Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 413/2015
PDF · 519.96 KB
No categories available
I. ÚS 413/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Blyšťanom, Advokátska
kancelária JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, ako aj advokátom
JUDr. Gabrielom Gulbišom, Advokátska kancelária, Boženy Němcovej 22, Košice, vedené
pod sp. zn. Rvp 7901/2015, sp. zn. Rvp 7904/2015 a sp. zn. Rvp 10970/2015 vo veci
namietaného porušenia čl. 144 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a základných
práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1
a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 934/2012 a jeho uznesením z 5. októbra 2012,
v spojení s postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
16 CoE 85/2013 a jeho uznesením z 26. júna 2013 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Oboer 42/2014 a jeho uznesením z 28. januára 2015, ako aj
postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 517/2013
a jeho uznesením zo 6. februára 2014 v spojení s postupom Krajského súdu v Nitre v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 CoE 138/2014 a jeho uznesením z 30. januára 2015 a napokon
postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 297/2011 a jeho
uznesením z 18. januára 2012 v spojení s postupom Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 1 CoE 19/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Oboer 232/2014 a jeho uznesením
z 3. júna 2015 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené
pod sp. zn. Rvp 7901/2015, sp. zn. Rvp 7904/2015 a sp. zn. Rvp 10970/2015 s p á j a
na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. I. ÚS 413/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
27. mája 2015, 28. mája 2015 a 23. júla 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti
Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(vedené pod sp. zn. Rvp 7901/2015 a sp. zn. Rvp 10 970/2015, v ktorých bola zastúpená
JUDr. Blyšťanom) postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Er 934/2012 a jeho uznesením z 5. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie
Okresného súdu Rožňava“) v spojení s postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní
vedenom pod sp. zn. 16 CoE 85/2013 a jeho uznesením z 26. júna 2013 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach“) a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Oboer 42/2014 a jeho uznesením z 28. januára 2015 a postupom Okresného súdu Prešov
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 297/2011 a jeho uznesením z 18. januára 2012 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Prešov“) v spojení s postupom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 1 CoE 19/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove“) a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Oboer 232/2014 a jeho uznesením z 3. júna 2015, ako aj vo veci namietaného
porušenia čl. 144 a čl. 152 ods. 4 ústavy a základných práv podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
a čl. 38 ods. 1 listiny (sťažnosť je vedená pod sp. zn. Rvp 7904/2015 v zastúpení
JUDr. Gulbišom) postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn.
10 Er 517/2013 a jeho uznesením zo 6. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie
Okresného súdu Nové Zámky“) v spojení s postupom Krajského súdu v Nitre v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 CoE 138/2014 a jeho uznesením z 30. januára 2015 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Nitre, spolu aj „napadnuté postupy a uznesenia
všeobecných súdov“).
2. Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou
osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s viacerými poistníkmi poistné
zmluvy, ktoré obsahovali v XV. časti všeobecných poistných podmienok pre životné
poistenie aj tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory súvisiace s uzavretými
poistnými zmluvami budú riešené pred rozhodcovským súdom, ktorým bol vo všetkých
prípadoch Arbitrážny súd Košice, ktorého rozsudky mali byť spôsobilým exekučným
titulom v exekučnom konaní, v ktorom si sťažovateľka uplatňovala svoje pohľadávky
na dlžnom poistnom, úroky z omeškania, náklady na rozhodcovské konanie a iné nároky,
ktoré boli predmetom rozhodcovského konania a k dobrovoľnému plneniu ktorých
poistníkmi nedošlo. Sťažovateľka v sťažnosti konštatovala, že ňou zvolený súdny exekútor
na jej návrh podal na jednotlivých prvostupňových súdoch žiadosť o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie. Okresné súdy Rožňava, Prešov a Nové Zámky svojimi
napadnutými rozhodnutiami zamietli žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky zakladajúcej
právomoc rozhodcovského súdu na konanie ako nekalej zmluvnej podmienky, ktorého
rozsudky neboli uznané ako relevantný exekučný titul. Okresné súdy Rožňava, Prešov
a Nové Zámky tak mali rozhodnúť bez nariadenia pojednávania bez toho, aby preskúmali
rozhodcovský spis, bez toho, aby umožnil sťažovateľke vyjadriť sa k vykonávaným
dôkazom, a bez toho, aby vykonanie exekúcie namietal povinný. Krajské súdy
v Košiciach, Prešove a Nitre svojimi napadnutými rozhodnutiami zamietli sťažovateľkou
podané odvolania a najvyšší súd svojimi napadnutými rozhodnutiami v dvoch prípadoch
(Rvp 7601/2015 a Rvp 10970/2015) odmietol ňou podané dovolania z dôvodu
ich neprípustnosti. Sťažovateľka preto podala sťažnosti ústavnému súdu.
3. Podstatu argumentácie sťažovateľky v dvoch prípadoch tvorí námietka,
že Okresné súdy Rožňava a Prešov pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu
exekútorovi na vykonanie exekúcie podľa § 44 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov vykonali
dokazovanie bez toho, aby nariadili pojednávanie, čím jej mali odňať možnosť vyjadriť sa
k vykonávaným dôkazom, prípadne navrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie prijatých
záverov. Uvedený nedostatok pritom nenapravili ani Krajské súdy v Košiciach a v Prešove
v odvolacích konaniach a následne ani najvyšší súd v rámci konaní o dovolaniach
sťažovateľky. Nadväzujúc na uvedenú námietku, sťažovateľka ďalej všeobecným súdom
vytýka, že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia
pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej názoru
postačuje pre záver o porušení jej označených práv. Námietky, ktoré sťažovateľka
formuluje proti napadnutým rozhodnutiam najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu,
sú založené predovšetkým na jej nesúhlase s názorom dovolacieho súdu, podľa ktorého
v jej veciach neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolaní podľa § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), hoci Okresné súdy Rožňava a Prešov
v jednotlivých právnych veciach podľa jej tvrdenia vykonali dokazovanie listinami
(poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale napriek tomu v predmetných veciach
nenariadili pojednávania, a tak ju ako účastníčku konaní neoboznámili s vykonanými
dôkazmi a neumožnili jej vyjadriť sa k nim. V prípade sťažnosti vedenej pod sp. zn.
Rvp 7904/2015 sťažovateľka namieta najmä nepreskúmateľnosť napadnutých uznesení
všeobecných súdov a nesprávnu aplikáciu právnych noriem na ochranu spotrebiteľa
v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy, čím jej mala byť odňatá možnosť konať pred súdom, ktorá
mala mať za následok porušenie jej označených práv.
4. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv napadnutými
rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vráti na ďalšie
konanie a prizná jej úhradu trov konania.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. V zmysle
§ 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie
veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy
použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 7901/2015, sp. zn. Rvp 7904/2015 a sp. zn. Rvp 10970/2015 a z tohto obsahu
vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc
na totožnosť v osobe sťažovateľky a napadnuté uznesenia všeobecných súdov, proti ktorým
tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak,
ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
III.
K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami
Okresných súdov Rožňava, Prešov a Nové Zámky
9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
10. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
11. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Rožňava, Prešov a Nové
Zámky, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo
možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila, a preto
bolo potrebné sťažnosti v tejto ich časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
IV.
K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami
najvyššieho súdu a Krajských súdov v Košiciach, Prešove a Nitre
12. Vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam Krajských súdov v Košiciach a Prešove
ústavný súd odvodzuje lehotu na podanie týchto sťažností z judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), napr. rozsudok ESĽP vo veci Zvolský a Zvolská verzus
Česká republika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53, 54)], podľa ktorej
dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia
rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu. Ústavný súd
považoval lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú nielen voči napadnutým rozhodnutiam
najvyššieho súdu, ale aj voči napadnutým rozhodnutiam Krajských súdov v Košiciach
a v Prešove (I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011). Sťažnosť bola podaná včas
aj proti postupu a napadnutému uzneseniu Krajského súdu v Nitre, ktoré nadobudlo
(v spojení s napadnutým uznesením okresného súdu) právoplatnosť 31. marca 2015, pričom
ústavnému súdu bola podaná na pošte 26. mája 2015.
13. Ďalej ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní predmetu týchto sťažností dospel
k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná
s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v množstve predošlých sťažností, ktorými sa
ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery
všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozsudkov rozhodcovského súdu
ako nespôsobilých exekučných titulov, vychádzajúc z právneho posúdenia rozhodcovskej
doložky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie ako neprijateľnej
zmluvnej podmienky z dôvodu absencie jej individuálneho zmluvného dojednania medzi
sťažovateľkou ako dodávateľkou poistných služieb a jednotlivými poistníkmi
ako spotrebiteľmi. Ďalšou nosnou argumentačnou námietkou sťažovateľky bol postup
v danom prípade Okresných súdov Rožňava a Prešov ako súdov prvostupňových, ktoré
v konaní podľa § 44 Exekučného poriadku postupovali ex offo a rozhodli o rozhodcovskej
doložke ako o neprijateľnej zmluvnej podmienke bez toho, aby umožnili sťažovateľke zaujať
pred vydaním ich napadnutých rozhodnutí aspoň písomné stanovisko k tejto otázke. Od
tohto procesného postupu prvostupňových súdov sťažovateľka odvodzuje dôvodnosť
odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP, ako aj prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa
§ 237 písm. f) v spojení s § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe
sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach,
ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých,
a predovšetkým opierajúc svoj postup o uznesenie pléna ústavného súdu
č. k. PLz. ÚS 1/2014 27 zo 7. mája 2014, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to,
že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakých
prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti
od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie
bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj
v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje
s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (I. ÚS 332/2012, I. ÚS 359/2012,
I. ÚS 547/2012, I. ÚS 38/2013, I. ÚS 641/2013, I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014,
I. ÚS 41/2014, I. ÚS 414/2014, I. ÚS 358/2015, II. ÚS 160/2013, II. ÚS 382/2013,
II. ÚS 389/2014, II. ÚS 812/2014, II. ÚS 816/2014, II. ÚS 440/2015, III. ÚS 264/2012,
III. ÚS 595/2012, III. ÚS 433/2013, III. ÚS 455/2013, III. ÚS 480/2013, III. ÚS 412/2014,
III. ÚS 445/2014, III. ÚS 702/2014, III. ÚS 250/2015, III. ÚS 252/2015, III. ÚS 424/2015,
IV. ÚS 344/2012, IV. ÚS 461/2012, IV. ÚS 367/2014...), ktoré skončili odmietnutím
podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd
v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory,
a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené
ústavný súd sťažnosti sťažovateľky týkajúce sa napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu,
ako aj napadnutých rozhodnutí Krajských súdov v Košiciach a Prešove v tejto časti
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
14. Z dôvodu opakujúcich sa podaní sťažovateľky [a v súvislosti s dôvodmi odvolania
podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP a prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 237 písm. f)
v spojení s § 241 ods. 2 písm. a) OSP] ústavný súd sťažovateľke pripomína svoj už ustálený
právny názor vyslovený v uznesení č. k. PLz. ÚS 1/2014 27 zo 7. mája 2014 podľa ktorého
„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44
Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti
exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných
dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto
základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť
vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho
rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku
všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pre ústavnú konformnosť
konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá
v odvolacom konaní.“. Inými slovami, pre ústavnú udržateľnosť postačuje, aby bola zásada
kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto
súvislosti vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom
jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru
ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu
bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (I.
ÚS 742/2013, II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014). V tejto súvislosti je
potrebné poukázať aj na ustálený právny názor ESĽP, v zmysle ktorého nedostatok pri
uplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého súdneho konania na prvostupňovom súde
môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven a De
Meyere z 23. 6. 1981, Adolf c. Rakúsko z 26. 3. 1982, Feldbrugge c. Holandsko z 29. 5.
1986). V širších súvislostiach sťažovateľka v podaných ústavných sťažnostiach ani
nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie
(rozsudok ESĽP vo veci Lino Carlos Varela Assalino proti Portugalsku z 25. 4. 2002,
sťažnosť č. 64336/01, ako aj rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 218/2009, sp. zn. 3
Cdo 51/2011, sp. zn. 3 Cdo 186/2012, sp. zn. 7 Cdo 56/2011).
15. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej
len „Súdny dvor“) vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez
Nogueira (C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými
zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý rozhoduje o návrhu
na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je oprávnený
konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky, Súdny dvor vo výroku svojho
rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu
rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez
účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá
v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného
vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou
doložkou viazaný. V nadväznosti na uvedené je možné vysloviť, že pokiaľ je podmienka
existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej
stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon
rozhodcovského rozsudku splnená [§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní,
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)], potom postup
všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho
poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom
Súdneho dvora považoval skôr za svedčiacu v prospech správnosti napadnutých rozhodnutí
všeobecných súdov.
16. V širších súvislostiach ústavný súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia Súdneho
dvora (napr. C 240/98 až C 244/98, C 473/00, C 168/05, C 243/08, C 227/08 a C 76/10]
dotýkajúce sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery
ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke
známe. V ostatnom akcentuje závery vyplývajúce napr. z rozsudku Súdneho dvora vo veci
C 470/12 z 27. 2. 2014, bod 41, v zmysle ktorého „možnosť súdu skúmať nekalú povahu
podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku
stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý
spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného
v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých
so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002,
Cofidis, C 473/00, Zb. s. I 10875, bod 32, a Mostaza Claro, C 168/05, Zb. s. I 10421,
bod 25).“. Navyše poukazuje aj na skutočnosť, že relevantným exekučným titulom
vo všetkých posudzovaných veciach bol rozsudok rozhodcovského súdu, ktorým bol
Arbitrážny súd Košice, ktorého sídlom sú Košice, pričom vo svetle záverov vyplývajúcich
z rozsudku Súdneho dvora vo veci C 243/08 zo 4. 6. 2009 možno dospieť k záveru,
že vo vzťahu k jednotlivým poistníkom/spotrebiteľom majúcim trvalý pobyt v lokalite
stredného a západného územia Slovenskej republiky je uskutočnenie rozhodcovského
konania vo východnej časti Slovenskej republiky (vzdialenosť aj viac ako 200 kilometrov od
miesta trvalého pobytu, pozn.) znevýhodňujúcou/nerovnou skutočnosťou, a to aj
s prihliadnutím na pomer výšky nákladov k výške uplatnenej pohľadávky (v sumách
dosahujúcich v istine výšku 30,06 €, 28,08 € a 25,86 €..., pozn.).
17. V závere je potrebné zhrnúť, že podstata rozhodcovského konania spočíva
v mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné rozhodcovské konanie je alternatívou
konania pred všeobecnými súdmi. Jeho významnými prednosťami oproti konaniu pred
všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho neformálnosť a nižšie trovy
konania. Pri tomto konaní zákon počíta s minimálnymi zásahmi všeobecných súdov
do výsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 zákona
o rozhodcovskom konaní možno tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou
na príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú
v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto rozhodcovské konanie možno označiť za menej
zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho
nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti a zákonnosti. V tejto súvislosti je potrebné
poukázať aj na § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak tento zákon
neustanovuje inak, subsidiárne sa aplikujú ustanovenia generálnej právnej normy
upravujúcej civilný proces. Danou právnou normou je Občiansky súdny poriadok
(III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010). Uzavretím rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej
doložky v zmluve sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu
vykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý
je súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter bez
ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci. Rozhodcovské konanie nadobúda verejnoprávny
rozmer až momentom meritórneho rozhodnutia rozhodcovského súdu – rozsudku,
keď právny poriadok Slovenskej republiky rozhodcovskému rozsudku pripisuje vlastnosť
vykonateľnosti a zároveň je aj exekučným titulom. Do tohto okamihu je toto konanie
vo sfére rozhodcovského súdu a má charakter súkromnoprávneho vzťahu
18. Ak teda «... oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy...
Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby
exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,
kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho
účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní
vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal
neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť
domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu
irelevantná.» (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 146/2011 z 13. októbra 2011). Inak
povedané, „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 164/1996
z 27. januára 2007).
19. Z mnohopočetnej judikatúry najvyššieho súdu týkajúcej sa aj právnych vecí
sťažovateľky je potrebné prízvukovať predovšetkým uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, z ktorého vyplýva, že «Oprávneniu súdov
v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou
rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21
ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne
účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ,
pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura
scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo
„zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení
v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať
a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej
veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel boli by nadbytočné),
v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt“
v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského
konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd
oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy
uzavretej medzi oprávnenou a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že
jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné
poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok.
Na tomto fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany
(ako pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné
dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných
podmienkach.».
20. Taktiež je potrebné poukázať aj na uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo 16. januára 2013, podľa ktorého «V súvislosti s otázkou,
či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku)
právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je potrebné
rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu
alebo z iného právneho vzťahu.
Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho
vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto
konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde
sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40
ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.
V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp)
„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje
práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení
v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať
rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel boli by nadbytočné.
Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho
vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp.zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol, že
princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych
súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. ...
Oprávnená sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej doložky
nemohla zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona
neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie
tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa,
podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech
spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne
okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach
ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany
spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického
života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej)
znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa.
Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti,
mu nemôže byť na ujmu.».
21. Iba okolnosť, že sa sťažovateľka s vyslovenými závermi všeobecných súdov
(vrátane vyslovených v bode 18 a ž 20, pozn.) nestotožňuje, nemôže mať za následok zásah
do jej práv (predovšetkým podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru), pretože obsahom týchto práv nie je právo účastníka na úspech vo veci a
ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania (II. ÚS
218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08). Inými slovami,
skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00). Ústavný súd taktiež v zhode so svojou doterajšou judikatúrou
(IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 161/2012, IV. ÚS 196/2014) opakovane uvádza, že považuje
za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok
riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne zistený skutkový
stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f)
OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ústavný súd nezistil
v posudzovaných veciach relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšej
judikatúry.
22. Ústavný súd v závere prízvukuje, že všeobecný súd musí vykladať a používať
ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aplikáciou a výkladom
týchto ustanovení nemožno tieto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do
ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii
príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní
ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne
napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07, III. ÚS 212/2011). Princíp spravodlivosti a požiadavka
materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej
ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu, ktorého
poňatie ústavným súdom spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov
z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa
nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07,
IV. ÚS 182/07, II. ÚS 410/2010).
23. S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
24. Nad rámec k uvedenému ústavný súd uvádza, že námietkou nepreskúmateľnosti
rozhodnutia Okresného súdu Nové Zámky v dôsledku nekonformnej interpretácie
aplikovaných právnych noriem, čím jej mal tento všeobecný súd odňať právo konať
pred súdom a porušiť čl. 144 a čl. 152 ods. 4 ústavy a jej označené základné práva podľa
ústavy, listiny a dohovoru (sp. zn. Rvp 7904/2015), sa ústavný súd bližšie nezaoberal,
pretože z podkladov a príloh k sťažnosti zistil, že uvedenú námietku presne v takom znení,
ako ju sťažovateľka predniesla aj v konaní pred ústavným súdom, predtým neuplatnila v jej
odvolaní a jeho doplnení z roku 2014 proti napadnutému uzneseniu okresného súdu (pozri
s. 3 jej sťažnosti, ako aj bod 3 tohto rozhodnutia), čím na prerokovanie tejto časti sťažnosti
nemá ústavný súd právomoc (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. októbra 2015