Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 213/2010
PDF · 185.39 KB
No categories available
III. ÚS 213/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2010
predbežne prerokoval sťažnosť M. G., N., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Advokátska
kancelária, Š., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej
komory v Bratislave sp. zn. Rsp V-42/2009 z 10. decembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára
2010 doručená sťažnosť M. G. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu zaurčeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodcovským rozsudkom
Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave (ďalej len
„rozhodcovský súd“) sp. zn. Rsp V-42/2009 z 10. decembra 2009.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že Č., a. s., B. (ďalej aj „žalobca“), sa žalobou podanou
5. júna 2009 na rozhodcovskom súde od sťažovateľa (žalovaného) domáhal „zaplatenia
náhrady škody v celkovej sume 51.194,24 eur s príslušenstvom“. Žalobca svoj uplatnený
nárok založil na konečnom vyúčtovaní predčasne ukončených dvoch lízingových zmlúv
(z 18. apríla 2005 a 10. novembra 2005), ako aj na ustanoveniach Všeobecných zmluvných
podmienok finančného lízingu žalobcu. Uplatnený nárok pozostával zo škody v sume
zostatku istiny a zo škody tvorenej povinným odvodom dane z pridanej hodnoty.
Predmetom uvedených lízingových zmlúv bol lízing stavebného stroja a
hydraulického kladiva. Stavebný stroj bol odcudzený 22. decembra 2005 a hydraulické
kladivo v období od 1. júna 2006 do 5. júna 2006. Páchateľa trestného činu krádeže sa
nepodarilo zistiť.
Sťažovateľ v priebehu konania namietal:
„- z predložených listinných dôkazov nie je zrejmé, z čoho žalobca pri uplatnení
nároku vychádzal a ako dospel k určeniu výšky žalovaných súm, resp. že skutočne vynaložil
uplatnené náklady vo forme odvodu DPH, čo nepreukázal
- nie je preukázané naplnenie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa
§ 373 a nasl. ObchZ na strane žalovaného, pričom predmetné ustanovenie VZP, titulom
ktorého žalobca svoj nárok uplatňuje pojednáva výlučne o náhrade škody,
- nie je preukázaná ani existencia poistenia predmetov leasingu z dôvodu neplatnosti
poistnej zmluvy uzatvorenej medzi ČSOBL, (s uvedením konkrétnych dôvodov neplatnosti
vyplývajúcich zo znenia predloženej poistnej zmluvy), čím žalobca porušil svoju zmluvnú
povinnosť,
- žalobca nepostupoval vo veci s odbornou starostlivosťou, keď odovzdal žalovanému
špecifikácie zabezpečenia predmetov leasingu, ktoré alebo neboli v súlade s poistnou
zmluvou uzatváranou žalobcom alebo v opačnom prípade sa mal domáhať poistného
plnenia.“
Rozhodcovský súd rozhodcovským rozsudkom z 10. decembra 2009 v konaní
vedenom pod sp. zn. Rsp V-42/2009 uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi
žalované sumy, ako aj náhradu trov rozhodcovského konania.
Svoje rozhodnutie zdôvodnil skutkovými zisteniami o tom, že tak stavebný stroj, ako
aj hydraulické kladivo boli odcudzené bez násilného prekonania prekážky napriek tomu, že
stavebný stroj mal namontované zabezpečovacie zariadenia. Ďalej rozhodcovský súd
konštatoval neunesenie dôkazného bremena sťažovateľa, pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že
predmety lízingu neboli poistené. Napokon rozhodcovský súd dospel k záveru, že
„s ohľadom na výsledky šetrenia polície, by bolo nerozvážnosťou, ak by napriek nim bol
žalobca vymáhal poistné plnenie súdom. Také konanie žalobcu, by bolo možné označiť ako
opomenutie povinnosti konať v obchodno-záväzkových vzťahoch s odbornou
starostlivosťou. Preto jeho konanie nemohlo byť príčinou vzniku škody na strane
žalovaného. Podľa hypotetického názoru súdu /nepoznajúc obsah zmluvy o strážení objektu/
mohol žalovaný náhradu škody vymáhať od strážnej služby stavebných objektov, na ktorých
bolo predmetné stroje odcudzené.“.
Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu odôvodnil tvrdenie o porušení
označených základných práv nedostatočnosťou odôvodnenia rozhodcovského rozsudku
a s odvolaním sa na relevantné ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),
rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory
i na judikatúru ústavného súdu konštatoval, že „taká miera porušenia základných princípov
odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorá neumožňuje jeho preskúmateľnosť účastníkmi
konania (ale aj širšou právnickou či laickou verejnosťou), kde nie je zrejmé čo predstavuje
skutočnosti, ktoré ma súd za preukázané, čo predstavuje jeho úvahy, aké dôkazy boli
podkladom pre rozhodnutie a ako vec právne posúdil, t. j. bez jediného ustanovenia zmluvy,
či právneho predpisu nepredstavuje len porušenie objektívneho práva podľa ustanovení
o konaní pred rozhodcovským súdom, ale zároveň predstavuje aj zásah súdu do základného
práva na súdnu ochranu účastníka konania ako práva subjektívneho.
...
Považujem za potrebné poukázať, že z napadnutého rozsudku nie je zrejmé,
na základe akých hmotnoprávnych ustanovení súd rozhodoval, právnym poriadkom ktorého
štátu sa právny vzťah žalobcu a žalovaného spravoval a ktorý súd aplikoval, ktorý právny
predpis pri svojom rozhodovaní použil, a ktorý aplikoval na skutkové zistenia, ktoré jeho
ustanovenie bolo aplikované pre rozhodnutie o uplatnenom nároku a rovnako ani o ktoré
ustanovenie zmluvy svoje rozhodnutie súd opiera, resp. ktoré na zistený skutkový vzťah
aplikoval a prečo.
Poukazujem na fakt, že z celého napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé jediné
ustanovenie zmluvy, či právneho predpisu, ktoré súd pri svojom rozhodovaní aplikoval.
Rovnako tak nie je zrejmé ani to o aké dôkazy sa jeho skutkové zistenia opierajú
(s výnimkou odkazu na neidentifikovateľné výsledky šetrenia polície) a akými úvahami sa
pri ich hodnotení riadil, pričom navyše skutkové zistenia súdu (zamieňané s právnym
posúdením v otázke platnosti poistnej zmluvy, ktorú mal súd pri rozhodovaní k dispozícii) sú
vzájomne rozporné a nie je zrejmé, ktoré z nich bolo podkladom pre výrok napadnutého
rozsudku. Sťažovateľovi nie je z napadnutého rozsudku zrejmé, na základe akého
ustanovenia hmotného práva vôbec súd rozhodoval a prečo bolo v jeho právnej veci
rozhodnuté spôsobom uvedeným vo výroku rozhodnutia.
...
Výsledkom vyššie uvedeného postupu Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej
a priemyselnej komory je takisto aj rozhodnutie o trovách konania porušujúce práva
sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a súdnu ochranu, keď z napadnutého rozsudku
nie je vôbec zrejmé, aké trovy konania boli žalovanému (správne malo byť žalobcovi, pozn.)
priznané a na základe akých právnych predpisov vznikli (s výnimkou na odkaz na ust. § 8
ods. 1 a § 10 ods. 1 a §12 Pravidiel o trovách rozhodcovského konania RS SOPK). Nie je
však zrejmé, o aké náklady ide, z čoho pozostávajú, v časti trov právneho zastúpenia súd
necituje, za aké úkony sa náhrada priznáva, v akej výške a na základe akých právnych
predpisov.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„Základné právo sťažovateľa M. G., s miestom podnikania N. na súdnu a inú právnu
ochranu a právo na spravodlivý proces podobe práva na náležité odôvodnenie rozhodnutia
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu Slovenskej
obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave sp. zn.: Rsp V-42/2009 zo dňa 10. 12. 2009
porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského
súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave sp. zn.: Rsp V-42/2009
zo dňa 10. 12. 2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
Okrem toho sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil
vykonateľnosť napadnutého rozhodcovského rozsudku rozhodcovského súdu sp. zn. Rsp V-
42/2009 z 10. decembra 2009.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho
zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti
a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, sťažovateľ namietal porušenie označených práv
rozhodcovským rozsudkom rozhodcovského súdu sp. zn. Rsp V-42/2009 z 10. decembra
2009. Porušenie svojich práv sťažovateľ videl v nedostatočnom odôvodnení
a nepreskúmateľnosti tohto rozsudku, pretože ako tvrdil, z tohto rozsudku nebolo zjavné,
na základe akých všeobecne záväzných právnych predpisov rozhodcovský súd rozhodol,
akými úvahami sa riadil, čo považoval za dokázané a k akým jednoznačným záverom
dospel.
Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 95/2010
rozhodoval o sťažovateľových námietkach rovnakého charakteru smerujúcich proti
rozhodcovskému rozsudku rozhodcovského súdu sp. zn. Rsp V-38/2009 z 18. novembra
2009, ktorým bola zamietnutá sťažovateľova žaloba vo veci náhrady škody proti žalobcovi
na tom istom skutkovom podklade, ako je to v prerokovávanom prípade. Ústavný súd
v uvedenej súvisiacej veci odmietol uznesením č. k. III. ÚS 95/2010-15 z 9. marca 2010
sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú. Zároveň ústavný súd dodáva, že dôvody
zamietnutia sťažovateľovej žaloby rozhodcovským rozsudkom sp. zn. Rsp V-38/2009
z 18. novembra 2009 boli zásadne identické s dôvodmi, ktoré viedli rozhodcovský súd
v prerokovávanom prípade k vyhoveniu žalobcovej žalobe rozhodcovským rozsudkom
z 10. decembra 2009. Vzhľadom na to ústavný súd iba stručne poukazuje na dôvody, ktoré
ho i v tomto prípade viedli k odmietnutiu sťažovateľovej sťažnosti ako zjavne
neopodstatnenej.
Stabilnú judikatúru ústavného súdu vo veciach preskúmavania rozhodnutí
všeobecných súdov (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05) je potrebné aplikovať aj v prípadoch, ak
ústavný súd preskúmava rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu z hľadiska
dodržania zásad spravodlivého procesu, a to z dôvodu, že rozhodcovské konanie je
alternatívou konania pred všeobecnými súdmi. Aj rozhodcovské súdy sú povinné aplikovať
právo tak, aby výsledkom nimi uplatnenej právomoci bolo rozhodnutie, ktoré spĺňa
parametre zákonnosti a ústavnosti.
Ústavný súd považuje za významné podotknúť, že dokazovanie v rámci
rozhodcovského konania sa spravuje výlučne zásadou kontradiktórnosti konania, ktorá
znamená, že rozhodcovský súd vykonáva len dôkazy navrhnuté účastníkmi konania (§ 27
ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že
z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodcovského rozsudku zreteľne vyplýva zistenie, že
v priebehu rozhodcovského konania sa uskutočnilo ústne pojednávanie, na ktorom mali
účastníci konania možnosť predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Podstatou sporu bolo uplatnenie náhrady škody zo strany žalobcu voči sťažovateľovi,
pričom sťažovateľova obrana sa zakladala na tvrdení, že žalobca mal v prípade krádeže
predmetov lízingových zmlúv vymáhať od príslušnej poisťovne poistné plnenie. Keďže
k tomu nepristúpil, podľa názoru sťažovateľa nekonal v súlade so svojou povinnosťou
konať v obchodno-záväzkových vzťahoch s odbornou starostlivosťou.
Podľa názoru ústavného súdu rozhodcovský súd vo svojich záveroch, aj keď je
potrebné podotknúť, že vo výrazne zjednodušenej podobe ozrejmil sťažovateľovi, prečo
žalobe žalobcu vyhovel. V tejto súvislosti rozhodcovský súd argumentoval zabezpečovacím
zariadením predmetu lízingovej zmluvy, o ktorom konštatoval, že ho bolo možné len veľmi
ťažko prekonať bez násilného zdolania prekážky. Na tomto mieste považuje ústavný súd
za potrebné poukázať na tú časť odôvodnenia predmetného rozhodcovského rozsudku
(posledný odsek na strane 2 a prvý odsek na strane 3), v rámci ktorej rozhodcovský súd
konštatoval, že predmety lízingu boli poistené poistnou zmluvou č. 8000800012
uzatvorenou medzi žalovaným a Č., a. s., Bratislava, a že táto odmietla poskytnúť poistné
plnenie odvolávajúc sa na príslušné ustanovenia všeobecných poistných podmienok, pretože
ku krádeži predmetu lízingovej zmluvy malo dôjsť bez násilného prekonania prekážky.
Napokon rozhodcovský súd sa odvolal aj na závery policajného vyšetrovania, predmetom
ktorého bolo vyšetrovanie krádeže predmetu lízingovej zmluvy. Podľa rozhodcovského
súdu bolo vyšetrovanie prerušené „z dôvodu, že sa nepodarilo páchateľa zistiť“. Na základe
toho potom rozhodcovský súd konštatoval, že vzhľadom na závery policajného vyšetrovania
by bolo nerozvážnosťou, ak by žalobca vymáhal poistné súdnou cestou.
Ústavný súd konštatuje, že pre účely spravodlivého rozhodnutia vo veci
rozhodcovský súd vykonal nevyhnutné dôkazy. Ak následne necitoval ustanovenia
všeobecne záväzných právnych predpisov, ale podrobne predstavil priebeh dokazovania
a prijaté závery, nemožno prisvedčiť tvrdeniam sťažovateľa o nezákonnosti
a neodôvodnenosti namietaného rozhodcovského rozsudku v takom rozsahu, ktorý by
zakladal právomoc ústavného súdu vysloviť porušenie sťažovateľom označených práv.
Podľa názoru ústavného súdu rozhodcovský súd celkom zreteľne, aj keď pomerne
jednoducho, predstavil svoje zistenia, ktoré vzhľadom na priebeh dokazovania celkom jasne
predstavujú jeho myšlienkové pochody. Takéto nedostatky odôvodnenia rozhodcovského
rozsudku, a to predovšetkým s poukazom na to, že ako výsledok rozhodovacej činnosti
vo vzťahu k predmetu sporu dáva zmysel, význam a pôsobí presvedčivo, nemôžu
signalizovať porušenie zásad spravodlivého procesu, a tým ani porušenie základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
O trovách konania rozhodol rozhodcovský súd podľa relevantných ustanovení
pravidiel o trovách rozhodcovského konania rozhodcovského súdu (§ 8 ods. 1 a § 10 ods. 1)
tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vrátane
nákladov právneho zastúpenia.
Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku je teda zrejmé, na základe akého
ustanovenia rozhodol rozhodcovský súd o trovách konania, pričom z výrokovej časti
rozhodnutia jasne vyplýva, že rozhodcovský súd rozhodol o náhrade trov konania a náhrade
nákladov právneho zastúpenia žalobcu s odôvodnením, že tento mal v rozhodcovskom
konaní plný úspech. To, že ich sťažovateľovi prikázal zaplatiť priamo na účet právneho
zástupcu žalobcu, nemení nič na skutočnosti, že tieto trovy žalobcovi ako účastníkovi
konania za prijatie poskytnutých právnych služieb v rámci rozhodcovského konania vznikli.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov (a pri splnení zákonných predpokladov aj vo vzťahu k rozhodovacej
činnosti rozhodcovských súdov), na odôvodnenosť napadnutého rozhodcovského rozsudku,
ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania alebo rozhodcovského konania, resp. právo na úspech v konaní
(II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa z nej vyplývajúcimi, ako aj jeho žiadosťou
o odloženie vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku rozhodcovského súdu sp. zn. Rsp V-
42/2009 z 10. decembra 2009.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. mája 2010