Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 335/2010
PDF · 186.69 KB
No categories available
I. ÚS 335/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.
16 C 101/2004 a jeho rozsudkom z 9. februára 2005 a rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 4 Co 386/2009 z 19. mája 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta
2010 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 101/2004 a jeho
rozsudkom z 9. februára 2005 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 4 Co 386/2009 z 19. mája 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že okresný súd rozsudkom z 9. februára 2005
v právnej veci navrhovateľa – obchodnej spoločnosti K., a. s. (ďalej aj „navrhovateľ“),
uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť sumu 802,53 € spolu s príslušenstvom. Proti tomuto
rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil
prvostupňové rozhodnutie. So skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdov
v napadnutých rozsudkoch sa sťažovateľ nestotožnil, keď argumentoval, že „Sťažovateľ
riadne a načas ohlásil poistnú udalosť S., a. s. dňa 08. 11. 2000... Sťažovateľ bol riadne
poistený, riadne ohlásil poistnú udalosť a nedostal žiadnu výzvu od poisťovne na
predloženie dokladov, poisťovňa mala plniť svoju povinnosť zaplatiť škodu.“.
3. Vo vzťahu k postupu okresného súdu a jeho rozsudku z 9. februára 2005
sťažovateľ uviedol, že „Zákonná sudkyňa si neplnila svoje úradné povinnosti a pozmenila
súdny spis tak, že zo spisu odstránila dôkaz o zaplatení poistného sťažovateľom, vyhodila
dôkazy 2x, ktoré boli v prospech sťažovateľa a sudkyňa nevyhodnotila dôkaz – doručovanie
výzvy, pretože poisťovňa nevedela doručenie výzvy preukázať.
Zákonná sudkyňa zadržiavala odvolanie proti uzneseniu 16 C/101/2004-69... až do
roku 2010, kedy bolo odvolanie odoslané odvolaciemu súdu.“. Vo vzťahu k namietanému
rozsudku krajského súdu sťažovateľ uviedol, že „... porušil právo na spravodlivé súdne
konanie, konal neverejne a znemožnil sa sťažovateľovi brániť a vyjadriť k dôkazom.
V odôvodnení senát klamal a na základe klamstva rozhodol svojvoľne a proti spravodlivému
súdnemu konaniu a rozhodovaniu.“.
4. Sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným
súdom z dôvodu, že „nemá žiaden príjem, je nositeľom ŤZP, nemá možnosť pracovať pre
zlý zdravotný stav...“. Na základe argumentácie v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný
súd v jeho veci nálezom rozhodol:
„II.A Okresný súd Bratislava II v konaní 16 C 101/2004 a Krajský súd Bratislava
porušovali základné práva D. B. garantované čl. 12 ods. 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.
II.B Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok krajského súdu Bratislava
4 Co/386/2009-237 z dňa 19. 05. 2010 aj rozsudok Okresného súdu Bratislava II
16C/101/2004-69 z dňa 09. 02. 2005, pretože sú protizákonné.
II.C Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava II zaplatiť D. B. satisfakciu
vo výške 25.000 EUR za marenie práv v dĺžke 10-rokov a prikazuje Krajskému súdu
zaplatiť... satisfakciu vo výške 50.000 EUR... Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť
trovy advokáta aj sťažovateľa v lehote 15 dní.
II.D Ústavný súd podáva trestné oznámenie proti zákonnej sudkyni JUDr. A. S.
a senátu JUDr. V. K. JUDr. A. H. a JUDr. Z. P. z dôvodu páchania trestných činov podľa
§ 326, 344, 155 Tr. z.
Ústavný súd zbavuje uvedené sudkyne sudcovskej imunity a umožňuje tak trestné
stíhanie.“.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,
na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako
aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
II.A
K namietanému porušeniu základných práv a slobôd podľa čl. 12 ods. 4 a čl. 46 ods. 2
ústavy v spojení s čl. 13 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 16 C 101/2004-69
z 9. februára 2005
7. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,
že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať
sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred
všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie.
8. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu v právnej veci sťažovateľa,
ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu
bolo možné podať odvolanie (čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
II.B
K namietanému porušeniu základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu
č. k. 16 C 101/2004-69 z 9. februára 2005
9. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka
veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo
len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
10. Ústavný súd v predmetnej veci zistil, že sťažovateľ sa v podanej sťažnosti okrem
iného domáha preskúmania rozsudku okresného súdu č. k. 16 C 101/2004-69 z 9. februára
2005, ktoré už ústavný súd posudzoval v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 412/09
a svojím uznesením z 10. decembra 2009 rozhodol o odmietnutí sťažovateľom podanej
sťažnosti v časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci a v časti z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti. Teda ten istý nárok na ochranu ústavnosti uplatnil sťažovateľ aj v tomto
konaní. Tvrdí, že boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 16 C 101/2004 a jeho rozsudkom z 9. februára 2005. Z uvedeného vyplýva, že
ústavný súd by mal opätovne konať a rozhodovať vo veci, o ktorej už rozhodol v konaní
vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 412/09.
11. Vzhľadom na uvedené (bod 9 a 10) sťažnosť sťažovateľa v tejto časti nie je
prípustná pre prekážku rozhodnutej veci, a preto ústavný súd rozhodol o nej tak, že ju
odmietol pre neprípustnosť [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].
II.C
K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv namietaným
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 386/2009 z 19. mája 2010
12. Sťažovateľ namietal aj porušenie v petite označených práv namietaným
rozsudkom krajského súdu (ktorý potvrdil prvostupňový rozsudok, pozn.) z dôvodu, že tento
inter alia „... konal neverejne a znemožnil sa sťažovateľovi brániť a vyjadriť k dôkazom.
V odôvodnení senát klamal a... rozhodol svojvoľne...“ (bližšie bod 3).
13. V danom prípade podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ nevyčerpal všetky
prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd v systéme
všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže proti namietanému rozsudku krajského súdu
môže/mohol podať dovolanie podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Túto skutočnosť si sťažovateľ
uvedomoval, keď v sťažnosti (bod I.G) výslovne uviedol, že „dovolanie... nepodá“. Totiž
v sťažnosti tvrdený dôvod spočívajúci v obmedzení prístupu k súdu (bod 3 a 12) je
dovolacím dôvodom podľa už uvedeného § 237 písm. f) OSP (dovolanie je tiež prípustné
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa účastníkovi konania postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom). Sťažovateľom tvrdené pochybenia krajského súdu v jeho
postupe v odvolacom konaní tvoria relevantnú časť sťažovateľových námietok v podanej
sťažnosti.
14. Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu
činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo na základe
zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 písm. f) OSP.
Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická
osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani
zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi
súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak čl. 127 ods. 1
ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných
prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený
poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany
v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym
poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
15. Ako to vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať
ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane
týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti napadnutému
rozsudku je/bolo možné zo sťažovateľom tvrdeného dôvodu podať dovolanie [§ 237
písm. f) OSP], právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa
má/mal Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, čím bola zároveň vylúčená
právomoc ústavného súdu. Z uvedených dôvodov bola preto aj táto časť sťažnosti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov
konania uznesením ako neprípustná odmietnutá.
16. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd
nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa. Rovnako sa ústavný súd
nezaoberal požiadavkou sťažovateľa,
(i) aby ústavný súd podal trestné oznámenie, pretože takúto kompetenciu nemá, tú
má napr. sťažovateľ,
(ii) a aby zbavil bližšie označené sudkyne imunity, pretože sťažovateľ nie je osobou
oprávnenou podať žiadosť na vydanie súhlasu na trestné stíhanie sudcu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2010