Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/62/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedu senátu JUDr. Jany Vargovej (sudkyne spravodajkyne) a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Jozefa Šuleka, v spore žalobkýň: 1/ A. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXXX/X, C., 2/ D. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/X, F. G. a 3/ B. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXXX/XX, C., právne zastúpené: JUDr. Ing. Marcela Martinkovičová, advokátka Advokátskej kancelárie so sídlom Námestie sv. Egídia 95, Poprad, IČO: 50 672 720, proti žalovaným: 1/ F. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XXXX, právne zastúpený: JUDr. Juraj Lukáč, advokát Advokátskej kancelárie so sídlom Námestie sv. Egídia 11/6, Poprad, IČO: 42 421 152 a advokátska kancelária čipák & partners s.r.o., so sídlom Vazovova 9/B, 811 07 Bratislava, IČO: 47 243 571, 2/ I. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XX, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Adelaide Emilia KUHN, so sídlom Hlavné námestie 36, Kežmarok, IČO: 53 774 108, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po neb. poručiteľoch, o odvolaniach žalovaného 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. -248 zo dňa 20.2.2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyniam 1/ až 3/ voči žalovaným 1/, 2/ p r i z n á v a náhradu dôvodne vynaložených trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. určil, že nehnuteľnosť zapísaná v katastri nehnuteľností Okresného úradu Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor, pre okres F. J., obec A. a k. ú. A. evidovaná na LV č. XXXX, a to pozemok parcely registra „E“ parc. č. 2442, orná pôda o výmere 891 m2 patrí do dedičstva, a to do BSM po neb. poručiteľoch B. H., K. H., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom A. XXX, zomr. XX. XX. XXXX a D. H., K. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. XXX, zomr. XX. XX. XXXX; vo výroku II. žalobkyniam 1/ až 3/ voči žalovaným 1/ a 2/ priznal náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu; vo výroku III. vyslovil, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Východiskovo súd prvej inštancie poukázal na záväzný právny názor vyslovený odvolacím súdom v uznesení č.k. -200 zo dňa 19.9.2024, ktorým bol zrušený v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie č.k. -148 zo dňa 10.10.2023 a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd v bodoch 11. až 15. uznesenia uložil súdu prvej inštancie povinnosť posudzovať žalobkyňami formulovaný rozsudočný návrh v kontexte so skutkovým vymedzením ich žaloby a následne upriamil pozornosť súdu prvej inštancie na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. zo dňa 3.5.2017 a v intenciách uvedených záverov ústavného súdu na potrebu prihliadať na prípadnú obranu žalovaných o vydržaní sporných nehnuteľností (bez toho, aby odvolací

súd v tomto štádiu akokoľvek prejudikoval výsledok sporu) považoval za potrebné pre úplnosť k otázke formulácie výroku rozsudku uviesť pre prípad, že by súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru o dôvodnosti žaloby, napr. len vo vzťahu k žalovanému 2/ (majúc zato, že len žalovaný 1/ splnil podmienky pre vydržanie), v záujme zabezpečenia vykonateľnosti rozsudku túto okolnosť vo výroku rozsudku vyjadriť tak, že sporná nehnuteľnosť... patrí do dedičstva, a to do BSM po nebohých poručiteľoch ... v rozsahu 2/3-iny, ktoré sú aktuálne zapísané na LV č. ... kat.úz. ... v prospech žalovaného 2/. Vo zvyšku následne súd prvej inštancie žalobu zamietne. Uvedená formulácia zabezpečí, aby sa záznam rozsudku nedotkol „nespochybneného“ vlastníckeho práva žalovaného 1/. Obdobne, pokiaľ by súd uznal žalobu dôvodnou len vo vzťahu k žalovanému 1/, bolo by potrebné primeraným spôsobom túto okolnosť vo výroku rozsudku vyjadriť. Ďalším dôvodom zrušenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo nesprávne právne posúdenie veci v zmysle , ktoré odvolací súd videl v nesprávnej interpretácii súdom prvej inštancie aplikovaných noriem. Súd prvej inštancie, konajúc o žalobe žalobkýň, ktorých substancované skutkové tvrdenia smerovali k zdôvodneniu nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti predchodcami žalobkýň titulom vydržania, si mal prioritne ustáliť, či došlo/nedošlo k vydržaniu vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti ich právnymi predchodcami. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení uviedol, že práve od ustálenia tejto rozhodnej skutočnosti totiž závisí ďalšie posúdenie dôvodnosti obrany žalovaných 1/, 2/, ako aj rozsah vykonávaného dokazovania. Odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie, že k uvedenej rozhodnej otázke neprijal žiadne skutkové, ani právne závery. Odvolací súd uviedol, že v situácii Ad 1), t.j. pokiaľ by žalobkyne neuniesli dôkazné bremeno o vydržaní spornej nehnuteľnosti ich predchodcami, svedčal by žalovanému 1/ vlastnícky titul – kúpna zmluva a žalovanému 2/ vlastnícky titul – dedenie (dedičské rozhodnutia po jeho právnych predchodcoch). Naproti tomu v situácii Ad 2) – pokiaľ by žalobkyne uniesli dôkazné bremeno o vydržaní spornej nehnuteľnosti ich predchodcami, nemali by v predchádzajúcom bode zmieňované tituly pre žalobcov 1/, 2/ charakter titulov, na základe ktorých mohli nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ale mohli by mať „len“ charakter titulov „domnelých“, ktoré by potencionálne mohli založiť ich dobromyseľnosť. V takom prípade by bolo ale potrebné skúmať naplnenie ďalších podmienok vydržania (nakladanie s vecou ako s vlastnou počas celej vydržacej doby, dobrá viera vydržiteľa počas celej vydržacej doby, že mu vec podľa práva patrí atď.). Pokiaľ súd prvej inštancie neustálil, či právni predchodcovia žalobkýň vydržali/nevydržali spornú nehnuteľnosť, je záver súdu prvej inštancie o vydržaní vlastníckeho práva žalovanými 1/, 2/ k spornej nehnuteľnosti predčasný. Na margo skúmania jednotlivých podmienok vydržania u právnych predchodcov žalobkýň dal odvolací súd do pozornosti súdu prvej inštancie, že tieto žalovaní 1/, 2/ relevantným spôsobom nespochybnili. Ich obrana (vecná argumentácia) pred súdom prvej inštancie sa viazala k zdôvodneniu ich vlastných titulov, t.j. k obdobiu od roku 2001 (pokiaľ išlo o žalovaného 2/), resp. od roku 2017 (pokiaľ išlo o žalovaného 1/). 3. Záverom odvolací súd pre zhrnutie uviedol, že súd prvej inštancie v ďalšom konaní po ustálení rozsudočného návrhu posúdi splnenie/nesplnenie podmienok vydržania na strane právnych predchodcov žalobkýň a následne pre prípad, že žalobkyne unesú dôkazné bremeno o vydržaní spornej nehnuteľnosti ich právnymi predchodcami, vyporiada sa s obranou žalovaných 1/, 2/, t.j. preskúma splnenie podmienok vydržania spornej nehnuteľnosti u každého zo žalovaných. V rámci skúmania podmienok vydržania na strane žalovaných 1/, 2/ bude v ďalšom konaní potrebné, aby sa súd prvej inštancie vysporiadal aj s vecnou argumentáciou žalobkýň namietajúcich dobromyseľnosť žalovaných 1/, 2/ poukazom na skutočnosť, že títo nemohli spornú nehnuteľnosť užívať v dobrej viere, že im patrí, nakoľko na jej časti stojí rodinný dom vo vlastníctve žalobkýň. 4. Včas podaným odvolaním domáha sa žalovaný 2/ zmeny napadnutého rozsudku a zamietnutia žaloby, resp. zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenia veci tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalovaný 2/ namieta nesprávny záver súdu prvej inštancie ohľadne posúdenia dobromyseľnosti držby právnych predchodcov žalobkýň. Právni predchodcovia žalobkýň nadobúdali nielen spornú parcelu 2442 ale aj susednú parcelu, a to na základe dvoch samostatných kúpnych zmlúv. Zatiaľ čo jedna zmluva bola úspešne registrovaná na štátnom notárstve, druhá nie. Nie je teda možné konštatovať ich dobromyseľnosť. Kým žalovaný 2/ si bol od roku 1998 plne vedomý svojho vlastníckeho práva, ktoré nadobudol ako dedičstvo, žalobkyne od roku 1995 vedeli, že nehnuteľnosť nebola prejednaná v dedičskom konaní po otcovi, teda nie sú ako právne nástupkyne zapísané na liste vlastníctva a vec žiadnym spôsobom neriešili. Žalovaný 2/ dovoláva sa aplikácie princípu „vigilantibus iura scripta sunt“. Samotná žalobkyňa 3/ priznala, že veci mali venovať viac pozornosti. Poukaz súdu prvej inštancie na Nález ÚS SR sp.zn. zo dňa 3.5.2017 sa javí ako sporný, keďže je otázne, kto podľa tohto nálezu má byť nedbalým vlastníkom. Žalovaný 2/ to rozhodne nie je. Žalovaný 2/ zdôrazňuje, že sa

žalobkyne podanou žalobou domáhajú určenia, že vec patrí do dedičstva, ktoré bolo v rámci dedičského konania prejednané už v roku 1995! Aj napriek tejto skutočnosti sa proti žalovaným domáhajú vydania sporných nehnuteľností až písomnou výzvou po 27 rokoch od smrti ich otca, 11 rokov od smrti ich matky. Za uplynulé roky im stav právnej istoty nevadil, preto žalovaní popierajú tvrdenia o existencii naliehavého právneho záujmu žalobkýň.

6. Nevyhnutnou podmienkou pre úspešnosť určovacej žaloby je práve preukázanie existencie naliehavého právneho záujmu, k čomu sa vyjadril aj Ústavný súd SR v uznesení sp.zn. zo dňa 6.10.2017. Žalovaný 2/ zastáva názor, že naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva žalobkýň nemôže byť daný, nakoľko právne vzťahy boli dotknuté v dávnej minulosti a nestali sa neistými teraz. Napadnuté rozhodnutie neodstraňuje spornosť, naopak, právnu neistotu vytvára. Žalovaný 2/ vylučuje, že by mal vedomosť o záujme žalobkýň o žalovaný pozemok. Akcentuje, že žalobkyne predmetnú záležitosť neprejednávali s ním, ale s jeho synom, ktorý žalovaného 2/ - svojho otca o ničom neinformoval. Žalobkyne tak nepreukázali, že by v roku 2016/2017 došlo k prerušeniu dobromyseľnosti žalovaného 2/.

7. Vzhľadom na skutočnosť, že sa žalovaný 2/ stal vlastníkom nehnuteľnosti na základe osvedčenia o dedičstve, nemusel sa fakticky chopiť držby predmetu svojho vlastníckeho práva. Žalovaný 2/ poukazuje na skutočnosť, že sa hovorí o práve vec držať, nie o povinnosti vec držať. To, že žalovaný 2/ niektorý pozemok (jeden z mnohých, ktoré zdedil), nikdy nepokosil, ešte neznamená, že ho môže ktokoľvek vydržať. Žalovaný 2/ je toho názoru, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávnych skutkových zistení, že na žalovanej nehnuteľnosti je postavený rodinný dom a stodola. Rodinný dom žalobkyne je postavený na parcele pri žalovanej nehnuteľnosti a zo stodoly je na spornej nehnuteľnosti postavená len jej malá časť. Žalobkyne žiadnym spôsobom nepreukázali držbu spornej nehnuteľnosti, ani skutočnosť, že ju obhospodarovali celú. Naopak žalovaní sa k nej správajú od počiatku ako vlastníci. Žalovaný 1/ spornú nehnuteľnosť aj osobne využíva. 8. Žalovaný 1/ včas podaným odvolaním (podaným v mene žalovaného 1/ splnomocneným zástupcom – advokátom JUDr. Jurajom Lukáčom) domáha sa zmeny napadnutého rozsudku a zamietnutia žaloby. Podstatu rozsiahlo koncipovaného odvolania možno zhrnúť nasledovne.

9. Žalovaný 1/ svoj spoluvlastnícky podiel nadobudol kúpnou zmluvou, ktorej vklad bol povolený pod V3478/2017 dňa 28.8.2017. V čase kúpy bol vlastníkom daného spoluvlastníckeho podielu žalovaný 2/, ktorý mal na LV zapísané vlastníctvo titulom osvedčenia o dedičstve po svojej právnej predchodkyni (matky) od roku 2002. V čase kúpy sa už o sporný pozemok, a to v jeho časti za cestou staral žalovaný 1/ kosením, zo strany žalobkýň ho nik neužíval. Jeho predchodca – žalovaný 2/ platil za sporný pozemok aj miestnu daň, preto nemal žalovaný 1/ žiaden racionálny dôvod mať akúkoľvek pochybnosť o jeho vlastníctve. Ani okolnosť faktickej držby pozemku nemohla žalovanému 1/ pripadať sporná, nakoľko spornú nehnuteľnosť v danom čase nik neužíval. Súd v roku 2025 nemôže vydať rozhodnutie, že vec patrí do dedičstva na základe udalostí z roku 1960, ak od jej momentu do rozhodovania uplynulo dlhé časové obdobie, v rámci ktorého došlo k opakovaným prechodom vlastníckeho práva a prevodu vlastníckeho práva. 10. Súd prvej inštancie porušil ust. , podľa ktorého je pre rozhodnutie rozhodujúci stav v čase vyhlásenia. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie iba na rozhodnutí Veľkého senátu 1V zo dňa 13.5.2024, kedy po tom, ako si toto rozhodnutie vyložil tak, že v ňom vzhliadol existenciu dobromyseľnosti držby právnych predchodcov žalobkýň, už následne nič viac pre rozhodnutie vo veci samej nepovažoval za potrebné riešiť ani skúmať.

11. Právni predchodcovia žalobkýň nadobúdali nielen spornú parcelu č. 2442 ale aj susednú parcelu, a to na základe dvoch samostatných kúpnych zmlúv. Zatiaľ čo jedna bola registrovaná, druhá registrovaná nebola. Uvedené má zásadný význam pre posúdenie dobromyseľnosti držby právnych predchodcov žalobkýň. Situácii, ak si boli plne vedomí potreby registrácie a túto pri jednej zo zmlúv vykonali, je jej absencia pri druhej zmluve dôkazom, že vedome nevykonali právny úkon smerujúci k nadobudnutiu vlastníckeho práva v súlade s právnym poriadkom. Túto podstatnú skutkovú okolnosť súd prvej inštancie nijak nevyhodnotil a len mechanicky aplikoval rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR, bez toho, aby sa individuálne zaoberal skutkovými okolnosťami daného prípadu.

12. Právna domnienka súdu prvej inštancie, že žalovaný 2/ nebol vlastníkom, a preto jeho prevod bol neplatný, ignoruje existenciu platného a právoplatného dedičského titulu. Dedenie nie je závislé od držby

alebo vydržania, pretože vlastnícke právo sa nadobúda priamo zákona bez ohľadu na to, či sa dedič veci ujal. Osvedčenie o dedičstve je právoplatné a nikým nenapadnuté, a preto ho musí súd považovať za platný titul, preukazujúce vlastnícke právo žalovaného 2/. Právoplatné osvedčenie o dedičstve má právne účinky rozsudku a je nezvratným dôkazom o vlastníctve žalovaného 2/. Je teda nesprávny záver súdu prvej inštancie, že žalovaný 2/ nebol vlastníkom, pretože sa neujal držby. Zákon nevyžaduje, aby držiteľ vykonával aj intenzívne hospodárenie na pozemku alebo bol fyzicky prítomný. Žalovaný 2/ sa správal ako vlastník, pravidelne hradil daň z nehnuteľnosti. Po odpredaji podielu žalovanému 1/, žalovaný 1/ v roku 2017 pokračoval vo výkone držby, dokonca fakticky tým, že sa stal o pozemok jeho kosením a údržbou. Súd prvej inštancie preto pochybil, pokiaľ vyvodil záver, že žalovaný 2/ sa fakticky držby neujal, pretože pod pojmom ujatia sa držby nemožno subsumovať len hospodárenie na pozemku ale každý právne relevantný výkon práv vlastníka, ktorý bol v danom prípade preukázaný. 13. Súd prvej inštancie nezohľadnil podstatnú skutkovú okolnosť, ktorou je rozdelenie sporného pozemku – spornej parcely registra „E“ č. 2442 – obecnou komunikáciou na dve časti. Predmetná parcela má úzky a dlhý tvar, pričom v jej zadnej časti za touto komunikáciou práve žalovaný 1/ pozemok pravidelne kosil. Súd prvej inštancie neskúmal, akým spôsobom bola fakticky vykonávaná držba v jednotlivých častiach parcely. Vyjadruje sa len k parcele ako celku, bez ohľadu na skutkové pomery v jednotlivých častiach.

14. Žalovaný 1/ v poradí druhom podanom odvolaní (podaným v mene žalovaného 1/ splnomocneným zástupcom – advokátskou kanceláriou čipák & partners s.r.o.) opakuje podstatu skutkovej a právnej argumentácie, ktorú obsiahol v odvolaní zo dňa 20.03.2025. Predovšetkým akcentuje, že žalovaný 2/ podiel na pozemku nadobudol v roku 2001, od ktorého času mal pozemok v oprávnenej držbe, čo bolo podložené nielen materiálne, ale aj formálne. Právny predchodca žalovaného 1/ aj žalovaný 1/ spornú nehnuteľnosť dobromyseľne za súčasnej nepretržitej držby po mnoho rokov užívali a boli si vedomí svojho vlastníckeho práva, ktorá skutočnosť bez ďalšieho zakladá vydržanie spornej nehnuteľnosti.

15. V konaní nebolo preukázané dobromyseľné užívanie pozemku žalobkyňami, ani ich právnymi predchodcami. Akýkoľvek titul, ak aj jestvoval, nebol predmetom zápisu a je vzhľadom na okolnosti prípadu irelevantný. Žalobkyne neprejavili vážny záujem o vlastnícke právo po dobu takmer 30 rokov. Tvrdenia o operácii, šírení ochorenia Covid-19 a podobne sú irelevantné.

16. Žalovaný 1/ poukazuje na princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , z ktorého cituje: „Najvyšší súd dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. práva patria len bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje práva uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj o vyžívaní zákonných procesných ustanovení, včítane využitia možnosti podania opravných prostriedkov.“ 17. Žalovaný 1/ poukazuje na skutočnosť, že právni predchodcovia žalobkýň uzatvárali dve zmluvy, z toho len jedna bola registrovaná. Boli si teda vedomí toho, že im vlastnícke právo neprináleží, čo popiera ich dobromyseľnosť. Kúpna zmluva spred 65 rokov nemôže byť titulom, na ktorom súd prvej inštancie vystaval enunciát rozhodnutia, kúpna zmluva je nulitná. Zo strany žalobkýň ani ich právnych predchodcov nikdy k vydržaniu nemohlo dôjsť. Žalovaný 1/ akcentuje, že nemožno skúmať dobromyseľnosť zosnulej osoby. Žalovaný 1/ za svoj spoluvlastnícky podiel platí daň. Súd prvej inštancie neskonštatoval, že by osvedčenie o dedení, na základe ktorého pozemok prešiel do vlastníctva žalovaného 2/, bol pochybný. Osvedčenie o dedičstve je právoplatné, nikým nenapadnuté, preto sa musí považovať za platný titul preukazujúci vlastnícke právo žalovaného 2/. Žalobkyne za spornú nehnuteľnosť vedome neplatili dane a „surovo pozemok zabrali“. Žalovaný 2/ sa chopil držby napríklad aj tým, že podal príslušné daňové priznanie. Žalovaný 1/ tvrdí, že žalovaný 2/ zabezpečoval údržbu pozemku, vrátane kosenia. Skutočnosť, že sa realizovala výstavba na spornej nehnuteľnosti a v neznámom čase sa mal pozemok oplotiť, nie je preukázanie chopenia sa držby a užívania pozemku v celej jeho výmere. V danej súvislosti žalovaný 1/ poukazuje na výpoveď žalobkyne 3/, ktorá na pojednávaní dňa 21.11.2024 uviedla, že pokiaľ sa týka užívania spornej nehnuteľnosti, tak v súčasnej dobe túto neužíva nikto. Do smrti matky sa o veci nezaujímali, až v roku 2018 zistili, že na LV figuruje pán F.. Žalovaný 1/ poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 03.05.2017, ktorý súd prvej inštancie nesprávne aplikoval. Z uvedeného nálezu je zrejmé, že vyššie riziko má niesť nedbalý

vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.

18. Možný samotný zápis osoby predávajúceho v čase podpisu kúpnej zmluvy nie je postačujúci, ale v tomto konkrétnom prípade bol podkladom zápis na liste vlastníctva, osvedčenie o dedičstve, na podklade ktorého prevodca pozemok nadobudol do vlastníctva a rovnako tak držba vlastníctva právneho predchodcu prevodcu, a teda skutočnosti, ktoré boli v rámci konania konštatované a preukázané (žalovaný 1/ v čase nadobudnutia vlastníctva k spoluvlastníckemu podielu k pozemku tento nadobúdal od osoby, ktorá ju mala zapísanú na liste vlastníctva viac ako 10 rokov, t. j. od osoby, ktorá zároveň za spornú nehnuteľnosť platila daň, a preto neexistoval žiaden legitímny dôvod, pre ktorý by mal mať o riadnom nadobudnutí svojho vlastníckeho práva akúkoľvek pochybnosť). Súd prvej inštancie si vyhovenie žalobného návrhu postavil výlučne iba na rozhodnutí veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS SR zo dňa 13.05.2025 sp. zn. a následne už nič viac pre rozhodnutie vo veci samej nepovažoval za potrebné riešiť ani skúmať, čím porušil ust. , podľa ktorého pre rozhodnutie je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia.

19. Žalobkyne vo vyjadrení k odvolaniam žalovaných vyjadrili v celom rozsahu súhlas so skutkovými a právnymi závermi obsiahnutými v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie a navrhli uvedený rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

20. Žalovaný 1/ v odvolacej replike k vyjadreniu žalobkýň uvádza, že žalobkyne sa obmedzili na všeobecné vyjadrenie spokojnosti s rozhodnutím, bez toho, aby zaujali akékoľvek stanovisko ku konkrétnym právnym a skutkovým dôvodom obsiahnutým v odvolaní. 21. Krajský súd ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie podali subjektívne legitimované (neúspešné) strany sporu ( ), v zákonom stanovenej lehote ( ), vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v a CSP a bez nariadenia pojednávania ( a contrario v spojení s ) rozsudok súdu prvej inštancie pri aplikácii potvrdil ako vecne správny. 22. Odvolací súd po oboznámení sa s odôvodnením odvolaniami napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutiu predchádzajúceho konania konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu, potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie vrátane výroku o náhrade trov konania náležite odôvodnil. 23. Súčasne v danej súvislosti považuje odvolací súd za potrebné poznamenať, že Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť rozhodnutie, neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základe rozhodnutia postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (obdobne napr. sp.zn. , , , ). Výstižne sa k (ne)porušeniu práva na spravodlivý proces vyjadril aj Ústavný súd ČR konštatovaním, cit.: „nie je porušením práva na spravodlivý proces, ak všeobecné súdy nebudujú vlastné závery na podrobnej oponentúre (a vyvracaní) jednotlivo vznesených námietok, ak proti nim stavia vlastný ucelený argumentačný systém, ktorý logicky a v práve vyloží tak, že podpora správnosti ich záverov je sama osebe dostatočná (Nález ÚS ČR zo dňa 12.2.2009, bod 68.).

24. Odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (obdobne rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. ) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi ().

25. Vo väzbe na vznesenú odvolaciu argumentáciu žalovaných 1/, 2/ odvolací súd uvádza nasledovné.

26. Súd prvej inštancie v súlade s vysloveným záväzným právnym názorom odvolacieho súdu dospel k správnemu záveru o naplnení zákonných podmienok pre vydržanie spornej nehnuteľnosti na stane právnych predchodcov žalobkýň (B. H., zomr. XX.X.XXXX a D. H., K. L., zomr. XX.XX.XXXX –

rodičov žalobkýň). Majúc na zreteli odvolacím súdom uloženú povinnosť skúmať, či medzičasom (od úmrtia právnych predchodcov žalobkýň do vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie) nedošlo k zmene vlastníctva spornej nehnuteľnosti náležite sa súd prvej inštancie vyporiadal aj s obranou žalovaných 1/, 2/ a preskúmal prípadné (ne)naplnenie podmienok vydržania u každého z nich, pričom dospel po vykonanom dokazovaní k správnemu záveru o nenaplnení podmienok vydržania vo vzťahu k žalovanému 2/ pre absenciu corpus possessionis – faktickej moci nad vecou a vo vzťahu k žalovanému 1/ pre neuplynutie zákonom stanovenej 10 ročnej vydržacej doby. Z tohto dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku žalovaného 1/ namietajúceho porušenie ust. s tým, že súd prvej inštancie po ustálení dobromyseľnosti držby právnych predchodcov žalobkýň už nič viac pre rozhodnutie vo veci samej nepovažoval za potrebné „riešiť“ ani skúmať. 27. Žalovaní 1/, 2/ v rámci odvolacích námietok spochybňujú naplnenie podmienok vydržania právnymi predchodcami žalobkýň. Žalovaný 1/ predovšetkým namieta nulitu kúpnej zmluvy z roku 1965, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom a zastáva názor, že nulitná zmluva nemôže vyvolávať žiadne právne ani iné účinky ani dobromyseľnosť. Obaja žalovaní 1/ a 2/ namietajú dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobkýň dôvodiac, že v roku 1965 uzatvorili títo dve kúpne zmluvy na dva pozemky, z toho jedna z týchto kúpnych zmlúv bola štátnym notárstvom registrovaná a druhá kúpna zmluva, týkajúca sa spornej nehnuteľnosti, registrovaná nebola. Absencia registrácie pri druhej zmluve je podľa mienky žalovaného 1/ dôkazom, že právni predchodcovia žalobkýň vedome nevykonali právny úkon, smerujúci k nadobudnutiu vlastníckeho práva v súlade s vtedy platným právnym poriadkom a uvedené vylučuje ich dobromyseľnosť.

28. Východiskovo na margo uvedenej odvolacej argumentácie, vo vzťahu k zmieňovanej nulite kúpnej zmluvy z roku 1965 považuje odvolací súd za nevyhnutné upriamiť pozornosť na fakt, že v praxi často vznikajú „nedorozumenia“ ohľadne titulu (presnejšie povedané právneho dôvodu), o ktorý sa opiera oprávnená držba. Judikatúra súdov stabilne vychádza z názoru (vrátane judikatúry Najvyššieho súdu SR), že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec alebo právo prináležia ( ) nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj na okolnosti, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu („titulu“), ktorý by mohol mať za následok vznik práva. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené. Okolnosti, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery sa spravidla týkajú právneho dôvodu nadobudnutia vecného práva a svedčia o poctivosti nadobudnutia, teda titulu uchopenia sa držby (objektívne oprávnený dôvod na nadobudnutie držby, napr. existencia zmluvy, ktorá je pre určitú vadu neplatná). Povinnosť tvrdiť a preukázať tieto okolnosti pritom zaťažuje toho, kto tvrdí, že došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním. 29. Je nesporným, že platné právo nevyžaduje k vzniku oprávnenej držby žiaden perfektný právny titul. Ide mu len o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí. Príkladmo, ťažko môže byť objektívne v dobrej viere ten, kto vec našiel, mal ju zapožičanú a pod. I keby nálezca veci si túto prisvojil v právnom omyle, že nálezom nadobúda vlastnícke právo k veci, nemohol by byť v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Držiteľ teda musí byť v dobrej viere, že tu takýto „právny titul“, ktorý podľa platného práva má za následok prevod vlastníctva, existuje. Spravidla bude držiteľ jednať v skutkovom omyle, výnimočne môže ísť aj o omyl právny. Preto judikatúra žiada, aby držiteľ bol objektívne v dobrej viere, že tu takýto „titul“, presnejšie vyjadrené domnelý nadobúdací dôvod je, i keď v skutočnosti žiaden takýto nadobúdací dôvod nie je. Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod; postačí, aby tu bol len domnelý právny dôvod (titulus putativus). Ide teda o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu takýto „právny titul“ svedčí.

30. Možno teda konštatovať, že platné právo ani judikatúra najvyššieho súdu nevyžaduje, aby sa oprávnená držba opierala o právny dôvod spôsobilý k nadobudnutiu vecného práva. Ku kvalifikácie držby ako oprávnenej, je však treba, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere o existencii takéhoto hoci domnelého právneho dôvodu, teda aby bol v takom omyle o existencii takéhoto právneho dôvodu, ktorému sa pri zachovaní obvyklej opatrnosti, ktorú možno po každom požadovať, nemohol vyhnúť.

31. Pre úplnosť odvolací súd poukazuje aj na závery Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci zo dňa 13.5.2024, v intenciách ktorých, držba je historicky chápaná ako faktický stav, ktorý spočíva vo vykonávaní faktickej reálnej moci nad vecou s úmyslom mať vec pre seba. Držba preto predpokladá existenciu dvoch zložiek. Prvou je corpus possesionis, ako faktická moc

nad vecou, ku ktorej musí pristúpiť animus possidendi, ktorý vyjadruje vôľu držiteľa mať vec (právo) pre seba a nakladať s ňou ako s vlastnou. Vznik držby sa však na rozdiel od vzniku vlastníctva nemusí de lege lata nutne opierať o existujúci právny dôvod. Inak povedané na vznik oprávnenej držby postačí naplnenie zákonných predpokladov držby, medzi ktorými sa existencia právneho dôvodu nenachádza. V súčasnom rozlišujeme len medzi oprávnenou držbou a neoprávnenou držbou. Náš právny poriadok z tohto pohľadu nerozlišuje medzi držbou titulárnou a držbou vzniknutou na základe tzv. domnelého titulu, tak ako to robí napr. Českého . Oprávnená držba je založená na objektívne posudzovanej dobromyseľnosti držiteľa, že mu vec alebo právo patrí. Právne predpisy výraz „dobromyseľný“ nevymedzujú, preto východiskom ďalších úvah musí byť jeho význam v bežnej reči. V Slovníku slovenského jazyka sa tomuto výrazu prisudzuje význam „dobrosrdečný, dobrácky“ a jeho synonymom je „statočný, poctivý, čestný“; opakom je zas výraz „zlomyseľný“ vo význame osoby, ktorá si „želá, robí niekomu zle“. Držiteľ je teda dobromyseľný o tom, že mu vec patrí vtedy, keď je poctivý, čestný o tom, že svojou držbou vykonáva vlastné právo, a teda že svojou držbou nerobí inému zle, že nezasahuje do práva iného, že nekoná bezprávne. Pri vydržaní nejde o to, či je držiteľ dobromyseľný s ohľadom na právny poriadok ako taký, ale či ho môžeme považovať za nedobromyseľného vo vzťahu k vlastníkovi, ktorý má stratiť svoje vlastníctvo, teda či na jeho správaní k vlastníkovi je niečo odsúdeniahodného, čo spôsobuje, že spoločnosť nechce poskytnúť ochranu jeho dlhodobej a vlastníkom nerušenej držbe. Súd sa v rámci skúmania otázky dobromyseľnosti zameriava na skúmanie poctivosti konania držiteľa z objektívneho hľadiska a nie na skúmanie (ne)existencie právneho titulu. Ako je už uvedené vyššie, je to dané tým, že na vznik držby nie je nevyhnutná existencia právneho dôvodu jej uchopenia a právny dôvod jej uchopenia je/môže byť len jedným z dôkazných prostriedkov, osvedčujúcich oprávnenosť držby. Pokiaľ platnosť právneho dôvodu uchopenia držby nie je rozhodujúcim kritériom pre skúmanie dobromyseľnosti držiteľa o oprávnenosti jeho držby potom ani právny omyl nie je - z hľadiska platnosti a existencie právneho dôvodu uchopenia držby - rozhodujúci bez ohľadu na to, či je ospravedlniteľný alebo neospravedlniteľný. Neexistencia alebo neplatnosť právneho titulu teda sama o sebe nevylučuje poctivosť konania konajúceho a jeho dobromyseľnosť v tom, že mu vec alebo právo patrí, a teda že vzhľadom na jeho presvedčenie objektívne vzaté koná v dobrej viere t.j. v ospravedlniteľnom omyle o poctivosti nadobudnutia držby. Na základe uvedeného je možné aj naďalej zotrvávať na názore, že na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R 45/1986).

32. Odvolací súd v nadväznosti na vyššie uvedené postuláty uvádza, že v prejednávanej veci zmieňovaným „putatívnym titulom“, na podklade ktorého sa právni predchodcovi (rodičia) žalobkýň chopili držby, bola písomná kúpna zmluva uzavretá dňa 9.6.1960 medzi právnymi predchodcami žalobkýň (B. H., zomr. XX.X.XXXX a D. H., K. L., zomr. XX.XX.XXXX) ako kupujúcimi a B. H. (J. ženatým s J. H.) ako predávajúcim (právnym predchodcom žalovaného 2/). Osobitne významným z hľadiska založenia dobromyseľnosti/poctivosti/čestnosti právnych predchodcov žalobkýň – kupujúcich bola skutočnosť vyplatenia kúpnej ceny za spornú nehnuteľnosť 2.000,- Kčs, ktorú právne významnú skutočnosť potvrdil predávajúci priamo v texte kúpnej zmluvy. Odvolací súd poznamenáva, že pravosť jeho podpisu bola overená Miestnym národným výborom vo Važci dňa 20.6.1960, ktorá skutočnosť plynie z osvedčovacej doložky, tvoriacej súčasť uzavretej kúpnej zmluvy. Právny predchodca žalovaného 2/ (predávajúci B. H. J., ženatý s J. H.) tak dostal finančné protiplnenie za scudzenú spornú nehnuteľnosť. Práve táto dôležitá skutková okolnosť neumožňuje akceptovať záver, že určenie spornej nehnuteľnosti do dedičstva po predchodcoch žalobkýň by bolo v rozpore so všeobecným princípom spravodlivosti, na ktorý princíp musí súd prihliadať.

33. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovaných 1/, 2/ o vylúčení dobromyseľnosti právnych predchodcov žalobkýň z dôvodu, že zatiaľ čo kúpna zmluva ohľadne inej nehnuteľnosti bola registrovaná štátnym notárstvom, kúpna zmluva týkajúca sa spornej nehnuteľnosti registrovaná nebola. 34. Uvedená skutková okolnosť nemôže vylúčiť dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobkýň, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že kupujúci – právni predchodcovia žalobkýň, požiadali listom zo dňa 15.6.1964 (v rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmá nesprávnosť, keď je uvedený deň 05.06.1964, táto však nemala žiaden vplyv na vecnú správnosť záverov súdu prvej inštancie) požiadali Okresný súd Liptovský Mikuláš, pozemnoknižné oddelenie o vklad vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti (č.l. 47 spisu). Aj uvedený úkon svedčí o poctivosti ich konania. Rovnako poctivosti ich konania nasvedčuje fakt, že požiadali o schválenie prevodu spornej nehnuteľnosti Okresný národný

výbor – odbor výstavby v Liptovskom Mikuláši v konaní č. Výst.:1409/332/64. Okresný národný výbor – odbor výstavby v Liptovskom Mikuláši po prešetrení ich žiadosti rozhodnutím vyjadril súhlas s prevodom spornej nehnuteľnosti (č.l. 48 spisu). 35. Odvolací súd v danej súvislosti poukazuje na závery Ústavného súdu SR vo veci sp.zn. zo dňa 24.11.2022, v ktorom predmetom posudzovania bola otázka dobromyseľnosti sťažovateľky pri držbe sporných nehnuteľností, v ktorej nižšie súdy uviedli, že sťažovateľka mala vedieť, že vlastnícke právo so svojím manželom v skutočnosti nenadobudla, pretože k registrácii „dohody“ z roku 1973 štátnym notárstvom nedošlo, hoci zákon obligatórne k nabodnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v tom čase registráciu písomne uzavretej zmluvy vyžadoval. Vo vzťahu k ústavne konformnému výkladu dobromyseľnosti držby v tomto náleze ústavný súd zdôraznil, že pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie (body 22. a 23. odôvodnenia nálezu). 36. Na základe uvedených úkonov chopili sa právni predchodcovia žalobkýň faktickej držby spornej nehnuteľnosti s vôľou držať spornú nehnuteľnosť pre seba, o čom svedčí ďalší v konaní pred súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 21.11.2024 vykonaný dôkaz – snímka z katastrálnej mapy (č.l. 233 spisu), ku ktorému mali možnosť sa vyjadriť sporové strany a tieto zhodne uviedli (č.l. 230 spisu), že na spornej nehnuteľnosti je čiastočne postavená stodola a čiastočne aj rodinný dom. V konaní nebolo sporu o tom, že predmetný rodinný dom a stodolu právni predchodcovia žalobkýň postavili a užívali. Uvedená okolnosť podľa mienky odvolacieho súdu, je dostatočná pre záver o tom, že právni predchodcovia žalobkýň (ako kupujúci) disponovali dobrou vierou, že im držaná sporná nehnuteľnosť patrí. Nakladali so spornou nehnuteľnosťou ako s vlastnou – čiastočne túto zastavali rodinným domom so stodolou a s prihliadnutím na všetky okolnosti (písomná hoc neregistrovaná kúpna zmluva s vlastníkom evidovaným v pozemkovej knihe, vyplatenie kúpnej ceny, žiadosť o zápis adresovaná Okresnému súdu Liptovský Mikuláš, pozemnoknižné oddelenie, súhlas miestneho národného výboru, nebolo preukázané, že by za života boli niekým rušení v držbe sporných nehnuteľností a bola teda spochybnená ich dobromyseľnosť) boli objektívne v dobrej viere, že im sporná nehnuteľnosť vlastnícky prináleží. 37. Na margo námietky žalovaného 2/, že v konaní nebolo preukázané, že právni predchodcovia „obhospodarovali celú žalovanú nehnuteľnosť“ navyše za situácie, že sporný pozemok rozdeľuje obecná cesta a ďalej, že rodinný dom stojí pri spornej nehnuteľnosti, odvolací súd uvádza, že ide o novotu v odvolacom konaní. Na prihliadnutie na tento prostriedok procesnej obrany (neuplatnený v konaní pred súdom prvej inštancie) neboli splnené podmienky, ktoré má namysli ust. . Odhliadnuc od uvedeného odvolací súd akcentuje, že na produkovanie vecnej argumentácie mal žalovaný 2/ čas cca 2 roky (konanie začaté v marci 2023, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vyhlásený vo februári 2025). Počas celého konania tak žalovaný 2/ ako ani žalovaný 1/ neprodukovali obranu smerujúcu k spochybneniu užívania (celej spornej nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobkýň, neprodukovali tvrdenia, že neobhospodarovali celú nehnuteľnosť, resp. že rodinný dom nestojí aj na spornej nehnuteľnosti, ale stojí vedľa/pri spornej nehnuteľnosti. Odhliadnuc od uvedeného, odvolací súd opätovne poukazuje na zápisnicu o pojednávaní zo dňa 21.11.2024 (č.l. 230), do ktorej právni zástupcovia strán sporu (t.j. vrátane právneho zástupcu žalovaného 2/) po nahliadnutí do snímky z katastrálnej mapy (ktorá je vložená do prílohovej obálky na č.l. 233 spisu) zhodne uviedli, že sporná nehnuteľnosť je sčasti zastavaná tak stodolou ako aj rodinným domom. 38. Nakoľko mal súd prvej inštancie preukázané naplnenie všetkých zákonných podmienok vydržania spornej nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobkýň (ich rodičmi), možno konštatovať, že ku dňu smrti boli vlastníkmi spornej nehnuteľnosti. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani fakt, že sporná nehnuteľnosť bola viacnásobne prejednaná v rámci dedičských konaní po právnych predchodcoch žalovaného 2/ (B. H. J., zomrelý XX.XX.XXXX, J. H., K. H., zomrelá XX.XX.XXXX, J. H., zomrelý XX.XX.XXXX atď.), nakoľko esenciálnym predpokladom dedenia je, že majetok ku dňu smrti patrí do vlastníctva poručiteľa. Dedičské rozhodnutie nie je právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva, tým je samotné dedenie. Dedičské rozhodnutie postráda konštitutívne účinky a je záväzné len medzi účastníkmi dedičského konania. Bez toho, aby sporná nehnuteľnosť ku dňu smrti poručiteľa patrila do vlastníctva poručiteľa, nemôže vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti len v dôsledku jej (formálneho) prejednania v dedičskom konaní (zaradenia do súpisu aktív dedičstva po poručiteľovi) prejsť na právnych nástupcov poručiteľa. Preto súd prvej inštancie, majúc na zreteli záväzný právny názor odvolacieho súdu, správne skúmal, či medzičasom (t. j. od smrti právnych predchodcov žalobkýň do vyhlásenia

rozsudku – ) nedošlo k splneniu podmienok pre vydržanie spornej nehnuteľnosti na strane žalovaného 2/, resp. na strane žalovaného 1/. Samotné dedičské rozhodnutie (pokiaľ ide o žalovaného 2/), resp. kúpna zmluva z roku 2017 (pokiaľ ide o žalovaného 1/), síce nemohli byť platným titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva – pre zmieňovanú neexistenciu vlastníckeho práva v čase smrti právneho predchodcu žalovaného 2/, resp. v čase prevodu na základe kúpnej zmluvy z roku 2017, avšak označené tituly mohli byť tzv. domnelými titulmi spôsobilými založiť dobromyseľnosť žalovaného 2/, resp. žalovaného 1/. K nadobudnutiu vlastníckeho práva titulom vydržania však bolo potrebné tvrdiť/ preukázať naplnenie aj ďalších zákonom stanovených predpokladov vydržania.

39. Žalovaný 2/ ďalej namieta, že žalobkyne žiadnym spôsobom nepreukázali držbu spornej nehnuteľnosti a svoju dobromyseľnosť, aktívny výkon vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti atď..

40. Uvedenú námietku vyhodnotil odvolací súd ako irelevantnú. Žalobkyne v tomto konaní nežiadajú určiť svoje vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti titulom vydržania. Netvrdia, že spornú nehnuteľnosť vydržali, a preto niet dôvodu skúmať naplnenie jednotlivých podmienok vydržania (okolností vstupu do držby, domnelý titul, faktická moc nad vecou, vydržacia doba atď.) na ich strane. Podľa ustálenej judikatúry vlastnícke právo k veci, ktorá nebola predmetom dedičského konania po poručiteľovi, je možné určiť len vo vzťahu k osobe poručiteľa, teda pokiaľ určitá časť dedičstva nebola v rámci dedičského konania vyporiadaná, nemôže sa dedič domáhať na súde priamo určenia, že je vlastníkom predmetnej veci. Žaloba musí zodpovedať platnej právnej úprave, ktorá vychádza z princípu úradnej ingerencie pri nadobudnutí dedičstva. Táto ingerencia znamená, že dedičstvo po každom poručiteľovi musí byť súdom prejednané a musí byť o ňom rozhodnuté.

41. Žalovaní 1/ a 2/ ďalej v zhode poukazujú na princíp „vigilantibus iura scripta sunt“, zdôrazňujú, že žalobkyne sa dlhodobo nezaujímali o svoje vlastnícke právo. Žalovaný 1/ poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. 151/2016 zo dňa 03.05.2017, z ktorého cituje: „Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na LV prevodcu po zákonom určenom katastrálnom konaní.“. Žalovaný 2/ akcentuje, že nemal dôvod pochybovať o svojom vlastníckom práva, pretože sporná nehnuteľnosť bola zahrnutá do súpisu aktív v rámci dedičského konania po jeho právnych predchodcoch a stal sa dobromyseľným vlastníkom sporného pozemku. Žalovaný 2/ zdôrazňuje, že zásadu „nikto nemôže previesť viac práv, než sám má“ možno v danom prípade prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa, pretože je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé a nikým nebolo ani spochybnené, že právni predchodcovia žalovaného 2/ (matka a ujovia) a rovnako aj žalovaný 2/ boli nadobúdateľmi dobromyseľní v tom, že vec podľa práva nadobudli, a to nie prevodom, ale prechodom. Rovnako žalovaný 1/ v podanom odvolaní upriamuje pozornosť na svoju dobromyseľnosť, kupoval podiel v spornej nehnuteľnosti od žalovaného 2/, ktorý mal zapísané vlastnícke právo na základe osvedčenia o dedičstve po svojej matke od roku 2002, platil za spornú nehnuteľnosť daň, v čase kúpy sa žalovaný 1/ o časť spornej nehnuteľnosti – tú, ktorá sa nachádza za cestou, staral kosením a zo strany žalobkýň ho nik neužíval. Nemohol mať teda žiaden racionálny dôvod pochybovať o vlastníctve žalovaného 2/. Žalovaný 1/ akcentuje, že súd v roku 2025 nemôže vydať rozhodnutie, že vec patrí do dedičstva na základe udalostí z roku 1960, ak medzičasom došlo k opakovaným prechodom a prevodu vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti. 42. Úvodom k uvedenej argumentácii žalovaných 1/, 2/, považuje odvolací súd za potrebné dištancovať sa od záverov súdu prvej inštancie obsiahnutých v bode 35. napadnutého rozsudku, kde súd prvej inštancie uvádza, cit. „Pokiaľ sa týka žalovaného 1./, odvolací súd ako na významné rozhodnutie v danej veci poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 03. 05. 2017 v zmysle ktorého, ústavný súd Slovenskej republiky z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty – princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko má sám). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.“

43. Vyššie uvedený poukaz súdu prvej inštancie na rozhodnutie o odvolacieho súdu je zjavne nesprávny a vytrhnutý z kontextu zrušovacieho rozhodnutia odvolacieho súdu sp. zn. zo dňa 19.09.2024. Odvolací súd v zrušovacom uznesení, a to v jeho bode 16. (č. l. 202 p. v. spisu) poukaz na uvedený nález Ústavného súdu SR označil len vo väzbe na potrebu aj v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva poručiteľa (kedy je v zásade rozhodné, či poručiteľ vlastnil/nevlastnil vec v čase svojej smrti) skúmať, či medzičasom (do vyhlásenia rozhodnutia súdu) nedošlo k zmene vlastníctva. Uvedené je zrejmé, z ďalších záverov odvolacieho súdu obsiahnutých v bodoch 17. a nasl. uznesenia sp.zn. zo dňa 19.09.2024. Odkaz na závery Ústavného súdu SR odvolacím súdom mal nasledovné znenie, cit.: „Ako plynie z odôvodnenia nálezu (Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 03.05.2017), v prípade, ak by súd žalobe o určenie, že právny predchodca žalobcu bol ku dňu svojej smrti vlastníkom označených nehnuteľností vyhovel, toto nepredstavuje „konečnú stanicu“ v spore o vlastníctve k predmetným nehnuteľnostiam, keďže tieto následne by mali byť prejednané v dedičskom konaní. Ústavný súd konštatoval, že takéto úvahy, okrem zjavného predlžovania stavu právnej neistoty sťažovateľov, ako aj právnych nástupcov poručiteľa, ktoré sú spojené s „rozmnožovaním sporov“, nekorešpondujú s princípmi materiálneho právneho štátu, v ktorom je ústavnou právomocou a zároveň povinnosťou súdu o občianskoprávnom spore rozhodovať a nepresúvať ich rozhodovanie na ďalšie eventuálne spory. Ústavný súd preto nevidel žiaden rozumný dôvod, prečo by otázka dobrej viery sťažovateľov, ktorí tvrdia, že nadobudli predmetné nehnuteľnosti dobromyseľne, nemohla (nemala) byť preskúmaná v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi.“

44. Vo vzťahu k žalovanému 1/ niet priestoru pre aplikáciu súdom prvej inštancie v bode 35. napadnutého rozsudku v nesprávnom kontexte zmieňovaných záverov, v zmysle ktorých vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. Pre takýto záver o nedbalosti žalovaného 1/ niet opory vo vykonaných dôkazoch. Odhliadnuc od uvedeného je však pre posúdenie veci podstatným, že dané pochybenie súdu prvej inštancie nemá žiaden vplyv na vecnú správnosť rozsudku a záver o tom, že podmienky vydržania spornej nehnuteľnosti žalovaným 1/ neboli naplnené, nakoľko u žalovaného 1/ nebola splnená zákonná podmienka uplynutia 10 ročnej vydržacej doby. 45. Ďalej k (v bode 41.) zmieňovanej odvolacej argumentácii o prekonaní princípu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet dobrou vierou nadobúdateľa uvádza odvolací súd nasledovné.

46. Právna zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet sa dá vyjadriť aj slovami „z nepráva nemôže vzniknúť právo“, a teda žalovaný 2/ (od svojich právnych predchodcov) podobne ako ani žalovaný 1/ (od žalovaného 2/) nemohli platne nadobudnúť vlastnícke právo z dôvodu, že ani ich právni predchodcovia, teda subjekt, od ktorého svoje vlastnícke právo odvodzovali, toto právo k spornej nehnuteľnosti nikdy nenadobudli, teda nemohlo na žalovaného 1/, 2/ prejsť. Dobrá viera žalovaného 1/ je rozhodná iba potiaľ, že mu možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa tak, ako vyplývajú z ust. a nasl. . Dobrá viera nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne – vlastnícke právo. Inak povedané, pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má táto prevahu nad katastrom, čo je vyjadrené tým, že údaje zapísané v katastri nehnuteľností sa považujú za platné, len pokiaľ sa nepreukáže opak. V zmysle katastrálneho zákona sú totiž údaje katastra uvedené v hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Materiálna publicita údajov katastra je teda de lege lata vyvrátiteľná a podmienená tým, či sa v konkrétnom prípade nepreukáže nesúlad údajov katastra so skutočným stavom. S touto okolnosťou musí byť opatrený nadobúdateľ uzrozumený. Dobromyseľní nadobúdatelia môžu legitímne očakávať, že im súdna ochrana bude poskytnutá, avšak len ako dobromyseľným držiteľom ( ), pretože platná právna úprava v čase podania žaloby v zásade vylučovala možnosť nadobudnutia plnohodnotného vlastníckeho práva na základe absolútne neplatného právneho úkonu (obdobne bod 47., 51. odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 19.01.2021). 47. Materiálna publicita údajov katastra podľa ust. katastrálneho zákona je de lege lata vyvrátiteľná a podmienená tým, či sa v konkrétnom prípade nepreukáže nesúlad údajov katastra so skutočným stavom. S touto okolnosťou musí byť opatrný nadobúdateľ uzrozumený. Predmetný právny názor je zastávaný aj odbornou právnickou literatúrou, v zmysle ktorej „súd v civilnom sporovom konaní nie je viazaný zápisom vlastníctva v katastri nehnuteľností a existenciu vlastníctva môže posúdiť odlišne, a to vrátane posudzovania predbežnej otázky. Na druhej strane, súd v civilnom sporovom konaní nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia orgánov verejnej správy, na základe ktorých malo byť

nadobudnuté vlastníctvo. Výnimku v tomto smere predstavuje rozhodnutie orgánu katastra o povolení vkladu, na ktoré ako keby sa neprihliadalo, keďže vklad sa chápe ako súčasť vlastníctva zapísaného v katastri nehnuteľností. V civilnom sporovom konaní ďalej súd môže v rámci predbežnej otázky skúmať, či rozhodnutie orgánu verejnej správy nie je ničotné (nulitné). Rovnako môže skúmať, či pri rozhodnutí orgánu verejne správy, ktorým malo dôjsť k prechodu vlastníctva, bol pôvodný vlastník skutočným vlastníkom veci (k tomu viď aj Fečík, M. In.: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. . komentár 2. vydanie. C.H.Beck: Praha, 2019, s. 961).

48. Dobrá viera nadobúdateľa v správnosť zápisov v katastri nehnuteľností je limitovaná právnou úpravou katastra. Absenciu vlastníckeho práva na strane prevodcu (okrem zákonom predpísaných výnimiek) vzhľadom na uvedené nie je možné zhojiť ani odkazom na princíp právnej istoty, argumentujúc správnosťou aktov štátu, a preto nie je možné dospieť k záveru, že by mala byť priznaná ochrana „vlastníckemu“ právu nadobúdateľa, hoci konajúcemu v dobrej viere. Pokiaľ ide o princíp právnej istoty, ktorého súčasťou je aj dôvera subjektov práv v platné právo a k uplatneniu princípu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, je potrebné zdôrazniť, že predmetná zásada vychádza z toho, že právo bolo skutočne nadobudnuté a teda, že niekto sa stal jeho subjektom, a preto spravidla nemôže byť tohto práva zbavený dodatočným odpadnutím (zrušením) právneho dôvodu, na ktorého základe sa stal prevodca (predchádzajúci prevodca) vlastníkom veci. Predpokladom uplatnenia tejto zásady, a teda aj princípu právnej istoty je, že nadobúdateľ vec nadobudol od skutočného vlastníka a nie od nevlastníka (k tomu viď aj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. mája 2012 sp. zn. ). Je tak zrejmé, že ak „nadobúdateľ nehnuteľnosti“ mal nadobudnúť vec od osoby, ktorá v skutočnosti nebola jej vlastníkom, toto vlastnícke právo v skutočnosti nikdy nenadobudol, a preto sa nemôže dovolať ochrany práva nadobudnutého v dobrej viere.

49. Možnosti dobromyseľného nadobudnutia nehnuteľnej veci od nevlastníka aj v čase podania žaloby v slovenskom právnom poriadku existovali, ale na skutkové okolnosti žalovaných 1/, 2/ sa ani jedna z nich nevzťahovala. Z už uvedenej zásady nemo plus iuris existujú výnimky, keď môže nadobúdateľ nadobudnúť vlastníckeho právo k prevádzanej nehnuteľnosti aj napriek tomu, že prevodca nebol jej vlastníkom, resp. nemal právo nehnuteľnosť previesť. Ide o tieto prípady: ad 1/ nadobudnutie nehnuteľnosti od nepravého dediča, ad 2/ nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v rámci konkurzného konania, ad 3/ nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v exekučnom konaní, ad 4/ nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v rámci dobrovoľnej dražby, ad 5/ nadobudnutie nehnuteľnosti od oprávneného držiteľa podľa o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov. Jednotlivé výnimky z uvedenej zásady sú teda explicitne vymedzené jednoznačne formulovanou právnou normou. Vo všeobecnosti je možné uviesť, že de lege lata vychádza náš právny poriadok z predpokladu, že ak zákon neustanoví inak, nik nemôže previesť na iného vlastnícke právo, ktorým sa nedisponuje (bod 52. odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 19.1.2021). 50. Pre nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka v zásade nepostačuje samotná dobromyseľnosť nadobúdateľa, že získal vlastníctvo k veci, ale musí ísť o taký prípad dobromyseľnosti, s ktorou je takáto možnosť explicitne normatívne spojená. Inak povedané, napr. samotná dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti spojená so stavom zapísaným v katastri nehnuteľnosti nebude mať za následok nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka, ak sa preukáže, že právny úkon, na základe ktorého mal prevodca alebo jeho právny predchodca nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti, je absolútne neplatný. Pokiaľ žalovaný 1/ teda poukazuje na kúpnu zmluvu, resp. žalovaný 2/ na osvedčenie o dedičstve po svojich predchodcoch, odvolací súd opakovane uvádza, že v prípade derivatívneho nadobudnutia vlastníckeho práva dochádza k prevodu alebo k prechodu vlastníckeho práva z pôvodného vlastníka na nadobúdateľa, a teda je nevyhnutné, aby prevodca (resp. právny predchodca v prípade prechodu) bol skutočným vlastníkom prevádzanej veci. Len osobe, ktorá nadobudla vlastnícke právo (majetok) v súlade so zákonom (v súlade s platným právnym poriadkom), patrí ústavnoprávna ochrana podľa článku 20 ods. 1 SR (k tomu viď napr. aj ). Taktiež platí, že: cit. „Rovnaká ústavná ochrana sa priznáva všetkým vlastníkom, ktorí nadobudli vlastníctvo v súlade s právnym poriadkom. Protiprávne nadobudnutie vlastníctva nie je predmetom ochrany prvou vetou článku 20“ (k tomu viď aj Drgonec J. , 2. vydanie, C.H.Beck, Bratislava, rok 2019, s. 517 a nasl.).

51. Len pre úplnosť k danej problematike odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že Ústavný súd SR v zmieňovanom náleze sp.zn. zo dňa 19.01.2021 celkom úplne nezavrhol možnosť

poskytnutia ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom, avšak akcentujúc zdržanlivý prístup k tejto otázke a mimoriadnu výnimočnosť možnosti poskytnutia takejto ochrany. Podľa mienky odvolacieho súdu v prejednávanej veci takáto mimoriadne výnimočná možnosť poskytnutia ochrany nenastala, a to z dôvodu už zmieňovaného a preukázaného zaplatenia kúpnej ceny právnymi predchodcami žalobkýň právnemu predchodcovi žalovaného 2/. Takouto mimoriadne výnimočnou okolnosťou na strane žalovaných 1/, resp. 2/ nemôže byť len samotný časový odstup uplatňovania práv žalobkyňami. Situácia, ktorá nastala v prejednávanej veci, nebola charakteristická mimoriadnou výnimočnosťou okolností, išlo skôr o štandardný stav, ktorý vzniká pravidelne v dôsledku „predeďovania“ nehnuteľností, ktorých poručiteľ nebol vlastníkom ku dňu jeho smrti.

52. Skúmanie dobrej viery žalovaných 1/ a 2/ pri absencii mimoriadne výnimočných okolností daného prípadu tak mohlo mať význam len vo vzťahu k otázke vydržania spornej nehnuteľnosti. Odvolací súd však v zhode so závermi súdu prvej inštancie konštatuje, že zatiaľ čo u žalovaného 2/ chýbal stav zvaný corpus possessionis, u žalovaného 1/ naproti tomu chýbalo splnenie zákonnej podmienky uplynutia 10- ročnej vydržacej doby. Oprávnený držiteľ si síce môže v zmysle právnej úpravy započítať vydržaciu dobu svojho predchodcu, uvedené však platí len za predpokladu, že by právny predchodca bol držiteľom oprávneným. V prejednávanej veci však právny predchodca žalovaného 1/ nebol držiteľom oprávneným pre absenciu corpus possessionis, preto nie sú splnené podmienky pre zápočet vydržacej doby.

53. Žalovaný 2/ akcentuje, že nakoľko sa stal vlastníkom spornej nehnuteľnosti na základe osvedčenia o dedičstve, nemusel sa fakticky chopiť držby predmetu svojho vlastníckeho práva.

54. Uvedenú námietku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Prioritne odvolací súd ozrejmuje, že vlastnícky titul je dedenie, nie Osvedčenie o dedičstve. Ohliadnuc od uvedeného, elementárnym predpokladom dedenia spornej nehnuteľnosti by bola existencia vlastníctva poručiteľa k spornej nehnuteľnosti ku dňu jeho smrti. Ako už bolo zmieňované na iných miestach tohto rozsudku, právni predchodcovia žalovaného 2/ neboli ku dňu ich smrti vlastníkmi spornej nehnuteľnosti (táto bola vydržaná právnymi predchodcami žalobkýň do ich vlastníctva), žalovaný 2/ tak nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti titulom dedenia. Viacnásobné „formálne prededenie“, t. j. zahrnutie spornej nehnuteľnosti do aktív dedičstva po predchodcoch žalovaného 2/, na tejto skutočnosti nemôže nič zmeniť. Dedenie patrí medzi derivatívne spôsoby nadobúdania vlastníckeho práva, nemôže preto ex lege smrťou poručiteľa na jeho dedičov prejsť majetok, ktorý poručiteľ v čase smrti nevlastnil. Osvedčenie o dedičstve je záväzné len pre účastníkov dedičského konania, nemá konštitutívny charakter – nezakladá vlastnícke právo, len deklaruje, že k prechodu vlastníckeho práva došlo za splnenia zákonných podmienok. Osvedčenie o dedičstve tak mohlo mať význam len ako tzv. putatívny titul a viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovaného 2/, avšak len za splnenia všetkých podmienok vydržania, okrem iných, aj preukázania faktického chopenia sa držby spornej nehnuteľnosti žalovaným 2/.

55. Žalovaný 2/ ďalej argumentuje, cit.: „To, že žalovaný svoj niektorý pozemok (jeden z mnohých, ktoré zdedil) nikdy nepokosil, ešte neznamená, že ho môže ktokoľvek vydržať.“

56. Uvedená argumentácia žalovaného 2/ je nesprávna. Za prvé z dôvodu (ako bolo zmieňované vyššie), že žalovaný 2/ spornú nehnuteľnosť de iure nezdedil. Za druhé z dôvodu, že sa žalobkyne v tomto konaní nedomáhajú určenia svojho vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti titulom vydržania, ale de facto určenia, že vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti ku dňu smrti patrilo ich právnym predchodcom (rodičom) titulom vydržania. Dôkazné bremeno o nimi tvrdených, pre držanie spornej nehnuteľnosti ich právnymi predchodcami v podstatných, skutkových okolnostiach žalobkyne uniesli. Nebolo ich povinnosťou preukazovať, že potom, čo formálne (nesprávne) bola sporná nehnuteľnosť zahrnutá do aktív dedičstva po právnych predchodcoch žalovaného 2/, žalobkyne spornú nehnuteľnosť vydržali. Je to žalovaný 2/, ktorému chýba vlastnícky titul (keďže bolo preukázané, že titulom dedenia spornú nehnuteľnosť nemohol nadobudnúť), a preto žalovaného 2/ zaťažovalo nielen bremeno dôkazné, ale, a to je pre prejednávanú vec podstatným, aj bremeno tvrdenia o splnení všetkých predpokladov pre vydržanie spornej nehnuteľnosti na jeho strane. Žalovaný 2/ nielenže v konaní nepreukázal, ale ani v konaní pred súdom prvej inštancie netvrdil, žiadne právne relevantné skutočnosti, z ktorých by bolo možné usudzovať, na splnenie podmienky vydržania – corpus possessionis – faktické ovládanie veci žalovaným 2/. Takouto skutočnosťou nemôže byť sám o sebe prevod 1/3-podielu spornej nehnuteľnosti. Rovnako ani skutočnosť platenia dane za sporné nehnuteľnosti podľa ustálenej súdnej praxe nie je bez

ďalšieho sama o sebe dostatočná pre záver, že žalovaný 2/ sa chopil faktickej držby nehnuteľnosti. Žalovaný 2/ v konaní netvrdil (ani nepreukázal), že spornú nehnuteľnosť určitým spôsobom užíval, resp. fakticky ovládal. Faktické ovládanie pozemku by spočívalo v takom správaní žalovaného 2/, z ktorého by sa podľa všetkých kritérií (objektívne) dalo vyvodiť, že sporný pozemok fakticky ovláda – hospodári na ňom, stará sa oň, využíva jeho podstatu. Napokon, v prípade faktického chopenia sa držby a pokusu vec ovládať, by nepochybne prišiel na to, že sporná nehnuteľnosť je čiastočne zastavaná stodolou a rodinným domom vystavaným právnymi predchodcami žalobkýň.

57. Na tomto mieste považuje odvolací súd za nevyhnutné doplniť, že esenciálnym účelom vzniku inštitútu vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Z uvedeného dôvodu zákonodarca vyžaduje, aby bol držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec patrí. Pre vznik držby (oprávnenej) je nevyhnutné naplnenie dvoch predpokladov: vôle s vecou nakladať ako s vlastnou, teda držobnej vôle (animus possidendi) a faktické ovládanie veci (corpus possessionis). Fakticky vec ovláda ten, kto podľa všeobecných názorov a skúseností vykonáva tzv. právne panstvo nad vecou (ide predovšetkým o vykonávanie obsahu vlastníckeho práva, ktoré býva ponímané ako panstvo nad vecou).

58. Vo vzťahu k súboru odvolacích námietok žalovaného 1/, v rámci ktorých žalovaný 1/ (vo väzbe k záverom súdu prvej inštancie vzťahujúcim sa k žalovanému 2/) akcentuje, že osvedčenie o dedičstve je právoplatné a nikým nenapadnuté, a preto sa musí považovať za platný titul preukazujúci vlastnícke právo žalovaného 2/, poukazuje, že žalovaný 2/ bol oprávneným držiteľom, nakoľko hradil pravidelnú daň z nehnuteľnosti, odvolací súd poukazuje na svoje závery, ktoré obsiahol v bodoch 54. až 57. tohto rozsudku.

59. Na margo argumentácie žalovaného 1/, že pre vznik oprávnenej držby zákon nevyžaduje, aby držiteľ vykonával intenzívne hospodárenie na pozemku alebo bol na pozemku fyzicky prítomný, odvolací súd dodáva, že s týmto argumentom sa plne stotožňuje, však tento argument neobstojí vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie, ktorý nezaložil svoje rozhodnutie/nevytýkal žalovanému 2/, že nepreukázal intenzívne hospodárenie, resp. fyzickú prítomnosť na pozemku. V prejednávanej veci bolo totiž podstatným, že žalovaný 2/ v konaní vôbec neuniesol bremeno tvrdenia (ani bremeno dôkazné) o faktickej moci nad vecou v intenciách, ktoré podrobne odvolací súd obsiahol v bodoch 56. a 57. tohto rozsudku a na ktoré opätovne poukazuje.

60. Žalovaný 1/ ďalej uvádza, že po odpredaji podielu v roku 2017 žalovaný 1/ pokračoval vo výkone držby „dokonca fakticky“ tým, že sa staral o pozemok jeho kosením a údržbou.

61. Na margo uvedenej odvolacej námietky odvolací súd uvádza, že nespochybňuje (rovnako ako ani súd prvej inštancie), že žalovaný 1/ sa na základe putatívneho titulu – kúpnej zmluvy z roku 2017 (absolútne neplatnej pre absenciu vlastníckeho práva žalovaného 2/ - predávajúceho k predmetu kúpy) chopil držby spornej nehnuteľnosti v časti za cestou Na pastierskych. Rovnako nespochybňuje, že fakticky spornú nehnuteľnosť v danej časti ovládal – hospodáril na nej (kosil spornú nehnuteľnosť). K vzniku vlastníckeho práva vydržaním tejto časti spornej nehnuteľnosti však žalovanému 1/ chýbalo naplnenie ďalšej podmienky vydržania – márne uplynutie zákonom stanovenej 10-ročnej vydržacej doby, plynúcej odo dňa, kedy sa stal oprávneným držiteľom. K okolnostiam, pre ktoré v danom prípade nebolo možné, aby si žalovaný 1/ započítal „vydržaciu dobu“ jeho predchodcu – žalovaného 2/, odvolací súd opätovne v podrobnostiach poukazuje na výklad odvolacieho súdu obsiahnutý 52. a nasl. tohto rozsudku.

62. Pokiaľ žalovaný 1/ akcentuje, že od smrti právnych predchodcov žalobkýň nepreukázali tieto žiadne faktické ovládanie nehnuteľností, starostlivosť atď., odvolací súd opätovne poukazuje na závery obsiahnuté v bodoch 39. a nasl. tohto rozsudku odvolacieho súdu. 63. Žalovaný 1/ ďalej akcentuje, že žalobkyne dlhodobo neprejavovali záujem o vlastnícke právo. Ich tvrdenia o šírení Covid, operáciách atď. považuje žalovaný 1/ za výhovorky.

64. K uvedenej námietke odvolací súd uvádza, že zo samotnej skutočnosti, že žalobkyne až s odstupom času pristúpili k ochrane svojho vlastníckeho práva, nemožno vyvodzovať, že ich predchodcovia vlastnícke právo stratili. Žiadne ustanovenie právneho predpisu neprikazuje vlastníkovi veci predmet vlastníctva užívať. Zo samotnej skutočnosti, že žalobkyne až s odstupom času požiadali o ochranu vlastníckeho práva (určením, že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva ich rodičov), nemožno vyvodiť,

že im ochrana neprináleží/resp. stratili ochranu garantovanú článkom 20 ods. 1 SR. Nakoľko zákonodarca v veta prvá výslovne zakotvil nepremlčateľnosť vlastníckeho práva, nemožno z okolností „oneskoreného“ uplatnenia vlastníckeho práva na súde vyvodiť pre vlastníka, resp. jeho právneho nástupcu nepriaznivý následok v podobe nepriznania súdnej ochrany, resp. straty vlastníckeho práva. Pokiaľ ide o oprávnenú držbu na strane žalovaného 1/, je potrebné si uvedomiť, že zákonodarca so situáciou „oprávnenej držby“ počíta a umožňuje oprávnenému držiteľovi uplatniť proti vlastníkovi veci náhradu nákladov atď.. 65. Žalovaný 1/ ďalej poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , z ktorých cituje: „Najvyšší súd dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, že ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje práva uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje právo bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení, včítane využitia možnosti podania opravných prostriedkov“. 66. Uvedenú námietku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Citované závery Najvyššieho súdu SR obsiahnuté vo veci sp. zn. nie sú použiteľné v prejednávanej veci, v ktorej ide o poskytnutie ochrany absolútnemu subjektívnemu – vlastníckemu právu. Predmetnom konania vo veci sp. zn. , resp. konania mu predchádzajúceho na úrovni všeobecného správneho súdu, bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia vydaného v oblasti práva verejného. Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného – správneho aktu – oznámenia, ktorým žalovaný (daňový úrad) oznámil žalobcovi, že jeho námietka premlčania voči právu vyberať a vymáhať daňový nedoplatok doručená daňovému úradu nebola vznesená dôvodne. Odvolací súd vo všeobecnosti plne súhlasí so závermi obsiahnutými v označenom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktorý poukázal na zásadu platnú už v rímskom práve „vigilantibus iura scriptas sunt“. V prejednávanej veci odvolacím súdom však ide o poskytnutie ochrany absolútnemu subjektívnemu právu, nepodliehajúcemu premlčaniu, resp. zánik ktorého nenastáva uplynutím času v dôsledku jeho neuplatnenia, resp. nevykonávania.

67. Záverom k námietke žalovaného 1/ vo vzťahu k jeho dobrej viere v zápis v katastri nehnuteľností, osvedčenie o dedičstve, na podklade ktorého mal žalovaný 2/ spornú nehnuteľnosť nadobudnúť, odvolací súd uvádza, že dobrá viera nadobúdateľa v správnosť zápisov v katastri nehnuteľností je limitovaná právnou úpravou katastra. Absenciu vlastníckeho práva na strane prevodcu (okrem zákonom predpísaných výnimiek) vzhľadom na uvedené nie je možné zhojiť ani odkazom na princíp právnej istoty, argumentujúc správnosťou aktov štátu, a preto nie je možné dospieť k záveru, že by mala byť priznaná ochrana „vlastníckemu“ právu nadobúdateľa, hoci konajúcemu v dobrej viere. Pokiaľ ide o princíp právnej istoty, ktorého súčasťou je aj dôvera subjektov práva v platné právo a k uplatneniu princípu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že predmetná zásada vychádza z toho, že právo bolo skutočne nadobudnuté a teda, že niekto sa stal jeho subjektom, a preto spravidla nemôže byť tohto práva zbavený dodatočným odpadnutím (zrušením) právneho dôvodu, na ktorého základe sa stal prevodca (predchádzajúci prevodca) vlastníkom veci. Predpokladom uplatnenia tejto zásady, a teda aj princípu právnej istoty je, že nadobúdateľ vec nadobudol od skutočného vlastníka a nie od nevlastníka (k tomu viď aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30.05.2012). Je tak zrejmé, že ak „nadobúdateľ spornej nehnuteľnosti“ mal nadobudnúť vec od osoby, ktorá v skutočnosti nebola jej vlastníkom, toto vlastnícke právo v skutočnosti nikdy nenadobudla, a preto sa nemôže dovolávať ochrany práva nadobudnutého v dobrej viere.

68. Platná právna úprava však myslí na situáciu, v ktorej sa ocitol žalovaný 1/, keď (hoci neboli na jeho strane splnené všetky podmienky vydržania spornej nehnuteľnosti) oprávnený držiteľ užívajúci cudziu vec ako vlastnú nemá zákonom stanovenú povinnosť nahradiť skutočnému vlastníkovi náhradu za užívanie tejto veci, naproti tomu oprávnený držiteľ má právo domáhať sa proti vlastníkovi tiež náhrady za prípadné zhodnotenie držanej nehnuteľnosti (obdobne nález ÚS SR zo dňa 19.01.2021).

69. Záverom na margo námietky žalovaného 1/, ktorý v odvolaní uvádza, že žalovaný 2/ zabezpečoval „údržbu pozemku, vrátane kosenia a podobne“, odvolací súd uvádza, že ide o novotu v odvolacom konaní, pričom uvedené tvrdenie považuje odvolací súd aj za účelové. Počas celého (cca 2 roky trvajúceho) konania pred súdom prvej inštancie žalovaný 2/ (ani žalovaný 1/) netvrdil, že by žalovaný

2/ „zabezpečoval údržbu pozemku, vrátane kosenia a podobne“. Takéto skutkové tvrdenie produkované nebolo. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo produkované len skutkové tvrdenie, že žalovaný 1/ od roku 2017 (kedy mal žalovaný 2/ na žalovaného 1/ previesť podiel na sporné nehnuteľnosti) kosil spornú nehnuteľnosť v časti za cestou Na pastierskych. Ide teda o novotu v odvolacom konaní, odvolací súd na ňu nemohol prihliadnuť, nakoľko neboli splnené podmienky, ktoré má na mysli ust. (tento prostriedok procesnej obrany neuplatnený pred súdom prvej inštancie sa netýkal procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, nemá ňou byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a ani odvolateľ netvrdil, že toto skutkové tvrdenie nemohol bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie).

70. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovanými 1/, 2/ produkované odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s poukazom na ust. potvrdil ako vecne správny.

71. Žalovaní 1/, 2/ síce odvolaním napadli celý rozsudok súdu prvej inštancie, t. j. aj výrok o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, ale výlučne v súvislosti s nimi tvrdenou nesprávnosťou rozhodnutia vo veci samej. Nadväzne potvrdenie rozhodnutia v meritórnej časti zakladá vecnú správnosť (pre viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi – ) aj od neho závislého výroku o náhrade trov konania. Len na okraj odvolací súd dopĺňa, že súd prvej inštancie náležite aplikoval zásadu plného úspechu v spore ( ).

72. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s . Odvolatelia – žalovaní 1/, 2/ neboli v tomto štádiu konania (vôbec) úspešní, preto majú žalované 1/ až 3/ voči nim nárok na náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu – 100 %. 73. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( )

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

( )

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). ( a 2 )

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a 2 )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( a 2 )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( )

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( )