Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/107/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu D. H., nar. X., bývajúceho

v K., v dovolacom konaní zastúpeného Mgr. A. S., advokátkou, advokátska kancelária so

sídlom v D., proti ţalovanému Ing. P. B., bývajúcemu v P., v dovolacom konaní zastúpenému

Mgr. R. K., advokátom, advokátska kancelária so sídlom v Ţ., o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam a iné, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 21 C

122/2004, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 14. decembra

2010 sp. zn. , takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 14.decembra 2010 sp. zn.

vo výroku, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa mení tak, ţe návrh zamieta a vo výroku

o náhrade trov konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 9. decembra 2005 č.k. -136

určil, ţe kúpna zmluva zo dňa 4. februára 2004, ktorej vklad do Katastra nehnuteľností

Bratislava, Správa katastra Senec, bol povolený dňa 24. februára 2004 pod číslom V., je

neplatná a rozhodol o náhrade trov konania. V časti ţaloby, ktorou sa pôvodní ţalobcovia D.

H., nar. X. a M. U. (ďalej len ţalobcovia) domáhali určenia spoluvlastníctva

k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. úz. Senec parc. č. X., orná pôda o výmere 38 541

2

m2 a parc. č. X., orná pôda o výmere 33 799 mkaţdý v podiele jednej polovice k celku,

konanie zastavil. V odôvodnení rozhodnutia o tejto časti ţaloby uviedol, ţe ţalobcovia ju

vzali účinne späť a preto rozhodol o tejto časti ţaloby v zmysle a

Rozhodnutie v časti o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy oprel o zistenia, ţe ţalobcovia

splnomocnili pôvodnú ţalovanú JUDr. Ľ. Z. (ďalej len ţalovaná) plnomocenstvom

z 3.decembra 2003 na zastupovanie pri uplatnení a vydaní reštitučného nároku, týkajúceho sa

2

ich poľnohospodárskych pozemkov pred Okresným úradom v Senci a pred Slovenským

pozemkovým fondom a na ich zastupovanie ohľadne prípadného predaja náhradných

pozemkov (v tejto časti povaţoval plnú moc za nejasnú a neurčitú, lebo presne nešpecifikuje

pozemky, ktoré mali byť predmetom prevodu), ţe ţalovaná v mene ţalobcov ako

nadobúdateľov uzatvorila dňa 19. decembra 2003 so Slovenským pozemkovým fondom ako

prevodcom zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníctva, okrem iných aj k sporným

pozemkom a ţe následne kúpnou zmluvou zo 4. februára 2004 ţalovaná v mene ţalobcov ako

predávajúcich odpredala sama sebe ako kupujúcej vyššie označené pozemky za kúpnu cenu

700 000,-- Sk. Keďţe ţalovaná urobila právny úkon len s cieľom získať značný prospech pre

seba na úkor ţalobcov (pozemky, ktoré kúpila, mali oveľa vyššiu reálnu hodnotu) a z dôvodu,

ţe prekročila svoje oprávnenie konať za splnomocniteľov, dospel k právnemu názoru, ţe

právny úkon odporuje zákonu, obchádza ho a prieči sa dobrým mravom a teda, ţe je v rozpore

s ustanovením (ďalej len ). Ţalobe o určenie jeho neplatnosti

preto vyhovel. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie §

142 ods. 1

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 10. apríla 2006 sp. zn.

na odvolanie ţalovanej rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, ţe ţalobu

zamietol a uloţil ţalobcom povinnosť zaplatiť ţalovanej náhradu trov konania v sume

102 535,20 Sk do rúk JUDr. R. H. do troch dní. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe

plnomocenstvo z 3. decembra 2003 udelené ţalobcami ţalovanej, nie je generálnym

plnomocenstvom, keď oprávnenie ţalovanej konať bolo obmedzené výlučne na uplatnenie

reštitučného nároku ţalobcov a v prípade uzavretia bezodplatného prevodu k náhradným

pozemkom, na predaj týchto pozemkov za ţalobcami stanovenú kúpnu cenu (ţalobcovia

odpredaj podmienili určením minimálnej kúpnej ceny). Takto vymedzený obsah

plnomocenstva povaţoval za zodpovedajúci kritériám určitosti a zrozumiteľnosti právneho

úkonu. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel preto k právnemu názoru, ţe kúpna zmluva

bola urobená v súlade s ustanovením . Ďalej uviedol, ţe ţalovaná v čase urobenia

právnych úkonov postupovala striktne v rozsahu oprávnení tak, ako boli vymedzené v plnej

moci a neprekročila ich ani pri disponovaní s pozemkami, a ani pri dojednaní kúpnej ceny

(kúpna cena pozemkov v sume 700 000,-- Sk prevyšovala ţalobcami určenú minimálnu

kúpnu cenu). Povaţoval za nepreukázané tvrdenia ţalobcov, podľa ktorých ţalovaná konajúca

v ich mene dohodla kúpnu cenu nie podľa ich predstáv, ţe jej konanie bolo v neprospech

ţalobcov, resp. ţe sa na ich úkor obohatila. Dospel preto k záveru, ţe ide o právny úkon, ktorý

3

svojím obsahom alebo účelom neodporuje zákonu, ani zákon neobchádza a neprieči sa ani

dobrým mravom ( O. z.). Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti podľa

zmenil a ţalobu ţalobcov ako bezzákladnú zamietol. O náhrade trov konania rozhodol

v súlade s ustanovením a

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 27. júla 2009 sp. zn.

na dovolanie ţalobcov rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V rozhodnutí konštatoval, ţe ţalobcovia uţ v návrhu na začatie konania tvrdili, ţe ţalovaná

uzavrela kúpnu zmluvu v ich mene ako predávajúcich na základe nimi udeleného

plnomocenstva z 3. decembra 2003 a odpredala nehnuteľnosti sama sebe ako kupujúcej. Toto

tvrdenie ţalobcov nepochybne vyplýva aj z obsahu ţalobcami predloţenej kúpnej zmluvy

zo 4. februára 2004, ktorú za ţalobcov ako predávajúcich a za kupujúcu stranu podpísala

ţalovaná. Keďţe ide o skutočnosti svedčiace o moţnom strete záujmov ţalovanej v postavení

zástupcu, so záujmami ţalobcov ako zastúpenými ( ), odvolací súd mal

z úradnej moci pristúpiť k skúmaniu platnosti kúpnej zmluvy zo 4. februára 2004 aj

z hľadiska, či tento právny úkon nebol urobený v rozpore s ustanovením . Ak

tak neurobil, jeho rozhodnutie treba povaţovať za predčasné a teda nesprávne. Pre ďalšie

konanie poznamenal, ţe rozpor v záujmoch zastúpeného (ţalobcovia) a zástupcu (ţalovaná)

v zmysle musí v čase uzavretia právneho úkonu reálne existovať a musí byť

preukázaný. Pri posudzovaní rozporu medzi záujmami zastúpeného a zástupcu je potrebné

vychádzať predovšetkým z povahy konkrétneho právneho úkonu a prihliadnuť tieţ na všetky

okolnosti danej veci. V prípade odplatného právneho úkonu vo všeobecnosti platí, ţe

predávajúci sa snaţí vec odpredať za čo najvyššiu kúpnu cenu a naopak, snahou kupujúceho

je, dosiahnuť čo moţno najniţšiu kúpnu cenu. V otázke kúpnej ceny preto spravidla existuje

rozpor v záujmoch predávajúceho a jeho zástupcu, ak zástupca súčasne vystupuje na strane

kupujúceho.

Krajský súd pokračoval po vrátení veci v konaní len so ţalobcom 1/ D. H., nar. X. ako

právnym nástupcom ţalobkyne 2/ M. U. (ţalobkyňa 2/ 19. júla 2008 zomrela) a so ţalovaným

Ing. P. B, ktorého uznesením z 10. marca 2010 sp. zn. na návrh ţalobcu

pripustil do konania namiesto dovtedajšej ţalovanej JUDr. Ľ. Z. (dôvodom bolo uzavretie

kúpnej zmluvy o prevode dotknutých nehnuteľností) a tým istým uznesením pripustil aj

zmenu ţaloby na určenie, ţe ţalobca je podielovým spoluvlastníkom predmetných

nehnuteľností v podiele jednej polovice k celku, ako aj na určenie, ţe nebohá M. U. bola

ku dňu smrti podielovým spoluvlastníkom rovnakých nehnuteľností, v podiele jednej polovice

k celku. Rozsudkom zo 14. decembra 2010 sp. zn. rozhodol o odvolaní

pôvodnej ţalovanej tak, ţe pripustil v druhej časti navrhovaného petitu zmenu ţaloby na

určenie, ţe predmetné nehnuteľnosti v podiele jednej polovice k celku patria do dedičstva po

poručiteľke M. U.. Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, ţe návrh

zamietol a rozhodol o náhrade trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe vzhľadom

na zmenu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, ku ktorej došlo po jeho prvšom

rozhodnutí, vec skúmal z hľadiska moţnej aplikácie ustanovenia

Vychádzal zo zmyslu citovaného zákonného ustanovenia, podľa ktorého „právne vzťahy

niekoho iného ako účastníka konania nemôţu byť novým rozhodnutím vo veci, v ktorej bolo

právoplatné rozhodnutie vo veci samej zrušené v dovolacom konaní, dotknuté, bez ohľadu

na skutočnosť, ţe dotknutá osoba vedela o tom, ţe proti rozhodnutiu, na ktorého základe bolo

právo nadobudnuté, bolo podané dovolanie.“ Dospel preto k záveru, ţe v ďalšom konaní

o veci treba dať prednosť ústavnému princípu ochrany nadobudnutých práv niekoho iného neţ

účastníka pôvodného konania, v tomto prípade ţalovaného. Rešpektujúc tento princíp,

rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa zmenil a ţalobu zamietol. O náhrade trov

konania rozhodol v súlade s ustanovením a

Proti tomuto rozsudku krajského súdu do výroku, ktorým krajský súd zmenil rozsudok

súdu prvého stupňa vo veci samej a do výroku o trovách konania, podal včas dovolanie

ţalobca. Navrhol, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil a ţalobe v celom

rozsahu vyhovel, resp. aby v napadnutej časti jeho rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Dovolanie odôvodnil tým, ţe krajský súd konanie zaťaţil vadou uvedenou v § 237

písm. f/ , ţe konanie pred odvolacím súdom je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. K prvému dôvodu uviedol, ţe napadnutý rozsudok je v celosti

nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Vytýkal odvolaciemu súdu, ţe sa v dôvodoch

rozhodnutia vôbec nevyporiadal s jeho základnou argumentáciou k moţnej aplikácii

ustanovenia , ktorá v konečnom dôsledku mala určujúci vplyv

na posúdenie otázky existencie vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam. Nedal

vôbec odpoveď na otázku absencie dobrej viery pri uzatváraní zmluvy medzi ţalovaným

a jeho právnou predchodkyňou. Odvolací súd ho týmto zbavil moţnosti v dovolacom konaní

pouţiť relevantné argumenty na ochranu svojho vlastníckeho práva a teda porušil jeho právo

na spravodlivý súdny proces. K druhému dôvodu uviedol, ţe odvolací súd sa vôbec neriadil

po zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu jeho jasnými usmerneniami. V jeho rozsudku

absentuje právne posúdenie veci z hľadiska ustanovenia , hoci to v zrušujúcom

uznesení najvyšší súd výslovne uloţil. Odvolací súd sa napriek tomu obmedzil výlučne len

na právne posúdenie veci v zmysle Týmto postupom zaťaţil konanie tzv.

inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. K nesprávnemu právnemu

posúdeniu veci odvolacím súdom, vzhľadom na nedostatok dôvodov v jeho rozsudku,

uviedol, ţe odvolací súd nesprávne právne vyhodnotil a posúdil „nadobudnutie vlastníckeho

práva“ k nehnuteľnostiam ţalovaným od osoby, ktorá nikdy vlastníkom týchto nehnuteľností

nebola a nemala preto ani oprávnenie na ich scudzenie. Ustanovenie

na danú vec nesprávne aplikoval, keď jeho pouţitím fakticky prelomil zásadu nemo plus iuris

ad alium transferre potest quam ipse habet (nikto nemôţe na iného previesť viac práv neţ má

sám). Tým nedôvodne nadradil procesnú normu nad absolútne vlastnícke právo majúce

charakter hmotného práva chráneného nielen zákonnými normami, ale aj SR

a medzinárodnými dohovormi. Okrem toho z okolností daného prípadu je zrejmá absencia

dobrej viery ţalovaného pri nadobúdaní nehnuteľností, ktorá musí byť daná a aj skúmaná

(nemôţe byť automaticky prezumovaná). Odvolací súd napokon svojim rozhodnutím porušil

aj princíp právnej istoty ţalobcu, keď bez náleţitého zdôvodnenia poskytol právnu ochranu

ţalovanému, hoci mu táto ochrana podľa zákona neprislúcha.

Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu ţalobcu uviedol, ţe odôvodnenie rozhodnutia

odvolacieho súdu je jasné a zreteľné, čoho dôkazom je, ţe ţalobca v dovolaní spochybňuje

jeho meritórnu stránku. Namietal, ţe ak najvyšší súd v zrušujúcom uznesení nespomenul

moţnosť aplikácie ustanovenia (lebo nemal k tomu dôvod), to ešte

neznamená, ţe odvolací súd pri zmenenej procesnej situácii tak nemôţe urobiť. Právne

posúdenie veci odvolacím súdom povaţoval za správne. Navrhol preto dovolanie ţalobcu

zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania.

Keďţe pôvodný ţalobca D. H., nar. X. v priebehu dovolacieho konania 31. októbra

2011 zomrel a ide nepochybne o majetkovú vec, dovolací súd pokračoval v konaní s dedičom

zomrelého v zmysle , ktorým je D. H., nar. X..

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení, ţe

dovolanie podal účastník konania, proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným

6

prostriedkom ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu podľa a dospel

k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je dôvodné.

Dovolací súd predovšetkým z úradnej povinnosti skúmal existenciu vád konania

taxatívne vymedzených v ustanovení , pričom osobitne sa zaoberal námietkou

dovolateľa, ţe konanie pred odvolacím súdom je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/

Podľa je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá

moţnosť konať pred súdom.

Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa , je vadný

postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť pred ním

konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv a oprávnených záujmov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ vo viacerých svojich rozhodnutiach zaujal

stanovisko, ţe aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia

treba povaţovať za vadu podľa (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 27. apríla 2006 sp. zn. , rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 30. septembra 2008 sp. zn. ). Medzi práva účastníka občianskeho

súdneho konania na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov patrí totiţ nepochybne aj právo na spravodlivý proces. Podľa judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva, ale aj Ústavného súdu Slovenskej republiky (Nález z 12. mája 2004

sp. zn. ) za porušenie tohto práva treba povaţovať aj nedostatok riadneho

a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náleţite,

v súlade s ustanovením odôvodniť, je odrazom práva účastníka

na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vyporiadava

so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej ţaloby, ako aj so špecifickými

námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti

súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách

rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite skutkovo aj právne

argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo

mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť

dovolania podľa

V posudzovanej veci je podľa dovolacieho súdu práve takouto vadou konanie pred

odvolacím súdom postihnuté.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Hoci aj uvedené zákonné ustanovenie pre konanie na odvolacom súde platí primerane,

treba dôsledne trvať na poţiadavke úplnosti, výstiţnosti a presvedčivosti odôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho súdu najmä vtedy, ak odvolací súd zmeňuje rozsudok súdu prvého

stupňa. V takomto prípade odvolací súd musí podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti,

zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku vyčerpávajúcim spôsobom. V odôvodnení

svojho rozhodnutia sa musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho

myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom

na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne

závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môţu byť dostatočne preskúmateľné len

vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný

a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako

ich interpretoval a prečo na daný prípad aplikoval konkrétne zákonné ustanovenie.

V posudzovanej veci po zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu, odvolací súd konal

uţ len s pôvodným ţalobcom 1/ ako právnym nástupcom pôvodnej ţalobkyne 2/, uznesením

pripustil do konania na ţalovanej strane namiesto pôvodnej ţalovanej Ing. P. B. a pripustil

zmenu petitu ţaloby. Predmetom konania tak zostala ţaloba o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam (o určenie, ţe nehnuteľnosti patria do dedičstva) s tým, ţe na

ţalovanej strane vystupuje v konaní osoba aktuálne zapísaná v katastri nehnuteľností ako

vlastník sporných pozemkov. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku síce podrobne opísal ako

jednotlivé súdy vo veci doposiaľ rozhodli a uviedol vyššie uvedené procesné zmeny, v merite

veci sa však zaoberal len nenapadnuteľnosťou vlastníckeho práva ţalovaného s poukazom

na ustanovenie V tomto smere v dôvodoch len konštatoval, ţe

„po zrušení právoplatného rozhodnutia dovolacím súdom treba v ďalšom konaní o veci dať

prednosť ústavnému princípu ochrany nadobudnutých práv niekoho iného ako účastníka

pôvodného konania“ a ţe „rešpektujúc tento princíp nemôţu tretie osoby spoliehajúce sa

na platné právo stratiť nadobudnuté práva, inak by bol porušený princíp právnej istoty

a vlastník by si nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo zjavne nezodpovedá chápaniu

materiálneho právneho štátu.“ V odôvodnení rozhodnutia neuviedol, ktoré skutočnosti

povaţoval vo vzťahu k pouţitiu ustanovenia za rozhodujúce, ktoré

z týchto rozhodujúcich skutočností vzal za preukázané a ktoré nie. Chýba v ňom akýkoľvek

myšlienkový postup súdu, ktorý by vysvetľoval s poukazom na všetky skutočnosti zistené

vykonaným dokazovaním, odôvodnenosť právnych záverov. Odvolací súd nedal v dôvodoch

rozhodnutia ţiadne odpovede, prečo neprihliadol na námietky ţalobcu, ţe pouţitie citovaného

zákonného ustanovenia na daný prípad nie je správne, ţe Ing. B. nenadobudol vlastníctvo

k dotknutým nehnuteľnostiam platne a ţe pri nadobudnutí vlastníctva nekonal v dobrej viere.

V odôvodnení rozhodnutia chýba jasný a zrozumiteľný výklad ustanovenia § 243d ods. 2

, uvedenie úvah, ktoré súd viedli k záveru o správnosti uplatnenia princípu právnej

istoty v prospech ochrany ţalovaného a teda o správnosti aplikovania uvedenej právnej normy

na daný prípad. Odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia nezmienil ani o tom, prečo sa

neriadil právnym názorom vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu. Jeho

rozsudok nezodpovedá poţiadavke úplnosti, výstiţnosti a presvedčivosti odôvodnenia

v zmysle Ţalobca preto opodstatnene namieta, ţe ide o postup, ktorým

odvolací súd porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces a ktorým zaťaţil konanie vadou

v zmysle Uţ uvedené zistenie postačovalo k tomu, aby rozsudok

odvolacieho súdu bol v napadnutej časti zrušený a vec mu bola v rozsahu zrušenia vrátená

na ďalšie konanie ( časť vety za bodkočiarkou, prvá veta ).

Treba prisvedčiť dovolateľovi aj v tom, ţe odvolací súd nerešpektoval po zrušení jeho

predchádzajúceho rozhodnutia najvyšším súdom záväzné usmernenie týkajúce sa právneho

posúdenia veci, čím porušil ustanovenie Na tomto závere podľa

dovolacieho súdu nič nemení ani skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesným zmenám

(k zmene v petite ţaloby a k zmene účastníka konania na ţalovanej strane). Podľa

dovolacieho súdu, po zrušení skoršieho rozhodnutia odvolacieho súdu, nedošlo totiţ k takým

zmenám v skutkovom stave, ktoré by odôvodňovali iný postup, neţ aký vyplýva

zo zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu.

9

Napokon, dovolací súd povaţuje za potrebné vyjadriť sa aj k právnemu posúdeniu veci

odvolacím súdom.

Ustanovenie , podľa ktorého právne vzťahy niekoho iného neţ

účastníka konania nemôţu byť novým rozhodnutím dotknuté, upravuje účinky nového

rozhodnutia (vydaného po zrušení skôr prijatého rozhodnutia) na právne pomery tretích osôb.

Pre prípad, ţe v zrušenej veci sa znovu meritórne rozhodne vychádza citované ustanovenie

zo zásady, ţe novým rozhodnutím nemôţu byť dotknuté právne vzťahy niekoho iného, neţ

účastníka konania. Uplatnenie tejto zásady teda predpokladá vydanie nového rozhodnutia

v merite veci potom, ako došlo k zrušeniu pôvodného rozhodnutia a má praktický význam len

vtedy, ak toto nové rozhodnutie upravuje práva a povinnosti účastníkov odlišne od pôvodného

rozhodnutia, ktoré bolo dovolacím súdom zrušené. V takomto prípade sa na základe novo

vydaného rozhodnutia menia len práva a povinnosti účastníkov konania. Právne postavenie

fyzických alebo právnických osôb, ktoré nie sú účastníkmi konania, nadobudnuté podľa stavu,

aký tu bol v štádiu predchádzajúceho (zrušeného) rozhodnutia odvolacieho súdu

(k nadobudnutiu musí dôjsť v čase od právoplatnosti pôvodného rozhodnutia do jeho zrušenia

dovolacím súdom), zostáva aj po vydaní nového rozhodnutia nezmenené. Tieto osoby

spravidla nemôţu byť zbavené nadobudnutého práva len tým, ţe pôvodné rozhodnutie bolo

zrušené a ţe právne vzťahy medzi účastníkmi konania boli v novom rozhodnutí upravené

inak. Treba dodať, ţe táto procesná ochrana v podstate len doplňuje ochranu, ktorú týmto

osobám priznáva hmotné právo. Význam uvedeného zákonného ustanovenia treba preto

vykladať tak, ţe má poskytnúť procesnú ochranu tretím osobám za predpokladu, ţe nadobudli

určité právo platne, resp. ţe ho nadobudli v dobrej viere.

V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe potom ako dovolací súd zrušil

pôvodné rozhodnutie odvolacieho súdu, odvolací súd nebol (a ani nemohol byť) v situácii,

akú predpokladá vyššie citované zákonné ustanovenie. Po zrušení veci najvyšším súdom totiţ

došlo priamo v tomto konaní k zmene ţalobného petitu a účastníka konania na ţalovanej

strane. Konaniu o určenie vlastníctva teda nepredchádzalo konanie o určenie neplatnosti

právneho úkonu jej pôvodných účastníkov, v ktorom by po zrušujúcom rozsudku najvyššieho

súdu bolo vydané nové rozhodnutie riešiace právne vzťahy pôvodných účastníkov inak,

účinky ktorého by mali mať vplyv na právne pomery ţalovaného v konaní o určenie

vlastníctva. Uţ z tohto dôvodu aplikácia ustanovenia na daný prípad

neprichádza do úvahy.

10

Predmetom konania, ako uţ bolo uvedené vyššie, je ţaloba ţalobcu o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (určenie, ţe nehnuteľnosti patria do dedičstva), ktorej

základom je tvrdenie ţalobcu, ţe kúpna zmluva uzavretá medzi pôvodnými ţalobcami

a pôvodnou ţalovanou o prevode vlastníctva dotknutých nehnuteľností, je neplatná v zmysle

. Keďţe absolútna neplatnosť nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (na právny

úkon sa hľadí, ako by nebol urobený), pôsobí od začiatku (ex tunc) voči kaţdému a teda

právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo

zánik práv alebo povinností, súd v konaní o určenie vlastníctva si musí túto otázku vyriešiť

prejudiciálne, ak o nej uţ nebolo vydané rozhodnutie v inom konaní. Aj v tomto konaní

zostáva preto naďalej aktuálne usmernenie najvyššieho súdu vyslovené v jeho zrušujúcom

uznesení, podľa ktorého odvolací súd (prípadne súd prvého stupňa) je povinný skúmať

platnosť kúpnej zmluvy zo 4. februára 2004 uzavretej medzi pôvodnými ţalobcami

a pôvodnou ţalovanou z hľadiska ustanovenia , ako aj z hľadiska, či sa jej

uzavretie neprieči dobrým mravom ( ).

K uplatneniu princípu právnej istoty, ktorého súčasťou je aj dôvera subjektov práva

v platné právo a k uplatneniu princípu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, treba

uviesť, ţe ostatne uvedená zásada, okrem toho, ţe právo musí byť nadobudnuté v dobrej viere

(odvolací súd sa vecou z tohto pohľadu vôbec nezaoberal), vychádza z toho, ţe právo bolo

skutočne nadobudnuté a teda, ţe niekto sa stal jeho subjektom a preto spravidla nemôţe byť

tohto práva zbavený dodatočným odpadnutím (zrušením) právneho dôvodu, na ktorého

základe sa stal prevodca (predchádzajúci prevodca) vlastníkom veci. Predpokladom

uplatnenia tejto zásady a teda aj princípu právnej istoty je, ţe nadobúdateľ vec (nehnuteľnosť)

nadobudol od skutočného vlastníka a nie od nevlastníka. Aj z tohto pohľadu je preto v danom

prípade pre správne posúdenie veci určujúce zistenie, či pôvodná ţalovaná nadobudla

dotknuté nehnuteľnosti v rozpore, resp. bez rozporu s ustanovením . Ak by totiţ

dotknutý právny úkon bol postihnutý absolútnou neplatnosťou, k prevodu vlastníckeho práva

k dotknutým nehnuteľnostiam na pôvodnú ţalovanú by nedošlo, keďţe sa na takýto úkon

hľadí, akoby nebol urobený. V zmysle zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam

ipse habet (nikto nemôţe na iného previesť viac práv neţ má sám) by bol rovnakou vadou

postihnutý aj následný právny úkon urobený pôvodnou ţalovanou (nepeňaţný vklad

dotknutých nehnuteľností do obchodnej spoločnosti LZ s.r.o.) a aj kúpna zmluva uzavretá

medzi spoločnosťou LZ s.r.o. (konateľkou je pôvodná ţalovaná) a ţalovaným Ing. B..

Odvolací súd (súd prvého stupňa) sa preto mal v zmysle usmernenia vysloveného

v zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu prejudiciálne zaoberať otázkou (ne)platnosti kúpnej

zmluvy zo 4. februára 2004.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tieţ

dovolacieho konania ( veta tretia ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. mája 2012

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová