Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 413/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Blyšťanom, Advokátska

kancelária JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, ako aj advokátom

JUDr. Gabrielom Gulbišom, Advokátska kancelária, Boženy Němcovej 22, Košice, vedené

pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. vo veci

namietaného porušenia a a základných

práv podľa , a a 2 a

a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 5. októbra 2012,

v spojení s postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 26. júna 2013 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. januára 2015, ako aj

postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 6. februára 2014 v spojení s postupom Krajského súdu v Nitre v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. januára 2015 a napokon

postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 18. januára 2012 v spojení s postupom Krajského súdu v Prešove

sp. zn. a jeho uznesením z 28. júna 2012 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 3. júna 2015 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené

pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. s p á j a

na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

27. mája 2015, 28. mája 2015 a 23. júla 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti

Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie

svojich základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(vedené pod sp. zn. a sp. zn. , v ktorých bola zastúpená

JUDr. Blyšťanom) postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 5. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

Okresného súdu Rožňava“) v spojení s postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. júna 2013 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach“) a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. januára 2015 a postupom Okresného súdu Prešov

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. januára 2012 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Prešov“) v spojení s postupom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. a jeho uznesením z 28. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie Krajského súdu v Prešove“) a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. júna 2015, ako aj vo veci namietaného

porušenia a a základných práv podľa

a čl. 38 ods. 1 listiny (sťažnosť je vedená pod sp. zn. v zastúpení

JUDr. Gulbišom) postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 6. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

Okresného súdu Nové Zámky“) v spojení s postupom Krajského súdu v Nitre v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. januára 2015 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Nitre, spolu aj „napadnuté postupy a uznesenia

všeobecných súdov“).

2. Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou

osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s viacerými poistníkmi poistné

zmluvy, ktoré obsahovali v XV. časti všeobecných poistných podmienok pre životné

poistenie aj tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory súvisiace s uzavretými

poistnými zmluvami budú riešené pred rozhodcovským súdom, ktorým bol vo všetkých

prípadoch Arbitrážny súd Košice, ktorého rozsudky mali byť spôsobilým exekučným

titulom v exekučnom konaní, v ktorom si sťažovateľka uplatňovala svoje pohľadávky

na dlžnom poistnom, úroky z omeškania, náklady na rozhodcovské konanie a iné nároky,

ktoré boli predmetom rozhodcovského konania a k dobrovoľnému plneniu ktorých

poistníkmi nedošlo. Sťažovateľka v sťažnosti konštatovala, že ňou zvolený súdny exekútor

na jej návrh podal na jednotlivých prvostupňových súdoch žiadosť o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie. Okresné súdy Rožňava, Prešov a Nové Zámky svojimi

napadnutými rozhodnutiami zamietli žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky zakladajúcej

právomoc rozhodcovského súdu na konanie ako nekalej zmluvnej podmienky, ktorého

rozsudky neboli uznané ako relevantný exekučný titul. Okresné súdy Rožňava, Prešov

a Nové Zámky tak mali rozhodnúť bez nariadenia pojednávania bez toho, aby preskúmali

rozhodcovský spis, bez toho, aby umožnil sťažovateľke vyjadriť sa k vykonávaným

dôkazom, a bez toho, aby vykonanie exekúcie namietal povinný. Krajské súdy

v Košiciach, Prešove a Nitre svojimi napadnutými rozhodnutiami zamietli sťažovateľkou

podané odvolania a najvyšší súd svojimi napadnutými rozhodnutiami v dvoch prípadoch

( a ) odmietol ňou podané dovolania z dôvodu

ich neprípustnosti. Sťažovateľka preto podala sťažnosti ústavnému súdu.

3. Podstatu argumentácie sťažovateľky v dvoch prípadoch tvorí námietka,

že Okresné súdy Rožňava a Prešov pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu

exekútorovi na vykonanie exekúcie podľa § 44 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov vykonali

dokazovanie bez toho, aby nariadili pojednávanie, čím jej mali odňať možnosť vyjadriť sa

k vykonávaným dôkazom, prípadne navrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie prijatých

záverov. Uvedený nedostatok pritom nenapravili ani Krajské súdy v Košiciach a v Prešove

v odvolacích konaniach a následne ani najvyšší súd v rámci konaní o dovolaniach

sťažovateľky. Nadväzujúc na uvedenú námietku, sťažovateľka ďalej všeobecným súdom

vytýka, že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia

pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej názoru

postačuje pre záver o porušení jej označených práv. Námietky, ktoré sťažovateľka

formuluje proti napadnutým rozhodnutiam najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu,

sú založené predovšetkým na jej nesúhlase s názorom dovolacieho súdu, podľa ktorého

v jej veciach neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolaní podľa § 237 písm. f)

(ďalej aj „OSP“), hoci Okresné súdy Rožňava a Prešov

v jednotlivých právnych veciach podľa jej tvrdenia vykonali dokazovanie listinami

(poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale napriek tomu v predmetných veciach

nenariadili pojednávania, a tak ju ako účastníčku konaní neoboznámili s vykonanými

dôkazmi a neumožnili jej vyjadriť sa k nim. V prípade sťažnosti vedenej pod sp. zn.

sťažovateľka namieta najmä nepreskúmateľnosť napadnutých uznesení

všeobecných súdov a nesprávnu aplikáciu právnych noriem na ochranu spotrebiteľa

v zmysle , čím jej mala byť odňatá možnosť konať pred súdom, ktorá

mala mať za následok porušenie jej označených práv.

4. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv napadnutými

rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vráti na ďalšie

konanie a prizná jej úhradu trov konania.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

v znení neskorších predpisov. V zmysle

v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie

veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. a z tohto obsahu

vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc

na totožnosť v osobe sťažovateľky a napadnuté uznesenia všeobecných súdov, proti ktorým

tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak,

ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami

Okresných súdov Rožňava, Prešov a Nové Zámky

9. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (, , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

10. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

11. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Rožňava, Prešov a Nové

Zámky, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo

možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila, a preto

bolo potrebné sťažnosti v tejto ich časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu

podľa .

IV.

K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami

najvyššieho súdu a Krajských súdov v Košiciach, Prešove a Nitre

12. Vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam Krajských súdov v Košiciach a Prešove

ústavný súd odvodzuje lehotu na podanie týchto sťažností z judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), napr. rozsudok ESĽP vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53, 54)], podľa ktorej

dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia

rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu. Ústavný súd

považoval lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú nielen voči napadnutým rozhodnutiam

najvyššieho súdu, ale aj voči napadnutým rozhodnutiam Krajských súdov v Košiciach

a v Prešove (, , ). Sťažnosť bola podaná včas

aj proti postupu a napadnutému uzneseniu Krajského súdu v Nitre, ktoré nadobudlo

(v spojení s napadnutým uznesením okresného súdu) právoplatnosť 31. marca 2015, pričom

ústavnému súdu bola podaná na pošte 26. mája 2015.

13. Ďalej ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní predmetu týchto sťažností dospel

k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná

s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v množstve predošlých sťažností, ktorými sa

ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery

všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozsudkov rozhodcovského súdu

ako nespôsobilých exekučných titulov, vychádzajúc z právneho posúdenia rozhodcovskej

doložky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie ako neprijateľnej

zmluvnej podmienky z dôvodu absencie jej individuálneho zmluvného dojednania medzi

sťažovateľkou ako dodávateľkou poistných služieb a jednotlivými poistníkmi

ako spotrebiteľmi. Ďalšou nosnou argumentačnou námietkou sťažovateľky bol postup

v danom prípade Okresných súdov Rožňava a Prešov ako súdov prvostupňových, ktoré

v konaní podľa § 44 Exekučného poriadku postupovali ex offo a rozhodli o rozhodcovskej

doložke ako o neprijateľnej zmluvnej podmienke bez toho, aby umožnili sťažovateľke zaujať

pred vydaním ich napadnutých rozhodnutí aspoň písomné stanovisko k tejto otázke. Od

tohto procesného postupu prvostupňových súdov sťažovateľka odvodzuje dôvodnosť

odvolania podľa , ako aj prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa

v spojení s . Vzhľadom na totožnosť tak v osobe

sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach,

ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých,

a predovšetkým opierajúc svoj postup o uznesenie pléna ústavného súdu

č. k. PLz. zo 7. mája 2014, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to,

že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakých

prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti

od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie

bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj

v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje

s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (, ,

, , , , ,

, , , , ,

, , , , ,

, , , , ,

, , , , ,

, , ...), ktoré skončili odmietnutím

podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd

v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory,

a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené

ústavný súd sťažnosti sťažovateľky týkajúce sa napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu,

ako aj napadnutých rozhodnutí Krajských súdov v Košiciach a Prešove v tejto časti

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

14. Z dôvodu opakujúcich sa podaní sťažovateľky [a v súvislosti s dôvodmi odvolania

podľa a prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa

v spojení s ] ústavný súd sťažovateľke pripomína svoj už ustálený

právny názor vyslovený v uznesení č. k. PLz. zo 7. mája 2014 podľa ktorého

„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44

Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti

exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných

dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto

základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť

vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho

rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku

všetkým vykonávaným dôkazom podľa . Pre ústavnú konformnosť

konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá

v odvolacom konaní.“. Inými slovami, pre ústavnú udržateľnosť postačuje, aby bola zásada

kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom

jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru

ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu

bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (I.

ÚS 742/2013, , , ). V tejto súvislosti je

potrebné poukázať aj na ustálený právny názor ESĽP, v zmysle ktorého nedostatok pri

uplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého súdneho konania na prvostupňovom súde

môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven a De

Meyere z 23. 6. 1981, Adolf c. Rakúsko z 26. 3. 1982, Feldbrugge c. Holandsko z 29. 5.

1986). V širších súvislostiach sťažovateľka v podaných ústavných sťažnostiach ani

nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania

nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie

(rozsudok ESĽP vo veci Lino Carlos Varela Assalino proti Portugalsku z 25. 4. 2002,

sťažnosť č. 64336/01, ako aj rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. , sp. zn. 3

Cdo 51/2011, sp. zn. , sp. zn. ).

15. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej

len „Súdny dvor“) vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez

Nogueira (C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými

zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý rozhoduje o návrhu

na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je oprávnený

konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky, Súdny dvor vo výroku svojho

rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu

rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez

účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá

v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade

prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného

vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou

doložkou viazaný. V nadväznosti na uvedené je možné vysloviť, že pokiaľ je podmienka

existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej

stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon

rozhodcovského rozsudku splnená [ o rozhodcovskom konaní,

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)], potom postup

všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho

poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom

Súdneho dvora považoval skôr za svedčiacu v prospech správnosti napadnutých rozhodnutí

všeobecných súdov.

16. V širších súvislostiach ústavný súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia Súdneho

dvora (napr. C 240/98 až C 244/98, C 473/00, C 168/05, C 243/08, C 227/08 a C 76/10]

dotýkajúce sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery

ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke

známe. V ostatnom akcentuje závery vyplývajúce napr. z rozsudku Súdneho dvora vo veci

C 470/12 z 27. 2. 2014, bod 41, v zmysle ktorého „možnosť súdu skúmať nekalú povahu

podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku

stanoveného v článku , teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý

spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného

v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok

smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých

so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002,

Cofidis, C 473/00, Zb. s. I 10875, bod 32, a Mostaza Claro, C 168/05, Zb. s. I 10421,

bod 25).“. Navyše poukazuje aj na skutočnosť, že relevantným exekučným titulom

vo všetkých posudzovaných veciach bol rozsudok rozhodcovského súdu, ktorým bol

Arbitrážny súd Košice, ktorého sídlom sú Košice, pričom vo svetle záverov vyplývajúcich

z rozsudku Súdneho dvora vo veci C 243/08 zo 4. 6. 2009 možno dospieť k záveru,

že vo vzťahu k jednotlivým poistníkom/spotrebiteľom majúcim trvalý pobyt v lokalite

stredného a západného územia Slovenskej republiky je uskutočnenie rozhodcovského

konania vo východnej časti Slovenskej republiky (vzdialenosť aj viac ako 200 kilometrov od

miesta trvalého pobytu, pozn.) znevýhodňujúcou/nerovnou skutočnosťou, a to aj

s prihliadnutím na pomer výšky nákladov k výške uplatnenej pohľadávky (v sumách

dosahujúcich v istine výšku 30,06 €, 28,08 € a 25,86 €..., pozn.).

17. V závere je potrebné zhrnúť, že podstata rozhodcovského konania spočíva

v mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné rozhodcovské konanie je alternatívou

konania pred všeobecnými súdmi. Jeho významnými prednosťami oproti konaniu pred

všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho neformálnosť a nižšie trovy

konania. Pri tomto konaní zákon počíta s minimálnymi zásahmi všeobecných súdov

do výsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 zákona

o rozhodcovskom konaní možno tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou

na príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú

v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto rozhodcovské konanie možno označiť za menej

zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho

nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti a zákonnosti. V tejto súvislosti je potrebné

poukázať aj na § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak tento zákon

neustanovuje inak, subsidiárne sa aplikujú ustanovenia generálnej právnej normy

upravujúcej civilný proces. Danou právnou normou je

(, ). Uzavretím rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej

doložky v zmluve sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu

vykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý

je súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter bez

ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci. Rozhodcovské konanie nadobúda verejnoprávny

rozmer až momentom meritórneho rozhodnutia rozhodcovského súdu – rozsudku,

keď právny poriadok Slovenskej republiky rozhodcovskému rozsudku pripisuje vlastnosť

vykonateľnosti a zároveň je aj exekučným titulom. Do tohto okamihu je toto konanie

vo sfére rozhodcovského súdu a má charakter súkromnoprávneho vzťahu

().

18. Ak teda «... oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul

rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy...

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať

rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby

exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná

právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,

kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho

účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní

vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal

neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť

domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu

irelevantná.» (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 13. októbra 2011). Inak

povedané, „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný

po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky

nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. januára 2007).

19. Z mnohopočetnej judikatúry najvyššieho súdu týkajúcej sa aj právnych vecí

sťažovateľky je potrebné prízvukovať predovšetkým uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. marca 2012, z ktorého vyplýva, že «Oprávneniu súdov

v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou

rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia

Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21

ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne

účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ,

pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura

scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo

„zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení

v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať

a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej

veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel boli by nadbytočné),

v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt“

v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,

ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského

konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť

rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd

oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy

a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy

uzavretej medzi oprávnenou a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že

jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné

poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok.

Na tomto fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany

(ako pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné

dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných

podmienkach.».

20. Taktiež je potrebné poukázať aj na uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. zo 16. januára 2013, podľa ktorého «V súvislosti s otázkou,

či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku)

právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je potrebné

rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu

alebo z iného právneho vzťahu.

Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho

vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto

konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo

neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde

sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40

ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.

V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp)

„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje

práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení

v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať

rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože

inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel boli by nadbytočné.

Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho

vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp.zn. dovolací súd uviedol, že

princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych

súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu,

ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. ...

Oprávnená sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej doložky

nemohla zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona

neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie

tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa,

podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech

spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne

okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach

ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany

spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického

života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej)

znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa.

Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti,

mu nemôže byť na ujmu.».

21. Iba okolnosť, že sa sťažovateľka s vyslovenými závermi všeobecných súdov

(vrátane vyslovených v bode 18 a ž 20, pozn.) nestotožňuje, nemôže mať za následok zásah

do jej práv (predovšetkým podľa , podľa listiny a podľa

ods. 1 dohovoru), pretože obsahom týchto práv nie je právo účastníka na úspech vo veci a

ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania (II. ÚS

218/02, , , , ). Inými slovami,

skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, , , ,

). Ústavný súd taktiež v zhode so svojou doterajšou judikatúrou

(, , ) opakovane uvádza, že považuje

za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok

riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne zistený skutkový

stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f)

, ale len tzv. inú vadu konania podľa . Ústavný súd nezistil

v posudzovaných veciach relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšej

judikatúry.

22. Ústavný súd v závere prízvukuje, že všeobecný súd musí vykladať a používať

ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného

práva podľa , ako aj podľa dohovoru. Aplikáciou a výkladom

týchto ustanovení nemožno tieto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do

ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii

príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní

ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne

napr. , , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej

ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu, ktorého

poňatie ústavným súdom spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov

z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa

nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (, , , ,

, ).

23. S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2

o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

24. Nad rámec k uvedenému ústavný súd uvádza, že námietkou nepreskúmateľnosti

rozhodnutia Okresného súdu Nové Zámky v dôsledku nekonformnej interpretácie

aplikovaných právnych noriem, čím jej mal tento všeobecný súd odňať právo konať

pred súdom a porušiť a a jej označené základné práva podľa

, listiny a dohovoru (sp. zn. ), sa ústavný súd bližšie nezaoberal,

pretože z podkladov a príloh k sťažnosti zistil, že uvedenú námietku presne v takom znení,

ako ju sťažovateľka predniesla aj v konaní pred ústavným súdom, predtým neuplatnila v jej

odvolaní a jeho doplnení z roku 2014 proti napadnutému uzneseniu okresného súdu (pozri

s. 3 jej sťažnosti, ako aj bod 3 tohto rozhodnutia), čím na prerokovanie tejto časti sťažnosti

nemá ústavný súd právomoc ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2015