Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 213/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti MAGURA, s. r. o. Vyšné Ružbachy, zastúpenej

advokátom Mgr. Daliborom Tverďákom, Krmanova 1, Košice, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 19. októbra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MAGURA, s. r. o., Vyšné Ružbachy, o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola

29. decembra 2016 doručená sťažnosť spoločnosti MAGURA, s. r. o. Vyšné Ružbachy

(ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl.

46 ods. 1 a 2 (ďalej len ,a“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 19. októbra 2016 (ďalej len ,,najvyšší súd“ a ,,uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením

zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -103

z 29.októbra 2013 v spojení s opravným uznesením č. k. -137 zo 4. júna 2015

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Týmto rozsudkom krajský súd podľa

a (ďalej aj „OSP“) zrušil

rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len ,,žalovaný“)

č. 1100305/1/161569/2013, č. 1100305/1/161610/2013, č. 1100305/1/169541/2013

a č. 1100305/1/161518/2013 z 5. apríla 2013 a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.

Súčasne uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania. Uvedenými

rozhodnutiami žalovaného boli potvrdené dodatočné platobné výmery

Daňového úradu Prešov č. 9712401/5/1189929/2012, č. 9712401/5/1200121/2012,

č. 9712401/5/1189652/2012 a č. 1100305/1/161518/2013 z 22. júna 2012, ktorými bol

sťažovateľke vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010

v sume 949 335,93 €, apríl 2010 v sume 403 422,95 €, december 2010 v sume 582 269,71 €

a za február 2010 v sume 274 627,11 €.

3. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd sa pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení

a o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,daňový poriadok“), že zásadne

poprel ich účel a význam, čím mal sťažovateľku ukrátiť na jej právach. Napadnuté

uznesenie s ohľadom na uvedený postup najvyššieho súdu sťažovateľka označuje za zjavne

neodôvodnené, neopodstatnené, arbitrárne a príliš formalistické.

4. Sťažovateľka následne v sťažnosti podrobne argumentuje v parciálnych rovinách

a predkladá vlastný pohľad na (i) rozsah prieskumnej právomoci odvolacieho orgánu

v daňovom konaní, (ii) zákonnú lehotu na vydanie dodatočného platobného výmeru,

(iii) kvalitu odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu.

5. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie

označených práv uznesením najvyššieho súdu, toto zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Požadovala priznať aj náhradu trov konania.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

a slobôd podľa ) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho

odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom

ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

8. Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa ,

resp. podľa ako prostriedku ochrany a dohovorom

zaručených základných práv alebo slobôd, je zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto

zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (). ani taktiež

nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi orgánmi ochrany

porušených základných práv a slobôd, naopak, jednoznačne požaduje

vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Ústavný

súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba

nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv (,

).

9. Vychádzajúc z tohto princípu k preskúmaniu rozhodnutia všeobecného súdu,

ktorými sa konanie nekončí, ústavným súdom môže dôjsť len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle. Najvyšší súd napadnuté zrušujúce uznesenie odôvodnil v podstatnom takto:

«Preskúmaním veci najvyšší súd zistil, že na tunajšom súde už prebiehali odvolacie

konania v skutkovo totožných veciach, týkajúcich sa len iného zdaňovacieho obdobia

a v plnom rozsahu poukazuje na právny názor vyjadrený v odôvodnení uznesení, napr.

sp. zn. , , podľa ktorého spornou právnou otázkou je, či

žalovaný mal v rámci odvolacieho konania prihliadať i na tie procesné vady, ktoré žalobca

ako daňový subjekt v odvolaní zo dňa 16.11.2012 proti dodatočnému platobnému výmeru

nenamietal. Išlo najmä o doručenie oznámenia o začatí daňovej kontroly iba daňovému

subjektu a vydanie platobného výmeru po zákonom ustanovenej lehote. K tomu je potrebné

poznamenať, že tieto vady už nie sú odstrániteľné v ďalšom konaní, a preto je žiaduce

v spojení so zásadou proporcionality (vyváženosti) vyhodnotiť, či sú tak závažnej povahy,

aby spôsobili nezákonnosť daňovej kontroly i celého daňového konania.

Podstatným v tejto súvislosti je vecne správny výklad ustanovenia § 74 ods. 2 zákona

č. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „Daňový poriadok“), ktorý upravuje postup odvolacieho orgánu.

Podľa Daňový poriadok v znení neskorších

predpisov odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom

v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom

konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán

na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka

konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci

odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať,

odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi

dane s určením primeranej lehoty.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že odvolací orgán preskúma napadnuté

rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Žalobca v odvolaní zo dňa 16.11.2012

z procesných vád namietal iba, že dodatočný platobný výmer nebol vydaný v zákonnej

lehote 15 dní od skončenia daňovej kontroly a z tohto dôvodu ide o nezákonné rozhodnutie.

Dôvody odvolania smeroval aj k meritu veci a v doplnení odvolania predložil odborné

stanovisko 4/2012 vypracované znalcom , Košice vo veci

uplatnenia nároku na odpočítanie dane pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného

členského štátu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že sa vyrovnal

so všetkými skutočnosťami, ktoré urobil daňový subjekt spornými v rámci odvolacieho

konania. Pokiaľ ide o nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia, táto skutočnosť nemá

za dôsledok nezákonnosť rozhodnutia. V týchto prípadoch je ochrana zabezpečovaná

v rámci konania proti nečinnosti orgánov verejnej správy podľa . Právny

význam uvedeného ustanovenia je daný iba v súvislosti s lehotami ovplyvňujúcimi samotnú

daňovú povinnosť, a to zánik práva vyrubiť daň a rozdiel dane podľa § 69 Daňového

poriadku.

Pokiaľ ide o ustanovenie druhá veta , toto

upravuje zásadu, podľa ktorej v priebehu odvolacieho konania neplatí zásada zákazu

reformácie in peius (zákaz zmeny k horšiemu) a teda, že odvolací orgán je oprávnený

pri zistení nových skutočností zmeniť rozhodnutie v neprospech daňového subjektu. Ide

o hmotnoprávne skutočnosti, ktoré majú podstatný vplyv na „výrok“ rozhodnutia.

Podľa pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu

súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Pri preskúmavaní postupu správneho orgánu je nevyhnutné vyhodnotiť, či procesné

vady priamo ovplyvnili ústavný princíp spravodlivého konania a spôsobili daňovému

subjektu odňatie možnosti riadne konať pred daňovým orgánom.

V ďalšom konaní súd prvého stupňa vec opätovne preskúma a v konaní sa bude

zaoberať aj meritórnymi dôvodmi žaloby.»

10. Ustálená judikatúra ústavného súdu zodpovedá jeho všeobecnejšie

formulovanému ustálenému prístupu, podľa ktorého nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

11. Podľa ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého

stupňa žalobu zamietol, môže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie

správneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Inak

o odvolaní rozhodne spôsobom podľa až tohto zákona. Podľa

v spojení s ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci

vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo

postúpiť vec orgánu, do právomoci ktorého vec patrí.

12. Ústavný súd stabilne zastáva názor, že predpokladom záveru o porušení

niektorého z garantovaných práv je také jeho porušenie, ktoré nie je napraviteľné

alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní

vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté

v zodpovedajúcom procesnom predpise (m. m. , , ).

Uvedený názor zvlášť platí podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o základnom

práve na súdnu ochranu, resp. práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré „je výsledkové“,

to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako

celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ). Aj z ďalšej judikatúry

ústavného súdu (napr. , ), obdobne ako z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002)

vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované

ako celok bolo spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

13. Sťažovateľkou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bol zrušený

rozsudok krajského súdu v spojení s opravným uznesením a vec bola vrátená súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie, nie je rozhodnutím, ktorým by sa dané súdne konanie právoplatne

skončilo. Naopak, napadnuté uznesenie nastolilo stav, kedy sa konanie pred súdom vracia

do štádia prvostupňového konania. Námietky obsiahnuté v sťažnosti môžu byť preto

sťažovateľkou uplatnené a preskúmané v konaní pred všeobecným súdom (v správnom

súdnictve), a to v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom.

14. Podľa názoru ústavného súdu interpretácia a následná aplikácia ustanovenia § 74

ods. 2 daňového poriadku ani a (v spojení s

druhou vetou ) na prípad sťažovateľky nemá charakter extrémneho vybočenia

z pravidiel rozhodovania o zrušení rozhodnutia a vrátenia veci prvostupňovému súdu

na ďalšie konanie. Najvyšší súd dostatočným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie

vrátane vyslovenia svojho právneho názoru, pričom uložil súdu prvého stupňa aj povinnosť

zaoberať sa meritórnymi dôvodmi žaloby sťažovateľky.

15. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že rovnako rozhodol aj v ďalších

veciach sťažovateľky, in concreto vo veci sp. zn. , v rámci ktorého bol

predmetom konania ústavný prieskum štyroch sťažnosti sťažovateľky podobného

charakteru, ako aj vo veci sp. zn. .

16. Keďže zrušujúce uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne

neodôvodnené ani arbitrárne a rozhodovanie vo veci sťažovateľky bude v právomoci

všeobecného súdu, ústavný súd v zmysle dikcie ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde sťažnosť sťažovateľky odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný

súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že

sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie

konanie, priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2017