Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 276/2013
PDF · 151.51 KB
No categories available
III. ÚS 276/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. B., S., zastúpeného Advokátskou kanceláriou –
JUDr. S. K., s. r. o., V., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. S. K., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Rozhodcovského súdu v Bratislave sp. zn. 6012/12
z 15. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. B. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2013
doručená sťažnosť J. B., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Rozhodcovského súdu v Bratislave (ďalej len „rozhodcovský
súd“) sp. zn. 6012/12 z 15. apríla 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom vydaným
rozhodcovským súdom zaviazaný zaplatiť obchodnej spoločnosti V., spol. s r. o., B., sumu
68 354,57 € s príslušenstvom a nahradiť trovy konania.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta argumentujúc skutkovými okolnosťami prípadu, že
rozhodcovský súd sa dopustil viacerých vážnych chýb v konaní a v odôvodnení svojho
rozhodnutia, z ktorých potom následne odvodzuje aj porušenie svojich označených práv.
Sťažovateľ citujúc judikatúru ústavného súdu vzťahujúcu sa na rozhodcovské konanie je
toho názoru, že zásady formulované rozhodnutiami ústavného súdu dodržané neboli, a preto
sa domnieva, že je „potrebný priamy zásah ústavného súdu do rozhodcovského rozsudku
rozhodcovského súdu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho
sťažnosti nálezom, v ktorom vysloví porušenie jeho označených práv napadnutým
rozsudkom rozhodcovského súdu. Zároveň sa sťažovateľ domáha aj zrušenia tohto rozsudku
a priznania úhrady trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľom namietané porušenie
jeho označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť napadnutým rozsudkom
rozhodcovského súdu.
V súvislosti s napadnutým rozhodcovským rozsudkom ústavný súd upriamuje
pozornosť na princíp subsidiarity vyplývajúci z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa
ktorého systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné
súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne
(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu
len subsidiárne.
Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú
v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny
prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 133/05,
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tým
právam, porušenie ktorých v súvislosti s napadnutým rozsudkom sťažovateľ namieta
v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe jemu
dostupných a účinných prostriedkov nápravy.
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie nevyplýva, či sa sťažovateľ domáha
osobitnou žalobou zrušenia napadnutého rozsudku na príslušnom všeobecnom súde
z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Naopak,
z formulácie sťažovateľa uvedenej v sťažnosti, že v danom prípade je „potrebný priamy
zásah ústavného súdu do rozhodcovského rozsudku rozhodcovského súdu“, by mohol
ústavný súd vyvodiť, že sťažovateľ takúto žalobu na všeobecnom súde nepodal. Napriek
uvedenému ústavný súd v súčinnosti s Okresným súdom Vranov nad Topľou (ďalej len
„okresný súd“) zistil, že sťažovateľ 24. mája 2013 doručil okresnému súdu žalobu, ktorou sa
domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku. Konanie je vedené pod sp. zn. 5 C 165/2013
a vo veci ešte nebolo rozhodnuté.
Pokiaľ sa sťažovateľ uvedenou žalobou domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku
tvrdiac, že v okolnostiach danej veci existuje niektorý z dôvodov podľa § 40 zákona
o rozhodcovskom konaní, je to v prvom rade všeobecný súd, ktorý bude oprávnený
a povinný rozhodnúť o ochrane jeho práv, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu
v tejto veci konať. Skutočnosti, ktoré uviedol sťažovateľ v sťažnosti, neumožňujú vyvodiť
taký záver, že by namietané porušenie v sťažnosti označených práv nebolo možné odstrániť
v ňom iniciovanom konaní pred všeobecným súdom.
Ústavný súd konštatuje, že za daného stavu má sťažovateľ k dispozícii účinný právny
prostriedok na ochranu namietaného porušenia jeho práv s tým, že v prípade, ak by okresný
súd jeho žalobe o zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku nevyhovel, bude mať
možnosť domáhať sa nápravy v opravnom konaní v rámci riadneho inštančného postupu,
prípadne a za splnenia zákonom ustanovených podmienok aj využitím mimoriadneho
opravného prostriedku (m. m. IV. ÚS 394/2012).
V spojitosti s tým je potrebné uviesť, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri iných
prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; takúto sťažnosť možno uplatniť
iba v tom prípade, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo
podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd
(m. m. IV. ÚS 21/02).
Sťažovateľ si preto nemôže vyberať orgán verejnej moci, ktorý mu má poskytnúť
ochranu pred namietaným porušením jeho práv. Povinnosťou sťažovateľa je vyčerpať
všetky právne prostriedky ochrany ním označených práv, porušenie ktorých namieta, tak
ako to umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Až po ich vyčerpaní
a za predpokladu, že by boli splnené ostatné ústavné aj zákonné podmienky, by mohla byť
daná právomoc ústavného súdu (IV. ÚS 171/04).
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez
právneho dôvodu zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2013