Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 82/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2020

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpenej advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS,

s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, konajúcej prostredníctvom prokuristu

Mgr. Michala Bizoňa, LL.M., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa

a 2 a a podľa a 2 a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

-432 z 18. decembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája

2019 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou

BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, konajúcej

prostredníctvom prokuristu Mgr. Michala Bizoňa, LL.M., vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a 2 a (ďalej

len „ústava“) a podľa čl. 10 ods. 1 a 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -432 z 18. decembra 2018 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“).

2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi. Plénum

ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len

„rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli v období

od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli

prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená

sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola

prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš

(predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení

žalobkyne bola stranou sporu prejednávaného na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. . Predmetom sporu bola žaloba sťažovateľky

o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 20 000 €

s príslušenstvom. Okresný súd rozsudkom č. k. -352 z 30. apríla 2014 žalobe

sťažovateľky čiastočne vyhovel, uložil žalovanému povinnosť odstrániť z internetového

portálu jej fotografie, povinnosť zaplatiť sťažovateľke náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch vo výške 20 000 € a nahradiť jej trovy konania. Vo zvyšku žalobu zamietol.

Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd napadnutým rozsudkom tak, že zmenil rozsudok okresného súdu z 30. apríla 2014

v odvolaním napadnutých častiach, žalobu zamietol a žalovanému priznal proti žalobkyni

plný nárok na náhradu trov konania.

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom krajského

súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa a 2 a

a podľa čl. 10 ods. 1 a 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1

dohovoru. V dôvodoch ústavnej sťažnosti zameriava pozornosť na test proporcionality,

ktorý sa uplatňuje pri posudzovaní ochrany osobnostných práv, na jednej strane

a obmedzenia slobody prejavu na strane druhej. Argumentačne vyvodzuje,

že pri rozhodovaní mal krajský súd dať prednosť jej ústavným právam pred právami

žalovaného.

5. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti potom sťažovateľka

navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky : na zachovanie ľudskej

dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa

Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo na

rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd, právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.12.2018, č. k.

432, porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.12.2018, č. k. -432,

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“

II.

Relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

8. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

9. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

11. Podľa ústavný súd neodmietne prijatie

ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov

hodných osobitného zreteľa.

12. Podľa (ďalej len „“) proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

12.1 Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

12.2 Podľa dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná

rozdielne.

III.

Subsidiarita konania na ústavnom súde

13. Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc

všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Ochrana ústavnosti nie

je výlučnou úlohou ústavného súdu, ale všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií.

14. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci stabilne vychádza zo zásady,

že zo samotnej () vyplýva pre všeobecné súdy povinnosť chrániť v ich

konaní a rozhodovaní nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, preto je právomoc ústavného súdu

subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. napr.

). Z uvedeného zároveň vyplýva, že ak právny poriadok poskytuje iné právne

prostriedky nápravy, resp. ochrany práv garantovaných alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou, a to v podobe možnosti uplatnenia riadnych alebo mimoriadnych

opravných prostriedkov v konaní v rámci sústavy všeobecného súdnictva, nemožno sa

pred ich vyčerpaním domáhať úspešne ochrany práv v konaní pred ústavným súdom.

Konanie pred ústavným súdom predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (, ,

, ).

15. Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon poskytuje na účinnú ochranu jeho základných práv a slobôd a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, je jednou z podmienok prípustnosti

sťažnosti podľa , a teda aj podmienkou konania vo veci individuálnej

ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom [§ 55 písm. d) v spojení s § 132

ods. 2 ]. V prípade nesplnenia tejto podmienky platí, že ústavný súd

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietne ústavnú

sťažnosť ako neprípustnú. Výnimkou z tohto pravidla je situácia, keď sťažovateľ preukáže,

že právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd,

nevyčerpal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Dôkazné bremeno pri preukazovaní

dôvodov hodných osobitného zreteľa je na sťažovateľovi.

16. v ani na inom mieste neobsahuje výpočet

právnych prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, preto je potrebné ich vyčerpanie

posudzovať individuálne vzhľadom na okolnosti každého prípadu. Spoločným

menovateľom týchto právnych prostriedkov je to, že musí ísť o účinný prostriedok nápravy.

Pri absencii ich výpočtu v je potrebné vychádzať z iných (najmä

procesných) právnych predpisov, ako aj z rozhodovacej činnosti ústavného súdu.

17. Pri hľadaní odpovede na otázku, či v konkrétnom prípade mal sťažovateľ

k dispozícii účinný prostriedok nápravy, je potrebné vymedziť kritériá, podľa ktorých bude

ústavný súd posudzovať povahu opravných prostriedkov a spôsob ich uplatnenia.

18. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je účinný prostriedok

nápravy pre sťažovateľa vyjadrený jeho (i) prístupnosťou, (ii) spôsobilosťou privodiť

nápravu a (iii) ponúka rozumnú šancu na úspech v konaní. Sťažovatelia v konaní o ústavnej

sťažnosti teda nemusia vyčerpať tie právne prostriedky, ktoré nie sú ani primerané,

ani účinné na prvý pohľad (obyčajné sťažnosti, petície či žiadosti). Uvedená podmienka

účinnosti znamená, že nemôže ísť o diskréciu orgánu verejnej moci napraviť porušenie

práva alebo slobody, nezáväznosť jeho rozhodnutia či návrhu riešenia (napr. rozsudok

Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva zo 6. 1. 2011 vo veci Paksas c. Litva,

sťažnosť č. 34932/04, § 75). Neefektívny právny prostriedok bude taký, keď príslušný orgán

verejnej moci nemá právomoc reštituovať či kompenzovať porušenie práv a slobôd

a účinnosť jeho rozhodnutia je výslovne len poradná. Na druhej strane, za neúčelné právne

prostriedky možno považovať tie povinné prostriedky, ktoré treba podať v danej krajine,

avšak stabilná rozhodovacia činnosť nedáva nijakú šancu na úspech.

19. Účinný zákonný prostriedok nápravy na účely § 132 ods. 2 zákona o ústavnom

súde je teda ten, ktorý je potenciálne spôsobilý sťažovateľovi privodiť zmenu jeho právneho

postavenia a zároveň mu ponúka šancu na úspech v konaní. Privodenie zmeny sťažovateľa

je determinované tým, že orgán verejnej moci, ktorý rozhoduje o prostriedku, má právomoc

rozhodnutie či iný zásah do práva alebo slobody zrušiť alebo zmeniť a zároveň odstrániť

protiústavný alebo protizákonný stav. Rozhodnutie tohto orgánu musí byť záväzné

pre porušovateľa. Rozumná šanca na úspech je merateľná empirickými ukazovateľmi

v podobe stabilnej rozhodovacej činnosti orgánu verejnej moci, ktorý musí brať ľudské

práva a slobody vážne a nielen ich „pro forma“ prerokovávať a rozhodovať o nich.

20. Vychádzajúc z uvedených kritérií, ústavný súd konštatuje, že pred podaním

ústavnej sťažnosti je sťažovateľ povinný uplatniť (len) tie opravné prostriedky, ktoré mu (i)

priamo patria (sú v jeho dispozícii), ktoré sú (ii) efektívne (orgán má právomoc zrušiť,

zmeniť rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah do práv a slobôd) a ktoré (iii) zákon pripúšťa.

To sa vzťahuje nielen na riadne opravné prostriedky, ale aj na mimoriadne opravné

prostriedky.

21. Ústavný súd konštatuje, že všetky tieto parametre spĺňalo v podmienkach

prejednávanej veci sťažovateľky dovolanie v zmysle a nasl. . Dovolanie je možné

vo všeobecnosti považovať za dostupný a účinný prostriedok nápravy, pretože je spôsobilé

priaznivo ovplyvniť postavenie sťažovateľky, a to buď v podobe kasačného rozhodnutia

o zrušení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ( ) alebo v podobe

jeho revízie ( ).

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

22. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vytýka napadnutému

rozsudku krajského súdu nesprávne právne posúdenie relevantných skutkových okolností

z hľadiska vyvažovania slobody prejavu na jednej strane a práva na ochranu osobnosti

na strane druhej, najmä vo vzťahu k uplatňovaniu testu proporcionality všeobecnými súdmi.

Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tvrdí, že proti napadnutému rozhodnutiu nebolo prípustné

dovolanie a že nemala k dispozícii iné právne prostriedky. Toto tvrdenie však žiadnym

spôsobom neodôvodnila.

23. Ústavný súd si pred predbežným prekovaním ústavnej sťažnosti overil

na okresnom súde, že sťažovateľka nepodala proti napadnutému rozsudku krajského súdu

dovolanie. Sťažovateľka tým podľa názoru ústavného súdu nevyužila účinný právny

prostriedok, ktorý jej zákon priznáva na ochranu jej základných práv a slobôd. Nevyužitie

zákonnej možnosti podať dovolanie nemožno nahradiť podaním ústavnej sťažnosti, pretože

sa tým nerešpektuje subsidiárna pôsobnosť ústavného súdu, ktorý (ako už bolo vysvetlené)

môže založiť svoju právomoc na konanie o nej až vtedy, keď fyzická osoba alebo právnická

osoba nemá inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv; túto možnosť

však sťažovateľka v danom prípade mala.

24. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či v konkrétnej veci sú alebo nie sú

splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v rámci takého

konania do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“), nie do právomoci ústavného súdu. Ústavnoprávny

prieskum by prichádzal do úvahy až následne pri posudzovaní ústavnej konformnosti

samotného rozhodnutia najvyššieho súdu vrátane jeho posúdenia prípustnosti dovolania

v rámci prípadného konania o ústavnej sťažnosti. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy ( a ) tiež vyplýva, že ústavný súd

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd, a právomoc

ústavného súdu nemôže predchádzať právomoci všeobecných súdov (mutatis mutandis

, ). Nie je totiž úlohou ústavného súdu nahrádzať dovolací prieskum

a suplovať právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorý má „inštančnú

prednosť“ posudzovať správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. V opačnom prípade by

mohlo dochádzať k neželanému javu spočívajúcemu vo faktickom vyprázdňovaní

právomoci dovolacieho súdu, keď by sa strany sporu obracali priamo na ústavný súd

bez využitia dovolania.

25. Je potrebné osobitne zdôrazniť, že za súčasnej právnej úpravy sťažovatelia nie sú

vystavení riziku odmietnutia ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu odvolacieho súdu pre jej

oneskorenosť, ak proti nemu podajú vecne neúspešné dovolanie. Podľa § 124 zákona

o ústavnom súde ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

26. Ústavný súd zastáva názor, že pred podaním ústavnej sťažnosti sťažovateľka

mohla a mala namietať právne vady rozhodnutia krajského súdu v dovolaní, ktorého

prípustnosť mohla odôvodniť na pôdoryse ustanovenia . Dôvody prípustnosti

dovolania uvedené v totiž predstavujú procesnú platformu, ktorou sa strana

konania môže účinne domáhať ochrany svojich základných práv, k porušeniu ktorých malo

podľa jej názoru dôjsť nesprávnym právnym posúdením veci. Skutočnosť, že sťažovateľka

nevyužila svoje zákonné právo, nie je dôvodom, aby ústavný súd reparoval jej pochybenie

(mutatis mutandis ).

27. Pri posudzovaní prípustnosti dovolania z pohľadu nutnosti jeho vyčerpania

ako podmienky prípustnosti ústavnej sťažnosti (t. j. pri posudzovaní, či v konkrétnom

prípade ide o účinný prostriedok nápravy) sa ústavný súd môže obmedziť výlučne

na formálne posúdenie prípustnosti dovolania. Ide o prípady, ak je prima facie zrejmé,

že dovolanie je v danom prípade neprípustné, napríklad preto, lebo to výslovne vylučuje

procesná norma (napr. , a pod.). V takom prípade ústavný súd

nemôže podmieňovať prípustnosť ústavnej sťažnosti vyčerpaním dovolania, keďže je

zjavné, že dovolanie v konkrétnom prípade nemožno považovať za účinný prostriedok

nápravy; ústavný súd v tejto súvislosti podotýka, že v okolnostiach prípadu sťažovateľky

nešlo o žiaden z takýchto prípadov.

28. Ďalšou osobitnou výnimkou z pravidla o subsidiarite konania o ústavnej sťažnosti

je situácia, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu patria na

ochranu jeho základných práv a slobôd z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Podstatnou

skutočnosťou pri aplikácii výnimky je dôkazná a argumentačná schopnosť sťažovateľky

presvedčiť ústavný súd, že takéto dôvody nastali. Sťažovateľka však netvrdila a už vôbec

nepreukázala dôvody hodné osobitného zreteľa pre nevyčerpanie dovolania, preto

neprichádzal do úvahy ani prípadný postup ústavného súdu v zmysle § 132 ods. 3 zákona

o ústavnom súde.

29. Ústavný súd tak s prihliadnutím na všetky okolnosti prejednávanej veci ústavnú

sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako neprípustnú.

30. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2020

Miroslav Duriš predseda senátu