Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 569/2012
PDF · 250.13 KB
No categories available
I. ÚS 569/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť D. B., D., zastúpeného advokátom JUDr. P. N., D.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu Slovenskej
obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave sp. zn. Rsp V-137/2011 z 1. augusta 2012 a
takto
rozhodol:
Sťažnosť D. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra
2012 doručená sťažnosť D. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodcovským rozsudkom
Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave (ďalej len
„rozhodcovský súd“) sp. zn. Rsp V-137/2011 z 1. augusta 2012 (ďalej len „rozhodcovský
rozsudok“).
2. Sťažovateľ v podanej sťažnosti popísal predmet sporu v jeho právnej veci takto:
«Podstatou uvedeného sporu bolo uplatnenie práv a povinností vyplývajúcich
zo Zmluvy o finančnom leasingu číslo 112102 L vrátane jej dodatku č. 1 (ďalej len
„leasingová zmluva“) uzavretej dňa 17. 07. 2008 medzi žalobcom ako prenajímateľom
a sťažovateľom ako nájomcom, ktorej predmetom bol finančný leasing nákladného vozidla
zn. Mercedes-Benz, typ ATEGO 1224/54, rok výroby 2008, číslo motora... (ďalej len
„predmet leasingu“). Súčasťou uvedenej leasingovej zmluvy boli okrem vyššie uvedených
VPFL aj kalendár leasingových splátok a splátok poistného a protokol o prevzatí predmetu
leasingu sťažovateľom zo dňa 17. 07. 2008.
Žalobca si v súvislosti s ukončenou leasingovou zmluvou, ktorá predčasne zanikla
k 30. 06. 2009, uplatnil voči sťažovateľovi celkovo sumu 58.462,22 eur, ktorá pozostávala
z nákladov za vyhotovenie Znaleckého posudku č. 160/2009 z 21. 07. 2009... vo výške
157,08 eur, z nákladov za zabezpečenie parkovania predmetu leasingu vo výške 381,99 eur,
z nákladov za odhlásenie predmetu leasingu z evidencie motorových vozidiel vo výške
232,95 eur a konečne zo zúčtovacej hodnoty v celkovej výške 57.690,20 eur.
Od tejto celkovej sumy vo výške 58.462,22 eur potom žalobca odrátal preplatok
poistného vo výške 206,60 eur a predovšetkým sumu 43.875,- eur ako kúpnu cenu bez DPH,
za ktorú predal žalobca premet leasingu dodávateľovi - predajcovi (spoločnosti M. B.).»
Rozhodcovský súd v napadnutom rozsudku rozhodol tak, že „Žalovaný (sťažovateľ,
pozn.) je povinný zaplatiť žalobcovi istinu 13.998,63 eur spolu s úrokmi z omeškania
vo výške 9 % dlžnej istiny ročne od 23. 10. 2009 do zaplatenia... žalobu v časti istiny 381,99
eur súd zamieta“.
3. Postupu a rozsudku rozhodcovského súdu sťažovateľ vytkol to, že „Bolo...
povinnosťou rozhodcovského súdu uviesť v rozhodnutí jasné a relevantné dôvody, o ktoré
oprel svoje rozhodnutie, pričom dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať
nielen skutkovej, ale i právnej stránky rozhodnutia. ... predmetný rozhodcovský rozsudok...
je nedostatočne odôvodnený a súčasne tak vykazuje znaky arbitrárnosti a preto je
z ústavného hľadiska neakceptovateľný.“.
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento
nález:
„1. Základné právo D. B... na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...,
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s právom na
ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právom na pokojné užívanie majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru boli rozhodcovským rozsudkom
Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave zo dňa
01. 08. 2012 vedeným pod sp. zn.: Rsp V- 137/2011 porušené.
2. Rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej
a priemyselnej komory v Bratislave zo dňa 01. 08. 2012, sp. zn.: Rsp V-137/2011, sa zrušuje
a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Rozhodcovský súd Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave je
povinný uhradiť D. B... trovy konania...“
Okrem toho sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil
vykonateľnosť napadnutého rozhodcovského rozsudku rozhodcovského súdu
sp. zn. Rsp V-137/2011 z 1. augusta 2012.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
8. Porušenie svojich práv sťažovateľ videl v nedostatočnom odôvodnení
a nepreskúmateľnosti rozsudku rozhodcovského súdu, pretože ako tvrdil, „... z uvedeného
rozsudku nie je zrejmé, akými úvahami sa súd riadil, čo považoval za dokázané a k akým
jednoznačným záverom dospel a preto je vo svojom dôsledku toto rozhodnutie rozporné
s ústavnými princípy spravodlivého procesu, čím sa rozhodcovský súd v konečnom dôsledku
dopustil porušenia zásady zákazu denegatio iustitiae“. Zároveň sťažovateľ dodáva, že
„Uvedená skutočnosť vyznieva o to zásadnejšie v situácii, kedy sa o právach
a povinnostiach účastníkov konania rozhoduje iba v jednoinštančnom (rozhodcovskom)
konaní a preto by toto konanie o to viac malo spĺňať minimálne štandardy zákonného
konania, ktoré je zavŕšené aj ústavne súladným rozhodnutím.“.
9. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, resp. rozhodcovských súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do
jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
(m. m. I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy
totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ústavou zaručené základné právo
na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným
súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom
spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
11. Ústavný súd zastáva názor, že prezentovanú judikatúru a citované právne vety je
možné aplikovať aj v prípadoch, ak ústavný súd preskúmava rozhodcovský rozsudok
(rozhodcovského súdu, pozn.) z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu, a to
z dôvodu, že rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi. Aj
tieto rozhodcovské súdy sú povinné aplikovať právo tak, aby výsledkom nimi uplatnenej
právomoci bolo rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti.
12. Rozhodcovský súd v napadnutom rozsudku v podstatnom dôvodil:
«Preskúmaním Zmluvy a jej príloh a dodatkov, výpisov z obchodného
a živnostenského registra, splnomocnenia konateľa žalobcu zo 06. 06. 2008, mal RS SOPK
za preukázané, že tieto sú podpísané v danom čase oprávnenými zástupcami žalobcu ako aj
žalovaným, ako živnostníkom, spĺňajú náležitosti stanovené zákonom, teda sú platné. Podľa
prehlásenia účastníkov v čl. V. Zmluvy a bodu 15.10 VPFL sa títo pred podpisom týchto
dokumentov riadne oboznámili s ich obsahom a súhlasili s ním.
Pri posudzovaní nárokov uplatnených žalobcom, resp. výhrad žalovaného konajúci
senát vychádzal predovšetkým z ustanovení Zmluvy a VPFL vyjadrujúcich vôľu strán pri
úprave ich vzájomných záväzkových vzťahov.
Z odovzdávacieho protokolu zo 17. 07. 2008 a pripojenej faktúry Dodávateľa
č. 2008202572 zo 17. 07. 2008 a vyjadrení účastníkov mal súd za preukázané, že v zmysle
čl. 1 bod 1.4 VPFL špecifikáciu Vozidla, vrátane jeho osobitnej výbavy a dodávateľa si
zvolil žalovaný, ktorý aj Vozidlo na základe poverenia žalobcu prevzal priamo od
Dodávateľa. (čl. 3 bod 3.1 VPFL). V zmysle týchto ustanovení však žalobca nezodpovedá za
vlastnosti predmetu lízingu a za jeho akékoľvek vady.
V rámci zisťovania skutkového stavu mal súd z predložených dôkazov za preukázané
a medzi účastníkmi nebolo sporné, že na žiadosť žalovaného sa 2 krát menil splátkový
kalendár (obmedzenie splátok v auguste a septembri 2008, resp. marci až máji 2009), dňa
15. 06. 2009 došlo k vráteniu Vozidla a zániku Zmluvy dňa 30. 06. 2009 tak, ako to uviedol
žalobca v žalobe, resp. doplnil vo vyjadrení z 22. 03. 2012.
Nepriaznivú ekonomickú situáciu žalovaného, ako dôvod jeho rozhodnutia
nepokračovať v lízingovom vzťahu, podľa názoru súdu potvrdzuje aj obsah poslednej
žiadosti žalovaného o prehodnotenie splátok doručenej žalobcovi 21. 05. 2009. Žalovaný
v nej uvádza, že po zvážení celkového prepadu ekonomického rastu a v situácii, keď
prepravy vykonané v mesiacoch marec, apríl a máj 2009 nemá uhradené, nie je možné
udržať ďalšiu finančnú ťarchu (splátky lízingu a poistného) napriek jeho enormnému
záujmu a úsiliu ponechať si Vozidlo vo firme. Ako riešenie navrhol v postate prerušenie
lízingových splátok do konca r. 2009, resp. dočasným vyradením Vozidla z prevádzky aj
splátok poistného. Ako krajné riešenie navrhol odstúpenie od Zmluvy.
Pri posudzovaní žalovaným, uvádzaného nedostatku súčinnosti žalobcu ohľadne
uplatnenia vád vozidla voči Dodávateľovi, mal súd na základe dokladov predložených
žalovaným (čestné prehlásenie p. K., servisné objednávky) potvrdené, že začiatkom
septembra 2008 sa na ráme Vozidla prejavila vada, ktorá na základe reklamácie
žalovaného u Dodávateľa bola opravená. Zo záznamu pracovníka servisu M. B., spol. s r. o.
na servisnej objednávke Dodávateľa č. 96548120085 z 12. 09. 2008 súd zistil, že žalovaný
vozidlo pristavil na opravu 25. 09. 2008 o 07:00 hod po oprave Vozidlo prevzal 26. 09.
2008 o 20:30 hod. Na pripojenom grafickom výstupe merania rámu Vozidla z 26. 09. 2008
sa uvádza vytočenie - 2 mm a náklon – 2 mm. Podľa žalovaného dňa 03. 10. 2008
nasledovala oprava chybného ukotvenia valníkovej nadstavby vo firme A., a. s., ale ani tieto
opravy predmetnú vadu neodstránili úplne. S poukazom na tieto skutočnosti a vyjadrenie
pracovníkov A., a. s. má žalovaný za to, že vozidlo malo túto skrytú vadu už pri odovzdaní
dňa 17. 07. 2008. Na tomto základe žalovaný listom z 05. 06. 2009 navrhol Dodávateľovi
uzavretie dohody o vrátení Vozidla, resp. listom z 18. 06. 2009 od kúpnej zmluvy odstúpil a
následne žiadal vrátiť kúpnu cenu žalobcovi.
Podľa ustanovenia čl. 8 bod 8.11 VPFL s výnimkou práva na odstúpenie od kúpnej
zmluvy uzavretej medzi prenajímateľom a dodávateľom predmetu lízingu, postupuje
prenajímateľ nájomcovi právo uplatniť nároky zo záruk a vád predmetu lízingu voči
dodávateľovi. Nájomca toto právo prijíma a zaväzuje sa ho uplatňovať v zastúpení
prenajímateľa na vlastné náklady a vlastné nebezpečenstvo.
V zmysle tohto ustanovenia v prípade neodstrániteľnej alebo opakujúcej sa vady
mohol žalovaný, aj bez súčinnosti žalobcu, uplatniť nárok na výmenu Vozidla. Pri nesúhlase
Dodávateľa i prostredníctvom súdu. Zároveň konajúci senát RS SOPK pri posudzovaní
tohto konania žalovaného vzal do úvahy aj jeho kritickú finančnú situáciu a konštatoval, že
účelom tejto opakovanej „reklamácie vád“ bolo vrátenie vozidla Dodávateľovi oproti
vráteniu kúpnej ceny žalobcovi. Teda ukončenie lízingového vzťahu bez ďalších výdavkov,
resp. s prípadnou možnosťou vrátenia už zaplatených splátok. Hoci pre postup žalovaného
možno mať určité pochopenie, jeho postup bol v rozpore s dojednanými zmluvnými
podmienkami a námietka nedostatku súčinnosti žalobcu je nedôvodná.
Z dokladu o doručení i vyjadrenia žalovaného mal súd preukázané, že Oznámenie
o ukončení a finančnom vysporiadaní Zmluvy zo 14. 10. 2009 žalovaný prevzal 19. 10.
2009.
Podľa čl. 5 bod 5.4 VPFL je nájomca povinný uhradiť prenajímateľovi všetky
náklady spojené s prípadným vymáhaním akejkoľvek platby podľa tejto zmluvy, s ktorou
nájomca mešká, vrátane všetkých nákladov spojených s vymáhaním, vyhľadaním
a odobratím predmetu lízingu nájomcovi alebo tretej osobe, dopravou predmetu lízingu do
miesta sídla prenajímateľa, nákladov na právnu a sprostredkovateľskú pomoc, prípadne
ďalších nákladov vzniknutých prenajímateľovi v dôsledku porušenia akejkoľvek zmluvnej
povinnosti nájomcom.
V zmysle čl. 13 bod 13.1.1. druhý odsek, veta prvá sa odborným odhadom určí
účtovná hodnota Vozidla v čase jeho vrátenia prenajímateľovi, ako najnižšia trhová cena,
za ktorú bude možné vozidlo v tomto čase predať.
Podľa čl. 13 bod 13.1.2 VPFL, ak dôjde z akéhokoľvek dôvodu k predčasnému zániku
zmluvy, je nájomca, ak sa zmluvné strany nedohodnú inak, vždy povinný okamžite uhradiť
všetky do tej doby splatné, ale doposiaľ neuhradené konečné lízingové splátky a všetky
ďalšie zmluvné záväzky, vrátane voči nájomcovi uplatnených nárokov na zaplatenie
zmluvných pokút alebo náhrad škôd, včítane zúčtovacej hodnoty, ako aj ďalších poplatkov,
úrokov z omeškania, pokút alebo iných nárokov uplatnených tretími osobami voči
prenajímateľovi ako vlastníkovi predmetu a uhradiť prenajímateľovi zúčtovaciu hodnotu
podľa čl. 13 bodu 13.2 VPFL.
Podľa čl. 13 bodu 13.2 VPFL zúčtovacia hodnota bude stanovená ako súčet zvyšných
konečných lízingových splátok od okamihu predčasného zániku zmluvy do konca dojednanej
doby lízingu podľa splátkového kalendára a odkupnej ceny, bude upravená o úroky z týchto
konečných lízingových splátok a odkupnej ceny, ktoré sú prepočítané ako splatné ku dňu
zániku zmluvy. V prípade zákonnej povinnosti Prenajímateľa upraviť základ dane z príjmov,
má Prenajímateľ právo navýšiť zúčtovaciu hodnotu o takto zvýšenú daňovú povinnosť.
Podľa čl. 13 bodu 13.3 VPFL všetky záväzky nájomcu vzniknuté podľa zmluvy budú
znížené o platby prenajímateľom prijatých poistných plnení a o výťažok z predaja predmetu
lízingu alebo v prípade vzniku Škody na predmete lízingu jeho zvyšných častí, pokiaľ tieto
platby obdržal prenajímateľ a ďalej o poistné vrátené poistiteľom prenajímateľovi
v dôsledku zániku poistenia zodpovednosti pred uplynutím poistného obdobia, na ktoré bolo
poistné zaplatené a o zvyšnú časť zálohy zaplatenej nájomcom na konečné lízingové splátky
a o prípadnú kauciu zaplatenú nájomcom podľa čl. 5 bodu 5.4 VPFL.
Podľa ustanovenia § 28 ods. 1 Rokovacieho poriadku RS SOPK sú účastníci konania
povinní dokázať okolnosti, na ktoré sa odvolávajú ako na základ svojich nárokov alebo
námietok. Z predložených účtovných dokladov RS SOPK zistil, že dôvodom vzniku
jednotlivých nárokov finančného vysporiadania uplatnených v žalobe bolo predčasné
ukončenie Zmluvy zavinené nájomcom a tieto zodpovedajú záväzkom žalovaného
dojednaným v citovaných ustanoveniach VPFL.
Konajúci senát RS SOPK z dôvodov uvedených aj vo vyjadreniach žalobcu z 03. 02.
2012 a 22. 03. 2012, neakceptoval námietky žalovaného voči výške nárokov uvedených vo
finančnom vysporiadaní v písm. b), c) a e). K výške nákladov na znalecký posudok súd
poukazuje tiež na ustanovenie § 18 zák. č. 2004 Z. z. v znení neskorších predpisov a § 3
vyhl. MS SR č. 491/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. K výpočtu zúčtovacej hodnoty
v zmysle čl. 13 bod 13.2 VPFL podľa splátkového kalendára platného od 15. 03. 2009, súd
odkazuje aj na interný účtovný doklad žalobcu „Prepočet Tilgungsplanu“, z ktorého okrem
výšky tejto hodnoty taktiež vyplýva, že ide o sumu bez DPH. K možnostiam zníženia
pohľadávok žalobcu podľa čl. 13 bod 13.3 aj o sumu DPH poukazuje na ustanovenie § 49
a nasl. zák. č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení platnom v čase zúčtovania.
Na základe námietok žalovaného k výške nákladov za parkovanie (položka v písm. a)
finančného vysporiadania) RS SOPK konštatoval, že žalobca síce preukázal dĺžku
parkovania Vozidla i úhradu súhrnných faktúr dodávateľa služby za II. a III. štvrťrok,
nepreukázal však dohodu, podľa ktorej bola výška tzv. parkovného 3,- € denne. Z tohto
dôvodu súd žalobu v časti 381,99 € žalovanej istiny zamietol.
Na základe návrhu žalobcu RS SOPK priznal aj nárok na úrok z omeškania
s úhradou finančného vyrovnania zo dňa 14. 10. 2009 zníženého o sumu 381,99 €,
uplatnený v súlade s ustanovením § 340 ods. 1, § 365 veta prvá a § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka, vo výške8 percentuálnych bodov vyššej ako základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, ktorá ku dňu
23. 10. 2009 bola % omeškanej istiny ročne (§ 3 bod 1 nariadenia vlády Slovenskej
republiky č. 87/1995 Z. z., v znení neskorších predpisov).
O náhrade trov právneho zastúpenia RS SOPK, na základe ich vyčíslenia právnym
zástupcom žalobcu predloženého na pojednávaní, rozhodol podľa druhej vety § 12
Pravidiel o trovách rozhodcovského konania RS SOPK, s prihliadnutím na úspech vo veci
(§ 142 ods. 3 OSP v spojení s § 39 Rokovacieho poriadku RS SOPK) a podľa ustanovení
vyhl. č. 655/2004 Z. z. odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení platnom v čase vykonania úkonov nasledovne: za 5 úkonov právnej služby (prevzatie
veci a príprava zastúpenia dňa 28. 01. 2010, podanie žaloby 11. 10. 2011, písomné
vyjadrenia z 03. 02. 2012 a 22. 03. 2012, a účasť na ústnom konaní dňa 01. 08. 2012) podľa
§ 10 a § 14 cit vyhl. priznal odmenu po 303,74 € + 20 % DPH v sume 60,75 € a taktiež
paušálnu náhradu výdavkov (§ 16 ods. 3 cit. vyhl.) za úkon v r. 2010 vo výške 7,21 € + 20
% DPH v sume 1,44 €, za úkon v r. 2011 vo výške 7,41 € +20 % DPH v sume 1,48 a za
úkony v r. 2012 vo výške 7,63 € +20 % DPH v sume 1,53 €. Celkovo teda RS SOPK priznal
žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo v sume 1.867,47 € vrátane DPH.
O povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi poplatok za rozhodcovské konanie
pozostávajúce z poplatku za konanie pred rozhodcami vo výške 1.071,13 € a paušálu na
správne náklady vo výške 877,98 € a DPH vo výške 389,82 €, spolu s DPH 2.338,93 €, súd
rozhodol podľa ustanovení § 8 ods. 1) a § 10 ods. 1) Pravidiel o trovách rozhodcovského
konania RS SOPK, ktoré sú prílohou Rokovacieho poriadku RS SOPK.»
13. Ústavný súd považuje za významné podotknúť, že dokazovanie v rámci
rozhodcovského konania sa spravuje výlučne zásadou kontradiktórnosti konania, ktorá
znamená, že rozhodcovský súd vykonáva len dôkazy navrhnuté účastníkmi konania [§ 27
ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)]. Dôkazom pritom môže byť všetko to, čo
môže objasniť daný spor. Hodnotenie dôkazov je však záležitosťou rozhodcovského súdu,
ktorý je povinný ich hodnotiť nestranne, nezaujato a podľa svojho vnútorného presvedčenia,
čo je prejavom zásady voľného hodnotenia dôkazov (§ 27 ods. 4 zákona o rozhodcovskom
konaní).
14. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že z obsahu odôvodnenia
rozhodcovského rozsudku zreteľne vyplýva, že v priebehu rozhodcovského konania sa
uskutočnilo ústne pojednávanie, na ktorom mali účastníci konania možnosť predložiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom rozhodcovský súd v odôvodnení rozsudku
popísal priebeh tohto pojednávania, obsah písomných vyjadrení účastníkov konania vrátane
medzi nimi dojednaných podmienok lízingovej zmluvy, priebehu tohto vzťahu, vzájomné
správanie účastníkov tohto vzťahu, predovšetkým pri plnení si vzájomných povinností
a pod. ...
15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku rozhodcovského súdu
ústavný súd konštatuje, že rozhodcovský súd vo svojich záveroch, aj keď je potrebné
podotknúť, že v zjednodušenej podobe, ozrejmil sťažovateľovi, prečo a ako rozhodol
o nárokoch žalobcu, z akého dôvodu nevyhovel jeho ďalším uplatneným nárokom, pričom
svoje zistenia konfrontoval aj s príslušnými ustanoveniami/dojednaniami lízingovej zmluvy
a právnymi vyjadreniami účastníkov sporového konania, ktorých výklad a úvahy k nim
vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne
akceptovateľné.
16. Ak teda rozhodcovský súd podrobne predstavil priebeh dokazovania, svoje úvahy
a v nadväznosti naň aj svoje prijaté závery nemožno prisvedčiť tvrdeniam sťažovateľa
o nezákonnosti a neodôvodnenosti namietaného rozhodcovského rozsudku. Podľa názoru
ústavného súdu rozhodcovský súd celkom zreteľne, aj keď simplexnejšie, predstavil svoje
zistenia, ktoré vzhľadom na priebeh dokazovania celkom jasne predstavujú jeho
myšlienkové pochody. Takéto nedostatky rozhodcovského rozsudku, a to predovšetkým
s poukazom na to, že ako výsledok rozhodovacej činnosti vo vzťahu k predmetu sporu dáva
zmysel, význam a pôsobí presvedčivo, nemôžu signalizovať porušenie zásad spravodlivého
procesu, a tým ani porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
17. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov (a pri splnení zákonných predpokladov aj vo vzťahu k rozhodovacej
činnosti rozhodcovských súdov), na odôvodnenosť napadnutého rozhodcovského rozsudku,
ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania alebo
rozhodcovského konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II.B
K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu
18. Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým rozsudkom rozhodcovského súdu namietal
tiež porušenie základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu.
19. Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako
aj podľa čl. 1 dodatkového protokolu len z dôvodu svojvoľnosti a arbitrárnosti záverov
rozsudku rozhodcovského súdu, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne
uvedeným článkom ústavy a dodatkového protokolu, ktoré mali byť podľa neho taktiež
porušené. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom
a rozsudkom rozhodcovského súdu a možným porušením základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších
sťažovateľových práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ani podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
20. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej
zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa
hmotnoprávneho charakteru (IV. ÚS 116/05). Ústavný súd totiž v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.
Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti namietajúcej
porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu zjavne neopodstatnená.
III.
21. Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa z nej vyplývajúcimi, ako aj jeho žiadosťou
o odloženie vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku rozhodcovského súdu sp. zn. Rsp V-
137/2011 z 1. augusta 2012.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. novembra 2012