Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
4ae/395665.24c73e.pdf
PDF · 153.73 KB
No categories available
3Cdo/618/2015
Najvyšší súd 3 Cdo 618/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne K. M., bývajúcej vo V.,
zastúpenej zákonným zástupcom Ing. J. M., bývajúcim vo V., zastúpeným advokátskou
kanceláriou F., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú
koná Národná banka Slovenska, so sídlom v Bratislave, Imricha Karvaša č. 1,
IČO: 30844789, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
25 C 179/2011, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 9.
decembra 2014 sp. zn. 5 Co 71/2014, 5 Co 72/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Žalobkyňa sa v konaní domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť jej sumu
1 414,29 € s príslušenstvom ako náhradu škody, ktorá jej vznikla v príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) pri výkone
bankového dohľadu nad Podielovým družstvom slovenské investície (ďalej len „Družstvo“).
Poukázala na to, že bola členkou Družstva, ktoré od svojich členov zhromažďovalo peňažné
prostriedky a zabezpečovalo ich zhodnocovanie v zmysle zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných
papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon č. 566/2001 Z.z.). Družstvo pri tom využívalo služby obchodníka s cennými
papiermi – spoločnosti Capital Invest, o.c.p. (ďalej len „OCP“). NBS mala podľa zákona
č. 566/2001 Z.z. a zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 747/2004 Z.z.“) vykonávať dohľad
nad Družstvom a OCP, jej postup ale nebol riadny. NBS nekonala v súlade so zákonom
č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska (ďalej len „zákon č. 566/1992 Zb.“) a napriek
tomu, že vedela o nedostatkoch v ich činnosti, neprijala včas účinné opatrenia
na ich odstránenie a na hroziacu škodu neupozornila ani Družstvo ani jeho členov. Pokiaľ
by riadne vykonávala bankový dohľad, boli by finančné prostriedky žalobkyne nielen
chránené, ale aj zhodnotené. V dôsledku zanedbania náležitého bankového dohľadu vznikla
žalobkyni škoda, za ktorú podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon
č. 514/2003 Z.z.“) zodpovedá štát.
Žalovaná popierala opodstatnenosť žaloby. Namietala, že nezanedbala bankový
dohľad a žalobkyňa sa svojich práv mala domáhať v konkurznom konaní vyhlásenom
na Družstvo uznesením Okresného súdu Bratislava I z 11. apríla 2001 sp. zn. 3 K 95/2010.
Žalobkyňa ako investor musela vedieť, že s investíciou peňažných prostriedkov do činnosti
Družstva je spojené riziko a orgány dohľadu mohli vykonávať dohľad len v zákonom
vymedzenom a limitovanom rozsahu. NBS bola až s účinnosťou od 1. júna 2010 oprávnená
dohliadať aj na to, či sa dodržiava schválený prospekt investície. Družstvo samo dlho
nesignalizovalo žiadne obavy z činnosti OCP; až 15. apríla 2010 požiadalo o preskúmanie
postupu OCP a o vykonanie dohľadu na mieste. NBS najskôr rozhodnutím o predbežnom
opatrení uložila OCP povinnosť zdržať sa bez súhlasu NBS nakladania s majetkom klientov
a neskôr rozhodnutím z 21. decembra 2010 odobrala OCP povolenie na poskytovanie
investičných služieb (§ 156 ods. 2 písm. a/ zákona č. 566/2001). Napokon rozhodnutím
z 30. mája 2011 zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt. Z týchto dôvodov žiadala
žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.
Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 16. októbra 2013 č.k. 25 C 179/2011-163
zamietol žalobu a tiež návrh žalobkyne na prerušenie konania a na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie. Žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal z toho, že žalobkyňa
bola členkou Družstva a v zmysle dohody o úprave niektorých práv a povinností uzavretej
s Družstvom jej vznikol nárok na vyplatenie vyrovnávacieho podielu, ktorý jej však dosiaľ
vyplatený nebol a nebola jej poskytnutá ani náhrada zaň. Podľa názoru súdu žalobkyňa
neopodstatnene namieta, že štát nedohliadol nad činnosťou Družstva postupom
zodpovedajúcim zákonom č. 566/1992 Zb., č. 566/2001 Z.z. a č. 747/2004 Z.z. Otázku,
či žalobkyni vznikla škoda, za ktorú zodpovedá štát, riešil súd prvého stupňa podľa § 9
zákona č. 514/2003 Z.z. Uviedol, že žalobkyňa bola v konaní povinná preukázať všetky tri
podmienky vzniku zodpovednosti podľa tohto zákona (existenciu škody, nesprávneho
úradného postupu a príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom),
ktoré musia byť splnené kumulatívne, žalobkyňa ale nepreukázala, že NBS zanedbala
bankový dohľad vytýkaným spôsobom. Vzhľadom na to, že žalobkyňa nepreukázala jednu
z troch podmienok vzniku zodpovednosti za škodu (nesprávny úradný postup NBS), súd
prvého stupňa sa už nezaoberal tým, či žalobkyni vznikla škoda v ňou vyčíslenej výške.
Pri zamietnutí žaloby vzal na zreteľ tiež to, že žalobkyňa sa domáhala uspokojenia svojej
pohľadávky v konkurznom konaní, ktoré je vedené na Okresnom súde Bratislava I voči
úpadcovi – Družstvu. V incidenčnom konaní, ktoré ešte nebolo ukončené, môže byť jej
pohľadávka uznaná. Žaloba o náhradu škody je preto podaná predčasne. Navyše, žalobkyňa
si nárok na náhradu škody môže uplatniť v zmysle § 243a ods. 4 Obchodného zákonníka.
Svoj vplyv na riadenie a hospodárenie Družstva mala žalobkyňa vykonávať prostredníctvom
členskej schôdze, žalobkyňa ale počas svojho členstva v Družstve takto svoje oprávnenia
nerealizovala. Na odôvodnenie zamietnutia návrhu na prerušenie konania uviedol, že
rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o žalobkyňou nastolených otázkach nie
je v danom prípade nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej; navyše, prvostupňový súd nie
je súdom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1
Proti výroku uvedeného rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá, podala žalobkyňa
odvolanie. Navrhla, aby odvolací súd buď napadnutý výrok rozsudku zmenil (tak, že žalobe
vyhovie) alebo zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.
Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý výrok rozsudku potvrdiť. Súd
prvého stupňa podľa jej názoru vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, v potrebnej miere
zistil rozhodujúce skutkové okolnosti a svoje skutkové zistenia vecne správne posúdil.
Okresný súd Bratislava I uznesením z 3. januára 2014 č.k. 25 C 179/2011-184 uložil
žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. Aj toto uznesenie napadla
žalobkyňa odvolaním.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 9. decembra 2014 sp. zn. 5 Co 71/2014,
5 Co 72/2014 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny
(§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.); zároveň potvrdil prvostupňové uznesenie ukladajúce žalobkyni
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. Žalovanej nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania. V odôvodnení konštatoval, že rozhodnutie súdu prvého stupňa spočíva
na vecne správnych skutkových a právnych záveroch. Po opísaní podstaty obsahu žaloby,
vyjadrení žalovanej, priebehu a výsledkov konania na súde prvého stupňa uviedol obsah
odvolania a vyjadrenia žalovanej k odvolaniu. Konštatoval, že hmotnoprávnym základom
pre uplatnenie žalobcovho práva na náhradu škody je zákon č. 514/2003 Z.z. Predpokladmi
zodpovednosti štátu podľa tohto zákona sú: a/ nesprávny úradný postup, b/ vznik škody,
c/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Odvolací súd
sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebolo preukázané,
že by NBS nesprávne úradne postupovala spôsobom, ktorý jej vytýkala žalobkyňa. Žalovaná
totiž až od 1. júna 2010 mohla dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený prospekt
investície. Žalobkyňa si musela byť vedomá, že s jej investíciou je spojené riziko, pokiaľ ale
napriek tomu investovala, nemôže byť jej finančná ujmy pričítaná na ťarchu žalovanej.
Všetky žalobkyňou namietané okolnosti o údajnom nesprávnom úradnom postupe NBS
sa týkali takých nesprávností, ku ktorým malo dôjsť v procese rozhodovania NBS;
nesprávnosti tejto povahy ale nemožno považovať za dôvod, ktorý zakladá zodpovednosť
štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Aj podľa názoru odvolacieho súdu nebol teda v konaní
preukázaný nesprávny úradný postup NBS pri vykonávaní bankového dohľadu. Správny
je tiež právny záver súdu prvého stupňa, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi
konaním NBS a škodou žalobkyne. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovanej, že
žalobkyni dosiaľ nevznikla žiadna škoda, v dôsledku čoho chýba aj tento predpoklad
zodpovednosti štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. V súvislosti s tým poukázal
na vyhlásenie konkurzu na majetok Družstva a konštatoval, že žalobkyni by škoda mohla
vzniknúť až v prípade, že jej pohľadávka nebude uspokojená v rámci konkurzu Družstva.
K námietke žalobkyne, že listinné dôkazy neboli súdom prvého stupňa riadne vykonané
spôsobom upraveným v zákone, odvolací súd poukázal na obsah zápisnice o pojednávaní pred
súdom prvého stupňa, z ktorej vyplýva, že súd oboznámil účastníkov konania s dovtedy
vykonanými dôkazmi, preto táto odvolacia námietka žalobkyne neobstojí. O trovách
odvolacieho konania rozhodol odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie s tým, že jej
súdmi bola odňatá možnosť konať [§ 237 písm. f/ O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu:
v zmysle Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom od 1. januára 2015 ide
o ustanovenie § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.; v ďalšom sa pod „O.s.p.“ rozumie Občiansky
súdny poriadok v platnom znení)] v spojení s § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. Podľa jej názoru
súdy rozhodli vecne nesprávne, svojvoľne, arbitrárne a ich rozhodnutia nie sú dostatočne
presvedčivé a preskúmateľné, čo zakladá inú vadu konania (R 111/1998) v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p. Postupovali formalisticky tak, že zohľadnili iba judikatúru, ktorú
považovali za vhodnú, ale inú – rovnako dôležitú judikatúru nespomenuli. Rozhodnutie
odvolacieho súdu je založené na nesprávnych skutkových zisteniach a nevychádza
z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností. Prvostupňový
aj odvolací súd dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, že NBS neporušila ustanovenia
zákonov č. 566/1992 Zb., č. 566/2001 Z.z. a č. 747/2004 Z.z., resp. že riadne vykonávala
bankový dohľad. Zopakujúc dôvody, uplatňované už skôr, žalobkyňa vyslovila presvedčenie,
že finančná ujma, ktorá jej vznikla, je výsledkom zanedbania povinností orgánu bankového
dohľadu a podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nesie zodpovednosť za ňu štát. Žalobkyňa v konaní
dostatočne preukázala splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti štátu v zmysle
uvedeného zákona, preto jej žalobe malo byť vyhovené. Doterajší priebeh súbežného
konkurzného konania nasvedčuje tomu, že pohľadávka žalobkyne nebude môcť byť
uspokojená. V súvislosti s tým tiež zopakovala, že samo prebiehajúce konkurzné konanie
nevylučuje, aby sa veriteľ samostatnou žalobou domáhal náhrady škody voči štátu v inom
súdnom konaní. Navyše, podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. nie je bezúspešné uplatnenie pohľadávky veriteľa v konkurznom konaní.
Žiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu zopakovala podstatnú časť svojej skoršej
argumentácie uvedenej už v priebehu konania na prvostupňovom súde a obsiahnutej
v odvolaní. Podľa jej názoru rozhodli súdy na podklade úplných skutkových zistení, ktorá
po právnej stránke správne posúdili. Žiadala nedôvodné dovolanie žalobkyne zamietnuť. Toto
vyjadrenie bolo doručené právnemu zástupcovi žalobkyne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpená v súlade so zákonom § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť
týmto opravným prostriedkom.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej
právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).
1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou
ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje
len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny
súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch
Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho
súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť
dovolania často vysvetľuje konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací
súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013,
3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), najvyšší súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil záväzný
právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a dovolanie smeruje proti takému potvrdzujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky uvedené v § 238 ods. 3 O.s.p. Predmetné
dovolanie preto podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. prípustné nie je.
Podané dovolanie by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len
ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej
v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p. Povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k niektorej z nich
vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou,
či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci
sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/
rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že z hľadiska § 237 ods. 1 O.s.p. nie je relevantné tvrdenie
dovolateľa o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho
súdu, že k tejto vade skutočne došlo.
Dovolateľka procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
2. Žalobkyňa v dovolaní namieta, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237
ods. 1 písm. f/ O.s.p.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký
procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných
oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú
vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval
v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci
v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké
možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony
vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy
(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom
(§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol
rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
2.1. Pokiaľ žalobkyňa namieta, že postup súdu v procese zisťovania skutkových
podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti
alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol
v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu
konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (obdobne tiež R 42/1993,
R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad
sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania
uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p.
Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv. inej
procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.); vadu takej povahy ale možno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom
dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť dovolania
nezakladá.
2.2. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie
je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu
(viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania
nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie
skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa
§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť
pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
2.3. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237
ods. 1 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho
rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež ďalšie uznesenia najvyššieho súdu, napríklad
sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).
2.4. Ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným
prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237
ods. 1 O.s.p. neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 266/2009).
3. K žalobkyňou tvrdenému odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť
v dôsledku toho, že – ako uvádza – napadnuté rozhodnutie nemá náležitosti v zmysle
ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., je nekonkrétne, nedostatočne odôvodnené a nepresvedčivé,
v dôsledku čoho je nepreskúmateľné.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou najvyššieho súdu (viď R 111/1998)
považovaná za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), teda nie za procesnú vadu
konania uvedenú v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Podľa záveru dovolacieho súdu je názor
zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod
odkloniť sa od tohto judikátu. Takáto právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti vyplýva
aj z ďalších rozhodnutí najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009,
1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008,
5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011, 7 Cdo 109/2011, resp. 1 ECdo 10/2014).
Správnosť takého nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia
a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali
na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,
III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013, III. ÚS 1/2015).
Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013
sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil
k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia
rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (poznámka dovolacieho
súdu: t.č. § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.“. V uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 ústavný súd zotrval
na závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej
udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho
odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo
nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
Ústavný súd v uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 konštatoval, že
najvyšší súd v súlade so svojou stabilnou „dovolacou“ judikatúrou náležite zdôvodnil, prečo
nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia nezakladá prípustnosť dovolania podľa
§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Postoj najvyššieho súdu v tejto otázke nesignalizuje arbitrárnosť
či zjavnú neodôvodnenosť, a to hlavne s ohľadom na povahu dovolacieho konania ako
mimoriadneho opravného konania, ktorým sa preskúmava právoplatné rozhodnutie a zasahuje
sa ním do nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania.
Dovolací súd preto uzatvára, že i keby dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu bolo prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemohlo
by to založiť prípustnosť dovolania žalobkyne.
4. Žalobkyňa zastáva názor, že odvolací súd dospel v danom prípade k právnym
záverom, ktoré nezodpovedajú ústave a zákonom č. 566/1992 Zb., č. 566/2001 Z.z.
a č. 747/2004 Z.z. Z hľadiska obsahového namieta, že napadnutý rozsudok spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že
ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012
a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010
a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak
(atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci
prípustnosť dovolania.
5. Na vady konania, ktoré sú uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p., je dovolací súd povinný
prihliadať bez ohľadu na to, či v dovolaní boli alebo neboli uplatnené (viď § 242
ods. 1 O.s.p.).
Zo spisu vyplýva, že k odvolaniu žalobkyne (č.l. 175 spisu) sa vyjadrila žalovaná
(č.l. 189 spisu). Zo spisu nevyplýva, že predmetné vyjadrenie žalovanej k odvolaniu bolo
doručené žalobkyni.
5.1. K dôsledkom procesného postupu súdu, v rámci ktorého nebolo odvolateľovi
doručené vyjadrenie opačnej procesnej strany k jeho odvolaniu, senát najvyššieho súdu, ktorý
koná a rozhoduje v preskúmavanej veci, zaujal v minulosti svoje právne závery vo viacerých
rozhodnutiach vydaných do 13. januára 2015 (viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 24/2011,
3 Cdo 23/2011, 3 Cdo 129/2011, 3 Cdo 257/2012, 3 Cdo 258/2012), v ktorých opakovane
konštatoval, že ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete O.s.p., doručí súd prvého
stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci
samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení
nevyplýva. Z Občianskeho súdneho poriadku teda nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu
predložiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého
účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav
konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná
hranica takúto konfrontáciu ukončiť (III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012).
Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie
ustanovenia § 209a O.s.p. pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (viď tiež III. ÚS 72/09,
IV. ÚS 462/2010, IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 296/2011.). Odňatie možnosti pred súdom konať
nezakladá teda sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej
procesnej strany k jeho odvolaniu. Obdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších
rozhodnutiach najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn. 5 Cdo 40/2012 a 1 Cdo 17/2011).
Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany
by mohol v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy nekončiaci) proces
vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto
pohľad by mohol mať až znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu
chápaniu princípu právneho štátu.
5.2. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyhlásil 14. novembra 2010
rozsudok vo veci Holub proti Českej republike, ktorým za neprijateľnú označil sťažnosť
odôvodňovanú tým, že ústavná sťažnosť Ladislava Holuba bola odmietnutá bez toho, aby
mu bola v konaní o nej vytvorená náležitá možnosť oboznámiť sa s vyjadreniami ostatných
účastníkov predmetného konania. ESĽP tu aplikoval nové kritérium prijateľnosti, ktoré bolo
zavedené s účinnosťou od 1. júna 2010 Protokolom č. 14 k Dohovoru. Podľa nového článku
35 ods. 3 písm. b/ Dohovoru totiž súd vyhlási za neprijateľnú každú individuálnu sťažnosť,
pokiaľ sa domnieva, že sťažovateľ neutrpel podstatnú ujmu.
5.3. ESĽP vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej
republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť
sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel ESĽP
k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo
argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu
konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí
byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna
a skutková argumentácia. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí,
dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručeného článkom 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
5.4. Žalobkyňa je v dovolacom konaní zastúpená advokátskou kanceláriou. Podľa
§ 18 ods. 1 veta prvá zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov je advokát povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy
klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ustanovenie § 18 ods. 2 veta prvá tohto zákona ukladá
advokátovi povinnosť pri výkone advokácie konať čestne a svedomito, dôsledne využívať
všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho
presvedčenia pokladá za prospešné. So zreteľom na citované ustanovenia je dôvodné
očakávať, že advokát (advokátska kancelária) – kvalifikovaný právny zástupca dovolateľa
urobí všetko pre dosiahnutie procesného úspechu ním zastúpeného účastníka a že v dovolaní
opíše všetky nesprávnosti procesného postupu súdov s vysvetlením, k akej ujme viedli,
resp. že podá plný výpočet dôvodov, so zreteľom na ktoré by mal dovolací súd rozhodnúť
v zmysle „petitu“ dovolania.
I keď ustanovenie § 242 ods. 2 veta druhá O.s.p. ukladá dovolaciemu súdu, aby
na procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p. prihliadol bez ohľadu
na to, či v dovolaní boli alebo neboli uplatnené, predsa len – a osobitne v prípade
namietaného odňatia možnosti pred súdom konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) – treba mať
na zreteli, že pri vyhodnocovaní dopadov procesných nesprávností, ktoré vyšli najavo
v priebehu dovolacieho konania, nie je obsah dovolania bezvýznamný. Ide o to, že slovo
„neprihliada“ vyjadruje objektívnu stránku prístupu dovolacieho súdu k procesným vadám
odvolacieho konania, obsah dovolania ale sprístupňuje dovolaciemu súdu dovolateľov
subjektívny pohľad na správnosť postupu súdov a vysvetľuje, či a v akom rozsahu dovolateľ
sám vníma niektorý aspekt postupu súdu ako okolnosť zakladajúcu ujmu na jeho procesných
oprávneniach. Dovolanie, jeho obsah a v ňom zvolené formulácie a uvedené argumenty
sú podkladom, na ktorom dovolací súd posudzuje, či procesnú vadu konania, ktorá vyšla
v dovolacom konaní najavo, dovolateľ vôbec vníma ako ujmu na svojich právach účastníka
občianskeho súdneho konania. Občiansky súdny poriadok dovolaciemu súdu neukladá, aby
dovolateľovi ako ujmu „nanucoval“ to, čo dovolateľ sám za ujmu neoznačil.
Povinnosť prihliadať na určitú procesnú vadu konania ešte neznamená, že dovolací
súd musí vždy, bez zreteľa na individuálne okolnosti, priznať takejto vade relevanciu
najvyššieho stupňa vedúcu až k záveru o potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie.
5.5. Dovolateľka mala v dovolacom konaní vytvorenú procesnú možnosť poukázať
aj na to, že jej nebolo doručené vyjadrenie žalovanej k jej odvolaniu, a vysvetliť dôvody,
so zreteľom na ktoré zastáva názor, že jej tým súd spôsobil podstatnú ujmu na jej procesných
právach. Procesný postup, na ktorý sa vzťahujú body 5.1. až 5.3., dovolateľka ale v dovolaní
ani len nespomenula.
Ak protistrana doručila súdu také vyjadrenie k odvolaniu, ktoré bolo formulované ako
skutková a právna argumentácia, súd ale jej vyjadrenie nezaslal na vedomie odvolateľovi, ide
v zmysle toho, čo vyplýva z rozsudku ESĽP vo veci Trančíková proti Slovenskej republike,
o procesnú nesprávnosť zasahujúcu do práva na spravodlivý súdny proces. Avšak skutočnosť,
že odvolateľka na túto nesprávnosť vo svojom dovolaní ani len popisne nepoukázala (i keď
bola zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom), vedie dovolací súd k záveru, že
dovolateľka túto nesprávnosť a jej procesné dôsledky vôbec nevníma ako ujmu
(a už v nijakom prípade ako podstatnú ujmu) na svojich procesných právach (k tomu viď
už spomenutý rozsudok ESĽP vo veci Holub proti Českej republike).
V okolnostiach preskúmavanej veci dospel preto dovolací súd k záveru, že i keď
žalobkyni nebolo doručené vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobkyne, nemalo
to za následok odňatie možnosti žalobkyne pred súdom konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).
6. Vzhľadom na to, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné,
nepreukázaná bola žalobkyňou tvrdená procesná vada uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p., dovolací súd
odmietol dovolanie žalobkyne ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.), pričom neskúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešnej žalovanej nepriznal dovolací súd náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 142 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 243b ods. 5 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. septembra 2015
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková