Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 57 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (67)42a/384306.d48a9d.pdf
PDF · 151.22 KB
No categories available
6Cdo/107/2011
Najvyšší súd 6 Cdo 107/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu D. H., nar. X., bývajúceho
v K., v dovolacom konaní zastúpeného Mgr. A. S., advokátkou, advokátska kancelária so
sídlom v D., proti ţalovanému Ing. P. B., bývajúcemu v P., v dovolacom konaní zastúpenému
Mgr. R. K., advokátom, advokátska kancelária so sídlom v Ţ., o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam a iné, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 21 C
122/2004, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 14. decembra
2010 sp. zn. 5 Co 352/2009, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 14.decembra 2010 sp. zn. 5 Co 352/2009
vo výroku, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa mení tak, ţe návrh zamieta a vo výroku
o náhrade trov konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 9. decembra 2005 č.k. 21 C 122/2004-136
určil, ţe kúpna zmluva zo dňa 4. februára 2004, ktorej vklad do Katastra nehnuteľností
Bratislava, Správa katastra Senec, bol povolený dňa 24. februára 2004 pod číslom V., je
neplatná a rozhodol o náhrade trov konania. V časti ţaloby, ktorou sa pôvodní ţalobcovia D.
H., nar. X. a M. U. (ďalej len ţalobcovia) domáhali určenia spoluvlastníctva
k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. úz. Senec parc. č. X., orná pôda o výmere 38 541
2
m2 a parc. č. X., orná pôda o výmere 33 799 mkaţdý v podiele jednej polovice k celku,
konanie zastavil. V odôvodnení rozhodnutia o tejto časti ţaloby uviedol, ţe ţalobcovia ju
vzali účinne späť a preto rozhodol o tejto časti ţaloby v zmysle § 96 ods. 1 a 3 O.s.p.
Rozhodnutie v časti o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy oprel o zistenia, ţe ţalobcovia
splnomocnili pôvodnú ţalovanú JUDr. Ľ. Z. (ďalej len ţalovaná) plnomocenstvom
z 3.decembra 2003 na zastupovanie pri uplatnení a vydaní reštitučného nároku, týkajúceho sa
ich poľnohospodárskych pozemkov pred Okresným úradom v Senci a pred Slovenským
pozemkovým fondom a na ich zastupovanie ohľadne prípadného predaja náhradných
pozemkov (v tejto časti povaţoval plnú moc za nejasnú a neurčitú, lebo presne nešpecifikuje
pozemky, ktoré mali byť predmetom prevodu), ţe ţalovaná v mene ţalobcov ako
nadobúdateľov uzatvorila dňa 19. decembra 2003 so Slovenským pozemkovým fondom ako
prevodcom zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníctva, okrem iných aj k sporným
pozemkom a ţe následne kúpnou zmluvou zo 4. februára 2004 ţalovaná v mene ţalobcov ako
predávajúcich odpredala sama sebe ako kupujúcej vyššie označené pozemky za kúpnu cenu
700 000,-- Sk. Keďţe ţalovaná urobila právny úkon len s cieľom získať značný prospech pre
seba na úkor ţalobcov (pozemky, ktoré kúpila, mali oveľa vyššiu reálnu hodnotu) a z dôvodu,
ţe prekročila svoje oprávnenie konať za splnomocniteľov, dospel k právnemu názoru, ţe
právny úkon odporuje zákonu, obchádza ho a prieči sa dobrým mravom a teda, ţe je v rozpore
s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Ţalobe o určenie jeho neplatnosti
preto vyhovel. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie §
142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 10. apríla 2006 sp. zn. 5 Co 48/2006
na odvolanie ţalovanej rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, ţe ţalobu
zamietol a uloţil ţalobcom povinnosť zaplatiť ţalovanej náhradu trov konania v sume
102 535,20 Sk do rúk JUDr. R. H. do troch dní. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe
plnomocenstvo z 3. decembra 2003 udelené ţalobcami ţalovanej, nie je generálnym
plnomocenstvom, keď oprávnenie ţalovanej konať bolo obmedzené výlučne na uplatnenie
reštitučného nároku ţalobcov a v prípade uzavretia bezodplatného prevodu k náhradným
pozemkom, na predaj týchto pozemkov za ţalobcami stanovenú kúpnu cenu (ţalobcovia
odpredaj podmienili určením minimálnej kúpnej ceny). Takto vymedzený obsah
plnomocenstva povaţoval za zodpovedajúci kritériám určitosti a zrozumiteľnosti právneho
úkonu. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel preto k právnemu názoru, ţe kúpna zmluva
bola urobená v súlade s ustanovením § 37 OZ. Ďalej uviedol, ţe ţalovaná v čase urobenia
právnych úkonov postupovala striktne v rozsahu oprávnení tak, ako boli vymedzené v plnej
moci a neprekročila ich ani pri disponovaní s pozemkami, a ani pri dojednaní kúpnej ceny
(kúpna cena pozemkov v sume 700 000,-- Sk prevyšovala ţalobcami určenú minimálnu
kúpnu cenu). Povaţoval za nepreukázané tvrdenia ţalobcov, podľa ktorých ţalovaná konajúca
v ich mene dohodla kúpnu cenu nie podľa ich predstáv, ţe jej konanie bolo v neprospech
ţalobcov, resp. ţe sa na ich úkor obohatila. Dospel preto k záveru, ţe ide o právny úkon, ktorý
svojím obsahom alebo účelom neodporuje zákonu, ani zákon neobchádza a neprieči sa ani
dobrým mravom (§ 39 O. z.). Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti podľa § 220 O.s.p.
zmenil a ţalobu ţalobcov ako bezzákladnú zamietol. O náhrade trov konania rozhodol
v súlade s ustanovením § 224 ods. 2 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 27. júla 2009 sp. zn. 4 Cdo 217/2007
na dovolanie ţalobcov rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V rozhodnutí konštatoval, ţe ţalobcovia uţ v návrhu na začatie konania tvrdili, ţe ţalovaná
uzavrela kúpnu zmluvu v ich mene ako predávajúcich na základe nimi udeleného
plnomocenstva z 3. decembra 2003 a odpredala nehnuteľnosti sama sebe ako kupujúcej. Toto
tvrdenie ţalobcov nepochybne vyplýva aj z obsahu ţalobcami predloţenej kúpnej zmluvy
zo 4. februára 2004, ktorú za ţalobcov ako predávajúcich a za kupujúcu stranu podpísala
ţalovaná. Keďţe ide o skutočnosti svedčiace o moţnom strete záujmov ţalovanej v postavení
zástupcu, so záujmami ţalobcov ako zastúpenými (§ 22 ods. 2 OZ), odvolací súd mal
z úradnej moci pristúpiť k skúmaniu platnosti kúpnej zmluvy zo 4. februára 2004 aj
z hľadiska, či tento právny úkon nebol urobený v rozpore s ustanovením § 22 ods. 2 OZ. Ak
tak neurobil, jeho rozhodnutie treba povaţovať za predčasné a teda nesprávne. Pre ďalšie
konanie poznamenal, ţe rozpor v záujmoch zastúpeného (ţalobcovia) a zástupcu (ţalovaná)
v zmysle § 22 ods. 2 OZ musí v čase uzavretia právneho úkonu reálne existovať a musí byť
preukázaný. Pri posudzovaní rozporu medzi záujmami zastúpeného a zástupcu je potrebné
vychádzať predovšetkým z povahy konkrétneho právneho úkonu a prihliadnuť tieţ na všetky
okolnosti danej veci. V prípade odplatného právneho úkonu vo všeobecnosti platí, ţe
predávajúci sa snaţí vec odpredať za čo najvyššiu kúpnu cenu a naopak, snahou kupujúceho
je, dosiahnuť čo moţno najniţšiu kúpnu cenu. V otázke kúpnej ceny preto spravidla existuje
rozpor v záujmoch predávajúceho a jeho zástupcu, ak zástupca súčasne vystupuje na strane
kupujúceho.
Krajský súd pokračoval po vrátení veci v konaní len so ţalobcom 1/ D. H., nar. X. ako
právnym nástupcom ţalobkyne 2/ M. U. (ţalobkyňa 2/ 19. júla 2008 zomrela) a so ţalovaným
Ing. P. B, ktorého uznesením z 10. marca 2010 sp. zn. 5 Co 352/2009 na návrh ţalobcu
pripustil do konania namiesto dovtedajšej ţalovanej JUDr. Ľ. Z. (dôvodom bolo uzavretie
kúpnej zmluvy o prevode dotknutých nehnuteľností) a tým istým uznesením pripustil aj
zmenu ţaloby na určenie, ţe ţalobca je podielovým spoluvlastníkom predmetných
nehnuteľností v podiele jednej polovice k celku, ako aj na určenie, ţe nebohá M. U. bola
ku dňu smrti podielovým spoluvlastníkom rovnakých nehnuteľností, v podiele jednej polovice
k celku. Rozsudkom zo 14. decembra 2010 sp. zn. 5 Co 352/2009 rozhodol o odvolaní
pôvodnej ţalovanej tak, ţe pripustil v druhej časti navrhovaného petitu zmenu ţaloby na
určenie, ţe predmetné nehnuteľnosti v podiele jednej polovice k celku patria do dedičstva po
poručiteľke M. U.. Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, ţe návrh
zamietol a rozhodol o náhrade trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe vzhľadom
na zmenu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, ku ktorej došlo po jeho prvšom
rozhodnutí, vec skúmal z hľadiska moţnej aplikácie ustanovenia § 243d ods. 2 O.s.p.
Vychádzal zo zmyslu citovaného zákonného ustanovenia, podľa ktorého „právne vzťahy
niekoho iného ako účastníka konania nemôţu byť novým rozhodnutím vo veci, v ktorej bolo
právoplatné rozhodnutie vo veci samej zrušené v dovolacom konaní, dotknuté, bez ohľadu
na skutočnosť, ţe dotknutá osoba vedela o tom, ţe proti rozhodnutiu, na ktorého základe bolo
právo nadobudnuté, bolo podané dovolanie.“ Dospel preto k záveru, ţe v ďalšom konaní
o veci treba dať prednosť ústavnému princípu ochrany nadobudnutých práv niekoho iného neţ
účastníka pôvodného konania, v tomto prípade ţalovaného. Rešpektujúc tento princíp,
rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. zmenil a ţalobu zamietol. O náhrade trov
konania rozhodol v súlade s ustanovením § 224 ods. 2 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu do výroku, ktorým krajský súd zmenil rozsudok
súdu prvého stupňa vo veci samej a do výroku o trovách konania, podal včas dovolanie
ţalobca. Navrhol, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil a ţalobe v celom
rozsahu vyhovel, resp. aby v napadnutej časti jeho rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Dovolanie odôvodnil tým, ţe krajský súd konanie zaťaţil vadou uvedenou v § 237
písm. f/ O.s.p., ţe konanie pred odvolacím súdom je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. K prvému dôvodu uviedol, ţe napadnutý rozsudok je v celosti
nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Vytýkal odvolaciemu súdu, ţe sa v dôvodoch
rozhodnutia vôbec nevyporiadal s jeho základnou argumentáciou k moţnej aplikácii
ustanovenia § 243d ods. 2 O.s.p., ktorá v konečnom dôsledku mala určujúci vplyv
na posúdenie otázky existencie vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam. Nedal
vôbec odpoveď na otázku absencie dobrej viery pri uzatváraní zmluvy medzi ţalovaným
a jeho právnou predchodkyňou. Odvolací súd ho týmto zbavil moţnosti v dovolacom konaní
pouţiť relevantné argumenty na ochranu svojho vlastníckeho práva a teda porušil jeho právo
na spravodlivý súdny proces. K druhému dôvodu uviedol, ţe odvolací súd sa vôbec neriadil
po zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu jeho jasnými usmerneniami. V jeho rozsudku
absentuje právne posúdenie veci z hľadiska ustanovenia § 22 ods. 2 OZ, hoci to v zrušujúcom
uznesení najvyšší súd výslovne uloţil. Odvolací súd sa napriek tomu obmedzil výlučne len
na právne posúdenie veci v zmysle § 243d ods. 2 O.s.p. Týmto postupom zaťaţil konanie tzv.
inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. K nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci odvolacím súdom, vzhľadom na nedostatok dôvodov v jeho rozsudku,
uviedol, ţe odvolací súd nesprávne právne vyhodnotil a posúdil „nadobudnutie vlastníckeho
práva“ k nehnuteľnostiam ţalovaným od osoby, ktorá nikdy vlastníkom týchto nehnuteľností
nebola a nemala preto ani oprávnenie na ich scudzenie. Ustanovenie § 243d ods. 2 O.s.p.
na danú vec nesprávne aplikoval, keď jeho pouţitím fakticky prelomil zásadu nemo plus iuris
ad alium transferre potest quam ipse habet (nikto nemôţe na iného previesť viac práv neţ má
sám). Tým nedôvodne nadradil procesnú normu nad absolútne vlastnícke právo majúce
charakter hmotného práva chráneného nielen zákonnými normami, ale aj Ústavou SR
a medzinárodnými dohovormi. Okrem toho z okolností daného prípadu je zrejmá absencia
dobrej viery ţalovaného pri nadobúdaní nehnuteľností, ktorá musí byť daná a aj skúmaná
(nemôţe byť automaticky prezumovaná). Odvolací súd napokon svojim rozhodnutím porušil
aj princíp právnej istoty ţalobcu, keď bez náleţitého zdôvodnenia poskytol právnu ochranu
ţalovanému, hoci mu táto ochrana podľa zákona neprislúcha.
Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu ţalobcu uviedol, ţe odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu je jasné a zreteľné, čoho dôkazom je, ţe ţalobca v dovolaní spochybňuje
jeho meritórnu stránku. Namietal, ţe ak najvyšší súd v zrušujúcom uznesení nespomenul
moţnosť aplikácie ustanovenia § 243d ods. 2 O.s.p. (lebo nemal k tomu dôvod), to ešte
neznamená, ţe odvolací súd pri zmenenej procesnej situácii tak nemôţe urobiť. Právne
posúdenie veci odvolacím súdom povaţoval za správne. Navrhol preto dovolanie ţalobcu
zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania.
Keďţe pôvodný ţalobca D. H., nar. X. v priebehu dovolacieho konania 31. októbra
2011 zomrel a ide nepochybne o majetkovú vec, dovolací súd pokračoval v konaní s dedičom
zomrelého v zmysle § 107 ods. 3 O.s.p., ktorým je D. H., nar. X..
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, ţe
dovolanie podal účastník konania, proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel
k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je dôvodné.
Dovolací súd predovšetkým z úradnej povinnosti skúmal existenciu vád konania
taxatívne vymedzených v ustanovení § 237 O.s.p. , pričom osobitne sa zaoberal námietkou
dovolateľa, ţe konanie pred odvolacím súdom je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá
moţnosť konať pred súdom.
Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť pred ním
konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv a oprávnených záujmov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ vo viacerých svojich rozhodnutiach zaujal
stanovisko, ţe aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia
treba povaţovať za vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 30. septembra 2008 sp. zn. 4 Cdo 25/2007). Medzi práva účastníka občianskeho
súdneho konania na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov patrí totiţ nepochybne aj právo na spravodlivý proces. Podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva, ale aj Ústavného súdu Slovenskej republiky (Nález z 12. mája 2004
sp. zn. I ÚS 226/03) za porušenie tohto práva treba povaţovať aj nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náleţite,
v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť, je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vyporiadava
so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej ţaloby, ako aj so špecifickými
námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti
súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách
rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite skutkovo aj právne
argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
V posudzovanej veci je podľa dovolacieho súdu práve takouto vadou konanie pred
odvolacím súdom postihnuté.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Hoci aj uvedené zákonné ustanovenie pre konanie na odvolacom súde platí primerane,
treba dôsledne trvať na poţiadavke úplnosti, výstiţnosti a presvedčivosti odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu najmä vtedy, ak odvolací súd zmeňuje rozsudok súdu prvého
stupňa. V takomto prípade odvolací súd musí podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti,
zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku vyčerpávajúcim spôsobom. V odôvodnení
svojho rozhodnutia sa musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho
myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom
na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne
závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môţu byť dostatočne preskúmateľné len
vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný
a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako
ich interpretoval a prečo na daný prípad aplikoval konkrétne zákonné ustanovenie.
V posudzovanej veci po zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu, odvolací súd konal
uţ len s pôvodným ţalobcom 1/ ako právnym nástupcom pôvodnej ţalobkyne 2/, uznesením
pripustil do konania na ţalovanej strane namiesto pôvodnej ţalovanej Ing. P. B. a pripustil
zmenu petitu ţaloby. Predmetom konania tak zostala ţaloba o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam (o určenie, ţe nehnuteľnosti patria do dedičstva) s tým, ţe na
ţalovanej strane vystupuje v konaní osoba aktuálne zapísaná v katastri nehnuteľností ako
vlastník sporných pozemkov. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku síce podrobne opísal ako
jednotlivé súdy vo veci doposiaľ rozhodli a uviedol vyššie uvedené procesné zmeny, v merite
veci sa však zaoberal len nenapadnuteľnosťou vlastníckeho práva ţalovaného s poukazom
na ustanovenie § 243d ods. 2 O.s.p. V tomto smere v dôvodoch len konštatoval, ţe
„po zrušení právoplatného rozhodnutia dovolacím súdom treba v ďalšom konaní o veci dať
prednosť ústavnému princípu ochrany nadobudnutých práv niekoho iného ako účastníka
pôvodného konania“ a ţe „rešpektujúc tento princíp nemôţu tretie osoby spoliehajúce sa
na platné právo stratiť nadobudnuté práva, inak by bol porušený princíp právnej istoty
a vlastník by si nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo zjavne nezodpovedá chápaniu
materiálneho právneho štátu.“ V odôvodnení rozhodnutia neuviedol, ktoré skutočnosti
povaţoval vo vzťahu k pouţitiu ustanovenia § 243d ods. 2 O.s.p. za rozhodujúce, ktoré
z týchto rozhodujúcich skutočností vzal za preukázané a ktoré nie. Chýba v ňom akýkoľvek
myšlienkový postup súdu, ktorý by vysvetľoval s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, odôvodnenosť právnych záverov. Odvolací súd nedal v dôvodoch
rozhodnutia ţiadne odpovede, prečo neprihliadol na námietky ţalobcu, ţe pouţitie citovaného
zákonného ustanovenia na daný prípad nie je správne, ţe Ing. B. nenadobudol vlastníctvo
k dotknutým nehnuteľnostiam platne a ţe pri nadobudnutí vlastníctva nekonal v dobrej viere.
V odôvodnení rozhodnutia chýba jasný a zrozumiteľný výklad ustanovenia § 243d ods. 2
O.s.p., uvedenie úvah, ktoré súd viedli k záveru o správnosti uplatnenia princípu právnej
istoty v prospech ochrany ţalovaného a teda o správnosti aplikovania uvedenej právnej normy
na daný prípad. Odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia nezmienil ani o tom, prečo sa
neriadil právnym názorom vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu. Jeho
rozsudok nezodpovedá poţiadavke úplnosti, výstiţnosti a presvedčivosti odôvodnenia
v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. Ţalobca preto opodstatnene namieta, ţe ide o postup, ktorým
odvolací súd porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces a ktorým zaťaţil konanie vadou
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Uţ uvedené zistenie postačovalo k tomu, aby rozsudok
odvolacieho súdu bol v napadnutej časti zrušený a vec mu bola v rozsahu zrušenia vrátená
na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 časť vety za bodkočiarkou, ods. 2 prvá veta O.s.p.).
Treba prisvedčiť dovolateľovi aj v tom, ţe odvolací súd nerešpektoval po zrušení jeho
predchádzajúceho rozhodnutia najvyšším súdom záväzné usmernenie týkajúce sa právneho
posúdenia veci, čím porušil ustanovenie § 243d ods. 1 O.s.p. Na tomto závere podľa
dovolacieho súdu nič nemení ani skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesným zmenám
(k zmene v petite ţaloby a k zmene účastníka konania na ţalovanej strane). Podľa
dovolacieho súdu, po zrušení skoršieho rozhodnutia odvolacieho súdu, nedošlo totiţ k takým
zmenám v skutkovom stave, ktoré by odôvodňovali iný postup, neţ aký vyplýva
zo zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu.
Napokon, dovolací súd povaţuje za potrebné vyjadriť sa aj k právnemu posúdeniu veci
odvolacím súdom.
Ustanovenie § 243d ods. 2 O.s.p., podľa ktorého právne vzťahy niekoho iného neţ
účastníka konania nemôţu byť novým rozhodnutím dotknuté, upravuje účinky nového
rozhodnutia (vydaného po zrušení skôr prijatého rozhodnutia) na právne pomery tretích osôb.
Pre prípad, ţe v zrušenej veci sa znovu meritórne rozhodne vychádza citované ustanovenie
zo zásady, ţe novým rozhodnutím nemôţu byť dotknuté právne vzťahy niekoho iného, neţ
účastníka konania. Uplatnenie tejto zásady teda predpokladá vydanie nového rozhodnutia
v merite veci potom, ako došlo k zrušeniu pôvodného rozhodnutia a má praktický význam len
vtedy, ak toto nové rozhodnutie upravuje práva a povinnosti účastníkov odlišne od pôvodného
rozhodnutia, ktoré bolo dovolacím súdom zrušené. V takomto prípade sa na základe novo
vydaného rozhodnutia menia len práva a povinnosti účastníkov konania. Právne postavenie
fyzických alebo právnických osôb, ktoré nie sú účastníkmi konania, nadobudnuté podľa stavu,
aký tu bol v štádiu predchádzajúceho (zrušeného) rozhodnutia odvolacieho súdu
(k nadobudnutiu musí dôjsť v čase od právoplatnosti pôvodného rozhodnutia do jeho zrušenia
dovolacím súdom), zostáva aj po vydaní nového rozhodnutia nezmenené. Tieto osoby
spravidla nemôţu byť zbavené nadobudnutého práva len tým, ţe pôvodné rozhodnutie bolo
zrušené a ţe právne vzťahy medzi účastníkmi konania boli v novom rozhodnutí upravené
inak. Treba dodať, ţe táto procesná ochrana v podstate len doplňuje ochranu, ktorú týmto
osobám priznáva hmotné právo. Význam uvedeného zákonného ustanovenia treba preto
vykladať tak, ţe má poskytnúť procesnú ochranu tretím osobám za predpokladu, ţe nadobudli
určité právo platne, resp. ţe ho nadobudli v dobrej viere.
V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe potom ako dovolací súd zrušil
pôvodné rozhodnutie odvolacieho súdu, odvolací súd nebol (a ani nemohol byť) v situácii,
akú predpokladá vyššie citované zákonné ustanovenie. Po zrušení veci najvyšším súdom totiţ
došlo priamo v tomto konaní k zmene ţalobného petitu a účastníka konania na ţalovanej
strane. Konaniu o určenie vlastníctva teda nepredchádzalo konanie o určenie neplatnosti
právneho úkonu jej pôvodných účastníkov, v ktorom by po zrušujúcom rozsudku najvyššieho
súdu bolo vydané nové rozhodnutie riešiace právne vzťahy pôvodných účastníkov inak,
účinky ktorého by mali mať vplyv na právne pomery ţalovaného v konaní o určenie
vlastníctva. Uţ z tohto dôvodu aplikácia ustanovenia § 243d ods. 2 O.s.p. na daný prípad
neprichádza do úvahy.
Predmetom konania, ako uţ bolo uvedené vyššie, je ţaloba ţalobcu o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (určenie, ţe nehnuteľnosti patria do dedičstva), ktorej
základom je tvrdenie ţalobcu, ţe kúpna zmluva uzavretá medzi pôvodnými ţalobcami
a pôvodnou ţalovanou o prevode vlastníctva dotknutých nehnuteľností, je neplatná v zmysle
§ 39 OZ. Keďţe absolútna neplatnosť nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (na právny
úkon sa hľadí, ako by nebol urobený), pôsobí od začiatku (ex tunc) voči kaţdému a teda
právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo
zánik práv alebo povinností, súd v konaní o určenie vlastníctva si musí túto otázku vyriešiť
prejudiciálne, ak o nej uţ nebolo vydané rozhodnutie v inom konaní. Aj v tomto konaní
zostáva preto naďalej aktuálne usmernenie najvyššieho súdu vyslovené v jeho zrušujúcom
uznesení, podľa ktorého odvolací súd (prípadne súd prvého stupňa) je povinný skúmať
platnosť kúpnej zmluvy zo 4. februára 2004 uzavretej medzi pôvodnými ţalobcami
a pôvodnou ţalovanou z hľadiska ustanovenia § 22 ods. 2 OZ, ako aj z hľadiska, či sa jej
uzavretie neprieči dobrým mravom (§ 39 OZ).
K uplatneniu princípu právnej istoty, ktorého súčasťou je aj dôvera subjektov práva
v platné právo a k uplatneniu princípu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, treba
uviesť, ţe ostatne uvedená zásada, okrem toho, ţe právo musí byť nadobudnuté v dobrej viere
(odvolací súd sa vecou z tohto pohľadu vôbec nezaoberal), vychádza z toho, ţe právo bolo
skutočne nadobudnuté a teda, ţe niekto sa stal jeho subjektom a preto spravidla nemôţe byť
tohto práva zbavený dodatočným odpadnutím (zrušením) právneho dôvodu, na ktorého
základe sa stal prevodca (predchádzajúci prevodca) vlastníkom veci. Predpokladom
uplatnenia tejto zásady a teda aj princípu právnej istoty je, ţe nadobúdateľ vec (nehnuteľnosť)
nadobudol od skutočného vlastníka a nie od nevlastníka. Aj z tohto pohľadu je preto v danom
prípade pre správne posúdenie veci určujúce zistenie, či pôvodná ţalovaná nadobudla
dotknuté nehnuteľnosti v rozpore, resp. bez rozporu s ustanovením § 39 OZ. Ak by totiţ
dotknutý právny úkon bol postihnutý absolútnou neplatnosťou, k prevodu vlastníckeho práva
k dotknutým nehnuteľnostiam na pôvodnú ţalovanú by nedošlo, keďţe sa na takýto úkon
hľadí, akoby nebol urobený. V zmysle zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam
ipse habet (nikto nemôţe na iného previesť viac práv neţ má sám) by bol rovnakou vadou
postihnutý aj následný právny úkon urobený pôvodnou ţalovanou (nepeňaţný vklad
dotknutých nehnuteľností do obchodnej spoločnosti LZ s.r.o.) a aj kúpna zmluva uzavretá
medzi spoločnosťou LZ s.r.o. (konateľkou je pôvodná ţalovaná) a ţalovaným Ing. B..
Odvolací súd (súd prvého stupňa) sa preto mal v zmysle usmernenia vysloveného
v zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu prejudiciálne zaoberať otázkou (ne)platnosti kúpnej
zmluvy zo 4. februára 2004.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tieţ
dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. mája 2012
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová