Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 186/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť mesta K., zastúpeného advokátkou JUDr. T. V., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 10. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť mesta K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára

2013 doručená sťažnosť mesta K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.

T. V., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 10. januára 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„... Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 28. 6. 2012 č. k. -

335, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Trebišov z 8. 3. 2011

č. k. -255 v spojení s opravným uznesením z 31. 8. 2011 č. k.

301 podal sťažovateľ v procesnom postavení žalovaný, čo do všetkých výrokov dovolanie.

Rozsudku súdu prvého stupňa i rozsudku odvolacieho súdu citovaného vyššie

predchádzalo zrušujúce Uznesenie NS SR sp. zn. z 22. 11. 201, ktorým

boli zrušené ich skoršie rozsudky z 11. 12. 2008 a z 17. 9. 2007 v tejto veci v rámci

dovolacieho konania na podnet Generálneho prokurátora SR. V zrušujúcom uznesení

najvyšší súd, po tom, čo dospel k záveru, že procesné vady konania v zmysle § 237 neboli

zistené, dospel k právnemu názoru, že v konaní došlo k tzv. inej vade konania majúcej

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( )...

Prípustnosť dovolania proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu sťažovateľ,

v procesnom postavení žalovaný, založil na ust. , podľa ktorého dovolanie

je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

do právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Žalovaný dovolanie dôvodil

ust. - v konaní došlo k vadám uvedeným v , - písm. b)

konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

písm. c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci...

Porušovateľ, Najvyšší súd SR uznesením z 10. 1. 2013 sp. zn.

dovolanie sťažovateľa odmietol, pretože ho považoval za neprípustné a zaviazal ho

na náhradu trov konania žalobcu...

Sťažovateľ je toho názoru, že porušovateľ napadnutým uznesením, ktorým odmietol

dovolanie ako neprípustné, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 a súčasne aj právo na spravodlivý proces v tomto konaní podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru.

V dovolaní pred porušovateľom sa sťažovateľ domáhal prípustnosti dovolania podľa

tým, že rozsudok odvolacieho súdu bol vydaný v odvolacom konaní

postihnutom vadou konania podľa , t. j., závadným procesným postupom

súdu. Sťažovateľ tvrdil, že jemu ako žalovanému sa znemožnila realizácia procesného práva

za účelom obhájenia a ochrany jeho práv. Sťažovateľ uviedol, že mu nebolo doručené

vyjadrenie žalobcu k jeho odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa...“

Sťažovateľ preto vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti ústavný súd vydal

takéto rozhodnutie:

„1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné

právo sťažovateľa MESTO K. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR, právo

na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. z 10. januára 2013 a rozsudok

Krajského súdu v Košiciach č. k. -335 z 28. júna 2012 sa zrušujú a vec sa

vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1

oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak

namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré

mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 10. januára 2013. Najvyšší súd označeným

rozhodnutím odmietol dovolanie sťažovateľa z dôvodu, že ho v predmetnom konaní

považoval za neprípustné.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu ().

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ namieta odmietnutie svojho

dovolania bez dostatočného vysporiadania sa s dôvodmi jeho podania a stotožnenie sa

s názorom súdov nižších stupňov o nedôvodnosti sťažovateľom namietaného porušenia

práva na spravodlivý súdny proces.

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 10. januára 2013, ktorým

dovolanie sťažovateľa odmietol, dospel v súvislosti s otázkou prípustnosti podaného

dovolania k týmto právnym záverom:

„... V rámci skúmania procesnej prípustnosti dovolania mohol Najvyšší súd

Slovenskej republiky posudzovať spôsob vyjadrenia a vysvetlenia vzťahu medzí skutkovými

závermi súdov a dôkazmi, z ktorých boli tieto závery vyvodené, len v rovine, ktorá je

významná z hľadiska (až keby dospel k záveru, že dovolanie je

prípustné, mohol by sa týmito okolnosťami zaoberať aj z hľadiska danosti dovolacích

dôvodov v zmysle ). Pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania

dospel dovolací súd k záveru, že súdom v danej veci nemožno vytýkať nerešpektovanie

právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaujatého v jeho zrušujúcom

uznesení. Súdy oboch nižších stupňov závery vyjadrené v tomto uznesení rešpektovali,

odstránili vyčítaný nedostatok tým, že primerane označili relevantné dôkazy a vysvetlili

väzbu medzi nimi a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodili. V neskoršom rozhodnutí sa

ani odvolací súd nedopustil zopakovania toho, čo bolo vytýkané jeho skoršiemu

rozhodnutiu.

Skutočnosť, že súdmi nebol zopakovaný ten nedostatok odôvodnenia, ktorý bol

vytknutý v zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, opodstatňuje záver,

že v danom prípade prípustnosť dovolania žalovaného z ustanovenia

nevyplýva...

Žalovaný v dovolaní namieta, že odvolací súd mu odňal možnosť pred súdom konať

tým, že mu nedoručil vyjadrenie žalobcu k jeho odvolaniu, a tým mu nevytvoril procesnú

možnosť zaujať stanovisko k tomuto procesnému úkonu žalobcu. Senát Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje v preskúmavanej veci, už k danej problematike zaujal

právne závery vo viacerých skorších rozhodnutiach (viď napríklad uznesenia z 20. apríla

2011 sp. zn. , z 13. októbra 2011 sp. zn. a z 15. decembra

2011 sp. zn. ). Opakovane v nich uviedol, že absencia vyjadrenia

k opravnému prostriedku druhého účastníka konania je právne irelevantná (viď tiež

a ) napríklad vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom

prostriedku, nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy,

keď vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom

prostriedku). V zmysle platí, že ak nejde o prípad uvedený v

ods. 1 druhej vete , doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak

odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie

k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení nevyplýva. Z Občianskeho súdneho

poriadku nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu predložiť druhému účastníkovi konania

spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému

prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami

účastníkov konania a je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu

ukončiť. Pokiaľ má k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie § 209a

pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (viď aj ). Odňatie možnosti pred

súdom konať nezakladá teda sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené

vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu (viď tiež uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 29. februára 2012 sp. zn. ).

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu by vyjadrenie účastníka konania

k odvolaniu iného účastníka konania malo byť poskytnuté na zaujatie stanoviska

odvolateľovi vtedy, pokiaľ vyjadrenie k odvolaniu má zásadný vplyv na rozhodnutie

odvolacieho súdu. Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením

procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať neustály (opakujúci sa a nikdy

nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého

účastníka konania a k bezbrehému opakovaniu argumentov, ktoré už boli v konaní

prednesené. Takýto pohľad by mohol mať až znaky prílišného právneho formalizmu,

odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu (pod prehnaným

formalizmom sa rozumie interpretácia ustanovenia, pri ktorej striktné trvanie

na formálnych stránkach práva neplní žiadnu rozumnú funkciu, ale naopak, popiera

samotný zmysel právnej úpravy).

Dovolací súd vzal v danom prípade na zreteľ individuálne okolnosti prejednávanej

veci a pristúpil k skúmaniu, či vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného malo zásadný

vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Dospel k záveru, že nedoručenie vyjadrenia

žalobcu k odvolaniu druhej procesnej strane (žalovaného) bolo v preskúmavanej veci z

hľadiska ustanovenia právne irelevantné, lebo toto vyjadrenie - ako

vyplýva zo spisu - obsahovalo len rekapituláciu a zhrnutie dovtedajšej argumentácie

žalobcu a nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu o opravnom prostriedku

žalovaného...

Dovolací súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že postupom, ktorý

namietal v dovolaní žalovaný, nedošlo k odňatiu jeho možnosti pred súdom konať (§ 237

písm. f/ ).

3. K uplatneniu tzv. dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/

treba uviesť, že ich úspešné uplatnenie je podmienené záverom dovolacieho súdu, že

dovolanie je procesné prípustné. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k tomuto záveru, platná

právna úprava mu neumožňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané. Ak by dovolací súd posudzoval

opodstatnenosť uplatnenia jednotlivých dovolacích dôvodov napriek tomu, že boli uplatnené

v procesné neprípustnom dovolaní, porušil by základné právo na súdnu ochranu účastníka

na opačnej procesnej strane (porovnaj )...“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

sa štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou prípustnosti

dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -335 z 28. júna 2012. Zaoberal sa pritom jednotlivými námietkami

sťažovateľa, podľa ktorých malo postupom krajského súdu a jeho rozhodnutím dôjsť

k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa (ďalej

aj „OSP“), t. j. k odchýleniu od právneho názoru dovolacieho súdu, ktorý rozhodoval

o mimoriadnom dovolaní a dôvodu zakotveného v , t. j. k odňatiu

možnosti sťažovateľa konať pred súdom, resp. k porušeniu práva na spravodlivý proces,

pričom odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dáva dostatočnú odpoveď

na argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa ním namietaného porušenia procesných pravidiel

spočívajúcich v odchýlení sa od právneho názoru dovolacieho súdu a v odňatí možnosti

sťažovateľa konať pred súdom. Závery dovolacieho súdu spočívajúce v tom, že nedošlo

k odchýleniu od právneho názoru dovolacieho súdu a ani k odňatiu možnosti sťažovateľa

konať pred súdom, sú v zhode s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu, a to vrátane

posúdenia otázky rozumnej hranice konfrontácie medzi účastníkmi.

Samotná otázka posúdenia podmienok na uskutočnenie dovolacieho konania vrátane

posúdenia otázky prípustnosti dovolania je podľa názoru ústavného súdu vecou zákonnosti

a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami , ktoré v zmysle

majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu

ochranu, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení základného práva

sťažovateľa zaručeného , resp. práva zaručeného dohovoru.

Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani nemal právomoc preskúmavať dôvodnosť

dovolania z hľadiska naplnenia dovolacích dôvodov svedčiacich o existencii inej vady

konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [ ]

alebo jej nesprávne právne posúdenie [ ].

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje

znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností

svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu

ochranu, keďže najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel.

Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa

uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom,

s ktorým sťažovateľ nesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani

povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred

všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie

je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd napadnutým

uznesením neporušil sťažovateľom označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Ústavný súd preto sťažnosť vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu odmietol podľa

považujúc ju za zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom

na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa

(zrušenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 10. januára 2013, zrušenie

rozsudku krajského súdu č. k. -335 z 28. júna 2012, vrátenie veci na ďalšie

konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013