Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
045/395626.9c19af.pdf
PDF · 188 KB
No categories available
3Cdo/484/2014
Najvyšší súd 3 Cdo 484/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ M. J., bývajúceho v K.,
2/ M. J., bývajúcej v K., zastúpených advokátskym zdruţením A. advokátska kancelária, so
sídlom v K., proti ţalovaným 1/ R., s.r.o., so sídlom v K., IČO: X., zastúpenej
JUDr. Š. S., advokátom so sídlom v K., 2/ F. T., bývajúcemu v S.S., 3/ A. T., bývajúcej v S.,
zastúpeným JUDr. M. K., advokátom so sídlom v K., o určenie vlastníckeho práva, vedenej
na Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn. 7 C 232/2010, o dovolaní proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 11. júna 2013 sp. zn. 5 Co 399/2012, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 11. júna 2013 sp. zn. 5 Co 399/2012
z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobcovia 1/ a 2/ sa v konaní domáhali určenia, ţe sú v celosti bezpodielovými
spoluvlastníkmi nehnuteľností v katastrálnom území S., ktoré sú v registri C katastra
nehnuteľností vedené na liste vlastníctva č. X. ako dom súpisné č. X. na parcele č. X., parcela
č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m2 a parcela č. X. – záhrady vo výmere X.
m2 (ďalej len „nehnuteľnosti“). Tvrdili, ţe so ţalovanou 1/ uzatvorili 15. októbra 2008 kúpnu
zmluvu o prevode nehnuteľností za kúpnu cenu 1 440 000 Sk (ďalej len „kúpna zmluva“).
Podľa ich názoru ide o právny úkon simulovaný, a preto absolútne neplatný. Nie je totiţ
prejavom skutočnej vôle konajúcich – pri jej uzatváraní si obe zmluvné strany boli vedomé,
ţe kúpnu zmluvu neuzatvárajú váţne, s úmyslom reálneho prevodu a nadobudnutia
vlastníctva. Kúpna zmluva nebola uzatvorená slobodne, váţne, určito a zrozumiteľne. Na
bliţšie vysvetlenie uviedli, ţe ţalovaná 1/ ich poţiadala o pomoc v súvislosti s jej
podnikateľskými aktivitami a navrhla, aby dočasne na ňu previedli vlastníctvo nehnuteľností.
Podľa vyjadrenia ţalobcov bola kúpna zmluva uzatvorená iba naoko a mala ţalovanej slúţiť
na to, aby sa pri rokovaniach s tretími subjektmi mohla prezentovať ako vlastníčka
nehnuteľností. Účastníci kúpnej zmluvy zároveň uzatvorili aj ústnu dohodu, v zmysle ktorej
nebude podaný návrh na vklad kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností. Napokon spolu
s kúpnou zmluvou uzatvorili aj zmluvu o budúcej zmluve týkajúcej sa spätného prevodu
nehnuteľností na ţalobcov v lehote do 16. novembra 2008. Ţalovaná 1/ im kúpnu cenu za
nehnuteľnosti nikdy nevyplatila, nepristúpila k spätnému predaju nehnuteľností, na základe
kúpnej zmluvy podala návrh na vklad do katastra nehnuteľností a neskôr (v katastri uţ vedená
ako vlastníčka) previedla nehnuteľnosti na ţalovaných 2/ a 3/.
Ţalovaná 1/ ţiadala ţalobu zamietnuť ako neopodstatnenú. Podľa jej názoru má kúpna
zmluva všetky náleţitosti, obsahuje prejavy skutočnej vôle jej účastníkov a ani z iných
dôvodov nejde o absolútne neplatný úkon. Nehnuteľnosti nadobudla v súlade so zákonom
a v súlade so zákonom ich aj potom previedla na ţalovaných 2/ a 3/.
Ţalovaní 2/ a 3/ ţiadali ţalobu zamietnuť. Aj podľa ich názoru je kúpna zmluva platná.
Rovnako je platný aj neskorší právny úkon, na základe ktorého nadobudli od ţalovanej 1/
vlastníctvo nehnuteľností.
Okresný súd Košice – okolie rozsudkom z 25. júna 2012 č.k. 7 C 232/2010-172 ţalobu
zamietol. V odôvodnení uviedol, ţe na základe výsledkov vykonaného dokazovania riešil ako
prejudiciálnu otázku platnosti kúpnej zmluvy. Dospel k záveru, ţe kúpna zmluva nie
je absolútne neplatná. Obe zmluvné strany v nej slobodne, určito a zrozumiteľne a s váţnym
úmyslom dosiahnuť prevod nehnuteľností vyjadrili svoju skutočnú vôľu. Bolo preukázané, ţe
ţalobcovia uzatvorili kúpnu zmluvu za účelom poskytnutia pôţičky M. M. z finančných
prostriedkov získaných z kúpnej ceny nehnuteľností. Túto skutočnosť potvrdzuje údaj o čísle
účtu, na ktorý bola zaplatená prevaţná časť kúpnej ceny (išlo o účet syna M. M.). Ţalobcovia
popri kúpnej zmluve uzatvorili so ţalovanou 1/ aj zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, ktorou
dohodli spätný prevod nehnuteľností za rovnakých podmienok a po uzavretí kúpnej zmluvy
prevzali 22. októbra 2008 na katastrálnom úrade kúpnu zmluvu s vyznačenou doloţkou o
povolení vkladu do katastra a tieţ list vlastníctva, na ktorom bola ţalovaná vedená ako
vlastníčka. Ţalobcovia teda museli vedieť, ţe na základe kúpnej zmluvy došlo aj právne
k prevodu vlastníctva. V konaní nebolo preukázané, ţe by ţalobcovia pri uzatváraní kúpnej
zmluvy konali neslobodne, pod nátlakom. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1
O.s.p., § 149 ods. 1 O.s.p., § 150 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 prvá veta O.s.p.
Proti tomuto rozsudku podali ţalobcovia odvolanie, v ktorom zopakovali
ich dovtedajšie tvrdenia o dôvodoch zakladajúcich absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy.
Podľa ich názoru súd prvého stupňa nevykonal náleţité dokazovanie, nevyhovel všetkým
ich návrhom na vykonanie dokazovania a z vykonaného dokazovania nevyvodil správne
skutkové závery. Nezohľadnil závaţné rozpory vo výpovediach jednotlivých svedkov
a prehliadol, ţe kúpna zmluva bola uzatvorená v rozpore s dobrými mravmi – kúpna cena
v nej uvedená bola podstatne niţšia ako skutočná hodnota nehnuteľností. Náleţite tieţ
nezohľadnil zlý psychický stav ţalobcu 1/, ktorý mal tieţ negatívny dopad na jeho konanie
a vôľu prejavenú v kúpnej zmluve. Napadnutému rozhodnutiu vytkli, ţe súd sa v odôvodnení
dostatočne nevyrovnal s dôvodom existencie zmluvy o budúcej zmluve; je totiţ úplne
nelogické, aby predávajúci, ktorý chce svoju nehnuteľnosť predať za dohodnutú kúpnu cenu
naozaj „váţne", zároveň trval na podpísaní zmluvy o budúcej zmluve, podľa ktorej
sa mu má nehnuteľnosť po vrátení kúpnej ceny vrátiť späť. Súd tieţ zanedbal vyhodnotenie,
akú úlohu zohrával M. M. v celej majetkovej záleţitosti. Zastávali názor, ţe ţalovaná 1/ sa na
základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy nemohla stať vlastníčkou nehnuteľností, preto
nehnuteľnosti nemohla ďalej previesť na ţalovaných 2/ a 3/. Ţalobcovia 1/ a 2/ sú vzhľadom
na to naďalej ich vlastníkmi. Dodali, ţe súd prvého stupňa nesprávne rozhodol aj o trovách
konania.
Ţalovaní 1/ aţ 3/ ţiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, lebo
odvolanie nie je podané dôvodne.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 11. júna 2013 sp. zn. 5 Co 399/2012 napadnutý
rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). Konštatoval, ţe prvostupňový
súd správne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie jeho
rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu
stotoţnil. Podľa názoru odvolacieho súdu ţalobcovia neopodstatnene v odvolaní uplatnili
odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm. c/, d a f/ O.s.p., t.j. ţe súd neúplné zistil
skutkový stav veci, pretoţe nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ţe dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a, napokon, ţe jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súdom
prvého stupňa vykonané dôkazy boli dostatočným podkladom na úplne zistenie skutkového
stavu, čo je nepochybne zrejmé z obsahu spisu. Námietka ţalobcov, ţe súd nedostatočne zistil
skutkový stav potrebný na rozhodnutie vo veci je neopodstatnená, a to uţ len preto, lebo
účastníci a ich zástupcovia na pojednávaní 25. júna 2012 po poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
uviedli, ţe nemajú ţiadne ďalšie návrhy na dokazovanie a na uvedenom pojednávaní bolo
vyhlásené uznesenie, ktorým bolo dokazovanie vyhlásené za skončené. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, ţe súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul ţiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo.
Skutkové zistenia súdu prvého stupňa nie sú zaloţené na chybnom hodnotení dôkazov, nie
je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov resp., ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závaţnosti, zákonnosti, pravdivosti
a vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov, ktoré vykonal, zodpovedá tomu, čo bolo
zistené postupom podľa § 132 aţ § 135 O.s.p. K vecne správnym a výstiţným dôvodom
uvedeným v rozsudku odvolací súd dodal, ţe ţalobcovia mohli na súde uplatniť svoje práva
zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, v lehote ale nepodali ţalobu o nahradenie prejavu vôle,
ani neodstúpili od kúpnej zmluvy (§ 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Napokon,
po konštatovaní, ţe súd prvého stupňa rozhodol správne aj o trovách konania, odvolací súd
rozhodol o trovách odvolacieho konania.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali ţalobcovia v celom rozsahu dovolanie
s tým, ţe im v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.),
lebo napadnuté rozhodnutie nedáva dostatočnú odpoveď na všetky odvolacie argumenty.
Rozhodnutie odvolacieho súdu okrem toho, ţe vychádza z neúplne zisteného skutkového
stavu, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), spočíva
aj na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Zopakovali skutkové
okolnosti, za ktorých uzatvorili kúpnu zmluvu a podčiarkli tú skutočnosť, ţe skutočným
úmyslom nikoho z konajúcich nebolo dosiahnuť prevod vlastníctva nehnuteľností. O tom
svedčia aj výsledky vykonaného dokazovania, ktoré ale súdy nesprávne vyhodnotili.
V skutočnosti teda nešlo o kúpnu zmluvu, ale skôr o akúsi finančnú výpomoc (výpoţičku,
záloh, prípadne zabezpečovací prevod práva). Nesprávne je aj rozhodnutie o trovách konania.
Moţnosť konať pred súdom im bola odňatá aj tým, ţe im pred rozhodnutím odvolacieho súdu
nebolo doručené vyjadrenie ţalovanej 1/ k ich odvolaniu, v dôsledku čoho nemali moţnosť
vyjadriť sa k nemu. Napadnuté rozhodnutie preto ţiadali zrušiť.
Ţalovaná 1/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe dovolanie smeruje proti vecne
správnemu rozhodnutiu, ktoré je dostatočne odôvodnené. Rozhodnutie spočíva na úplných
skutkových zisteniach, ktoré boli súdmi správne právne posúdené. Skutočnosť, ţe ţalobcom
nebolo doručené na zaujatie stanoviska vyjadrenie ţalovanej 1/ k ich odvolaniu, nemá
za následok odňatie ich moţnosti pred súdom konať. Ţiadala napadnuté dovolanie odmietnuť
ako procesne neprípustné.
Ţalovaní 2/ a 3/ aj v dovolacom konaní zopakovali, ţe kúpna zmluva má všetky
náleţitosti a obsahuje prejavy skutočnej vôle konajúcich. Súd prvého stupňa pri riešení
prejudiciálnej otázky jej platnosti dospel v súlade so zákonom k správnemu záveru, ţe nejde
o neplatný právny úkon. Potvrdzujú to jednoznačne výsledky vykonaného dokazovania.
Nehnuteľnosti im preto ţalovaná 1/ previedla do ich vlastníctva právne účinným spôsobom.
Dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je dostatočne odôvodnené a zaloţené
na vecne správnych skutkových a právnych záveroch. Z týchto dôvodov ţiadali procesne
neprípustné dovolanie „zamietnuť“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môţe
uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej
právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).
1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou
ktorého je bezpochyby tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje
len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny
súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým
moţno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny
opravný prostriedok, ktorým moţno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom
výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré uţ nadobudlo
právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania
a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd
vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje
konštatovaním, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013,
4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vyplýva, ţe systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť
nevyhnutne v súlade s poţiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre pouţitie
mimoriadnych opravných prostriedkov platí, ţe sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch.
ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe uţ viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho
opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1
Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu
existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok
z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, ţe
v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali
vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely
nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v ţiadnom prípade však
za takú vadu nemoţno označiť skutočnosť, ţe na predmet konania existujú dva odlišné právne
názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova
proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môţe ustúpiť iba výnimočne,
a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh
proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny
systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok
z roku 2009).
Pri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov
predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, treba prípady moţnosti prelomenia
záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na výnimky z tejto
zásady. Aj Občiansky súdny poriadok upravuje takto podmienky prípustnosti dovolania
a prípady, v ktorých moţno právoplatné rozhodnutie napadnúť dovolaním, povaţuje len
za výnimku zo zásady jeho záväznosti a nezmeniteľnosti. Právnu úpravu, ktorá stanovuje
podmienky, za ktorých sa môţe táto výnimka uplatniť, nemoţno v ţiadnom prípade vykladať
rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad.
Treba dodať, ţe ak mimoriadny opravný súd „koná a rozhoduje napriek tomu, ţe
neboli splnené zákonom ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom
konaní [čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 51 ods. 1 ústavy]
a prelomí právoplatnosť napadnutého rozhodnutia súdu niţšieho stupňa, porušuje základné
právo na súdnu ochranu toho účastníka, ktorý sa po rozhodnutí opravného súdu v takom
prípade dostáva do nepriaznivejšej pozície, neţ v ktorej bol pred takým rozhodnutím
opravného súdu. Porušenie princípov spravodlivého procesu spočíva preto v takom postupe
a rozhodnutí mimoriadneho opravného súdu, ktorými sa nad rámec zákonných predpokladov
prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec
účastníka sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o veci znovu konať a rozhodovať, pretoţe
to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá uţ bola nastolená právoplatným rozhodnutím
súdu niţšieho stupňa“ (II. ÚS 172/03).
2. Dovolaním ţalobcov je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle
ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému
v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tieţ prípustné
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe
je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky
rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,
preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného
dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva.
3. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá
dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
nebolo vydané v konaní, v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p., sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa
§ 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba
zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto
ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej
vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané
a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania ţalobcov preto
z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
4. Ţalobcovia v dovolaní namietajú, ţe v konaní došlo k procesnej vade v zmysle
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne
nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti
na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony
vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy
(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom
(§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol
rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
5. K tej časti dovolania, v ktorej ţalobcovia namietajú, ţe rozhodnutie odvolacieho
súdu je v napadnutej časti nepreskúmateľné a ţe táto nesprávnosť zakladá procesnú vadu
konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p., a teda aj prípustnosť ich dovolania podľa tohto
ustanovenia, dovolací súd uvádza nasledovné:
Dovolatelia v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46
ods. 1 ústavy kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tieţ právo účastníka
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie
vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada
nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale)
disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv
(III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08).
Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vţdy porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru. To však neznačí, ţe by zároveň nevyhnutne platil aj opak,
teda to, ţe kaţdé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (aţ) vady
konania v zmysle § 237 O.s.p. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady
ich moţnej nápravy v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu ústavne garantovaného práva
na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach
predpokladá aj moţnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom
konaní, a v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje
aj predpoklady a podmienky, za ktorých moţno v dovolacom konaní napraviť procesné
nesprávnosti konania na súdoch niţších stupňov. Najzávaţnejším procesným vadám konania,
ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný
význam – vady tejto povahy povaţuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania
(viď § 237 O.s.p.) a zároveň tieţ za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň
závaţnosti procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občiansky súdny poriadok
význam, avšak inej váhy. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(„iné vady“) povaţuje totiţ – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. –
(len) za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pričom však vady tejto
povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.
Pri zvaţovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vţdy na zreteli,
ţe dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti uţ právoplatnému
rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O.s.p.).
Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných
práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces
(tieţ v nadväznosti na poţiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157
ods. 1 a 2 O.s.p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1
ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej
miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce
otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto
ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiţ vyriešená z pohľadu oboch dotknutých
ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05
a aktuálne tieţ IV. ÚS 481/2011).
V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len ţalobcami zdôrazňované
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne
relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol
vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov niţších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky
prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty,
lebo dovolateľkou namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia
moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza
skutkový stav, ktorý povaţoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán
k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy,
z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Za vadu konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobcov.
Judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) povaţuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia
za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte naďalej plne
opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod
odkloniť sa od tohto názoru. Na závere, ţe nepreskúmateľnosť nezakladá procesnú vadu
konania zotrval vec prejednávajúci senát najvyššieho súdu vţdy dôsledne a bezvýnimočne
(viď napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009,
3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012). Právna kvalifikácia
nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu niţšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho
(iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu
(porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008,
2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011
a 7 Cdo 109/2011 a 1 ECdo 10/2014).
Správnosť takého nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia
a jej dôsledkov potvrdzujú tieţ rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali
na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,
III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013). Dovolací súd
osobitne poukazuje na to, ţe ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012
konštatoval, ţe „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho
súdu, ktorá prijala záver, ţe nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu
konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.“. Ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014
zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011,
IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udrţateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný
nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený
skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p.“.
Vzhľadom na to, ţe senát dovolacieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v tejto veci,
sa riadi judikátom R 111/1998, nemusel by v zásade odôvodňovať, prečo sa od neho
neodkláňa. So zreteľom na dovolaciu argumentáciu ale napriek tomu uvádza nasledovné:
5.1. I keď Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom
súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov (§ 1 ods. 1 O.s.p.) a právnou úpravou občianskeho súdneho konania dbá o to, aby
rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, predsa len nemôţe zabezpečiť, ţe kaţdé
konanie bude v plnom rozsahu zodpovedať jeho ustanoveniam a ţe súdmi bude vţdy
rozhodnuté iba správne. Moţnosť dosiahnutia nápravy nesprávností, ku ktorým môţe v praxi
dôjsť, vytvára Občiansky súdny poriadok systémom riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov (odvolanie, návrh na obnovu konania, dovolanie, mimoriadne dovolanie).
Nesprávnosťou rozhodnutia je aj jeho nepreskúmateľnosť. Pokiaľ sa súd dopustí tejto
nesprávnosti a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodní, neodníma tým účastníkovi konania
moţnosť realizovať jeho procesné oprávnenia. Účastník odvolacieho konania má v prípade,
ţe rozhodnutie odvolacieho súdu povaţuje za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné
alebo arbitrárne, zachované procesné oprávnenie poukazovať na tieto nedostatky rozhodnutia
a domáhať sa nápravy; za podmienok stanovených v zákone môţe podať dovolanie (§ 240
ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok mu nebráni v dovolaní namietať všetky
nesprávnosti postupu, rozhodovania a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím neobmedzuje jeho
moţnosť argumentovať aj tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náleţite odôvodnené,
dôvody rozhodnutia nie sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené nezrozumiteľne,
prípadne sú neúplné, nepresvedčivé alebo nepodloţené priebehom a výsledkami konania.
Na druhej strane Občiansky súdny poriadok právnou úpravou dovolania a dovolacieho
konania nezaručuje, ţe kaţdé podané dovolanie bude vţdy prípustné a ţe dovolateľ bude
v konaní pred najvyšším súdom úspešný. V dovolacom konaní totiţ argumentácia dovolateľa
takéhoto obsahu a takejto povahy naráţa na Občianskym súdnym poriadkom stanovené
obmedzenia práva na súdnu ochranu, ktoré vyplývajú z právnej úpravy prípustnosti dovolania
(§ 236 a nasl. O.s.p.). Rámec, ktorý je vymedzený týmito obmedzeniami, nesmie dovolací súd
prekročiť.
5.2. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 238 vymenúva znaky tých rozsudkov
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie procesne prípustné. Z právnej úpravy obsiahnutej
v danom ustanovení je zrejmé, ţe zákonodarca v nej – zohľadňujúc mimoriadny charakter
dovolania a moţné dôsledky zrušenia rozhodnutia dovolacím súdom – vyjadril na jednej
strane vôľu, aby určité rozsudky (výnimočne) napriek tomu, ţe uţ nadobudli právoplatnosť,
mohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní (viď § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p.).
Na druhej strane tým ale zároveň vyjadril vôľu, aby iné rozsudky (neţ sú ním výslovne
uvedené) nemohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní.
V preskúmavanej veci je dovolaním napadnuté potvrdzujúci rozsudok odvolacieho
súdu. Občiansky súdny poriadok v § 238 z moţnosti dovolacieho prieskumu vylučuje taký
potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky uvedené v tomto ustanovení.
Vzhľadom na zámer zákonodarcu, aby potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu neuvedený
v § 238 nebolo moţné podrobiť dovolaciemu prieskumu (i keby prípadne spočíval
na nesprávnej aplikácii alebo interpretácii zákona), bolo by nielen nelogické a v rozpore
s výnimočnou povahou dovolania, ale aj z materiálneho hľadiska neakceptovateľné, pokiaľ by
právnou úpravou obsiahnutou v § 237 písm. f/ O.s.p. vyjadril zároveň („súbeţnú“) vôľu
zabezpečiť účastníkovi konania moţnosť dovolacieho prieskumu v prípade takého
potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu neuvedeného v § 238 O.s.p., ktorý moţno (azda
aj alebo pravdepodobne) spočíva na úplne správnych záveroch, o ich správnosti sa ale nedá
celkom presvedčiť a v dovolacom konaní ju nemoţno do všetkých detailov preveriť, lebo
odvolací súd svoje závery v odôvodnení potvrdzujúceho uznesenia nevyjadril spôsobom
absolútne jasným, určitým, presvedčivým alebo relevantnú problematiku plne
vyčerpávajúcim.
5.3. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, ţe právna
istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len
mimoriadne a výnimočne.
Úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku dovolateľom
je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, ţe dovolanie je procesne prípustné
a aţ následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, ţe tento opravný prostriedok
je aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému (primárnemu) záveru, platná
právna úprava mu neumoţňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť aţ k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané; pokiaľ by dovolací súd
posudzoval správnosť rozhodnutia napadnutého procesne neprípustným dovolaním, porušil
by zákon. Ak preto dovolací súd dospeje k záveru, ţe dovolanie je procesne neprípustné, musí
tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal správnosťou napadnutého
rozhodnutia.
Pre opačný prístup dovolacieho súdu – (primárne) posúdenie rozhodnutia z hľadiska
úplnosti alebo správnosti skutkových a právnych záverov a tieţ výstiţnosti ich vyjadrenia
alebo precíznosti odôvodnenia a aţ z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce následné
(sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania – nedáva Občiansky súdny poriadok
podklad v ţiadnom z jeho ustanovení.
5.4. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok
jednak objektívnymi znakmi rozsudku (§ 238 O.s.p.) alebo uznesenia (§ 239 O.s.p.)
odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním najzávaţnejších procesných vád
konania súdov niţších stupňov (§ 237 O.s.p.). Účelom takéhoto (objektívneho) vymedzenia
je bezpochyby zvýšiť predvídateľnosť súdneho rozhodovania a vylúčiť alebo aspoň
minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania.
Záver súdu, ţe napadnuté rozhodnutie súdu niţšieho stupňa je (ne)preskúmateľné,
závisí vţdy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal,
ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má (opravný) súd
vyššieho stupňa a ako sa tieto jeho predstavy stotoţňujú s individuálnym odôvodnením
napadnutého rozhodnutia. V praxi sa pri tom môţe zo strany súdu vyššieho stupňa vyskytnúť
rozpätie od prehnanej prísnosti (rigoróznosti) cez náleţitý prístup aţ k neopodstatnenej
zhovievavosti (benevolencii).
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nemohlo byť zámerom zákonodarcu, aby
riešenie tak zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska rešpektovania princípu právnej istoty
osobitne významná (otázky, či dovolanie prípustné je alebo nie je, a či teda výnimočne moţno
prelomiť právoplatnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia), bolo determinované tým,
s akým stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje k posúdeniu, či odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia dostatočne jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetľuje skutkovú a právnu
podstatu veci.
5.5. I keby teda bola (prípadne) opodstatnená námietka odporkyne, ţe napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné, nepresvedčivé, arbitrárne, nedostatočne odôvodnené, treba
mať na zreteli, ţe takáto námietka sa týka tzv. inej vady konania majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada takej povahy je síce relevantný dovolací dôvod (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), úspešne je však uplatniteľný len ak je dovolanie procesne prípustné.
Ako uţ bolo uvedené vyššie, sama tzv. iná (v § 237 O.s.p. neuvedená) vada konania
prípustnosť dovolania nezakladá.
6. Ţalobcovia zastávajú názor, ţe súdy nemali pre rozhodnutie dostatok úplných
a správnych skutkových podkladov. Najvyšší súd preto uvádza nasledovné:
6.1. V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov
nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod
zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
6.2. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované
dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237
písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma moţnosť pred súdom konať
(porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
6.3. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.
Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie
z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. (viď tieţ napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010
a 2 Cdo 29/2011).
6.4. K námietke ţalobcov, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť
v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne
posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tieţ ďalšie rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,
4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde
totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý
by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďţe odporkyňa tento
dovolací dôvod uplatnila v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd
podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych
záverov.
6.5. Na záver k tejto časti odôvodnenia najvyšší súd ešte raz pripomína konštatovanie
ústavného súdu obsiahnuté v jeho uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014,
v zmysle ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci
nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“.
7. Ako uţ bolo uvedené vyššie, k odvolaniu ţalobcov (č.l. 182 spisu) proti
prvostupňovému rozsudku sa vyjadrili ţalovaní. Vyjadrenie ţalovaných 2/ a 3/ bolo doručené
právnej zástupkyni ţalobcov (č.l. 197 spisu), vyjadrenie ţalovanej 1/ (č.l. 192 spisu) im ale
doručené nebolo, preto v okolnostiach prejednávanej veci (odvolací súd rozhodol bez
nariadenia odvolacieho pojednávania) nemali ţalobcovia ani moţnosť zaujať stanovisko
k tomuto vyjadreniu ţalovanej 1/.
7.1. K dôsledkom procesného postupu súdu, v rámci ktorého nebolo odvolateľovi
doručené vyjadrenie opačnej procesnej strany k jeho odvolaniu, senát najvyššieho súdu, ktorý
koná a rozhoduje v preskúmavanej veci, zaujal v minulosti právne závery vo viacerých
rozhodnutiach vydaných do 13. januára 2015 (viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 24/2011,
3 Cdo 23/2011, 3 Cdo 129/2011, 3 Cdo 257/2012, 3 Cdo 258/2012), v ktorých opakovane
konštatoval, ţe ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete O.s.p., doručí súd prvého
stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci
samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení
nevyplýva. Z Občianskeho súdneho poriadku teda nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu
predloţiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého
účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udrţiavať stav
konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná
hranica takúto konfrontáciu ukončiť (III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012).
Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodrţaní dikcie
ustanovenia § 209a O.s.p. pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (viď tieţ III. ÚS 72/09,
IV. ÚS 462/2010, IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 296/2011.). Odňatie moţnosti pred súdom konať
nezakladá teda sama skutočnosť, ţe odvolateľovi nebolo predloţené vyjadrenie druhej
procesnej strany k jeho odvolaniu. Obdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších
rozhodnutiach najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn. 5 Cdo 40/2012 a 1 Cdo 17/2011).
Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany
by mohol v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy nekončiaci) proces
vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto
pohľad by mohol mať aţ znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu
chápaniu princípu právneho štátu.
7.2. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyhlásil 14. novembra 2010
rozsudok vo veci Holub proti Českej republike, ktorým za neprijateľnú označil sťaţnosť
odôvodňovanú tým, ţe ústavná sťaţnosť Ladislava Holuba bola odmietnutá bez toho, aby
mu bola v konaní o nej vytvorená náleţitá moţnosť oboznámiť sa s vyjadreniami ostatných
účastníkov predmetného konania. ESĽP tu aplikoval nové kritérium prijateľnosti, ktoré bolo
zavedené s účinnosťou od 1. júna 2010 Protokolom č. 14 k Dohovoru. Podľa nového článku
35 ods. 3 písm. b/ Dohovoru totiţ „Súd vyhlási za neprijateľnú kaţdú individuálnu sťaţnosť
[...], pokiaľ sa domnieva, ţe [...] sťaţovateľ neutrpel podstatnú ujmu, iba ak dodrţiavanie
ľudských práv zaručených v Dohovore a Protokoloch vyţaduje preskúmanie odôvodnenosti
sťaţnosti, pričom z tohto dôvodu nemôţe byť odmietnutý ţiadny prípad, ktorý nebol riadne
posúdený vnútroštátnym súdom“. V uvedenom prípade boli podľa ESĽP splnené všetky
čiastkové podmienky pouţiteľnosti tohto „nového“ kritéria. V súvislosti s otázkou podstatnej
ujmy totiţ dospel k záveru, ţe neoboznámenie sťaţovateľa s obsahom vyjadrení iných
účastníkov – vzhľadom k ich obsahu – neznamenalo ujmu sťaţovateľa na jeho práve
na spravodlivý proces.
7.3. ESĽP vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančínková proti Slovenskej
republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemoţnosti vyjadriť
sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel ESĽP
k názoru, ţe aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje ţiadne nové skutočnosti alebo
argumenty, ku ktorým by sa procesná strana uţ nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu
konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí
byť druhému účastníkovi daná moţnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna
a skutková argumentácia. V rozsudku sa doslovne uvádza, ţe „poţiadavka, aby účastníci
súdneho konania mali moţnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach
podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako
na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, ţe odvolanie nemusí vyvolať ţiadnu novú
argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto moţnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza
k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
7.4. So zreteľom na časovú a vecnú aktuálnosť rozsudku ESĽP vo veci Trančíková
proti Slovenskej republike najvyšší súd konštatuje, ţe v preskúmavanej veci bolo v konaní
o dovolaní potrebné zohľadniť, ţe vyjadrenie ţalovanej 1/ k odvolaniu ţalobcov bolo
formulované ako právna a skutková argumentácia a ţalobcom mala byť preto daná moţnosť
oboznámiť sa s týmto vyjadrením. V danom prípade táto moţnosť nebola ţalobcom
vytvorená, preto je namieste záver, ţe im tým bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
8. Vzhľadom na to, ţe v konaní bola ţalobcom 1/ a 2/ odňatá moţnosť pred súdom
konať, je ich dovolanie nielen prípustné (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ale aj opodstatnené (§ 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Najvyšší súd preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). So zreteľom na (procesný) dôvod zrušenia
napadnutého rozsudku nezaoberal sa opodstatnenosťou argumentácie dovolateľov, ţe
v konaní došlo k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. júla 2015
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková