Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/484/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ M. J., bývajúceho v K.,

2/ M. J., bývajúcej v K., zastúpených advokátskym zdruţením A. advokátska kancelária, so

sídlom v K., proti ţalovaným 1/ R., s.r.o., so sídlom v K., IČO: X., zastúpenej

JUDr. Š. S., advokátom so sídlom v K., 2/ F. T., bývajúcemu v S.S., 3/ A. T., bývajúcej v S.,

zastúpeným JUDr. M. K., advokátom so sídlom v K., o určenie vlastníckeho práva, vedenej

na Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn. , o dovolaní proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach z 11. júna 2013 sp. zn. , takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 11. júna 2013 sp. zn.

z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobcovia 1/ a 2/ sa v konaní domáhali určenia, ţe sú v celosti bezpodielovými

spoluvlastníkmi nehnuteľností v katastrálnom území S., ktoré sú v registri C katastra

nehnuteľností vedené na liste vlastníctva č. X. ako dom súpisné č. X. na parcele č. X., parcela

č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m2 a parcela č. X. – záhrady vo výmere X.

m2 (ďalej len „nehnuteľnosti“). Tvrdili, ţe so ţalovanou 1/ uzatvorili 15. októbra 2008 kúpnu

zmluvu o prevode nehnuteľností za kúpnu cenu 1 440 000 Sk (ďalej len „kúpna zmluva“).

Podľa ich názoru ide o právny úkon simulovaný, a preto absolútne neplatný. Nie je totiţ

prejavom skutočnej vôle konajúcich – pri jej uzatváraní si obe zmluvné strany boli vedomé,

ţe kúpnu zmluvu neuzatvárajú váţne, s úmyslom reálneho prevodu a nadobudnutia

vlastníctva. Kúpna zmluva nebola uzatvorená slobodne, váţne, určito a zrozumiteľne. Na

bliţšie vysvetlenie uviedli, ţe ţalovaná 1/ ich poţiadala o pomoc v súvislosti s jej

podnikateľskými aktivitami a navrhla, aby dočasne na ňu previedli vlastníctvo nehnuteľností.

2

Podľa vyjadrenia ţalobcov bola kúpna zmluva uzatvorená iba naoko a mala ţalovanej slúţiť

na to, aby sa pri rokovaniach s tretími subjektmi mohla prezentovať ako vlastníčka

nehnuteľností. Účastníci kúpnej zmluvy zároveň uzatvorili aj ústnu dohodu, v zmysle ktorej

nebude podaný návrh na vklad kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností. Napokon spolu

s kúpnou zmluvou uzatvorili aj zmluvu o budúcej zmluve týkajúcej sa spätného prevodu

nehnuteľností na ţalobcov v lehote do 16. novembra 2008. Ţalovaná 1/ im kúpnu cenu za

nehnuteľnosti nikdy nevyplatila, nepristúpila k spätnému predaju nehnuteľností, na základe

kúpnej zmluvy podala návrh na vklad do katastra nehnuteľností a neskôr (v katastri uţ vedená

ako vlastníčka) previedla nehnuteľnosti na ţalovaných 2/ a 3/.

Ţalovaná 1/ ţiadala ţalobu zamietnuť ako neopodstatnenú. Podľa jej názoru má kúpna

zmluva všetky náleţitosti, obsahuje prejavy skutočnej vôle jej účastníkov a ani z iných

dôvodov nejde o absolútne neplatný úkon. Nehnuteľnosti nadobudla v súlade so zákonom

a v súlade so zákonom ich aj potom previedla na ţalovaných 2/ a 3/.

Ţalovaní 2/ a 3/ ţiadali ţalobu zamietnuť. Aj podľa ich názoru je kúpna zmluva platná.

Rovnako je platný aj neskorší právny úkon, na základe ktorého nadobudli od ţalovanej 1/

vlastníctvo nehnuteľností.

Okresný súd Košice – okolie rozsudkom z 25. júna 2012 č.k. -172 ţalobu

zamietol. V odôvodnení uviedol, ţe na základe výsledkov vykonaného dokazovania riešil ako

prejudiciálnu otázku platnosti kúpnej zmluvy. Dospel k záveru, ţe kúpna zmluva nie

je absolútne neplatná. Obe zmluvné strany v nej slobodne, určito a zrozumiteľne a s váţnym

úmyslom dosiahnuť prevod nehnuteľností vyjadrili svoju skutočnú vôľu. Bolo preukázané, ţe

ţalobcovia uzatvorili kúpnu zmluvu za účelom poskytnutia pôţičky M. M. z finančných

prostriedkov získaných z kúpnej ceny nehnuteľností. Túto skutočnosť potvrdzuje údaj o čísle

účtu, na ktorý bola zaplatená prevaţná časť kúpnej ceny (išlo o účet syna M. M.). Ţalobcovia

popri kúpnej zmluve uzatvorili so ţalovanou 1/ aj zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, ktorou

dohodli spätný prevod nehnuteľností za rovnakých podmienok a po uzavretí kúpnej zmluvy

prevzali 22. októbra 2008 na katastrálnom úrade kúpnu zmluvu s vyznačenou doloţkou o

povolení vkladu do katastra a tieţ list vlastníctva, na ktorom bola ţalovaná vedená ako

vlastníčka. Ţalobcovia teda museli vedieť, ţe na základe kúpnej zmluvy došlo aj právne

k prevodu vlastníctva. V konaní nebolo preukázané, ţe by ţalobcovia pri uzatváraní kúpnej

3

zmluvy konali neslobodne, pod nátlakom. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1

, , a prvá veta

Proti tomuto rozsudku podali ţalobcovia odvolanie, v ktorom zopakovali

ich dovtedajšie tvrdenia o dôvodoch zakladajúcich absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy.

Podľa ich názoru súd prvého stupňa nevykonal náleţité dokazovanie, nevyhovel všetkým

ich návrhom na vykonanie dokazovania a z vykonaného dokazovania nevyvodil správne

skutkové závery. Nezohľadnil závaţné rozpory vo výpovediach jednotlivých svedkov

a prehliadol, ţe kúpna zmluva bola uzatvorená v rozpore s dobrými mravmi – kúpna cena

v nej uvedená bola podstatne niţšia ako skutočná hodnota nehnuteľností. Náleţite tieţ

nezohľadnil zlý psychický stav ţalobcu 1/, ktorý mal tieţ negatívny dopad na jeho konanie

a vôľu prejavenú v kúpnej zmluve. Napadnutému rozhodnutiu vytkli, ţe súd sa v odôvodnení

dostatočne nevyrovnal s dôvodom existencie zmluvy o budúcej zmluve; je totiţ úplne

nelogické, aby predávajúci, ktorý chce svoju nehnuteľnosť predať za dohodnutú kúpnu cenu

naozaj „váţne", zároveň trval na podpísaní zmluvy o budúcej zmluve, podľa ktorej

sa mu má nehnuteľnosť po vrátení kúpnej ceny vrátiť späť. Súd tieţ zanedbal vyhodnotenie,

akú úlohu zohrával M. M. v celej majetkovej záleţitosti. Zastávali názor, ţe ţalovaná 1/ sa na

základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy nemohla stať vlastníčkou nehnuteľností, preto

nehnuteľnosti nemohla ďalej previesť na ţalovaných 2/ a 3/. Ţalobcovia 1/ a 2/ sú vzhľadom

na to naďalej ich vlastníkmi. Dodali, ţe súd prvého stupňa nesprávne rozhodol aj o trovách

konania.

Ţalovaní 1/ aţ 3/ ţiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, lebo

odvolanie nie je podané dôvodne.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 11. júna 2013 sp. zn. napadnutý

rozsudok potvrdil ako vecne správny ( a ). Konštatoval, ţe prvostupňový

súd správne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie jeho

rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu

stotoţnil. Podľa názoru odvolacieho súdu ţalobcovia neopodstatnene v odvolaní uplatnili

odvolacie dôvody v zmysle , d a , t.j. ţe súd neúplné zistil

skutkový stav veci, pretoţe nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, ţe dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a, napokon, ţe jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súdom

prvého stupňa vykonané dôkazy boli dostatočným podkladom na úplne zistenie skutkového

stavu, čo je nepochybne zrejmé z obsahu spisu. Námietka ţalobcov, ţe súd nedostatočne zistil

skutkový stav potrebný na rozhodnutie vo veci je neopodstatnená, a to uţ len preto, lebo

účastníci a ich zástupcovia na pojednávaní 25. júna 2012 po poučení podľa

uviedli, ţe nemajú ţiadne ďalšie návrhy na dokazovanie a na uvedenom pojednávaní bolo

vyhlásené uznesenie, ktorým bolo dokazovanie vyhlásené za skončené. Z odôvodnenia

napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, ţe súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul ţiadnu

skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo.

Skutkové zistenia súdu prvého stupňa nie sú zaloţené na chybnom hodnotení dôkazov, nie

je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

účastníkov resp., ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závaţnosti, zákonnosti, pravdivosti

a vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov, ktoré vykonal, zodpovedá tomu, čo bolo

zistené postupom podľa aţ K vecne správnym a výstiţným dôvodom

uvedeným v rozsudku odvolací súd dodal, ţe ţalobcovia mohli na súde uplatniť svoje práva

zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, v lehote ale nepodali ţalobu o nahradenie prejavu vôle,

ani neodstúpili od kúpnej zmluvy ( ). Napokon,

po konštatovaní, ţe súd prvého stupňa rozhodol správne aj o trovách konania, odvolací súd

rozhodol o trovách odvolacieho konania.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali ţalobcovia v celom rozsahu dovolanie

s tým, ţe im v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom konať ( ),

lebo napadnuté rozhodnutie nedáva dostatočnú odpoveď na všetky odvolacie argumenty.

Rozhodnutie odvolacieho súdu okrem toho, ţe vychádza z neúplne zisteného skutkového

stavu, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie ( ), spočíva

aj na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Zopakovali skutkové

okolnosti, za ktorých uzatvorili kúpnu zmluvu a podčiarkli tú skutočnosť, ţe skutočným

úmyslom nikoho z konajúcich nebolo dosiahnuť prevod vlastníctva nehnuteľností. O tom

svedčia aj výsledky vykonaného dokazovania, ktoré ale súdy nesprávne vyhodnotili.

V skutočnosti teda nešlo o kúpnu zmluvu, ale skôr o akúsi finančnú výpomoc (výpoţičku,

záloh, prípadne zabezpečovací prevod práva). Nesprávne je aj rozhodnutie o trovách konania.

Moţnosť konať pred súdom im bola odňatá aj tým, ţe im pred rozhodnutím odvolacieho súdu

nebolo doručené vyjadrenie ţalovanej 1/ k ich odvolaniu, v dôsledku čoho nemali moţnosť

vyjadriť sa k nemu. Napadnuté rozhodnutie preto ţiadali zrušiť.

Ţalovaná 1/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe dovolanie smeruje proti vecne

správnemu rozhodnutiu, ktoré je dostatočne odôvodnené. Rozhodnutie spočíva na úplných

skutkových zisteniach, ktoré boli súdmi správne právne posúdené. Skutočnosť, ţe ţalobcom

nebolo doručené na zaujatie stanoviska vyjadrenie ţalovanej 1/ k ich odvolaniu, nemá

za následok odňatie ich moţnosti pred súdom konať. Ţiadala napadnuté dovolanie odmietnuť

ako procesne neprípustné.

Ţalovaní 2/ a 3/ aj v dovolacom konaní zopakovali, ţe kúpna zmluva má všetky

náleţitosti a obsahuje prejavy skutočnej vôle konajúcich. Súd prvého stupňa pri riešení

prejudiciálnej otázky jej platnosti dospel v súlade so zákonom k správnemu záveru, ţe nejde

o neplatný právny úkon. Potvrdzujú to jednoznačne výsledky vykonaného dokazovania.

Nehnuteľnosti im preto ţalovaná 1/ previedla do ich vlastníctva právne účinným spôsobom.

Dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je dostatočne odôvodnené a zaloţené

na vecne správnych skutkových a právnych záveroch. Z týchto dôvodov ţiadali procesne

neprípustné dovolanie „zamietnuť“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a

ods. 1 (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny

poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci

konania ( ) zastúpení v súlade s , bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môţe

uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej

právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. , , ).

1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou

ktorého je bezpochyby tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov

v konaní a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje

len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny

6

súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania ().

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým

moţno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny

opravný prostriedok, ktorým moţno – iba v prípadoch

výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré uţ nadobudlo

právoplatnosť. vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania

a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd

vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje

konštatovaním, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , ,

, , a ).

Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vyplýva, ţe systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť

nevyhnutne v súlade s poţiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre pouţitie

mimoriadnych opravných prostriedkov platí, ţe sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch.

ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe uţ viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho

opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1

Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu

existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok

z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, ţe

v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali

vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely

nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v ţiadnom prípade však

za takú vadu nemoţno označiť skutočnosť, ţe na predmet konania existujú dva odlišné právne

názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova

proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môţe ustúpiť iba výnimočne,

a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh

proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny

systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok

z roku 2009).

Pri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov

predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, treba prípady moţnosti prelomenia

záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na výnimky z tejto

zásady. Aj upravuje takto podmienky prípustnosti dovolania

a prípady, v ktorých moţno právoplatné rozhodnutie napadnúť dovolaním, povaţuje len

za výnimku zo zásady jeho záväznosti a nezmeniteľnosti. Právnu úpravu, ktorá stanovuje

podmienky, za ktorých sa môţe táto výnimka uplatniť, nemoţno v ţiadnom prípade vykladať

rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad.

Treba dodať, ţe ak mimoriadny opravný súd „koná a rozhoduje napriek tomu, ţe

neboli splnené zákonom ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom

konaní [ (ďalej len „“) a ústavy]

a prelomí právoplatnosť napadnutého rozhodnutia súdu niţšieho stupňa, porušuje základné

právo na súdnu ochranu toho účastníka, ktorý sa po rozhodnutí opravného súdu v takom

prípade dostáva do nepriaznivejšej pozície, neţ v ktorej bol pred takým rozhodnutím

opravného súdu. Porušenie princípov spravodlivého procesu spočíva preto v takom postupe

a rozhodnutí mimoriadneho opravného súdu, ktorými sa nad rámec zákonných predpokladov

prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec

účastníka sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o veci znovu konať a rozhodovať, pretoţe

to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá uţ bola nastolená právoplatným rozhodnutím

súdu niţšieho stupňa“ ().

2. Dovolaním ţalobcov je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle

ustanovenia platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému

v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tieţ prípustné

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ). Podľa

je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe

je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

8

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a

V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu ( ), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky

rozsudku uvedeného v ; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,

preto ani nevyslovil záväzný právny názor ( ). Prípustnosť podaného

dovolania preto z nevyplýva.

3. So zreteľom na ustanovenie druhá veta , ktoré ukladá

dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

nebolo vydané v konaní, v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených

v , sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa

, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných

v , moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba

zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný

subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto

ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej

vade skutočne došlo.

Vady konania v zmysle aţ e/ a neboli v dovolaní namietané

a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania ţalobcov preto

z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.

4. Ţalobcovia v dovolaní namietajú, ţe v konaní došlo k procesnej vade v zmysle

Odňatím moţnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký procesne

nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení

účastníka konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle majú účastníci v občianskom

súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti

na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony

vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy

( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom

( ), byť predvolaný na súdne pojednávanie ( ), na to, aby mu bol

rozsudok doručený do vlastných rúk ( )].

5. K tej časti dovolania, v ktorej ţalobcovia namietajú, ţe rozhodnutie odvolacieho

súdu je v napadnutej časti nepreskúmateľné a ţe táto nesprávnosť zakladá procesnú vadu

konania uvedenú v , a teda aj prípustnosť ich dovolania podľa tohto

ustanovenia, dovolací súd uvádza nasledovné:

Dovolatelia v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces. Podľa

ods. 1 kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tieţ právo účastníka

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie

vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi

a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (). Vada

nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale)

disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv

(, , ).

10

Vada konania uvedená v znamená vţdy porušenie

aj Dohovoru. To však neznačí, ţe by zároveň nevyhnutne platil aj opak,

teda to, ţe kaţdé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (aţ) vady

konania v zmysle neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné

nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady

ich moţnej nápravy v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu ústavne garantovaného práva

na súdnu ochranu obsahuje , ktorý vo svojich ustanoveniach

predpokladá aj moţnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom

konaní, a v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje

aj predpoklady a podmienky, za ktorých moţno v dovolacom konaní napraviť procesné

nesprávnosti konania na súdoch niţších stupňov. Najzávaţnejším procesným vadám konania,

ktoré sú taxatívne vymenované v , pripisuje osobitný

význam – vady tejto povahy povaţuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania

(viď ) a zároveň tieţ za prípustný dovolací dôvod (viď

písm. a/ ). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň

závaţnosti procesných vád v zmysle pripisuje

význam, avšak inej váhy. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(„iné vady“) povaţuje totiţ – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v –

(len) za relevantný dovolací dôvod (viď ), pričom však vady tejto

povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.

Pri zvaţovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vţdy na zreteli,

ţe dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti uţ právoplatnému

rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti ( ).

Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných

práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces

(tieţ v nadväznosti na poţiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157

ods. 1 a 2 ), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa

. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z , ktorý do určitej

miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa a 4 , treba rozhodujúce

otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto

ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiţ vyriešená z pohľadu oboch dotknutých

ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj

a aktuálne tieţ ).

11

V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len ţalobcami zdôrazňované

právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne

relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol

vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov niţších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky

prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty,

lebo dovolateľkou namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia

moţnosti konať pred súdom ( ). Dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza

skutkový stav, ktorý povaţoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán

k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy,

z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Za vadu konania v zmysle

v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobcov.

Judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) povaţuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia

za tzv. inú vadu konania ( ), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte naďalej plne

opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod

odkloniť sa od tohto názoru. Na závere, ţe nepreskúmateľnosť nezakladá procesnú vadu

konania zotrval vec prejednávajúci senát najvyššieho súdu vţdy dôsledne a bezvýnimočne

(viď napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. , ,

, , , ). Právna kvalifikácia

nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu niţšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho

(iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu

(porovnaj napríklad sp. zn. , , ,

, , , ,

a a ).

Správnosť takého nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia

a jej dôsledkov potvrdzujú tieţ rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“) o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali

na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu

sp. zn. , , , , ,

, , , ). Dovolací súd

12

osobitne poukazuje na to, ţe ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn.

konštatoval, ţe „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho

súdu, ktorá prijala záver, ţe nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu

konania podľa , ale len tzv. inú vadu konania podľa

písm. b/ “. Ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn.

zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr. , ,

) o ústavnej udrţateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný

nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený

skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237

písm. f/ “.

Vzhľadom na to, ţe senát dovolacieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v tejto veci,

sa riadi judikátom R 111/1998, nemusel by v zásade odôvodňovať, prečo sa od neho

neodkláňa. So zreteľom na dovolaciu argumentáciu ale napriek tomu uvádza nasledovné:

5.1. I keď upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom

súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov ( ) a právnou úpravou občianskeho súdneho konania dbá o to, aby

rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, predsa len nemôţe zabezpečiť, ţe kaţdé

konanie bude v plnom rozsahu zodpovedať jeho ustanoveniam a ţe súdmi bude vţdy

rozhodnuté iba správne. Moţnosť dosiahnutia nápravy nesprávností, ku ktorým môţe v praxi

dôjsť, vytvára systémom riadnych a mimoriadnych opravných

prostriedkov (odvolanie, návrh na obnovu konania, dovolanie, mimoriadne dovolanie).

Nesprávnosťou rozhodnutia je aj jeho nepreskúmateľnosť. Pokiaľ sa súd dopustí tejto

nesprávnosti a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodní, neodníma tým účastníkovi konania

moţnosť realizovať jeho procesné oprávnenia. Účastník odvolacieho konania má v prípade,

ţe rozhodnutie odvolacieho súdu povaţuje za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné

alebo arbitrárne, zachované procesné oprávnenie poukazovať na tieto nedostatky rozhodnutia

a domáhať sa nápravy; za podmienok stanovených v zákone môţe podať dovolanie (§ 240

ods. 1 ). mu nebráni v dovolaní namietať všetky

nesprávnosti postupu, rozhodovania a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím neobmedzuje jeho

moţnosť argumentovať aj tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náleţite odôvodnené,

dôvody rozhodnutia nie sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené nezrozumiteľne,

13

prípadne sú neúplné, nepresvedčivé alebo nepodloţené priebehom a výsledkami konania.

Na druhej strane právnou úpravou dovolania a dovolacieho

konania nezaručuje, ţe kaţdé podané dovolanie bude vţdy prípustné a ţe dovolateľ bude

v konaní pred najvyšším súdom úspešný. V dovolacom konaní totiţ argumentácia dovolateľa

takéhoto obsahu a takejto povahy naráţa na stanovené

obmedzenia práva na súdnu ochranu, ktoré vyplývajú z právnej úpravy prípustnosti dovolania

( a nasl. ). Rámec, ktorý je vymedzený týmito obmedzeniami, nesmie dovolací súd

prekročiť.

5.2. v ustanovení vymenúva znaky tých rozsudkov

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie procesne prípustné. Z právnej úpravy obsiahnutej

v danom ustanovení je zrejmé, ţe zákonodarca v nej – zohľadňujúc mimoriadny charakter

dovolania a moţné dôsledky zrušenia rozhodnutia dovolacím súdom – vyjadril na jednej

strane vôľu, aby určité rozsudky (výnimočne) napriek tomu, ţe uţ nadobudli právoplatnosť,

mohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní (viď aţ 3 ).

Na druhej strane tým ale zároveň vyjadril vôľu, aby iné rozsudky (neţ sú ním výslovne

uvedené) nemohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní.

V preskúmavanej veci je dovolaním napadnuté potvrdzujúci rozsudok odvolacieho

súdu. v z moţnosti dovolacieho prieskumu vylučuje taký

potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky uvedené v tomto ustanovení.

Vzhľadom na zámer zákonodarcu, aby potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu neuvedený

v § 238 nebolo moţné podrobiť dovolaciemu prieskumu (i keby prípadne spočíval

na nesprávnej aplikácii alebo interpretácii zákona), bolo by nielen nelogické a v rozpore

s výnimočnou povahou dovolania, ale aj z materiálneho hľadiska neakceptovateľné, pokiaľ by

právnou úpravou obsiahnutou v vyjadril zároveň („súbeţnú“) vôľu

zabezpečiť účastníkovi konania moţnosť dovolacieho prieskumu v prípade takého

potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu neuvedeného v , ktorý moţno (azda

aj alebo pravdepodobne) spočíva na úplne správnych záveroch, o ich správnosti sa ale nedá

celkom presvedčiť a v dovolacom konaní ju nemoţno do všetkých detailov preveriť, lebo

odvolací súd svoje závery v odôvodnení potvrdzujúceho uznesenia nevyjadril spôsobom

absolútne jasným, určitým, presvedčivým alebo relevantnú problematiku plne

vyčerpávajúcim.

14

5.3. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, ţe právna

istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len

mimoriadne a výnimočne.

Úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku dovolateľom

je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, ţe dovolanie je procesne prípustné

a aţ následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, ţe tento opravný prostriedok

je aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému (primárnemu) záveru, platná

právna úprava mu neumoţňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť aţ k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané; pokiaľ by dovolací súd

posudzoval správnosť rozhodnutia napadnutého procesne neprípustným dovolaním, porušil

by zákon. Ak preto dovolací súd dospeje k záveru, ţe dovolanie je procesne neprípustné, musí

tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal správnosťou napadnutého

rozhodnutia.

Pre opačný prístup dovolacieho súdu – (primárne) posúdenie rozhodnutia z hľadiska

úplnosti alebo správnosti skutkových a právnych záverov a tieţ výstiţnosti ich vyjadrenia

alebo precíznosti odôvodnenia a aţ z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce následné

(sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania – nedáva

podklad v ţiadnom z jeho ustanovení.

5.4. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje

jednak objektívnymi znakmi rozsudku ( ) alebo uznesenia ( )

odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním najzávaţnejších procesných vád

konania súdov niţších stupňov ( ). Účelom takéhoto (objektívneho) vymedzenia

je bezpochyby zvýšiť predvídateľnosť súdneho rozhodovania a vylúčiť alebo aspoň

minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania.

Záver súdu, ţe napadnuté rozhodnutie súdu niţšieho stupňa je (ne)preskúmateľné,

závisí vţdy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal,

ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má (opravný) súd

vyššieho stupňa a ako sa tieto jeho predstavy stotoţňujú s individuálnym odôvodnením

napadnutého rozhodnutia. V praxi sa pri tom môţe zo strany súdu vyššieho stupňa vyskytnúť

15

rozpätie od prehnanej prísnosti (rigoróznosti) cez náleţitý prístup aţ k neopodstatnenej

zhovievavosti (benevolencii).

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nemohlo byť zámerom zákonodarcu, aby

riešenie tak zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska rešpektovania princípu právnej istoty

osobitne významná (otázky, či dovolanie prípustné je alebo nie je, a či teda výnimočne moţno

prelomiť právoplatnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia), bolo determinované tým,

s akým stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje k posúdeniu, či odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia dostatočne jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetľuje skutkovú a právnu

podstatu veci.

5.5. I keby teda bola (prípadne) opodstatnená námietka odporkyne, ţe napadnuté

rozhodnutie je nepreskúmateľné, nepresvedčivé, arbitrárne, nedostatočne odôvodnené, treba

mať na zreteli, ţe takáto námietka sa týka tzv. inej vady konania majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada takej povahy je síce relevantný dovolací dôvod (§ 241

ods. 2 písm. b/ ), úspešne je však uplatniteľný len ak je dovolanie procesne prípustné.

Ako uţ bolo uvedené vyššie, sama tzv. iná (v neuvedená) vada konania

prípustnosť dovolania nezakladá.

6. Ţalobcovia zastávajú názor, ţe súdy nemali pre rozhodnutie dostatok úplných

a správnych skutkových podkladov. Najvyšší súd preto uvádza nasledovné:

6.1. V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov

nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod

zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle (viď viaceré rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , , ,

a ).

6.2. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované

dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237

písm. f/ , lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma moţnosť pred súdom konať

(porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

16

6.3. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie

z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania

v zmysle (viď tieţ napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

a ).

6.4. K námietke ţalobcov, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ), dovolací súd uvádza, ţe právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený

skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť

v procesne prípustnom dovolaní (viď ), samo nesprávne právne

posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tieţ ďalšie rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , , ,

, , , a ). Nejde

totiţ o vadu konania uvedenú v , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý

by bol uvedený v ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďţe odporkyňa tento

dovolací dôvod uplatnila v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd

podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych

záverov.

6.5. Na záver k tejto časti odôvodnenia najvyšší súd ešte raz pripomína konštatovanie

ústavného súdu obsiahnuté v jeho uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. ,

v zmysle ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého

rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci

nezakladá vadu konania podľa “.

7. Ako uţ bolo uvedené vyššie, k odvolaniu ţalobcov (č.l. 182 spisu) proti

prvostupňovému rozsudku sa vyjadrili ţalovaní. Vyjadrenie ţalovaných 2/ a 3/ bolo doručené

právnej zástupkyni ţalobcov (č.l. 197 spisu), vyjadrenie ţalovanej 1/ (č.l. 192 spisu) im ale

17

doručené nebolo, preto v okolnostiach prejednávanej veci (odvolací súd rozhodol bez

nariadenia odvolacieho pojednávania) nemali ţalobcovia ani moţnosť zaujať stanovisko

k tomuto vyjadreniu ţalovanej 1/.

7.1. K dôsledkom procesného postupu súdu, v rámci ktorého nebolo odvolateľovi

doručené vyjadrenie opačnej procesnej strany k jeho odvolaniu, senát najvyššieho súdu, ktorý

koná a rozhoduje v preskúmavanej veci, zaujal v minulosti právne závery vo viacerých

rozhodnutiach vydaných do 13. januára 2015 (viď napríklad sp. zn. ,

, , , ), v ktorých opakovane

konštatoval, ţe ak nejde o prípad uvedený v druhej vete , doručí súd prvého

stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci

samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení

nevyplýva. Z teda nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu

predloţiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého

účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udrţiavať stav

konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná

hranica takúto konfrontáciu ukončiť (, , ).

Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodrţaní dikcie

ustanovenia pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (viď tieţ ,

, , .). Odňatie moţnosti pred súdom konať

nezakladá teda sama skutočnosť, ţe odvolateľovi nebolo predloţené vyjadrenie druhej

procesnej strany k jeho odvolaniu. Obdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších

rozhodnutiach najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn. a ).

Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany

by mohol v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy nekončiaci) proces

vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto

pohľad by mohol mať aţ znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu

chápaniu princípu právneho štátu.

7.2. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyhlásil 14. novembra 2010

rozsudok vo veci Holub proti Českej republike, ktorým za neprijateľnú označil sťaţnosť

odôvodňovanú tým, ţe ústavná sťaţnosť Ladislava Holuba bola odmietnutá bez toho, aby

mu bola v konaní o nej vytvorená náleţitá moţnosť oboznámiť sa s vyjadreniami ostatných

účastníkov predmetného konania. ESĽP tu aplikoval nové kritérium prijateľnosti, ktoré bolo

18

zavedené s účinnosťou od 1. júna 2010 Protokolom č. 14 k Dohovoru. Podľa nového článku

35 ods. 3 písm. b/ Dohovoru totiţ „Súd vyhlási za neprijateľnú kaţdú individuálnu sťaţnosť

[...], pokiaľ sa domnieva, ţe [...] sťaţovateľ neutrpel podstatnú ujmu, iba ak dodrţiavanie

ľudských práv zaručených v Dohovore a Protokoloch vyţaduje preskúmanie odôvodnenosti

sťaţnosti, pričom z tohto dôvodu nemôţe byť odmietnutý ţiadny prípad, ktorý nebol riadne

posúdený vnútroštátnym súdom“. V uvedenom prípade boli podľa ESĽP splnené všetky

čiastkové podmienky pouţiteľnosti tohto „nového“ kritéria. V súvislosti s otázkou podstatnej

ujmy totiţ dospel k záveru, ţe neoboznámenie sťaţovateľa s obsahom vyjadrení iných

účastníkov – vzhľadom k ich obsahu – neznamenalo ujmu sťaţovateľa na jeho práve

na spravodlivý proces.

7.3. ESĽP vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančínková proti Slovenskej

republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemoţnosti vyjadriť

sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel ESĽP

k názoru, ţe aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje ţiadne nové skutočnosti alebo

argumenty, ku ktorým by sa procesná strana uţ nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu

konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí

byť druhému účastníkovi daná moţnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna

a skutková argumentácia. V rozsudku sa doslovne uvádza, ţe „poţiadavka, aby účastníci

súdneho konania mali moţnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach

podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako

na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, ţe odvolanie nemusí vyvolať ţiadnu novú

argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto moţnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza

k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

7.4. So zreteľom na časovú a vecnú aktuálnosť rozsudku ESĽP vo veci Trančíková

proti Slovenskej republike najvyšší súd konštatuje, ţe v preskúmavanej veci bolo v konaní

o dovolaní potrebné zohľadniť, ţe vyjadrenie ţalovanej 1/ k odvolaniu ţalobcov bolo

formulované ako právna a skutková argumentácia a ţalobcom mala byť preto daná moţnosť

oboznámiť sa s týmto vyjadrením. V danom prípade táto moţnosť nebola ţalobcom

vytvorená, preto je namieste záver, ţe im tým bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237

písm. f/ ).

19

8. Vzhľadom na to, ţe v konaní bola ţalobcom 1/ a 2/ odňatá moţnosť pred súdom

konať, je ich dovolanie nielen prípustné ( ), ale aj opodstatnené (

ods. 2 písm. a/ ). Najvyšší súd preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie ( ). So zreteľom na (procesný) dôvod zrušenia

napadnutého rozsudku nezaoberal sa opodstatnenosťou argumentácie dovolateľov, ţe

v konaní došlo k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241

ods. 2 písm. b/ ) a ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. júla 2015

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková