Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12CoE/6/2025

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň: JUDr. Janka Benkovičová a Mgr. Andrea Hadnagyová, vo veci výkonu rozhodnutia oprávneného - otca: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XX, E., občan Slovenskej republiky, proti povinnej - matke: F. C. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XX, E., t.č. bytom A. A. XXX, G., Srbská republika, občianka Srbskej republiky, za účasti maloletého dieťaťa: H. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, občianka Slovenskej republiky, o návrhu oprávneného (otca) na nariadenie výkonu rozhodnutia, o odvolaní otca proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. -16 zo dňa 10. marca 2025, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie s a r u š í a vec sa v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. konanie zastavil a výrokom II. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanovením (ďalej len „“), (ďalej len „“) a . Dohovoru o právomoci, rozhodnom práva, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa uzavretého dňa 19. októbra 1996 v Haagu (ďalej len „Haagsky dohovor o ochrane detí z roku 1996“). Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že otec sa návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa 26.02.2025 domáhal nariadenia výkonu rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. -138 zo dňa 09.12.2024, ktorý nadobudol právoplatnosť 18.12.2024, a to v časti schválenej rodičovskej dohody o úprave styku s maloletou dcérou H., pretože povinná matka dobrovoľne neplní svoje povinnosti, keď v mesiacoch január a február 2025 otcovi neumožňovala stretávanie s dieťaťom v zmysle petitu rozsudku, čím podľa otca opakovane porušila povinnosti z právoplatného exekučného titulu. Toho istého dňa doručil otec Okresnému súdu Trnava i návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a tiež návrh na zmenu úpravy pomerov rodičov k maloletej, avšak pre nedostatok právomoci boli obe konania dňa 27.02.2025 pod č. k. -16 doposiaľ neprávoplatne zastavené, pričom Okresný súd Trnava v odôvodnení uznesenia skonštatoval, že v konaní o rozvod manželstva účastníkov pod sp. zn. bolo nesporne zistené bydlisko maloletej v Srbskej republike. Súd prvej inštancie konštatoval, že keďže Slovensko ratifikovalo a Srbsko pristúpilo k Haagskemu dohovoru o ochrane detí z roku 1996, v zmysle ktorého základným pravidlom pre určovanie právomoci súdnych orgánov v oblasti rodičovských práv a povinností je obvyklý pobyt dieťaťa, ktorý je nepochybne na matkinej adrese v Srbsku, tak je nutné konanie o výkon rozhodnutia upravujúceho styk otca s maloletou bývajúcou v Srbsku s poukazom na v spojení s , a článkom 5 Haagskeho dohovoru o ochrane detí z roku 1996 pre nedostatok právomoci ihneď zastaviť. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa v spojení s tak, že žiaden

z účastníkov nemá nárok na ich náhradu, nakoľko tento zákon neustanovuje inak, ani účastníci nenavrhli inak.

2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie otec. Poukázal na to, že rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. -138 zo dňa 09.12.2024 je právoplatný a vykonateľný na území Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia a a nasl. , a teda je platným exekučným titulom pre výkon rozhodnutia. Obvyklý pobyt maloletej v Srbsku nie je relevantný, nakoľko rozsudok nebol v Srbsku uznaný. Neexistuje preto prekážka, ktorá by slovenskému súdu bránila vykonať vlastné právoplatné rozhodnutie. Podľa Haagskeho dohovoru o ochrane detí z roku 1996 sa rozhodnutie orgánu jedného zmluvného štátu musí uznať v ostatných zmluvných štátoch, ak neexistujú prekážky uznania. Na to, aby bolo rozhodnutie vykonateľné v inom štáte, je spravidla potrebné formálne uznanie alebo vyhlásenie vykonateľnosti v danom štáte podľa jeho vnútroštátnych procesných predpisov. Ak však nastane situácia, že uznanie viazne a dieťa by medzitým zostalo bez ochrany kontaktu s rodičom, je potrebné aplikovať princíp zákazu denegatio iustitiae, t.j. Haagske dohovory neumožňujú, aby neuznanie cudzieho rozhodnutia viedlo k popretiu spravodlivosti. Tento princíp je premietnutý aj v slovenskom medzinárodnom procesnom práve ( o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom), ktoré umožňuje slovenskému súdu zasiahnuť na ochranu práv, ak by inak hrozilo, že strane bude odopretá súdna ochrana. Medzinárodná situácia teda nie je dôvodom nekonať. Naopak, slovenský súd by mal využiť všetky dostupné prostriedky (pokuty, predbežné opatrenia, spoluprácu s orgánmi iného štátu cez ústredný orgán, atď.), aby zabezpečil pokračovanie styku podľa svojho rozhodnutia, pokým nebude právoplatne uznané a prevzaté justíciou druhého štátu. Nariadenie EÚ č. 2019/1111 (Brusel IIb) obsahuje mechanizmy, ktoré zabezpečujú neodkladnosť konania a kontinuitu právomocí. Ak sa dieťa legálne presťahuje do iného členského štátu a získa tam obvyklý pobyt, súdy pôvodného štátu ešte určitý čas automaticky majú dožadovaciu právomoc rozhodovať o úprave styku — pokiaľ rodič, ktorému bol styk zverený, ostáva v pôvodnom štáte (a neakceptoval jurisdikciu nového štátu). Táto kontinuálna právomoc podľa Brusel IIb zabraňuje tzv. „únosu právomoci“, keď by sa presídlením dieťaťa mohlo docieliť znefunkčnenie pôvodného rozsudku. Otec ďalej uviedol, že matka mu napriek rozsudku v mesiacoch január, február a marec 2025 neumožnila styk s maloletou. V roku 2025 sa s maloletou stretol len štyrikrát na srbskom úrade sociálnej starostlivosti, vždy na jednu hodinu. Ide o vážne porušenie rozhodnutia súdu, ktoré narušuje psychologickú väzbu medzi rodičom a dieťaťom, a môže mať dlhodobé následky na vývoj dieťaťa. V najlepšom záujme dieťaťa je udržiavať vzťah s oboma rodičmi. Maloletá ho už niekoľko mesiacov nevidela. On ako otec v súlade s rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. -138 riadne a pravidelne platí výživné vo výške 200,- eur mesačne. Záverom odvolania otec navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, prikázal súdu prvej inštancie pokračovať v konaní o nariadenie výkonu rozhodnutia a uložil matke sankciu za marenie výkonu rozhodnutia.

3. Dňa 09.05.2025 otec doplnil svoje odvolanie poukazujúc na to, že súd prvej inštancie zastavil konanie bez výsluchu strán, svedeckých výpovedí či preskúmania predložených videodôkazov. Odôvodnenie napadnutého uznesenia je formalistické a nedostatočne zohľadňuje najlepší záujem maloletej. Súd prvej inštancie sa nezaoberal, či odvolaním sa na obvyklý pobyt maloletej v Srbsku bude jej ochrana primerane zabezpečená. Srbské orgány (polícia a prokuratúra) ignorujú Haagsky dohovor o ochrane detí z roku 1996 a neposkytujú maloletej ani jeho osobe žiadnu účinnú právnu ochranu. Výsledkom je, že matka nie je za porušovanie slovenského súdneho rozhodnutia ani za svojvoľné bránenie kontaktu dieťaťa s otcom nijako postihovaná, a to ani v jednom štáte.

4. Podaním zo dňa 23.05.2025 otec okrem iného informoval, že dňa 12.05.2025 podal na Okresný súd Trnava nový návrh na zmenu zverenia maloletej a návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorý následne doplnil o správu srbského sociálneho úradu, klinicko-psychologické zhodnotenie jeho osobnosti a snímky obrazovky jeho videokomunikácie s maloletou cez mobilnú aplikáciu WhatsApp.

5. Dňa 28.05.2025 otec opätovne doplnil svoje odvolanie o úradný preklad správy „Centra za socijalni rad Indija“ do slovenského jazyka, ktorý potvrdzuje, že matka mu bezdôvodne odmieta maloletú odovzdať. Predložil aj komunikáciu cez aplikáciu WhatsApp zo dňa 26. a 27.05.2025 a e-mail zo dňa 27.05.2025, v ktorom matku opakovane žiadal o potvrdenie, že mu maloletú odovzdá v najbližšom súdom určenom termíne, na čo matka nijako nereagovala. Opätovne uviedol, že matka mu maloletú opakovane odmieta odovzdať, pričom srbské úrady mu odmietajú pomôcť.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), potom čo zistil, že odvolanie je podané včas a oprávnenou osobou ( a ) voči uzneseniu, voči ktorému je odvolanie prípustné ( ), preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce bez ohľadu na rozsah ( ) a dôvody podaného odvolania ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Predmetom konania na súde prvej inštancie je výkon rozhodnutia Okresného súdu Trnava č. k. -138 zo dňa 09.12.2024 v časti úpravy styku otca s maloletou. Otec a maloletá sú občanmi Slovenskej republiky, matka je občianka Srbskej republiky. Podľa vyjadrenia otca sa maloletá s matkou zdržiava na území Srbska.

8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým zastavil konanie o výkon rozhodnutia pre nedostatok právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie veci s poukazom na čl. 5 Haagskeho dohovoru o ochrane detí z roku 1996 a obvyklý pobyt maloletej H. v Srbsku.

9. Podľa , na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak.

10. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.

11. Podľa , na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

12. Podľa o rodine Z. z. (ďalej len „Zákon o rodine“), rodičia zastupujú maloleté dieťa pri právnych úkonoch, na ktoré nie je spôsobilé.

13. Podľa § 31 ods. 2 Zákona o rodine, žiadny z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom; v takom prípade súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní alebo pri určitom právnom úkone zastupovať (ďalej len „kolízny opatrovník“).

14. Podľa § 31 ods. 4 Zákona o rodine, na ustanovenie kolízneho opatrovníka sa primerane použijú ustanovenia § 60 a 61. Funkcia kolízneho opatrovníka zaniká ukončením konania alebo vykonaním právneho úkonu, na ktorého účely bol ustanovený.

15. Podľa , na konanie o výkone rozhodnutia sa použijú ustanovenia prvej časti a piateho dielu prvej hlavy druhej časti, ak nie je ustanovené inak.

16. Podľa , ak treba, aby za maloletého konal opatrovník, súd na návrh ustanoví za opatrovníka najmä blízku osobu maloletého, u ktorej je predpoklad, že bude konať v záujme maloletého, ak s ustanovením súhlasí. Inak ustanoví za opatrovníka orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.

17. Preskúmaním napadnutého uznesenia a celého obsahu spisu odvolací súd dospel v prvom rade k záveru, že pre rozhodnutie súdu prvej inštancie neboli splnené procesné podmienky, keďže maloletá nebola v konaní zastúpená kolíznym opatrovníkom, čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. V zmysle ustanovenia sú účastníkmi konania o výkone rozhodnutia maloletý, ten, kto je z exekučného titulu oprávnený a povinný. Maloleté dieťa ako účastník konania je procesne spôsobilé len v obmedzenom rozsahu v zmysle , podľa ktorého maloletí majú spôsobilosť len na také právne úkony, ktoré sú svojou povahou primerané rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku. Súd je preto povinný vždy ako predbežnú otázku skúmať procesnú spôsobilosť dieťaťa v konkrétnom konaní a to v súlade s kritériami uvedenými v .

18. V prejednávanej veci je účastníkom konania maloleté dieťa (vo veku 4 roky), preto vzhľadom na svoju nedostatočnú rozumovú a vôľovú vyspelosť musí byť v konaní zastúpené. U jeho zákonných zástupcov (rodičov) je však pochybnosť o možnej kolízii záujmov. Bolo preto namieste, aby súd maloletej ustanovil kolízneho opatrovníka. Funkciou opatrovníka je povinnosť chrániť práva a právom chránené záujmy maloletého dieťaťa v konaní. Opatrovník má právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, navrhovať vykonanie procesných dôkazov, a taktiež navrhovať súdu, ako má vo veci rozhodnúť vzhľadom na záujem dieťaťa.

19. V preskúmavanej veci bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie ustanoviť maloletému dieťaťu kolízneho opatrovníka a aj s ním konať, v prípade potreby aj jeho prostredníctvom zisťovať skutočnosti potrebné pre posúdenie otázky právomoci súdu na konanie.

20. Ako už bolo vyššie uvedené, súd prvej inštancie konanie o výkon rozhodnutia zastavil pre nedostatok právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie veci s poukazom na čl. 5 Haagskeho dohovoru o ochrane detí z roku 1996 a obvyklý pobyt maloletej H. v Srbsku.

21. Podľa , ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „“).

22. Podľa , ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

23. Podľa , ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví.

24. Súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci . Zákon však výslovne neuvádza. Možno teda dôvodiť, že procesnými podmienkami musia byť také vlastnosti súdu a účastníkov, ktoré jediné umožňujú dosiahnuť cieľ civilného konania. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené , takéto konanie vykazuje nedostatky. Na strane súdu patria k procesným podmienkam také vlastnosti, ktoré sú vymedzením jeho práv a povinností vykonávať ako orgán štátu civilné konanie a na základe jeho výsledkov rozhodovať. Nedostatok procesných podmienok môže byť neodstrániteľný alebo odstrániteľný. Prekážka nedostatku právomoci súdu je prekážkou konania, ktorá je neodstrániteľná, čoho procesným dôsledkom je, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci, ale musí konanie o návrhu, ktorý nespadá do jeho rozhodovacej právomoci, podľa ustanovenia zastaviť.

25. Pokiaľ má súd skúmať a vyriešiť otázku svojej právomoci na prejednanie a rozhodnutie veci s cudzím (medzinárodným) prvkom (ktorý môže byť daný štátnym občianstvom, obvyklým pobytom účastníkov konania, predmetom konania alebo okolnosťami vyplývajúcimi z predmetu konania), vychádza z obsahu mnohostranných, príp. dvojstranných zmlúv (dohovorov), ktorými je ten-ktorý štát viazaný. Len v prípade, ak takýchto dohovorov niet, prípadne ich nemožno na daný prípad použiť, súd aplikuje pri vyriešení otázky, či v predmetnej veci je daná jeho právomoc normy svojho vnútroštátneho právneho poriadku upravujúce rozhodné právo na riešenie veci s cudzím prvkom v prípade kolidujúcich právnych poriadkov, ako aj upravujúce právomoc súdov.

26. Súd prvej inštancie pri posudzovaní otázky právomoci súdu konať vo veci aplikoval Haagsky dohovor o ochrane detí z roku 1996, ktorý (ako správne uviedol) Slovenská republika ratifikovala a Srbsko k nemu pristúpilo. Súd prvej inštancie však pri použití Haagskeho dohovoru o ochrane detí z roku 1996 vôbec nereflektoval na čl. 52 ods. 1 tohto dohovoru, podľa ktorého dohovor nemá vplyv na medzinárodnú zmluvu, ktorej zmluvnými stranami sú zmluvné štáty tohto dohovoru a ktorá obsahuje ustanovenia týkajúce sa otázok upravených dohovorom, ak zmluvné štáty tejto medzinárodnej zmluvy nevyhlásia inak.

27. Ak teda existuje medzi zmluvnými stranami dohovoru zmluva, ktorá obsahuje úpravu rovnakých otázok ako dohovor, potom dohovor nemá vplyv na zmluvu, ak zmluvné strany dohovoru viazané touto zmluvou nevyhlásia inak. Podľa interpretačného pravidla obsiahnutého v Viedenského dohovoru o zmluvnom práve (vyhl. č. ) to potom znamená, že pri absencii vyhlásenia podľa článku 52 ods. 1 Haagskeho dohovoru o ochrane detí z roku 1996 majú ustanovenia tejto „inej“ zmluvy prednosť pred ustanoveniami dohovoru. Vo vzťahu k štátom, ktoré nie sú členskými štátmi Európskej únie a s ktorými je Slovenská republika viazaná dvojstrannou zmluvou, sa teda použije dvojstranná zmluva, ak pôjde o dieťa, ktoré je občanom Slovenskej republiky alebo zmluvného štátu dvojstrannej zmluvy. Dohovor sa použije v prípade, ak pôjde o dieťa, ktoré je občanom iného štátu, ale má obvyklý pobyt v Slovenskej republike alebo na území druhého zmluvného štátu dvojstrannej zmluvy (por. Haťapka, M.: Dohovor o ochrane detí z roku 1996. Justičná revue, 54, 2002, č. 12, s.1414 – 1416).

28. Odvolací súd upriamuje pozornosť súdu prvej inštancie na skutočnosť, že medzi Slovenskou republikou a Srbskom ako nástupníckymi štátmi Československej socialistickej republiky a Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávia existuje dvojstranná zmluva - zmluva medzi Československou socialistickou republikou a Socialistickou federatívnou republikou Juhoslávia o úprave právnych vzťahov v občianskych, rodinných a trestných veciach (vyhl. č. ). Súd prvej inštancie vôbec neskúmal, či Slovenská republika urobila vyhlásenie v zmysle Haagskeho dohovoru o ochrane detí z roku 1996 vo vzťahu k tejto dvojstrannej zmluve a či táto zmluva nemá v preskúmavanej veci aplikačnú prednosť pred Haagskym dohovorom o ochrane detí z roku 1996 v otázke určenia právomoci.

29. Pochybenia sa dopustil súd prvej inštancie aj v súvislosti s odôvodnením napadnutého uznesenia, ktoré trpí vadou nepreskúmateľnosti.

30. Podľa , v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie označenie súdu, ktorý ho vydal, označenie strán a ich zástupcov, označenie prejednávaného sporu, výrok, stručné odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.

31. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa SR je aj právo účastníka konania, resp. strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením práva a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranou sporu), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (bližšie pozri rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach sp. zn. , či sp. zn. ). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, či rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani c. Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).

32. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, nelogické, neudržateľné, nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

33. Uznesenie predstavuje jednoduchšiu procesnú formu rozhodnutia súdov. zavádza povinnosť odôvodňovať všetky uznesenia, ktoré sa vyhotovujú písomne. Každé uznesenie musí obsahovať stručné odôvodnenie, nakoľko rozhodnutie bez náležitého odôvodnenia sa môže javiť ako nepreskúmateľné, rozhodnutie, ktoré má snahu vyhnúť sa kontrole, prípadne vykazuje prvky ľubovôle. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces je katalóg jednotlivých čiastkových práv. Jedným z nich je nepochybne aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, čím dochádza ku skutočnej realizácii práva na súdnu ochranu a ku garancii základnej právnej istoty. Stručná forma odôvodnenia predstavuje najmä objasnenie základných dôvodov, ktoré viedli k prijatiu uznesenia a ktoré sú spôsobilé výrok uznesenia rozumne a preskúmateľným spôsobom vysvetliť. Uvedené tak predstavuje základné formulačné pravidlo, kde z osobitností konkrétneho prípadu budú vyplývať i osobitosti odôvodnenia rozhodnutia v intenciách právneho posúdenia, t.j. prečo súd na konkrétne skutkové okolnosti aplikoval, resp. zvolil tento procesný postup a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku uznesenia. Z hľadiska výkladu pojmu stručné odôvodnenie sa vyžaduje podrobnejšie odôvodnenie tam, kde je proti uzneseniu prípustné odvolanie (viď. ŠTEVČEK M., FICOVÁ S., BARICOVÁ J., MESIARKINOVÁ S., BAJÁNKOVÁ J., TOMAŠOVIČ M. a kol. – komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 860 - 861). Takýmto uznesením bude napríklad uznesenie o zastavení konania podľa . Tu potom musí súd konkrétne opísať skutkové okolnosti a po právnej stránke posúdiť, či tieto napĺňajú dôvody na zastavenie konania a tento úsudok o naplnení predpokladov v odôvodnení rozhodnutia aj náležite uviesť.

34. V súvislosti s aplikáciou Haagskeho dohovoru o ochrane detí z roku 1996 súd prvej inštancie vychádzal z obvyklého pobytu maloletej, pričom vo vzťahu k miestu jej obvyklého pobytu iba stroho skonštatoval, že tento je nepochybne na matkinej adrese v Srbsku. Z odôvodnenia prvoinštančného uznesenia nie je možné zistiť relevantné skutočnosti týkajúce sa určenia obvyklého pobytu maloletej, v dôsledku čoho je odôvodnenie uznesenia neúplným, čo zároveň bráni odvolaciemu súdu napadnuté uznesenie riadne preskúmať. V odôvodnení preskúmavaného uznesenia absentuje dostatočná a presvedčivá argumentácia súdu prvej inštancie, na základe akých skutočností a na základe akých myšlienkových úvah dospel k záveru, že obvyklý pobyt maloletej je v Srbsku. Súd prvej inštancie síce v bode 2. odôvodnenia uznesenia poukázal na to, že v konaní o rozvod manželstva účastníkov pod sp. zn. bolo nesporne zistené bydlisko maloletej v Srbsku, uvedené však nepostačuje na naplnenie požiadavky riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia a nie je ani dostatočným podkladom na posúdenie správnosti záveru súdu prvej inštancie o obvyklom pobyte maloletej odvolacím súdom.

35. Pojem „obvyklý pobyt dieťaťa“ vyložil Súdny dvor vo svojom rozsudku z 22. decembra 2010 vo veci Barbara Mercredi/Richard Chaffe. Samotné presťahovanie sa do iného štátu nezakladá samo o sebe, automaticky obvyklý pobyt maloletého premiestneného bez súhlasu druhého rodiča, resp. dohody rodičov (viď. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 26.04.2012).

36. Pri skúmaní obvyklého pobytu dieťaťa musí súd po zistení, kde sa dieťa prevažne zdržiava, vyhodnotiť dôvody a dĺžku trvania tohto stavu. Okrem fyzickej prítomnosti dieťaťa na území konkrétneho štátu musia byť zohľadnené ďalšie faktory, z ktorých je možné vyvodiť, že táto prítomnosť nemá dočasný alebo príležitostný charakter, súd by mal teda zisťovať a vyhodnotiť, ako je dieťa začlenené do sociálneho a rodinného prostredia jednej či druhej krajiny (príbuzní, priatelia, spolužiaci a pod.), akým jazykom hovorí a pod. a až vyhodnotením všetkých týchto súvislostí môže dospieť k objektívnemu záveru o mieste obvyklého pobytu maloletého dieťaťa.

37. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd napadnuté uznesenie podľa zrušil a podľa vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

38. Úlohou súdu prvej inštancie bude ustanoviť maloletej kolízneho opatrovníka a opätovne posúdiť otázku právomoci slovenských súdov vo veci konať, a to vzhľadom na existenciu zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a Socialistickou federatívnou republikou Juhoslávia o úprave právnych vzťahov v občianskych, rodinných a trestných veciach. Pokiaľ súd prvej inštancie opätovne dospeje k záveru o nedostatku právomoci súdu a konanie zastaví, bude povinný svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodniť, a doručiť ho všetkým účastníkom konania uvedeným v ustanovení §

372 . V prípade, ak súd prvej inštancie dospeje k záveru, že má právomoc vo veci konať, bude pokračovať v konaní o návrhu otca na nariadenie výkonu rozhodnutia.

39. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania ( ).

40. Toto uznesenie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).