Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 69/2016
PDF · 149.67 KB
No categories available
I. ÚS 69/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MAGURA, s. r. o. Vyšné Ružbachy,
Vyšné Ružbachy 307, zastúpenej advokátom Mgr. Daliborom Tverďákom,
Krmanova 852/1, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Sžf 109/2015 a jeho uznesením zo 4. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti MAGURA, s. r. o. Vyšné Ružbachy, o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. decembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAGURA, s. r. o. Vyšné
Ružbachy (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 109/2015 a jeho
uznesením zo 4. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením
zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 S/37/2013-101
z 10. januára 2014 v spojení s opravným uznesením č. k. 2 S 37/2013-124 z 5. júna 2015
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Predmetom prieskumu zákonnosti bolo rozhodnutie Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky č. 1100305/1/307059/2013 z 27. júna 2013 o potvrdení dodatočného
platobného výmeru Daňového úradu Prešov č. 9712401/5/1137877/2012 z 21. júna 2012,
ktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
júl 2011 v sume 5 783,48 eur.
3. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd sa pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) a zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, že zásadne poprel ich účel
a význam, čím mal sťažovateľku ukrátiť na jej právach (bod 1). Napadnuté uznesenie
s ohľadom na uvedený postup najvyššieho súdu sťažovateľka označuje za zjavne
neodôvodnené, neopodstatnené, arbitrárne a príliš formalistické.
Sťažovateľka považuje rovnako za nepochopiteľné, že najvyšší súd napriek tomu, že
zrušil rozhodnutie krajského súdu, nezaujal k nepreskúmateľnosti napádaného
a preskúmavaného rozhodnutia žiadne stanovisko.
4. Z uvedených dôvodov sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom
prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu v zmysle Čl. 46 ods. 1
a ods. 2 Ústavy SR, ako aj právo na spravodlivý proces Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, bolo porušené postupom a rozhodnutím Najvyššieho
súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 109/2015 zo dňa 04.11.2015.
Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 109/2015 zo dňa 04.11.2015 sa zrušuje
a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu priznáva sa
sťažovateľovi náhrada trov právneho zastúpenia splatná do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa Mgr. Dalibora
Tverďáka, advokáta so sídlom Krmanova 1, 040 01 Košice.“
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. V zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy,
môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon
neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí
týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
8. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
9. Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
resp. podľa § 49 zákona o ústavnom súde, ako prostriedku ochrany ústavou (alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd, je
zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,
ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré
sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (III. ÚS 149/04). Ústava ani zákon o ústavnom súde taktiež nepripúšťajú,
aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi orgánmi ochrany porušených
základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie
všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Ústavný súd môže
založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú
ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
10. Vychádzajúc z tohto princípu, k preskúmaniu rozhodnutia všeobecného súdu,
ktorými sa konanie nekončí, ústavným súdom môže dôjsť len v prípade extrémneho
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe
takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty
svojvôle.
11. Ustálená judikatúra ústavného súdu zodpovedá jeho všeobecnejšie
formulovanému ustálenému prístupu, podľa ktorého nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
12. Podľa § 250ja ods. 3 OSP ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého
stupňa žalobu zamietol, môže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie
správneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Inak
o odvolaní rozhodne spôsobom podľa § 219 až § 221 tohto zákona.
13. Podľa § 222 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 OSP ak odvolací súd zruší
rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,
prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do právomoci ktorého vec
patrí.
14. Ústavný súd zastáva názor, že predpokladom záveru o porušení niektorého
z ústavou garantovaných práv je také jeho porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo
odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci
samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté
v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).
Uvedený názor zvlášť platí podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o základnom
práve na súdnu ochranu, resp. práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré „je výsledkové“, to
znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako
celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry
ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002)
vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované
ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
15. Sťažovateľkou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu (ktorým bol zrušený
rozsudok krajského súdu č. k. 2 S 37/2013-101 zo 10. januára 2014 v spojení s opravným
uznesením č. k. 2 S 37/2013-124 z 5. júna 2015 a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie) nie je rozhodnutím, ktorým by sa dané súdne konanie právoplatne skončilo.
Naopak, napadnuté uznesenie nastolilo stav, kedy sa konanie pred súdom vracia do štádia
prvostupňového konania. Námietky obsiahnuté v sťažnosti môžu byť preto sťažovateľkou
uplatnené a preskúmané v konaní pred všeobecným súdom (v správnom súdnictve), a to
v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom.
16. Podľa názoru ústavného súdu interpretácia a následná aplikácia ustanovenia § 74
ods. 2 daňového poriadku ani § 221 ods. 1 písm. h) a ods. 2 OSP (v spojení s § 250ja ods. 2
druhou vetou OSP) na prípad sťažovateľky nemá charakter extrémneho vybočenia
z pravidiel rozhodovania o zrušení rozhodnutia a vrátenia veci prvostupňovému súdu na
ďalšie konanie. Najvyšší súd dostatočným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie vrátane
vyslovenia svojho právneho názoru, pričom uložil súdu prvého stupňa aj povinnosť
zaoberať sa meritórnymi dôvodmi žaloby sťažovateľky. Podobne už ústavný súd rozhodol
vo veci sp. zn. III. ÚS 541/2015, v rámci tohto konania boli predmetom ústavného
prieskumu 4 sťažnosti sťažovateľky podobného charakteru.
17. Keďže zrušujúce uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne
neodôvodnené ani arbitrárne a rozhodovanie vo veci sťažovateľky bude v právomoci
všeobecného súdu, ústavný súd v zmysle dikcie ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde sťažnosť sťažovateľky odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
18. Vzhľadom na to, že sťažovateľkina sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa jej ďalšími návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. februára 2016