Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 213/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť M. G., N., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Advokátska

kancelária, Š., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej

komory v Bratislave sp. zn. Rsp V-42/2009 z 10. decembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára

2010 doručená sťažnosť M. G. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu zaurčeného

(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodcovským rozsudkom

Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave (ďalej len

„rozhodcovský súd“) sp. zn. Rsp V-42/2009 z 10. decembra 2009.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že Č., a. s., B. (ďalej aj „žalobca“), sa žalobou podanou

5. júna 2009 na rozhodcovskom súde od sťažovateľa (žalovaného) domáhal „zaplatenia

náhrady škody v celkovej sume 51.194,24 eur s príslušenstvom“. Žalobca svoj uplatnený

nárok založil na konečnom vyúčtovaní predčasne ukončených dvoch lízingových zmlúv

(z 18. apríla 2005 a 10. novembra 2005), ako aj na ustanoveniach Všeobecných zmluvných

podmienok finančného lízingu žalobcu. Uplatnený nárok pozostával zo škody v sume

zostatku istiny a zo škody tvorenej povinným odvodom dane z pridanej hodnoty.

Predmetom uvedených lízingových zmlúv bol lízing stavebného stroja a

hydraulického kladiva. Stavebný stroj bol odcudzený 22. decembra 2005 a hydraulické

kladivo v období od 1. júna 2006 do 5. júna 2006. Páchateľa trestného činu krádeže sa

nepodarilo zistiť.

Sťažovateľ v priebehu konania namietal:

„- z predložených listinných dôkazov nie je zrejmé, z čoho žalobca pri uplatnení

nároku vychádzal a ako dospel k určeniu výšky žalovaných súm, resp. že skutočne vynaložil

uplatnené náklady vo forme odvodu DPH, čo nepreukázal

- nie je preukázané naplnenie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa

§ 373 a nasl. ObchZ na strane žalovaného, pričom predmetné ustanovenie VZP, titulom

ktorého žalobca svoj nárok uplatňuje pojednáva výlučne o náhrade škody,

- nie je preukázaná ani existencia poistenia predmetov leasingu z dôvodu neplatnosti

poistnej zmluvy uzatvorenej medzi ČSOBL, (s uvedením konkrétnych dôvodov neplatnosti

vyplývajúcich zo znenia predloženej poistnej zmluvy), čím žalobca porušil svoju zmluvnú

povinnosť,

- žalobca nepostupoval vo veci s odbornou starostlivosťou, keď odovzdal žalovanému

špecifikácie zabezpečenia predmetov leasingu, ktoré alebo neboli v súlade s poistnou

zmluvou uzatváranou žalobcom alebo v opačnom prípade sa mal domáhať poistného

plnenia.“

Rozhodcovský súd rozhodcovským rozsudkom z 10. decembra 2009 v konaní

vedenom pod sp. zn. Rsp V-42/2009 uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi

žalované sumy, ako aj náhradu trov rozhodcovského konania.

Svoje rozhodnutie zdôvodnil skutkovými zisteniami o tom, že tak stavebný stroj, ako

aj hydraulické kladivo boli odcudzené bez násilného prekonania prekážky napriek tomu, že

stavebný stroj mal namontované zabezpečovacie zariadenia. Ďalej rozhodcovský súd

konštatoval neunesenie dôkazného bremena sťažovateľa, pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že

predmety lízingu neboli poistené. Napokon rozhodcovský súd dospel k záveru, že

„s ohľadom na výsledky šetrenia polície, by bolo nerozvážnosťou, ak by napriek nim bol

žalobca vymáhal poistné plnenie súdom. Také konanie žalobcu, by bolo možné označiť ako

opomenutie povinnosti konať v obchodno-záväzkových vzťahoch s odbornou

starostlivosťou. Preto jeho konanie nemohlo byť príčinou vzniku škody na strane

žalovaného. Podľa hypotetického názoru súdu /nepoznajúc obsah zmluvy o strážení objektu/

mohol žalovaný náhradu škody vymáhať od strážnej služby stavebných objektov, na ktorých

bolo predmetné stroje odcudzené.“.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu odôvodnil tvrdenie o porušení

označených základných práv nedostatočnosťou odôvodnenia rozhodcovského rozsudku

a s odvolaním sa na relevantné ustanovenia o rozhodcovskom

konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory

i na judikatúru ústavného súdu konštatoval, že „taká miera porušenia základných princípov

odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorá neumožňuje jeho preskúmateľnosť účastníkmi

konania (ale aj širšou právnickou či laickou verejnosťou), kde nie je zrejmé čo predstavuje

skutočnosti, ktoré ma súd za preukázané, čo predstavuje jeho úvahy, aké dôkazy boli

podkladom pre rozhodnutie a ako vec právne posúdil, t. j. bez jediného ustanovenia zmluvy,

či právneho predpisu nepredstavuje len porušenie objektívneho práva podľa ustanovení

o konaní pred rozhodcovským súdom, ale zároveň predstavuje aj zásah súdu do základného

práva na súdnu ochranu účastníka konania ako práva subjektívneho.

...

Považujem za potrebné poukázať, že z napadnutého rozsudku nie je zrejmé,

na základe akých hmotnoprávnych ustanovení súd rozhodoval, právnym poriadkom ktorého

štátu sa právny vzťah žalobcu a žalovaného spravoval a ktorý súd aplikoval, ktorý právny

predpis pri svojom rozhodovaní použil, a ktorý aplikoval na skutkové zistenia, ktoré jeho

ustanovenie bolo aplikované pre rozhodnutie o uplatnenom nároku a rovnako ani o ktoré

ustanovenie zmluvy svoje rozhodnutie súd opiera, resp. ktoré na zistený skutkový vzťah

aplikoval a prečo.

Poukazujem na fakt, že z celého napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé jediné

ustanovenie zmluvy, či právneho predpisu, ktoré súd pri svojom rozhodovaní aplikoval.

Rovnako tak nie je zrejmé ani to o aké dôkazy sa jeho skutkové zistenia opierajú

(s výnimkou odkazu na neidentifikovateľné výsledky šetrenia polície) a akými úvahami sa

pri ich hodnotení riadil, pričom navyše skutkové zistenia súdu (zamieňané s právnym

posúdením v otázke platnosti poistnej zmluvy, ktorú mal súd pri rozhodovaní k dispozícii) sú

vzájomne rozporné a nie je zrejmé, ktoré z nich bolo podkladom pre výrok napadnutého

rozsudku. Sťažovateľovi nie je z napadnutého rozsudku zrejmé, na základe akého

ustanovenia hmotného práva vôbec súd rozhodoval a prečo bolo v jeho právnej veci

rozhodnuté spôsobom uvedeným vo výroku rozhodnutia.

...

Výsledkom vyššie uvedeného postupu Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej

a priemyselnej komory je takisto aj rozhodnutie o trovách konania porušujúce práva

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a súdnu ochranu, keď z napadnutého rozsudku

nie je vôbec zrejmé, aké trovy konania boli žalovanému (správne malo byť žalobcovi, pozn.)

priznané a na základe akých právnych predpisov vznikli (s výnimkou na odkaz na ust. § 8

ods. 1 a § 10 ods. 1 a §12 Pravidiel o trovách rozhodcovského konania RS SOPK). Nie je

však zrejmé, o aké náklady ide, z čoho pozostávajú, v časti trov právneho zastúpenia súd

necituje, za aké úkony sa náhrada priznáva, v akej výške a na základe akých právnych

predpisov.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Základné právo sťažovateľa M. G., s miestom podnikania N. na súdnu a inú právnu

ochranu a právo na spravodlivý proces podobe práva na náležité odôvodnenie rozhodnutia

podľa SR, ako aj Európskeho dohovoru a

Listiny základných práv rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu Slovenskej

obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave sp. zn.: Rsp V-42/2009 zo dňa 10. 12. 2009

porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského

súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave sp. zn.: Rsp V-42/2009

zo dňa 10. 12. 2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

Okrem toho sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil

vykonateľnosť napadnutého rozhodcovského rozsudku rozhodcovského súdu sp. zn. Rsp V-

42/2009 z 10. decembra 2009.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho

zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti

a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, sťažovateľ namietal porušenie označených práv

rozhodcovským rozsudkom rozhodcovského súdu sp. zn. Rsp V-42/2009 z 10. decembra

2009. Porušenie svojich práv sťažovateľ videl v nedostatočnom odôvodnení

a nepreskúmateľnosti tohto rozsudku, pretože ako tvrdil, z tohto rozsudku nebolo zjavné,

na základe akých všeobecne záväzných právnych predpisov rozhodcovský súd rozhodol,

akými úvahami sa riadil, čo považoval za dokázané a k akým jednoznačným záverom

dospel.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo veci vedenej pod sp. zn.

rozhodoval o sťažovateľových námietkach rovnakého charakteru smerujúcich proti

rozhodcovskému rozsudku rozhodcovského súdu sp. zn. Rsp V-38/2009 z 18. novembra

2009, ktorým bola zamietnutá sťažovateľova žaloba vo veci náhrady škody proti žalobcovi

na tom istom skutkovom podklade, ako je to v prerokovávanom prípade. Ústavný súd

v uvedenej súvisiacej veci odmietol uznesením č. k. -15 z 9. marca 2010

sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú. Zároveň ústavný súd dodáva, že dôvody

zamietnutia sťažovateľovej žaloby rozhodcovským rozsudkom sp. zn. Rsp V-38/2009

z 18. novembra 2009 boli zásadne identické s dôvodmi, ktoré viedli rozhodcovský súd

v prerokovávanom prípade k vyhoveniu žalobcovej žalobe rozhodcovským rozsudkom

z 10. decembra 2009. Vzhľadom na to ústavný súd iba stručne poukazuje na dôvody, ktoré

ho i v tomto prípade viedli k odmietnutiu sťažovateľovej sťažnosti ako zjavne

neopodstatnenej.

Stabilnú judikatúru ústavného súdu vo veciach preskúmavania rozhodnutí

všeobecných súdov (, ) je potrebné aplikovať aj v prípadoch, ak

ústavný súd preskúmava rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu z hľadiska

dodržania zásad spravodlivého procesu, a to z dôvodu, že rozhodcovské konanie je

alternatívou konania pred všeobecnými súdmi. Aj rozhodcovské súdy sú povinné aplikovať

právo tak, aby výsledkom nimi uplatnenej právomoci bolo rozhodnutie, ktoré spĺňa

parametre zákonnosti a ústavnosti.

Ústavný súd považuje za významné podotknúť, že dokazovanie v rámci

rozhodcovského konania sa spravuje výlučne zásadou kontradiktórnosti konania, ktorá

znamená, že rozhodcovský súd vykonáva len dôkazy navrhnuté účastníkmi konania (§ 27

ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že

z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodcovského rozsudku zreteľne vyplýva zistenie, že

v priebehu rozhodcovského konania sa uskutočnilo ústne pojednávanie, na ktorom mali

účastníci konania možnosť predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Podstatou sporu bolo uplatnenie náhrady škody zo strany žalobcu voči sťažovateľovi,

pričom sťažovateľova obrana sa zakladala na tvrdení, že žalobca mal v prípade krádeže

predmetov lízingových zmlúv vymáhať od príslušnej poisťovne poistné plnenie. Keďže

k tomu nepristúpil, podľa názoru sťažovateľa nekonal v súlade so svojou povinnosťou

konať v obchodno-záväzkových vzťahoch s odbornou starostlivosťou.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodcovský súd vo svojich záveroch, aj keď je

potrebné podotknúť, že vo výrazne zjednodušenej podobe ozrejmil sťažovateľovi, prečo

žalobe žalobcu vyhovel. V tejto súvislosti rozhodcovský súd argumentoval zabezpečovacím

zariadením predmetu lízingovej zmluvy, o ktorom konštatoval, že ho bolo možné len veľmi

ťažko prekonať bez násilného zdolania prekážky. Na tomto mieste považuje ústavný súd

za potrebné poukázať na tú časť odôvodnenia predmetného rozhodcovského rozsudku

(posledný odsek na strane 2 a prvý odsek na strane 3), v rámci ktorej rozhodcovský súd

konštatoval, že predmety lízingu boli poistené poistnou zmluvou č. 8000800012

uzatvorenou medzi žalovaným a Č., a. s., Bratislava, a že táto odmietla poskytnúť poistné

plnenie odvolávajúc sa na príslušné ustanovenia všeobecných poistných podmienok, pretože

ku krádeži predmetu lízingovej zmluvy malo dôjsť bez násilného prekonania prekážky.

Napokon rozhodcovský súd sa odvolal aj na závery policajného vyšetrovania, predmetom

ktorého bolo vyšetrovanie krádeže predmetu lízingovej zmluvy. Podľa rozhodcovského

súdu bolo vyšetrovanie prerušené „z dôvodu, že sa nepodarilo páchateľa zistiť“. Na základe

toho potom rozhodcovský súd konštatoval, že vzhľadom na závery policajného vyšetrovania

by bolo nerozvážnosťou, ak by žalobca vymáhal poistné súdnou cestou.

Ústavný súd konštatuje, že pre účely spravodlivého rozhodnutia vo veci

rozhodcovský súd vykonal nevyhnutné dôkazy. Ak následne necitoval ustanovenia

všeobecne záväzných právnych predpisov, ale podrobne predstavil priebeh dokazovania

a prijaté závery, nemožno prisvedčiť tvrdeniam sťažovateľa o nezákonnosti

a neodôvodnenosti namietaného rozhodcovského rozsudku v takom rozsahu, ktorý by

zakladal právomoc ústavného súdu vysloviť porušenie sťažovateľom označených práv.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodcovský súd celkom zreteľne, aj keď pomerne

jednoducho, predstavil svoje zistenia, ktoré vzhľadom na priebeh dokazovania celkom jasne

predstavujú jeho myšlienkové pochody. Takéto nedostatky odôvodnenia rozhodcovského

rozsudku, a to predovšetkým s poukazom na to, že ako výsledok rozhodovacej činnosti

vo vzťahu k predmetu sporu dáva zmysel, význam a pôsobí presvedčivo, nemôžu

signalizovať porušenie zásad spravodlivého procesu, a tým ani porušenie základného práva

sťažovateľa podľa a listiny ani práva podľa

dohovoru.

O trovách konania rozhodol rozhodcovský súd podľa relevantných ustanovení

pravidiel o trovách rozhodcovského konania rozhodcovského súdu (§ 8 ods. 1 a § 10 ods. 1)

tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vrátane

nákladov právneho zastúpenia.

Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku je teda zrejmé, na základe akého

ustanovenia rozhodol rozhodcovský súd o trovách konania, pričom z výrokovej časti

rozhodnutia jasne vyplýva, že rozhodcovský súd rozhodol o náhrade trov konania a náhrade

nákladov právneho zastúpenia žalobcu s odôvodnením, že tento mal v rozhodcovskom

konaní plný úspech. To, že ich sťažovateľovi prikázal zaplatiť priamo na účet právneho

zástupcu žalobcu, nemení nič na skutočnosti, že tieto trovy žalobcovi ako účastníkovi

konania za prijatie poskytnutých právnych služieb v rámci rozhodcovského konania vznikli.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov (a pri splnení zákonných predpokladov aj vo vzťahu k rozhodovacej

činnosti rozhodcovských súdov), na odôvodnenosť napadnutého rozhodcovského rozsudku,

ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania alebo rozhodcovského konania, resp. právo na úspech v konaní

(, , , ), ústavný súd sťažnosť

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa z nej vyplývajúcimi, ako aj jeho žiadosťou

o odloženie vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku rozhodcovského súdu sp. zn. Rsp V-

42/2009 z 10. decembra 2009.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2010