Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)70d/396782.64395f.pdf
PDF · 200.14 KB
No categories available
7Cdo/586/2014
Najvyšší súd 7 Cdo 586/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: A.. K., bytom
E.zastúpeného JUDr. Vladimírom Mazalanom, advokátom, so sídlom: Partizánska 10, 811 03
Bratislava, proti ţalovanému: FELBERMAYR SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom: Galvaniho
24, 821 04 Bratislava, IČO: 35 801 328, zastúpeného spoločnosťou Šiška & Partners s.r.o., so
sídlom: Palisády 33, 811 06 Bratislava, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru a náhrada mzdy, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 8 C 22/2010,
o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22. apríla 2014, sp. zn.
14 Co 615/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi trovy konania v sume 69,91 Eur na účet
právneho zástupcu ţalobcu JUDr. Vladimíra Mazalana, č. X. vedený v T., do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II (ďalej len „súd prvého stupňa“) čiastočným rozsudkom
z 12. marca 2012, č. k. 8 C 22/2010 - 43 určil, ţe okamţité skončenie pracovného pomeru
ţalobcu zo strany ţalovaného listom zo dňa 14. decembra 2009 je neplatné. Ďalej rozhodol, ţe
o nároku na náhradu mzdy a trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto
rozsudku. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, ţe
po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k názoru, ţe ţaloba je v časti určenia
neplatnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru dôvodná vzhľadom k tomu, ţe nebola
splnená zákonom stanovená hmotnoprávna podmienka pre okamţité skončenie pracovného
pomeru, ktorou je skutkové vymedzenie dôvodu okamţitého skončenia pracovného pomeru
a to tak, aby ho nebolo moţné zameniť s iným dôvodom.
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie ţalovaného
rozsudkom z 22. apríla 2014, sp. zn. 14 Co 615/2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“),
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania a po tom, čo sa podrobne oboznámil s výsledkami dokazovania na súde prvého
stupňa, ako aj s odvolacími námietkami ţalovaného. Podľa odvolacieho súdu súd prvého
stupňa náleţite zistil skutkový stav veci, vec posúdil správne po právnej stránke a svoje
rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil, pričom na toto odôvodnenie zároveň poukázal.
K dôvodom napadnutého rozsudku vzhľadom na odvolacie námietky ţalovaného doplnil
v odôvodnení svojho rozhodnutia nasledovné: „okamžité skončenie pracovného pomeru
so žalobcom zo dňa 5.6.2009 po formálnej stránke nespĺňa zákonné podmienky pre jeho
platnosť. Zákon vyžaduje, aby takýto právny úkon obsahoval zrozumiteľné a jasne vymedzené
dôvody okamžitého prepustenia zamestnanca tak, aby bolo jednoznačné akého konkrétneho
porušenia pracovnej disciplíny sa dopustil a kedy; a aby bolo možné vyhodnotiť, že ide o tak
závažné porušenie, že odôvodňuje použitie tohto výnimočného opatrenia. Zo znenia sporného
právneho úkonu však nie sú zistiteľné základné náležitosti: čas porušenia pracovnej disciplíny
a skutkové vymedzenie konkrétneho porušenia pracovnej disciplíny. Tento nedostatok
je nekonvalidovateľný dodatočným výkladom zamestnávateľa, ktorý treba preukazovať
až vykonaným dokazovaním.“ Keďţe podľa odvolacieho súdu nie sú splnené formálne
podmienky platnosti predmetného právneho úkonu ţalovaného, bolo by podľa odvolacieho
súdu nadbytočné vykonávať dokazovanie na zistenie, či sa ţalobca skutočne dopustil
porušenia pracovnej disciplíny a ak áno, či v intenzite odôvodňujúcej jeho okamţité
prepustenie z pracovného pomeru. Odvolací súd je toho názoru, ţe súd prvého stupňa správne
vyhodnotil zistený skutkový stav a dospel k správnym právnym záverom. Náhradu trov
odvolacieho konania úspešnému ţalobcovi odvolací súd nepriznal z dôvodu, ţe si ju písomne
nevyčíslil v lehote troch pracovných dní odo vyhlásenia rozsudku.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním ţalovaný. Navrhol, aby dovolací súd
rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Vydania takéhoto rozhodnutia sa domáhal
z dôvodov, ţe súd mu odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
a to tým, ţe mu postupom oboch súdov bola odňatá moţnosť navrhovať dôkazy, čo malo
byť následkom predčasného vyhodnotenia zo strany súdov oboch stupňov, rovnako
mu nebolo doručené vyjadrenie ţalobcu z 25. septembra 2012, čím nemal moţnosť sa k nemu
vyjadriť a súd bez nariadenia pojednávania a bez prejednania veci rozhodol. Prípustnosť
dovolania odôvodňuje ţalovaný aj tým, ţe sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Zároveň namieta aj inú vadu
konania podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., z dôvodu, ţe ani jeden zo súdov
náleţite nezistili skutkový stav, keď nezisťovali rozhodujúce skutočnosti napriek tomu, ţe
boli tvrdené a boli navrhnuté dôkazy; ďalej aj nesprávne právne posúdenie podľa ustanovenia
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., z dôvodu, ţe súd prvého stupňa a odvolací súd jednoznačne
nesprávne právne vec posúdili, keď nesprávnou interpretáciou príslušnej právnej normy
dospeli bez ďalšieho k záveru, ţe zo strany ţalovaného nedošlo k splneniu formálnych
a obsahových náleţitostí okamţitého skončenia pracovného pomeru, pretoţe nebol
jednoznačne vymedzený skutkový dôvod okamţitého skončenia pracovného pomeru. Podľa
ţalovaného sa odvolací súd nevysporiadal s argumentáciou ţalovaného uvedenou v odvolaní,
s jeho ţiadosťami o doplnenie dokazovania v súvislosti s neúplne zisteným skutkovým
stavom, ale ani jeho argumentáciou o porušení povinnosti zo strany ţalobcu. Podľa
ţalovaného odvolací súd svoj postup v napadnutom rozsudku neodôvodnil, čo malo
za následok nepreskúmateľnosť rozsudku. V dovolaní ţalovaný zároveň ţiada o odklad
vykonateľnosti napadnutého rozsudku z dôvodu, ţe v právnej veci ţalobcu proti ţalovanému
nebolo v konaní pred súdom prvého stupňa zatiaľ rozhodnuté o náhrade mzdy ţalobcu z titulu
neplatného skončenia pracovného pomeru. Podľa ţalovaného súčasným vedením konania
na súde prvého stupňa v časti rozhodovania o náhrade mzdy ţalobcu po dobu vedenia
dovolacieho konania dôjde k neúčelnému navyšovaniu nákladov účastníkov sporu. Ţiadosť
o odklad vykonateľnosti odôvodňuje aj tým, ţe ak dovolací súd vyhovie podaniu, má záujem
poţiadať súd prvého stupňa, aby v prípadnom výroku svojho rozhodnutia, ktorým aj keď
vysloví neplatnosť skončenia pracovného pomeru, po náleţitom zistení skutkového
a právneho stavu, súčasne vysloví, ţe nemoţno od zamestnávateľa spravodlivo poţadovať,
aby ţalobcu aj naďalej zamestnával.
Ţalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţalovaného navrhol dovolanie odmietnuť
a návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku nevyhovieť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok
pre odklad vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243
O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.),
po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal, či tento opravný prostriedok
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákona pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak
odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke
ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom nejde ani o jeden z potvrdzujúcich rozsudkov
uvedených v ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p.), je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania
ţalovaného z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. nemoţno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu(§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.)
skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací
súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou
či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p.
Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno dovolaním
napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p.
vylúčené. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania ţalovaného preto
z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť.
Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd
sa osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu
bola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa § 237
písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa
účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom.
Prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. zakladá taký vadný postup súdu
v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť pred ním konať
a uplatňovať procesné práva, ktoré priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia
účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. Ako Najvyšší súd Slovenskej republiky
uviedol uţ vo viacerých svojich rozhodnutiach, pokiaľ bolo rozhodnutie súdu vydané
na základe neúplne zisteného skutkového stavu, neznamená to bez ďalšieho, ţe je daný dôvod
prípustnosti v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O procesnú vadu spomínanej povahy ide len vtedy,
keď súd neumoţnil účastníkovi vykonať jeho procesné práva, najmä právo predniesť (doplniť,
či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy
a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom
prednesu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť
na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 3,
§ 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). Zo spisu nevyplýva, ţe by ţalovanému bolo
odňaté niektoré z uvedených procesných práv.
Podľa § 214 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi
predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem (ods. 1). V ostatných prípadoch moţno
o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (ods. 2). V zmysle citovaného
ustanovenia odvolací súd môţe o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania vţdy, ak
nie je daný ani jeden z uvedených dôvodov, pričom oprávnenie na ich posúdenie má výlučne
odvolací súd; ten zvaţuje, či treba dokazovanie doplniť alebo zopakovať (§ 120 ods. 1 O.s.p.)
a posudzuje existenciu dôleţitého verejného záujmu, ktorý je dôvodom na nariadenie
pojednávania len vtedy, ak by otázky, ktoré sú predmetom konania, mohli mať širší
spoločenský dopad a ak by ochrana práv a právom chránených záujmov účastníkov konania
mohla byť významná i pre iné subjekty.
V prejednávanej veci mal odvolací súd v čase rozhodovania (ako to vyplýva z jeho
rozhodnutia) za to, ţe súd prvého stupňa dokazovanie vykonal v dostatočnom rozsahu
pre rozhodnutie vo veci, nakoľko vykonal dokazovanie výsluchom ţalobcu, zástupcov
účastníkov a listinnými dôkazmi, a preto odvolací súd nepovaţoval za potrebné dokazovanie
doplniť alebo zopakovať, keď konštatoval, ţe rozsudok okresného súdu vo veci samej
je potrebné podľa ust. § 219 ods.1 O.s.p. ako vecne správne potvrdiť. Rovnako v konaní
pred súdom prvého stupňa súd nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p.,
a vo veci nebol daný ani dôleţitý verejný záujem v zmysle vyššie uvedeného výkladu.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, nebol splnený ani jeden z dôvodov pre nariadenie
pojednávania v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p., takţe odvolací súd nebol povinný
v predmetnej veci nariadiť pojednávanie; mohol postupovať podľa ustanovenia § 214 ods. 2
O.s.p. a pokiaľ pojednávanie nenariadil, neodňal svojim postupom ţalovanému moţnosť
konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Ţalovaný namieta, ţe mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť navrhovať
dôkazy. Dovolací súd nezistil existenciu dôvodu prípustnosti dovolania, ktorý mal spočívať
v nedodrţaní procesného postupu prvostupňovým súdom, vyplývajúceho z ustanovenia § 129
ods. 1 a 2 O.s.p. Pokiaľ ide o argumentáciu (námietku) ţalovaného, a to ohľadom
nevykonania určitého dôkazu, je treba uviesť, ţe takýto postup môţe mať za následok len
neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia),
nezakladá však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (porovnaj R 37/1993). Zo samej
skutočnosti, ţe súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal
iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemoţno vyvodiť, ţe dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O.s.p. prípustné (porovnaj R 125/1999).
Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv ţalovaného nie je postupom, ktorým by
mu súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú
vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.).
Právomoc (súdu) konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc
posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom
sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie
je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Procesné dokazovanie je objektívnym právom upravený postup
občianskoprávneho súdu, ktorého cieľom je získanie skutkových a právnych poznatkov
významných pre rozhodnutie vo veci samej. Procesné dokazovanie je výhradne zákonom
upravený postup súdu. Na procesné dokazovanie je jediným oprávneným subjektom súd. Len
súd je v rámci jeho právomoci oprávnený a povinný vykonávať procesné dokazovanie.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci
dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (porovnaj § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov
konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti
konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000).
V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý
z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto
skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
(pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím
dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/
O.s.p.). Nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových
zistení, nie však procesnú vadu podľa § 237 O.s.p. K rovnakým záverom dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky aj v rozhodnutiach R 37/1995, R 125/1999 (ak súd v priebehu konania
nevykonal všetky navrhované dôkazy na zistenie skutočného stavu, nemoţno to povaţovať
za odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.). Význam dôkazov
a potrebnosť ich vykonania sú otázkami, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho
orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe
obsahuje právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým
spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (porovnaj I. ÚS 52/03).
Dovolacia námietka o odňatí moţnosti konať pred súdom ţalovanému tým, ţe
mu nebolo doručené vyjadrenie ţalobcu k jeho odvolaniu, nie je opodstatnená. Podľa názoru
dovolacieho súdu (porovnaj aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
III. ÚS 186/2013, I. ÚS 498/2011 a IV. ÚS 283/2011, a uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 277/2013, 3 Cdo 129/2011 a 3 Cdo 258/2012),
nedoručenie vyjadrenia k opravnému prostriedku nie je porušením zásad spravodlivého
súdneho konania, ak súd rozhodujúci o opravnom prostriedku nezaloţil svoje rozhodnutie
na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda ak vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo
zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku). V zmysle § 209a ods. 1 O. s. p. platí,
ţe ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete O. s. p., doručí súd prvého stupňa
odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej,
vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení
nevyplýva. Nemá teda povinnosť predloţiť účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska
vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku.
Súd nie je povinný donekonečna udrţiavať stav konfrontácie medzi podaniami
účastníkov konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu
ukončiť. Pokiaľ má k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodrţaní dikcie § 209a
O. s. p., pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (porovnaj aj rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 19/2012). Preto odňatie moţnosti konať pred súdom
a porušenie zásady „rovnosti zbraní“ nezakladá bez ďalšieho sama skutočnosť, ţe
odvolateľovi nebolo predloţené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu
(porovnaj tieţ uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. februára 2012 sp. zn. 1
Cdo 17/2011).
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu by vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu
iného účastníka konania malo byť poskytnuté na zaujatie stanoviska odvolateľovi vtedy,
pokiaľ vyjadrenie k odvolaniu má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Iný
pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by
mohol v praxi znamenať neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania
sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania a k opakovaniu
argumentov, ktoré uţ boli v konaní prednesené. Takýto pohľad by mohol mať aţ znaky
prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho
štátu (pod prehnaným formalizmom sa rozumie interpretácia ustanovenia, pri ktorej striktné
trvanie na formálnych stránkach práva neplní ţiadnu rozumnú funkciu, ale naopak, popiera
samotný zmysel právnej úpravy).
Dovolací súd vzal v danom prípade na zreteľ individuálne okolnosti prejednávanej
veci a pristúpil k skúmaniu, či vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu ţalovaného malo zásadný
vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Dospel k záveru, ţe nedoručenie vyjadrenia ţalobcu
k odvolaniu druhej procesnej strany (ţalovaného) bolo v preskúmavanej veci z hľadiska
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. právne irelevantné, lebo toto vyjadrenie – ako vyplýva
zo spisu – obsahovalo len rekapituláciu a zhrnutie dovtedajšej argumentácie ţalobcu a nemalo
zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu o opravnom prostriedku ţalovaného.
Odvolací i prvostupňový súd dodrţali zásadu rovnosti zbraní i ústnosti konania. Postupom
odvolacieho súdu preto nebola ţalovanému odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle
Keďţe dovolateľ svoje dovolanie odôvodnil aj tým, ţe konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a ţe napadnuté rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, ţe inú procesnú vadu (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.) povaţuje Občiansky súdny poriadok za prípustný dovolací dôvod
(ktorý moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné); samotná táto vada ale prípustnosť
dovolania nezakladá. Rovnako nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné),
samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď aj R 43/2003
a R 54/2012). Nejde totiţ o vadu konania vymenovanú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút,
stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť
dovolania. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,
nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť
prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
V danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 238
O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené. Najvyšší súd Slovenskej
republiky preto dovolanie odporcu ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania
sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania
proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešný ţalobca v dovolacom konaní podal návrh na uloţenie
povinnosti nahradiť mu trovy tohto konania v sume 69,91 € za jeden úkon právnej sluţby, a to
za písomné podanie – vyjadrenie k dovolaniu z 24. septembra 2014 (§ 243b ods. 4 O.s.p.
v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene
advokáta za jednu právnu sluţbu, ktorú poskytol ţalobcovi. Sadzbu tarifnej odmeny určil
podľa § 11 ods. 1 písm. c/ vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytnutie právnych sluţieb, t.j. jedna trinástina výpočtového základu 61,87 €
+ reţijný paušál (8,04 €).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. februára 2015
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová