Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 19 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)IV. ÚS 82/2020
PDF · 208.78 KB
No categories available
IV. ÚS 82/2020
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpenej advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS,
s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, konajúcej prostredníctvom prokuristu
Mgr. Michala Bizoňa, LL.M., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa
čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 10 ods. 1 a 2 a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.
3 Co 379/2014-432 z 18. decembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája
2019 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou
BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, konajúcej
prostredníctvom prokuristu Mgr. Michala Bizoňa, LL.M., vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a podľa čl. 10 ods. 1 a 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 379/2014-432 z 18. decembra 2018 (ďalej len
„napadnutý rozsudok“).
2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi. Plénum
ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len
„rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli v období
od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli
prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená
sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola
prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš
(predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení
žalobkyne bola stranou sporu prejednávaného na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 39 C 215/2012. Predmetom sporu bola žaloba sťažovateľky
o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 20 000 €
s príslušenstvom. Okresný súd rozsudkom č. k. 39 C 215/2012-352 z 30. apríla 2014 žalobe
sťažovateľky čiastočne vyhovel, uložil žalovanému povinnosť odstrániť z internetového
portálu jej fotografie, povinnosť zaplatiť sťažovateľke náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch vo výške 20 000 € a nahradiť jej trovy konania. Vo zvyšku žalobu zamietol.
Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
súd napadnutým rozsudkom tak, že zmenil rozsudok okresného súdu z 30. apríla 2014
v odvolaním napadnutých častiach, žalobu zamietol a žalovanému priznal proti žalobkyni
plný nárok na náhradu trov konania.
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom krajského
súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 10 ods. 1 a 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1
dohovoru. V dôvodoch ústavnej sťažnosti zameriava pozornosť na test proporcionality,
ktorý sa uplatňuje pri posudzovaní ochrany osobnostných práv, na jednej strane
a obmedzenia slobody prejavu na strane druhej. Argumentačne vyvodzuje,
že pri rozhodovaní mal krajský súd dať prednosť jej ústavným právam pred právami
žalovaného.
5. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti potom sťažovateľka
navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky : na zachovanie ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo na
rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.12.2018, č. k. 3Co/379/2014-
432, porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.12.2018, č. k. 3Co/379/2014-432,
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“
II.
Relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
11. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
12. Podľa § 419 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
12.1 Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
12.2 Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná
rozdielne.
III.
Subsidiarita konania na ústavnom súde
13. Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc
všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Ochrana ústavnosti nie
je výlučnou úlohou ústavného súdu, ale všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií.
14. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci stabilne vychádza zo zásady,
že zo samotnej ústavy (čl. 46 ods. 1) vyplýva pre všeobecné súdy povinnosť chrániť v ich
konaní a rozhodovaní nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, preto je právomoc ústavného súdu
subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. napr.
IV. ÚS 236/07). Z uvedeného zároveň vyplýva, že ak právny poriadok poskytuje iné právne
prostriedky nápravy, resp. ochrany práv garantovaných ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou, a to v podobe možnosti uplatnenia riadnych alebo mimoriadnych
opravných prostriedkov v konaní v rámci sústavy všeobecného súdnictva, nemožno sa
pred ich vyčerpaním domáhať úspešne ochrany práv v konaní pred ústavným súdom.
Konanie pred ústavným súdom predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05,
III. ÚS 114/2010, III. ÚS 5/2013).
15. Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon poskytuje na účinnú ochranu jeho základných práv a slobôd a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, je jednou z podmienok prípustnosti
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda aj podmienkou konania vo veci individuálnej
ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom [§ 55 písm. d) v spojení s § 132
ods. 2 zákona o ústavnom súde]. V prípade nesplnenia tejto podmienky platí, že ústavný súd
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietne ústavnú
sťažnosť ako neprípustnú. Výnimkou z tohto pravidla je situácia, keď sťažovateľ preukáže,
že právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd,
nevyčerpal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Dôkazné bremeno pri preukazovaní
dôvodov hodných osobitného zreteľa je na sťažovateľovi.
16. Zákon o ústavnom súde v § 132 ods. 2 ani na inom mieste neobsahuje výpočet
právnych prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, preto je potrebné ich vyčerpanie
posudzovať individuálne vzhľadom na okolnosti každého prípadu. Spoločným
menovateľom týchto právnych prostriedkov je to, že musí ísť o účinný prostriedok nápravy.
Pri absencii ich výpočtu v zákone o ústavnom súde je potrebné vychádzať z iných (najmä
procesných) právnych predpisov, ako aj z rozhodovacej činnosti ústavného súdu.
17. Pri hľadaní odpovede na otázku, či v konkrétnom prípade mal sťažovateľ
k dispozícii účinný prostriedok nápravy, je potrebné vymedziť kritériá, podľa ktorých bude
ústavný súd posudzovať povahu opravných prostriedkov a spôsob ich uplatnenia.
18. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je účinný prostriedok
nápravy pre sťažovateľa vyjadrený jeho (i) prístupnosťou, (ii) spôsobilosťou privodiť
nápravu a (iii) ponúka rozumnú šancu na úspech v konaní. Sťažovatelia v konaní o ústavnej
sťažnosti teda nemusia vyčerpať tie právne prostriedky, ktoré nie sú ani primerané,
ani účinné na prvý pohľad (obyčajné sťažnosti, petície či žiadosti). Uvedená podmienka
účinnosti znamená, že nemôže ísť o diskréciu orgánu verejnej moci napraviť porušenie
práva alebo slobody, nezáväznosť jeho rozhodnutia či návrhu riešenia (napr. rozsudok
Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva zo 6. 1. 2011 vo veci Paksas c. Litva,
sťažnosť č. 34932/04, § 75). Neefektívny právny prostriedok bude taký, keď príslušný orgán
verejnej moci nemá právomoc reštituovať či kompenzovať porušenie práv a slobôd
a účinnosť jeho rozhodnutia je výslovne len poradná. Na druhej strane, za neúčelné právne
prostriedky možno považovať tie povinné prostriedky, ktoré treba podať v danej krajine,
avšak stabilná rozhodovacia činnosť nedáva nijakú šancu na úspech.
19. Účinný zákonný prostriedok nápravy na účely § 132 ods. 2 zákona o ústavnom
súde je teda ten, ktorý je potenciálne spôsobilý sťažovateľovi privodiť zmenu jeho právneho
postavenia a zároveň mu ponúka šancu na úspech v konaní. Privodenie zmeny sťažovateľa
je determinované tým, že orgán verejnej moci, ktorý rozhoduje o prostriedku, má právomoc
rozhodnutie či iný zásah do práva alebo slobody zrušiť alebo zmeniť a zároveň odstrániť
protiústavný alebo protizákonný stav. Rozhodnutie tohto orgánu musí byť záväzné
pre porušovateľa. Rozumná šanca na úspech je merateľná empirickými ukazovateľmi
v podobe stabilnej rozhodovacej činnosti orgánu verejnej moci, ktorý musí brať ľudské
práva a slobody vážne a nielen ich „pro forma“ prerokovávať a rozhodovať o nich.
20. Vychádzajúc z uvedených kritérií, ústavný súd konštatuje, že pred podaním
ústavnej sťažnosti je sťažovateľ povinný uplatniť (len) tie opravné prostriedky, ktoré mu (i)
priamo patria (sú v jeho dispozícii), ktoré sú (ii) efektívne (orgán má právomoc zrušiť,
zmeniť rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah do práv a slobôd) a ktoré (iii) zákon pripúšťa.
To sa vzťahuje nielen na riadne opravné prostriedky, ale aj na mimoriadne opravné
prostriedky.
21. Ústavný súd konštatuje, že všetky tieto parametre spĺňalo v podmienkach
prejednávanej veci sťažovateľky dovolanie v zmysle § 419 a nasl. CSP. Dovolanie je možné
vo všeobecnosti považovať za dostupný a účinný prostriedok nápravy, pretože je spôsobilé
priaznivo ovplyvniť postavenie sťažovateľky, a to buď v podobe kasačného rozhodnutia
o zrušení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 449 ods. 1 CSP) alebo v podobe
jeho revízie (§ 449 ods. 3 CSP).
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
22. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vytýka napadnutému
rozsudku krajského súdu nesprávne právne posúdenie relevantných skutkových okolností
z hľadiska vyvažovania slobody prejavu na jednej strane a práva na ochranu osobnosti
na strane druhej, najmä vo vzťahu k uplatňovaniu testu proporcionality všeobecnými súdmi.
Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tvrdí, že proti napadnutému rozhodnutiu nebolo prípustné
dovolanie a že nemala k dispozícii iné právne prostriedky. Toto tvrdenie však žiadnym
spôsobom neodôvodnila.
23. Ústavný súd si pred predbežným prekovaním ústavnej sťažnosti overil
na okresnom súde, že sťažovateľka nepodala proti napadnutému rozsudku krajského súdu
dovolanie. Sťažovateľka tým podľa názoru ústavného súdu nevyužila účinný právny
prostriedok, ktorý jej zákon priznáva na ochranu jej základných práv a slobôd. Nevyužitie
zákonnej možnosti podať dovolanie nemožno nahradiť podaním ústavnej sťažnosti, pretože
sa tým nerešpektuje subsidiárna pôsobnosť ústavného súdu, ktorý (ako už bolo vysvetlené)
môže založiť svoju právomoc na konanie o nej až vtedy, keď fyzická osoba alebo právnická
osoba nemá inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv; túto možnosť
však sťažovateľka v danom prípade mala.
24. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či v konkrétnej veci sú alebo nie sú
splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v rámci takého
konania do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“), nie do právomoci ústavného súdu. Ústavnoprávny
prieskum by prichádzal do úvahy až následne pri posudzovaní ústavnej konformnosti
samotného rozhodnutia najvyššieho súdu vrátane jeho posúdenia prípustnosti dovolania
v rámci prípadného konania o ústavnej sťažnosti. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) tiež vyplýva, že ústavný súd
nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd, a právomoc
ústavného súdu nemôže predchádzať právomoci všeobecných súdov (mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Nie je totiž úlohou ústavného súdu nahrádzať dovolací prieskum
a suplovať právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorý má „inštančnú
prednosť“ posudzovať správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. V opačnom prípade by
mohlo dochádzať k neželanému javu spočívajúcemu vo faktickom vyprázdňovaní
právomoci dovolacieho súdu, keď by sa strany sporu obracali priamo na ústavný súd
bez využitia dovolania.
25. Je potrebné osobitne zdôrazniť, že za súčasnej právnej úpravy sťažovatelia nie sú
vystavení riziku odmietnutia ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu odvolacieho súdu pre jej
oneskorenosť, ak proti nemu podajú vecne neúspešné dovolanie. Podľa § 124 zákona
o ústavnom súde ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
26. Ústavný súd zastáva názor, že pred podaním ústavnej sťažnosti sťažovateľka
mohla a mala namietať právne vady rozhodnutia krajského súdu v dovolaní, ktorého
prípustnosť mohla odôvodniť na pôdoryse ustanovenia § 421 CSP. Dôvody prípustnosti
dovolania uvedené v § 421 CSP totiž predstavujú procesnú platformu, ktorou sa strana
konania môže účinne domáhať ochrany svojich základných práv, k porušeniu ktorých malo
podľa jej názoru dôjsť nesprávnym právnym posúdením veci. Skutočnosť, že sťažovateľka
nevyužila svoje zákonné právo, nie je dôvodom, aby ústavný súd reparoval jej pochybenie
(mutatis mutandis II. ÚS 1/08).
27. Pri posudzovaní prípustnosti dovolania z pohľadu nutnosti jeho vyčerpania
ako podmienky prípustnosti ústavnej sťažnosti (t. j. pri posudzovaní, či v konkrétnom
prípade ide o účinný prostriedok nápravy) sa ústavný súd môže obmedziť výlučne
na formálne posúdenie prípustnosti dovolania. Ide o prípady, ak je prima facie zrejmé,
že dovolanie je v danom prípade neprípustné, napríklad preto, lebo to výslovne vylučuje
procesná norma (napr. § 421 ods. 2 CSP, § 422 CSP a pod.). V takom prípade ústavný súd
nemôže podmieňovať prípustnosť ústavnej sťažnosti vyčerpaním dovolania, keďže je
zjavné, že dovolanie v konkrétnom prípade nemožno považovať za účinný prostriedok
nápravy; ústavný súd v tejto súvislosti podotýka, že v okolnostiach prípadu sťažovateľky
nešlo o žiaden z takýchto prípadov.
28. Ďalšou osobitnou výnimkou z pravidla o subsidiarite konania o ústavnej sťažnosti
je situácia, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu patria na
ochranu jeho základných práv a slobôd z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Podstatnou
skutočnosťou pri aplikácii výnimky je dôkazná a argumentačná schopnosť sťažovateľky
presvedčiť ústavný súd, že takéto dôvody nastali. Sťažovateľka však netvrdila a už vôbec
nepreukázala dôvody hodné osobitného zreteľa pre nevyčerpanie dovolania, preto
neprichádzal do úvahy ani prípadný postup ústavného súdu v zmysle § 132 ods. 3 zákona
o ústavnom súde.
29. Ústavný súd tak s prihliadnutím na všetky okolnosti prejednávanej veci ústavnú
sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako neprípustnú.
30. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2020
Miroslav Duriš predseda senátu