, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne

uvedeným článkom a dodatkového protokolu, ktoré mali byť podľa neho taktiež

porušené. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom

a rozsudkom rozhodcovského súdu a možným porušením základného práva na súdnu

ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších

sťažovateľových práv podľa ani podľa dodatkového protokolu.

20. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej

zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa

hmotnoprávneho charakteru (). Ústavný súd totiž v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (napr. ) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd bol

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti namietajúcej

porušenie a dodatkového protokolu zjavne neopodstatnená.

III.

21. Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa z nej vyplývajúcimi, ako aj jeho žiadosťou

o odloženie vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku rozhodcovského súdu sp. zn. Rsp V-

137/2011 z 1. augusta 2012.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012