Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
466/395666.f1e211.pdf
PDF · 266.57 KB
No categories available
3Cdo/132/2015
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Cdo 132/2015
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Mgr. L. B., bývajúceho
v J., zastúpeného Advokátskou kanceláriou F., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., proti žalovanej
Slovenskej republike, za ktorú koná Národná banka Slovenska, so sídlom v Bratislave,
Imricha Karvaša č. 1, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
4 C 177/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. septembra
2014 sp. zn. 2 Co 450/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Žalobca sa v konaní domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť nahradiť mu škodu
vo výške 6 605,35 € s príslušenstvom podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len
„zákon č. 514/2003 Z.z.“), ktorú mu podľa jeho názoru spôsobila nesprávnym úradným
postupom Národná banka Slovenska konkrétne tým, že oneskorene zistila neaktuálnosť
Prospektu investície PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len
„družstvo“), na zistené nedostatky riadne a včas nereagovala, čím nevykonávala riadne
a odborne dohľad nad uvedeným družstvom ako vyhlasovateľom verejnej ponuky
majetkových hodnôt a obchodníkom s cennými papiermi.
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 3. marca 2014 č.k. 4 C 177/2011-82 návrh
žalobcu na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie zamietol, žalobu
zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Návrh žalobcu na podanie prejudiciálnej
otázky zamietol z dôvodu, že žalobcom navrhnuté otázky nemajú bezprostredný súvis
s prebiehajúcim konaním. Na odôvodnenie rozhodnutia vo veci samej uviedol, že žalobca
nepreukázal naplnenie zákonných predpokladov pre priznanie žalobou uplatňovaného nároku
(t.j. nesprávny úradný postup žalovanej, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom
škody a nesprávnym úradným postupom).
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 24. septembra 2014
sp. zn. 2 Co 450/2014 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci
samej potvrdil a žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Zhodne
s prvostupňovým súdom dospel k záveru, že v konaní neboli preukázané predpoklady pre
úspešné uplatnenie zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
žalovanej. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 O.s.p.
Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré
odôvodnil podľa § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Namietal, že mu postupom odvolacieho
súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú
vyvodzoval z toho, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepresvedčivé, svojvoľné, arbitrárne
a formalistické, a z toho dôvodu nepreskúmateľné. Odvolací súd neprípustným spôsobom
pracoval s doterajšou judikatúrou, keď judikatúru, ktorú považoval za vhodnú, citoval, ale
ostatnú a rovnako dôležitú zamlčal, lebo ju ani nespomenul v odôvodnení rozhodnutia.
Nesúhlasil s právnym záverom súdov oboch stupňov o nepreukázaní nesprávneho úradného
postupu žalovanej; naopak v konaní bolo nesporne preukázané zanedbanie a nevykonávanie
zákonného dohľadu nad dohliadanými subjektami. Povinnosťou banky bolo zisťovanie
a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných
subjektov a ich činnosti, ktoré banka zanedbala a vystavila klientov dohliadaných subjektov
rizikám ohrozujúcich, okrem iného, ich záujmy v spojení s investovaním ich finančných
prostriedkov v rámci subjektov, nad ktorými mala vykonávať dohľad. Ďalej žalobca namietal
nesprávne vyhodnotenie ním predložených dôkazov – správy správcu konkurznej podstaty
úpadcu družstva o stave konkurzu a výpoveď správcu v inom súdnom konaní, ako
i nezohľadnenie skutočností majúcich podstatný význam pre rozhodnutie danej veci.
Na základe uvedeného žiadal, aby dovolací súd zrušil rozhodnutia súdom oboch stupňov
a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu
vychádza z náležite zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia veci,
dovolacie dôvody tvrdené žalobcom považovala za nedôvodné, a preto navrhla dovolanie
zamietnuť alebo odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade so zákonom § 241 ods. 1 O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej
právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).
1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou
ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje
len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny
súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch
Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho
súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť
dovolania často vysvetľuje konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací
súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013,
3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), najvyšší súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil záväzný
právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a dovolanie smeruje proti takému potvrdzujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky uvedené v § 238 ods. 3 O.s.p. Predmetné
dovolanie preto podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. prípustné nie je.
Podané dovolanie by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len
ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej
v ustanovení § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k niektorej z nich vyplýva
pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou,
či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Treba zdôrazniť, že z hľadiska § 237 O.s.p. nie je relevantné tvrdenie dovolateľa
o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že
k tejto vade skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady konania uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
2. Žalobca v dovolaní namieta, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne
nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti
na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony
vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy
(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123
O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok
doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
2.1. Pokiaľ žalobca namieta, že postup súdu v procese zisťovania skutkových
podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo
nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol
v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu
konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993,
R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.
2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania
Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv. inej
procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.); vadu takej povahy ale možno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom
dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť dovolania
nezakladá.
2.2. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie
je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu
(viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania
nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie
skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom
konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
2.3. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.
Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie
z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010
a 2 Cdo 29/2011).
2.4. Ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným
prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237 O.s.p.
neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 266/2009).
3. K dovolateľom tvrdenému odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť
v dôsledku toho, že – ako uvádza – napadnuté rozhodnutie nemá náležitosti v zmysle
ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., je nekonkrétne, nedostatočne odôvodnené a nepresvedčivé,
v dôsledku čoho je nepreskúmateľné.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou najvyššieho súdu (viď R 111/1998)
považovaná za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), teda nie za procesnú vadu
konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa záveru dovolacieho súdu je názor zaujatý
v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa
od tohto judikátu. Takáto právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti vyplýva aj z ďalších
rozhodnutí najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010,
2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010,
6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011, 7 Cdo 109/2011, resp. 1 ECdo 10/2014).
Správnosť takého nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia
a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali
na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,
III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013, III. ÚS 1/2015).
Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013
sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil
k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia
rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. V uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014
ústavný súd zotrval „na závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012)
o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok
riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový
stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p.“.
Ústavný súd v uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 konštatoval, že
najvyšší súd v súlade so svojou stabilnou „dovolacou“ judikatúrou náležite zdôvodnil, prečo
nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia nezakladá prípustnosť dovolania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. Postoj najvyššieho súdu v tejto otázke nesignalizuje arbitrárnosť
či zjavnú neodôvodnenosť, a to hlavne s ohľadom na povahu dovolacieho konania ako
mimoriadneho opravného konania, ktorým sa preskúmava právoplatné rozhodnutie a zasahuje
sa ním do nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania.
Dovolací súd preto uzatvára, že i keby dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu bolo prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemohlo
by to založiť prípustnosť dovolania žalobcu.
4. Žalobca zastáva názor, že odvolací súd dospel v danom prípade k právnym
záverom, ktoré nezodpovedajú ústave a zákonom č. 566/1992 Zb., č. 566/2001 Z.z.
a č. 747/2004 Z.z. Z hľadiska obsahového namieta, že napadnutý rozsudok spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že
ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012
a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010
a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút,
stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť
dovolania.
5. Na vady konania, ktoré sú uvedené v § 237 O.s.p., je dovolací súd povinný
prihliadať bez ohľadu na to, či ich dovolateľ uplatnil alebo neuplatnil (viď § 242
ods. 1 O.s.p.).
Zo spisu vyplýva, že k odvolaniu žalobcu (č.l. 102 spisu) sa vyjadrila žalovaná
(č.l. 117 spisu). Zo spisu nevyplýva, že predmetné vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobcu
bolo doručené žalobcovi.
5.1. K dôsledkom procesného postupu súdu, v rámci ktorého nebolo odvolateľovi
doručené vyjadrenie opačnej procesnej strany k jeho odvolaniu, senát najvyššieho súdu, ktorý
koná a rozhoduje v preskúmavanej veci, zaujal v minulosti svoje právne závery vo viacerých
rozhodnutiach vydaných do 13. januára 2015 (viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 24/2011,
3 Cdo 23/2011, 3 Cdo 129/2011, 3 Cdo 257/2012, 3 Cdo 258/2012), v ktorých opakovane
konštatoval, že ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete O.s.p., doručí súd prvého
stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci
samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení
nevyplýva. Z Občianskeho súdneho poriadku teda nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu
predložiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého
účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav
konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná
hranica takúto konfrontáciu ukončiť (III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012).
Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie
ustanovenia § 209a O.s.p. pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (viď tiež III. ÚS 72/09,
IV. ÚS 462/2010, IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 296/2011.). Odňatie možnosti pred súdom konať
nezakladá teda sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej
procesnej strany k jeho odvolaniu. Obdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších
rozhodnutiach najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn. 5 Cdo 40/2012 a 1 Cdo 17/2011).
Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany
by mohol v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy nekončiaci) proces
vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto
pohľad by mohol mať až znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu
chápaniu princípu právneho štátu.
5.2. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyhlásil 14. novembra 2010
rozsudok vo veci Holub proti Českej republike, ktorým za neprijateľnú označil sťažnosť
odôvodňovanú tým, že ústavná sťažnosť Ladislava Holuba bola odmietnutá bez toho, aby mu
bola v konaní o nej vytvorená náležitá možnosť oboznámiť sa s vyjadreniami ostatných
účastníkov predmetného konania. ESĽP tu aplikoval nové kritérium prijateľnosti, ktoré bolo
zavedené s účinnosťou od 1. júna 2010 Protokolom č. 14 k Dohovoru. Podľa nového článku
35 ods. 3 písm. b/ Dohovoru totiž súd vyhlási za neprijateľnú každú individuálnu sťažnosť,
pokiaľ sa domnieva, že sťažovateľ neutrpel podstatnú ujmu.
5.3. ESĽP vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej
republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť
sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel ESĽP
k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo
argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu
konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí
byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna
a skutková argumentácia. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí,
dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručeného článkom 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
5.4. Žalobca je v dovolacom konaní zastúpený advokátskou kanceláriou. Podľa § 18
ods. 1 veta prvá zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov je advokát povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy
klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ustanovenie § 18 ods. 2 veta prvá tohto zákona ukladá
advokátovi povinnosť pri výkone advokácie konať čestne a svedomito, dôsledne využívať
všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho
presvedčenia pokladá za prospešné. So zreteľom na citované ustanovenia je dôvodné
očakávať, že advokát (advokátska kancelária) – kvalifikovaný právny zástupca dovolateľa
urobí všetko pre dosiahnutie procesného úspechu ním zastúpeného účastníka a že v dovolaní
opíše všetky nesprávnosti procesného postupu súdov s vysvetlením, k akej ujme viedli,
resp. že podá plný výpočet dôvodov, so zreteľom na ktoré by mal dovolací súd rozhodnúť
v zmysle „petitu“ dovolania.
I keď ustanovenie § 242 ods. 2 veta druhá O.s.p. ukladá dovolaciemu súdu, aby
na procesné vady konania uvedené v § 237 O.s.p. prihliadol bez ohľadu na to, či v dovolaní
boli alebo neboli uplatnené, predsa len – a osobitne v prípade namietaného odňatia možnosti
pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) – treba mať na zreteli, že pri vyhodnocovaní
dopadov procesných nesprávností, ktoré vyšli najavo v priebehu dovolacieho konania, nie
je obsah dovolania bezvýznamný. Ide o to, že slovo „neprihliada“ vyjadruje objektívnu
stránku prístupu dovolacieho súdu k procesným vadám odvolacieho konania, obsah dovolania
ale sprístupňuje dovolaciemu súdu dovolateľov subjektívny pohľad na správnosť postupu
súdov. a vysvetľuje, či a v akom rozsahu dovolateľ sám vníma niektorý aspekt postupu súdu
ako okolnosť zakladajúcu ujmu na jeho procesných oprávneniach. Dovolanie, jeho obsah
a v ňom zvolené formulácie a uvedené argumenty sú podkladom, na ktorom dovolací súd
posudzuje, či procesnú vadu konania, ktorá vyšla v dovolacom konaní najavo, dovolateľ
vôbec vníma ako ujmu na svojich právach účastníka občianskeho súdneho konania.
Občiansky súdny poriadok dovolaciemu súdu neukladá, aby dovolateľovi ako ujmu
„nanucoval“ to, čo dovolateľ sám za ujmu neoznačil.
Povinnosť prihliadať na určitú procesnú vadu konania ešte neznamená, že dovolací
súd musí vždy, bez zreteľa na individuálne okolnosti, priznať takejto vade relevanciu
najvyššieho stupňa vedúcu až k záveru o potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie.
5.5. Dovolateľ mal v dovolacom konaní vytvorenú procesnú možnosť poukázať
aj na to, že mu nebolo doručené vyjadrenie žalovanej k jeho odvolaniu, a vysvetliť dôvody,
so zreteľom na ktoré zastáva názor, že mu tým súd spôsobil podstatnú ujmu na jeho
procesných právach. Procesný postup, na ktorý sa vzťahujú body 5.1. až 5.3., dovolateľ ale
v dovolaní ani len nespomenul.
Ak protistrana doručila súdu také vyjadrenie k odvolaniu, ktoré bolo formulované ako
skutková a právna argumentácia, súd ale jej vyjadrenie nezaslal na vedomie odvolateľovi, ide
v zmysle toho, čo vyplýva z rozsudku ESĽP vo veci Trančíková proti Slovenskej republike,
o procesnú nesprávnosť zasahujúcu do práva na spravodlivý súdny proces. Avšak skutočnosť,
že odvolateľ na túto nesprávnosť vo svojom dovolaní ani len popisne nepoukázal (i keď bol
zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom), vedie dovolací súd k záveru, že dovolateľ
túto nesprávnosť a jej procesné dôsledky vôbec nevníma ako ujmu (a už v nijakom prípade
ako podstatnú ujmu) na svojich procesných právach (k tomu viď už spomenutý rozsudok
ESĽP vo veci Holub proti Českej republike).
V okolnostiach preskúmavanej veci dospel preto dovolací súd k záveru, že i keď
žalobcovi nebolo doručené vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobcu, nemalo to za následok
odňatie možnosti žalobcu pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
6. Vzhľadom na to, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné,
nepreukázaná bola žalobcom tvrdená procesná vada uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p.
a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p., dovolací súd
odmietol dovolanie žalobcu ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešnej žalovanej nepriznal dovolací súd náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 142 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 243b ods. 5 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. septembra 2015
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková