Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 36/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. E. Š. – ENSY, Kysucká cesta 8405/16C, Žilina,

zastúpenej advokátom Mgr. Dr. Antonom Kušnírom, Jána Reka 13, Žilina, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Rozhodcovského súdu

v Bratislave sp. zn. 5171/12 z 15. júna 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. E. Š. – ENSY o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného

súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. novembra 2013 doručená sťažnosť Mgr. E. Š. – ENSY, Kysucká cesta 8405/16C, Žilina

(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa 46 ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Rozhodcovského súdu v Bratislave (ďalej len

„rozhodcovský súd“) sp. zn. 5171/12 z 15. júna 2012.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že rozhodcovský súd rozhodoval o návrhu

na zaplatenie pohľadávky od sťažovateľky z 24. mája 2012. Rozhodcovský súd vydal

vo veci rozsudok sp. zn. 5171/12 z 15. júna 2012 bez uvedenia svojho sídla (t. j. bez

riadneho označenia rozhodcovského súdu) a bez uvedenia právnickej osoby, ktorou je

zriadený, čo je podľa sťažovateľky v rozpore s

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom

konaní“) a z čoho podľa nej vyplývajú dôvodné pochybnosti, „či rozhodnutie vo veci vydal

príslušný súd a či rozhodnutie má zákonný podklad v súlade s ust. a nie je iba

prejavom svojvôle (v rozpore s ust. , 2 ods. 1 )...“. Rozhodcovský súd nie je

podľa sťažovateľky označený zákonným spôsobom a rozhodcovská doložka obsiahnutá v

zmluvách o vyplnení blanko zmeniek trpí právnou vadou – zameniteľnosťou a neurčitosťou

subjektu oprávneného rozhodovať spory medzi signatármi, ktorá spôsobuje nulitu právneho

úkonu zmluvy o vyplnení blanko zmeniek v časti rozhodcovskej doložky. Sťažovateľka

preto tvrdí, že „rozhodcovská doložka dojednaná v zmluvách o vyplnení a použití blanko

zmeniek č. C/09/009271/1 zo dňa 11. 08. 2009 a č. C/09/009928/1 zo dňa 11. 08. 2009

uzatvorených medzi v nej označeným veriteľom a dlžníkom v čl. V. ods. 5., podľa ktorých sa

zmluvné strany mali dohodnúť na riešení vzniknutých sporov predložením na rozhodnutie

jednému rozhodcovi Rozhodcovského súdu v Bratislave, so sídlom Ventúrska 14, Bratislava,

je neplatným právnym úkonom“.

Napriek uvedeným vadám rozhodnutia podal veriteľ návrh na vykonanie exekúcie

a Okresný súd Žilina bez toho, aby riadne preskúmal platnosť rozhodcovskej doložky, vydal

9. novembra 2012 poverenie na vykonanie exekúcie.

Sťažovateľka ďalej namieta, že namietaný rozsudok nie je v niektorých častiach

riadne odôvodnený, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Rozhodcovský súd zároveň

nesprávne aplikoval § 33 zákona o rozhodcovskom konaní, podobne nesprávne aplikoval

normy o doručovaní (aplikoval namiesto

ods. 3), preto sa sťažovateľka domnieva, že k právoplatnému doručeniu zásielky nedošlo.

V sťažnosti sa ďalej uvádza:

„Sťažovateľka napriek tomu, že si neprevzala predmetnú zásielku rozhodcovského

súdu, pri dodržaní všetkých zásad spravodlivého súdneho konania, by neutrpela ujmu

na majetku v dôsledku výkonu rozhodnutia z nezákonného rozhodnutia, o ktorej sa

dozvedela až po zaslaní upovedomenia o začatí exekučného konania sociálnou poisťovňou.

Tento stav právnej nespravodlivosti u nej vyvolal enormnú psychickú záťaž.

Keďže rozhodcovská doložka podľa uvádzaných zmlúv bola v nich obsiahnutá bez

toho, že sťažovateľka mala možnosť si zvoliť rozhodcu a ten ako rozhodca rozhoduje

na základe voľby veriteľa opakovane, je dôvodne tvrdiť, že rozhodcovský súd je

v ekonomickej závislosti od podaných návrhov veriteľa, čo spôsobuje, že jeho rozhodnutia

porušujú právo účastníka konania na prejednanie veci pred nezávislým súdom, resp.

na spravodlivé súdne konanie podľa ust. čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a s ust. , ods. (1) na inú právnu ochranu.

Právomoc ústavného súdu na prejednanie rozhodnutia rozhodcovského súdu

primerane odvodzujeme z nálezu ÚS - -34 a to z dôvodu preskúmania

dodržania zásad spravodlivého procesu, nakoľko aj rozhodcovské konanie je alternatívou

konania pred všeobecnými súdmi. Aj rozhodcovské súdy sú povinné aplikovať právo tak,

aby výsledkom nimi uplatnenej právomoci bolo rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre

zákonnosti a ústavnosti (obdobne , ).

Podľa prezentovaného právneho názoru ÚS aj na odôvodnenia rozsudkov

rozhodcovských súdov sa primerane vzťahuje aj čl.6 ods. 1 dohovoru, pretože čiastočne

vykonávajú funkcie všeobecného súdu (Ettl. A. i. c. Rakúsko z 23. 04. 1987, séria A, č. 117,

Campbell a Fell c. Spojené kráľovstvo y 28. 06. 1984, séria A, č. 80, Rolf Gustafsson

c. Švédsko z 1. 07. 1997 a iné.)

Tak ako sme poukázali vyššie rozsudok rozhodcovského súdu nie je v niekoľkých

častiach riadne odôvodnený, čím rozhodcovský súd sa dopustil porušenia zásady zákazu

denegatio iustitiae (odopretie spravodlivosti). Preukázali sme, že odôvodnenie

rozhodcovského súdu je nedostatočné nie len po hmotnoprávnej ale aj procesnoprávnej

stránke, nakoľko súd nesprávne aplikoval ustanovenie právnej normy o ktoré sa oprel, ale

postupoval nelegitímne najmä v tom, že vychádzal z rozhodcovskej doložky, ktorá je pri

dôslednom uplatnení všetkých právnych noriem, neplatnou rozhodcovskou doložkou a teda

nezakladá právo na zákonné rozhodnutie.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal

tento nález:

„Právo sťažovateľky Mgr. E. Š. - ENSY, so sídlom: Kysucká Cesta 8405/16C, 010

01 Žilina, Občianky SR, v konaní č. k.: sp. zn.: 5171/12 v právnom postavení odporkyne,

vedenom Rozhodcovským súdom v Bratislave, so sídlom Ventúrska 14, 811 01 Bratislava na

spravodlivé súdne konanie podľa ust čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a právo podľa ust. čt. 46, ods. (1) SR na inú právnu ochranu,

bolo porušené.

Rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu v Bratislave so sídlom Ventúrska 14,

811 01 Bratislava v konaní č. k.: sp. zn.: 5171/12, zo dňa 15. 06. 2012 sa zrušuje.

Sťažovateľke Mgr. E. Š. - ENSY, so sídlom: Kysucká Cesta 8405/16C, 010 01 Žilina,

Občianky SR, súd priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000.- EUR, ktoré je povinný

vyplatiť Rozhodcovský súd v Bratislave so sídlom Ventúrska 14, 811 01 Bratislava do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Rozhodcovský súd v Bratislave so sídlom Ventúrska 14, 811 01 Bratislava je povinný

uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške spolu 275,94 € na účet právneho zástupcu

Mgr. Dr. Antona Kušníra...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľkou namietané porušenie jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom rozhodcovského súdu sp. zn. 5171/12

z 15. júna 2012.

V súvislosti s napadnutým rozsudkom ústavný súd upriamuje pozornosť na princíp

subsidiarity vyplývajúci z citovaného , podľa ktorého systém ústavnej

ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd,

pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ,

).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tým

právam, porušenie ktorých v súvislosti s napadnutým rozsudkom sťažovateľka namieta

v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe jemu

dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie nevyplýva, či sa sťažovateľka domáha

osobitnou žalobou zrušenia napadnutého rozsudku na príslušnom všeobecnom

súde z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní.

Naopak, argumentácia sťažovateľky, že právomoc ústavného súdu na prerokovanie jej

sťažnosti odvodzuje z judikatúry ústavného súdu, podľa ktorej „aj rozhodcovské konanie je

alternatívnou konania pred všeobecnými súdmi“, a preto „aj rozhodcovské súdy sú povinné

aplikovať právo tak, aby výsledkom nimi uplatnenej právomoci bolo rozhodnutie, ktoré

spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti“, nasvedčuje tomu, že takúto žalobu

na všeobecnom súde ani nepodala. Vychádzajúc z už spomínaného princípu subsidiarity je

pritom v prvom rade všeobecný súd nielen oprávnený, ale aj povinný rozhodnúť o ochrane

označených práv sťažovateľky, čo vylučuje právomoc ústavného súdu v danej veci konať.

Inými slovami, skutočnosti uvádzané sťažovateľkou neumožňujú ústavnému súdu vyvodiť

taký záver, že by namietané porušenie v sťažnosti označených práv nebolo možné odstrániť

v ňou iniciovanom konaní pred všeobecným súdom.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že za daného stavu má sťažovateľka

k dispozícii účinný právny prostriedok ochrany jej označených práv, porušenie ktorých

namieta. V prípade, ak by okresný súd jej žalobe o zrušenie napadnutého rozsudku

nevyhovel, bude mať možnosť domáhať sa nápravy v opravnom konaní v rámci riadneho

inštančného postupu, prípadne a za splnenia zákonom ustanovených podmienok aj využitím

mimoriadneho opravného prostriedku (m. m. ).

V spojitosti s tým je potrebné uviesť, že sťažnosť podľa

nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri iných

prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; takúto sťažnosť možno uplatniť

iba v tom prípade, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo

podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd

(m. m. ). Sťažovateľ si preto nemôže vyberať orgán verejnej moci, ktorý mu

má poskytnúť ochranu pred namietaným porušením jeho práv. Povinnosťou sťažovateľa je

vyčerpať všetky právne prostriedky ochrany ním označených práv, porušenie ktorých

namieta, tak ako to umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Až po ich vyčerpaní

a za predpokladu, že by boli splnené ostatné ústavné aj zákonné podmienky, by mohla byť

daná právomoc ústavného súdu ().

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie ( ).

Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že podľa sťažovateľkou doručenej kópie

napadnutého rozsudku toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 8. júla 2012

a vykonateľnosť 12. júla 2012. Sťažovateľka v sťažnosti síce spochybňuje správnosť fikcie

doručenia zásielky od rozhodcovského súdu, z textu sťažnosti však jednoznačne

nevyplývajú konkrétne skutočnosti, pre ktoré by ústavný súd mohol odôvodnene

pochybovať, že došlo k doručeniu rozhodnutia rozhodcovského súdu. Zároveň je z textu

sťažnosti a jej príloh zrejmé, že sťažovateľka sa o obsahu rozhodnutia dozvedela najneskôr

15. januára 2013 na základe upovedomenia o začatí exekúcie. Sťažnosť ústavnému súdu

bola sťažovateľkou odoslaná na poštovú prepravu 26. novembra 2013, čo je zjavne

po uplynutí lehoty ustanovenej na podanie sťažnosti.

Ústavný súd stabilne zotrváva na stanovisku, že nedodržanie lehoty na podanie

sťažnosti je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie tejto sťažnosti ako podanej

oneskorene podľa . V prípade podania sťažnosti

po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie

tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie

neumožňuje (napr. m. m. , , ).

Z tohto dôvodu bolo možné predmetnú sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu jej

oneskoreného podania ústavnému súdu.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez

právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2014