Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/618/2015

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne K. M., bývajúcej vo V.,

zastúpenej zákonným zástupcom Ing. J. M., bývajúcim vo V., zastúpeným advokátskou

kanceláriou F., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú

koná Národná banka Slovenska, so sídlom v Bratislave, Imricha Karvaša č. 1,

IČO: 30844789, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.

, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 9.

decembra 2014 sp. zn. , , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Žalobkyňa sa v konaní domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť jej sumu

1 414,29 € s príslušenstvom ako náhradu škody, ktorá jej vznikla v príčinnej súvislosti

s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) pri výkone

bankového dohľadu nad Podielovým družstvom slovenské investície (ďalej len „Družstvo“).

Poukázala na to, že bola členkou Družstva, ktoré od svojich členov zhromažďovalo peňažné

prostriedky a zabezpečovalo ich zhodnocovanie v zmysle o cenných

papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„). Družstvo pri tom využívalo služby obchodníka s cennými

papiermi – spoločnosti Capital Invest, o.c.p. (ďalej len „OCP“). NBS mala podľa zákona

2

č. a o dohľade nad finančným trhom a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) vykonávať dohľad

nad Družstvom a OCP, jej postup ale nebol riadny. NBS nekonala v súlade so zákonom

č. o Národnej banke Slovenska (ďalej len „“) a napriek

tomu, že vedela o nedostatkoch v ich činnosti, neprijala včas účinné opatrenia

na ich odstránenie a na hroziacu škodu neupozornila ani Družstvo ani jeho členov. Pokiaľ

by riadne vykonávala bankový dohľad, boli by finančné prostriedky žalobkyne nielen

chránené, ale aj zhodnotené. V dôsledku zanedbania náležitého bankového dohľadu vznikla

žalobkyni škoda, za ktorú podľa o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon

č. “) zodpovedá štát.

Žalovaná popierala opodstatnenosť žaloby. Namietala, že nezanedbala bankový

dohľad a žalobkyňa sa svojich práv mala domáhať v konkurznom konaní vyhlásenom

na Družstvo uznesením Okresného súdu Bratislava I z 11. apríla 2001 sp. zn. .

Žalobkyňa ako investor musela vedieť, že s investíciou peňažných prostriedkov do činnosti

Družstva je spojené riziko a orgány dohľadu mohli vykonávať dohľad len v zákonom

vymedzenom a limitovanom rozsahu. NBS bola až s účinnosťou od 1. júna 2010 oprávnená

dohliadať aj na to, či sa dodržiava schválený prospekt investície. Družstvo samo dlho

nesignalizovalo žiadne obavy z činnosti OCP; až 15. apríla 2010 požiadalo o preskúmanie

postupu OCP a o vykonanie dohľadu na mieste. NBS najskôr rozhodnutím o predbežnom

opatrení uložila OCP povinnosť zdržať sa bez súhlasu NBS nakladania s majetkom klientov

a neskôr rozhodnutím z 21. decembra 2010 odobrala OCP povolenie na poskytovanie

investičných služieb ( ). Napokon rozhodnutím

z 30. mája 2011 zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt. Z týchto dôvodov žiadala

žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.

Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 16. októbra 2013 č.k. -163

zamietol žalobu a tiež návrh žalobkyne na prerušenie konania a na začatie prejudiciálneho

konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie. Žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal z toho, že žalobkyňa

bola členkou Družstva a v zmysle dohody o úprave niektorých práv a povinností uzavretej

s Družstvom jej vznikol nárok na vyplatenie vyrovnávacieho podielu, ktorý jej však dosiaľ

vyplatený nebol a nebola jej poskytnutá ani náhrada zaň. Podľa názoru súdu žalobkyňa

3

neopodstatnene namieta, že štát nedohliadol nad činnosťou Družstva postupom

zodpovedajúcim , č. a č. Otázku,

či žalobkyni vznikla škoda, za ktorú zodpovedá štát, riešil súd prvého stupňa podľa § 9

Uviedol, že žalobkyňa bola v konaní povinná preukázať všetky tri

podmienky vzniku zodpovednosti podľa tohto zákona (existenciu škody, nesprávneho

úradného postupu a príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom),

ktoré musia byť splnené kumulatívne, žalobkyňa ale nepreukázala, že NBS zanedbala

bankový dohľad vytýkaným spôsobom. Vzhľadom na to, že žalobkyňa nepreukázala jednu

z troch podmienok vzniku zodpovednosti za škodu (nesprávny úradný postup NBS), súd

prvého stupňa sa už nezaoberal tým, či žalobkyni vznikla škoda v ňou vyčíslenej výške.

Pri zamietnutí žaloby vzal na zreteľ tiež to, že žalobkyňa sa domáhala uspokojenia svojej

pohľadávky v konkurznom konaní, ktoré je vedené na Okresnom súde Bratislava I voči

úpadcovi – Družstvu. V incidenčnom konaní, ktoré ešte nebolo ukončené, môže byť jej

pohľadávka uznaná. Žaloba o náhradu škody je preto podaná predčasne. Navyše, žalobkyňa

si nárok na náhradu škody môže uplatniť v zmysle .

Svoj vplyv na riadenie a hospodárenie Družstva mala žalobkyňa vykonávať prostredníctvom

členskej schôdze, žalobkyňa ale počas svojho členstva v Družstve takto svoje oprávnenia

nerealizovala. Na odôvodnenie zamietnutia návrhu na prerušenie konania uviedol, že

rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o žalobkyňou nastolených otázkach nie

je v danom prípade nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej; navyše, prvostupňový súd nie

je súdom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1

Proti výroku uvedeného rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá, podala žalobkyňa

odvolanie. Navrhla, aby odvolací súd buď napadnutý výrok rozsudku zmenil (tak, že žalobe

vyhovie) alebo zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý výrok rozsudku potvrdiť. Súd

prvého stupňa podľa jej názoru vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, v potrebnej miere

zistil rozhodujúce skutkové okolnosti a svoje skutkové zistenia vecne správne posúdil.

Okresný súd Bratislava I uznesením z 3. januára 2014 č.k. -184 uložil

žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. Aj toto uznesenie napadla

žalobkyňa odvolaním.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 9. decembra 2014 sp. zn. ,

rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny

( a ); zároveň potvrdil prvostupňové uznesenie ukladajúce žalobkyni

povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. Žalovanej nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania. V odôvodnení konštatoval, že rozhodnutie súdu prvého stupňa spočíva

na vecne správnych skutkových a právnych záveroch. Po opísaní podstaty obsahu žaloby,

vyjadrení žalovanej, priebehu a výsledkov konania na súde prvého stupňa uviedol obsah

odvolania a vyjadrenia žalovanej k odvolaniu. Konštatoval, že hmotnoprávnym základom

pre uplatnenie žalobcovho práva na náhradu škody je Predpokladmi

zodpovednosti štátu podľa tohto zákona sú: a/ nesprávny úradný postup, b/ vznik škody,

c/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Odvolací súd

sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebolo preukázané,

že by NBS nesprávne úradne postupovala spôsobom, ktorý jej vytýkala žalobkyňa. Žalovaná

totiž až od 1. júna 2010 mohla dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený prospekt

investície. Žalobkyňa si musela byť vedomá, že s jej investíciou je spojené riziko, pokiaľ ale

napriek tomu investovala, nemôže byť jej finančná ujmy pričítaná na ťarchu žalovanej.

Všetky žalobkyňou namietané okolnosti o údajnom nesprávnom úradnom postupe NBS

sa týkali takých nesprávností, ku ktorým malo dôjsť v procese rozhodovania NBS;

nesprávnosti tejto povahy ale nemožno považovať za dôvod, ktorý zakladá zodpovednosť

štátu v zmysle Aj podľa názoru odvolacieho súdu nebol teda v konaní

preukázaný nesprávny úradný postup NBS pri vykonávaní bankového dohľadu. Správny

je tiež právny záver súdu prvého stupňa, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi

konaním NBS a škodou žalobkyne. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovanej, že

žalobkyni dosiaľ nevznikla žiadna škoda, v dôsledku čoho chýba aj tento predpoklad

zodpovednosti štátu v zmysle V súvislosti s tým poukázal

na vyhlásenie konkurzu na majetok Družstva a konštatoval, že žalobkyni by škoda mohla

vzniknúť až v prípade, že jej pohľadávka nebude uspokojená v rámci konkurzu Družstva.

K námietke žalobkyne, že listinné dôkazy neboli súdom prvého stupňa riadne vykonané

spôsobom upraveným v zákone, odvolací súd poukázal na obsah zápisnice o pojednávaní pred

súdom prvého stupňa, z ktorej vyplýva, že súd oboznámil účastníkov konania s dovtedy

vykonanými dôkazmi, preto táto odvolacia námietka žalobkyne neobstojí. O trovách

odvolacieho konania rozhodol odvolací súd rozhodol podľa v spojení

s

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie s tým, že jej

súdmi bola odňatá možnosť konať [ (poznámka dovolacieho súdu:

v zmysle v znení účinnom od 1. januára 2015 ide

o ustanovenie ; v ďalšom sa pod „“ rozumie Občiansky

súdny poriadok v platnom znení)] v spojení s Podľa jej názoru

súdy rozhodli vecne nesprávne, svojvoľne, arbitrárne a ich rozhodnutia nie sú dostatočne

presvedčivé a preskúmateľné, čo zakladá inú vadu konania (R 111/1998) v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ Postupovali formalisticky tak, že zohľadnili iba judikatúru, ktorú

považovali za vhodnú, ale inú – rovnako dôležitú judikatúru nespomenuli. Rozhodnutie

odvolacieho súdu je založené na nesprávnych skutkových zisteniach a nevychádza

z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností. Prvostupňový

aj odvolací súd dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, že NBS neporušila ustanovenia

, č. a č. , resp. že riadne vykonávala

bankový dohľad. Zopakujúc dôvody, uplatňované už skôr, žalobkyňa vyslovila presvedčenie,

že finančná ujma, ktorá jej vznikla, je výsledkom zanedbania povinností orgánu bankového

dohľadu a podľa nesie zodpovednosť za ňu štát. Žalobkyňa v konaní

dostatočne preukázala splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti štátu v zmysle

uvedeného zákona, preto jej žalobe malo byť vyhovené. Doterajší priebeh súbežného

konkurzného konania nasvedčuje tomu, že pohľadávka žalobkyne nebude môcť byť

uspokojená. V súvislosti s tým tiež zopakovala, že samo prebiehajúce konkurzné konanie

nevylučuje, aby sa veriteľ samostatnou žalobou domáhal náhrady škody voči štátu v inom

súdnom konaní. Navyše, podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona

č. nie je bezúspešné uplatnenie pohľadávky veriteľa v konkurznom konaní.

Žiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu zopakovala podstatnú časť svojej skoršej

argumentácie uvedenej už v priebehu konania na prvostupňovom súde a obsiahnutej

v odvolaní. Podľa jej názoru rozhodli súdy na podklade úplných skutkových zistení, ktorá

6

po právnej stránke správne posúdili. Žiadala nedôvodné dovolanie žalobkyne zamietnuť. Toto

vyjadrenie bolo doručené právnemu zástupcovi žalobkyne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 ) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania ( )

zastúpená v súlade so zákonom , bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť

týmto opravným prostriedkom.

Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej

právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. , , ).

1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou

ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov

v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje

len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny

súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania ().

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch

výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho

súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť

dovolania často vysvetľuje konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací

súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie

(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , ,

, , , a ).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a

Dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238

ods. 1 ), najvyšší súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil záväzný

právny názor ( ) a dovolanie smeruje proti takému potvrdzujúcemu

rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky uvedené v Predmetné

dovolanie preto podľa až 3 prípustné nie je.

Podané dovolanie by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len

ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej

v ustanovení Povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k niektorej z nich

vyplýva pre dovolací súd z Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal tiež otázkou,

či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle Toto ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci

sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/

rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že z hľadiska nie je relevantné tvrdenie

dovolateľa o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho

súdu, že k tejto vade skutočne došlo.

Dovolateľka procesné vady konania uvedené v až e/ a

netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

2. Žalobkyňa v dovolaní namieta, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237

ods. 1 písm. f/

Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký

procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných

oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú

vadu v zmysle ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval

v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto

postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle majú účastníci

v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké

možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony

vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy

( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom

( ), byť predvolaný na súdne pojednávanie ( ), na to, aby mu bol

rozsudok doručený do vlastných rúk ( )].

2.1. Pokiaľ žalobkyňa namieta, že postup súdu v procese zisťovania skutkových

podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti

alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol

v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu

konania v zmysle ustanovenia (obdobne tiež R 42/1993,

R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad

sp. zn. , , , a ).

Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania

uvedenú v

Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv. inej

procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ ); vadu takej povahy ale možno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom

9

dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť dovolania

nezakladá.

2.2. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie

je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu

(viď ), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania

nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie

skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa

, lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť

pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

2.3. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237

ods. 1 Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho

rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť

dovolania v zmysle (viď tiež ďalšie uznesenia najvyššieho súdu, napríklad

sp. zn. a ).

2.4. Ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným

prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237

ods. 1 neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (

ods. 2 písm. b/ ), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. ).

3. K žalobkyňou tvrdenému odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť

v dôsledku toho, že – ako uvádza – napadnuté rozhodnutie nemá náležitosti v zmysle

ustanovenia , je nekonkrétne, nedostatočne odôvodnené a nepresvedčivé,

v dôsledku čoho je nepreskúmateľné.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou najvyššieho súdu (viď R 111/1998)

považovaná za tzv. inú vadu konania ( ), teda nie za procesnú vadu

konania uvedenú v Podľa záveru dovolacieho súdu je názor

zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod

odkloniť sa od tohto judikátu. Takáto právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti vyplýva

10

aj z ďalších rozhodnutí najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. ,

, , , , ,

, , , , resp. ).

Správnosť takého nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia

a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali

na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu

sp. zn. , , , , ,

, , , , ).

Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013

sp. zn. konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil

k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia

rozsudku nezakladá vadu konania podľa (poznámka dovolacieho

súdu: t.č. ), ale len tzv. inú vadu konania podľa

písm. b/ “. V uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. ústavný súd zotrval

na závere (napr. , , ) o ústavnej

udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho

odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo

nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa

Ústavný súd v uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. konštatoval, že

najvyšší súd v súlade so svojou stabilnou „dovolacou“ judikatúrou náležite zdôvodnil, prečo

nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia nezakladá prípustnosť dovolania podľa

Postoj najvyššieho súdu v tejto otázke nesignalizuje arbitrárnosť

či zjavnú neodôvodnenosť, a to hlavne s ohľadom na povahu dovolacieho konania ako

mimoriadneho opravného konania, ktorým sa preskúmava právoplatné rozhodnutie a zasahuje

sa ním do nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania.

Dovolací súd preto uzatvára, že i keby dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu bolo prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemohlo

by to založiť prípustnosť dovolania žalobkyne.

11

4. Žalobkyňa zastáva názor, že odvolací súd dospel v danom prípade k právnym

záverom, ktoré nezodpovedajú ústave a , č.

a č. Z hľadiska obsahového namieta, že napadnutý rozsudok spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že

ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď ), samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012

a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , ,

, , , ,

a ). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v , ani znak

(atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v ako zakladajúci

prípustnosť dovolania.

5. Na vady konania, ktoré sú uvedené v , je dovolací súd povinný

prihliadať bez ohľadu na to, či v dovolaní boli alebo neboli uplatnené (viď § 242

ods. 1 ).

Zo spisu vyplýva, že k odvolaniu žalobkyne (č.l. 175 spisu) sa vyjadrila žalovaná

(č.l. 189 spisu). Zo spisu nevyplýva, že predmetné vyjadrenie žalovanej k odvolaniu bolo

doručené žalobkyni.

5.1. K dôsledkom procesného postupu súdu, v rámci ktorého nebolo odvolateľovi

doručené vyjadrenie opačnej procesnej strany k jeho odvolaniu, senát najvyššieho súdu, ktorý

koná a rozhoduje v preskúmavanej veci, zaujal v minulosti svoje právne závery vo viacerých

rozhodnutiach vydaných do 13. januára 2015 (viď napríklad sp. zn. ,

, , , ), v ktorých opakovane

12

konštatoval, že ak nejde o prípad uvedený v druhej vete , doručí súd prvého

stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci

samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení

nevyplýva. Z teda nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu

predložiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého

účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav

konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná

hranica takúto konfrontáciu ukončiť (, , ).

Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie

ustanovenia pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (viď tiež ,

, , .). Odňatie možnosti pred súdom konať

nezakladá teda sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej

procesnej strany k jeho odvolaniu. Obdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších

rozhodnutiach najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn. a ).

Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany

by mohol v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy nekončiaci) proces

vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto

pohľad by mohol mať až znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu

chápaniu princípu právneho štátu.

5.2. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyhlásil 14. novembra 2010

rozsudok vo veci Holub proti Českej republike, ktorým za neprijateľnú označil sťažnosť

odôvodňovanú tým, že ústavná sťažnosť Ladislava Holuba bola odmietnutá bez toho, aby

mu bola v konaní o nej vytvorená náležitá možnosť oboznámiť sa s vyjadreniami ostatných

účastníkov predmetného konania. ESĽP tu aplikoval nové kritérium prijateľnosti, ktoré bolo

zavedené s účinnosťou od 1. júna 2010 Protokolom č. 14 k Dohovoru. Podľa nového článku

35 ods. 3 písm. b/ Dohovoru totiž súd vyhlási za neprijateľnú každú individuálnu sťažnosť,

pokiaľ sa domnieva, že sťažovateľ neutrpel podstatnú ujmu.

5.3. ESĽP vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej

republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť

sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel ESĽP

k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo

argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu

13

konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí

byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna

a skutková argumentácia. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí,

dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručeného článkom 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5.4. Žalobkyňa je v dovolacom konaní zastúpená advokátskou kanceláriou. Podľa

veta prvá o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov je advokát povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy

klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ustanovenie § 18 ods. 2 veta prvá tohto zákona ukladá

advokátovi povinnosť pri výkone advokácie konať čestne a svedomito, dôsledne využívať

všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho

presvedčenia pokladá za prospešné. So zreteľom na citované ustanovenia je dôvodné

očakávať, že advokát (advokátska kancelária) – kvalifikovaný právny zástupca dovolateľa

urobí všetko pre dosiahnutie procesného úspechu ním zastúpeného účastníka a že v dovolaní

opíše všetky nesprávnosti procesného postupu súdov s vysvetlením, k akej ujme viedli,

resp. že podá plný výpočet dôvodov, so zreteľom na ktoré by mal dovolací súd rozhodnúť

v zmysle „petitu“ dovolania.

I keď ustanovenie veta druhá ukladá dovolaciemu súdu, aby

na procesné vady konania uvedené v prihliadol bez ohľadu

na to, či v dovolaní boli alebo neboli uplatnené, predsa len – a osobitne v prípade

namietaného odňatia možnosti pred súdom konať ( ) – treba mať

na zreteli, že pri vyhodnocovaní dopadov procesných nesprávností, ktoré vyšli najavo

v priebehu dovolacieho konania, nie je obsah dovolania bezvýznamný. Ide o to, že slovo

„neprihliada“ vyjadruje objektívnu stránku prístupu dovolacieho súdu k procesným vadám

odvolacieho konania, obsah dovolania ale sprístupňuje dovolaciemu súdu dovolateľov

subjektívny pohľad na správnosť postupu súdov a vysvetľuje, či a v akom rozsahu dovolateľ

sám vníma niektorý aspekt postupu súdu ako okolnosť zakladajúcu ujmu na jeho procesných

oprávneniach. Dovolanie, jeho obsah a v ňom zvolené formulácie a uvedené argumenty

sú podkladom, na ktorom dovolací súd posudzuje, či procesnú vadu konania, ktorá vyšla

v dovolacom konaní najavo, dovolateľ vôbec vníma ako ujmu na svojich právach účastníka

14

občianskeho súdneho konania. dovolaciemu súdu neukladá, aby

dovolateľovi ako ujmu „nanucoval“ to, čo dovolateľ sám za ujmu neoznačil.

Povinnosť prihliadať na určitú procesnú vadu konania ešte neznamená, že dovolací

súd musí vždy, bez zreteľa na individuálne okolnosti, priznať takejto vade relevanciu

najvyššieho stupňa vedúcu až k záveru o potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie.

5.5. Dovolateľka mala v dovolacom konaní vytvorenú procesnú možnosť poukázať

aj na to, že jej nebolo doručené vyjadrenie žalovanej k jej odvolaniu, a vysvetliť dôvody,

so zreteľom na ktoré zastáva názor, že jej tým súd spôsobil podstatnú ujmu na jej procesných

právach. Procesný postup, na ktorý sa vzťahujú body 5.1. až 5.3., dovolateľka ale v dovolaní

ani len nespomenula.

Ak protistrana doručila súdu také vyjadrenie k odvolaniu, ktoré bolo formulované ako

skutková a právna argumentácia, súd ale jej vyjadrenie nezaslal na vedomie odvolateľovi, ide

v zmysle toho, čo vyplýva z rozsudku ESĽP vo veci Trančíková proti Slovenskej republike,

o procesnú nesprávnosť zasahujúcu do práva na spravodlivý súdny proces. Avšak skutočnosť,

že odvolateľka na túto nesprávnosť vo svojom dovolaní ani len popisne nepoukázala (i keď

bola zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom), vedie dovolací súd k záveru, že

dovolateľka túto nesprávnosť a jej procesné dôsledky vôbec nevníma ako ujmu

(a už v nijakom prípade ako podstatnú ujmu) na svojich procesných právach (k tomu viď

už spomenutý rozsudok ESĽP vo veci Holub proti Českej republike).

V okolnostiach preskúmavanej veci dospel preto dovolací súd k záveru, že i keď

žalobkyni nebolo doručené vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobkyne, nemalo

to za následok odňatie možnosti žalobkyne pred súdom konať ( ).

6. Vzhľadom na to, že dovolanie žalobkyne nie je podľa prípustné,

nepreukázaná bola žalobkyňou tvrdená procesná vada uvedená v

a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v , dovolací súd

odmietol dovolanie žalobkyne ako procesne neprípustné ( a

písm. c/ ), pričom neskúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

15

V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala ( v spojení s

ods. 1 a ). Úspešnej žalovanej nepriznal dovolací súd náhradu trov

dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie ( v spojení

s ).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. septembra 2015

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková