Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 396/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-59

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára

a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť

, , ,

adresa na doručovanie , zastúpenej obchodnou spoločnosťou

KOVAL & spol., advokátska kancelária, s. r. o., Komenského 3, Banská Bystrica, v mene

ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Juraj Koval, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 19 NZ z 28. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxovým

podaním 27. novembra 2015 (doplneným o písomnú podobu v zákonnej lehote) doručená

ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných

práv podľa a (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

(ďalej len „pakt“) uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“)

č. 19 NZ z 28. septembra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

1.1 Ústavný súd uznesením č. k. -41 z 15. júna 2016 prijal ústavnú

sťažnosť na ďalšie konanie.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v poradí prvou

úspešnou uchádzačkou výberového konania na obsadenie dvoch voľných miest sudcu

pre Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) vyhláseného okresným súdom

15. decembra 2014. Súdna rada napadnutým rozhodnutím na základe podkladov Národného

bezpečnostného úradu v tajnom hlasovaní rozhodla, že sťažovateľka nespĺňa predpoklady

sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne.

Napadnuté uznesenie súdnej rady vo svojom celom znení znie: „Súdna rada Slovenskej

republiky na základe podkladov Národného bezpečnostného úradu pre rozhodovanie

o predpokladoch sudcovskej spôsobilosti kandidáta na vymenovanie za sudcu podľa

a ods. 5 písm. b) a

Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

, v tajnom hlasovaní rozhodla, že kandidátka na vymenovanie

za sudcu: Meno a priezvisko: ; Rodné číslo: ;

Trvalé bydlisko: ; nespĺňa predpoklady

sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne.“

3. V úvode ústavnej sťažnosti s poukazom na skutkové okolnosti predchádzajúce

vydaniu napadnutého rozhodnutia zo strany súdnej rady sťažovateľka konštatuje, že

„... Kancelária Súdnej rady vzhľadom na úspech sťažovateľky vo výberovom konaní

doručila sťažovateľke v zmysle ..

Bezpečnostný dotazník osoby... elektronickou formou, a to dňa 12.03.2015. Bezpečnostný

dotazník sťažovateľka vyplnila podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia

a v súlade s ustanovením § 27ga ods. 2 zákona o súdnej rade ho doručila v zákonom

ustanovenej 30-dňovej lehote Kancelárii Súdnej rady.

Predsedníčka Súdnej rady Slovenskej republiky... JUDr. Jana Bajánková zvolala

na dňa 28. septembra 2015 prvé neverejné zasadnutie Súdnej rady s jediným bodom

programu, ktorým bolo rozhodovanie o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti

kandidátov na sudcu na základe pokladov predložených Národným bezpečnostným úradom.

Sťažovateľka sa tohto zasadnutia zúčastnila spolu s ďalšími úspešnými kandidátmi

na obsadenie voľných miest sudcov okresných súdov Slovenskej republiky. Súdna rada

rozhodla, že spomedzi 18-tich posudzovaných kandidátov, 17 kandidáti splnili predpoklady

sudcovskej spôsobilosti a vo vzťahu k jednému z kandidátov požiadala o doplnenie

podkladov Národný bezpečnostný úrad. Súdna rada predvolala sťažovateľku za účelom

podania jej vyjadrenia ku skutočnostiam zisteným Národným bezpečnostným úradom

ako poslednú v poradí. Predsedníčka Súdnej rady oboznámila prítomných so zisteniami

Národného bezpečnostného úradu a sťažovateľku požiadala o zaujatie stanoviska k týmto

zisteniam. Následne jednotliví členovia Súdnej rady dostali priestor klásť sťažovateľke

otázky, pričom na záver sa k veci vyjadril prítomný príslušník Národného bezpečnostného

úradu.“.

3.1 Ako ďalej sťažovateľka uvádza, „... súdna rada sťažovateľke na neverejnom

zasadnutí vytkla nezrovnalosti medzi zisteniami Národného bezpečnostného úradu

a skutočnosťami uvedenými sťažovateľkou v bezpečnostnom dotazníku. Konkrétne išlo

o: dva dopravné priestupky neuvedené v bezpečnostnom dotazníku... v bezpečnostnom

dotazníku neuvedenú vkladnú knižku... členstvo v dozorných radách... a zistené pravidelné

vklady na sťažovateľkin účet...

Po tajnom hlasovaní predsedníčka Súdnej rady oznámila sťažovateľke, že nespĺňa

predpoklady sudcovskej spôsobilosti. Pri ústnom oboznámení s nesplnením predpokladov

sudcovskej spôsobilosti nebol sťažovateľke uvedený dôvod rozhodnutia. Rovnako Uznesenie

Súdnej rady Slovenskej republiky č. 19 Nz z 28. septembra 2015, ktoré jej bolo zároveň

doručené, neobsahuje odôvodnenie, ktorým by bolo vysvetlené, na základe akých

skutočností by sťažovateľka nemala spĺňať predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré

dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne. Predsedníčka Súdnej rady

sťažovateľke oznámila iba technické náležitosti výsledku hlasovania a síce, že za splnenie

predpokladov sudcovskej spôsobilosti hlasovalo 9 členov súdnej rady, proti splneniu

predpokladov sudcovskej spôsobilosti hlasovalo 5 členov súdnej rady, 4 členovia sa

zasadnutia nezúčastnili.

Vydaním tohto uznesenia sa skončilo konanie, v ktorom Súdna rada Slovenskej

republiky rozhodovala, či sťažovateľku navrhne prezidentovi Slovenskej republiky

na vymenovanie za sudkyňu Okresného súdu Bratislava II.“.

3.2 Argumentujúc rozhodovacou praxou ústavného súdu, sťažovateľka následne

spochybňuje správnosť postupu súdnej rady a zastáva názor, že ju súdna rada „... poškodila

na jej základnom práve na prístup k verejnej funkcii sudcu tým, že o jej odmietnutí ako

uchádzačky na post sudkyne rozhodla iba podľa podkladov predložených Národným

bezpečnostným úradom bez toho, aby sama Súdna rada uplatnila vlastnú úvahu spočívajúcu

v hodnotení všetkých faktov svedčiacich za návrh na vymenovanie sťažovateľky za sudkyňu

a proti návrhu na jej vymenovanie do funkcie sudkyne... Súdna rada ako orgán verejnej

moci nepostupovala pri výkone svojej právomoci tak, aby zabezpečila objektivitu svojho

postupu smerujúceho k ochrane a uplatňovaniu základného práva sťažovateľky podľa

článku 30 ods. 4 SR. Uvedený postup Súdnej rady v prípade sťažovateľky vytvoril

nevyvážený a nerovný prístup k sťažovateľke ako ku kandidátke na funkciu sudkyne

Okresného súdu Bratislava II.“.

3.3 V kontexte ostatnej sťažnostnej námietky týkajúcej sa neodôvodnenia

napadnutého rozhodnutia súdnej rady sťažovateľka v závere podanej ústavnej sťažnosti na

podporu svojich tvrdení poznamenáva, že „... v prípade požiadavky, aby kandidát

na vymenovanie za sudcu spĺňal predpoklady sudcovskej spôsobilosti, má odôvodnenie

zvlášť veľký význam, lebo iba tak sa kandidát môže oficiálne dozvedieť, či ide

o odstrániteľný nedostatok jeho nespôsobilosti stať sa sudcom, ktorý môže napraviť tak, aby

sa mohol v budúcnosti znovu uchádzať o vymenovanie za sudcu na inom súde alebo v inom

čase alebo či ide o neodstrániteľný nedostatok, ktorý spôsobuje, že sa nikdy nemôže

uchádzať o vymenovanie za sudcu... Bez odôvodnenia rozhodnutia Súdnej rady sa

napadnuté uznesenie zároveň stáva z vecného hľadiska ťažko preskúmateľným, nakoľko

základnou podmienkou preskúmateľnosti výsledku hlasovania je, že existovali dostatočne

konkrétne a jasne formulované dôvody, ktoré viedli Súdnu radu k iniciovaniu daného

výsledku hlasovania. Takéto rozhodnutie je preto v materiálnom právnom štáte

neprípustné...“.

4. S ohľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal tento

nález:

„1. Základné právo sťažovateľky priznané článkom priznané článkom 46 ods. 1

, článkom 30 ods. 4 a jej ľudské

právo podľa článku 25 písm. c) Paktu o občianskych a politických právach rozhodnutím

Súdnej rady Slovenskej republiky č. 19 NZ z 28. septembra 2015 porušené bolo.

2. Uznesenie Súdnej rady Slovenskej republiky č. 19 NZ z 28. septembra 2015 sa

ruší. Vec sa vracia Súdnej rade Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa článku 127 odsek 3 Slovenskej

republiky priznáva sťažovateľke za porušenie jej základného práva priznaného článkom 46

ods. 1 , článkom 30 ods. 4 v

spojení s ľudským právom podľa článku 25 písm. c) Paktu o občianskych a politických

právach, primerané finančné zadosťučinenie 1 500 eur. Súdna rada Slovenskej republiky je

povinná vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet

sťažovateľky.

4. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,73 €, ktorú je

Súdna rada Slovenskej republiky povinná vyplatiť splnomocnenému advokátovi

zastupujúcemu sťažovateľku v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky do dvoch

mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet

advokáta.“

II.

Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľky

Vyjadrenie odporcu

5. Listom č. SR 5/2016 z 25. januára 2016 doručeným ústavnému súdu

2. februára 2016 sa k podanej ústavnej sťažnosti vyjadrila súdna rada ako odporca v konaní.

5.1 Podľa súdnej rady postupom a napadnutým rozhodnutím konala v medziach

pôsobnosti danej jej a spôsobom uvedeným zákonom, a preto nemohlo dôjsť

k diskriminácii sťažovateľky porušením práva v prístupe k verejnej funkcii. Súdna rada bola

zriadená ako orgán nezávislosti súdnictva, ktorý má a zákonom dané rozhodovacie

právomoci smerom k súdnej moci.

5.2 Pri rozhodovaní o sudcovskej spôsobilosti sťažovateľky na funkciu sudcu súdna

rada postupovala rovnako ako pri ostatných kandidátoch. Neodôvodnenie napadnutého

uznesenia, ktoré je pre sťažovateľku nepriaznivé, nemôže byť porušením práva na prístup

k funkcii sudcu za rovnakých podmienok. Právna úprava neukladá povinnosť súdnej rade

odôvodniť rozhodnutie, na ktorom sa súdna rada uzniesla, že kandidát na funkciu sudcu

nespĺňa sudcovskú spôsobilosť. Súdna rada pri výkone právomoci v tomto prípade rokuje

neverejne, hlasuje tajne, ale dáva možnosť, aby sa kandidát osobne k zisteným podkladom

vyjadril ešte pred rozhodnutím a až následne prostredníctvom tajného hlasovania rozhodne,

výsledkom čoho je vydané uznesenie.

5.3 Na podklade vyjadreného je súdna rada toho názoru, že jej postup bol v súlade

s jej ústavným a zákonným vymedzením, a preto navrhuje, aby ústavný súd rozhodol,

že ústavnú sťažnosť odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

5.4 Súdna rada zároveň súhlasila s upustením od ústneho pojednávania v konaní

pred ústavným súdom.

Replika sťažovateľky

6. Listom z 25. júla 2016 doručeným ústavnému súdu 27. júla 2016 sa k vyjadreniu

odporcu vyjadrila sťažovateľka (replika).

6.1 Sťažovateľka aj naďalej zastáva názor, že napadnutým rozhodnutím súdnej rady

o tom, že nespĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu

sudcu bude vykonávať riadne, bolo porušené jej základné právo na prístup k verejnej

funkcii podľa v spojení s ľudským právom podľa ) paktu.

6.2 Podľa sťažovateľky je nesporné, že rozhodovanie súdnej rady o splnení

predpokladov sudcovskej spôsobilosti kandidáta na vymenovanie za sudcu patrí do oblasti

rozhodovania o právne garantovaných a determinovaných verejných subjektívnych právach.

Výsledkom tohto procesu je rozhodnutie, ktoré má záväzné právne dôsledky pre subjekty,

o ktorých právach sa rozhoduje. Dopadom takýchto rozhodnutí musí preto v právnom štáte

prislúchať rovnaká právna ochrana ako dopadom rozhodnutí či iných aktov alebo úkonov

iných správnych orgánov.

6.3 Sťažovateľka uvádza, že podľa o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o sudcoch“) má súdna rada pri splnení predpokladov sudcovskej

spôsobilosti vychádzať z komplexného posúdenia uchádzača o funkciu sudcu,

ako aj z podkladov Národného bezpečnostného úradu. To podľa mienky sťažovateľky

znamená, že súdna rada je pri rozhodovaní o splnení, resp. nesplnení predpokladov

sudcovskej spôsobilosti povinná prihliadať jednak na splnenie podmienok vymedzených

v § 5 ods. 1 zákona o sudcoch, ako aj na podklady Národného bezpečnostného úradu.

Z napadnutého rozhodnutia podľa slov sťažovateľky vyplýva, že súdna rada pri

rozhodovaní o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti sťažovateľky ako kandidátky

na vymenovanie za sudcu svojvoľne prihliadala len na podklady Národného

bezpečnostného úradu a žiadnym spôsobom nezohľadnila splnenie podmienok podľa § 5

ods. 1 zákona o sudcoch, napríklad výsledky sťažovateľky, ktoré vzišli z výberového

konania. V neposlednom rade sťažovateľka opätovne poukazuje na to, že z predmetného

napadnutého uznesenia súdnej rady si nemohla utvoriť konkrétny a presný obraz o tom,

ktoré skutočnosti uvedené v podkladoch Národného bezpečnostného úradu ju viedli k tomu,

že nie je spôsobilá na vymenovanie za sudcu.

6.4 Sťažovateľka zároveň súhlasila s upustením od ústneho pojednávania v konaní

pred ústavným súdom.

III.

Relevantná právna úprava

7. Ústavný súd s ohľadom na procesnú čistotu ozrejmuje, že v priebehu konania

o ústavnej sťažnosti sťažovateľky pred ústavným súdom nadobudol 1. marca 2019 účinnosť

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až a až

a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

7.1 V zmysle a sa tento zákon použije

aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní

nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

7.2 Vec sťažovateľky napadla ústavnému súdu 27. novembra 2015 a bola pôvodne

pridelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Brňákovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo

funkčné obdobie sudcu ústavného súdu. V zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného

súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

(ďalej len „rozvrh“) bola táto vec po 26. apríli 2019 v zmysle rozvrhu prerozdelená

a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov pridelená

sudcovi spravodajcovi Ľubošovi Szigetimu a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná

a rozhodnutá v senáte ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu),

Peter Molnár a Ľuboš Szigeti.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

8. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľky, že súdna rada

nepostupovala pri vydávaní napadnutého uznesenia ústavne konformným spôsobom

a napadnutým uznesením zasiahla do jej základných práv podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1

a práva podľa ) paktu.

9. Ústavný súd dáva do pozornosti, že otázkou kvality procesu posudzovania

kandidátov na vymenovanie za sudcov pred súdnou radou a ústavnými podmienkami

kladenými na kvalitu aktu súdnej rady o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti

kandidátom na vymenovanie za sudcu sa ústavný súd podrobne a vyčerpávajúco zaoberal

v náleze sp. zn. z 13. decembra 2012. Tam uvedené východiská a právne

závery sú plne aplikovateľné aj na vec sťažovateľky a ústavný súd bude preto aj z týchto

pri posudzovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľky vychádzať.

9.1 Článok 30 ods. 4 zaručuje každému občanovi právo na prístup k verejnej

funkcii za rovnakých podmienok. Funkcia sudcu je podľa stálej judikatúry ústavného súdu

takou verejnou funkciou, keďže ide priamo podľa o vykonávateľa jednej zo zložiek

štátnej moci – moci súdnej (porov. napr. , ).

9.2 Podstatou veci je tak fakticky nutnosť zistenia toho, čo je obsahom práva

kandidáta na vymenovanie za sudcu na rovný prístup k verejným funkciám voči súdnej

rade. Ústavný súd tu rozhoduje, či súdna rada porušila právo kandidáta na vymenovanie

za sudcu na rovný prístup k verejným funkciám.

9.3 Moderný konštitucionalizmus neustále hľadá odpovede na otázky diskrécie

ústavných orgánov pri prijímaní ústavných aktov, zvlášť pri menovacích právomociach

(porov. menovanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky prezidentom Slovenskej

republiky sp. zn. , menovanie viceguvernéra Národnej banky Slovenska

sp. zn. , rozsudok českého Nejvyššího správního soudu sp. zn. ,

rozhodnutie poľského ústavného tribunálu SK 37/08, rozhodnutie maďarského ústavného

súdu č. 48/1991 a č. 36/1992). Hľadá odpovede o ústavnoprávnej povahe aktov, či ide

o tzv. vládne akty (), či ide o akty súdne preskúmateľné alebo nie,

či ústavný orgán má povinnosť daný akt prijať, či má byť akt odôvodnený alebo nie,

a aká je ústavnoprávna zodpovednosť pri (ne)vydaní takýchto aktov. Relatívne často počuť,

že zabudla na to či ono, tamto by malo byť v ústave upravené. Je si však potrebné

uvedomiť, že vývoj spoločnosti a ústavného života je taký pestrý, že uvedený proces

formovania našej ústavnosti sa nikdy neskončí.

9.4 V tomto rámci je nutné vnímať aj proces navrhovania kandidátov

na vymenovanie za sudcov súdnou radou. Súdna rada, tak ako je zakotvená v ústave

a konkretizovaná v zákonnej úprave, nebola, čo sa týka jej povahy a postavenia a z nich

vyplývajúcich charakteristík, teoreticky precizovaná alebo dogmaticky „ukotvená“.

9.5 Samotná okolnosť, že určitý orgán hlasuje, a to dokonca tajne, nemôže

bez ďalšieho určovať, či jeho rozhodnutia majú alebo nemajú byť odôvodnené, a podobne

sama osebe nemôže určovať rozsah dôvodov, na ktorých môže tento orgán prípadne založiť

svoje rozhodnutie. Ústavné a zákonné medze oprávnení ustanovujúceho orgánu a jeho

postavenie sú určovateľom spôsobu jeho rozhodovania (porov. ). Aj kvôli tomu je

prerokovaná problematika náročnejšia, keďže súdna rada bola, ako už ústavný súd už

uviedol, vymedzená a zakotvená nie veľmi inštruktážne.

9.6 Súdy operujú v normatívnom priestore práva, právneho štátu a vo faktickom

priestore demokracie (porov. Soeharno, J. The Integrity of the Judge. A Philosophical

Inquiry, Ashgate, 2009, s. 20 a nasl.). Tak z práva samotného, ako aj z dôvery verejnosti

čerpajú svoju legitimitu. Pri jednotlivých ústavných orgánoch sa prelína komponent vôle

a komponent racionálnosti. Telesom, kde je vôľový prvok najsilnejšie zastúpený,

je parlament. Na druhej strane stojí súdnictvo, ktoré čerpá svoju legitimitu z expertnosti,

z poznania práva.

9.6.1 Ak zostaneme na moment a vo všeobecnej rovine pri súdoch a otázke

neodôvodňovania rozhodnutí pojednávajúcich o právach a povinnostiach subjektov práva,

ústavný súd v minulosti posudzoval aj prípady týkajúce sa neodôvodňovania rozhodnutí

orgánov verejnej moci o právach a povinnostiach subjektov práva, pričom takúto možnosť

(neodôvodňovať rozhodnutia) upravovali v tom čase samotné zákony (napr. v tom čase

platný a účinný o pobyte cudzincov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 52 ods. 2 zákona

č. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov). Ide napríklad o rozhodnutia sp. zn. , , mutatis

mutandis .

Ústavný súd v takýchto prípadoch konštatoval, že je povinnosťou konajúcich súdov

preskúmavajúcich zákonnosť takýchto rozhodnutí využiť možnosť oboznámiť sa

s ťažiskovými informáciami zo spisu, nezatvárať pred nimi oči. Súdy sa nesmú iniciatívne

vyhýbať oboznámeniu sa s rozhodujúcimi skutočnosťami a majú povinnosť poskytnúť

vertikálnu ochranu aj v prípadoch, že preskúmavané rozhodnutia sa neodôvodňujú.

Realizujú túto ochranu síce bez možnosti dotknutého subjektu oponovať, ale zákon

možnosťou neodôvodňovať rozhodnutia oponovanie neumožňoval. Ak zákonodarca

v zložitosti súčasného sveta explicitne uprednostní len jednoduché konštatovanie pred

odôvodnením, sú to potom všeobecné súdy, ktoré chránia práva dotknutých subjektov

preverením formálnejších, avšak relevantných stránok procesu, a taktiež sa oboznamujú

s dôvodmi takého rozhodnutia, či nie sú neudržateľné.

Ústavný súd však jedným dychom dodáva, že tieto citované rozhodnutia nie sú

v prerokovávanej veci sťažovateľky vzhľadom na ich odlišný skutkový a právny základ

(za všetky sa pýta uviesť aspoň ten, že v citovaných veciach nešlo o prístup k verejnej

funkcii za rovnakých podmienok) podkladom pre tento nález a ústavný súd ich uvádza len

ako ďalší z hlasov do diskusie o neodôvodňovaní rozhodnutí orgánov verejnej moci.

9.7 Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sa zaoberal prípadmi,

keď laická porota rozhodovala o závažných trestných činoch, pričom rozhodnutie nebolo

odôvodnené. Podľa ESĽP to samo osebe neznamená porušenie práva na spravodlivý proces,

ak z iných relevantných dokumentov, akými sú obžaloba, či otázky porote, možno

extrahovať odôvodnenie odsudzujúceho rozsudku (Taxquet proti Belgicku, rozsudok

Veľkého senátu, 16. 11. 2010, č. 926/05, body 92 – 100; Judge proti Spojenému kráľovstvu,

čiastočné rozhodnutie, 8. 2. 2011, č. 35863/10, body 35 – 39; Boučková, P. Rozsudek

Velkého senátu ve věci Taxquet v. Belgie. Jurisprudence 1/2011, s. 70 a nasl.).

9.7.1 V tejto súvislosti ústavný súd pre komplexnosť pohľadu poukazuje

aj na rozhodnutie ESĽP v rozhodnutí Harabin proti Slovenskej republike. ESĽP aplikoval

tzv. Eskelinenov test (Harabin proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 58688/11, ods. 119)

v rámci ktorého sa na vylúčenie ochrany poskytovanej dohovorom (konkrétne čl. 6

dohovoru) vyžaduje splnenie dvoch podmienok. Prvou je existencia vnútroštátnej právnej

úpravy, ktorá výslovne vylučuje prístup k súdu pre určité pozície alebo kategórie

dotknutých zamestnancov. Po druhé, vylúčenie musí byť odôvodnené objektívnymi

dôvodmi v záujme štátu (pozri Vilho Eskelinen a ďalší proti Fínsku [VK], č. 63235/00,

ods. 61 – 62, ECHR 2007-II). Takto ESĽP konštatoval aplikovateľnosť čl. 6 v jeho civilnej

časti na disciplinárne konanie proti predsedovi najvyššieho súdu Chorvátska vedúce k jeho

odvolaniu z pozície sudcu najvyššieho súdu. Predovšetkým bol toho názoru, že ochrana čl. 6

zahŕňa prípady prepustenia sudcu a že vnútroštátny systém nevylučuje prístup k súdu

v tomto ohľade (pozri Olujić proti Chorvátsku, č. 22330/05, ods. 34 – 45, 5. 2. 2009).

To, že čl. 6 dohovoru je aplikovateľný aj na výberové konanie na funkciu sudcu, vyplýva

aj z rozhodnutia Juričić proti Chorvátsku, sťažnosť č. 58222/09, rozhodnutie z 26. 6. 2011.

Z uvedeného možno vyabstrahovať, že ochrana dohovorom (t. j. čl. 6 dohovoru

v jeho civilnej časti) sa vzťahuje aj na preskúmavanie rozhodnutí súdnej rady prijatých

v procese výberového konania na pozíciu sudcu.

Je nutné v tejto súvislosti uviesť, že ESĽP nepovažuje súdnu radu za súdny orgán,

ako to vyplýva z rozhodnutia Paluda proti Slovenskej republike (Paluda proti Slovenskej

republike sťažnosť č. 58688/11, ods. 38 a 39), ktorý by bol spôsobilý poskytnúť ochranu

podľa čl. 6 dohovoru.

Sťažovateľka sa však nedomáha vyslovenia porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru.

9.8 Spôsob, akým ústavodarca nakonfiguroval personálne kreovanie a obsadenie

súdnej rady, vniesol do povahy súdnej rady prvok vôľový aj prvok rozumový, ba možno

povedať, že súdna rada stojí na priesečníku týchto princípov [„Niekoľko členských štátov

Európskej únie – s cieľom zabezpečiť nezávislosť súdnictva alebo z dôvodov zefektívnenia

súdneho manažmentu a súdnej administrácie – založili nezávislé sprostredkujúce

či prechodné (org. intermediary, pozn.) inštitúcie umiestnené medzi súdnictvom a politicky

zodpovednými administrátormi v samotnej vláde, či parlamente.“ In: Voermans, W., Albers,

P. Councils for the Judiciary in EU Countries. CEPEJ, Rada Európy 2003].

9.9 Ústavný súd v tejto súvislosti v náleze sp. zn.

z 18. novembra 2015 pri ambícii ústavne relevantne definovať súdnu radu uviedol:

«Pri zohľadnení všetkých uvedených skutočností možno pristúpiť aj k vymedzeniu

postavenia súdnej rady v ústavnom poriadku Slovenskej republiky, pričom jej základné

charakteristiky nasvedčujú tomu, že ide o súdnu radu hybridného typu. Vyplýva to

už zo samotného ústavného zakotvenia jej postavenia (siedma hlava II. oddiel čl. 141a

a nasledujúce ) a tiež aj z rozdelenia právomoci orgánov verejnej moci pri ustanovení

jej členov, keď deviatich členov volia a odvolávajú sudcovia, troch členov volí a odvoláva

národná rada, troch členov menuje a odvoláva prezident republiky a troch členov vláda

(a ods. 1 ). Súdna rada v pomeroch Slovenskej republiky však priamo v texte

nemá obmedzenia týkajúce sa vyváženosti členov súdnej rady z hľadiska pomeru

sudcov a zástupcov iných profesií, pričom podmienkami pre členstvo v súdnej rade

(okrem sudcov) je bezúhonnosť, vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov

odbornej praxe (a ods. 2 ). Uvedená skutočnosť (vyváženosť členstva v súdnej

rade) môže byť za určitých okolností problematická, a to v prípade, ak okrem sudcov

aj ostatné štátne orgány do súdnej rady menujú či volia sudcov. Pri prevahe sudcov

v súdnej rade totiž súdna rada môže (ale nemusí) podliehať nebezpečenstvu „súdneho

korporativizmu“ (corporatism within the judiciary, Benátska komisia, stanovisko, bod 27).

Na tomto mieste sa však vytvára priestor pre všetky dotknuté orgány na zavedenie takej

vhodnej ústavnej praxe pri ustanovovaní členov súdnej rady, ktorá zabráni justičnému

korporativizmu a izolácii a rovnako zachová princíp deľby moci a zodpovednosti.

O postavení súdnej rady... najviac vypovedajú jej upravené kompetencie,

keď na prvom mieste, ako to už bolo uvedené, je „verejná kontrola súdnej moci“ [čl. 141a

ods. 5 písm. a) ], čomu zodpovedajú aj kompetencie súdnej rady v oblasti

disciplinárneho konania sudcov [a ods. 5 písm. g) ] a odvolávania sudcov

[a ods. 5 písm. c), e) a i) a a ods. 10 ]. Úloha súdnej rady ako garanta

nezávislosti súdnej moci nie je v ústave výslovne uvedená, jednoznačne však vyplýva

zo základnej charakteristiky súdnej moci, ktorou je jej nezávislosť ( ), pričom

je zrejmé, že túto nezávislosť musí dodržiavať a chrániť aj súdna rada, ktorá má okrem

už uvedených kontrolných právomocí aj významné legitimizačné postavenie v oblasti

menovania sudcov [, , a ], ako aj pri pridelení

a preložení sudcov [ ]. Okrem toho súdna rada spolupracuje

s orgánmi sudcovskej samosprávy v etických otázkach výkonu funkcie sudcu [čl. 141a ods. 5

písm. j) ], a pokiaľ ide o jej právomoci v oblasti správy súdov, súdnej rade

priznáva len poradný hlas (vyjadruje sa, predkladá stanovisko v oblasti návrhu rozpočtu

súdov Slovenskej republiky pri zostavovaní návrhu štátneho rozpočtu). V súlade

so všeobecnou charakteristikou tak ani Súdna rada Slovenskej republiky nemá priamo

v ústave zakotvené významnejšie právomoci v oblasti správy súdov, tieto však môže

vykonávať v rámci ďalších právomocí, ktoré jej prizná zákon [čl. 141a ods. 5 písm. k)

]. Doterajšia judikatúra ústavného súdu Súdnu radu Slovenskej republiky

ústavnoprávne charakterizovala ako osobitný sui generis samosprávny ústavný orgán

(, s. 8; , s. 14; , s.11; , s.121) súdnej

moci (, s. 86), ktorý je najvyšším orgánom súdnej moci (,

s. 134; m. m. , s. 12; m. m. , s. 18), pričom jedným z jeho

základných inštitucionálnych prvkov je nezávislosť (, s. 12), predovšetkým:

- zabezpečuje nezávislé postavenie súdnej moci vo vzťahu k iným orgánom štátu

(, s. 8; , s. 9; , s. 13), resp. jej pôsobnosť slúži

na vytvorenie mechanizmu zaručujúceho nezávislosť súdnej moci od moci výkonnej

(, s. 100), resp. je „garantom“ nezávislosti súdnictva a jeho oddelenia

od ostatných orgánov štátu (, s. 89),

- zodpovedá za chod súdnictva (, s. 121),

- zabezpečuje sudcovskú legitimitu (, s. 134),

- vykonáva správu súdnej moci, t. j. rozhoduje alebo spolurozhoduje alebo sa

vyjadruje k otázkam ekonomického, finančného, organizačného a personálneho

zabezpečenia výkonu súdnej moci a sčasti aj jeho kontroly (, s. 56;

, s. 145),

- pôsobí pri správe súdnictva v súčinnosti s ministerstvom spravodlivosti alebo

ministrom spravodlivosti (, s. 56),

- zodpovedá za transparentnosť súdnictva (, s. 134).

Súdna rada... je osobitný nezávislý ústavný orgán súdnej moci garantujúci

predovšetkým nezávislé postavenie súdnej moci a sudcovskú legitimitu, zodpovedajúci

za chod súdnictva, správu súdnej moci a súdnictva, ako aj transparentnosť súdnictva,

a tak by mal byť plnohodnotným partnerom moci zákonodarnej a výkonnej.»

9.10 Ústavný súd už v minulosti smerom k rozhodovacej činnosti súdnej rady

vyslovil, že absencia úpravy postupu, resp. spôsobu výkonu jej právomoci neznamená,

že neexistuje implicitná požiadavka objektívnosti (z nej vyplýva aj požiadavka primeranej

transparentnosti) postupu orgánov verejnej moci (; porov. Kühn, Z. Aplikace

práva v složitých případech – k úloze právních principů v judikatuře. Praha: Karolinum,

2002, s. 202 a nasl. – Přenesení normotvorní kompetence na nižší složku právního řádu:

mezera v zákoně sui generis). Ústavný súd už taktiež konštantne judikoval, že zákaz

svojvôle, ktorý je s požiadavkou objektivity spojený ako jeho negácia, je jedným

zo samozrejmých znakov materiálneho právneho štátu (porov. , ,

, ). To, že súdna rada pri výkone právomoci napr. hlasuje tajne,

neznamená, že nie je možné vyhovieť istým implicitným požiadavkám objektívnosti,

a to napríklad vypočutím kandidáta na vymenovanie za sudcu, zverejnením zápisnice

z rokovania súdnej rady, verejnosťou zasadnutia, zverejnením záznamu zo zasadnutia

či (inou) justifikáciou. Navyše, zo zodpovednosti, presnejšie „spočítateľnosti“

(accountability) súdnej rady z hľadiska objektívneho ústavného práva vyplýva

(ako implikácia) subjektívne právo kandidáta na vymenovanie za sudcu uchádzať sa

za rovných podmienok o funkciu sudcu (porov. Káčer, M. Múdrejší proti väčšine.

In: Procházka, R., Káčer, M. Exemplo ducti. Pocta k životnému jubileu Jozefa Prusáka.

Trnava : Právnická fakulta Trnavskej univerzity, 2012. s. 74 a nasl.).

9.11 Na druhej strane konfigurácia súdnej rady sa zreteľne prejavuje v neustálom

hľadaní podoby (ne)odôvodňovania rozhodnutí súdnej rady. Ústavný súd v náleze

sp. zn. uviedol, že uznesenie súdnej rady ako výsledok hlasovania orgánu

verejnej moci je právnou skutočnosťou verejného práva vo forme rozhodnutia adresovaného

prezidentovi. Nejde o individuálny právny akt (ako výsledok činnosti príslušného orgánu,

ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia, prípadne autoritatívne zisťujú oprávnenia

a povinnosti subjektov), ale o osobitný druh právneho konania. Výsledok hlasovania

týkajúci sa kreovania verejných, resp. ústavných činiteľov (nielen rozhodnutie súdnej rady

o predložení návrhu kandidáta na vymenovanie za sudcu prezidentovi) sa neodôvodňuje,

pričom za hlasovanie nemožno brať hlasujúceho na zodpovednosť. Ústavná a zákonná

úprava nepripúšťa v predmetných súvislostiach ani možnosť odvolania proti rozhodnutiu.

Ústavný súd aj v ďalších obdobných veciach používal tieto východiská

(porov. ; porov. tiež Bobek. M. Volba soudce mezinárodního soudu jako

právní skutečnost? In: Jiné právo, 13. september 2009).

9.12 Na závery a interpretáciu ústavného súdu uvedené v judikatúre ústavného súdu

a citované už v tomto náleze svojho času reagoval zákonodarca novelizáciou § 6 zákona

č. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnej rade“), ktorý vo svojich

relevantných častiach v čase rozhodovania súdnej rady o sťažovateľkinej veci znel:

„(6) Súdna rada rozhoduje vždy uznesením. Na prijatie uznesenia súdnej rady je

potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov.

(8) Hlasovanie súdnej rady je verejné; to neplatí

a) ak súdna rada rozhoduje o návrhu na

1. vymenovanie a odvolanie sudcu,

2. vymenovanie a odvolanie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

3. vymenovanie a odvolanie podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

4. vymenovanie a odvolanie predsedu alebo podpredsedu súdnej rady,

5. voľbu kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku

v medzinárodnom súdnom orgáne,

6. voľbu a odvolanie členov a predsedov disciplinárnych senátov,

b) v ďalších prípadoch ustanovených zákonom.

(10) Z každého zasadnutia súdnej rady sa vyhotovuje zvukový záznam a zápisnica,

z ktorej musí byť okrem účasti, programu zasadnutia súdnej rady a obsahu prijatých

uznesení zrejmý aj obsah, priebeh rokovania a výsledok hlasovania o jednotlivých bodoch

programu zasadnutia súdnej rady.

(11) Predseda súdnej rady zabezpečí zverejnenie informácií o činnosti súdnej rady

na webovom sídle súdnej rady. Na webovom sídle súdnej rady sa zverejňuje termín

zasadnutia súdnej rady, návrh programu zasadnutia súdnej rady a materiály, o ktorých má

podľa návrhu programu zasadnutia súdna rada rokovať, a to najmenej 15 dní pred

termínom zasadnutia súdnej rady; materiály doplnené na rokovaní súdnej rady podľa § 6

ods. 2 sa zverejňujú v rovnakej lehote ako prijaté uznesenie súdnej rady. Na webovom sídle

súdnej rady sa ďalej uverejní prijaté uznesenie súdnej rady, zápisnica z hlasovania,

zápisnica zo zasadnutia súdnej rady a zvukový záznam zo zasadnutia súdnej rady. Prijaté

uznesenie súdnej rady sa uverejní do 24 hodín od jeho prijatia súdnou radou. Zápisnica

z hlasovania, zápisnica zo zasadnutia súdnej rady a zvukový záznam zo zasadnutia súdnej

rady sa uverejnia zároveň s prijatými uzneseniami súdnej rady.“

9.13 Citované právne normy týkajúce sa postupu súdnej rady v konkrétnom konaní

v minulosti rozšíril zákonodarca pri rozhodovaní súdnej rady o predpokladoch sudcovskej

spôsobilosti v § 27ga, ktorého relevantné časti v čase rozhodovania súdnej rady

o sťažovateľkinej veci zneli:

„(4) Súdna rada rozhoduje o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti

kandidáta na vymenovanie za sudcu na neverejnom zasadnutí, na ktorom sa môžu zúčastniť

len členovia súdnej rady a kandidát na vymenovanie za sudcu; ďalšie osoby sa ho môžu

zúčastniť len so súhlasom súdnej rady. Hlasovanie súdnej rady je tajné.

(5) Súdna rada je povinná pred rozhodnutím o splnení predpokladov sudcovskej

spôsobilosti umožniť kandidátovi na vymenovanie za sudcu vyjadriť sa k zisteniam

vyplývajúcim z podkladov podľa odseku 3, a to tak, aby nedošlo k zásahu do práv tretích

osôb a nebol ohrozený zdroj informácií. Predseda súdnej rady je povinný umožniť členom

súdnej rady oboznámiť sa s podkladmi podľa odseku 3 aspoň 15 dní pred zasadnutím

súdnej rady, na ktorom rozhoduje podľa týchto podkladov. Ak o to súdna rada požiada,

Národný bezpečnostný úrad je povinný umožniť súdnej rade nahliadnutie do materiálov, z

ktorých sa podklady pre rozhodovanie o predpokladoch sudcovskej spôsobilosti poskytli.“

9.14 Zákonodarca tak našiel v tom čase rovnováhu medzi takpovediac nezávislosťou

či autonómnosťou súdnej rady na jednej strane (a ) a jej zodpovednosťou

i transparentnosťou na strane druhej. Ústavný súd v danom momente nemá dôvod

spochybňovať túto rovnováhu nastavenú zákonodarcom (porov. tiež )

a vyslovuje, že pre naplnenie princípu transparentnosti uznesenia súdnej rady nemusia

zahŕňať komponent tradičného odôvodnenia, avšak súdna rada je povinná o to poctivejšie

dodržiavať požiadavky transparentného konania o predpokladoch sudcovskej spôsobilosti

v zmysle citovaných ustanovení zákona o súdnej rade (možno pripomenúť už citované

rozhodnutie ESĽP vo veci Taxquet v. Belgicko, pričom za pozornosť stojí aj skutočnosť,

ako Veľký senát zmiernil svoj postoj oproti pôvodnému senátnemu rozhodnutiu).

9.15 Inak povedané, zo samotného priebehu zasadnutia súdnej rady, otázok

kladených uchádzačovi v rámci jeho verejného vypočutia, prípadných reakcií členov súdnej

rady či z predložených materiálov musí byť možné vnímať a zistiť, čo bolo konkrétnym

dôvodom, pre ktorý napr. nebol uchádzač súdnou radou zvolený, prípadne ktoré informácie

zistené o uchádzačovi boli zo strany súdnej rady vnímané ako problematické pre jeho

prípadný výkon funkcie sudcu.

10. Ústavný súd, zaštiťujúc sa prezentovaným penzom východísk, in concreto

hodnotí, že sťažovateľka ako kandidát na vymenovanie za sudcu bola účastná konania

(rozhodovania) pred súdnou radou o predpokladoch sudcovskej spôsobilosti, dostalo sa jej

príležitosti vyjadriť sa k zisteniam vyplývajúcim z podkladov zabezpečených Národným

bezpečnostným úradom a samotnou súdnou radou, odpovedať na otázky a klásť otázky

členom súdnej rady (t. j. viesť rozpravu), nevznikli pochybnosti nad tým (sťažovateľka

nenamieta), že bol vyhotovený zvukový záznam a zápisnica, z ktorej je okrem účasti,

programu zasadnutia súdnej rady a obsahu prijatých uznesení zrejmý aj obsah, priebeh

rokovania a výsledok hlasovania o tomto bode programu zasadnutia súdnej rady.

10.1 Podľa mienky ústavného súdu tak nemohlo postupom súdnej rady a napadnutým

rozhodnutím dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky na prístup k verejnej funkcii

za rovnakých podmienok podľa alebo práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústav či práva podľa čl. 25 písm. c) paktu, a to ani vtedy,

ak napadnuté rozhodnutie je stručné a nie je bližšie odôvodnené.

10.2 K legitimite napadnutého rozhodnutia pre počet hlasujúcich – 14 členov súdnej

rady, kde v rámci ústneho oznámenia o výsledku tajného hlasovania bol na neverejnom

zasadnutí súdnej rady oznámený výsledok hlasovania s pomerom hlasov 9 členov

za sudcovskú spôsobilosť sťažovateľky, 5 členov proti, 4 členovia sa nezúčastnili ‒ústavný

súd ďalej uvádza.

10.3 Legitimita napadnutého rozhodnutia sa nemeria počtom hlasujúcich členov

(za predpokladu splnenia kvóra pre uznášaniaschopnosť) v konkrétnej veci, ale legitimita

je v tomto prípade vecou dôveryhodnosti (transparentnosti) samotnej súdnej rady a jej

rozhodovacej činnosti (resp. vecou poznania a správnej aplikácie práva). Vo veci

sťažovateľky bola súdna rada uznášaniaschopná a hlasovanie prebehlo v súlade so zákonom

o súdnej rade. Ani v tomto prípade nedošlo k porušeniu a

a čl. 25 písm. c) paktu.

10.4 Uvedené závery (ratio decidendi) ústavný súd vyslovuje, vnímajúc princíp

minimalizácie zásahov do právomocí iných orgánov verejnej moci a rešpektujúc vyvíjajúcu

sa tradíciu súdnej rady. Na základe predložených konklúzií tak ústavný súd ústavnej

sťažnosti sťažovateľky nevyhovel (výrok nálezu).

11. Na poli obiter dicta sa ústavný súd pristaví pri náleze ústavného súdu

sp. zn. z 30. januára 2019 (publikovaný pod č. ), ktorým

ústavný súd okrem iného rozhodol, že ustanovenie čl. 141a ods. 9 v časti slov „plniaceho

úlohy ochrany utajovaných skutočností“ v znení ústavného

nie je v súlade s , ako aj že ustanovenia , druhej vety

a § 31 zákona o súdnej rade nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1

.

11.1 Článok 141a ods. 9 , aplikovaný vo veci sťažovateľky, v čase

rozhodovania súdnej rady v sťažovateľkinej veci vo vtedy platnom a účinnom znení znel:

„Súdna rada Slovenskej republiky prijíma stanovisko podľa odseku 5 písm. b) (prijímať

stanovisko, či kandidát na vymenovanie za sudcu spĺňa predpoklady sudcovskej

spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne, pozn.)

na základe podkladov od štátneho orgánu plniaceho úlohy ochrany utajovaných skutočností

a vyjadrenia kandidáta na vymenovanie za sudcu; podrobnosti ustanoví zákon.“

Ustanovenia § 27ga zákona o súdnej rade platné a účinné v čase rozhodovania súdnej rady

o veci sťažovateľky ústavný súd už citoval v bode 9.13 tohto nálezu.

11.2 Ústavný súd však musí hic et nunc konštatovať, že nález ústavného súdu

sp. zn. z 30. januára 2019 nemá na ústavnoprávne posúdenie

sťažovateľkinej veci senátom ústavného súdu vplyv, keďže na napadnuté rozhodnutie

súdnej rady v sťažovateľkinej veci bolo potrebné nahliadať prizmou v tom čase platného

a účinného znenia a zákona o súdnej rade, pre ktoré platila prezumpcia ústavnosti

právnych predpisov.

11.3 Ústavný súd tak, rešpektujúc doterajšiu judikatúru ústavného súdu, ako aj nález

sp. zn. z 30. januára 2019, bol oprávnený rozhodnúť a rozhodol o ústavnej

sťažnosti sťažovateľky spôsobom už uvedeným.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. novembra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu