Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 31 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (36)III. ÚS 5/2013
PDF · 141.47 KB
No categories available
III. ÚS 5/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. V., Š., prechodne S., zastúpeného obchodnou
spoločnosťou A., s. r. o., P., v mene ktorej koná konateľ JUDr. K. V: a JUDr. D. V., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a
základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane
základných ľudských práva a slobôd v spojení s čl. 17 a čl. 41 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 2 Co 43/2012 z 12. septembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. V. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra
2012 doručená sťažnosť Ing. M. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na
rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) v spojení s čl. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 a práva na
účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 17 a čl. 41 dohovoru uznesením Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 43/2012 z 12. septembra 2012 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len
„okresný súd“) uznesením č. k. 4 C 200/2010-78 z 10. novembra 2011 (ďalej aj „uznesenie
okresného súdu“) zamietol návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal povolenia obnovy
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 4 C/18/2008. Krajský súd napadnutým
rozhodnutím uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.
V odôvodnení svojej sťažnosti sťažovateľ opísal dôvody podania návrhu
na povolenie obnovy konania, celý priebeh konania na okresnom súde a na krajskom súde
ako aj rozhodnutia obidvoch všeobecných súdov, ktoré v jeho právnej veci vydali. Ďalej
podrobne opísal svoje právne posúdenie veci v pôvodnom konaní, ktorého obnovy sa
domáhal, vychádzajúce z aplikácie niektorých ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších
predpisov a zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby
v znení neskorších predpisov. Nadväzne na to v sťažnosti konštatuje, že odmietnutím
„zákonného postupu zo strany súdov, sťažovateľovi bolo odňaté jeho ústavné právo
na zákonné rozhodnutie a naopak, tieto súdy podporili zneužitie práva v prospech
právnických osôb aj napriek tomu, že takýto postup bol zakázaný podľa zák. č. 182/93 Z.
z. ... Preto neobstojí ani prípadná obrana súdov oboch stupňov, že neplatnosť spomínaných
zmlúv vyprodukovaných M. s. r. o. a M. a. s., sťažovateľ mal jednoznačne uplatňovať v
základnom súdnom konaní o vypratanie bytu, t. j. v konaní 4 C 18/2008... lebo tieto súdy na
absolútnu neplatnosť týchto zmlúv mali prihliadať ex offo kedykoľvek a dokonca mali
povinnosť samy prejudicionálne nielen zistiť túto neplatnosť, ale prejudiciálne o neplatnosti
rozhodnúť...
Prvostupňový súd vôbec nerešpektoval svoje povinnosti upravené nielen v O. s. p.,
nielen v čl. 1 Ústavy SR ... ako i podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci vydal takéto
rozhodnutie:
„1. Právoplatným uznesením 2 Co 43/201 zo dňa 12. 09. 2012... ktorým bolo
potvrdené uznesenie 4 C 200/2010 Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi... Boli porušené
základné ústavné práva Ing. M. V... a to hlavne, jeho právo na zákonnú ochranu podľa čl. 1,
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy... ako i jeho základné ľudské práva podľa Dohovoru... a to
najmä v jeho článkoch 6, 13, 17, 41 a nasl.
2. Uznesenie 2 Co 43/2012 zo dňa 12. 09. 2012 Krajského súdu v Košiciach sa
zrušuje a vracia sa na opätovné rozhodnutie Okresnému súdu v Spišskej Novej Vsi v konaní
3. Priznáva sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 €, ktorú je
povinný zaplatiť Krajský súd v Košiciach do 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
4. Priznáva trovy konania právneho zastúpenia vo výške 323,52 €... ktoré je Krajský
súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia...“
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať a vecne sa zaoberať sťažnosťami namietajúcimi porušenie práv iba vtedy, ak sa
sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich
práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to
poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).
Ústavný súd skúmaním podmienok konania o podanej sťažnosti v rámci jej
predbežného prerokovania zistil, že okresnému súdu bolo 21. novembra 2012 doručené
dovolanie, ktorým sťažovateľ namietal naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. b)
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“), t. j. že v konaní ako účastník vystupoval ten, kto nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, a tiež dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP, t. j. že sťažovateľovi ako
účastníkovi konania mala byť postupom všeobecných súdov odňatá možnosť konať pred
súdom. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že o podanom dovolaní sťažovateľa nebolo
do rozhodnutia ústavného súdu najvyšším súdom právoplatne rozhodnuté.
Podľa názoru ústavného súdu má právomoc poskytnúť ochranu označeným právam
sťažovateľa najskôr a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným záverom
už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 26/09, III. ÚS 109/2010,
III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011).
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej
ústavnému súdu, pričom pred podaním sťažnosti ich už skôr uplatnil v podanom dovolaní,
a v čase rozhodovania ústavného súdu nebolo dovolacie konanie ešte skončené, bolo
dôvodné sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu odmietnuť pre jej predčasnosť, pretože
o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude ešte rozhodovať
najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne s ním aj podanie sťažnosti
ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje
právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto
situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť
neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010),
že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej
sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.
Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude
mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade
procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie
sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k napadnutému
rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení
s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2013