Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 44/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť M. S., B., zastúpeného spoločnosťou s ručením

obmedzeným P., B., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa Mgr. M. K., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 22. októbra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára

2010 doručená sťažnosť M. S. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 22. októbra 2009 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že jeho námietky smerujú «... proti

rozhodnutiu najvyššieho súdu v spore medzi sťažovateľom ako žalovaným a J. K... (ďalej aj

„žalobca“), ktorý začal v roku 2004, keď žalobca podal proti sťažovateľovi na Okresnom

súde Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) žalobu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy

vo výške 399 849 Sk s príslušenstvom. Uvedený nárok si žalobca uplatnil na základe ústnej

zmluvy dojednanej so sťažovateľom, podľa ktorej mal žalobca vykonať sťažovateľovi dielo –

stavebné práce na stavbe garáže a ateliéru na... Sťažovateľ odovzdal žalobcovi pred

vykonaním diela tri preddavky v celkovej výške 550 000 Sk na vykonanie stavebných prác.

Žalobca po vykonaní stavebných prác fakturoval sťažovateľovi sumu vo výške 557 053,80

Sk. Žalobca si žalobou uplatnil jednak časť za odmeny za vykonané stavebné práce

nepokrytú preddavkom a jednak nárok spoločnosti J. K., s. r. o... (ďalej len „predajca

materiálu“) vo výške 392 794,80 Sk za nijako bližšie neurčený materiál, ktorý si podľa

žalobcu, bez toho, aby to žalobca akokoľvek preukázal, mal u tejto spoločnosti objednať

sťažovateľ. O žalobe žalobcu rozhodol okresný súd rozsudkom zo dňa 29. mája 2008, č. k.

-226 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), a to tak, že žalobe vyhovel

v celom rozsahu a okrem istiny priznal žalobcovi aj príslušenstvo a náhradu trov konania.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že

okresný súd nesprávne vyhodnotil skutkový stav ohľadom podmienok konania: sťažovateľ

odovzdal žalobcovi preddavok 550 000 Sk na účely úhrady odmeny za vykonanie prác,

ktoré napokon podľa znaleckého posudku stáli 445 782,46 Sk, pričom tieto peniaze v zmysle

ústnej zmluvy o dielo odovzdal žalobcovi ako dodávateľovi – živnostníkovi, ktorý pre neho

mal vykonať a vykonal stavebné práce; neexistoval žiaden právne relevantný dôvod, aby si

žalobca uplatňoval nárok na úhradu 392 794,80 Sk ako hodnotu za bližšie neurčený

materiál, ktorý podľa svojich tvrdení mal predať sťažovateľovi, pretože predajca materiálu

je iným právnym subjektom než žalobca (navyše nijako nepreukázal, či vôbec nejaký

materiál žalobca sťažovateľovi dodal).

O odvolaní sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom zo dňa 11. júna 2009, č. k. -254 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“), ktorý zmenil rozsudok okresného súdu tak, že sťažovateľa zaviazal zaplatiť

žalobcovi sumu vo výške 288 577,46 Sk s úrokom z omeškania a vo zvyšku žalobu zamietol.

Krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu, pretože podľa jeho názoru z dôvodu, že cena

za zhotovenie diela medzi zmluvnými stranami nebola dohodnutá, mal súd vychádzať

z primeranej ceny v zmysle (t. j. z ceny 445 782,46 Sk

zistenej znalcom), nie z ceny fakturovanej žalobcom (557 053,80 Sk).

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd

napadnutým rozhodnutím odmietol z dôvodu, že po preskúmaní dôvodov prípustnosti

dovolania podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“) nenašiel ani jeden prípustný dôvod pre podanie dovolania.

Sťažovateľ sa domnieva, že najvyšší súd mu odoprel súdnu ochranu, keď posúdil dovolanie

ako neprípustné, nakoľko proti rozsudku krajského súdu bolo dovolanie prípustné podľa

, t. j. dôvodu, ktorý sťažovateľ namietal.

Sťažovateľ v konaní pred okresným súdom, ako aj v odvolacom aj dovolacom konaní

namietal, že ak by sporný nákup stavebného materiálu (ktorého hodnotu vyčíslil žalobca

na 392 794,80 Sk), ktorý podľa svojich tvrdení zrealizoval predajca materiálu, mohol viesť

k vzniku nejakej pohľadávky voči sťažovateľovi, z takejto pohľadávky mohol byť

oprávneným výlučne predajca materiálu. Žalobca sa mohol stať oprávneným z takejto

pohľadávky výlučne na základe jej postúpenia predajcom materiálu, nič také sa však

nestalo. Napriek tomu, že predajca materiálu si návrhom na začatie konania svoj nárok

voči sťažovateľovi neuplatnil, okresný súd aj krajský súd o tomto návrhu konali.».

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľ venuje otázkam aplikácie „ústavných

východísk na skutkový stav“ v danej veci. V spojitosti s tým upriamuje pozornosť na § 237

písm. e) (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého je dovolanie

prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný. Sťažovateľ tiež cituje , podľa

ktorého aj bez návrhu môže súd začať konanie vo veciach starostlivosti o maloletých,

konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia alebo držania v ústave zdravotníckej

starostlivosti, konanie o spôsobilosti na právne úkony, opatrovnícke konanie, konanie

o vyhlásenie za mŕtveho, konanie o dedičstve a ďalšie konania, kde to pripúšťa zákon.

V ťažiskovej časti argumentácie poukazuje sťažovateľ na to, že „... ak nejde

o konanie podľa , je nevyhnutnou podmienkou začatia konania

kvalifikovaný návrh, spĺňajúci náležitosti podľa a . Je nepochybné, že

(i) kvalifikovaným návrhom je možné rozumieť len návrh oprávnenej osoby a že

(ii) ak oprávnená osoba, disponujúca aktívnou legitimáciou, nepodala návrh, o veci nie je

možné konať.

V dotknutom prípade bola právnou vecou pohľadávka na zaplatenie sumy, za ktorú

predajca materiálu mal pre sťažovateľa obstarať stavebný materiál. Predajca materiálu,

ktorý by z povahy veci mohol byť jediným a výlučným vlastníkom tejto pohľadávky, návrh

na začatie konania v danej veci nepodal.

Napriek zjavnej a nespochybniteľnej skutočnosti, že predajca materiálu si voči

sťažovateľovi návrhom na začatie konania svoju údajnú pohľadávku neuplatnil, stala sa

táto pohľadávka predmetom konania okresného súdu a krajského súdu, pričom tieto súdy

s touto pohľadávkou bez akejkoľvek opory vo vykonanom dokazovaní nakladali ako

s pohľadávkou žalobcu voči sťažovateľovi.

Je nepochybné, že totožnosť osoby, ktorá sa domáha uspokojenia svojej pohľadávky,

je pre konanie o nej rozhodujúcou právnou okolnosťou. V danej veci sa návrhom na začatie

konania mohol súdnej ochrany svojho nároku domáhať práve a len predajca materiálu,

ktorý však žiadny návrh na začatie konania nepodal. Okresný súd aj krajský súd napriek

tomu o predmetnom nároku konali. S absenciou základnej podmienky konania, spočívajúcej

v totožnosti osoby, ktorá má v danej veci aktívnu legitimáciu s osobou, ktorá návrh podala,

sa konajúce súdy vysporiadali strohým odkazom, že táto absencia je bez právneho významu,

pričom sťažovateľovi neposkytli ani len minimálnu odpoveď, prečo sa má – v rozpore

s bazálnou logikou, právnou úpravou, ako aj existujúcou ustálenou doktrínou a judikatúrou

– konať o pohľadávke, uplatnenej inou osobou než tou, ktorej pohľadávka patrí.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ zastáva názor, že namietané uznesenie

najvyššieho súdu zachováva stav, ktorý predstavuje neprípustný zásah do jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a do práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a s poukazom na to navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol vo veci samej týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa M. S. na súdnu ochranu

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 22. októbra 2009 sp. zn. porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. októbra 2009 sp. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Sťažovateľovi M. S. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000 eur (slovom

jedentisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi M. S. náhradu

trov právneho zastúpenia vrátane DPH na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.“

S odvolaním sa na

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažovateľ

zároveň navrhuje, aby ústavný súd prijal dočasné opatrenie, ktorým odloží vykonateľnosť

rozsudku Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 29. mája 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 11. júna 2009, a to až do rozhodnutia ústavného súdu vo veci

samej. Návrh na odklad vykonateľnosti sťažovateľ odôvodňuje tým, že mu označenými

rozhodnutiami bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 288 577,46 Sk, a v prípade,

ak by počas konania o jeho sťažnosti na ústavnom súde bola na základe týchto

právoplatných a vykonateľných rozhodnutí začatá exekúcia, mohlo by mu to spôsobiť

značnú škodu. Podľa sťažovateľa mu v prípade exekúcie hrozí najmä zablokovanie jeho

podnikateľských účtov, čo by pre neho a jeho podnikateľskú činnosť mohlo mať

mimoriadne nepriaznivé dôsledky.

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných

práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských

právach, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané

náležitosti sú upravené v , pričom nesplnenie niektorej z nich má

za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť aj vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade najvyššieho súdu) nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov (, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti pre

zjavnú neopodstatnenosť okrem iného aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (napr. , ), a tiež absencia priamej súvislosti medzi

označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím

alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis

mutandis ).

Ústavný súd z podanej sťažnosti a jej príloh zistil, že najvyšší súd vo veci

vedenej okresným súdom pod sp. zn. uznesením sp. zn.

z 22. októbra 2009 rozhodol o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 11. júna 2009.

Sťažovateľ odôvodňoval porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

a na spravodlivé súdne konanie výlučne na tom základe, že v okolnostiach daného prípadu

bol daný dovolací dôvod podľa (nebol podaný návrh na začatie konania,

hoci podľa zákona bol potrebný), pretože predmetom sporu (právnou vecou) bola

pohľadávka „na zaplatenie sumy, za ktorú predajca materiálu (teda iný subjekt než žalobca,

pozn.) mal pre sťažovateľa obstarať stavebný materiál. Predajca materiálu, ktorý z povahy

veci mohol byť jediným a výlučným vlastníkom tejto pohľadávky, návrh na začatie konania

v danej veci nepodal.“.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu vychádzal z dôvodov, ktoré uviedol

aj v podanom dovolaní a ktorými sa dovolací súd zaoberal pri jeho prerokúvaní. Dovolací

súd ho posúdil ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny

opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho podľa v spojení

s odmietol. Dovolací súd opodstatnenosť podaného dovolania z dôvodu

namietaného porušenia nezistil.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom s nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd už vo vzťahu k a dohovoru uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny

proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom

úspešný vrátane konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka

konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného

súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a

rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto návrhy a procesné

úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v

súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v

ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu,

prípadne štádia civilného procesu (, , ).

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej

vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (),

preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje

až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ) alebo ak

všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí (opatrení alebo

iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie

právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia

všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom)

došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne

závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ).

Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli

riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,

ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo

slobodami, porušenie ktorých sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov

a postupom, ktorý im predchádzal.

V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa

. Zjavná neopodstatnenosť znamená, že už pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia

základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným

zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci,

osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že právo na spravodlivé konanie ako

súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, tak ako ho garantuje čl. 46 ods. 1

, nie je absolútne. Ak ide o vymedzenie súdnej ochrany subjektívnemu právu,

uvedený článok odkazuje na zákon. Preto len na základe tohto článku nemožno

vyvodiť právo na súdnu ochranu dovolacím súdom. Tým viac potom platí, že sa ho

nemožno dovolávať bez splnenia zákonom ustanovených podmienok, ktoré v prípade

dovolacieho súdu ako tretej inštancie všeobecného súdnictva môžu byť prísnejšie ako

v prípade súdu prvého a druhého stupňa. Je to dané samotnou povahou dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

okrem iného skúmal, či nie sú v danej veci splnené zákonom ustanovené podmienky

na podanie dovolania z hľadiska kritérií ustanovených v a . Následne sa

zaoberal aj skúmaním eventuálnej existencie vád, ktoré majú za následok tzv. zmätočnosť

konania vymenovaných v až písm. g) , a v reakcii na tvrdenia

sťažovateľa uvedené v jeho dovolaní najvyšší súd okrem iného uviedol:

„Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v § 237

Podľa tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd

nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolací súd nezistil

existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom

ustanovení. Nezistil teda ani vady namietané dovolateľom, ktoré mali spočívať

v nespôsobilosti žalobcu byť účastníkom konania / / a v nedostatku

návrhu na začatie konania / /.

Účastníkmi občianskeho súdneho konania sú osoby, o ktorých právach

a povinnostiach sa má konať. Podľa tzv. prvej definície účastníkov konania ( )

sa za takéto osoby považuje navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný). Navrhovateľom

(žalobcom) je ten, kto podal na súd návrh na začatie konania, a odporcom (žalovaným) ten,

koho navrhovateľ v návrhu ako odporcu označil. V zmysle spôsobilosť byť

účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len, komu ju

zákon priznáva. Túto spôsobilosť má predovšetkým ten, kto má podľa hmotného práva

spôsobilosť mať práva a povinnosti. V zmysle § 7 ods. 1 Obč. zákonníka fyzické osoby

nadobúdajú spôsobilosť mať práva a povinnosti zásadne narodením a smrťou táto

spôsobilosť zaniká. V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že žalobu podala

fyzická osoba označená menom J. K. O tejto skutočnosti neboli v konaní žiadne

pochybnosti. Pretože spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti a teda

aj spôsobilosť byť účastníkom konania vzniká zásadne narodením a nenastala skutočnosť,

ktorá by mala za následok zánik tejto spôsobilosti, bola táto procesná podmienka konania

na strane žalobcu splnená. Námietka dovolateľa týkajúca sa nedostatku tejto podmienky

bola preto neopodstatnená. Dovolací súd v tejto súvislosti len poznamenáva, že treba

rozlišovať medzi spôsobilosťou byť účastníkom konania a skutočnosťou, či účastník konania

je nositeľom tvrdeného práva alebo povinnosti, ktorá je otázkou tzv. vecnej legitimácie.

Otázka vecnej legitimácie (stav vyplývajúci z hmotného práva) nemá totiž vplyv na procesné

vymedzenie účastníkov konania a na skúmanie ich spôsobilosti byť účastníkom konania.

V zmysle sa konanie začína na návrh, ktorý sa v sporovom konaní

označuje ako žaloba. V je výslovne stanovené, v ktorých prípadoch možno

začať konanie aj bez návrhu, teda kedy ho možno začať na základe vlastných poznatkov

súdu alebo na podnet iných subjektov. Za vadu konania zakladajúcu jeho zmätočnosť treba

v zmysle považovať takú procesnú situáciu, keď konanie prebehlo

napriek tomu, že nebol podaný návrh na jeho začatie, hoci nešlo o žiaden z prípadov

vymedzených v V predmetnej veci bolo konanie začaté na základe žaloby

podanej žalobcom, preto ani námietka dovolateľa o existencii vady konania spočívajúcej

v nedostatku návrhu na jeho začatie nebola dôvodná. Aj v súvislosti s touto námietkou

(s prihliadnutím na jej obsah) však dovolací súd považuje za potrebné dodať, že nemožno

stotožňovať nedostatok návrhu na začatie konanie s nedostatkom spočívajúcim v prekročení

petitu návrhu, ktoré môže byt' dané priznaním plnenia vo väčšom rozsahu, než ako bolo

požadované, alebo priznaním niečoho iného, než čo bolo požadované, alebo priznaním

požadovaného plnenia z iného skutkového základu, než ktorý bol predmetom konania.

Prekročenie petitu návrhu znamená tzv. inú vadu konania / /,

ktorá však samotnú prípustnosť dovolania nezakladá. Takouto vadou by sa dovolací súd

mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné.“

Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu ako

súdu dovolacieho je určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko

k podstate dôvodov uvedených v dovolaní. Ústavný súd preto takého rozhodnutie na rozdiel

od sťažovateľa nepovažuje za neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by mohlo mať za následok porušenie označených

práv sťažovateľa (podobne aj ). Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu

obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé súdne konanie stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Treba ešte uviesť, že dovolací súd aj ústavne udržateľným spôsobom zaujal stanovisko

k možnosti aplikácie a . K tomuto záveru ústavný súd dospel

aj v kontexte odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. z 22. októbra

2009, ktorý, pokiaľ ide o výhrady sťažovateľa, že „V danej veci sa návrhom na začatie

konania mohol súdnej ochrany svojho nároku domáhať práve a len predajca materiálu,

ktorý však žiadny návrh na začatie konania nepodal“, poukázal na to, že «Žalovaný

vo vyjadrení k žalobe z 1. 6. 2005 (č. 1. 65) uviedol, že žalobca prostredníctvom firmy J. K.,

spol. s r. o., kúpil pre žalovaného stavebný materiál a to keramický obklad kúpeľní

za 50.450,60,- Sk, zatepľovací materiál Nobasil za 205.125,- Sk a stavebný materiál z firmy

M. za 137.219,20,- Sk. Spolu teda ide o sumu 392.794,80,- Sk, Z bodu 5./ tohto vyjadrenia

k žalobe vyplýva, že žalovaný je uzrozumený s tým, že na zaplatenie ceny uvedeného

stavebného materiálu na stavbu jeho rodinného domu žalobca použil preddavok 550.000,-

Sk. Na pojednávaní pred súdom prvého stupňa 18. 5. 2006 žalovaný vypovedal: „Je

pravdou, že som žalobcovi dal postupne zálohy v celkovej výške 550.000,- Sk a je pravda, že

som ho požiadal, aby mi zakúpil materiál – kachličky, Nobasil, listely. O zakúpenie tohto

materiálu som ho požiadal z dôvodu, že žalobca mi uviedol, že tento materiál mi vie predať

za cenu, ktorá by predstavovala sumu bez DPH“.

Z toho je zrejmé, že žalovaný v priebehu prvostupňového konania nespochybňoval to,

že z preddavku 550.000,- Sk žalobca skutočne zakúpil stavebný materiál za cenu uvádzanú

žalobcom, t. j. za 392.794,80,- Sk. Jeho námietky sa týkali iba toho, že podľa neho sa mal

so žalobcom dohodnúť, že žalobca mu stavebný materiál na stavbu jeho rodinného domu

zabezpečí za cenu bez DPH, čo však žalobca poprel. Nie sú preto dôvodné odvolacie

námietky žalovaného spočívajúce v tom, že žalobca nepreukázal, ako použil preddavok

550.000,- Sk. Je bez právneho významu tá okolnosť, že formálne tento stavebný materiál

nekúpil žalobca, ale spoločnosť J. K., spol. s r. o. (žalobca je jej spoločníkom a štatutárnym

orgánom). Podstatné je to, že z preddavku 550.000,- Sk bola suma 392.794,80,- Sk použitá

na účel dohodnutý účastníkmi konania. Žalovaný potvrdil, že zakúpený stavebný materiál

mu bol dodaný a tento aj prevzal.».

Ústavný súd sa preto nestotožňuje ani s tvrdením sťažovateľa, podľa ktorého

«S absenciou základnej podmienky konania, spočívajúcej v totožnosti osoby, ktorá má

v danej veci aktívnu legitimáciu s osobou, ktorá návrh podala, sa konajúce súdy

vysporiadali strohým odkazom, že táto absencia „je bez právneho významu“, pričom

sťažovateľovi neposkytli ani len minimálnu odpoveď, prečo sa má... konať o pohľadávke,

uplatnenej inou osobou než tou, ktorej pohľadávky patrí.».

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne

aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

najvyššieho súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Na základe uvedeného bol podľa názoru ústavného súdu postup najvyššieho súdu

a na jeho základe vydané uznesenie v okolnostiach daného prípadu v súlade s na vec sa

vzťahujúcimi procesnoprávnymi normami (v danom prípade ustanoveniami Občianskeho

súdneho poriadku týkajúcimi sa dovolacieho konania). Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob

v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní

o mimoriadnych opravných prostriedkoch. Vzhľadom na to nemožno ani namietané

uznesenie kvalifikovať ako také, ktoré by signalizovalo príčinnú súvislosť s namietaným

porušením základného práva sťažovateľa podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúceho

porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý súdny proces

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 22. októbra 2009 odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa nebol už právny dôvod zaoberať sa jeho

ostatnými návrhmi, t. j. predovšetkým návrhom na vydanie dočasného opatrenia, zrušenie

namietaného uznesenia a priznanie úhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2010