Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 162/06

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2006

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. C., Š., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Z., N.,

ktorou žiadal zakázanie pokračovania „v porušovaní základného práva alebo slobody, čiže

vykonávanie exekúcie vedenej na Okresnom súde v Nových Zámkoch pod číslom 14 Er

1434/01“ a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára

2006 doručená sťažnosť Ing. P. C., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. E. Z., N., ktorým žiadal zakázanie pokračovania „v porušovaní základného práva

alebo slobody, čiže vykonávanie exekúcie vedenej na Okresnom súde v Nových Zámkoch

pod číslom 14 Er 1434/01“.

Zo sťažnosti vyplynulo, že: «(...) Právo na riadny a spravodlivý proces patrí podľa

všetkých medzinárodnoprávnych zmlúv a dokumentov, ktorými je Slovenská republika

viazaná medzi základné práva a slobody. Ústavne garantované právo na riadny a

spravodlivý proces, ktoré možno zaradiť pod siedmy oddiel druhej hlavy Slovenskej

republiky - právo na súdnu a inú právnu ochranu, bolo v mojom prípade porušené, keď

bola a je voči mne vykonávaná exekúcia, ktorá je podľa môjho názoru vykonávaná

protiprávne. Keďže som vyčerpal už všetky možné opravné prostriedky v súdnom konaní (od

odvolania až po podnet na podanie mimoriadne dovolanie generá1nym prokurátorom) a

exekúcia voči mne stále prebieha, aj napriek tomu, že som navrhoval jej zastavenie aj

odklad, podávam túto ústavnú sťažnosť a na objasnenie môjho tvrdenia uvádzam

nasledovné:

Exekučné konanie voči mne bolo začaté na základe poverenia, ktoré vydal Okresný

súd v Nových Zámkoch v konaní .

Účastníkmi súdneho konania, v ktorom boli vydané rozsudky, o ktorých oprávnený

tvrdí že sú jeho exekučným titulom, boli na strane žalobcu:

- 16. 4. 1999 bol vyhlásený rozsudok Krajského súdu v Nitre spisová značka 16 Cb

236/97 v ktorom je žalobcom S., a. s., B. (…).

- 22. 12. 1999 bola uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávok medzi S., a. s. a K.,

š. p. ú., B. Mne túto skutočnosť oznámila K. B. prípisom z 28. 1. 2000, ktorého overenú

fotokópiu prikladám. Obdobne som obdržal oznámenie od S., a. s. zo dňa 9. 2. 2000 (…).

- 8. 11. 2000 Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní potvrdil

rozsudok Krajského súdu v Nitre pričom žalobcu označil S., a. s., B. (K. B., š. p. ú., B.). Zo

spisu a z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že najvyšší súd v čase vyhlásenia rozsudku

nevedel o uzatvorení zmluvy o postúpení pohľadávok a nie je zrejmé, čo ho oprávnilo

doplniť označenie žalobcu.

Podľa v tom čase platného - v spojitosti s súd musel

uznesením rozhodnúť o pripustení, aby namiesto navrhovateľa do konania vstúpil niekto

iný. To sa však nestalo a nikto to ani nenavrhol. (…).

Je skutočnosťou, že v zátvorke rozsudku Najvyššieho súdu SR je uvedené za

označením žalobcu „(K. B., š. p. ú., B.)“ čo však nemá za následok zmenu pôvodného

žalobcu. V zátvorke sa spravidla uvádzajú odštepné závody, aby bola ľahšia identifikácia

účastníka konania,... K. B. nie je organizačnou zložkou S., a. s.

Som toho názoru, že subjekt s označením aké uviedol Najvyšší súd SR v konaní

- citujem: „žalobca S., a. s., B. (K. B., š. p. ú., B.)“ - vôbec neexistuje a ani

v čase vyhlásenia rozsudku neexistoval a teda nemá spôsobilosť byť účastníkom konania.

Preto ani takýto rozsudok nemôže byť exekučným titulom.

Poukazujem na ustanovenie v spojitosti s ods. z ktorých

jednoznačne vyplýva, aké musí byť označenie účastníka konania. Pokiaľ pripustíme, že

účastníkom konania v ktorom bol vydaný uplatnený nárok bola S., a. s., potom ona ako

jediná bola oprávnená podať návrh na výkon rozhodnutia. Tá však návrh na výkon

rozhodnutia nepodala.

Podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v prospech iného je možné vykonať exekúciu

iba v prípade, že sa preukázalo, že naňho prešlo právo z exekučného titulu (teda právo musí

prejsť na inú osobu potom, ako bolo vyhlásené súdne rozhodnutie, ktoré je exekučným

titulom). K tomuto však neprišlo a preto súd porušil zákon, keď povolil K. B., štátnemu

peňažnému ústavu, alebo S., a. s. proti mne vykonať exekúciu. V celom súdnom konaní na

strane žalobcu vystupovala ako účastník S., a. s. Postupnosť vydaných súdnych rozhodnutí

bola nasledovná:

Prvostupňový súd povolil proti mne vykonanie exekúcie v prospech oprávnenej

osoby, ktorá nie je oprávnená podľa predloženého exekučného titulu na výkon rozhodnutia.

Poukazujem na ustanovenie v spojitosti s ods. z ktorých

jednoznačne vyplýva, aké musí byť označenie účastníka konania. Účastníkom konania,

v ktorom bol vydaný uplatnený exekučný titul bola S., a. s. - tá však návrh na výkon

rozhodnutia nepodala.

Oprávnený S., a. s. nepreukázala, že by na ňu prešlo právo priznané exekučným

titulom - k tomu by k postúpeniu pohľadávky muselo prísť po vyhlásení rozsudku Najvyšším

súdom SR a to najprv na K. B. š. p. ú. a z nej na S., a. s.

Keby bola S. vymáhala na účet oprávneného - ako podľa súdu mala, nebolo by

dôvodné skúmať prechod práva z exekučného titulu. Toto oprávnený nepreukázal

a preukázať ani následne nevie, pretože z listín ktoré mám k dispozícii je zrejmé, že právo

bolo postúpené pred vydaním rozsudku NS SR, na základe ktorého bola exekúcia povolená

a S., a. s. aj po postúpení pohľadávky ukončila súdne konanie vo svoj

prospech. Teda neprešlo na oprávneného právo z exekučného titulu a ani mu v súdnom

konaní priznané nebolo na jeho účet.

Súd vyhodnotil právny titul oprávneného ako dostatočný k tomu, aby sa uskutočnilo

exekučné konanie v jeho prospech proti mne. Okresný súd na strane 3. svojho uznesenia

-131, ktorý odvolací súd potvrdil konštatuje, že podľa Zmluvy o vymáhaní

postúpenej pohľadávky uzatvorenej podľa § 530 ods. 1 Obč. zák. mala S., a. s. sama vo

svojom mene na účet postupníka (dnes oprávneného) robiť všetky procesnoprávne úkony

smerujúce k rozhodnutiu súdu. Právny titul, ktorý oprávnený v tomto exekučnom konaní

uplatňuje je urobený nie na účet oprávneného, ale na účet S., a. s. Ani z odôvodnenia

rozsudku nevyplýva, že by boli urobené v konaní procesné úkony vymáhania pohľadávky na

účet iného ako účastníka konania S., a. s.

Poukazujem na to, že podľa § 530 ods. 1 Obč. zák. citujem: „Na žiadosť postupníka

môže postupca vymáhať postúpený nárok sám vo svojom mene na účet postupníka“. Toto sa

nestalo - petit rozsudku Najvyššieho súdu potvrdzuje petit rozsudku

Krajského súdu. Navyše podľa poslednej vety § 530 ods. 1 Obč. zák. (platného v čase

vyhlásenia rozsudku NS SR) postupca môže postúpenú pohľadávku vymáhať iba v prípade,

že dlžníkovi preukáže súhlas postupníka s týmto vymáhaním. Ja som sa o postúpení

pohľadávky dozvedel z oznámenia K. B. z 28. 1. 2000, v ktorom však nie je žiadna zmienka

o tom, kto bude následne vymáhať pohľadávku a nie je to ani preukázané listinou ako to

vyžaduje zákon. (…)

V uvedenej veci, z dôvodu komplikovanosti problému si dovoľujem v prílohe doložiť

publikované stanovisko, ktoré sa prejavilo vo výklade k § 37 Exekučného poriadku

a u ktorého je zrejmé že:

Pokiaľ ide o prechod povinnosti citujem: „Výlučne prechádza len právo alebo

povinnosť z exekučného titulu. To znamená, že k prechodu práva alebo povinnosti dochádza

po vydaní exekučného titulu. Neakceptuje sa prechod, ku ktorému došlo pred vydaním

exekučného titulu, napríklad rozsudku, pretože tento prechod sa mal prejaviť už

v procesnom nástupníctve (zmena alebo zámena účastníka konania v základnom konaní)“

(…)

Keď už súd nesprávne povolil exekúciu, bol po následnom mojom poukázaní na

porušenie zákona povinný podľa , ak ide o taký nedostatok podmienky

konania, ktorý nemožno odstrániť, konanie zastaviť. Prvostupňový a ani odvolací súd sa

touto zásadou neriadil.

Podľa žiadam Ústavný súd Slovenskej

republiky, aby zakázal pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody, čiže

vykonávanie exekúcie vedené na Okresnom súde v Nových Zámkoch pod číslom 14 Er

1434/01 a podľa žiadam, aby rozhodol o dočasnom

opatrení odložiť vykonávanie tejto exekúcie.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a

slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn.

a v ňom citovaná ďalšia judikatúra). Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom

prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti

javí ako neopodstatnený (napr. ).

Ako to z predmetného podania vyplýva, sťažovateľ, ktorý je pred ústavným súdom

kvalifikovane právne zastúpený advokátkou výslovne žiadal len, aby ústavný súd „zakázal

pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody, čiže vykonávanie exekúcie

vedené na Okresnom súde v Nových Zámkoch pod číslom 14 Er 1434/01 a podľa § 52 ods. 2

žiadam, aby rozhodol o dočasnom opatrení odložiť vykonávanie

tejto exekúcie“.

Podľa , ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania (...). Inými slovami, návrh na začatie konania (sťažnosti a jeho petitu)

určuje to, čo má ústavný súd skúmať a o čom má na základe podanej sťažnosti rozhodovať

(mutatis mutandis ).

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetná sťažnosť je prima facie

nespôsobilá stať sa predmetom meritórneho posúdenia zo strany ústavného súdu, pretože

sťažovateľ vo svojej sťažnosti (a ani v petite sťažnosti) konkrétne neoznačil a nenamietal

porušenie žiadneho „základného práva“, čo je základnou podmienkou aplikácie čl. 127

ods. 2 , teda prípadného zakázania pokračovania v porušovaní základných práv

a slobôd.

Sťažovateľ v texte sťažnosti síce všeobecne uvádza, že v jeho exekučnej veci malo

dôjsť k porušeniu základných práv a slobôd (práva na spravodlivý proces, alebo práva na

súdnu ochranu), tieto však nešpecifikoval a najmä nenavrhol (pozri sťažnostný petit)

vyslovenie porušenia týchto práv. Sťažnosť v tejto podobe pritom nebolo možné považovať

za návrh na začatie konania, ktorý nespĺňa zákonom predpísané náležitosti (mutatis

mutandis ). S prihliadnutím na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa a

hľadiská procesnej ekonómie ústavný súd nepovažoval za potrebné ani vhodné vstupovať

do formálno-právne perfektného prejavu vôle sťažovateľa pokusom o modifikáciu jeho

obsahu a vo svojich záveroch vychádzal z prejavu vôle sťažovateľa, tak ako bol tento

adresovaný ústavnému súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom

všeobecných súdov a návrhom sťažovateľa na rozhodnutie absentuje relevantná súvislosť,

a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2

rozhodoval o návrhu sťažovateľa na vydanie „predbežného

opatrenia“, pretože takéto rozhodnutie môže prichádzať do úvahy len po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie (napr. , ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo

výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2006