Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 5/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. V., Š., prechodne S., zastúpeného obchodnou

spoločnosťou A., s. r. o., P., v mene ktorej koná konateľ JUDr. K. V: a JUDr. D. V., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa Slovenskej

republiky v spojení s , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane

základných ľudských práva a slobôd v spojení s čl. 17 a čl. 41 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 12. septembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. V. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra

2012 doručená sťažnosť Ing. M. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na

rovnosť účastníkov v konaní podľa (ďalej len

„ústava“) v spojení s , práva na spravodlivé súdne konanie podľa a práva na

účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 17 a čl. 41 dohovoru uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 12. septembra 2012 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len

„okresný súd“) uznesením č. k. -78 z 10. novembra 2011 (ďalej aj „uznesenie

okresného súdu“) zamietol návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal povolenia obnovy

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. . Krajský súd napadnutým

rozhodnutím uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

V odôvodnení svojej sťažnosti sťažovateľ opísal dôvody podania návrhu

na povolenie obnovy konania, celý priebeh konania na okresnom súde a na krajskom súde

ako aj rozhodnutia obidvoch všeobecných súdov, ktoré v jeho právnej veci vydali. Ďalej

podrobne opísal svoje právne posúdenie veci v pôvodnom konaní, ktorého obnovy sa

domáhal, vychádzajúce z aplikácie niektorých ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších

predpisov a o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby

v znení neskorších predpisov. Nadväzne na to v sťažnosti konštatuje, že odmietnutím

„zákonného postupu zo strany súdov, sťažovateľovi bolo odňaté jeho ústavné právo

na zákonné rozhodnutie a naopak, tieto súdy podporili zneužitie práva v prospech

právnických osôb aj napriek tomu, že takýto postup bol zakázaný podľa zák. č. 182/93 Z.

z. ... Preto neobstojí ani prípadná obrana súdov oboch stupňov, že neplatnosť spomínaných

zmlúv vyprodukovaných M. s. r. o. a M. a. s., sťažovateľ mal jednoznačne uplatňovať v

základnom súdnom konaní o vypratanie bytu, t. j. v konaní ... lebo tieto súdy na

absolútnu neplatnosť týchto zmlúv mali prihliadať ex offo kedykoľvek a dokonca mali

povinnosť samy prejudicionálne nielen zistiť túto neplatnosť, ale prejudiciálne o neplatnosti

rozhodnúť...

Prvostupňový súd vôbec nerešpektoval svoje povinnosti upravené nielen v ,

nielen v SR ... ako i podľa SR.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci vydal takéto

rozhodnutie:

„1. Právoplatným uznesením zo dňa 12. 09. 2012... ktorým bolo

potvrdené uznesenie Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi... Boli porušené

základné ústavné práva Ing. M. V... a to hlavne, jeho právo na zákonnú ochranu podľa čl. 1,

, ... ako i jeho základné ľudské práva podľa Dohovoru... a to

najmä v jeho článkoch 6, 13, 17, 41 a nasl.

2. Uznesenie zo dňa 12. 09. 2012 Krajského súdu v Košiciach sa

zrušuje a vracia sa na opätovné rozhodnutie Okresnému súdu v Spišskej Novej Vsi v konaní

.

3. Priznáva sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 €, ktorú je

povinný zaplatiť Krajský súd v Košiciach do 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4. Priznáva trovy konania právneho zastúpenia vo výške 323,52 €... ktoré je Krajský

súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia...“

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať a vecne sa zaoberať sťažnosťami namietajúcimi porušenie práv iba vtedy, ak sa

sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich

práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to

poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ).

Ústavný súd skúmaním podmienok konania o podanej sťažnosti v rámci jej

predbežného prerokovania zistil, že okresnému súdu bolo 21. novembra 2012 doručené

dovolanie, ktorým sťažovateľ namietal naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. b)

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“), t. j. že v konaní ako účastník vystupoval ten, kto nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, a tiež dovolacieho dôvodu podľa , t. j. že sťažovateľovi ako

účastníkovi konania mala byť postupom všeobecných súdov odňatá možnosť konať pred

súdom. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že o podanom dovolaní sťažovateľa nebolo

do rozhodnutia ústavného súdu najvyšším súdom právoplatne rozhodnuté.

Podľa názoru ústavného súdu má právomoc poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľa najskôr a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným záverom

už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. , ,

, , ).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej

ústavnému súdu, pričom pred podaním sťažnosti ich už skôr uplatnil v podanom dovolaní,

a v čase rozhodovania ústavného súdu nebolo dovolacie konanie ešte skončené, bolo

dôvodné sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu odmietnuť pre jej predčasnosť, pretože

o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude ešte rozhodovať

najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne s ním aj podanie sťažnosti

ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje

právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto

situácii zodpovedá aplikácia , podľa ktorého je sťažnosť

neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ),

že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude

mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade

procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k napadnutému

rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení

s odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2013