Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 254/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. K., R., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. B., R., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a 2 , základného práva na zákonného sudcu podľa čl.

48 ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Ružomberok sp. zn. z 5. októbra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2013

doručená sťažnosť Ing. P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 5. októbra 2011 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo

14. februára 2013.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že proti sťažovateľovi bolo

„vznesené obvinenie pod sp. zn. ČVS:PPZ-6/BOK-S-I-2005, na základe ktorého bola dňa

30. 08. 2010 podaná na Okresný súd...prokurátorom Okresnej prokuratúry v R. obžaloba č.

k. -417... Okresný súd... vydal dňa 09. 05. 2011 pod č. k. -5523

Trestný rozkaz..., proti ktorému... obvinený podal bez meškania odpor.

Následne obvinený podaním zo dňa 23. 05. 2011 podal podnet k podaniu žiadosti

k Súdnemu dvoru Európskej únie o vydanie predbežného rozhodnutia.

Na hlavnom pojednávaní dňa 05. 10. 2011 Okresný súd... vydal uznesenie č. k.

-5772, ktorým vracia spis prokurátorke... na konanie podľa §§ 232 a 233 Tr.

poriadku.

Rozsudkom č. k. -5598 zo dňa 05. 10. 2011 Okresný súd Ružomberok

schválil dohodu o vine a treste... medzi obvineným Ing. P. K. a prokurátorkou Okresnej

prokuratúry v R., pričom bol obv. Ing. P, K. uznaný za vinného pre trestný čin nedovolenej

výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s

nimi podľa , , v spolupáchateľstve podľa ods.

2 a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 roky s

podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 4 roky, peňažný trest vo výške 3 000 EUR a

trest prepadnutia veci.

Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. k. -5598 zo dňa 05. 10.

2011... nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť... dňom 05. 10. 2011; obvinenému bol

doručený dňa 11. 10. 2011.

Sťažovateľ... dňa 28. 08. 2012 podal prostredníctvom svojho obhajcu dovolanie proti

rozsudku okresného súdu.

O podanom dovolaní rozhodol Najvyšší súd... uznesením č. k. zo dňa

14. 02. 2013, tak, že dovolanie obvineného odmietol...

Ako sťažovateľ uviedol v podanom dovolaní proti rozsudku okresného súdu, má za

to, že bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu /dovolací dôvod podľa §

371 ods. 1 písm. c/ /. Porušenie práva na obhajobu vidí sťažovateľ v tom, že

verejnému zasadnutiu súdu, na ktorom bola schválená dohoda o vine a treste, predchádzalo

podanie zo dňa 23. 05. 2011, ktorým podnetom sťažovateľ žiadal Súdny dvor Európskej

únie o vydanie predbežného rozhodnutia. Porušenie svojho práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a nasl. ... a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru... pred dovolacím súdom a v tomu predchádzajúcom prvostupňovom konaní vidí

sťažovateľ v postupe prvostupňového súdu, kedy súd schválil dohodu o vine a treste bez

toho, aby sa zaoberal podnetom obvineného k podaniu žiadosti k Súdnemu dvoru Európskej

únie o vydanie predbežného rozhodnutia...

Konanie pred Okresným súdom Ružomberok sp. zn. a tomu

predchádzajúce konanie sp. zn. , ako aj konanie pred Najvyšším súdom SR

sp. zn. sú nepochybne konaniami pred vnútroštátnym súdnym orgánom.

Nakoľko proti rozhodnutiu súdu vydanému v konaní, ktorým súd schváli dohodu o vine

a treste, ako i proti rozhodnutiu súdu v dovolacom konaní, nie je prípustný opravný

prostriedok, bolo povinnosťou súdneho orgánu obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie

ohľadom podnetu obvineného k podaniu sťažnosti k Súdnemu dvoru EÚ.

Konajúci prvostupňový súd, ako ani súd dovolací, však takto nepostupovali, nakoľko

napriek skutočnosti, že v konaní bola obvinením dňa 23. 05. 2011 položená otázka, súdy

svoju povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie nesplnili, čím došlo k porušeniu

ustanovenia s poukázaním na ustanovenie Tr.

poriadku s poukázaním na ustanovenie a článku 267

konsolidovaného znenia Zmluvy o fungovaní Európskej únie, a tiež aj k porušeniu čl. 46

ods. 1 a 2 a ... a Dohovoru... Uvádzam, že ani sťažovateľ,

ani jeho obhajca podnet k podaniu žiadosti k Súdnemu dvoru Európskej únie o vydanie

predbežného rozhodnutia zo dňa 23. 05. 2011 pred vynesením rozhodnutia prvostupňového

súdu, konajúceho ako súd, ktorého rozhodnutie nemožno napadnúť opravným prostriedkom,

nevzali späť a ani súd sa nijak nedopytoval na toto konkrétne podanie /tiež ako ani na

žiadne z ďalších podaní/ a vyniesol rozhodnutie, voči ktorému nie je možné podať odvolanie

a aj dovolanie je zúžené na jediný dovolací dôvod...

Porušenie svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a nasl. ...

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru... v konaní o podanom

dovolaní pred Najvyšším súdom... sp. zn. vidí sťažovateľ v odňatí možnosti

konať pred súdom, keď Najvyšší súd dovolanie odmietol s odôvodnením, že dospel k záveru,

že dovolanie je podané neoprávnenou osobou a z tohto dôvodu toto odmietol, nakoľko mal

za to, že obvinený sa tým, že zákonom predpísaným spôsobom prejavil súhlas so schválením

dohody o vine a treste okrem iného vzdal aj oprávnenia podať proti rozsudku súdu prvého

stupňa riadny opravný prostriedok / /, v dôsledku čoho stratil aj

možnosť podať proti takémuto rozhodnutiu dovolanie. Najvyšší súd SR sa vôbec nezaoberal

skutočnosťou, že dovolanie proti rozsudku, ktorým súd schválil dohodu o vine a treste je

prípustné v prípadoch podľa ust. /

Zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu/ a neskúmal, či k zásadnému

porušeniu práva na obhajobu v uvedenom postupe konajúceho súdu nedošlo. V odôvodnení

Najvyšší súd SR vyvodil, že obvinený môže podať dovolanie len proti rozhodnutiu súdu

druhého stupňa, ktorým bola vec právoplatne skončená. Týmto rozhodnutím Najvyšší súd

SR potvrdil, že prvostupňový súd - Okresný súd Ružomberok - konal ako súd, voči ktorého

rozhodnutiu účastník konania/obvinený nemá riadny a ani mimoriadny opravný

prostriedok, čím nepriamo naznačil porušenie ust. Článku 267 konsolidovaného znenia

Zmluvy o fungovaní Európskej únie a tiež aj k porušeniu ,

SR, a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, lebo súd, ktorého

rozhodnutie nie je možné napadnúť opravnými prostriedkami vnútroštátneho práva, je

povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Postupom Okresného súdu Ružomberok bolo sťažovateľovi odopreté, aby v jeho veci

rozhodol zákonný sudca, lebo o položenej prejudiciálnej otázke je príslušný a oprávnený

rozhodnúť jedine Súdny dvor Európskej únie. Tvrdenie prokuratúry uvedené vo vyjadrení

k podanému dovolaniu zo dňa 07. 09. 2012, ktoré je zopakované aj v odôvodnení

rozhodnutia Najvyššieho súdu..., že obvinený na podaní zjavne netrval, sa nezakladá na

pravde, lebo obvinený prejudiciálnu otázku položil Okresnému súdu v Ružomberku podaním

zo dňa 23. 05. 2011 a toto podanie je stále súčasťou spisového materiálu a nikdy tento

návrh, ktorý bol súdu doručený dňa 23. 05. 2011, nezobral naspäť a do dnešného dňa trvá

ma vyriešení prejudiciálnej otázky zákonným spôsobom. To, že považuje vyriešenie

položenej prejudiciálnej otázky za zásadné, dokazuje aj to, že podal i dovolanie k

Najvyššiemu súdu...

Tým, že sa obvinený vzdal práva na verejný súdny proces, neznamená, že sa vzdal

práva na spravodlivý súdny proces, ktorý sa bude riadiť a v prípade

položenia prejudiciálnej otázky aj normami európskeho práva. Uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. 02. 2013 sp. zn. , ktorým odmietol

dovolanie obvineného, došlo aj k porušeniu ústavného čl. 46 ods. 2...

Obhajca sťažovateľa opätovne výslovne pred schválením dohody o vine a treste

nepožadoval, aby súd vydávajúci rozhodnutie, proti ktorému neexistuje opravný

prostriedok, prihliadal na ním položenú prejudiciálnu otázku. Má za to, že postupom

obhajcu, tým, že nedostatočne predostieral návrhy obvineného, a striktne netrval na

zákonnom postupe plynúcom z takéhoto návrhu, bol ukrátený na svojom

garantovanom práve na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ v prejednávanej veci vyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne

prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne

poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený a preto sa o ochranu svojich práv

obracia na Ústavný súd...“.

Na základe uvedeného v petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

vyslovil, že:

„Právo Ing. P. K. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru..., právo na

súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 ... a právo nebyť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi podľa ... rozsudkom Okresného súdu Ružomberok č.

k. -5598 zo dňa 05. 10. 2011 porušené boli.

Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. k. -5598 zo dňa 05. 10. 2011

zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Ružomberok na ďalšie konanie, v ktorom sa Okresný

súd Ružomberok obráti s položenou prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor Európskej únie.

Právo Ing. P. K. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru..., právo na

súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 ... a právo nebyť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi podľa ... uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 14.

02. 2013 č. k. porušené boli.

Uznesenie Najvyššieho súdu... č. k. zo dňa 14. 02. 2013 zrušuje.

Okresný súd Ružomberok je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia vo výške 275,94,- € na účet advokátky..., do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto nálezu.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

1. Sťažovateľ namietal najprv porušenie svojich označených práv podľa

a dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 5. októbra 2011, ktorým

schválil dohodu o vine a treste okrem iného medzi ním a prokurátorkou Okresnej

prokuratúry R. Takisto namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu v tomto

konaní, ktorý nerozhodol pred vynesením svojho rozhodnutia o jeho podaní z 23. mája 2011

na predloženie žiadosti k Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) o

vydanie predbežného rozhodnutia.

Pretože jedným zo zákonných predpokladov na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie

pri jej predbežnom prerokovaní je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, ústavný súd sa musel zaoberať aj otázkou, či sťažnosť bola podaná včas.

Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia

opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj

zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď

sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu reálne dozvedieť. Podanie sťažnosti

po uplynutí tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako

oneskorene podanej ( ).

Zároveň je potrebné pripomenúť, že ustanovenie o lehote na podanie sťažnosti je

ustanovením kogentným, to znamená, že ústavný súd nemôže zmeškanie tejto lehoty

odpustiť alebo ju predĺžiť (pozri napr. m. m. , , ,

).

Z okolností prípadu vyplýva, že sťažovateľ podal 28. augusta 2012 proti rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 5. októbra 2011 dovolanie, ale to bolo najvyšším

súdom odmietnuté [podľa proti tomuto rozsudku nie je

prípustné odvolanie ani dovolanie okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku; pozn.]. Sťažnosťou podľa však v zákonnej lehote

už nenapadol tento rozsudok okresného súdu, hoci bol na to nepochybne oprávnený.

Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3

by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je

postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj

princíp právnej istoty (m. m. , ) a nemožno ju v tomto prípade

odvíjať od doručenia rozhodnutia dovolacieho súdu. Tu je potrebné uviesť, že sťažovateľ

musí venovať opatreniam alebo iným zásahom, ktorými mohli byť porušené jeho základné

práva alebo slobody, náležitú pozornosť.

Ústavný súd zistil, že rozsudok okresného súdu sp. zn. z 5. októbra

2011 nadobudol právoplatnosť dňom vyhlásenia, t. j. 5. októbra 2011, čím bolo právoplatne

skončené aj označené konanie a rozsudok bol doručený sťažovateľovi 11. októbra 2011.

Sťažovateľ doručil ústavnému súdu sťažnosť až 6. mája 2013.

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta.

Pokiaľ bol sťažovateľ zastúpený v priebehu konania pred orgánmi činnými

v trestnom konaní a pred súdom advokátom ako osobou znalou práva, bolo jeho

fundamentálnou povinnosťou využívať v záujme klienta všetky zákonné prostriedky a v ich

rámci uplatniť všetko, čo v súlade so svojím presvedčením považuje za potrebné. Ak tak

advokát nepostupoval, nemožno uplatňovať následky jeho pochybenia ex post ako dôvod na

posunutie začiatku plynutia lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu od rozhodnutia

najvyššieho súdu, ktorý navyše jeho dovolanie podané po viac ako 10 mesiacoch odmietol

ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť bola ústavnému súdu doručená vo vzťahu

ku okresnému súdu zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde, preto ju ústavný súd odmietol v tejto časti ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2

.

2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. zo 14. februára 2013, ktorým bolo odmietnuté dovolanie

sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku okresného súdu sp. zn. z 5. októbra

2011

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti skúma podľa ustanovenia

aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti

pre zjavnú neopodstatnenosť okrem iného nezistenie žiadnej možnosti porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (napr. ), a tiež absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným

zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis

a v ňom citovaná judikatúra).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu

ochranu (podľa a práva podľa dohovoru) by došlo vtedy,

ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (), alebo ak by

v prípade opravných konaní všeobecný súd odmietol opravný prostriedok, alebo zastavil

o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti

s napadnutým súdnym rozhodnutím, čo však nie je evidentne prípad sťažovateľa.

Navyše otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie

do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je tiež otázkou

zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa

(m. m. , , ).

Z obsahu príloh sťažnosti a namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

zistil, že sťažovateľ založil ním podaný mimoriadny opravný prostriedok na dovolacom

dôvode v zmysle , že „zásadným spôsobom bolo

porušené právo na obhajobu“ v konaní pred okresným súdom. Ako jediný podstatný dôvod

uviedol sťažovateľ skutočnosť, že „verejnému zasadnutiu, na ktorom bola schválená

dohoda o víne a treste predchádzalo podanie zo dňa 23. mája 2011, a to podnet k podaniu

žiadosti na Súdny dvor Európskej únie o vydanie predbežného rozhodnutia“, o ktorom

okresný súd vôbec nerozhodol. Podľa sťažovateľa okresný súd nepostupoval „v súlade

s ust. čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v znení Lisabonskej zmluvy (zákon

č. ) ako aj ust. a Tr. zák.“, a tým mu bolo „upreté

právo na spravodlivý a zákonný súdny proces, ktorého imanentnou súčasťou je právo na

obhajobu“.

Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu s. 3 až s. 5,

ktoré ústavný súd preskúmal, vyplýva, že nemá žiadny relevantný dôvod do tohto

rozhodnutia zasahovať, pretože je legitímne, jasné a zrozumiteľné. Ústavný súd je tiež toho

názoru, že z ani z takýto „nárok“, resp. „právo“ sťažovateľa

na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru a ani rozhodnutie o takomto nároku

nevyplýva a jej samotné vyriešenie ani nebolo potrebné pre rozhodnutie vo veci samej.

Ústavný súd k tomu poukazuje aj na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva,

že rozhodnutie o predložení prejudiciálnej otázky je vecou výlučnej kompetencie

všeobecného súdu, do ktorej ani ústavný súd nie je oprávnený zasahovať ().

Na základe uvedeného ústavný súd námietky sťažovateľa vyhodnotil vo vzťahu

k namietanému porušeniu jeho označených práv podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu ako

nedôvodné a sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

Z toho istého dôvodu odmietol ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa, v ktorej namietal

porušenie základného práva podľa , ku ktorému malo dochádzať

rozhodnutím okresného súdu v trestnom konaní, v ktorom bola právoplatne schválená

dohoda o vine a treste, a rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý odmietol dovolanie

sťažovateľa v tejto veci.

Podstatou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2

je možnosť fyzických osôb a právnických osôb domáhať sa ochrany svojho práva

aj na inom orgáne ako na nezávislom a nestrannom súde.

Ústavný súd k tomu konštatuje, že k porušeniu označeného základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu postupom všeobecných súdov podľa

už na prvý pohľad nemohlo vôbec dôjsť, a niet žiadnej príčinnej súvislosti medzi

označeným porušením základného práva a namietanými rozhodnutiami okresného súdu

a najvyššieho súdu, pretože všeobecné súdy nie sú orgánmi verejnej správy. Za orgány

verejnej správy sa považujú najmä ústredné a miestne orgány štátnej správy a orgány

územnej samosprávy (obdobne pozri napr. – uznesenie z 5. decembra 2003).

Ústavný súd na základe uvedených dôvodov preto sťažnosť v tejto časti odmietol tiež

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

3. Čo sa týka namietaného porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa

, ústavný súd konštatuje, že zo sťažnosti a jej príloh nevyplýva, že by

v konaní pred najvyšším súdom sťažovateľ namietal, že „postupom Okresného súdu

Ružomberok bolo sťažovateľovi odopreté, aby v jeho veci rozhodol zákonný sudca, lebo o

položenej prejudiciálnej otázke je príslušný a oprávnený rozhodnúť jedine Súdny dvor

Európskej únie“, čo zakladá odmietnutie jeho sťažnosti pre nedostatok právomoci

ústavného súdu. Taktiež z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu nevyplýva, že by

sťažovateľ zaujatosť namietal porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu

podľa predtým v tzv. „základnom“ konaní o merite veci v konaní

pred okresným súdom.

Z princípu subsidiarity v zmysle a

limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom vyplýva, že v prípade konania

pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane

argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred

ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd

uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak

nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá

právomoc (, , ).

Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd odmietol jeho sťažnosť v tejto časti

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

K tomu ústavný súd ešte uvádza, že mohol sťažnosť v tejto časti odmietnuť aj pre iné

dôvody, napr. zjavnú neopodstatnenosť (neexistencia príčinnej súvislosti medzi namietaným

základným právom na zákonného sudcu podľa a rozhodnutím

najvyššieho súdu), alebo z dôvodu, že sťažnosť bola podaná aj neoprávnenou osobou

[„podnet k podaniu žiadosti k Súdnemu dvoru Európskej únie... o vydanie predbežného

rozhodnutia“ nepodal vo svojom mene samotný sťažovateľ, ale iná fyzická osoba (JUDr. P.

K.)].

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013